Mesiac: november 2012

Dusím sa v sebe
triedim nadbytočné myšlienky
čistím hlavu
som unavená.

Som.

Kto vlastne som?

Ozvena vo mne vracia
každú
nezodpovedanú otázku.

Prestaň sa pýtať
byť? či nebyť?

Je ťažké existovať.

Kedy je slušné odísť?

Zdvihnúť kotvy?

Byť? či nebyť?

Rébus večných dejín.

Existovať? či nežiť?

Boh má kormidlo v rukách!

Bez logiky zanecháva odkaz
človek = existencie na zemi
pozbavený.

Katarína Kovaľová, utorok 14. apríla 2009 08:53

Vytiahnem v kuchyni žalúzie a pozerám sa, ako sa teplé lúče ranného letného slniečka predierajú cez osamelý biely oblak. Je to krásne ráno, sú prázdniny, ale najkrajšie na ňom je to, že som sama – aspoň zatiaľ – celkom sama. Pozriem vonku a dokonca aj náš pes ešte spí. Chladnička zavrčala, čosi zatikalo. Hladká dlažba mi chladí chodidlá. Kde začať? Som takmer v pomykove. Každá mama hlavne pri malých deťoch pozná túto chvíľku, je to vzácny okamih, ktorý ponúka ticho a samotu. Pohľadom prechádzam po miestnosti. Opravím pokrčené deky na sedačke? Nie, príliš prízemné. Začnem zhromažďovať prádlo a pustím práčku? Ani nápad! Vtom mi zrak padne na rýchlovarnú kanvicu. Je to jasné! Rozhodla som sa, urobím si šálku mojej raňajkovej kávy. V tichu a len sama.

Kým sa mi zohrieva voda, starostlivo si vyberám šálku. Voľba padla na porcelánový hrnček. Je na ňom vyobrazená slnečnica. Tento hrnček mi darovala svokra na meniny, vedela, ako sa mi páčia slnečnice, ako zbožňujem tieto kvety. Pri myšlienke na ňu som si naplno uvedomila, že už nie je medzi nami a podvedome odriekam: „Odpočinutie večné daj jej, Pane…“

Nalievam si kávu a s hrnčekom zamierim ku kreslu v obývačke. Odrazu sa ozve akýsi zvuk. Zastanem iba zopár krokov od kresla a zadržiavam dych. Začujem plač, ktorý po niekoľkých sekundách naberá na intenzite. Pozriem na hodinky. Ešte nemôže vstávať, nezvykne takto skoro vstať. Hrnček kladiem na stôl a bežím po dva schody hore do spálne, prv ako sa syn úplne prebudí. Opatrne ho pohladkám po tvári a pokojným hlasom hovorím, že to bol iba zlý sníček. Našťastie sa upokojil a ešte zaspal, tak sa rýchlo vytratím späť do kuchyne. Zdá sa, že mi zostane ešte chvíľka času a preto sa pokojne vraciam ku šálke kávy. Zamierim ku kreslu a pohodlne sa v ňom usadím. Dva-tri razy si uchlipnem z pariaceho sa nápoja a opäť zvláštny zvuk. Tento raz sú to detské nôžky, skákajúce po drevenej dlážke. O chvíľu stojím zoči-voči Maťkovi, má na sebe pyžamko s čiernou vranou na motorke, naťahuje ku mne rúčky a driape sa mi do lona. „Poď, ešte si ľahneme, je ešte skoro!“ „Nieéééééé, chcem vstávať!“ Nepresvedčila som ho, cítim, že som porazená a tak to vzdávam.

Vyťahujem v izbe žalúzie a oblečiem svoje dieťa. Ideme spolu dolu, robím raňajky, umývam riad, naplním práčku, utekám do obchodu. Na svoju šálku kávy si spomeniem až neskôr pri vysávaní v obývacej izbe. Vtedy mi padne zrak na hrnček ešte takmer plný kávy. Stojí vedľa kresla na komode, kam som ho položila. Slnečnica na ňom akoby sa mi vyškierala. Povedala som si, že len čo dovysávam, hneď si ju prihrejem. Počujem pípnutie, čo je signál, že práčka doprala a je treba vyvesiť prádlo. Keď idem po dvore, zrazu môj syn hrajúci sa na piesku spustí ohromný plač, lebo náš pes mu zobral nejakú hračku. Keď idem k nemu, aby som mu ju vytrhla, skloní hlavu a dá sa do behu. Obe moje deti nadšene výskajú, keď vidia, ako mama naháňa zviera, ktoré je v behu očividne zdatnejšie. O niekoľko hodín neskôr, keď sa mi podarilo navariť a upratať kuchyňu a sadám si k svojej práci, mi moja staršia dcéra prinesie šálku kávy, ktorú som vraj nechala stáť v obývačke na okne.

Slnečnica na mňa pôsobí nafúkaným dojmom. Premeriam si ju chladným pohľadom a hrnček posuniem ďalej po stole. Rozhodla som sa, že si ju nebudem všímať. Neskôr, keď deti olovrantujú a ja sa chystám ísť žehliť čerstvo vysušené prádlo, vložím hrnček do mikrovlnky, aby sa ohrial. Za chrbtom zrazu počujem tupý úder a po ňom povzdych „ó, ó, ó“. Martinovi vypadla z ruky veľká jeden a pol litrová fľaša vody a mláka sa na kuchynskej dlažbe každou sekundou zväčšuje. Keď utierkou dávam všetko do poriadku, je mi tak trochu do plaču. V tom si pomyslím na svoju šálku kávy a so zatrpknutosťou a závisťou myslím na ženy, ktoré nik pri kávičke nevyrušuje, ktoré majú čas vysedávať s kamarátkami. Stále v sebe živím tú zatrpknutosť, keď sa pri mne zrazu zjaví Maťko a podáva mi nejaký papier. Je na ňom nakreslené veľké modré srdce a okolo mu jeho sestrička pomohla napísať: „Mamičke z lásky“. Potom ma objíme a odíde preč. Má ma rád a chcel mi urobiť radosť. A ja si vďaka jeho gestu uvedomujem, že hoci si niekedy nemám čas ani vypiť kávu, svoj čas asi využívam správne.

Keď som neskôr večer opäť umývala riad, v mikrovlnke som objavila svoju šálku rannej kávy. Tmavú studenú tekutinu vylejem do drezu, umyjem hrnček, utriem a dám späť do poličky. Slnečnica ani len nežmurkla. Niekedy sa zdá, že nespočetné povinnosti, ktorými sú moje dni, ale aj vaše dni, milé mamičky, (a mnohé máte viacej detí ako ja) vyplnené, sú bezvýznamné. Ale verte mi, že starostlivosť o moje a vaše drahé deti má nesmierny význam. Venujeme im všetok čas a energiu. Ony nás neustále povzbudzujú byť lepšími, trpezlivejšími a veľkodušnými, odplácajú sa nám modrými srdiečkami a spontánnou láskou.

Toto je teda moja a vaša šálka kávy a vravím to s víťazoslávnym úsmevom.

Martina Gondová, Víťaz

Pred dvomi rokmi sme sa na tomto mieste stretli s pátrom Jozefom Humeňanským, rogacionistom, našim rodákom z Ovčia. Pán Boh to opäť tak zariadil, že je tu pri mikrofóne. Preto by som ho chcel poprosiť, aby s odstupom času zhodnotil situáciu na jeho misijnom poli a v reholi.

Najprv pozdrav a poďakovanie za možnosť znovu niečo povedať, podeliť sa so skúsenosťami z mojej misijnej krajiny. Vlastne teraz už začína 13. rok môjho pôsobenia v tejto krajine. Tak najprv niečo o náboženskej situácii. Naša kongregácia rogacionisti sú už v Rwande od roku 1978 a doteraz máme 11 kňazov z Rwandy a máme jedného kňaza z Konga. Máme rogacionistické semináre v Rwande, aj v Kamerune. V seminároch máme viac ako 60 mladých ľudí zo štyroch afrických krajín. Teší nás tá nádej, že nielen kongregácia sa dá rozvíjať, ale celá cirkev, lebo vlastne my všetci chceme slúžiť v cirkvi a zveľaďovať ju. V Rwande máme teraz tri misijné stanice: v Nyanzi, ktoré bolo mojím prvým misijným pôsobiskom v bývalom kráľovskom hlavnom meste, potom je Cyangugu, ako je hranica s Kongom a teraz už tretí rok sme na jednej periférii hlavného mesta Kigali. V každom z týchto našich domov je prvou našou úlohou ohlasovanie radostnej zvesti. Misionár musí byť ohlasovateľom evanjelií. Spolupracujeme s farnosťami s domorodými kňazmi, robíme prácu tam, kde je to potrebné, na všetkých poliach evanjelizácie ako sú katechéza, vysluhovanie sviatostí, slúženie svätých omší, návšteva chorých.

Takže to funguje ako diecézna cirkev.

V Rwande je deväť diecéz a cirkev je zorganizovaná. Funguje tam aj Rwandská biskupská konferencia, hoci sú ťažkosti. Napríklad teraz po šiestich rokoch bol vysvätený biskup v jednej diecéze v Ruhengeri. Boli tam problémy. Vatikán navrhol svojich kandidátov a vláda ich neschválila. Aby mohol byť biskup vysvätený, musí mať aj schválenie vlády. Vláda v Rwande veľmi zasahuje do týchto cirkevných vecí, najradšej by videli svojich kňazov, svojich kandidátov z kmeňa Tutsi. Ale nakoniec sa predsa len dohodli a po šiestich rokoch bol vysvätený biskup, okrem iného môj osobný priateľ a priateľ našej kongregácie.

Keď som cestoval na Slovensko, mal som šťastie. Stretol som ho na letisku v Ríme, išiel do Viedne. V Ríme bol na duchovných cvičeniach pre tohoročných novozvolených biskupov vo Vatikáne. Má 48 rokov, je bývalým rektorom malého seminára v Rwande. Skoro každá diecéza má tam svoj takzvaný malý seminár, kde vychováva mladých ľudí od 12 rokov – šesť rokov študujú v malom seminári a kto chce pokračovať, môže ísť do veľkého seminára. Dve diecézy sú ešte stále neobsadené, čo je dosť veľký problém. Jedna diecéza je už štyri roky bez biskupa, je tam tiež problém so schválením.

Takže cirkev je štruktúrovaná. Sú diecézy, farnosti, aj keď je ich veľmi málo. Farnosti sú rozdelené na centrály, potom sukursály a nakoniec to základné spoločenstvo. Centrály sú ako u nás filiálky. My rehoľníci, nielen z našej kongregácie, pomáhame týmto spôsobom. Diecézni kňazi pôsobia tam, kde sú kostoly, ako farské kostoly, aby rehoľníci na tých filiálkach, sukursálach pracujem s Božím ľudom.

Koľko máte misionárov vo vašej reholi?

Teraz v Rwande sme len dvaja misionári, ja a ešte jeden spolubrat z Talianska. V Kamerune máme tiež dve misijné stanice, to je druhá krajina nášho pôsobenia. Mali sme misie aj v Kongu, predtým sa volala táto krajina Zair. Ale pre rôzne nepokoje a vojny boli zatvorené. Ale už máme aj kňaza z Konga, máme aj seminaristu, takže v najbližšej budúcnosti počítame, že znovu tam otvoríme naše misie, v tejto ťažko skúšanej krajine.

Takže vy ste taká výpomocná misia aj pre týchto kňazov.

Ako som povedal, naším prvoradým cieľom je ohlasovanie evanjelia, vysluhovanie sviatostí a katechéza, vierouka. Druhou našou náplňou je formácia nových rehoľníkov a kňazov. Vlastne na všetkých našich misijných staniciach máme nejakú formáciu. Formácie u nás začínajú probibliotický rok, potom sú tri roky filozofie, nasleduje noviciát, rok praktickej skúšky a potom štyri roky teológie a ešte dva, tri roky špecializácie. Takže tá formácia je veľmi dlhá, všetky tie fázy sa vykonávajú v odlišných dobách.

Ako si vyberáte adeptov na kňazstvo?

Z mladých, ktorí túžia zasvätiť sa Bohu, samozrejme musí prísť niečo od nich. My to nemôžeme niekomu nadiktovať. Kontaktujú nás. Prv, ako ich prijmeme do toho probibliotického ako prípravného ročníka, aspoň dva roky sa musia zúčastňovať na takýchto stretnutiach, ktoré sú týždenné, kde si vyberajú, volia povolanie. Po tých dvoch rokoch môžu byť vybratí na formáciu. Kandidátov na zasvätený a kňazský život je veľmi veľa, takže musí byť užší výber. Samozrejme, aj my sme len ľudia a môžeme sa niekedy pomýliť. Je to nádej pre budúcnosť. A tretia činnosť je charitatívna. Misionári sa niekedy spomínajú v prvom rade s touto činnosťou, ale pre nás kňazov je prvoradé ohlasovanie evanjelia. Bez princípov evanjelia by ani charitatívna činnosť nemala základ a zmysel. Bola by to len nejaká filantropická činnosť. Ale to, čo robí charitatívnu činnosť zdravou, je evanjelium, čo vyplýva z Ježišovej náuky, z Ježišovho príkladu. Tieto tri činnosti sú v každom našom misijnom centre.

Cítite podporu z okolia, respektíve zo Slovenska, z Európy?

Najprv je to podpora duchovná. Veľa ľudí sa za nás modlí, veľa detí obetuje svoje prvé sväté prijímanie, birmovku. Častokrát nám zasielajú listy s ich duchovnou podporou, s obetami. A je to aj podpora materiálna, bez ktorej by sme nemohli ani fungovať. Pre nás kňazov, našich seminaristov by charitatívne dielo nemohlo pokračovať, keby nebolo dobrosrdečných ľudí, naozaj štedrých, zo Slovenska, z Talianska aj z iných krajín, ktorí sa cítia byť solidárni so sestrami a bratmi na čiernom kontinente.

Aj u nás odznela pomoc pápežských misií, konkrétne na podporu Rwande. Aká je tam politická situácia?

Veľké zmeny v politickej situácii spred dvoch rokov, keď sme spolu hovorili, nie sú. Pri moci je tam ten istý režim. Rwandský prezident bol znova zvolený na obdobie sedem rokov. Mal by vládnuť od roku 2010 do roku 2017, hoci sľubuje, že potom odstúpi. To, čo je bolestné je, že stále nie je odvaha otvoriť a povedať celú pravdu, tak o občianskej vojne, ako aj o genocíde a masakroch. Stále sa žije v polopravde. Hovorí sa o obetiach, ale jediné obete podľa režimu sú len Tutsi, pritom v Rwande trpeli všetci. Aj Hutu, ktorí majú tiež obrovské straty na životoch svojich najbližších, nemôžu spraviť nič, nijakú spomienku, spomienkový akt. Vždy sa robia veľké „oslavy“, keď spomínajú na genocídu Hutu proti Tutsi, pritom genocídu Tutsi voči Hutu nikto ani nespomenie. Žiť v takýchto polopravdách je veľmi nebezpečné. Polopravda je niekedy horšia ako čistá lož, je to ako v začarovanom kruhu, ťažko sa z toho vychádza.

Rwanda teraz, keď sa spopularizuje cez zájazdy, dokonca aj v Katolíckych novinách je teraz ponuka zájazdu do Rwandy, Burundi. Zdá sa, že je to jedna z najbezpečnejších afrických krajín, pretože je to malá krajina, pod neustálou kontrolou. Turisti sú roztržití a nevšimnú si, čo sa tam deje. Treba tam žiť, kráčať s tým ľudom, s Božím ľudom a potom človek môže pochopiť niečo viac o tej situácii. Akokoľvek, stále aj teraz sme plní optimizmu, nádeje, ktorá vyviera z Božieho slova a veríme, že situácia sa zlepší. Že nakoniec predsa len ten zdravý rozum, láska zvíťazí. A v tom je celá pravda.

Môžete v porovnaní situácie či už politickej, náboženskej a celkovej na Slovensku a v Rwande povedať na záver našim čitateľom nejaký odkaz?

Najprv, aby mali odvahu, aby sa popasovali so svojím životom, s krízami, pretože krízy sú preto, aby sme ich riešili, aby sme sa postavili zoči-voči problémom bez toho, aby sa ľutovali, aby sme sa znechucovali. A vydávať svedectvo, aby náš život bol povzbudením pre iných a iných bol povzbudením pre nás, aby takto vzájomne sme sa k problémom postavili ako kresťania. Aby sme pokračovali v hľadaní nových ideálov evanjelia.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Túto homíliu uverejňujeme aj v rámci katechézy v Roku viery. Táto homília je veľmi aktuálna do dnešnej materiálnej doby.

Slovo Božie, drahí bratia a sestry, je naozaj ostrejšie ako dvojsečný meč. Chce zasiahnuť i nás neľútostne, na najcitlivejšom mieste a preniknúť hlboko do nášho vnútra. Ono odhaľuje to, čo by sme radi ukryli hoci i domnelou spravodlivosťou, zbožnosťou a horlivosťou. Pred ním stojíme takí, akí skutočne sme. Bez ozdôb a bez predstierania. Neprepočujme teda tento apel zameraný predovšetkým do nášho svedomia.

Drahí bratia a sestry, snáď žiadna časť evanjelia nedokáže tak vyprovokovať, ako tá dnešná časť o bohatom mládencovi. S akým elánom a zápalom pribehol k Ježišovi. Sympatický typ nádejného učeníka. Ježiš na neho s láskou pozrel a zamiloval si ho. Mladík sa vrhá na kolená pred Kristom a jedným dychom prosí: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som mal podiel na večnom živote?“ Už sa videl celý v nebi, ale Pán ho vrátil neľútostne naspäť na túto zem, ochladzuje žiar jeho nadšenia. Ba využíva tento prípad, aby vyniesol zničujúci rozsudok nad bohatstvom. Začne mládenca skúšať z Desatora prikázaní. Ten však na všetky otázky môže povedať svoje čestné „áno“: „toto všetko som dodržiaval od svojej mladosti.“

A čo naše víťazské deti? Vedia duchovného otca a starších aspoň kresťansky pozdraviť, ovládajú vymenovať prikázania z Desatora? Ale namiesto pochvaly príde Kristus s neslýchanou požiadavkou: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Mladík sa veľmi zarazil a bez slova smutný odišiel. Toto nečakal. Bol veľmi bohatý. Predstavme si tie vydesené oči a tváre apoštolov. Ako môže Pán vyžadovať také nadzemské veci? Nechať odísť tak bohatého človeka, chcel sa pripojiť k nám, ako sa mohla zlepšiť naša i tak nezávidenia hodná situácia! To by sme už netrhali od hladu klasy v sobotu! Ale Kristus bohatého mladíka nezavolal naspäť. Ani slovíčko nevzal späť. Celý prípad vysvetlil slovami: „Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, ktorí majú bohatstvo!“ Aby mu lepšie nechápaví apoštoli rozumeli, formuluje toto vysvetlenie znova a niečo vľúdnejšie: „Dietky, ako ťažko je vojsť do Božieho kráľovstva.“ Zaujímavé, ako inak ťažkopádni apoštoli rýchlo pochopili konsekvenciu tejto poslednej vety. Pýtajú sa zdesene: „Kto teda môže byť spasený?“

Pre dnešné evanjelium nebola nikdy priaznivá doba. Nebolo by lepšie ho vôbec nečítať, preskočiť ho, vynechať? „Predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným.“ Nie je táto výzva až príliš revolučná a utopistická, o ktorej je zbytočné diskutovať? Tak môže hovoriť len blázon, alebo pán z „Nemanič“, ktorý nemá, čo stratiť. Kristus nebol ani to, ani ono. Hoci bol bohatý, stal sa chudobným pre nás. Hoci všetky vlády a kráľovstvá mu boli podložené k nohám, nemal, kam by hlavu sklonil – preto mohol a môže vyžadovať takéto veci. Predovšetkým Kristus vystupuje v dnešnom evanjeliu ako triezvy realista. Pozná súvislosť, tragiku, nebezpečenstvo a prekážky bohatstva. Nikto na svete, nie je tak ohrozený ako boháč.

Áno, peniaze vládnu svetom a boháčovi sú všetky dvere otvorené. Bohatstvo však zaslepuje človeka, začne si panovačne trúfať, nevidí, že všetko má svoje hranice, zabudne, že ešte existuje Boh. A či nás nepoučujú dejiny? Koľkokrát prišli boháči razom o všetko? Prevratom, vojnou, machináciami, infláciou peňazí, krachom banky, krádežou a pod.? Kristus však vidí ešte ďalej. Nič, čo človek vlastní, nemá význam. Raz to musí všetko opustiť. V podobenstve o boháčovi, ktorý zhromažďoval majetok na majetok, sa hovorí: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú o tvoju dušu a čo si si nahromadil, čie bude?“ Kto je vlastne boháčom v Ježišovom ponímaní? Snáď ten, kto má mesačne príjem 1 až 2 tisíc Eur? Alebo ten, kto má na vkladnej knižke 10 až 20 tisíc Eur? Dajme pozor: Ježiš nehovoril o tých, ktorí majú peniaze v moci, ale o tých, ktorí sú v moci peňazí. Rozumieme tomu?

Peniaze sú mojim sluhom a nie ja som sluhom peňazí! Pán Ježiš nehovoril ani tak o tých, ktorí majú mnoho peňazí, ale skôr o tých, ktorí svoju nádej, dôveru a lásku vkladajú do peňazí, bez ohľadu, aká je ich veľká kopa. Nepatríme tajne my všetci k takým ľuďom? Nedávame prednosť mamone pred Bohom? Nevynakladáme väčšiu starosť na zháňanie peňazí, než na duchovné a duševné bohatstvo? Dajme si pozor, aby sme sa nezháňali po zárobku aj v nedeľu, namiesto účasti na svätej omši. Nezabudnime na Božie prikázanie: „Pamätaj človeče, aby si deň sviatočný svätil.“ Nedostali sme sa do mašinérie kolobehu peňazí a len peňazí? Rôzne tipovacie hry a lotérie, áno veľké sumy sa náhodne vyhrávajú, ale súčasne aj milióny prehrávajú! Tipuje sa však ďalej, týždeň čo týždeň.

Istý človek chodil do práce, aby sa mu nestávalo, že mu autobus utečie, kúpil si auto a nie hocijaké, rýchle auto. Až prišla správa – dvaja mŕtvi, ostatní zmrzačení. Bolo to rozumné takto sa plahočiť? A čo z toho mal pre večnosť? Dá sa vôbec povedať, že ten, kto má auto a stále na ňom jazdí, má pohodlný život?

Tak je to aj vo všetkom ostatnom. Keď sa človek zháňa len a len pre pohodlie a majetok, uštve sa, nič neužije a naviac ešte uškodí svojej duši. Nikto nevezme dnešné evanjelium doslovne a nerozdá všetko, čo má. Takto ani nie je potrebné dnešnému evanjeliu rozumieť. Je však potrebné občas zadržať krok, upraviť svoj vzťah k peniazom a k svojmu majetku. Vkladná knižka nie je preukaz do neba! Peniaze vládnu svetom a nie nebom! Stačilo by, aby sme prestali nad obrazom evanjelia posmešne pokyvovať hlavou, oponovať a hľadať protiargumenty a výhovorky. Obdivujme radšej genialitu tých, ktorí dnešné evanjelium vzali doslovne a ktorí sa dokázali zriecť všetkého materiálneho, v úžasnej dôvere, že v Kristovi získajú všetko, čo potrebujú.

Je evanjelium takou utópiou – neskutočnosťou, ako sa na prvý pohľad zdá? „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a nasleduj ma.“ A predsa existujú i v súčasnej dobe ľudia, o ktorých noviny píšu palcovými titulkami: Katolícki kňazi vo Francúzsku, ktorí žijú z almužien v bohatom štáte. Kňazi na strednom východe, ktorí stoja na uliciach a žobrú pre seba a pre svojich farníkov. Biskup z Jalapy v juhovýchodnej Guatemale, ktorý namiesto berly drží v rukách zmeták.

Dôchodkyňa, ktorá dlhé roky sporila na cestu do zahraničia a keď už všetky peniaze ťažko nasporila, niekoľko tisíc – pre ňu veľký majetok, celú čiastku venovala na juhoamerické misie. Celé Taliansko bolo na nohách, keď multimilionár Filiberto Guala, veľkokapitalista z Turína, rozdal svoj majetok chudobným a vo svojich 52 rokoch vstúpil do najprísnejšieho rádu trapistov, kde sa celý život nehovorí. To sú blázni, povie si človek z ulice. Biele vrany na svete, povieme my. Ľudia, ktorým tento svet nerozumie ako nerozumel Kristovi. Znie najpravdivejšia veta. Nikdy v dejinách to neboli boháči, ktorí obrátili svet k dobrému, ale žobráci, ako napríklad svätý František z Asissi, svätý Filip z Neri, svätý Ján z Boha, svätý Benedikt Labre, matka Tereza z Kalkaty a iní chudobní i žobráci.

Milí veriaci, osvojme si postoj veriaceho k bohatstvu, k hmote a prosme dnes milého Pána Ježiša, ktorý sa pre nás stal chudobným, aby my jeho chudobou stali sme sa bohatými pre večnosť. Aby sme tu v tomto krátkom prebývaní na tejto zemi neboli otrokmi hmoty, peňazí, bohatstva, ale aby sme používali časné veci tak, aby sme nestratili večné. Amen.

Mgr. Ján Biroš

Aj takto možno nazvať katechézy, prostredníctvom ktorých sa bude Benedikt XVI. prihovárať veriacim počas generálnych audiencií v najbližšom období. Práve „viera“ a „radosť z nej“ sa tak stali ústrednou témou tej dnešnej, ktorú predniesol na Námestí sv. Petra.

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel uviesť nový cyklus katechéz, ktorého centrálnym bodom bude Rok viery. Ten sme práve začali a dočasne ním prerušíme cyklus venovaný škole modlitby. Apoštolským listom Porta Fidei (Brána viery) som uviedol tento osobitný rok zameraný na to, aby sme v Cirkvi obnovili entuziazmus viery v Ježiša Krista, jediného Spasiteľa sveta, aby znovu ožila radosť z kráčania po ceste, ktorú nám on sám ukázal a aby sme konkrétnym spôsobom dokázali svedčiť o premieňajúcej sile viery.

Päťdesiate výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu je vynikajúcou príležitosťou na návrat k Bohu, na prehĺbenie viery a nadobudnutie väčšej odvahy pre jej prežívanie, na posilnenie nášho vzťahu k Cirkvi, „učiteľke ľudstva“, ktorá nás prostredníctvom Slova, slávenia sviatostí a konania skutkov dobročinnej lásky vedie k stretnutiu a spoznaniu Krista, pravého Boha a pravého človeka. Nie je to len stretnutie s myšlienkou alebo životným programom: je to stretnutie so živou osobou, ktorá nás hlboko premieňa a odhaľuje nám našu skutočnú identitu – identitu Božích detí. Stretnutie s Kristom obnovuje naše ľudské vzťahy a každý deň ich privádza k väčšej solidarite a bratstvu – a to na základe logiky lásky. Mať vieru v Pána nie je niečím, čo sa dotýka len našej inteligencie, oblasti intelektuálneho poznania: je to zmena, ktorá sa týka celého života, nás samých: ovplyvňuje city, srdce, inteligenciu, vôľu, telesnosť, emócie, ľudské vzťahy. Viera naozaj mení všetko v nás i pre nás. Jasne nám odhaľuje budúcnosť, pravdu o našom povolaní v rámci ľudských dejín, zmysel života, chuť toho, že sme pútnici na ceste k nebeskej vlasti.

No ale – pýtame sa – je viera naozaj premieňajúcou silou nášho života, môjho života? Alebo je to len jeden z prvkov, ktoré sú súčasťou našej existencie, avšak bez toho, aby sa jej rozhodujúcim spôsobom dotýkali a ovplyvňovali ju? V katechézach tohto roku by sme chceli posilniť alebo znovu objaviť radosť z viery; pochopiť, že viera nie je čímsi cudzím, odtrhnutým od konkrétneho života – ale práve naopak, že je pre život dušou. Viera v Boha, ktorý je Láska a ktorý sa človeku priblížil tým, že vzal na seba telo a daroval sa na kríži, aby nás zachránil a znovu nám otvoril brány neba – táto viera nám jasným spôsobom ukazuje, že len v láske možno objaviť plnosť človeka. Dnes je veľmi potrebné to zdôrazňovať, pretože kultúrne premeny nám prinášajú rozličné formy barbarstva, ktoré sa ukrývajú pod rúškom „výdobytkov civilizácie“: viera nám potvrdzuje, že skutočnú ľudskosť možno nájsť jedine na takých miestach, v takých gestách, časoch a formách, pri ktorých je človek vedený láskou pochádzajúcou od Boha, pri ktorých sa prejavuje ako dar, žije vo vzťahoch plných lásky, súcitu, pozornosti a nezištnej služby pre druhého. Kde je panovačnosť, túžba po majetku, využívanie druhého a kupčenie s ním založené na vlastnom egoizme, kde vládne arogancia ľudského „ja” uzavretého do seba samého, tam človek zostáva ochudobnený, zdegradovaný a zdeformovaný. Kresťanská viera, ktorá je činná v láske a silná v nádeji, neobmedzuje, ale humanizuje život, ba robí ho naplno ľudským.

Viera je prijatím tohto odkazu, ktorý premieňa náš život; je prijatím zjavenia Boha, ktorý nám dáva spoznať kto je, ako koná a aké má s nami plány. Zaiste, Božie tajomstvo bude vždy prevyšovať naše koncepty a naše chápanie, naše obrady i naše modlitby. Na druhej strane, Boh sa nám prostredníctvom zjavenia dáva spoznať, rozpráva nám o sebe samom, robí sa dostupným. A my sa tak stávame schopnými počúvať jeho slovo a prijímať jeho pravdu. Toto je teda obdivuhodný zázrak viery: Boh vo svojej láske v nás prostredníctvom Ducha Svätého vytvára podmienky na to, aby sme dokázali porozumieť jeho Slovu. Boh sám vo svojom rozhodnutí ukázať sa nám, vstúpiť do kontaktu s nami, sprítomniť sa v našich dejinách – nás robí schopnými počúvať a prijímať ho. Svätý Pavol o tom hovorí s radosťou a uznaním: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako Božie slovo; a ono pôsobí vo vás veriacich“ (1 Sol 2,13).

Boh sa prostredníctvom slov a skutkov zjavoval v dlhej histórii priateľstva s človekom – a táto história vyvrcholila vo Vtelení Božieho Syna a v tajomstve jeho Smrti a Zmŕtvychvstania. Boh sa nielenže zjavil v histórii jedného národa, nielenže hovoril prostredníctvom prorokov, ale aj zostúpil zo svojho Neba, aby vstúpil do ľudského sveta ako človek – aby sme ho mohli stretnúť a počúvať. A z Jeruzalema sa ohlasovanie Evanjelia spásy rozšírilo až do končín zeme. Cirkev zrodená z Kristovho boku sa stala nositeľkou novej, pevnej nádeje: je ňou Ježiš z Nazareta, ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ sveta, ktorý sedí po pravici Otca a je sudcom živých i mŕtvych. Toto je kerygma, centrálne a strhujúce ohlasovanie viery. Avšak od samotných začiatkov je tu problém „pravidiel viery“ – čiže problém vernosti pravde evanjelia, v ktorej majú veriaci zostať pevne zakorenení, vernosti spásonosnej pravde o Bohu a o človeku, ktorú treba uchovať a odovzdávať ďalej. Svätý Pavol píše: „Prostredníctvom neho (evanjelia) dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.“ (1 Kor 15,2).

Kde však nachádzame základnú formulu viery? Kde nachádzame pravdy, ktoré nám boli verne odovzdané a majú byť svetlom pre náš každodenný život? Odpoveď je jednoduchá: v Kréde, vo vyznaní viery alebo v takzvanom „Symbole“ viery sa spájame s pôvodnou udalosťou osoby a histórie Ježiša z Nazaretu. Tu sa konkretizuje to, čo Apoštol národov povedal kresťanom z Korintu: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený“ (1 Kor 15,3).

Aj dnes potrebujeme, aby sa Krédo stalo lepšie známym, viac pochopeným a intenzívnejšie premodleným.
Najdôležitejšie je, aby sa Krédo stalo takpovediac „uznaným“. Poznanie môže byť čisto intelektuálnou operáciou, kým „uznanie“ chce naznačiť nevyhnutnosť objaviť hlboké puto medzi pravdami, ktoré vyznávame v Kréde a medzi našou každodennou existenciou, aby sa tieto pravdy skutočne a konkrétne – tak ako tomu vždy bolo – stávali svetlom pre kroky nášho života, vodou, ktorá zvlažuje popáleniny získané pri putovaní, životom, ktorý víťazí nad púšťou každodennosti. V Kréde je priam zaštepený morálny život kresťana, ktorý práve v ňom nachádza svoj základ a zmysel.

Nie náhodou si blahoslavený Ján Pavol II. želal, aby bol Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je normou pre vyučovanie viery a istým prameňom katechézy, založený na Kréde. Išlo o potvrdenie a zachovanie centrálneho jadra právd viery, pri ktorom je potrebné, aby sa jeho jazykové vyjadrenie stalo viac pochopiteľným pre ľudí súčasnej doby, pre nás. Povinnosťou Cirkvi je odovzdávať vieru, komunikovať Evanjelium tak, aby sa kresťanské pravdy stali svetlom pre nové zmeny kultúry, aby kresťania boli schopní obhájiť nádej, ktorú v sebe majú (porov. 1 Pt 3, 14). Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá sa veľmi zmenila – aj vzhľadom na nedávnu minulosť – a je neustále v pohybe, stále sa mení. Procesy sekularizácie a rozšírenia nihilistickej mentality, v ktorej je všetko relatívne, silne poznačili mentalitu celej spoločnosti. Život je často prežívaný len povrchne, bez jasných ideálov a pevných nádejí, uprostred provizórnych, nestálych rodinných a spoločenských vzťahov. Nové generácie nie sú vedené k hľadaniu pravdy a hlbšieho zmyslu ľudskej existencie, ktorá presahuje hmatateľný svet, k stabilite citov, či k dôvere. Práve naopak, relativizmus nás vedie k tomu, aby sme sa zriekli pevných bodov. Nedôverčivosť a prelietavosť potom spôsobujú škody v ľudských vzťahoch a život sa žije v rámci experimentov, ktoré trvajú len krátko, bez prijatia zodpovednosti. Ak sa zdá, že individualizmus a relativizmus ovládajú ducha mnohých našich súčasníkov, možno povedať, že ani veriaci ľudia nie sú celkom imúnni pred týmito nebezpečenstvami, s ktorými sa stretávame aj pri odovzdávaní viery. Prieskum, ktorý sa robil na všetkých kontinentoch pred slávením Synody biskupov o Novej evanjelizácii, zvýraznil niektoré z nich: viera žitá pasívnym a privátnym spôsobom, odmietanie vzdelávania vo viere, vytváranie priepasti medzi životom a vierou.

Kresťan často nepozná ani len centrálne jadro vlastnej Katolíckej viery, Kréda – a necháva tak otvorený priestor synkretizmu a náboženskému relativizmu – bez toho, aby si vyjasnil pravdy, ktoré treba veriť a ozrejmil spásonosnú jedinečnosť kresťanstva. Dnes veľmi zblízka čelíme riziku budovania viery podľa princípu „urob-si-sám“. Treba sa nám vrátiť k Bohu, k Bohu Ježiša Krista, musíme znovu objaviť odkaz evanjelia, a pomôcť mu, aby hlbšie vstúpil do našich svedomí a do nášho každodenného života.

V katechézach tohto Roka viery by som chcel ponúknuť prostriedok pri uskutočňovaní tohto cieľa, aby sme znovu prebrali a prehĺbili centrálne pravdy viery týkajúce sa Boha, človeka a Cirkvi, celej spoločenskej a kozmickej reality – premýšľajúc nad vyjadreniami Kréda. A chcel by som, aby bolo jasné, že tieto obsahy a pravdy viery sú priamo spojené s naším životom; vyžadujú si obrátenie, ktoré umožní zrod nového spôsobu viery v Boha (fides qua). Spoznávanie Boha, stretávanie s ním, prehlbovanie čŕt jeho tváre – to všetko mení náš život – pretože práve takto vstupujeme do hlbokých dynamizmov ľudského bytia.

Nech nám púť, na ktorú sa tento rok vydávame, napomôže vyrásť vo viere a v láske Kristovej, aby sme sa v našich každodenných rozhodnutiach a skutkoch naučili žiť dobrý a pekný život podľa evanjelia.
Ďakujem.

preložil: Martin Kramara

Odpustky k Roku viery – Dekrét Apoštolskej penitenciárie
Vatikán, 11.10.2012 (ZENIT) 015 277 – Svätou omšou otvoril Benedikt XVI. Rok viery. Pri tejto príležitosti vydala Apoštolská penitenciária dokument s odpustkami.

Pápež Benedikt XVI. určil začiatok Roka viery venovanom zvláštnym spôsobom vyznaniu pravej viery a jej pravého výkladu na 50. výročie slávnostného otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorému pápež Ján XXIII. určil ako hlavnú úlohu „lepšie chrániť a vykladať vzácny poklad kresťanskej náuky, aby sa lepšie sprístupnil veriacim v Krista a všetkým ľuďom dobrej vôle.“ (Ján Pavol II., apošt. konšt. Fidei Depositum, 11. október 1992: AAS 86 [1994] 113). Predpokladá sa čítanie alebo ešte lepšie zbožná meditácia koncilových dokumentov a rôznych článkov Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré bl. pápež Ján Pavol II. uverejnil 30 rokov po koncile s presným úmyslom „ešte lepšie ho dodržiavať ako aj naďalej napomáhať jeho poznanie a využívanie“ (114).

V roku Pána 1967 Boží služobník Pavol VI. už raz vyhlásil podobný Rok viery, aby tak oslávil 1900. jubileum mučeníkov sv. Petra a sv. Pavla a aby slávnostným vyznaním viery „dokázal, ako naliehavo musí byť podstatný obsah viery, ktorý po stáročia tvorí dedičstvo všetkých veriacich, stále nanovo potvrdzovaný, chápaný a prehlbovaný, aby sa za historických podmienok, ktoré sa líšia od minulosti, vydávalo vhodné svedectvo“ (Benedikt XVI., apošt. list „Porta Fidei“, 4).

V týchto našich časoch hlbokých premien, ktorým je ľudstvo vystavené, pápež Benedikt XVI. má v úmysle vyhlásením tohto druhého Roka viery pozvať Boží ľud, ktorého je univerzálnym pastierom a rovnako svojich spolubratov v biskupskej službe na celom svete, „aby sa v tomto čase duchovnej milosti, ktorú nám Pán ponúka, pridali k Petrovmu nástupcovi, aby si pripomínali vzácny dar viery“ (8).

Všetci veriaci „budú mať príležitosť vyznať vieru vo vzkrieseného Pána v našich katedrálach a vo všetkých kostoloch sveta, v našich domovoch a v našich rodinách, aby každý pocítil silnú potrebu nezmenenú vieru lepšie spoznávať a odovzdávať budúcim generáciám. Rehoľné spoločenstvá ako aj farské spoločenstvá a všetky staré či nové cirkevné hnutia nájdu príležitosť v tomto roku verejne vyznať Krédo (8).

Okrem toho všetci veriaci sa vyzývajú, aby jednotlivo a spoločne v tých mimoriadnych okolnostiach každodenného života vydávali iným svedectvo o viere: „Sociálna povaha človeka však vyžaduje, aby človek vnútorné akty náboženstva vyjadril aj navonok, aby bol s inými v spoločenstve v náboženských veciach a aby svoje náboženstvo vyznával v spoločenstve“ (Vyhlásenie „Dignitatis Humanae“, 7. decembra 1965: AAS 58 [1966], 932).

Pretože ide v prvej línii o to, aby sme viedli život, ktorý je v najvyššej miere svätý – pokiaľ je to tu na Zemi možné – teda dosiahli najvyšší možný stupeň čistoty duše, veľký dar odpustkov, ktoré Cirkev mocou prepožičanou Kristom ponúka všetkým, ktorí s príslušnými postojmi splnia zvláštne predpoklady na ich dosiahnutie, sa javí ako veľmi užitočný. Pavol VI. učil, že „Cirkev si pri odpustkoch slúži svojou plnou mocou ako správkyňa vykúpenia zaslúženého Kristom v spoločenstve so svätými, aby veriacim umožnila účasť na tejto plnosti Krista. Tak im v prehojnej miere dáva k dispozícii prostriedky spásy“ (apošt. list „Apostolorum Limina“, 23. máj 1974: AAS 66 [1974] 289).

Týmto spôsobom sa zviditeľní „poklad Cirkvi“, ktorý „okrem toho ďalej obohacujú aj zásluhy preblahoslavenej Božej Matky a všetkých vyvolených, od prvého až po posledného“ (Klement VI., bula „Unigenitus Dei Filius“, 27. január 1343).

Apoštolská penitenciária, ktorej úlohou je to, čo sa týka poskytovania a používania odpustkov usporiadať a ducha veriacich v zbožnom želaní ich dosiahnuť správne chápať, podnecovať a podporovať, stanovila na podnet Pápežskej rady pre napomáhanie novej evanjelizácie a so zohľadnením „Nóty s pastoračnými smernicami k Roku viery“ Kongregácie pre náuku viery, za účelom dosiahnutia daru odpustkov počas Roku viery, nasledovné podmienky, vydané v súlade s „mens“ pápeža, aby sa veriaci ešte trvalejšie cítili podnecovaní spoznávať a milovať náuku Cirkvi a tým dostali bohatšie plody.

Počas celého Roka viery od 11. októbra 2012 do 24. novembra 2013, každý veriaci, ktorý s pravou ľútosťou, po príslušnej spovedi a svätom prijímaní sa pomodlí na úmysly Svätého Otca, môže dosiahnuť plnomocné odpustky na vlastnými hriechmi zavinené časné tresty, ktoré Boh udeľuje vo svojom milosrdenstve; odpustky sa môžu venovať aj dušiam zosnulých. A síce:

a. Po každý raz, keď pri najmenej 3 príležitostiach sa veriaci zúčastnia podujatí v kostole alebo na vhodnom mieste, kde sa konajú kázne (ľudové misie) alebo prednášky o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a o článkoch Katechizmu Katolíckej cirkvi;

b. Po každý raz, keď formou púte navštívia pápežskú baziliku, kresťanské katakomby, katedrálny chrám alebo svätyňu, ktorú miestny biskup určí pre Rok viery (napríklad medzi menšími bazilikami a pútnickými miestami tie, ktoré sú zasvätené preblahoslavenej Panne Márii, svätým apoštolom a patrónom) a tam sa zúčastnia svätého liturgického aktu, alebo sa prinajmenej zdržia dostatočný čas na zbožnú meditáciu a tú ukončia modlitbou Otčenáš, vyznaním viery, vzývaním preblahoslavenej Panny Márie či prípadne svätých apoštolov či patrónov;

c. Po každý raz, keď sa na miestnym biskupom určené dni pre Rok viery (napríklad na sviatky Pána, Božej Matky, sv. apoštolov a patrónov ako aj v deň Katedry sv. Petra) na posvätnom mieste zúčastnia slávenia Eucharistie alebo liturgie hodín a okrem toho sa pomodlia vyznanie viery;

d. V ľubovoľný deň, keď počas Roka viery navštívime vlastnú krstiteľnicu alebo iné miesto, kde sme prijali sviatosť krstu a obnovíme si krstné sľuby.

Diecézni biskupi, eparchovia a iní na rovnakej úrovni v deň, ktorý sa považuje za najprimeranejší, pri slávení hlavnej svätej omše (napríklad 24. novembra 2013, na sviatok Krista Kráľa, keď sa ukončí Rok viery) môžu udeliť pápežské požehnanie s plnomocnými odpustkami, ktoré môžu veriaci zbožne prijať a dosiahnuť.

Veriaci, ktorí úprimne oľutujú svoje hriechy, ale zo závažných dôvodov sa nemôžu zúčastniť slávení (ako rehoľníčky v klauzúre v kláštore, pustovníci, väzni, starí ľudia, chorí a tí, ktorí trvalo slúžia v nemocniciach alebo domovoch pre chorých…), môžu dosiahnuť odpustky za rovnakých podmienok, ak sa duchovne spoja s prítomnými veriacimi, predovšetkým vo chvíľach, keď sa slová Svätého Otca alebo diecéznych biskupov prenášajú televíziou alebo rozhlasom, vo vlastnom dome, alebo tam, kde sa zdržiavajú (napríklad v kláštornej kaplnke, v nemocnici, v domove, vo väzení…) a pomodlia sa Otčenáš, vyznanie viery a iné modlitby v súlade s cieľom Roka viery a obetujú svoje utrpenie alebo obmedzenia vlastného života. …

Penitenciária pozýva ďalej najdôstojnejších biskupov ako nositeľov troch „munera“ – náuky, vedenia a posväcovania – aby dbali na zreteľné a jasné vysvetľovanie tu uvedených princípov a usmernení na posväcovanie veriacich tak, že budú dbať zvlášť na miestne, kultúrne a tradičné okolnosti. Katechéze zodpovedajúcej osobitosti Božieho ľudu sa podarí zreteľnejším a živším spôsobom priblížiť pochopenie túžby po tomto jedinečnom dare, ktorí získajú sprostredkovaním Cirkvi a túto túžbu hlbšie zakoreniť do sŕdc.

Tento dekrét platí pre Rok viery. Oproti všetkým inak znejúcim usmerneniam. Dané v Ríme v sídle Apoštolskej penitenciárie, 14. septembra 2012, na sviatok Povýšenia kríža.

Manuel Kard. Monteiro de Castro, veľkopenitenciár, Msgr. Krzysztof Nykiel, regent