Moja šálka kávy


Vytiahnem v kuchyni žalúzie a pozerám sa, ako sa teplé lúče ranného letného slniečka predierajú cez osamelý biely oblak. Je to krásne ráno, sú prázdniny, ale najkrajšie na ňom je to, že som sama – aspoň zatiaľ – celkom sama. Pozriem vonku a dokonca aj náš pes ešte spí. Chladnička zavrčala, čosi zatikalo. Hladká dlažba mi chladí chodidlá. Kde začať? Som takmer v pomykove. Každá mama hlavne pri malých deťoch pozná túto chvíľku, je to vzácny okamih, ktorý ponúka ticho a samotu. Pohľadom prechádzam po miestnosti. Opravím pokrčené deky na sedačke? Nie, príliš prízemné. Začnem zhromažďovať prádlo a pustím práčku? Ani nápad! Vtom mi zrak padne na rýchlovarnú kanvicu. Je to jasné! Rozhodla som sa, urobím si šálku mojej raňajkovej kávy. V tichu a len sama.

Kým sa mi zohrieva voda, starostlivo si vyberám šálku. Voľba padla na porcelánový hrnček. Je na ňom vyobrazená slnečnica. Tento hrnček mi darovala svokra na meniny, vedela, ako sa mi páčia slnečnice, ako zbožňujem tieto kvety. Pri myšlienke na ňu som si naplno uvedomila, že už nie je medzi nami a podvedome odriekam: „Odpočinutie večné daj jej, Pane…“

Nalievam si kávu a s hrnčekom zamierim ku kreslu v obývačke. Odrazu sa ozve akýsi zvuk. Zastanem iba zopár krokov od kresla a zadržiavam dych. Začujem plač, ktorý po niekoľkých sekundách naberá na intenzite. Pozriem na hodinky. Ešte nemôže vstávať, nezvykne takto skoro vstať. Hrnček kladiem na stôl a bežím po dva schody hore do spálne, prv ako sa syn úplne prebudí. Opatrne ho pohladkám po tvári a pokojným hlasom hovorím, že to bol iba zlý sníček. Našťastie sa upokojil a ešte zaspal, tak sa rýchlo vytratím späť do kuchyne. Zdá sa, že mi zostane ešte chvíľka času a preto sa pokojne vraciam ku šálke kávy. Zamierim ku kreslu a pohodlne sa v ňom usadím. Dva-tri razy si uchlipnem z pariaceho sa nápoja a opäť zvláštny zvuk. Tento raz sú to detské nôžky, skákajúce po drevenej dlážke. O chvíľu stojím zoči-voči Maťkovi, má na sebe pyžamko s čiernou vranou na motorke, naťahuje ku mne rúčky a driape sa mi do lona. „Poď, ešte si ľahneme, je ešte skoro!“ „Nieéééééé, chcem vstávať!“ Nepresvedčila som ho, cítim, že som porazená a tak to vzdávam.

Vyťahujem v izbe žalúzie a oblečiem svoje dieťa. Ideme spolu dolu, robím raňajky, umývam riad, naplním práčku, utekám do obchodu. Na svoju šálku kávy si spomeniem až neskôr pri vysávaní v obývacej izbe. Vtedy mi padne zrak na hrnček ešte takmer plný kávy. Stojí vedľa kresla na komode, kam som ho položila. Slnečnica na ňom akoby sa mi vyškierala. Povedala som si, že len čo dovysávam, hneď si ju prihrejem. Počujem pípnutie, čo je signál, že práčka doprala a je treba vyvesiť prádlo. Keď idem po dvore, zrazu môj syn hrajúci sa na piesku spustí ohromný plač, lebo náš pes mu zobral nejakú hračku. Keď idem k nemu, aby som mu ju vytrhla, skloní hlavu a dá sa do behu. Obe moje deti nadšene výskajú, keď vidia, ako mama naháňa zviera, ktoré je v behu očividne zdatnejšie. O niekoľko hodín neskôr, keď sa mi podarilo navariť a upratať kuchyňu a sadám si k svojej práci, mi moja staršia dcéra prinesie šálku kávy, ktorú som vraj nechala stáť v obývačke na okne.

Slnečnica na mňa pôsobí nafúkaným dojmom. Premeriam si ju chladným pohľadom a hrnček posuniem ďalej po stole. Rozhodla som sa, že si ju nebudem všímať. Neskôr, keď deti olovrantujú a ja sa chystám ísť žehliť čerstvo vysušené prádlo, vložím hrnček do mikrovlnky, aby sa ohrial. Za chrbtom zrazu počujem tupý úder a po ňom povzdych „ó, ó, ó“. Martinovi vypadla z ruky veľká jeden a pol litrová fľaša vody a mláka sa na kuchynskej dlažbe každou sekundou zväčšuje. Keď utierkou dávam všetko do poriadku, je mi tak trochu do plaču. V tom si pomyslím na svoju šálku kávy a so zatrpknutosťou a závisťou myslím na ženy, ktoré nik pri kávičke nevyrušuje, ktoré majú čas vysedávať s kamarátkami. Stále v sebe živím tú zatrpknutosť, keď sa pri mne zrazu zjaví Maťko a podáva mi nejaký papier. Je na ňom nakreslené veľké modré srdce a okolo mu jeho sestrička pomohla napísať: „Mamičke z lásky“. Potom ma objíme a odíde preč. Má ma rád a chcel mi urobiť radosť. A ja si vďaka jeho gestu uvedomujem, že hoci si niekedy nemám čas ani vypiť kávu, svoj čas asi využívam správne.

Keď som neskôr večer opäť umývala riad, v mikrovlnke som objavila svoju šálku rannej kávy. Tmavú studenú tekutinu vylejem do drezu, umyjem hrnček, utriem a dám späť do poličky. Slnečnica ani len nežmurkla. Niekedy sa zdá, že nespočetné povinnosti, ktorými sú moje dni, ale aj vaše dni, milé mamičky, (a mnohé máte viacej detí ako ja) vyplnené, sú bezvýznamné. Ale verte mi, že starostlivosť o moje a vaše drahé deti má nesmierny význam. Venujeme im všetok čas a energiu. Ony nás neustále povzbudzujú byť lepšími, trpezlivejšími a veľkodušnými, odplácajú sa nám modrými srdiečkami a spontánnou láskou.

Toto je teda moja a vaša šálka kávy a vravím to s víťazoslávnym úsmevom.

Martina Gondová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.