Mesiac: október 2012

Nie tak dávno sme v našom farskom časopise uviedli časť z knihy Jozefa Marettu „Odpoveď Cirkvi na fenomén Zlého vo svete“. Avšak čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí praktizujú „mágiu“ vo svojom živote. Vychýrené časopisy ponúkajú napr. červené šnúrky, ktoré ich majú „ochrániť“ pre akýmikoľvek problémami – zdravotnými, finančnými, problémami v láske, atď. A naši „kresťania“ to nosia na zápästiach rúk, alebo rafinovanejšie, na nohách okolo členku, aby sa nemuseli hanbiť. Ďalšia „kultúra“ varenia uhlíkov sa v našej farnosti praktizuje ako keby nič! Je to hriech! A veľký! Nehovoriac o nebezpečenstve sebaprekliatia!
V edícií Viera do vrecka nedávno vyšla o tom praktická príručka pre každého kresťana s názvom:
Mágia, horoskopy, veštenie, povery, čo na to Boh?

Chcete poznať svoju budúcnosť? Hľadáte spoľahlivého liečiteľa? Chcete vyložiť svoje sny? Čítate horoskopy? Užívate homeopatiká? Mágia a alternatívna medicína intenzívne prenikajú do nášho života.

Chceme vám ju ponúknuť po častiach, kde autor ThLic. Ján Viglaš ponúka návod, aký postoj k týmto praktikám zaujať.

O autorovi:

ThLic. Ján Viglaš je kňaz Banskobystrickej diecézy, rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici-Badíne. Študoval na Teologickom inštitúte v Badíne, v St. Patrick‘s College v Maynooth (Írsko) a na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Od roku 2001 prednáša morálnu teológiu na Teologickom inštitúte v Badíne. Je stálym spolupracovníkom Teologickej komisie – Subkomisie pre bioetiku KBS.

Veštkyňa hovorí: „Čaká vás nádherná budúcnosť, slečna. Zoznámite sa s bohatým mužom, vydáte sa a narodí sa vám rozkošné dieťatko. Len si dajte pozor, aby to bolo v tomto poradí!“

Hoci ide o žart, vyjadruje naozaj vtipne, čo najčastejšie vedie ľudí k tomu, aby sa uchýlili k nejakým magickým praktikám, a prečo mágia podľa jedných naozaj funguje a podľa druhých nefunguje. Človek by rád nazrel do budúcnosti, chcel by vedieť, čo ho čaká, ako si môže privodiť šťastie alebo sa vyhnúť nešťastiu. Predpovede sú veľmi všeobecné (preto to „vychádza“), ale vždy sú niečím podmienené (preto to zase vždy „nevychádza“).

A tak tu máme časopisy a noviny – aj úplne seriózne denníky – s pravidelnou prílohou s horoskopmi, kontaktné relácie v rádiách s astrológom naživo, televízne veštiarne, ale aj bežné spravodajstvo obohatené (asi v rámci objektivity a vyváženosti) o názory odborníkov z oblasti astrológie či numerológie. V kníhkupectvách – opäť aj v tých serióznych – sú sekcie s označením ezoterická literatúra, niekedy aj spolu s náboženstvom. Vyrástli nám wellness centrá, kde ponúkajú najrôznejšie druhy uvoľnenia, regenerácie a omladenia, ktoré majú priniesť pocit dokonalej relaxácie tela a mysle. Kúpele obohatili svoje procedúry o thajské, japonské či iné uvoľňujúce masáže aj s použitím prírodných kameňov, ktoré majú vyrovnávať čakry, harmonizovať prechod energií a tým uvádzať organizmus do rovnováhy. Pribúdajú predajne s ochrannými predmetmi, liečivými kryštálmi a kameňmi, amuletmi a talizmanmi. Našu terminológiu „obohatili“ pojmy ako aura, karma, čakry, energetické dráhy a energetické centrá, ezoterika, New age, reinkarnácia a podobne. Internet ponúka neprehľadné množstvo spôsobov na odhaľovanie záhad, kurzy numerológie či špiritizmu, informácie o šamanizme, nových duchovných cestách, nových náboženstvách, často s návratom do pohanských rituálov a praktík. Osobitnú kategóriu tvoria liečitelia a odborníci na alternatívnu medicínu.

Človek by rád nazrel do budúcnosti. „Zaručené“ predpovede sú veľmi všeobecné – preto to „vychádza“, ale vždy sú niečím podmienené – preto to zase vždy „nevychádza“.
Popri množstve ponúk na odhaľovanie osobnej budúcnosti sa z času na čas objavia rôzne predpovede, týkajúce sa vývoja celého sveta a dejín. Najmä predpovede o konci sveta rady mátajú ľudí, najbližší bude vraj 21. 12. 2012. Aspoň podľa mayského kalendára. Hoci nejde o nič nové, takýchto predpovedí už bolo, predsa sa vždy nájde dosť ľudí, ktorí tomu uveria, a dosť ďalších, ktorí sa k tomu síce otvorene nepriznajú, no v tichosti sa pripravujú, keby predsa len niečo. Vďaka masmédiám sa niektorá správa môže rozšíriť natoľko, že aj takýto apokalyptický folklór, ktorý doteraz ovplyvňoval zvyčajne len menšinové skupiny, sa zrazu stane bláznivým masovým fenoménom. Až do takej miery, že musia zareagovať vedci, ako napríklad Česká akadémia vied, ktorá v januári 2012 usporiadala osobitnú tlačovú konferenciu. Známy český astronóm a popularizátor vedy Jiří Grygar vysvetľuje, že už museli na túto hlúposť reagovať: „Ľudia predpovede o konci sveta berú vážne, a to hrubo zneužívajú šéfovia siekt, pretože oberú ľudí o majetok, ktorý vraj pre skazu aj tak nepotrebujú.“

Ak teda čítate tento text aj po roku 2012, máte tu ďalší dôkaz o „spoľahlivosti“ predpovedí budúcnosti a o tom, že aj tento koniec sveta prešiel tak, ako tie ostatné pred ním – čiže normálne. Niektoré veci sa však naozaj dajú s istotou predpovedať. Napríklad to, že určite sa objaví ďalší dátum konca sveta, podložený dávnymi prorokmi, prastarými národmi, Sibylou, Nostradamom, veštcami, médiami alebo hviezdami. Naivita nezomrela a nevymrie ani s ľuďmi, ktorí sa stali obeťou všetkých týchto alebo podobných podvodov a omylov.

Mágia, veštenie, horoskopy, poverčivé úkony, alchýmia a čary nie sú samy osebe ničím serióznym. Ale to, že tomu toľko ľudí verí a ďalší na tom zarábajú, je mimoriadne vážny a znepokojujúci fakt. Prečo ľudia tomu veria? Prečo sa opakovane nechajú obalamutiť a okrádať? Prečo akoby rezignovali na zdravý rozum, alebo priam chceli naň rezignovať? V hre je totiž duša človeka a jej najhlbšie túžby. A to, ako sa človek správa, je ovplyvnené predovšetkým tým, aká je jeho predstava o Bohu, svete, človeku, duši a spáse.

Čo nie je mágia?

Mágiou určite nie sú vystúpenia kúzelníkov a kaukliarov, aj keď sú niekedy prezentované ako mágia. Zvlášť vtedy, keď sú ich protagonisti oblečení do tmavého odevu, využívajú prítmie a svetelné efekty a navodzujú dojem niečoho tajomného. Niektorí aktéri tohto druhu umenia a zábavy sami odmietajú označenie mág alebo čarodejník a radšej používajú označenie iluzionista. O to v podstate aj ide – vytvoriť ilúziu, zdanie niečoho, čo zmysly síce nepostrehnú, ale čo má prirodzené vysvetlenie. Iste, čím sú ich vystúpenia efektnejšie, tým sú ohromujúcejšie a niekedy môžu navodiť aj pocity strachu. Nejde však o mágiu. Iluzionisti sú vlastne veľmi čestní ľudia – povedia, že nás oklamú, a svoj prísľub aj dodržia. Spália bankovku a potom ju vytiahnú z vrecka (napríklad aj nášho), vznášajú sa nám pred očami, rozpília svoju pôvabnú asistentku, nechajú zmiznúť veľké i známe objekty… Netreba hneď strašiť démonmi. Je to hra so zmyslami, pozornosťou a emóciami. Nie je to však mágia.

Kúzelníci, kaukliari a iluzionisti sú čestní ľudia – povedia, že nás oklamú, a svoj prísľub aj dodržia. Zahrávajú sa s našimi zmyslami, pozornosťou a emóciami. Nie je to však mágia.

Mágiou nie sú ani náboženské obrady. Sviatosti, požehnania, obradné gestá nie sú magické úkony ani praktiky. Bez sviatostnej moci a bez viery sú neúčinné. Je pravda, že naivný prístup niektorých veriacich je skôr poverčivosťou (ktorá potrebuje vonkajšie vnímateľné gestá) ako vierou a prispieva ku karikatúre kresťanskej viery. Neznalosť právd a nezaujímanie sa o tajomstvá viery znamenajú jej nesprávne chápanie a pomýlené prežívanie, ktoré má bližšie k mágii než k dôvere v Boha. Jedným z takých príkladov je aj známa kúzelnícka formulka „hókus-pókus“, ktorá pochádza zo skomoleniny latinských slov vyslovovaných kňazom pri svätej omši. Keď sa svätá omša slúžila iba v latinčine, slová premenenia zneli: „Hoc est enim corpus meum quod pro vobis tradetur.“ (Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás). Vyslovované „hok-est-(enim)-korpus“ si ľudia, ktorí latinsky nerozumeli a na oltár nevideli ako my dnes, skomolili do podoby „hókus-pókus“. A niektorí aj premenu chleba a vína na Kristovo telo a krv prirovnávali k posvätným čarom.

Čo je mágia?

Slovo mágia pochádza z gréckeho výrazu magheia a znamená vedu, múdrosť. Ešte skôr však, ako toto slovo prešlo do gréčtiny, boli slovom Magoi – Mágovia označení potomkovia jedného zo šiestich kmeňov, ktorí tvorili starobylý národ Medov. Tento národ okolo roku 1000 pred Kristom dobyl mesto Ninive na severe dnešného Iránu a vytvoril veľkú ríšu, ktorá v roku 550 pred Kristom podľahla zase Perzskej ríši. Výrazom mágovia boli potom označení antickí perzskí kňazi. Týmto slovom označuje aj Matúšovo evanjelium mudrcov od východu, ktorí sa prišli pokloniť do Betlehema novonarodenému židovskému kráľovi Ježišovi Kristovi (porov. Mt 2, 1-12).

Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje mágiu ako „praktiky, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie“ (KKC 2117). Aj iné slovníky a encyklopédie sa zhodujú v tom, že mágia je abstraktný systém, ktorým chce človek ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov. V mnohých kultúrach koncept mágie stojí v protiklade k vedeckému alebo náboženskému pohľadu na svet.

Pojmy mágia, magický sa často kryjú s pojmami okultný (skrytý) alebo ezoterický (vnútorný). V tomto prípade sa pod mágiu zaraďujú čiastkové náuky s aspektom „tajomná“, napríklad alchýmia, astrológia alebo mesmerizmus (niekedy označovaný ako magnetizmus, prírodný magnetizmus, biomagnetizmus alebo aj hypnotizmus).

Ezoterika alebo ezoterizmus pochádza z gréckeho slova esotérikos, čo znamená vnútorný kruh, to, na čo potrebujeme zasvätenie, aby sme to pochopili. Je to súhrnné pomenovanie pre spirituálne náuky a praktiky. Človek je údajne vedený k „pravému poznaniu“, ktoré je však vždy prítomné v ňom. Naproti tomu zjavenie, v ktorom sa Boh ukazuje človeku zvonku, je ezoterickému mysleniu cudzie.

Okultizmus pochádza z latinského slova occultus, čo znamená skrytý, tajomný, tajná náuka. Pod okultizmom sa rozumejú náuky a praktiky, prostredníctvom ktorých môže človek údajne získať moc nad svojím osudom, nad hmotou a nad svojím okolím. Medzi okultné praktiky patria napríklad kyvadla, veštenie zo sklenenej gule, astrológia a jasnovidectvo. Dnes sa skôr používa výraz ezoterika, obe slová sú však chápané ako synonymá.

Ezoterika alebo ezoterizmus teda hľadá „pravé“ poznanie, okultizmus a mágia hľadajú nástroje na získanie moci. Niektorí z tých, čo sa zaoberajú takýmito praktikami a šíria ich, rozlišujú tieto dva výrazy. Radšej používajú iba pojem ezoterika, lebo na rozdiel od okultizmu ezoterika neznie tak negatívne, ale skôr tajomne. Iné skupiny sú zároveň ezoterické i okultné a netaja sa tým, že im ide o jedno i druhé, pričom sa aj okultné praktiky usilujú vysvetliť pozitívne ako poznanie a múdrosť, na ktoré ľudstvo prišlo už pred stáročiami.

V každom prípade ide o túžbu človeka stať sa božským. Samotná túžba ešte nie je zlá, tú vložil do srdca človeka sám Boh. Problémom je spôsob, ako ju chce človek realizovať – vlastnými silami, nezávisle od Boha a niekedy aj otvorene odmietaním Boha.

Katechizmus Katolíckej cirkvi preto zaraďuje mágiu medzi hriechy proti prvému Božiemu prikázaniu, ktoré zakazuje uctievanie iných bohov okrem jediného Pána. „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!“ (Ex 20, 2-5). Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi všetky takéto praktiky „vážne odporujú čnosti nábožnosti. Sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov“ (KKC 2117).

(pokračovanie v budúcom čísle)

pripravil: M. Magda

V knihe Kazateľ čítame, že všetko má svoj čas. Čas prosiť i čas ďakovať. Už od malička nás rodičia učia, ako máme prosiť a ako sa pekne poďakovať. A tak aj v našej farnosti sme v nedeľu 30. septembra 2012 sme ako Božie deti vo farskej rodine spoločne prežili krásnu ďakovnú bohoslužbu, ako výraz poďakovania Pánu Bohu za úrodu v tomto roku.

Svätá omša sa začala za účasti členov hasičského záchranného zboru, mnohých krojovaných mládencov a dievčat, mužov a žien z našej farnosti spolu s ďalšími veriacimi v našom farskom chráme. V túto nedeľu našu farnosť poctili svojou návštevou moji rodáci z Ovčieho. Slávnosť obohatili svojou účasťou spevom, čítaním Božieho slova a modlitbami, spolu s duchovným otcom farnosti Víťaz vdp. Marekom Hnatom a misionárom vdp. Jozefom Humeňanským, ktorý pôsobí už trinásty rok v africkej krajine Rwanda.

Sv. omšu celebroval duchovný otec Marek. Duchovný otec Jozef poukázal v homílii na prejavovanie vďačnosti za Božie požehnanie u židov, hlavne na sviatok vďakyvzdávania. Osobitne vyzdvihol potrebu vedieť byť vďačný, cítiť vo svojom srdci vďačnosť za všetky dary, ktoré nám náš nebeský Otec dáva, ale byť vďačný aj za pomoc, či všímavosť iných ľudí a túto vďačnosť prejavovať iným. Pripomenul, že zadržanie odmeny za prácu je do neba volajúci hriech. Po homílii nasledoval obrad poďakovania za úrodu a posvätenia všetkých darov spolu aj s dožinkovým vencom. Takto sme si znovu pripomenuli veľkosť nášho dobrotivého Pána Boha, ktorý sa aj cez dary úrody stará o svoj ľud.

Po sv. omši všetci prítomní sa presunuli do záhrady kostola, kde bolo pripravené občerstvenie, ktoré priplavila obec s dobrodincami – svojimi vlastnými výrobkami, ktoré mohli ochutnať všetci prítomní. Počas „agapé“ nám posedenie spríjemnili ženy z Ovčieho piesňami náboženskými, aj ľudovými.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa pričinili o to, že kostol v Polomke, ktorý je zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, bude vyzerať počas niekoľkých dní ako úrodná Božia záhrada. Želáme si, aby každý z nás bol v srdci úrodnou Božou záhradou, aby každý z nás bol tým, ktorý urobí niečo dobré pre svojho Pána. Náš kresťanský život potrebujeme zmeniť z pasívneho na aktívny. Boh chce do nášho života vložiť svoju moc a krásu, ktorú máme zviditeľniť svojím životom.

Michal Jenča, Polomka

Presvätá Panna
Zachovaj mi srdce čisté
– aby ťa vedelo milovať.

Daj mi srdce silné
– aby vedelo zniesť
každú ťažkosť a smútok.
Srdce šľachetné
– aby vedelo darovať
a mať súciť.

Srdce veľkodušné
– aby vedelo milovať,
aj keď ho nemilujú.
Srdce smelé
– aby ho nezraňovala
ľahostajnosť a výsmech iných.

Srdce horlivé,
zapálené túžbou šíriť Krista.

Srdce ranené
láskou ku Kristovi
a plné jeho ohňa.

Toto meno som prvýkrát počul od d. o. Juraja Riška. Spomenul ho v súvislosti s našim misionárom v Sankt-Peterburgu Mirkom Forišom, SVD.

Aké súvislosti zaviedli tohto mladého človeka až do najkrajšieho a kultúrne najbohatšieho mesta veľkého Ruska Petrohradu, si prečítajte v tomto zaujímavom rozhovore.

Sedí oproti mne mladý človek, pochádzajúci z Pavloviec. Poprosím ho, aby sa predstavil sám.

Moje meno je Jozef Zelinka, som rodák z Pavloviec, vo farnosti Hanušovce nad Topľou. O pár dní budem mať 24 rokov a momentálne som neštudujúci študent.

Začnime teda rodinou.

Pochádzam z troch súrodencov. Mali sme takú väčšiu rodinu, strýkovia, tety, ale vždy sme žili tak rodinne. Obaja súrodenci sú mladší, mám o dva roky mladšieho brata a o 10 rokov mladšiu sestru. Bývam v otcovskom dome, otec pochádza z Pavloviec a mamka je z Okružnej, kúsok od nás. Sme cestovatelia. Mal som pradeda, bol cestovateľ, býval v Kanade, aj v Uruguaji. Žil trochu netypicky a ja tiež sa z toho trochu vymykám. Bol som v Rusku, v Nemecku, v Egypte.

Tak to už si trochu naznačil zrod tvojho povolania. Akého si vierovyznania?

Sme praktizujúci kresťania, rímskokatolíci po otcovi. Keby som mal ísť do detailov, tak som vlastne z troch štvrtín gréckokatolík.

Čiže záľuba v cestovaní sa v tebe zrodila už v detstve. Čo určilo tvoje životné smerovanie?

Mňa vždy lákali také netradičné veci. Nemal som rád veci, ktoré robil každý, alebo miesta, kde bol každý. Chcel som vždy niečo neobvyklé, niečo, s čím sa nikto nestretol, alebo nemal odvahu sa stretnúť. Keď som pozeral televízor a boli tam názvy v čínštine, v ruštine, vždy to vo mne niečo zapaľovalo a ja som si uvedomil, že to chcem poznať, chcem vyčnievať z radu.

Ale na to všetko bolo potrebné vzdelanie.

Základná škola bola v Pavlovciach a tam nastalo moje prvé odlúčenie, lebo som po 4. ročníku odišiel do Giraltoviec na gymnázium ako jediný z môjho okolia. Vždy ráno som sám cestoval. Študoval som tam 8 rokov, čiže som denne dochádzal asi 25 km. A potom zas na konci, keď som maturoval a vyberal si vysokú školu, tak som odišiel do Bratislavy. Aj škola, ktorú som si vybral, bola niečím neobvyklá. V každom prípade som vedel, že to má mať niečo spoločné s politikou, možno s diplomaciou, to ma vždy inšpirovalo. Vybral som štúdium medzinárodných vzťahov. To bolo niečo, s čím sa moje okolie nestretávalo. Prijímačky boli ťažké, viem, že som písal možno aj 5 hodín bez jedla, bez vody a bol som celý spotený. Pamätám si, že som mal maličkú dušu, či som to urobil, či neurobil, lebo tam bola matematika a cudzie jazyky prísne, ale keď boli asi o dve hodiny neskôr výsledky, to už sme s otcom cestovali domov, asi v Žiline som si pozrel na internete, síce o chlp, ale prijali ma.

Takže škola už bola jasná. Štúdium na nej ti poskytlo aj nové možnosti. Aj vďaka nej si sa ocitol v Sankt Peterburgu. Priblíž nám, ako to všetko vzniklo.

Keď si teraz retrospektívne spomeniem – netypická situácia, lebo pre mňa ideálna a vysnívaná škola zrazu ponúkala také predmety ako informatika, matematika, čo mi nič nehovorilo a ja som to musel študovať. Už vtedy sa vlastne rodilo vo mne rozhodnutie, že po bakalárskom štúdiu by som chcel vyskúšať niečo iné, iný smer, aj keď sa to vo vyšších ročníkoch už viac kryštalizovalo a približovalo tým medzinárodným vzťahom, bol som pevne rozhodnutý, že chcem niečo iné. Ale zas tam bola taká zvláštna situácia, že som si musel vyberať ako povinný tretí jazyk, okrem angličtiny a nemčiny som si vybral ruštinu. To ma vždy lákalo. A potom už mi pomáhali aj pedagógovia. Stále to bolo len v hrubých obrysoch. Mal som vysnívaný Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov. Bola to špičková škola. Pamätám si, keď padlo toto rozhodnutie. Bol piatok, po dvanástej hodine, išiel som za ruštinárkou, že by som chcel ísť tam a tam. Povedala mi, že idem neskoro, všetky termíny sú preč. Poradila mi, aby som rýchlo bežal do agentúry, ktorá sprostredkováva výmenné študijné pobyty. Keď som tam prišiel, dvere boli zatvorené, nikde nikto. Piatok bol posledný termín. Neviem, ako mi to napadlo, či to bolo nejakým pôsobením, nakoniec som sa doklopal. Nejaká pani mi povedala, aby som skúsil tam zavolať. Na tri telefonáty mi nikto neodpovedal, až na štvrtý mi zdvihli telefón a povedali mi, že už je po pracovnej dobe. Hovoril som, že chcem ísť veľmi študovať a dnes je posledný termín. Povedali mi, že mám do večera poslať poštou aspoň základné veci. Bolo to asi o siedmej večer v Bratislave na poslednej pošte som odoslal žiadosť. Čiže taká zaujímavá história. Škola, ktorú som si vybral, nebola v Moskve, ale v Petrohrade, lebo ten mi odporúčali, tak som sa nechal staršími presvedčiť. Takto sa začala moja ruská cesta. Nakoniec som prešiel aj komisiou, aj pohovorom a odporúčali ma na toto štúdium.

Čiže si zobral nejaké cestopisné knihy a začal si študovať informácie o Petrohrade?

Mal som iba matnú predstavu o tom, čo ma čaká. Ale akosi som vedel, že tam musím ísť, že je to pre mňa. Trochu som si to pozeral na internete, niečo som sa dočítal v knihách, ale vlastne nechal som to samé plynúť, keď som si to už vybral. Vedel som, že ma čaká veľké 6 miliónové mesto, iní ľudia, iná kultúra. Musel som si pribaliť aj veľa trpezlivosti. Teraz oceňujem na sebe to, že som sa nezľakol problémov hneď na začiatku. Bolo ich neúrekom. Ale moja výdrž ma v začiatkoch držala nad vodou.

Ako si sa skontaktoval s našim rodákom duchovným otcom Mirkom Forišom, misiónárom pôsobiacim v Rusku? Ako k tomu stretnutiu vlastne prišlo?

To je tiež zaujímavá história. Duchovný otec Juraj Riško bol v našej farnosti a ja som sa zdôveril, že odchádzam na štúdiá do Petrohradu. Povedal mi, že tam má kamaráta. Nemyslel som si, že z nášho okolia tam môže niekto byť, ale priniesol mi potom aj vizitku. Veľmi som sa tešil, že tam budem mať niekoho, kto tam už čosi pozná a vie, ako sa, kde treba pozdraviť a kde čo vybaviť. Musím povedať, že hneď na ďalší deň, keď som pricestoval, pustil som sa do hľadania. Ale trošku odbočím. Ten misionár je veľmi praktický misionár a nie nejaký sedavý, že by bol čakal pri telefóne. Nemohol som sa mu dovolať. Bolo náročné ho cez deň zastihnúť. Nakoniec som sa vybral peši k domu, kde býval, ale aj tam o ňom cez deň nikto nič nevedel, lebo bol v kuse niekam rozlietaný. Takže až po týždni, či dvoch som sa dopracoval k telefonátu a nakoniec sme sa stretli na nedeľnej omši. Aj kostol, kde pôsobil, som hľadal s ťažkosťou. Prišiel som tam celý spotený, lebo som bežal celou cestou. Vedel som, že o dvanástej nestíham, ale to som ešte nevedel a nepoznal ruskú realitu, že čas nie je až taký rozhodujúci. Takže to začalo trošku neskoršie a nebolo to nič strašné.

To bolo tvoje stretnutie s našim Mirkom Forišom. Vráťme sa ešte k tvojej škole. Zaujímalo by ma, akú špecializáciu si vyštudoval v Petrohrade?

V Petrohrade som sa špecializoval na politické vedy, odbor svetová politika. Boli to aj medzinárodné vzťahy, ale z takého politického hľadiska. V Bratislave to bolo orientované skôr ekonomicky. A okrem toho som veľmi využíval aj iné predmety, lebo bola možnosť navštevovať aj lekcie v seminároch a konferencie. Ale celkovo to bolo zameranie politologické.

Aké je tvoje ďalšie uplatnenie v živote?

Uplatnenie je široké a nie je presne ohraničené. To znamená od štátnych inštitúcií, počnúc Ministerstvom zahraničných vecí až po nejaké krajské úrady, ktoré majú styk so zahraničím, cez súkromné spoločnosti, ktoré pôsobia v zahraničí až po banky a poisťovne, kde sa vyžaduje druhý stupeň vysokoškolského vzdelania.

Chcel by si sa nejako užšie špecializovať?

To je vlastne to posolstvo, ktoré som si odtiaľ doniesol, že škola ma naučila pracovať na sebe na svojej osobnosti a nie ako na človeku, ktorý potom odíde a nikto o ňom nebude počuť. Cítil som veľkú podporu z ich strany, aj ten prístup učiteľov bol profesionálnejší, osobnejší, priamejší. To ma posunulo dopredu. Možno by som to ešte skúsil ďalej so štúdiom. Ale teraz som doma kvôli udalostiam, ktoré u nás boli a pripravujem sa na štúdium ďalej, chcel by som vyskúšať štúdium v Nemecku. Tam si tiež našiel školu, kde štúdium politologické ešte viac graduje. Je to už samostatná viac-menej vedecko-výskumná činnosť. To by ma bavilo. Chcel by som skúsiť a „zaklincovať“ tak svoje doterajšie snaženie.

Vráťme sa k nášmu misionárovi Mirkovi. Z jeho rozprávania viem, že tebe sa u nich zapáčilo, že to bola pre teba oáza, kde si stretal svojich krajanov, kde si sa cítil dobre. Ako si to celé duchovne prežíval?

Bol som veľmi rád, že je tam človek, ktorý je z môjho nazvem to blízkeho okolia, človek, ktorý tam pôsobil už 6 rokov a že to dokázal. Bol som hrdý na neho, aj na Slovensko, že takýto človek robí dobré meno Slovensku. A to duchovné? Bola to pre mňa silná skúsenosť a zážitok. Pamätám si, že som sa hneď začal vypytovať, aký majú program, ako organizujú služby, či majú niečo naviac. Dozvedel som sa, že majú stretnutia, organizujú ich vo štvrtok, aj piatok, aj v sobotu aj v nedeľu ešte pred omšou. Takže to bolo živé spoločenstvo, aj keď tých členov tam nebolo veľa, ale rastie to stále. Chcel som byť vo všetkom aktívny. Chcel som pomôcť. Vnútorne som to tak cítil, že poznám lepšie jeho reakcie ako tí, ktorí tam s ním sú. Poznám viac, čo potrebuje, čo ho baví, na čo sa zlostí, čo má rád. Tak v tomto som mu bol troška bližšie. Cítil som aj ja potrebu, aby som sa viac aktivizoval. Veľmi sa mi páčili stretnutia, ktoré organizoval vo štvrtky, bol to taký klub rozhovorov, keby som to mal voľne preložiť. Začínalo to o siedmej a pamätám si, tuším to bolo po prvom alebo druhom stretnutí, keď sa tí besedujúci pýtali, aké mal kto dojmy. Pamätám si vetu, ktorú som vtedy povedal, že som sa vždy považoval za dobrého, poctivého, tradičného kresťana katolíka a tu som zistil, koľko mám nedostatkov a koľko utekám od ideálu, ktorý som mal stále pred sebou. Keď som spoznal hlbšie tých ľudí, ktorí tam boli, boli to fakt rôznorodí ľudia, tak som sa ešte viac utvrdzoval a zistil potrebu napredovania v sebe. Pochopil som viac význam misií, čo to znamená, mal som vždy len matnú predstavu o Afrike a o afrických deťoch. A toto boli praktické a živé misie, mal som ich možnosť vidieť na vlastné oči. To ma duchovne veľmi povzbudilo. Zároveň som zistil svoje nedostatky a získal som nepokoj, ale v dobrom slova zmysle, že musím na sebe pracovať. A v tomto mi Miro veľmi pomohol. Ďalšie, čo nás tak trochu zblížilo, bolo, že sme obaja praktickí ľudia, ktorí majú radi akciu, také majstrovanie, niečo, čo sa dá robiť rukami a to nás veľmi spájalo. Vždy som tam rád chodieval a pamätám si, že boli týždne, keď som tam chodieval každý deň, pričom som musel cestovať aj hodinu a pol na rôznych dopravných prostriedkoch od metra, trolejbusu, aj peši. Moji spolubývajúci sa čudovali, kam to chodievam a prečo tam tak rád chodievam. Hovoril som i, že sa tam dobre cítim. Až mi zazlievali, že sa s nimi tak dobre necítim. Volal som ich, veď poďte aj vy so mnou, veď je to otvorené pre všetkých. Povedali mi, že som sa zmenil za ten čas, čo som tam bol. Vskutku som sa snažil tráviť tam maximum času.

A odkiaľ boli tvoji spolužiaci?

Bolo to pestrofarebné. Boli sme štyria. Ja zo Slovenska, jeden z Tadžikistanu a ďalší dvaja z Ukrajiny a z Estónska. Bolo to zaujímavé. Pamätám si, keď som prišiel v prvý deň, ešte ani kufor som nemal vybalený, otvoril som izbu a tam sa môj spolubývajúci Tadžik modlil na koberčeku, lebo bol moslim. Zľakol som sa a večer som sa aj ja na kolenách pomodlil, ako vždy sa doma modlievam. Nabral som odvahu, keď ten človek sa dokáže prezentovať a radovať sa zo svojej viery a nebojí sa ju ukázať druhým, prečo by som sa ja mal toho báť. Aj toto ma povzbudilo a nemali sme nikdy kvôli tomu žiadne problémy. Vychádzal som mu v ústrety – keď sa modlieval, stíšil som hudbu, alebo som odišiel, on zas nechal mňa na pokoji, keď som sa modlil. Aj keď sa hovorí o Rusku, aká je tam neznášanlivosť, my sme dokázali veľmi pekne vychádzať, povedal by som príkladne. Sám som sa čudoval, ale mal som aj radosť, lebo som to v kútiku duše ani nečakal. Vždy som mal z moslimov pocit, že sú agresívni, že nemajú trpezlivosť. Ale ukázal sa pravý opak a to zmenil aj môj svetonázor.
Keď sa vžijem do tvojej situácie – ďaleko od domova, nezaprel si svoju vieru, ba naopak, naplno si ju prejavil aj svojím prínosom v spoločenstve, kde si chodil za duchovným otcom Mirkom. Mal si tam nejakú konkrétnu úlohu?
S čím bolo treba pomôcť, s tým som pomáhal. Veriacich nie je toľko, že by tam bol potrebný nejaký stály kurátor, alebo nejaký pomocník. Keď bolo treba miništrovať, alebo čítať, alebo pomôcť s nejakou obsluhou, alebo upratovať. Či bolo treba niekoho privítať, lebo prišiel niekedy aj miestny arcibiskup, alebo akúkoľvek pomoc, ktorú potreboval – zakúriť v zime, či zas jarné, jesenné upratovanie, pokosiť na nádvorí chrámu. Takéto práce som robil veľmi rád, lebo mi chýbala fyzická aktivita, z domu som bol tak naučený. A vedel som, že takto aj reálne pomáham, lebo modlitba, samozrejme, je tiež pomoc, ale aj fyzická práca je vyjadrením pomoci.
Povieš nám aj nejakú príhodu zo štúdia, alebo z „misionárskej oázy“?
Príhod bolo veľa, ťažko je teraz spomenúť si na nejakú konkrétnu. Ale veľmi rád spomínam na tie štvrtkové stretnutia. Vždy ma tak prekvapilo, že tam boli rôznorodí ľudia. A boli to ľudia, ktorí boli sami v dospelosti, žili sami, boli tam študenti, pracujúce matky, mladí snúbenci, boli tam pravoslávni, neveriaci, rímskokatolíci, boli tam evanjelici, luteráni, protestanti. Nikdy som nemal bližšie na očiach ekumenizmus ako vtedy. Bolo to aj veľmi ťažké, lebo nájsť spoločnú reč medzi takým spektrom, obstáť v tom svojom bolo ešte ťažšie. A čo ma prekvapilo, bolo to, že vždy sa tam ľudia vracali a vždy priviedli niekoho nového so sebou, či už protestanti svojich, pravoslávni svojich, alebo aj tí neveriaci, aby tiež sa trošku nasýtili. Vždy sa to menilo, vždy prišiel niekto nový, niekto ostával, niektorí odpadli, lebo sú aj takí, ktorí prichádzali ako do múzea a hľadali v tom kultúrny zážitok. Ale to duchovné, to sa ťažko opisuje. Zistil som, že potrebujem na sebe pracovať a preto som rád chodil aj na výjazdy, ktoré sme organizovali každý štvrťrok. Bolo to v spolupráci s psychologičkou. Bolo to veľmi dôležité, lebo bolo ťažké dať ten kolektív dokopy a pod jednu tému.

Myslíš teraz Liliu?

Áno, myslím na Liliu. Našli sa, lebo oni o sebe od začiatku nevedeli, takže to bolo veľmi povzbudivé. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa urobili. Prejavuje sa to u mňa tak, že keď som prišiel domov, zrazu mi všetci hovoria, prečo sa to pýtam, keď predtým som sa na to nepýtal. Prečo to teraz hovoríš a prečo to teraz robíš, keď si to predtým nerobil a naopak. Už aj to svedčí o tom, že nastala nejaká zmena a ja to aj sám pociťujem.
Ten prvý rok bol dosť náročný. Boli aj pády, aj kadejaké ťažkosti, ale druhý už vyšiel na takú priamu koľaj. Aj doma mi vždy rodičia a súrodenci hovorili, že som sa zmenil. Niečo sa so mnou stalo a nikto to nevedel opísať. Zážitkov bolo fakt veľa a ťažko vybrať taký, ktorý by bol niečím originálny. Vždy si pamätám, že bola dobrá atmosféra, na to nikdy nezabudnem. A pamätám si aj na teplo, ktoré tam bolo, aj keď vonku bola veľká zima, ale vo vnútri to bolo také milé.

Čo by si odporúčal dnešným mladým ľuďom, ktorí nevedia udať smer svojmu budúcemu životu? Čo by mali dodržať v svojom živote, aby ich to nasmerovalo správnym smerom aj vzhľadom na tvoje prežité skúsenosti?

Ťažko je mi ešte radiť, ale nejaké odporúčania by som už hádam vedel dať. Zhrnul by som to v takých krátkych bodoch. Zistil som, aké zložité je spoločenstvo. Myslel som si, že si so svojou vierou vystačím sám, ale až tam som pri diskusiách, pri dialógoch aj s tými inými ľuďmi a inými vierovyznaniami, alebo neveriacimi zistil, že až tam sa viera formuje, až tam dostáva akoby pečať. A najlepšie je v tom spoločenstve veriacich, to človek cíti tú vnútornú silu. Vždy rád chodievam potom do kostola a vždy sa snažím byť čím bližšie a čím viac s ľuďmi. Je to pocit byť s niekým, kto rovnako zmýšľa a nepostávať pri kostole. Veľmi ma zarmucuje a nevidím v tom nejaký význam, to by som nedokázal napredovať. Čiže spoločenstvo je veľmi dôležité, ono potvrdzuje vo viere a dáva istotu. Potreboval som ho svojho času, ono vám aj hovorí spravodlivú kritiku, lebo ostatní ju nepovedia z rôznych dôvodov. Čiže človek, ktorý chce napredovať, ktorý sa chce meniť, potrebuje ľudí, ktorí ho poznajú, potrebuje spoločenstvo, potrebuje sa niekomu zdôveriť. Toto som na tých kurzoch pochopil.

Ďalším bodom pre mladých ľudí, lebo naozaj je to dnes ťažké, je pokora. Až tam som pochopil, koľko dobrých rád mi učitelia dávali, potom som si na nich spomenul a zistil som, že mali pravdu. Vtedy som ich nepočúval, lebo som mal iné dôvody, možno také svoje sebecké. Ale keby som bol viac pokornejší, keby som bol trošku viac počúval, keby som sa nechal viac tými staršími formovať, tak zaiste by to bolo lepšie. Potom prišli aj moje vlastné chyby a na nich som sa učil, ale vždy je to lepšie, keď sa človek má možnosť učiť od starších, ktorí mu to doprajú. A tretí bod je modlitba a pravidelnosť. Niekedy, keď bývali ťažké situácie, že som prišiel neskoro domov, nechcelo sa mi, tak som sa len prežehnal. Až potom som pochopil, že keď nie je modlitba, tak neexistuje nejaká pravidelnosť, nejaká regulérnosť, nejaké obnovovanie, nejaká taká skromnosť a nejaké základné životné pochopenie, prečo vlastne existujem. Keď si dám večer pri modlitbe predobraz svojho dňa, čo som všetko urobil od rána až do večera, čo som urobil zlé, čo dobré, keď sa nad tým človek denne nezamýšľa, tak vie, že nemôže napredovať a nemá sa ani z čoho do toho ďalšieho dňa posúvať.

Takže modlitba mi veľmi pomohla. Keď som prišiel do Ruska, tak som bol menej zapálený pre vieru, ako keď som odchádzal. Čiže to spoločenstvo, modlitba a pravidelnosť ma veľmi zmenili. Kúpil som si aj Sväté písmo. Mali sme síce doma Nový zákon, ale neštudoval som ho. Teraz ho čítam pravidelne pri večernej modlitbe. Takže to ma tak nastavilo. Nehovorím, že to je pre začínajúcich kňazov, alebo pre ľudí, ktorí chcú žiť v takom užšom duchovnom živote, je to pre každého, pre bežného človeka povzbudzujúce. Vždy si pri večernom čítaní nájdem takú vetu, ktorá ma zaujíma a som akýsi šťastnejší. Aj teraz osobne nemám predstavu ako ďalej, skončil som jedno štúdium. A potom sme prežili rodinnú tragédiu. Nevedel som, ako ďalej napredovať. Vždy sa ma pýtajú, čo chcem robiť, čo chcem v živote dosiahnuť, kam teraz smeruješ. Neviem presne odpovedať, ale cítim akýsi pokoj. Nemám obavy, nemám strach, nevidím beznádej z ničoho, i keď neviem, aký bude ďalší krok, ale vždy sa snažím. Samozrejme, musím sa vždy snažiť niečo robiť, ale vždy v takej bázni, v pokore. Nemám z toho strach. Najviac ma teší, že som sa ho zbavil, že ho nemám.

Ďakujem a držím vám palce, aj všetkým vašim čitateľom.

Ďakujem za rozhovor.

Čo neodznelo v tomto rozhovore:

Jozefovi v závere štúdia tragicky zahynul otec. Stalo sa to počas obhajoby najhlavnejšej záverečnej skúšky. Vzhľadom na dôležitosť záverečnej skúšky mu to oznámili až na druhý deň.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Milí bratia a sestry, milí veriaci, ctitelia do Nebavzatej Panny Márie,
hitlerovské Nemecko nemalo veľké loďstvo, lebo nehraničí so žiadnym morom, ktoré by umožnilo inváziu Vermachtu na Anglicko. Malo však obrovské letectvo a toto malo zraziť Veľkú Britániu na kolená, zvlášť, že anglické letectvo nebolo na vzdušnú inváziu, prepad, pripravené. A cez to všetko sa britskí a zahraniční a teda i naši československí letci vrhli do zúfalých vzdušných bojov. Odrážali nesmiernym hrdinstvom nemecké útoky a nakoniec túto vzdušnú bitku nad Nemeckom vyhrali. Vtedy povedal ministerský predseda Winston Churchill v národnej snemovni tieto pamätné slová do našej histórie: „Ešte nikdy v dejinách nevďačilo ľudstvu nemnohým tak mnoho.“

Táto udalosť z druhej svetovej vojny mi tak trochu pripomína dnešnú našu slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Túto slávnosť neslávia naši odlúčení bratia kresťania protestanti, my povieme luteráni, kalvíni, dokonca nám zazlievajú, že to s mariánskou úctou preháňame. Nie je vraj podložená Svätým písmom. Oponujem. Anjel Gabriel z rozkazu Božieho prišiel k Panne Márii a ústami Božími sa jej pýta: „Mária, chceš byť Matkou Vykupiteľa, Spasiteľa?“ Akoby Boh zastal pred Pannou Máriou a pýta sa túto otázku: „Slobodne a dobrovoľne povedz áno, či nie.“ A Mária vtedy hovorí: „Fiat – áno, prijímam. Buď vôľa tvoja.“ Tak je to vo Svätom písme a modlíme sa to, katolíci, trikrát cez deň. Ráno, na obed, večer to Máriine fiat, Máriin pozdrav. A v Medjugorí sa jej pýtali deti, čo si praje od nás jej ctiteľov a vôbec od kresťanov? „Najkrajšiu modlitbu Anjel Pána trikrát denne. To mi robí veľkú radosť. Práve táto jej oslava, jej odpovede na Božiu otázku: „Chceš?“ „Áno.“ A možno dokonca títo protestanti chceli tvrdiť s dramaturgom Rolfom Hochhuthom v jeho divadelnej hre „Zástupca Kristov“, tiež luterán, že pápež Pius XII. vyhlásil v roku 1950 dogmu o nanebovzatí Panny Márie len preto, aby vošiel do dejín.

Keby som mal ja použiť Churchillove slová, potom by som správne prehlásil, že nikdy tak málo neznamená tak mnoho ako v prípade Matky Božej. Veď my všetci vieme, koľko cirkev, my všetci kresťania vďačíme v dejinách spásy Panne Márii. Pripomína nám to i blahoslavený Ján Pavol II. v rozjímaní modlitby Anjel Pána. Mária povedala fiat. Po slovensky znamená staň sa. A v tej chvíli sa slovo Ježiš stalo telom. Boží Syn sa stal človekom a vtelením Syna Božieho sa stal veľkým každý človek na tejto zemi. Veľkou sa stala predovšetkým Matka Božia plnením vôle Božej v Betleheme, na ceste k svätej Alžbete, vo vyhnanstve v Egypte a v Nazarete. Mária nikdy neprosí nič pre seba. Nikdy nezrádza svojho Syna, ako zradil Peter, Judáš, ja i ty, keď páchame ťažký hriech. Nikdy neodrádzala svojho Syna pred utrpením a krížom, ako to robí každá naša matka, keď by jej syn išiel na popravu, alebo neviem čo urobil. Každá matka odrádza svojho syna, nechce, aby jej syn trpel. Keď sa nahromadí okolo Ježiša toľko nedorozumení, že ho dokonca jeho príbuzní považujú za pomätenca. A keby v neho neuverili ani jeho bratranci a sestrenice, Mária nikdy nezapochybovala a vytrvala s Ježišom až na Kalváriu. Keď nastal deň víťazstva, keď Ježiš vstal z mŕtvych, keď sa Ježiš zjavoval učeníkom, aby im posilnil vieru, nepoznáme stretnutia Syna s Matkou. Áno, evanjelium by to bolo určite zaznamenalo, keby sa Ježiš bol zjavil svojej Matke. Ale nezjavil sa. Prečo? Mária to nepotrebovala, Mária mala takú silnú vieru, že vždy verila, od začiatku do konca a preto sa nám stala vzorom pravej, silnej, pevnej viery. V tomto spoločenstve viery už nikto nepochybuje, že Pán Ježiš je sľúbený Mesiáš, Syn Boží a že jeho pôsobením začína teraz od Otca a dovŕši sa zoslaním Ducha Svätého.

Po zoslaní Ducha Svätého začína krásne spolužitie obce jeruzalemskej. Všetci veriaci sa držali pospolu v lámaní chleba a na modlitbách. Mali všetko spoločné, po domoch lámali chlieb, čiže slávili svätú omšu. V opisovaní života prvej kresťanskej farnosti nieto zmienky o Panne Márii. Mohla však žiť v ústraní? Nadšení Kristovi vyznávači mohli prehliadnuť tú, ktorá dala svetu Mesiáša, vychovala ho, ktorá stála po celý život po jeho boku ako Sedembolestná? So svojím Synom Matka trpela a obetovala sa. V čakaní na Ducha Svätého prosí predovšetkým Panna Mária spolu s apoštolmi o jeho dary. Preto, keď dokončila svoju pozemskú púť, bola vzatá do neba, aby sa stala Kráľovnou vesmíru. Ako to tí protestanti hovoria, že Pius XII. z ješitnosti, aby vošiel do dejín, vyhlásil dogmu, zaväzujúcu každého katolíka, že Panna Mária bola vzatá s telom i dušou do neba.

Čítal som o tejto záležitosti a veru vy, ktorí poznáte časopis Víťazstvo Srdca, vydávajú ho rehoľné sestry, prekrásne tam opisuje, ako pápež Pius XII. sa namodlil, narozjímal, trápil sa, pretože boli jedni za druhým proti. V cirkvi bolo všeobecné presvedčenie, že Panna Mária bola vzatá do neba, keď bola milosti plná. Kto je milosťou Božou plný? Ten, kto má v sebe všetku svätosť. To má jedine Boh. A predsa ten Boh dáva najvyššiu svätosť Matke jeho Syna. Takže skutočne, keď ju voláme najsvätejšia, je najbližšia k Pánu Bohu. A preto si zaslúži úctu všetkých kresťanov. Keď sa pápež tak trápil, zasiahla Panna Mária osobne. Zjavila sa podľa časopisu Víťazstvo Srdca štvorročnému bystrému dieťaťu, zjavila sa viackrát, a povedala tomuto dieťaťu takto: „Povedz ľuďom, že ja som neumrela, ale bola som s telom a dušou vzatá do neba.“ Takto to chlapča povedalo sem i tam. Bolo predstavené aj pápežovi a jemu to povedalo viackrát. A tak pápežovi spadol kameň zo srdca. Vtedy nadobudol istotu, že Panna Mária tak pomohla v jeho úrade, že povedala, takpovediac cez toto dieťa, mnohým ľuďom, aj samému pápežovi. Vtedy si pápež vydýchol a hovorí: „Áno, Panna Mária, keď si to praje a je to tak, vyhlásim záväznú dogmu.“ Dogma je pravda viery, ktorú keď on, pápež, vyhlási a vo veciach viery je neomylný, tak každý kresťan katolík je povinný prijať túto pravdu za skutočnú pravdu viery.

Ako sa Panna Mária cítila jednou z nás vo svojom pozemskom živote, cíti sa jednou z nás i vo večnosti. Pri Božom tróne sa za nás modlí, z večnosti nás nabáda k pokániu, ako to v Lurdoch i vo Fatime hovorila a vyzývala trikrát ľudí k pokániu, k modlitbe svätého ruženca, k polepšeniu života. V jednom zjavení v roku 1986 Panna Mária skrz don Gobiho, ktorý napísal knihu o týchto zjaveniach, Mária hovorila kňazom toto: „Som vaša Nebeská Matka a uskutočňujem teraz svoj veľký plán lásky, aby som urýchlila víťazstvo svojho Nepoškvrneného Srdca, lebo nikdy nemal svet väčšiu potrebu mojej materskej prítomnosti ako dnes. Ide cestou nenávisti a nepriateľského odmietania Boha, cestou násilia, ľahostajnosti a nemravnosti. Zostáva hluchý ku všetkým pozvaniam Božieho milosrdenstva. Pán Ježiš stále klope usilovne a s veľkou láskou na srdcia všetkých. Vráťte sa všetci ku svojmu Vykupiteľovi, otvorte svoje srdcia Kristovi, ktorý prichádza.“
V roku viery, ktorý sme začali tohto roku 5. júla, bude pokračovať v roku 2013, chceme otvoriť srdce Vykupiteľovi, chceme zachovať s kráľovnou Nanebovzatou spoločenstvo viery a lásky. Chceme spolu so Svätým Otcom blahoslaveným Jánom Pavlom II. volať jeho heslo „Totus tuus! – „Mária, sme celí tvoji, Mária, Matka naša.“ Amen.

Dp. Ján Biroš, výpomocný duchovný

Bohoslužba obety pri slávnosti Sedembolestnej Panny Márie v Doline. Celebroval dp. Mikuláš Uličný, farár v Budyni nad Ohří.

-re-

„To najkrajšie, čo som vymyslel, hovorí Ježiš,
je moja Matka.

Chýbala mi mamka, a tak som si ju stvoril.
Stvoril som si matku skôr, ako ona utvorila mňa.
Bolo to tak istejšie.
Teraz som naozaj človekom, ako všetci ľudia.
Nemám vám čo závidieť,
lebo aj ja mám mamku, skutočnú.
To mi chýbalo, moja matka sa volá Mária.
Jej duša je čistá a plná milosti.
V jej tele sídli taký jas,
že na zemi som sa na ňu nemohol napozerať,
napočúvať sa jej a naobdivovať.
Krásna je moja Matka.

Tak krásna, že i keď som opustil nádheru nebies,
u nej som sa cítil dobre, u nej som bol doma.
Viem – veď som Boží Syn – čo je to byť nesený anjelmi,
ale mamkinej náruči sa to nevyrovná, verte mi.
Od chvíle, čo som znovu vystúpil k Otcovi, chýbala mi.
A ja som chýbal jej. Preto prišla za mnou.
S celou svojou dušou. S celým svojím telom.
Nemohol som inak. Muselo to tak byť. Bolo to tak správne.
Prsty, ktoré sa dotýkali syna Božieho,
nemohli znehybnieť.

Oči, ktoré pozerali na Syna Božieho,
nemohli oslepnúť.
Pery, ktoré ma bozkávali, nemohli sa rozpadnúť.
A okrem toho urobil som to i pre vás, ľudí, svojich bratov.
Aby ste mali tiež mamku v nebesiach.
Skutočnú.

S telom i dušou. Moju mamku.
Ona je so mnou od okamžiku svojej smrti.
Využívajte toho teda, ľudskí bratia!
V nebesiach máte Matku,
ktorá vás sleduje svojimi očami.
V nebesiach máte Matku,
ktorá vás miluje z plného srdca.
Malo by vás napadnúť,
že ja svojej mamke nemôžem nič odmietnuť.
Je to moja mamka. S telom i dušou.
Jeden s druhým sme naveky spolu. Matka a Syn.
Naveky: Matka a Syn.“

Michael Quoist

Kto je moja matka? Kto sú moji bratia? Kto plní vôľu nebeského Otca je môj brat, sestra i matka.“
Aké úžasné je to, čo Ježiš povedal! Nazval obyčajných, všedných ľudí – hriešnikov, akými sme my – svojimi bratmi a sestrami. Kto to bol? Obyčajní ľudia, ktorí prišli k nemu a túžili poznať vôľu jeho Otca. To bolo všetko, čo urobili, aby sa dostali do takého dôverného vzťahu s Ježišom.

Je to pravda! Ježiš Kristus, Kráľ všetkých kráľov a Pán pánov, sa rozhodol stať sa tvojím bratom. Jednoducho chce tú nenútenú blízkosť milovaných bratov a sestier, vzájomne zdieľanú dôveru a porozumenie. Chce vzťah naplnený pokojom, spokojnosťou a vzájomným prijatím.

Aj keď naša ľudská skúsenosť so súrodencami – bratmi a sestrami – môže byť poznačená zraneniami, hnevom, horkosťou, vzťah, ktorý nám ponúka Ježiš, je dokonalý. Od nás žiada len to, aby sme mu otvorili svoje srdce a urobili maximum pre to, aby sme kráčali po jeho cestách. Je to jednoduché: urob to a pocítiš, ako zdieľa s tebou tvoje srdce a dovoľuje ti vstúpiť do jeho myšlienok a plánov. Nikto nie je bezvýznamný, nikto nie je príliš hriešny, aby sa nemohol stať súčasťou jeho rodiny. Prostitútky, podvodníci a hriešnici všetkého druhu ho našli a aj ty ho môžeš nájsť. A práve modlitba posvätného ruženca je tou modlitbou, ktorou spoznávame rozmýšľaním nad životom Krista samého Krista.

Mária sa stala Bohorodičkou tým, že prijala Ducha Svätého a celá sa mu dala k dispozícii. Dala Bohu ľudské telo, aby sa narodil na tejto zemi. To by sa nestalo, keby nebola prijala Božie slovo svojím súhlasom „hľa, služobnica Pána“ a nežila ho.

Mesiac október nie je len o držaní ruženca v rukách, nie je len o recitovaní „zdravas“, ale je to o uvažovaní nad tajomstvami z Kristovho života, je to o obracaní sa na Krista cez tú, ktorá „uchovávala tieto slová vo svojom srdci, premýšľala o nich“ a uskutočňovala ich vo svojom živote. Ruženec sa teda opiera o evanjelium a jeho stredobodom je tajomstvo vtelenia a ľudského vykúpenia. Preto je to kristologická modlitba. Modlitba, cez ktorú máme možnosť, aby sa narodil Kristus aj v našom živote. Aby sme ho stelesnili v svojich skutkoch, tak ako v živote Márie.

Jeden misionár cestoval rýchlym japonským vlakom a po ceste sa modlil breviár. Pri jednom prudkom pohybe vlaku mu z knihy vypadol obrázok Panny Márie a spadol na podlahu.

Malý chlapec, ktorý sedel oproti misionárovi, sa zohol a obrázok mu podal. Bol zvedavý ako všetky deti a tak si ho najprv poobzeral.

„Kto je tá krásna pani?“ opýtal sa misionára.
„To je moja matka.“ odpovedal kňaz po krátkom zaváhaní.
Chlapec sa pozrel na misionára a potom ešte raz na obrázok a povedal:
„Nejako sa na ňu nepodobáš.“

Misionár sa usmial a povedal: „No vidíš, a predsa sa celý život snažím, aby som sa na ňu aspoň trošku podobal.“

duchovný otec Marek Hnat