je moja Matka.
Chýbala mi mamka, a tak som si ju stvoril.
Stvoril som si matku skôr, ako ona utvorila mňa.
Bolo to tak istejšie.
Teraz som naozaj človekom, ako všetci ľudia.
Nemám vám čo závidieť,
lebo aj ja mám mamku, skutočnú.
To mi chýbalo, moja matka sa volá Mária.
Jej duša je čistá a plná milosti.
V jej tele sídli taký jas,
že na zemi som sa na ňu nemohol napozerať,
napočúvať sa jej a naobdivovať.
Krásna je moja Matka.
Tak krásna, že i keď som opustil nádheru nebies,
u nej som sa cítil dobre, u nej som bol doma.
Viem – veď som Boží Syn – čo je to byť nesený anjelmi,
ale mamkinej náruči sa to nevyrovná, verte mi.
Od chvíle, čo som znovu vystúpil k Otcovi, chýbala mi.
A ja som chýbal jej. Preto prišla za mnou.
S celou svojou dušou. S celým svojím telom.
Nemohol som inak. Muselo to tak byť. Bolo to tak správne.
Prsty, ktoré sa dotýkali syna Božieho,
nemohli znehybnieť.
Oči, ktoré pozerali na Syna Božieho,
nemohli oslepnúť.
Pery, ktoré ma bozkávali, nemohli sa rozpadnúť.
A okrem toho urobil som to i pre vás, ľudí, svojich bratov.
Aby ste mali tiež mamku v nebesiach.
Skutočnú.
S telom i dušou. Moju mamku.
Ona je so mnou od okamžiku svojej smrti.
Využívajte toho teda, ľudskí bratia!
V nebesiach máte Matku,
ktorá vás sleduje svojimi očami.
V nebesiach máte Matku,
ktorá vás miluje z plného srdca.
Malo by vás napadnúť,
že ja svojej mamke nemôžem nič odmietnuť.
Je to moja mamka. S telom i dušou.
Jeden s druhým sme naveky spolu. Matka a Syn.
Naveky: Matka a Syn.“
Michael Quoist