Pred dvomi rokmi sme sa na tomto mieste stretli s pátrom Jozefom Humeňanským, rogacionistom, našim rodákom z Ovčia. Pán Boh to opäť tak zariadil, že je tu pri mikrofóne. Preto by som ho chcel poprosiť, aby s odstupom času zhodnotil situáciu na jeho misijnom poli a v reholi.
Najprv pozdrav a poďakovanie za možnosť znovu niečo povedať, podeliť sa so skúsenosťami z mojej misijnej krajiny. Vlastne teraz už začína 13. rok môjho pôsobenia v tejto krajine. Tak najprv niečo o náboženskej situácii. Naša kongregácia rogacionisti sú už v Rwande od roku 1978 a doteraz máme 11 kňazov z Rwandy a máme jedného kňaza z Konga. Máme rogacionistické semináre v Rwande, aj v Kamerune. V seminároch máme viac ako 60 mladých ľudí zo štyroch afrických krajín. Teší nás tá nádej, že nielen kongregácia sa dá rozvíjať, ale celá cirkev, lebo vlastne my všetci chceme slúžiť v cirkvi a zveľaďovať ju. V Rwande máme teraz tri misijné stanice: v Nyanzi, ktoré bolo mojím prvým misijným pôsobiskom v bývalom kráľovskom hlavnom meste, potom je Cyangugu, ako je hranica s Kongom a teraz už tretí rok sme na jednej periférii hlavného mesta Kigali. V každom z týchto našich domov je prvou našou úlohou ohlasovanie radostnej zvesti. Misionár musí byť ohlasovateľom evanjelií. Spolupracujeme s farnosťami s domorodými kňazmi, robíme prácu tam, kde je to potrebné, na všetkých poliach evanjelizácie ako sú katechéza, vysluhovanie sviatostí, slúženie svätých omší, návšteva chorých.
Takže to funguje ako diecézna cirkev.
V Rwande je deväť diecéz a cirkev je zorganizovaná. Funguje tam aj Rwandská biskupská konferencia, hoci sú ťažkosti. Napríklad teraz po šiestich rokoch bol vysvätený biskup v jednej diecéze v Ruhengeri. Boli tam problémy. Vatikán navrhol svojich kandidátov a vláda ich neschválila. Aby mohol byť biskup vysvätený, musí mať aj schválenie vlády. Vláda v Rwande veľmi zasahuje do týchto cirkevných vecí, najradšej by videli svojich kňazov, svojich kandidátov z kmeňa Tutsi. Ale nakoniec sa predsa len dohodli a po šiestich rokoch bol vysvätený biskup, okrem iného môj osobný priateľ a priateľ našej kongregácie.
Keď som cestoval na Slovensko, mal som šťastie. Stretol som ho na letisku v Ríme, išiel do Viedne. V Ríme bol na duchovných cvičeniach pre tohoročných novozvolených biskupov vo Vatikáne. Má 48 rokov, je bývalým rektorom malého seminára v Rwande. Skoro každá diecéza má tam svoj takzvaný malý seminár, kde vychováva mladých ľudí od 12 rokov – šesť rokov študujú v malom seminári a kto chce pokračovať, môže ísť do veľkého seminára. Dve diecézy sú ešte stále neobsadené, čo je dosť veľký problém. Jedna diecéza je už štyri roky bez biskupa, je tam tiež problém so schválením.
Takže cirkev je štruktúrovaná. Sú diecézy, farnosti, aj keď je ich veľmi málo. Farnosti sú rozdelené na centrály, potom sukursály a nakoniec to základné spoločenstvo. Centrály sú ako u nás filiálky. My rehoľníci, nielen z našej kongregácie, pomáhame týmto spôsobom. Diecézni kňazi pôsobia tam, kde sú kostoly, ako farské kostoly, aby rehoľníci na tých filiálkach, sukursálach pracujem s Božím ľudom.
Koľko máte misionárov vo vašej reholi?
Teraz v Rwande sme len dvaja misionári, ja a ešte jeden spolubrat z Talianska. V Kamerune máme tiež dve misijné stanice, to je druhá krajina nášho pôsobenia. Mali sme misie aj v Kongu, predtým sa volala táto krajina Zair. Ale pre rôzne nepokoje a vojny boli zatvorené. Ale už máme aj kňaza z Konga, máme aj seminaristu, takže v najbližšej budúcnosti počítame, že znovu tam otvoríme naše misie, v tejto ťažko skúšanej krajine.
Takže vy ste taká výpomocná misia aj pre týchto kňazov.
Ako som povedal, naším prvoradým cieľom je ohlasovanie evanjelia, vysluhovanie sviatostí a katechéza, vierouka. Druhou našou náplňou je formácia nových rehoľníkov a kňazov. Vlastne na všetkých našich misijných staniciach máme nejakú formáciu. Formácie u nás začínajú probibliotický rok, potom sú tri roky filozofie, nasleduje noviciát, rok praktickej skúšky a potom štyri roky teológie a ešte dva, tri roky špecializácie. Takže tá formácia je veľmi dlhá, všetky tie fázy sa vykonávajú v odlišných dobách.
Ako si vyberáte adeptov na kňazstvo?
Z mladých, ktorí túžia zasvätiť sa Bohu, samozrejme musí prísť niečo od nich. My to nemôžeme niekomu nadiktovať. Kontaktujú nás. Prv, ako ich prijmeme do toho probibliotického ako prípravného ročníka, aspoň dva roky sa musia zúčastňovať na takýchto stretnutiach, ktoré sú týždenné, kde si vyberajú, volia povolanie. Po tých dvoch rokoch môžu byť vybratí na formáciu. Kandidátov na zasvätený a kňazský život je veľmi veľa, takže musí byť užší výber. Samozrejme, aj my sme len ľudia a môžeme sa niekedy pomýliť. Je to nádej pre budúcnosť. A tretia činnosť je charitatívna. Misionári sa niekedy spomínajú v prvom rade s touto činnosťou, ale pre nás kňazov je prvoradé ohlasovanie evanjelia. Bez princípov evanjelia by ani charitatívna činnosť nemala základ a zmysel. Bola by to len nejaká filantropická činnosť. Ale to, čo robí charitatívnu činnosť zdravou, je evanjelium, čo vyplýva z Ježišovej náuky, z Ježišovho príkladu. Tieto tri činnosti sú v každom našom misijnom centre.
Cítite podporu z okolia, respektíve zo Slovenska, z Európy?
Najprv je to podpora duchovná. Veľa ľudí sa za nás modlí, veľa detí obetuje svoje prvé sväté prijímanie, birmovku. Častokrát nám zasielajú listy s ich duchovnou podporou, s obetami. A je to aj podpora materiálna, bez ktorej by sme nemohli ani fungovať. Pre nás kňazov, našich seminaristov by charitatívne dielo nemohlo pokračovať, keby nebolo dobrosrdečných ľudí, naozaj štedrých, zo Slovenska, z Talianska aj z iných krajín, ktorí sa cítia byť solidárni so sestrami a bratmi na čiernom kontinente.
Aj u nás odznela pomoc pápežských misií, konkrétne na podporu Rwande. Aká je tam politická situácia?
Veľké zmeny v politickej situácii spred dvoch rokov, keď sme spolu hovorili, nie sú. Pri moci je tam ten istý režim. Rwandský prezident bol znova zvolený na obdobie sedem rokov. Mal by vládnuť od roku 2010 do roku 2017, hoci sľubuje, že potom odstúpi. To, čo je bolestné je, že stále nie je odvaha otvoriť a povedať celú pravdu, tak o občianskej vojne, ako aj o genocíde a masakroch. Stále sa žije v polopravde. Hovorí sa o obetiach, ale jediné obete podľa režimu sú len Tutsi, pritom v Rwande trpeli všetci. Aj Hutu, ktorí majú tiež obrovské straty na životoch svojich najbližších, nemôžu spraviť nič, nijakú spomienku, spomienkový akt. Vždy sa robia veľké „oslavy“, keď spomínajú na genocídu Hutu proti Tutsi, pritom genocídu Tutsi voči Hutu nikto ani nespomenie. Žiť v takýchto polopravdách je veľmi nebezpečné. Polopravda je niekedy horšia ako čistá lož, je to ako v začarovanom kruhu, ťažko sa z toho vychádza.
Rwanda teraz, keď sa spopularizuje cez zájazdy, dokonca aj v Katolíckych novinách je teraz ponuka zájazdu do Rwandy, Burundi. Zdá sa, že je to jedna z najbezpečnejších afrických krajín, pretože je to malá krajina, pod neustálou kontrolou. Turisti sú roztržití a nevšimnú si, čo sa tam deje. Treba tam žiť, kráčať s tým ľudom, s Božím ľudom a potom človek môže pochopiť niečo viac o tej situácii. Akokoľvek, stále aj teraz sme plní optimizmu, nádeje, ktorá vyviera z Božieho slova a veríme, že situácia sa zlepší. Že nakoniec predsa len ten zdravý rozum, láska zvíťazí. A v tom je celá pravda.
Môžete v porovnaní situácie či už politickej, náboženskej a celkovej na Slovensku a v Rwande povedať na záver našim čitateľom nejaký odkaz?
Najprv, aby mali odvahu, aby sa popasovali so svojím životom, s krízami, pretože krízy sú preto, aby sme ich riešili, aby sme sa postavili zoči-voči problémom bez toho, aby sa ľutovali, aby sme sa znechucovali. A vydávať svedectvo, aby náš život bol povzbudením pre iných a iných bol povzbudením pre nás, aby takto vzájomne sme sa k problémom postavili ako kresťania. Aby sme pokračovali v hľadaní nových ideálov evanjelia.
Ďakujem za rozhovor.
pripravili: M. Magda a M. Gondová
