Prežívaj svätú omšu (dokončenie)


V tej chvíli som bola užasnutá, lebo tie bytosti mali také krásne tváre, také žiarivé, ako si človek nevie predstaviť. Tie krásne tváre boli takmer ženské, hoci ich pokožka, stavba tela, ruky a výška boli mužské. Bosé nohy sa nedotýkali zeme, ale akoby sa po nej kĺzali. Ten sprievod bol prekrásny. (Tento opis anjelov strážnych zodpovedá svedectvu írskej mystičky Lorny Byronovej, druhá jej kniha Schody do neba).

Niektorí z nich niesli akoby zlatú misku s niečím, čo žiarilo čistým zlatým svetlom. Najsvätejšia Panna mi povedala: ,,To sú strážni anjeli tých, čo obetujú svätú omšu na mnohé úmysly a ktorí sú si vedomí, čo znamená tento obrad. Oni majú čo ponúknuť Pánovi…“

,,Obetujte mu v tejto chvíli (každý z nás) tieto dary… svoju bolesť, nádej, smútok, radosti a prosby. Pamätajte, že svätá omša má nekonečnú cenu! Buďte preto štedrí v obetovaní i prosbách.“

Za prvými anjelmi prichádzali tí anjeli, čo mali prázdne ruky. Matka Božia povedala: ,,To sú anjeli tých, čo sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem prežiť každý okamih svätej omše a neprinášajú Pánovi žiadny dar.“

Nakoniec prichádzali anjeli, ktorí boli veľmi smutní. Mali ruky zopnuté v modlitbe, ale sklopený zrak. To sú strážni anjeli tých, čo sú duchom neprítomní. Sú to tí, čo prišli len z povinnosti, bez túžby zúčastniť sa bohoslužby. Anjeli sú smutní, pretože okrem svojich modlitieb nemajú čo priniesť pred oltár.“

Nezarmucujte svojho strážneho anjela… Proste za obrátenie hriešnikov (aj za svoje vlastné), za mier vo svete, za svojich príbuzných a priateľov, susedov, za tých, čo sa zverujú do vašich modlitieb. Proste veľa. Nielen pre seba, ale aj pre ostatných.“ Nezabúdajte, že obeta, ktorá sa Pánovi najviac páči, je, keď sa celí obetujete až do krajnosti, aby vás Ježiš mohol cez Jeho zásluhy premeniť. Čo môžete vy obetovať Bohu z toho, čo je vaše? Iba ničotu a hriech. (To je často to jediné, čo máme) Otcovi sa páčia tie obety, ktoré sú spojené so zásluhami Ježiša Krista.“

Ten s ničím porovnateľný sprievod bol prekrásny. Všetky tie nebeské bytosti sa ukláňali pred oltárom. Niektorí nechávali svoje dary na zemi, iní kľačali na zemi s čelom takmer dotýkajúcim sa zeme a len čo prišli k oltáru, pred očami sa mi rozplynuli.

Pri speve Svätý, Svätý, Svätý… sa pri celebrantoch uhlopriečne až dozadu objavili tisícky anjelov s rôzne veľkými krídlami v bielych tunikách. Všetci s rukami zloženými v modlitbe pokľakli, klaňali sa a vzdávali česť Pánovi. Bolo počuť prekrásnu hudbu akoby viacerých zborov a súčasne spievali Svätý, Svätý, Svätý…

Nadišiel okamih najväčšieho zázraku nad zázrakmi – Premenenie. Po pravej strane za arcibiskupom sa objavil veľký zástup bytostí oblečených v tunikách pastelových farieb. Mohlo sa zdať že boli rovnakého veku, rovnako a bez vrások a nesmierne šťastné – všetci kľačali. Panna Mária povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení. Sú medzi nimi aj duše tvojich príbuzných, ktorí sa už tešia zo stretnutia s Pánom.“ A vtedy som ju zbadala. Panna Mária bola hneď napravo od arcibiskupa, len krok za celebrantom. Vznášala sa nad zemou a kľačala na veľmi jemných a priehľadných tkaninách, ktoré sa trblietali ako krištáľová voda. Najsvätejšia Panna sa zo zopnutými rukami pozerala s úctou a zahĺbením na celebranta. Odtiaľ na mňa prehovorila potichučky, ale priamo do srdca, bez toho, aby na mňa pozrela.

,,Si prekvapená, že ma vidíš za arcibiskupom? Tak je to správne … Pri všetkej láske, akou ma môj syn miluje, mi nikdy nedal takú dôstojnosť, akou obdaril kňazov, aby som ho mohla denne vziať do svojich rúk tak, ako to robia oni pri eucharistickom zázraku. Preto mám hlbokú úctu voči kňazom a zázraku, aký Boh prostredníctvom nich vykonáva. To ma núti kľačať až za nimi.“

Bože, koľko dôstojnosti, koľko milosti vylieva Pán na kňazské duše a ani my a možno ani niektorí z nich si to neuvedomujeme.

Pred oltárom sa objavili sivé tiene ľudí a dvíhali ruky. Panna Mária povedala: ,,To sú blahoslavené duše z očistca, ktoré čakajú na vaše modlitby, aby sa skončilo ich očisťovanie. A neprestávajte sa za ne modliť. Oni sa modlia za vás, ale za seba sa modliť nemôžu. Práve vy sa musíte modliť za ich vykúpenie, aby sa mohli stretnúť s Bohom a tešiť sa z jeho prítomnosti.“

,,Ako vidíš, tu som vždy… Ľudia chodia na púte, na miesta, kde som sa zjavila. Je to dobré pre milosti, ktoré tam dostanú, ale pri nijakom zjavení, na nijakom inom mieste nie som tak prítomná ako na svätej omši. Vždy ma nájdete pri oltári, kde sa slávi Eucharistia. S anjelmi zostávame pred bohostánkom, lebo vždy som s Ježišom.

spracovala Lucia Galdunová Táto kniha je vydaná v súlade s Apoštolátom Novej Evanjelizácie (ANE)

V tichosti


V tichosti, v pokore,
Ježišu,
tam hore,
čo na nás všetkých
dozeráš,
ruky svoje vystieraš.

Chrániš Ty nás
v každom kroku,
v mladosti, starobe,
v zdraví i chorobe.
Tebe patrí veľká vďaka,
za bohatého aj chudáka.

Nech na Teba
nik nezabudne,
k Tebe cestu
často nájdime vľúdne.

Kroky naše
nech k Tebe smerujú,
svätý chrám Boží
často navštevujú.

Veď tam človek
potešenie nájde,
každý kresťan
nech tam zájde.

Stretnúť sa s Ježišom
v tichosti pod krížom,
dôstojne prežívaj,
v srdci ho uchovaj.

Marta Pacovská, Široké

EXERCÍCIE (XXXV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

Celé evanjelium sa javí ako ohlasovanie Božej spravodlivosti pre svet. V očiach starca Simeona sa Ježiš pri obetovaní v chráme javí ako sudca, ktorý oddeľuje Izrael na dva tábory – „je ustanovený na pád a na povstanie mnohých“, Ján Krstiteľ ohlasuje prichádzajúci Boží súd. Sekera je na koreni, vejačka zrna je pripravená. Potom sa Ján stretá s Ježišom – v ňom sa však Božia spravodlivosť ukazuje v podobe človeka až na smrť oddaného záchrane druhých: Baránok Boží.


Ježiš sám hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet“ (Jn 9, 39). „Robte pokánie, obráťte sa!“ V podobenstvách to dopĺňa – ryby sa triedia, zrno a kúkoľ rastú, buď pre Božiu sýpku, alebo pre oheň. Desať panien sa rozdeľuje na päť a päť. Nehodní hostia sú vyhodení do tmy. „Myslíte, že som prišiel priniesť pokoj?“ – pýta sa Ježiš. Prišiel s mečom Božej spravodlivosti, s mečom roztína a oddeľuje. Hrozba súdu dolieha na každého a na všetkých, nik sa nemôže vyhnúť. Farizeji mysleli, že majú privilégium. Ján Krstiteľ ich upozorňuje, že ani oni neujdú súdu. „Plemeno vreteníc, ktože vám ukázal, ako uniknúť súdu?“ (Mt 5,7).

V novom Izraeli Syn človeka ustanoví vedúcich, aby rozdeľovali pokrm. Peter sa pýta: „Pane, hovoríš toto podobenstvo pre nás, alebo pre všetkých?“ A Ježiš odpovedá: „Kto je teda taký verný a starostlivý správca domu, Pán si ho nájde verného. Ale ak sa opíja a ubíja služobníctvo – odstráni ho a dá mu podiel s nevernými“ (Lk 12,41-46). Také je podobenstvo o ustanovených vodcoch nového Izraela – o pápežoch, biskupoch a kňazoch. Ježiš vyslovuje náročné požiadavky na všetkých. Na správcov Božieho ľudu zvlášť. Na nejednej skulptúre súdu v priečeliach katedrál vidno na prvom mieste zavrhnutého duchovného správcu…

Kristus prišiel pre Boží súd nad svetom a stále ho ohlasoval. Na vrchole svojho života, keď prišla jeho hodina, slávnostne prehlásil, že Božia spravodlivosť vtrhla do sveta: „Teraz sa koná súd nad týmto svetom“ (Jn 12, 31). Trval na tomto svojom prehlásení do poslednej chvíle, aj vtedy, keď sám stál pred sudom ľudí uprostred veľrady. Aj vtedy prehlásil: „Ba poviem vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici moci Božej a prichádzať na oblakoch nebeských“ (Mt 26, 64).

V Kristovi je teda súd a Božia spravodlivosť. Od chvíle smrti a vzkriesenia je definitívny Boží súd už vo svete. V Kristovi, ktorý prišiel v tele, podobnom hriešnemu (Rim 8, 3). Boh smrteľne vážne odsúdil hriech v celom ľudstve. Svätý Pavol povie: „Pre mňa je svet ukrižovaný“ (Gal 6, 14). Aký je to svet? Je to duch sveta a zásady sveta? Je to svet hriechu, svet v podobe, akú mu dal hriech, svet, ktorý nemá Ducha. Pozemský Kristus sa stal jeho časťou, žil životom v tele, vyšiel z tohto sveta. Odteraz sa starý svet podobá budove, z ktorej bol vytrhnutý klenbový kameň, takže svätý Peter zvolá: „Zachráňte sa z tohto zvrhlého pokolenia“ (Sk 2,40), aby ste nezahynuli pod jeho ruinami.

Navonok sa zdá, že po Kristovej smrti sa napriek tomu nič nezmenilo. Že svetu hriechu sa darí, že sa rozrastá a mocnie. Možno. No koreň je preťatý – hriech nemá budúcnosť. V pohľade apoštolov „terajšia tvárnosť sveta sa už pomíňa“ (Kor 7, 31). Neschradli takto kráľovstvá naoko ešte mocné a prosperujúce? Nebol takto podťatý človek, ktorý sa navonok zdal ešte mocný, zdravý a vplyvný, ale už len dožíval? Nepoznáme takéto prípady klamnej sily?

Po Kristovej smrti sa ešte stále obetovalo v jeruzalemskom chráme. Ešte štyridsať rokov sa odbavovali slávnosti, až to mýlilo vieru kresťanov, ako ich dnes mýli sila dnešného zla. Ale čo to bolo pred dejinami a pred Božou tvárou štyridsať rokov? Kristovou smrťou sa opona chrámu predsa len roztrhla, tajomstvo chrámu zaniklo a „dom ostal pustý“. Nakoniec bol chrám v roku 70 zrúcaný, keď už prv stratil svoj duchovný zmysel.

V tej istej chvíli, ako Kristus odsúdil hriech, voviedol do sveta nový život svätosti cez svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Teraz jestvujú dva svety, ktoré sa splietajú až do hĺbky nášho srdca. Svet hriechu a svet bez budúcnosti a bez hodnoty pre večnosť, ktorý ide v ústrety svojej záhube. A svet v Kristovej spravodlivosti, novosti života, ktorý ide v ústrety poslednému naplneniu podľa Božích plánov. Kristus sám nás zvnútra premieňa, prepodstatňuje na nové stvorenie.

Takto je už teraz prítomný vo svete Boží súd. Jedni sa rozhodujú vstúpiť a žiť v Božej spravodlivosti a zápasiť o svoj život v spolupráci s milosťou deň čo deň. Druhí sa vypínajú a vzdorovito sa držia sveta hriechu, ktorý je odsúdený, ponechaný svojmu osudu. Rozdeľovanie posledného súdu už prebieha…

Božia spravodlivosť, uskutočňovaná v Kristovi, zachraňuje každého, kto sa jej podrobuje, odsudzuje každého, kto ju odmieta.

Voči ľuďom, ktorí túžia po spáse, Boh vykonáva súd spravodlivosti. Súdi ich tým, že ich ospravedlňuje a dáva im nový život – život vzkriesenia a oživujúcej svätosti. Svätý Ján to vyjadrí takto: „Kto v neho uverí, že nebude odsúdený“ (Jn 3, 17). Tí, čo žijú z viery, nebudú súdení, to znamená, nebudú zavrhnutí. Pre nich súd bude značiť „prechod zo smrti do života“. Boh vykonáva nad nimi svoju spravodlivosť tým, že ich napĺňa spravodlivosťou. Takto súd nad veriacim nie je výrok, lež oživujúca Božia činnosť, tvorivá a posväcujúca.

Takýto súd ako naplnenie spravodlivosťou sa nad nami uskutočňuje prvý raz v krste – dar ospravedlnenia je pre nás prvý dar oživujúcej svätosti. Ak zostaneme verní, stále sme oživovaní. Náš život sa prehlbuje každým stretnutím s Kristom vo sviatostiach, v každom utrpení, v každej pomoci bratovi, v každom čine lásky. Rastie v nás láska, rastie milosť, rastie spravodlivosť. V nádeji potom očakávame milostivý Boží súd, ktorý sa na nás už uskutočňuje.

A čo súd zavrhnutia? Jestvuje? Sú ľudia, pre ktorých sa Božia ponuka spravodlivosti obráti na zavrhnutie. To je u tých, ktorí sa uzatvoria Božej láske, ktorá ospravedlňuje a posväcuje. Odmietajú vstúpiť do sály na hostinu, hoci sú pozvaní. Už sú súdení, pretože odmietli pozvanie, neuverili a „dali prednosť tme pred svetlom“ (Jn 3, 1b). Idú do tmy.

Rozdelenie posledného súdu sa uskutočňuje každý deň a v každej chvíli dejín. Večný život a večná smrť jestvujú už vo svete ako prijatá láska, alebo odmietnutý život. Vzkriesený Pán, plný moci, slávy a života, ponúka všetkým život, spásu tým, čo ju prijímajú i tým, čo ju zavrhujú. On je a bude stredom nového sveta. Postoj k nemu určuje nebo a zatratenie.

Máme nádej spásy? Nádej spravodlivosti? Máme, ale nie sami zo seba. To nie sú naše výkony, čo nás vedú k Bohu. Naša spravodlivosť nie je z nás a nie je naša. Sami zo seba nemáme nijakú možnosť votrieť sa do Božej priazne, keďže sme sami hriešni. Naša spása je skôr výsledok našej pokory, s ktorou prijímame dar Božieho záujmu o nás. Zbytočne by sme dávali Bohu najavo, že sme tu a že niečo znamenáme. Bez neho neznamenáme nič. Náš dar – to je len ochotné prijímanie jeho darov. Zásluhy? To je zakaždým len nový krôčik, ktorým nás Pán Boh pritiahol k sebe, keď sme ochotne prijali jeho vnuknutie a jeho dar, čím vrastáme viac do jeho života. Aj utrpenie je záslužné len tým, že sa v ňom spájame s Kristom a že sa stotožňujeme s ním. Odpustenie hriechov? Márnotratný syn prestáva byť hriešnikom až v otcovom objatí!
Po hriechu sme sa zriekli Boha. Túžbou po ňom si otvárame dušu, zriekame sa hriechu, sme ochotní prijať Božie odpustenie. My nezmierňujeme rozhnevaného Boha – Boh sa zmieruje s nami a to tým, že nás neprestáva považovať za svojich, my len veríme v jeho lásku, ktorú nám ponúka. Koľko je len týchto ponúk, čo vyzývajú naše srdce! Božie slovo, ktoré počujeme a čítame! Eucharistia, ktorou nás Pán privteľuje tesnejšie k sebe! Svätá spoveď ako tribunál odpúšťania. Blížny, ktorý prebúdza v nás svojou núdzou lásku. Každé utrpenie, ktoré je ponukou nasledovať tesnejšie Krista a spájať sa s ním v obeti. Fyzická smrť – náš posledný čin podľa Božej vôle. Smrť, ktorou sa pripájame v oddanosti k Pánovej smrti a v ktorej môžeme vysloviť prosebné slovo: „Pane, rozpomeň sa na mňa!“ Ak sme s ním žili, s ním potom aj zomierame…“ „Kto verí vo mňa, má večný život.“

Budeme raz súdení? Áno, ale v prvom rade sa sami súdime životom. Každý náš deň je dňom rozhodovania. Je dňom, ktorý nás ospravedlňuje, alebo zavrhuje. Každý náš deň je dňom súdu. Každý deň je dňom posväcovania, alebo odsúdenia. Zajtra Kristus príde naposledy a uzatvorí proces súdu… Preto hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia… Hľaďte teda, aby nikto z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha!… Nezatvrdzujte si srdcia!“ (Žid 3,7-15).

Proroci, Ján Krstiteľ a apoštoli mali pravdu, keď zvestovali povážlivý Boží súd. Ako sa neobávať? Ako vystupovať s istotou? Jediný správny postoj je pokora. V pokore smieme dôverovať a mať nádej. Lebo Boh je dobrotivý a verný. Dobre počuje: „S bázňou a chvením konajte dielo svojho spasenia! Boh sám účinkuje vo vás, aby ste aj chceli aj konali podľa jeho blahovôle“ (Flp 2,13). Teda s bázňou a o bázni… No jediné správne meno kresťanskej bázne sú láska, nádej, dôvera a darovanie sa Bohu, ktorý nás má rád!

+L. Franc, duchovný otec

Chrám – príbytok živého Boha

Milí rodáci, bratia a sestry, drahý duchovný otče, drahí oltárni spolubratia, milé deti!

Najprv mi dovoľte poďakovať sa z úprimného srdca vášmu duchovnému otcovi za pozvanie na tento „Zlatý týždeň“, ako ste ho nazvali. Tento týždeň mi padol milo, lebo celý tento rok je pre mňa rokom jubilejným. V čom? V mojom kňazskom živote si pripomínam 45 rokov kňazskej vysviacky, keď sme spolu s mojim oltárnym spolubratom dp. Ladislavom Francom pred 45 rokmi po prvýkrát pristúpili k oltáru Božiemu.


Pamätám sa ako dnes, tento kostol v tom čase voňal novotou a nedokončeným dielom. No múry stáli, veža bola postavená a vo vnútri bolo veľké množstvo ľudu. Vonku sa o nás bedlivo starali vrtuľníky, ktoré prerušovali bohoslužby svojim hrmením. Rátalo sa s prítomnosťou okolo 10 000 veriacich zblízka, z okolia i zďaleka. Hlavným celebrantom bol vdp. Peter Adamčák, farár zo Širokého, kázal osvietený pán kapitulný vikár Dr. Štefan Onderko a my dvaja nováčikovia sme koncelebrovali s domácim dôstojným pánom farárom Adamčákom. Prečo to pripomínam? Lebo primičná slávnosť ma viaže k spomienkam na tento chrám svätého Jozefa, robotníka, k histórii tohto chrámu.

60. roky boli pre našu obec veľmi ťažké. Vy skôr narodení iste máte tieto ťažké roky v pamäti. Vtedy prebiehala takzvaná socializácia dediny a do tohto záujmu patrilo aj združstevňovanie. A bol to veľmi ťažký pôrod v našej dedine. Úvahy boli všelijaké, kto zradí, kto podpíše, kto sa stane prvým členom družstva a iné pre túto dobu veľmi ťažké úvahy. A práve v tom ťažkom čase bol poslaný k nám odvážny, zásadový muž dp. Adamčák, ktorý s veľkou obozretnosťou a priateľskou dušou si získal mnohých na vážnych postoch, aby udrel do „najtvrdšieho orieška“ – začať novostavbu kostola vo Víťaze, čo sa mu aj nakoniec podarilo. No vždy sa pri novostavbe ukazovali problémy: raz, že to bude bazilika, inokedy, že neboli dodržané plány, alebo prekročené kompetencie gazdov a dobrovoľníkov, ktorí sa podieľali na novostavbe. Z mien mi ostali v pamäti horlivci podľa Písma svätého: „Pre tvoj dom ma bude spaľovať tvoja horlivosť, Pane.“ Imrich Ungvarský, Martin Ungvarský, p. Novotný, Ing. Chleba, p. Juhás a mnoho ďalších zvučných mien, ktorí mali veľký podiel na stavbe tohto kostola. Táto novostavba sa pomaly zdokonaľovala až do doby, keď prišiel čas konsekrácie.

V mojom písomnom archíve nachádzam správu, ktorú som uverejnil v roku 1992 ako odborný asistent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove: „Obec Víťaz a Ovčie v sobotu a nedeľu 28. a 29. novembra prežívala mimoriadnu slávnosť. Do ich obce zavítal otec biskup Mons. Alojz Tkáč, aby Víťazanom konsekroval kostol zasvätený svätému Jozefovi, robotníkovi, ktorý postavili v ťažkých časoch v roku 1961. Iniciátorom stavby bol nebohý vdp. Andrej Oros a staval ho dnes už nebohý kňaz Peter Adamčák, vtedajší širocký farár, dnes farár v Dubovici. Počas stavby boli niektorí aktéri väznení, hlavným staviteľom bol Ing .Chleba, ale pre nedodržanie projektu prevzal stavbu a celú zodpovednosť za stavbu Tomáš Juhás. V týchto ťažkých časoch ho nemohol konsekrovať vtedy žijúci košický biskup Mons. Jozef Čársky pre veľký nátlak štátnej správy. Veriaci čakali na príchod biskupa, no nedočkali sa ho.

Nakoniec kostol požehnal prešovský okresný dekan vdp. František Potocký, ktorý neskoršie emigroval do Spojených štátov amerických. Veriaci boli z tejto situácie zronení a pán biskup Čársky to ťažko znášal. Predsa po 30 rokoch sa Víťazania dočkali, že im kostol svätého Jozefa, robotníka konsekroval dnešný náš pán biskup, ako si ho tu prisvojovali veriaci. Pred konsekráciou sa v kostole vo Víťaze konala duchovná obnova počas celého týždňa, na ktorej sa veriaci aktívne zúčastňovali. Exorty a kázne viedli rodáci a prizvaní kňazi. Odzneli tieto témy: Duchovná obnova dnešného človeka – dp. Bartolomej Urbanec, špirituál kňazského seminára, Chrám a Sviatosť Oltárna – dp. Franc, farár v Osikove, Chrám – cesta k sviatostiam – dp. Pavol Čech, odborný asistent, farár v Bajerove, Chrám – cesta k zachovávaniu prikázaní – dp. František Stahovec, farár v Nižnom Hrušove, Chrám – cesta k Bohu a blížnemu – dp. Bednárik – kaplán z Dómu v Košiciach. Bola vždy možnosť sviatostí zmierenia.

V deň konsekrácie celý kostol pristúpil k svätému prijímaniu, čo bolo potešením pre otca biskupa, ktorý si sám z tejto duchovnej slávnosti odniesol hlboké duchovné zážitky, ako sa o tom zmienil aj vo svojej kázni. Neopakujúcu atmosféru vytvoril aj spevácky zbor pod vedením Jozefa Harničára, ktorý doprevádzal túto slávnosť. Svoju vďačnosť veriaci prejavili otcovi biskupovi uistením, že naďalej budú viesť kresťanský život v oddanosti Svätému Otcovi a jeho pomocným biskupom a toto drahocenné dedičstvo odovzdajú deťom nastupujúcej generácie. Veľkú vďaku vyjadrili veriaci aj svojmu duchovnému otcovi vdp. Jozefovi Dugasovi za jeho veľkú starostlivosť i lásku, s akou povzbudzoval veriacich ku generálnej rekonštrukcii a vnútornej oprave kostola.

Po posviacke kostola, po konsekrácii sa otec biskup stretol so starostom obce Petrom Magdom, ktorý ho privítal chlebom a soľou so slovami: „Je mi potešením, že vás môžem privítať na pôde Obecného úradu, kde to pred tromi rokmi nebolo možné.“ Víťazania v tento deň predložili otcovi biskupovi prosbu, ktorú za veriacich predložil kurátor František Štofaňák: keď bude dostatok kňazov, aby myslel na Víťazancov a ich filiálnu obec povýšil na farnosť.“

Milí veriaci, milí rodáci, dostal som tému hovoriť o chráme ako o príbytku živého Boha v Eucharistii. Nuž zahĺbme sa do týchto krásnych plnohodnotných myšlienok našej svätej viery. Už v časoch prazjavenia Boh hovoril s človekom cez sny, cez vnuknutia, cez videnia, ako to mnohokrát aj dnes robí cez omilostené, teda sväté duše. Človek chcel vždy vyjadriť Bohu vďaku za jeho pomoc a ochranu, preto ako čítame v Starom zákone, na znak vďaky stavia mu oltár. Noe po záchrane od potopy, Abrahám, keď chcel obetovať svojho syna Izáka. No Mojžiš, keď sa rozprával s Bohom, dostal už konkrétny návrh, ako má vyzerať konkrétny svätostánok, teda miesto kultu Pánu Bohu. Tento stánok Izraeliti prenášali všade so sebou aj počas zúrivých vojen a Boh ich chránil. No prišla doba kráľov, keď Dávid vyriekol túžbu: „Pane, chcem Ti postaviť stánok. Stánok pevný, na vďaku Tebe a ozdobu Izraela.“ No Boh posiela proroka Natanaela s príkazom: „Tvoje ruky, Dávid, preliali veľa nevinnej krvi, preto to urobí až tvoj syn.“ A tak sa aj stalo, že kráľ Šalamún postavil nádherný chrám v Jeruzaleme, ktorý bol ozdobou tohto mesta, ale mnohokrát aj pýchou, za čo Boh trestal Izraelitov. Chrám bol zruinovaný a časť z nich bola odvlečená do zajatia.

Po návrate zo zajatia Izraeliti znova obnovili chrám za čias Zorobábela, v ktorom pôsobil aj Pán Ježiš. Zároveň vyriekol aj tieto slová, ktorým vtedy židia nerozumeli: „Tento chrám zborím a za tri dni ho znova postavím. Nechcem viac obetu baránkov a juncov.“ Prečo? Lebo on sám sa stal obetným baránkom a živou obetou pred tvárou nebeského Otca. A od týchto čias Pán Ježiš už pripravoval svojich apoštolov, akým spôsobom zostane medzi nami až do skončenia sveta. Je to eucharistická prítomnosť živého Boha medzi nami. A to opravdivo – vere, skutočne – realite a podstatne – teda substancionalite.

Iste, keď chodíte po chrámoch, všímate si eucharistickú prítomnosť Pána Ježiša, ktorá sa naznačuje večným svetlom, teda horiacou lampou. Prorok Ezechiel vo svojom videní pozoroval, ako Pán odišiel z chrámu z Jeruzalema a neskoršie videl, keď bol obnovený chrám znovu návrat Pána do chrámu. A my dnes vieme, že pravý chrám živého Boha je tam, kde sa Bohu klaňajú v duchu a pravde (Jn 4,33). Kde toto chýba, ostávajú tam už len múry a steny kostola. Tak ako som ja teraz medzi vami prítomný opravdivo s celou svojou bytosťou, tak je medzi nami eucharistický Kristus prítomný so svojim osláveným telom.

Skutočne, Cirkev od najstarších čias verila v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej. Pohania prvých kresťanov upodozrievali z tajnosti, ktorú kresťania tajili pred nimi. Išlo o eucharistického Krista. Až v 16. storočí niektorí bludári a bludní učitelia popierali prítomnosť eucharistického Krista. Toto všetko vyvrátil Tridentský koncil v roku 1545, keď toto definoval ako pravdu viery – Kristus vo sviatosti Oltárnej je skutočne prítomný nielen obrazne, je prítomný svojou podstatou. Čo znamená svojou podstatou? Na slová premenenia: „Toto je moje telo a toto je moja krv“ stratí sa podstata chleba a vína a na jeho miesto nastúpi telo a krv Pána Ježiša. Zostanú spôsoby chleba a vína, ktoré pôsobia na naše zmysly, že vidím chlieb a víno. Túto veľkú premenu Cirkev nazýva prepodstatnením. Odkiaľ to vieme? Od samého Pána Ježiša, keď pri poslednej večeri vzal do rúk chlieb a povedal: „Toto, čo držím v rukách, je moje telo.“ Podobne aj keď vzal kalich: „Toto je moja krv“, čiže vtedy nastala chvíľa prepodstatnenia, že z chleba sa stáva telo a z vína krv Pána Ježiša. Encyklika pápeža Pavla VI. Tajomstvo viery hovorí: „Tam, kde je Kristovo telo, tam je aj jeho krv, aj jeho duša. A na základe osobnej hypostatickej jednoty tam, kde je Kristovo človečenstvo prítomné, tam je prítomné jeho božstvo, teda pod každým spôsobom je prítomný celý Kristus. Kristus je prítomný celý v hostii, aj v jej každej čiastke, tak ako je ľudská duša prítomná v každej ľudskej bunke nášho tela. A túto prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína voláme sviatostnou prítomnosťou.“ Pán Ježiš za svojho života sa často prejavil, že pre neho neplatia zákony prírody, ani fyzické zákony. Chodil po mori, prechádzal cez zatvorené dvere a nakoniec vystúpil na nebesia.

Aj my tu, drahí veriaci, milé deti, stojíme v nemom úžase pred jeho prítomnosťou, ktorý je nepochopiteľný pre naše zmysly. Pravda, ide o veľké tajomstvo našej viery, krásne to vyjadruje náš spev: „Nepochopiteľné, nesmierne tajomstvo, pod spôsobom chleba ukryté tu božstvo…“ a my sme tu denne prítomní pred stánkom živého Boha, ktorý je pôvodcom života i smrti. Tu prichádzame, aby sme sa zasvätili Bohu pre celý svoj život, tu prichádzame, aby sme prijímali sviatosti, tu prichádzame, aby sme čerpali z tohto nevyčerpateľného zdroja milostí a posilňovali sa v našich duševných i ľudských zápasoch. Preto, keď budem kľačať ja, môj syn, moja dcéra i my všetci, jedno nás bude hriať v našom srdci – že sme v prítomnosti živého Boha, môjho Pána i sudcu. Amen.

Na Boha sa požaloval svet


Na Boha sa požaloval svet,
akoby Jeho vinou
vzkvetu, šťastia niet.

Vždy inde nešťastia
hľadajú sa príčiny,
keď všetci sú vinní,
len ja sám som bez viny…

A keď do útrap ľudstvo
uvrhlo celý svet,
„vinný Boh!!!“ –
bo – z ľudí kto? –
na zemi toho niet…

Pýcha bujnie, mocnie,
tuhne na celej zemi.
Ten čo Boha zrazil,
sám je strachom,
smrťou porazený.

Len páru tých, čo s láskou,
čo s nádejou hľadia,
bo sa spása blíži.
To nie je koniec, ni záhuba,
to ničota len zhorieť musí,
by čisté zlato,
žitia postať ostala.

Svedčiť o tom,
svietiť v svete…
O inom – o večnom Svetle!
Hoc len takto – musím!
Chcem!

Chcete – či nechcete…

P. O. v Kluknave 25. januára 2012

Všímať si jeden druhého, pobádať sa k láske a k dobrým skutkom


V dnešnej dobe je potrebné zdôrazňovať, že dobro existuje a že zvíťazí, pretože Boh je dobrotivý a preukazuje dobrodenia. Dobro je to, čo prebúdza, chráni a podporuje život, bratstvo a spoločenstvo. Zodpovednosť voči blížnemu značí chcieť a robiť druhému dobro, a tiež túžiť po tom, aby sa otvoril logike dobra.

Sväté písmo upozorňuje na nebezpečenstvo tvrdého srdca. V podobenstve o dobrom Samaritánovi kňaz a levita ľahostajne obchádzajú človeka, ktorého okradli a zbili zbojníci a v podobenstve o boháčovi si zasa človek presýtený dobrotami nevšíma situáciu chudobného Lazára, ktorý umiera hladom pred jeho dverami. V oboch prípadoch ide o presný opak toho, čo znamená „všímať si jeden druhého“, hľadieť na neho s láskou a súcitom. Takému ľudskému a láskyplnému pohľadu na brata bráni často materiálne bohatstvo a presýtenosť, ale aj uprednostňovanie vlastných záujmov a starostí pred všetkým ostatným. Naše srdce nikdy nesmie byť tak úplne pohltené našimi záležitosťami a problémami, že ostane hluché k volaniu chudobného.

Dôležitým rozmerom kresťanskej lásky je skutok duchovného milosrdenstva napomínanie hriešnikov. Zoči-voči zlu netreba mlčať. Pohnútkou kresťanského napomínania však nikdy nesmie byť duch odsúdenia alebo obviňovania: vždy sa má konať z lásky a milosrdenstva a vychádzať zo skutočnej starosti o dobro brata. Apoštol Pavol hovorí: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia.“ Bratské napomínanie slúži k spoločnému napredovaniu k svätosti. Je dôležitou službou pomôcť dospieť k pravdivému sebapoznaniu, aby sme zlepšili vlastný život a spravodlivo kráčali po Pánovej ceste.

My kresťania skrze Eucharistiu žijeme v spoločenstve, čo značí, že ten druhý ku mne patrí a jeho život, jeho spása sa týka môjho života a mojej spásy. Náš život je spojený s tými druhými v dobrom i v zlom. V Cirkvi sa táto vzájomnosť prejavuje tým, že spoločenstvo neprestajne robí pokánie a prosí o odpustenie za hriechy svojich detí, ale sa aj vždy teší z nového svedectva čnosti a lásky, ktoré v ňom rozkvitlo a oslavuje ho.

Cieľom vzájomne venovanej pozornosti je povzbudzovať sa k čoraz účinnejšej láske v očakávaní večného života v Bohu. Čas života je vzácnou príležitosťou, aby sme objavili a konali dobro z lásky k Bohu. Svätý Pavol nás vyzýva: „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti.“

Všetci sa usilujme predbiehať sa v láske, v službe a v dobrých skutkoch. Táto výzva nech naplní posvätnom štyridsaťdňový pôstny čas prípravy na Veľkú noc.

z pôstneho posolstva Svätého Otca Benedikta XVI.

Chrám – svedectvo viery Božieho ľudu


Milý duchovný otec tejto farnosti, drahí moji rodáci, milí veriaci! Aký je len nám milý dom našich rodičov, dom nášho otca, našej matky. Nemalo by nám byť milé toto miesto, tento oltár, tento chrám Boží, kde býva Otec otcov a Brat bratov? Vždy, keď nás osud odvlečie preč z nášho rodiska, ako sa len radi vždy späť vraciame a radi si pozrieme, čo všetko sa zmenilo, čo sa vylepšilo, čo sa skrášlilo. Podobne, pozrime sa dnes na tento otcovský dom všetkých tu bývajúcich farníkov, Víťazancov, aby sme sa ho naučili milovať a naďalej ho často, s radosťou a s vierou navštevovať.

Každého, kto vchádza do katolíckeho kostola, na prvý pohľad musí upútať svätostánok. Veď všetko len k nemu smeruje, už večná lampa, vyvýšené miesto na to všetko upozorňuje, že oltár je niečo zvláštne. Oltár, ako ho sami vidíte, nestojí hneď na zemi, ale na stupňoch, tým sa zobrazuje a zdôrazňuje dôstojnosť kňazského úradu, najmä však totožnosť obety omše svätej s krvavou obetou na vyvýšenej Kalvárii. Obetný stôl znázorňuje Ježiša Krista, preto ho kňaz dvakrát pri každej svätej omši, na začiatku i na konci, bozkáva. Bozkom akoby chcel vsať do seba samého Ježiša, akoby ho chcel zobrať do náručia a potom pri pozdrave „Pán s vami…“, roztvoriac ruky, chce im toho istého Spasiteľa darovať. Oltár je prikrytý (kedysi bol príkaz s troma) ľanovými, bielymi plachtami, majú chrániť najsvätejšiu krv pred zneuctením, keby odkvapla na oltár, alebo keby sa náhodou kalich prevrátil. Tieto plachty majú pripomínať tie pocity, v ktorých hrobe bolo zabalené Ježišovo telo. Musia byť vždy krásne a čisté. Cirkev predpisuje, aby na oltári pri svätej omši bol kríž. Má byť taký veľký, aby ho mohol vidieť kňaz i ľud. Aby kňaz pri svätej omši nezabudol, že sa tu deje to isté, čo na kríži na Kalvárii. Musí sa naň podľa predpisov starších sedemkrát pozrieť, aby si pripomenul, čo koná. Na oltári sú svietniky so sviecami, pri každej svätej omši v čase pokoja musia horieť dve sviece. Majú byť voskové, takto sú obrazom Krista, on je ako znak a oni sú plodom panenských včiel, čiže sám je plod panenskej Matky. Sám Kristus sa nazval Svetlom sveta. Nad svätostánkom veľmi často býva obyčajne vyobrazený pelikán. Je to zvláštny vták, vzor otcovskej a materinskej lásky. Keď jeho mláďatá nemajú potravu, zobákom si roztrhá hruď a svojou krvou a telom kŕmi svoje mláďatá. Takýto je aj Ježiš Kristus. I on denne na slovo svojho sluhu – kňaza – otvára svoje rany na rukách, nohách a v srdci, v boku a svojou krvou i telom z nich sýti svoje dietky pri svätom prijímaní.

Takto teda príbytok Boží, kresťanský oltár. Už 50 rokov tu stojí tento oltár, tento chrám Boží. Zásobáreň bohatstva, dobroty Božej. Stojí tu a pozerá na váš život. Ej, keby vedel hovoriť. Videl tu všeličo, videl, ako sme sa pri svätom krste premieňali zo synov tmy na synov Božích. A koľkokrát pri ňom váš duchovný pastier, váš duchovný otec, na začiatku nebohý Peter Adamčák, keď si už nevedel s vami rady, keď videl, že jeho slová padajú na tvrdé kamene vašich sŕdc, ronil nad kalichom horké slzy bôľu a prosil a iste stále prosí tam v nebi za svoje ovečky. Koľkokrát pri svätej omši zabudol na seba, na otca, matku, brata, sestry, známych, na svojich rodákov a myslel len na vás, ktorí ste mu vlastne boli ako ľudia cudzí. Koľkokrát prosil, keď prišlo nešťastie na poli, povodne, búrky, suchota a keď sa vás iným spôsobom dotkla spravodlivá ruka Božia. Koľkokrát vtedy prosil: „Ušetri, ušetri Pane svoj ľud, ktorý si svojou krvou vykúpil.“

A koľko už tento oltár videl. Koľko novomanželov radostne kľačalo na jeho stupňoch a vážne na Boha si prisahalo vernosť až do smrti. Koľkých kajúcich hriešnikov vítal, ktorí sa tu po svätej spovedi hrnuli, aby sa ukázali ako malomocní a oslobodení od svojej duševnej choroby pred Božským Spasiteľom. Ale videl i to, za čo sa budú mnohí hanbiť a zodpovedať pred večným sudcom. Videl, ako mnohí odhodili od seba posvätné rúcho milosti Božej a zašpinili si neverou a najrozličnejšími hriechmi svoje svedomie. Videl, ako niektorí už pri prvej svätej spovedi a potom jedno za druhým prijímali svätokrádežne sviatostného Spasiteľa, zamlčujúc nejaký ťažký hriech. S hrdosťou pozoroval, ako sa títo novodobí Judáši blúdili a blížili sa k stolu Pánovmu a tu pred hriechmi svojimi nehodnými posmeškami prijímali sväté prijímanie, zrádzajúc svojho Majstra. S úžasom pozeral, ako je možné, že ten muž, tá žena, ktorí tu pred Bohom na svätom kríži prisahali, že sa budú až do smrti milovať, už za niekoľko rokov, ba vari mesiacov si z Boha robia posmech. Tí, ktorí sa nemali nikdy opustiť, v nijakom protivenstve utekajú od seba a hľadajú si iné náhrady na ukojenie svojich pudov.

A dnes tento oltár, jubilujúci a vynovený chrám, ďakuje všetkým tým, ktorí si krstnú nevinnosť, získanú pred jeho tvárou zachovali, ďakuje tým, ktorí často pristupovali k jeho stolu, ďakuje všetkým svojim služobníkom kňazom, ktorí tu so Spasiteľom obetovali vždy aj seba samých. Ďakuje všetkým tým, ktorí nezabudli na svoju manželskú prísahu. No dnes oblečený ako nevesta na svadbu ďakuje všetkým, ktorí s láskou obetovali svoje dary, svoj um i prácu svojich rúk na jeho skrášlení, na jeho obnovení.

Máme dosť záznamov, aj kalendáre, ktoré svedčia aj o vašej láske, o vašej viere. Spomínam na svoju mladosť spred 20 rokov, že som bol tiež na tejto brigáde. Bol som po maturite a o mesiac som išiel na vojenčinu. Rovnal som staré klince, ktoré boli už raz použité, aby boli ešte raz použité. Ale čože je to klinčeky rovnať, keď som videl iných, ktorí dokázali väčšie veci.

Včera mi prišiel časopis Spektrum a tam som našiel ten obraz. Veža vystavaná hore a dvaja, síce rodom zo Širokého, ale tu sa akosi spojili s nami, Víťazancami a niesli kríž hore bez istenia. Tak ako zlatý klinec na náš kostol, ktorý už zďaleka hlása, akí sú tu ľudia. A nezabúda sa poďakovať ani za všetky Veroniky, súčasné i v minulosti, ktoré horlivo sa starali a ozdobovali tento chrám Boží. Spolu s týmto všetkým je však aj výstrahou pre tých, ktorí sa akokoľvek proti nemu prehrešili. A dnešnou omšou, jej cieľom je poďakovať sa mu za všetky dobrodenia, ktoré ste a ktoré sme my všetci z tohto oltára dostali a odprosovať za všetko, čo sa mu na nás celý tento čas nepáčilo a odprosiť ho dnes i za celý náš život.

Náš milý, náš 50 rokov jubilujúci chrám Boží z nás robí opravdivých kresťanov a nemôže sa kresťan nazývať, kto nikdy nepríde, aby sa tu pomodlil so svojimi bratmi a setrami, kto nedokáže si priznať, že je tiež len chyby robiacim človekom. A kto nedokáže vo sviatosti pokánia zmyť svoje viny, veru nestačí hovoriť len: „Pane, pane,…“ a „skutek utek“. Je treba počúvať slovo Božského Majstra a plniť jeho prikázania, ísť za jeho príkladom. Z milosti Božej sme sa svätým krstom stali všetci kresťanmi, ale potom je náš kostol našou otcovskou strechou, kusom nášho domova. Tu je zapísaná história nášho života – curiculum vitae celých našich rodokmeňov. Tu sme sa stali Božími deťmi, pri prvom svätom prijímaní sme pocítili prvé záchvevy lásky k Pánu Ježišovi, tu v chráme sme sa tak často hľadali a nachádzali posilu, pokoj a mier duše. Tu v chráme, pred očami Božími a pod žehnajúcou rukou kňaza sa spojili mladé srdcia k spoločnému životu. A keď nám smrť urvala otca alebo matku, alebo inú drahú bytosť, vtedy v chráme sme sa modlili s Cirkvou nad ich telami a posilňujúc v sebe nádej na nové úžasné večné stretnutie na veky bez konca.

Milujte, drahí moji rodáci, Víťazania, prosím Vás, túto svätyňu, toto srdce nášho Víťaza, o ktorom sám Pán Ježiš hovorí: „Toto miesto som si vyvolil, aby naveky s vami zostalo moje srdce.“ Akí sme šťastní, ktorí sme vlastnoručne stavali tento stánok Boží, chrám ako svedectvo viery Božieho ľudu.
Víťazanom na väčšiu česť a slávu Božiu.
Amen.

Snímky z interiéru rozostavaného kostola urobil v deň svojich 20. narodenín – 10. júla 1959 autor homílie dp. Ján Biroš. Snímky boli urobené jeho vlastným aparátom značky Altisa, kúpeným za ušetrené peniaze, ktoré ako študent gymnázia dostával od svojich rodičov ako vreckové.

Stalo sa v roku 2011


6. a 9. 1. – požehnávanie nových príbytkov

11. 2. – 19. Svetový deň chorých, udeľovanie sviatosti pomazania chorých
13. 2. – 7. valentínska púť do Krížovan, sv. omšu slúžil jasovský opát Martin Štrbák, Opraem
20. 2. – finančnou čiastkou sme pomohli pri kúpe nového organa do kostola Sťatia Jána Krstiteľa v Sabinove – Víťaz 503 €; Ovčie 269 €



7. 3. – fašiangové a pracovné stretnutie horliteľov Ružencového bratstva, zhodnotenie roka 2010
13. 3. – kostol sv. Ondreja navštívili pútnici z farnosti Prešov-Solivar
26. 3. – kostol sv. Ondreja navštívil nový košický arcibiskup, metropolita Mons. Bernard Bober

10. 4. – navštívil nás kaplán Univerzitného pastoračného centra v Košiciach Štefan Novotný, prispeli sme Víťaz 741 €, Ovčie 318 €



1. 5. – odpust sv. Jozefa, robotníka, sv. omšu slúžil ražňanský farár Pavol Bugoš
14. 5. – púť detí do Levoče; púť veriacich s Rádiom Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove
29. 5. – prvé sv. prijímanie v Ovčí – 11 detí

5. 6. – prvé sv. prijímanie vo Víťaze – 31 detí
11. 6. – kostol sv. Ondreja navštívili veriaci z farnosti Petrovany



2. – 3. 7. – putovanie k Levočskej Panne Márii
23. – 25. 7. – putovanie k sv. Anne; kostol sv. Ondreja navštívili veriaci z Červenice pri Sabinove a z farnosti Podhorany

2. – 4. 8. – trojdňový denný tábor pre 35 detí
6. 8. – sv. omša v prírode na kopci Sľubica
14. 8. – finančne sme pomohli pri dostavbe nového kostola v Teriakovciach – Víťaz 1 101 €, Ovčie 406 €
25. 8. – miništranti z Ovčia obsadili prvé miesto vo futbalovom turnaji v Hendrichoviach a získali Putovný pohár miništrantov v Sabinovskom dekanáte



10. 9. – kostol sv. Ondreja navštívili veriaci zo Stropkova
17. 9. – modlili sme sa ruženec v rádiu Lumen, čomu predchádzala svätoondrejovská púť vo farnostiach Kojatice, Pečovská Nová Ves, Šemša, Valaliky, v kláštore dominikánov a v Dóme sv. Alžbety
18. 9. – požehnanie obnovenej kaplnky sv. Ondreja v Ovčí, smerom na Hrabkov
24. 9. – kostol sv. Ondreja navštívili veriaci z Hanušoviec nad Topľou
25. 9. – požehnanie obnovenej kaplnky Svätej Rodiny vo Víťaze pri dome Valentína Pacovského, smer Široké

2. 10. – posledná sv. omša v Doline k úcte sv. Huberta; slúžil poručík HaZZ pre východné Slovensko Marcel Senderák • putovanie na odpustovú slávnosť Ružencovej Panny Márie do Obišoviec
8. 10 – pomohli sme pri generálnej oprave kostola sv. Martina v Bertotovciach – Víťaz 1 444 € a Ovčie 969 €
10. – 16. 10. – Zlatý týždeň pri príležitosti 50. výročia požehnania kostola sv. Jozefa, robotníka • sv. omšu v nedeľu slúžil Mons. Stanislav Stolárik, pomocný košický biskup
22. 10. – miništranti z Ovčia vybojovali tretie miesto na futbalovom turnaji o pohár arcibiskupa Košickej arcidiecézy v Košiciach
23. 10. – vystúpenie rockovej skupiny Kerygma



20. 11. – prispeli sme na dostavbu kostola Mena Panny Márie v obci Stuľany – Víťaz 1 390 €, Ovčie 706 €
28. 11. – 10. výročie posvätenia kostola sv. Ondreja, apoštola
29. 11. – sv. omša v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, kde sme si uctili pozostatky sv. Ondreja, apoštola
30. 11. – Rok sv. Ondreja sme zakončili sv. omšou v kostole sv. Ondreja, apoštola na Vyšnom konci, ktorú slúžil pomocný biskup Spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich

4. 12. – slávnosti ku cti sv. Barbore v Ovčí predsedal Mons. Stanislav Stolárik; zároveň sa požehnal obnovený oltár, nový bohostánok, obraz Božieho milosrdenstva a uložila sa natrvalo relikvia bl. Zdenky Schelingovej
11. 12. – putovanie na vysielaciu sv. omšu pre detí z Dobrej noviny do Sečoviec
31. 12. – Te Deum – ďakovné sv. omše na konci roka 2011

-re-

Štatistika 2011

Boli pokrstení:
Boli zosobášení:
Predišli nás do večnosti:


Boli pokrstení:

Štefan Pecha, nar. 10.8.2009 (Dolina);
Laura Lacková, nar. 30.5.2010 (Dolina);
Svetlana Pokutová, nar. 21.9. (Dolina);
Ilona Tulejová, nar. 15.10. (Richnava);
Lukáš Pecha, nar. 12.11. (Dolina);
Mária Lacková, nar. 27.11. (Dolina);
Anežka Pokutová, nar. 16.12. (Dolina);
Natália Magdová, nar. 26.1.2011 (Ovčie);
Anabela Anna Ondzíková, nar. 12.2. (Víťaz);
Jamie František Kubinec, nar. 27.2. (Ovčie, Írsko);
Boris Ivanko, nar. 28.2. (Ovčie);
Imrich Pokuta, nar. 16.3. (Dolina);
Ivana Lacková, nar. 18.3. (Dolina);
Félix Humeňanský, nar. 28.3 (Ovčie);
Simeon Januv, nar. 18.4. (Víťaz);
Oliver Kováč, nar. 1.5. (Víťaz);
Bianka Mária Novotná, nar. 10.5. (Víťaz);
Vanesa Uličná, nar. 26.5. (Víťaz);
Marek Adamkovič, nar. 19.6. (Víťaz);
Andrej Blizman, nar. 22.6. (Víťaz);
Katarína Kandráčová, nar. 22.6. (Víťaz);
Matúš Kuzmiak, nar. 8.7. (Víťaz);
Lukáš Sedláček, nar. 10.7. (Měčíchov, Česko);
Ján Štefaňák, nar. 8.8. (Ovčie);
Marko Štofila, nar. 16.8. (Víťaz);
Vivien Veronika Novotná, nar. 8.9. (Víťaz);
Kevin Jozef Čonka, nar. 15.10. (Dolina);
Mário Macko, nar. 21.10. (Dolina);
Daniela Juhásová, nar. 29.10. (Víťaz);
Samuel Lacko, 14.11. (Dolina);
Marína Kraková, nar. 18.11. (Pezinok)

Boli zosobášení:

22.1. František ULIČNÝ (Víťaz) & Lucia MAGDOVÁ (Víťaz);
19.2. Anton PRIBULA (Prešov) & Tatiana BANYÁSZOVÁ (Prešov);
5.3. Ján SURA (Spišský Štvrtok) & Michaela JENČOVÁ (Víťaz);
7.5. Rastislav JENČA (Víťaz) & Zuzana JENČOVÁ (Víťaz);
21.5. Marek MIHALČIN (Vranov nad Topľou) & Lýdia ULIČNÁ (Bardejov);
4.6. Štefan ŠUSTER (Hrišovce) & Adriana BALOGOVÁ (Ovčie);
11.6. Lukáš SILVAY (Záhradné) & Mária BEDNÁROVÁ (Víťaz);
11.6. Martin MERTINKO (Kluknava) & Anna KUZMIAKOVÁ (Víťaz);
25.6. Pavel MELICH (Krupina – Chicago) & Helena PAVLÍKOVÁ (Víťaz – Chicago);
25.6. Gabriel Kevin CASEY (Írsko) & Gabriela MIHÁĽOVÁ (Víťaz – Írsko);
20.8. Martin GURČÍK (Široké) & Ľubica ČECHOVÁ (Víťaz);
27.8. Kristián KOŠÚT (Košice) & Ivana KRIŠTOFÍKOVÁ (Víťaz);
27.8. Milan ONDRIA (Ovčie) & Jaroslava KRÁĽOVÁ (Ovčie);
3.9. Patrik ČECH (Hermanovce) & Lenka JACOVÁ (Ovčie);
1.10. Pavol ULIČNÝ (Košice) & Dominika NOVOTNÁ (Víťaz);
15.10. Lucia BALOGOVÁ (Víťaz – Londýn) & Anthony AUSTEN (Londýn);
12.11. Mária POLAČKOVÁ (Víťaz) & Gabriel TOMAŠOV (Hrišovce)

Predišli nás do večnosti:

5.1. Helena Čigarská rod. Balogová 77 r. (Ovčie);
10.1. Mária Jenčová rod. Galdunová 77 r. (Víťaz);
11.1. František Hudák 39 r. (Ovčie);
14.1. Filoména Kundríková rod. Andrejkovičová 71 r. (Víťaz);
16.2. Valentín Baloga 87 r. (Ovčie);
17.2. Mária Pacovská 75 r. (Víťaz);
25.2. Ján Štofaník 72 r. (Víťaz);
1.3. Veronika Hudáková rod. Šimčíková 74 r. (Ovčie);
2.3. Katarína Miháľová rod. Humeňanská 78 r. (Víťaz);
18.4. Apolónia Galdunová rod. Kollárová 99 r. (Ovčie);
20.4. Jozef Jenča 73 r. (Ovčie);
4.5. Apolónia Jenčová rod. Uličná 84 r. (Ovčie);
25.6. František Čigarský 83 r. (Ovčie);
5.7. Valentín Uličný 64 r. (Ovčie);
12.7. Dezider Lacko 49 r. (Víťaz-Dolina);
13.7. Valentín Magda 55 r. (Ovčie);
13.7. Žofia Kleščová rod. Pribulová 67 r. (Ovčie);
19.7. Apolónia Bednárová rod. Novotná 92 r. (Víťaz);
25.7. Ján Jenča 82 r. (Ovčie);
4.8. Ladislav Horváth 60 r. (Ovčie);
5.9. Štefan Šimčík 68 r. (Ovčie);
9.9. Štefan Čech 69 r. (Víťaz);
12.9. Štefan Stahovec 71 r. (Víťaz);
13.9. Albert Blizman 72 r. (Víťaz);
22.9. Regína Uličná rod. Jenčová 74 r. (Víťaz);
6.10. Regína Baronová rod. Balogová 73 r. (Ovčie);
27.10. Katarína Kovaľová 22 r. (Víťaz);
31.10. Ján Uličný 89 r. (Víťaz);
13.12. Alžbeta Jánošová rod. Kovaľová 82 r. (Víťaz);
13.12. Helena Jenčová rod. Salanciová 66 r. (Víťaz);
19.12. Helena Čechová rod. Magdová 87 r. (Víťaz);
25.12. Ondrej Čech 55 r. (Víťaz);
25.12. Viktor Baloga 71 r. (Víťaz);
31.12. Oľga Godlová rod. Dudová 82 r. (Ovčie)

-re-

Stalo sa:


– 1. 1. 2012 – začali sme nový kalendárny rok 2012 s Pannou Máriou Bohorodičkou

– 6. 1. – koncert Malá vianočná hudba v podaní niekoľkých členov Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu – Ad Gloriam Dei

– 8. 1. – Nedeľa Krstu Pána – ukončili sme vianočný čas; začal čas obdobia do začiatku pôstneho obdobia, tzv. fašiangy • v kostole sa uskutočnili vianočné pastorále s našimi deťmi z Materskej škôlky a so speváckym zborom Chorus Via Musica z Prešova

-re-