Koncert – Piotr Rubik


Po mimoriadne úspešných koncertoch Piotra Rubika na Slovensku: „Tu es Petrus“ a „Santo Subito“, ktoré navštívilo viac ako 20 000 divákov, prichádza Rubik do Košíc predstaviť svoje najnovšie dielo „Opisanie świata“, ktoré je novým projektom o láske, je rozprávaním o svete bez fyzického cestovania okolo Zeme. Skladateľ Piotr Rubik a autor sa pokúsili podeliť, v rovnakom význame ako Marco Polo, s „výpravou do hĺbky seba“.

Koncert sľubuje nezabudnuteľný zážitok. Piotr Rubik sa predstaví nielen ako dirigent, ale aj ako vokalista a pianista. Účasť skvelých vokalistov – Zofia Nowakowska, Marta Moszczyńska, Ewa Prus, Michał Gasz, Grzegorz Wilk – ktorí s Rubikom spolupracovali aj na predchádzajúcich projektoch, nesklame náročného diváka. Skladateľ dúfa, že tí, ktorí poznajú a obľubujú jeho tvorbu budú milo prekvapení novými kombináciami zvukov. K orchestru, zboru a klavíru sa pripojí elektrická gitara, akustická gitara, basgitara a perkusie.

Piotr RUBIK „Opisanie świata“ 23.11. 2012 Steel Aréna Košice, 19:00 hod.
Vstupenky: www.ticketportal.sk v prípade hromadných objednávok nás kontaktujte telefonický.

Peter Ďuriš
Agentúra AMADEUS, s.r.o.

-re-

MÁŠ PROBLÉM…………..? (7)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.

Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania, a hlavne, jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.

A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Keďže v predchádzajúcich častiach sme si povedali o fyzických a emocionálnych dôsledkoch pri sexe pred manželstvom, teraz by som uviedol niekoľko praktických dôvodov, prečo by kresťan nemal začínať so sexom pred manželstvom.

1. Odvedie vás od Boha sexuálny hriech – v dôsledku viny môžete získať pocit, že si nezaslúžite osobný a dôverný vzťah s Bohom. Možete sa natoľko hanbiť za to, čo ste urobili, že k nemu ani nedokážete prísť v modlitbe. Tak ako urobili Adam s Evou, keď proti Bohu zhrešili – utiekli a schovali sa. Lenže treba si dobre uvedomiť, že vo chvíľach, keď Boha zraníme, potrebujeme jeho útechu ešte viac. A preto je tu priestor na modlitbu a obnovenie sviatostného vzťahu.

2. Má to dopad aj na vaše svedectvo – my kresťania, máme byť zrkadlom odrážajúcim Krista a sexuálny hriech v našom živote stojí naše schopnosti zrkadliť Boha v ceste. Veľmi veľa mladých ľudí svojim jednaním zničilo to pravé kresťanské svedectvo.

3. Väčšinou znižuje vašu “morálnu latku” – dobrý charakter zahŕňa morálnosť, sebaovládanie a úctu k sebe i k druhým. Ale pokiaľ vyskúšate sex skôr, než to Boh zamýšľal, poškodíte svoj charakter a zneuctíte svoju sexualitu. A čo je ešte horšie, akonáhle prekročíte hranice, otvoríte sa ešte väčšiemu náporu pokušenia. Pretože ak človek prekročí fyzické hranice, ktoré si stanovil, je najbližšie oveľa ľahšie zájsť ešte o kúsok ďalej. A ani sa nenazdáte a zájdete oveľa ďalej, než ste si to dokázali predstaviť. A ak padnete raz veľmi ľahko, s príležitosťou upadnete znovu.

4. Vo veľkej miere to ovplyvní vaše manželstvo – I keď si možno myslíte a ste presvedčení, že s určitým človekom prežijete zbytok života, nepúšťajte sa do sexu mimo manželstva, pretože budete to určite ľutovať. Boh predsa nikdy nepovedal, že keď si niekoho chcete vziať, že je v poriadku, keď už spolu pohlavne žijete. Jeho príkazy sú jasné a preto nehľadajme v nich žiadne výnimky! On veľmi dobre pozná cenu a význam sexu a vie, že je pre nás lepšie počkať! Okrem iného, pokiaľ vás dotyčná osoba opravdivo miluje, bude trpezlivá a počká si na vás.

5. Určite vám to spôsobí bolesť – jeden múdry človek povedal: „Je lepšie, keď je človek nevinný, než aby mu muselo byť odpustené”. Tým chcem povedať, že Boh síce môže zmazať náš “dlžný úpis” a potom sme čistí, ale človek si môže niesť rany po hriechu aj celý život a celý život aj platiť za následky zlých rozhodnutí.

I keď sme z Božieho hľadiska “ospravedlnení” (ako by sme nikdy nezhrešili), v praktických ohľadoch možno dlhodobé následky hriechu nikdy nezmiznú. Emocionálna a duchovná bolesť ovplyvní váš život s Kristom, duchovná dôvernosť, z ktorej by ste sa mali radovať so svojím budúcim partnerom, i to, ako sa pozeráte sami na seba. Boh chce, aby sme boli zdraví – telesne, citovo i duchovne.

Aby ste pochopili: keď vezmete a zlepíte dva hárky papiera a potom sa pokúsite ich znova oddeliť, obe sa potrhajú. Kvôli lepidlu už na každom hárku zostane časť toho druhého. Presne tak aj Boh naplánoval sex. Je to fyzické spojenie dvoch oddelených životov. Ak teda dôjde vo vzťahu k spojeniu, má takéto spojenie vydržať. Intimita, ktorá k sexuálnemu aktu patrí, je taká silná, že ju nesmieme brať na ľahkú váhu.

Prečo riskovať niečo, čo vám bude po celý zvyšok života spôsobovať bolesť? Vaše budúce manželstvo bude omnoho šťastnejšie, keď sa nebudete zaoberať negatívnymi, telesnými, citovými a duchovnými dôsledkami sexu pred manželstvom.

Mudr. Blažej Vaščák, Široké

Spoločenská etiketa platí aj v kostole (4. časť)

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Ľudia často ani na pohreboch nezaprú svoju „ľudskú“ stránku a sledujú aj to, kto na pohrebe ako málo plakal.

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Je iná farba odevu v rozpore so spoločenskou etiketou?

Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla – čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame. Prirodzenou súčasťou smútočného odevu sú vreckovky.

Čo by si mali obliecť najbližší príbuzní?

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. Smútočný klobúk si žena nedáva z hlavy dole.

Muži najbližšej rodiny by si mali obliecť čierny oblek bez nápadného vzoru, bielu košeľu, čiernu viazanku, čierne ponožky a čierne šnurovacie topánky.

V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami. Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému.

Aké oblečenie na pohreb nepatrí?

Bijúce do očí. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro. Dehonestáciou smútočného oblečenia sú športové topánky, tenisky – ani čierne – a čierne rifle. Nevhodné sú aj viazanky s obrázkom alebo logom firmy či košeľa tmavšia ako oblek. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou. Veľkým faux pas sú aj telové nylonky u žien z blízkej smútiacej rodiny.

Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená – nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Nevhodný je aj výrazný mejkap, extravagantný účes, nápadné doplnky, prenikavý parfum.

Samozrejme, ak si zosnulý želal, aby ľudia prišli na pohreb oblečení netradične, napríklad v bielom, treba toto jeho prianie splniť.

Môžem mať počas pohrebu na očiach slnečné okuliare?

Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť. Možno ich mať len vonku.

Treba zachovávať obyčaj a chodiť oblečení v čiernom, ak sme blízki pozostalí, po celý rok?

Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku. Na začiatku minulého storočia predpisoval Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, ktorý bol aj ceremoniárom T. G. Masaryka, aby vdova nosila smútok dva roky, pričom posledný polrok si mohla obliecť odev s odtieňmi sivej alebo fialovej farby. Počas smútku nemohla chodiť na koncerty či na návštevy, ani nesmela návštevy prijímať. Deti sa po smrti rodičov nemohli hrať ani športovať 18 mesiacov.

Neskôr etiketa prikazovala držať smútok jeden rok. Počas tohto obdobia vdova ani vdovec nemohli znovu uzatvoriť manželstvo. Táto lehota sa skrátila, ak sa vdovec staral o malé deti – dokonca v takejto situácii bolo priam žiaduce, aby sa oženil čo najskôr.

Dnes etiketa neurčuje, ako dlho majú blízki pozostalí prejavovať smútok navonok. V popredí je vnútorný pocit pozostalého. V jednotlivých rodinách alebo regiónoch Slovenska sa tradícia nosenia čierneho odevu pohybuje v rozpätí od šiestich týždňov po jeden rok; niekto však nosí čierne oblečenie až do konca života. Smútok možno dať najavo aj pripnutím čiernej stužky.

Aké kvety a vence sú vhodné na pohrebe?

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety – najmä ľalie – sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety. Pokiaľ ide o pohreb štátnika alebo výnimočnej osobnosti, možno vidieť aj kytice a vence vo farbách trikolóry ako symbolu Slovenskej republiky. Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. Treba sa vyvarovať ťažkých aromatických kvetov, osobitne vtedy, keď vieme, že sa pohreb bude konať v malom dome smútku, a tiež kvetov, ktoré by nám alebo iným mohli zašpiniť a poškodiť odev.

V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu. V niektorých rodinách je zaužívaný zvyk, že na hrob dávajú nielen párny počet kvetov, ale aj sviečok.

Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy. Kytice a vence, ktoré už pri truhle sú, neposúvame ani neurovnávame. Na venci by vždy mala byť stuha s menom toho, kto veniec dáva.

Aké nápisy sú vhodné na stuhy vencov?

Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Nápisy by mali byť krátke, pozitívne a bez gramatických chýb. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“.

Môžem pozostalým namiesto kytice či venca venovať peniaze na sväté omše za zosnulého?

Rodina sama môže poprosiť, aby ľudia posielali peniaze v hodnote kvetov na dobročinný účel alebo ich dali na sväté omše. Ak tak neurobia, dôležitý je náš vzťah s pozostalými a to, ako sa s nimi dohodneme. Vhodnejšie by bolo, keby sme dali sväté omše odslúžiť sami.

Sú prehnané plače a kvílenia na pohrebe adekvátne, ak chcem vyjadriť svoj hlboký žiaľ?

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život. Veď ani pravá láska sa neprejavuje veľkými gestami, ale je ukrytá v maličkostiach. Bola som však už aj na takom pohrebe, keď smútiaca, ktorá najviac plakala a skákala za nebožtíkom do hrobu, sa na kare smiala a zabávala.

Kto môže predniesť prejav na pohrebe alebo prehovoriť k účastníkom pohrebu okrem kňaza?

Okrem kňaza sa môže prihovoriť prítomným každý, kto sa na tom dohodne s rodinou alebo s organizátorom pohrebu. Rečníka môže priamo osloviť aj rodina zosnulého. Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.

Pán profesor Mistrík ma pred smrťou poprosil, aby som na jeho pohrebe predniesla báseň, ktorú o ňom napísala jedna z jeho bývalých študentiek. Musím sa priznať, že bolo nesmierne náročné stáť pri truhle človeka, ku ktorému som mala blízky vzťah, a recitovať. Pán profesor Mistrík nám na prednáškach vždy vravel, že dobrý rétor je ten, kto vie emócie ovládnuť, teda sa nerozplače ani počas pohrebného prejavu či recitácie. Inak je to profesionálne zlyhanie. Nezvládnuté a nekontrolovateľné emócie by teda nemali byť nad prejavom – aj keď pohreb bez emócií neexistuje.

Čo hovorí spoločenská etiketa na posudzovanie, ako vyzerá nebohý a do akého hrobu ho pochovávajú?

Niekedy má k otvorenej rakve so zosnulým prístup len najbližšia rodina, nie široký okruh príbuzných a známych, čo vlastne zabraňuje nevhodným komentárom na adresu nebožtíka. Na pohrebe sa nepatrí zisťovať, koľko peňazí stál pozostalých pomník, z akého materiálu je urobená hrobka, čo je na pomníku napísané, či je to len hlinený hrob…

Platí niečo z protokolu, ktorý sa dodržiava pri pohreboch štátnikov, aj pri pohreboch obyčajných ľudí?

Keď zomrie prezident, očakávajú sa sústrastné telegramy od prezidentov iných krajín, keď starosta obce, mali by mu prejaviť úctu vencami iní starostovia z regiónu. Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.

Malo by sa vždy splniť posledné prianie nebohého, čo sa týka pohrebu?

Áno, ak nejde o extrémne záležitosti proti zdravému rozumu a svedomiu. Napríklad, keby si nebožtík želal byť pochovaný na mieste, ktoré ohrozuje spodná voda, treba splnenie jeho želania dobre zvážiť. Pokiaľ však ide o prianie, čo chce mať oblečené v truhle a akú chce mať rakvu, myslím si, že to by nemal byť pre pozostalých problém.

Aká má byť pohrebná hudba?

Existujú smútočné piesne, ktoré sa na pohreboch hrajú, ale ak mal nebožtík prianie, aby na jeho pohrebe zaznela konkrétna pieseň, ktorú mal rád, treba mu toto želanie splniť. Môžeme sa však stretnúť aj s tým, že si nebožtík prial istý spôsob karu alebo oblečenia pozostalých, čo by sa tiež malo rešpektovať. Vždy si však treba uvedomiť, že pohreby by nemali slúžiť na sebaprezentáciu, kto je krajšie a drahšie oblečený a kto priniesol honosnejší veniec, ale na vzdanie úcty zosnulému.

Ako má byť usporiadaný pohrebný sprievod?

Najprv najbližší príbuzní, na konci známi… Najskôr idú tí, ktorí mali k nebožtíkovi najbližšie aj počas jeho pozemskej púte.

Môžeme žuvať na pohrebe žuvačku, ak si myslíme, že nás to upokojí?

Žuvačka nepatrí ani na pohreb, ani do kostola, ani do divadla. Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Na druhej strane, ak je v miestnosti – v kostole či krematóriu – vydýchaný vzduch, dýchanie zhlboka nepomôže, ba ešte môže situáciu zhoršiť. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní. Ak nemáme dlhé nechty, stlačíme si miesto medzi palcom a ukazovákom. Táto „pomôcka“ je založená na poznaní, že keď nás niečo bolí, sústredíme sa iba na bolesť. Ak vás bolí zub alebo hlava, koncentrujete sa na niečo iné? Na tomto princípe spočíva aj kradnutie v mestskej hromadnej doprave – zlodej do vás buchne, odpúta vašu pozornosť, a kým sa sústredíte na bolesť, ukradne vám peňaženku z kabelky. Ďalším pomocným prostriedkom v týchto psychicky náročných situáciách je počítať od tridsať zostupne po jednotku. Alebo si v mysli opakovať abecedu, ak ju však ovládame bez problémov a premietanie písmen v mysli je mechanické, potom si treba hovoriť abecedu odzadu.

Je po pohrebe. Kto by mal kondolovať ako prvý a čo by mal povedať pozostalým?

Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Samozrejme, v situáciách, keď sú rodina a priatelia zosnulého roztrúsení po celom svete, môže rýchle telefonické alebo skypové spojenie navodiť medzi nimi pocit spolupatričnosti. Pri citlivom zvažovaní formy vyjadrenia sústrasti vždy vychádzame z nášho vzťahu so zosnulým.

Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie. Tu netreba veľa slov, niekedy stačí iba osobná prítomnosť, stisk ruky a jemný úklon. Nech by sme však povedali či urobili čokoľvek, pre najbližších je to vždy veľmi stresujúca situácia.

Aký text je vhodný na kondolenčný telegram a pohľadnicu?

Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát. Vnútri pohľadníc je dnes už zvyčajne predtlačený text, ktorý stačí podpísať. Na druhej strane to však pozostalí môžu vnímať tak, že sme si nedali ani tú námahu, aby sme vymysleli niečo sami. Preto by som k takémuto predtlačenému textu ešte dopísala niekoľko slov.

Najosobnejšou písomnou formou kondolovania je list napísaný na bielom jednoduchom papieri bez dekorácií. Kondolenčný list by nemal byť dlhý, stačí pár slov alebo krátkych viet. Adresáta v ňom môžeme uistiť aj o našej podpore a pomoci. Vyjadrovanie sústrasti e-mailom alebo SMS správou nie je ani v čase rozvinutých komunikačných technológií a internetu spoločensky prijateľné; najmä na ľudí skôr narodených môže pôsobiť až urážlivo.

Tu by som ešte chcela dodať, že príjemca kondolenčného telegramu, pohľadnice či listu by sa mal za ne písomne poďakovať.

Je vždy po pohrebe nutný kar? Musí ho najbližšia rodina nebohého bezpodmienečne usporiadať?

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe. Na kare musíme hostí navzájom predstaviť.

V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka?

Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

Koľko jedla a pitia je prípustné zjesť a vypiť na kare?

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.

Smiem si objednať na kare iné jedlo na účet pozostalých?

Nie, nikdy. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku. Môže obetovať akékoľvek obrovské milodary na kostol, viem, že je to len póza. Na jednom lane by som s ním visieť nechcela.

Pred pohrebmi, ale aj svadbami, krstinami či recepciami by sme mali aspoň niečo zjesť, aby nám neprišlo nevoľno od hladu. Pohreb je však veľmi citlivá záležitosť, preto by sme sa mali vyhýbať ťažkým jedlám. Odporúčam vziať si aj na pohreb so sebou do kabelky niečo na zahryznutie, či už banán, cukrík a malú fľašku vody. Možno pomôžu nám, možno nimi pomôžeme niekomu inému.

Možno niečo z etikety uplatňovanej na pohreboch využiť aj v každodennom živote?

Samozrejme. Predovšetkým teraz, keď viac navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a milovaných. Aj návšteva cintorína totiž predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané. Pietne miesta si vždy žiadajú pokoj a konzervatívnejšie správanie.

Smrť je psychicky najnáročnejší stav, na stresovej škále od jedna po sto je ohodnotená stovkou. V súčasnosti ide ešte o ťažšie zvládnuteľnú situáciu a väčšiu duševnú záťaž ako v minulosti, keď žilo spolu viac generácií, čo ľuďom umožňovalo vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života. Dnes sa umiera v nemocniciach, starobincoch, hospicoch. Nielen smrť, ale aj staroba, ba dokonca i ľudia starší ako 50 rokov sú v súčasnosti odsúvaní na okraj spoločnosti. Starnutie, staroba i zomieranie sú na príťaž, stali sa tabu, akoby ani neexistovali.

prevzaté z Katolíckych novín

Buďme opatrní!

Je to už pár mesiacov dozadu, čo sa mi do rúk dostala kniha Richarda Dawkinsa s názvom „Boží blud“. Nevyhľadala som túto knihu cielene, bolo to z mojej strany také „povinné čítanie“ vzhľadom na iné skutočnosti. Už po niekoľkých riadkoch som ostala pobúrená a úplne zaskočená. V konečnom dôsledku je však zábavné sledovať ako úspešný človek, biológ a spisovateľ, nositeľ viacerých významných ocenení, skúša preniesť svoju autoritu na oblasť náboženskú. Jeho kniha je toho typickou ukážkou.


Obsah je poňatý v štýle známeho výroku, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. Najväčší problém je v tom, že väčšinu svojej knihy venuje akémusi fantómovému protivníkovi. Proste si tento vzdelaný človek vykonštruoval vlastnú verziu Boha ako nejakého „deduška na obláčiku“ a toho na pár sto stranách snaží znemožniť. Musím ale podotknúť, že on ako vedec a biológ je v tomto svojom povolaní značne deformovaný, pretože si predstavuje, že nadprirodzená sila a teda Božie pôsobenie je obmedzené na zákony fyziky, ktoré sa snaží odmerať. Potom mu samozrejme vyšlo, že nič také neexistuje, účelovo povyberal rôzne kontroverzné témy (napr.o pedofílii kňazov, o inkvizícii a i.), aby dokázal škodlivosť pôsobenia Boha v mysliach ľudí a nakoniec predstavil svoju verziu utópie. Utópie o interrupciách, eutanázii či iných témach, ktoré sa mňa ako matky hlboko dotkli. Napríklad podľa jeho tvrdenia dieťa pri interrupcii netrpí viac ako dospelá krava na bitúnku.

Nuž ale prečo to všetko spomínam? Preto, aby sme boli na obranu svojej viery v tomto našom civilizovanom svete dokonale pripravení. Aby nás takéto témy nikdy nezaskočili, aby sme nesklonili hlavu a nebodaj iba neprikyvovali, alebo nestrkali hlavu do piesku. Nevieme, kedy môže Boh vyskúšať a preveriť pevnosť našej viery. A potom ako obstojíme? Pán Ježiš povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).

Najlepšie je byť neustále v strehu, zdokonaľovať svoju vieru, a to čítaním Svätého písma, ktoré je jednoduché na pochopenie, ale zároveň aj teologicky veľmi cenné. Nemusíme vymýšľať ťažké filozoficko-teologické komentáre, stačí byť pohotový a vzdelaný v knihe kníh – v biblii. Ak sa budeme snažiť udržiavať svoju vieru zdravú a svoje náboženstvo budeme brať vážne, aj na nás sa budú vzťahovať Ježišove slová: „Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (porov. Mt 10, 19-20).

Pred časom som aj ja bola takejto skúške viery vystavená. A čo ma veľmi prekvapilo, bolo to v situácii úplne svetskej a u človeka, ktorý je v našej spoločnosti vyššie postavený. Keď som zrazu čelila jeho otázkam o kňazoch, o Bohu, o viere. Následne som sa v svojom svedomí pýtala, či som argumentovala dostatočne, či to bolo jasné a zrozumiteľné, či som nemala povedať viac a inak.

Čo sa týka našej rodičovskej povinnosti, už od najútlejšieho detstva musíme svoje deti pripravovať na takéto skúšky. Totiž, ak žijeme v kresťanskej rodine, naše deti považujú za samozrejmosť, že sa modlíme, že chodíme do kostola na sväté omše, že žijeme prosto náboženským životom. No deti treba pripraviť aj na to, že nie každý je katolík a nie každý sa modlí. Deti potrebujú pochopiť, že nie celý svet verí a žije ako veríme a žijeme my. Je to začiatok mnohých dôležitých rozhovorov o viere, ktoré majú posilniť deti modliť sa za tých, ktorí nemajú vieru v Boha, alebo v Krista.

Dnes však mnohé mladé rodiny musia čeliť dokonca nepriateľským útokom vlastných príbuzných, keď chcú svoje deti vychovávať v katolíckej viere. Tak či onak, takéto situácie predstavujú pre každú rodinu výzvu prehĺbiť si svoju kresťanskú lásku. Možno vám Boh dal neznášanlivých príbuzných, lebo vie, že vaše modlitby za nich budú účinné. Zapojte aj svoje deti do tohto úkonu lásky a povzbuďte ich spoločne sa modliť za tých, ktorí nemajú rovnaký dar viery ako vy. Poučte svoje deti, že naša viera je darom od Boha, nie je to naša zásluha, že ju máme. Už len táto skutočnosť by nás mala naplniť pokorou a odhodlaním zintenzívniť naše prosby za tých, ktorým sa nedostalo takéhoto požehnania. Nakoniec nikdy nemôžete vedieť, ktorý z vašich neveriacich priateľov, alebo príbuzných pozorne sleduje váš príklad a dozvedá sa z neho oveľa viac než z vašich slov.

Nakoniec sa ešte vrátim ku knihe, ktorú som na začiatku spomínala. Uvažovala som nad tým, ako autorovo ateistické nesprávne uvažovanie a mylný názor na vieru dokázalo ovplyvniť uvažovanie mnohých ľudí, ktorí ju čítali. Ktovie, akým ďalším negatívnym vplyvom boli vystavení a ktovie koľkí po prečítaní takejto knihy úplne odpadli od viery. Keď som ja čítala túto knihu, istotne to nejakým závažným spôsobom nerozvrátilo môj vzťah k náboženstvu a k Bohu ako takému, pochopila som však jednu veľkú pravdu. Musíme si starostlivo vyberať, čomu dovolíme, aby ovplyvňovalo naše srdce a myseľ. Tým nemyslím, že by sme mali zostať doma, ukryť sa do komory a vyhýbať sa každému, kto má iný názor. Stojím si však za tým, že šťastná mama, šťastný otec, šťastné deti a mladí ľudia si majú starostlivo chrániť svoju citovú rovnováhu.

Nikto z nás predsa nie je imúnny voči pokušeniam. Preto je najdôležitejšie dobre si vyberať knihy, televízne programy, priateľov i budúcich partnerov do spoločného života. V dnešnom svete plnom negativizmu by sme sa každý mali usilovať o radostný postoj k životu a chrániť si svoj dar viery ako vzácny poklad.

Martina Gondová

ROZHOVOR


Otec arcibiskup, pri tejto vzácnej príležitosti sa človek vracia a obzerá sa späť. Ako sa u vás začalo kňazské povolanie?

Spomínam si, že som v detstve veľmi rád miništroval, priťahovalo ma posvätné prostredie v kostole, svätá omša pri oltári. Kňazské, čo si pamätám, prvýkrát som si uvedomil, že som rozmýšľal nad tým, či by som sa mohol stať kňazom na prelome, teda na konci základnej školy, keď som si volil strednú školu. Išiel som na gymnázium, lebo som mal v sebe takú túžbu, že by bolo krásne stať sa kňazom. Sprevádzalo ma to potom na strednej škole. A nakoniec po skončení strednej školy som sa rozhodol, že sa prihlásim na teologickú fakultu a do seminára.
Chcel som sa opýtať na vašich rodičov, súrodencov.

Momentálne mám už len mamičku a jedného súrodenca – sestru, ktorá je staršia o 2 roky. Boli sme málopočetná rodina. V rodine by som ešte toľko vyzdvihol, že to prostredie bolo prostredím veriacej rodiny, jednoduchej, ale úprimne veriacej, čo pre mňa vytváralo takú prirodzenú lásku k Bohu a k Cirkvi a k takým posvätným veciam.

Potom prišlo štúdium na Teologickej fakulte v Bratislave.

Áno, študoval som teológiu na Teologickej fakulte svätých Cyrila a Metoda v Bratislave. Skončil som v roku 1982, bol som vysvätený. Mal som ťažkosti so svetskou vrchnosťou, pol roka som nemal štátny súhlas. Začal som svoje kňazské pôsobenie o pol roka neskoršie. Prvé kaplánske miesto bolo v Galante, druhé v Hlohovci. Následne som bol menovaný za farára vo Vajnoroch pri Bratislave. Tam som prežil iba niekoľko mesiacov: Boli to veľmi intenzívne mesiace v roku 1990, lebo bolo to obdobie, kedy sme prežili nádhernú prvú návštevu Svätého Otca bl. Jána Pavla II. Bolo to vo Vajnoroch na letisku. Neskôr som dostal príležitosť študovať v zahraničí od pána arcibiskupa Sokola, takže som potom rok bol v Innsbrucku a šesť rokov v Ríme. Takže dostal som možnosť doplniť si štúdiá. Špecializoval som sa na cirkevné právo, odporučili mi to s tým, že by to bolo prospešné pre diecézu. Po návrate v roku 1998 som začal vyučovať kanonické právo na teologickej fakulte. Pracoval som aj ako súdny vikár, to znamená, že na cirkevnom súde som pracoval až do obdobia, kým som sa nestal pomocným biskupom v trnavskej diecéze v roku 2004.

A potom to prišlo.

Áno, v roku 2004 som sa stal pomocným biskupom v bratislavsko-trnavskej arcidiecéze a tak som vykonával službu aj pomocného biskupa. V roku 2008, keď Svätý Otec Benedikt XVI. uskutočnil reorganizáciu cirkevných území, vznikla bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Bol som menovaný za arcibiskupa do Bratislavy.

Tušili ste, že sa stanete biskupom?

To som netušil. Prežívali sme obdobie, keď som bol menovaný za pomocného biskupa, vedeli sme, že v diecéze prebieha tzv. príprava menovania pomocných biskupov, ktorú robil z poverenia Svätého Otca vždy apoštolský nuncius. To je taká metóda, že sa vyberú kňazi, ktorí dostávajú otázky ohľadom vhodných kandidátov. Ja som do toho až tak zapojený nebol, nevedel som, kto sú kandidáti, ani ako to prebieha. Čiže bolo to pre mňa prekvapujúce, keď ma pozval pán nuncius na nunciatúru a povedal mi rozhodnutie Svätého Otca, že ma vybral za pomocného biskupa pre bratislavsko-trnavskú arcidiecézu. Takže je to vždy prekvapenie a aj vedomie takej nedostatočnosti ľudského. Pretože už len byť kňazom prevyšuje človeka a nie to ešte byť biskupom. Tak ako aj pri kňazstve človek musí dôverovať v Božiu pomoc, lebo samotnými ľudskými silami sme na to slabí. A to isté platí aj pri biskupskej službe, tam treba vždy len s takou pokorou si povedať: „Áno, Bože, keď ma k tomu pozývaš, iste mi aj pomôžeš. A tak krok za krokom pôjdem dopredu aj v tejto službe.“

V homílii ste kládli dôraz na dobrých kňazov.

Samozrejme, že Boh vo svojom pôsobení má mnoho možností, ako ľuďom pomáhať, ale je to aj Božia vôľa, že chce pôsobiť aj cez kňazov. Aby boli naozaj dobrými, takými môžem povedať prostredníkmi, je potrebné, aby sami boli dobrými kňazmi. Preto si myslím, že je nevyhnutné modliť sa za dobrých kňazov, aby boli noví kňazi dobrými kňazmi. A za tých, ktorí jestvujú, aby sa zdokonaľovali, lebo nakoniec každý z nás si musíme priznať, žeby sme mohli byť ešte lepšími svedkami Pána Ježiša. Takže je svojím spôsobom povinná určitá skromnosť a byť si vedomý toho, že by som mohol aj dokonalejšie spĺňať svoje poslanie.

Na záver by som vás chcel poprosiť o odkaz pre našich čitateľov.

Teším sa. A keď som sa dozvedel, že máte časopis, o ktorom som počul svedectvo, že je veľmi kvalitný, že je to farský časopis. Tak sa veľmi teším z toho, že farnosť Víťaz má aj svoj časopis. A môj odkaz pre všetkých farníkov vo Víťaze je v duchu jubilea, ktoré prežívame, že mám aj spolužiakov z farnosti Víťaz a potom aj z filiálky z Ovčieho. Veľmi želám farnosti dobré rodiny, z ktorých vzídu dobrí chlapci a dievčatá a potom iste budú môcť vytvoriť dobré rodiny aj oni sami, alebo z tých dobrých rodín vzídu iste aj duchovné povolania. Nech Pán Boh požehnáva všetky rodiny vo Víťaze aj v Ovčom a nech by mali potom radosť z dobrých manželstiev, ale aj z dobrých duchovných povolaní.

Ďakujem za rozhovor.


Jubilant Jozef Palušák, farár v Krompachoch:

„Človek vo svojom živote prežíva dni pracovné, sviatočné a pamätne. Pre nás je 13. jún pamätný. V tento deň sme z rúk našich o. biskupov prijali sviatosť kňazstva. Dnes sa tu schádzame v našom farskom chráme, aby sme sa spoločnou sv. omšou poďakovali Pánu Bohu za prežitých 30 rokov v kňazskej službe a zároveň aby sme prosili o ďalšiu pomoc a milosti, veď sám Pán Ježiš nám hovorí: „…bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Dnes môžeme povedať, že je tu sústredené celé Slovensko. Všetkých vás srdečne vítam a dobre sa cíťte s nami a medzi nami!“
Svoje jubileum kňazstva pri sv. omši prežíval aj Mons. Stanislav Zvolenský. Vo svojom príhovore vyzdvihol blízkosť Boha, keď povedal:
„Milí bratia v kňazskej službe, milí bratia a sestry prítomní tu v Božom chráme. Aký je najkrajší spôsob oslavy, aby sme mali okolo seba svojich blízkych ľudí, ktorých máme radi. A pre veriacich okrem toho, že máme okolo seba svojich blízkych, čo ešte také nevyhnutné pre správnu oslavu, aby sme si uvedomovali Božiu blízkosť. Blízkosť nášho Otca.“

Ďalej o. arcibiskup zdôraznil dôležitosť povolania ku sviatosti kňazstva, keď povedal:

„Ale vy viete, bratia a sestry, že nie sú dôležité ľudské vlastnosti kňaza, ale posvätné posolstvo, ktoré hovorí. Nie je rozhodujúce, iste je vynikajúce, ak má vznešené, dobré ľudské vlastnosti, ale rozhodujúce je to, čo pripomína v mene Božom. Aké krásne je, keď hovorí každý kňaz pravdu o viere a mravnosti. Keď túto pravdu nezastiera svojimi mienkami, keď sa nesnaží byť on sám nejakým brilantným, akoby rečníkom, ale keď hovorí Božiu pravdu, tú ktorá vyplýva zo Svätého písma – z jeho posolstva o viere a pravde. A potom mohli by sme povedať, aké je to krásne, keď je dobrý kňaz. Dobrý kňaz svojou láskavosťou sprítomňuje niečo z Božej nádhernej lásky. Svojou múdrosťou sprítomňuje niečo z Božej múdrosti. Svojou obetavosťou Božiu obetavosť, ktorá sa úplne prejavila v Ježišovi Kristovi. Nakoniec dobrý kňaz môže byť ukazovateľom na Boha, vznešeným sprítomnením Božích vlastností a mnohokrát, keď sú ľudia nadšení, že majú medzi sebou dobrého kňaza, tak môžu povedať – keď náš kňaz je dobrý. Aký nesmierne dobrý musí byť Boh, ktorého on reprezentuje, keď náš kňaz je láskavý, akú veľkú lásku má k nám Boh. Dobrý kňaz môže byť vynikajúcim reprezentantom úplnej Božej dobroty a lásky.“

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Aj naši kňazi ďakovali za 30 rokov kňazstva

Keďže minulé číslo Spektra bolo venované rozlúčke a poďakovaniu nášmu bývalému duchovnému otcovi Oliverovi, odložili sme do „zásobníka“ jedno vzácne jubileum – tridsaťročné jubileum od prijatia sviatosti kňazstva.

12. júna v tomto roku, v kostole sv. Jána, apoštola vo farnosti Krompachy ďakovalo 17 prítomných kňazov, ktorí 13. júna 1982 z rúk o. biskupa prijali toto svätenie. Medzi jubilantmi boli aj naši dvaja kňazi, dp. Vladimír Čech, rodák z Víťaza a čestný kanonik Michal Jenča, rodák z Ovčia. Medzi jubilujúcimi kňazmi bol aj J. E. Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup-metropolita, ktorý bol na teologickej fakulte spolužiakom našich kňazov.

Už dávnejšie som túžil urobiť rozhovor s o. arcibiskupom a na príhovor nášho d. o. Vlada, jeho spolužiaka sa splnila moja túžba (je uverejnený v rubrike rozhovor). Na druhý deň po oslavách som sa spýtal aj d. o. Vlada na jeho prežívanie a ďakovanie za toto jubileum.


Otec Vladimír, zaujímajú ma vaše pocity teraz v tejto chvíli, keď si uvedomíte, že je to už 30 rokov od chvíle, keď ste sa stali kňazom. Pri tej príležitosti by sme sa mohli vrátiť na začiatok, keď sa blížilo ukončenie štúdií a kňazská vysviacka.

Môžem ti o tom pocite povedať, len neviem, či sa správne vyjadrím. Teraz sme tesne po oslave tridsiatky tu v Krompachoch. Ja som sa psychicky na to aj trošku pripravoval, pretože ma hrialo pri srdiečku najmä to, že sa opäť po 5 rokoch, resp. po tých 30 rokoch stretneme, akí budeme a ako to všetko dopadne. Ale môj najzaujímavejší pocit bol v tom, a tak som to aj prežíval, že moje vnútro prežívalo šťastie, doslova šťastie. To prijatie a očakávanie chlapcov – spolužiakov, ktorí postupne prichádzali do Krompách. Keď som cestoval sám v aute z mojej farnosti, tak som si pomyslel, že je to dosť dlhá cesta. Modlil som sa za chlapcov, aby šťastne docestovali, aby sa nič vážne nikomu na ceste nestalo.

Každý, kto prišiel, či už prišli dvaja jedným autom alebo individuálne, každý mal úsmev na tvári, objatie, kňazský bozk. S Peťom Krenickým, ktorý je gréckokatolíckym kňazom, sme si dali pax trikrát, lebo hovoril, že je „Rusnák“, lebo pôsobí na misii na Ukrajine v Tačove.

Vrátil som sa v spomienkach k obrazu Bratislava, alebo Banská Bystrica, kde sme boli vysvätení, kde sme boli mladučkí a hlúpučkí. O pastorácii sme ešte nevedeli tak, ako to už vieme po skúsenostiach dnes, ale v duchu mladí, usmievaví. Keď sme vychádzali po vysviacke vonku z kostola a na tých schodíkoch, kde už nás čakali naši príbuzní, známi a rodiny, tak som mal pred očami tú radosť a úsmev začínajúcich mladučkých kňazov.

Toto sa mi vrátilo aj v Krompachoch, kde sme prežívali radosť a šťastie, a možno by som povedal, že ten skok vtedy a tých 30 rokov. Duch nepozná čas a mladosť, alebo starobu, akokeby bol stále rovnaký. A tá sila a radosť! Aj počas svätej omše som to skutočne prežíval. Spomenul som si na vysviacku, na rodičov, na otca, ktorý už tu nie je. Spomenul som si na súrodencov, na Víťazanov, na farnosti, v ktorých som pôsobil, na živých i na mŕtvych, ktorí ma prosia o modlitby a obety.

Tak som si to všetko dával dokopy, aj do obety svätej omše, pretože už tých 30 rokov skúseností, čo človek nazberá, je to to, čo sme vtedy nepoznali. Vtedy, keď v tom úsmeve, v radosti a šťastí sme ešte len začínali. Ale myslím si, že každý, kto prišiel s týmito skúsenosťami po 30 rokoch pastorácie, a to by sme sa určite zhodli, má to kňazstvo rád. Každý už niečo prežil vo svojom osobnom živote, alebo vo vzťahu k jednotlivým farnostiam, pričom by sa určite dala popísať veľká kniha. Ale to, čo nás opäť spája, ako to bolo aj povedané, že sme sa tam stretli z celého Slovenska a že vždy máme šancu. Vždy je príležitosť kdekoľvek, či na bicykli, na aute, na lietadle, na vlaku po celom Slovensku pôjdeš, zastavíš sa a vieš, že tam pôsobí dobrý kňaz, dobrý kamarát, spolužiak a môžeš zakotviť kdekoľvek, prijme ťa.

Toto sa znova zopakovalo. Tie pozvania platia a budú určite platiť ďalších 30 rokov, aby sme sa stretli, pretože sme boli nabití zdravou energiou, ktorú bolo cítiť pri stretnutí a pri rozhovoroch, pri úsmevoch. Úprimnosť a stretnutie, spoločenstvo s veriacimi v Krompachoch bolo úžasné, akoby nám dávalo novú energiu a nový elán do kňazstva. Inými slovami, to požehnanie, ktoré opäť potrebujeme.

Môžem sa opýtať, prečo práve v Krompachoch?

V Krompachoch preto, lebo Jožko Palušák ako domáci pán farár je dobrým organizátorom. Keď bol v Polomke, tak vlastne zopakoval, čo bolo tam, keď sme sa tiež stretli, tuším to bolo po dvadsiatom výročí nášho kňazstva.

Vtedy bol medzi nami vzácnym hosťom už nebohý otec biskup Kojnok. Bola to nádherné aj v tom, že je to farnosť hlboko veriaca, veľká. Ľudia tam prišli vo svojich tradičných krojoch a vďačne nás prijali a pohostili.

V Krompachoch aj preto, lebo on sa v podstate pred krátkym časom stretol aj so Stanom (rozumej Mons. Zvolenský) na pohrebe Mons. Tondru, spišského diecézneho biskupa a definitívne sa zhodli v tom, že to bude tu v Krompachoch. I keď mu to dalo veľkú námahu sa telefonicky pospájať s každým podľa pôsobiska, podarilo sa to a sme veľmi radi. Všetci spolužiaci sme boli prekvapení a ohromení veľkým privítaním mesta na čele s pani primátorkou, nehovoriac o nádhernom programe, ktorý trval celú hodinu na mestskom úrade. Každý dostal na pamiatku nejaký darček a potom sme sa všetci podpisovali do pamätnej knihy. Ako dodatok som za seba povedal, že keď boli spomenuté SEZ Krompachy, tak som v Krompachoch ako doma, lebo 3 roky som študoval na učňovke, dostal som výučný list ako nástrojár. Potom ešte 4 roky na gymnáziu, no a koncertoval som tu s gitarou. Tešili sa, že Krompachy sú mi také blízke.

Vrátim sa ešte ku škole, zase na začiatok. Akí ste boli spolužiaci?

Boli sme veľmi dobrý ročník a veľmi dobre sme spolu vychádzali, to sa dalo vycítiť aj teraz pri tej svätej omši. Myslím si, že aj z tvárí aj z toho ducha musel každý vycítiť, že takto sa stretnúť po tridsiatke, že sa to nedá hrať. Stretávame sa vždy po 5 rokoch, vždy na inom mieste a že sme z rôznych kútov Slovenska. Neviem to vyjadriť inak, iba tak, že sme ako bratia, ktorí si v každej chvíľke, či už to boli skúšky, či osobné problémy rodinné, pretože niekomu zomreli otec, mama alebo príbuzní, tak sme si navzájom vždy vedeli pomôcť. A to nás drží do tejto chvíle.

Vnímal som atmosféru, videl som vaše úsmevy na tvárach, pokoru, ale aj pohodu, ktoré akoby zastrešuje otec arcibiskup Stanislav s jeho typickou charizmou.

Ako som ti to pred chvíľkou povedal, som veľmi rád, že aj ja patrím do tohto spoločenstva. Už aj preto, lebo z nášho ročníka „vyrástol“ jeden skvelý otec biskup, ktorý má obrovský potenciál múdrosti. Dokazoval ho od 1. po 5. ročník na fakulte, aj keď sme netušili čo z nás bude, čo z nás Duch Svätý vykreše.

Oslava sa skončila a určite sa ako kňaz zamýšľate, ako ďalej. Z úst otca arcibiskupa zaznelo, adresoval to aj sám sebe, aby ste boli dobrými kňazmi: „Buďme dobrými kňazmi“. Ako to teda myslel podľa vás?

Nuž, pastorácia je taká, tam sa nedá hovoriť o tom, že byť skvelým a byť „in“ ako v bežnom živote. Kňaz musí byť v každej chvíli pripravený pre obetu a obetovať sa. Je to v podstate jedno, či si na tom mieste, alebo inom, ale byť dobrým kňazom znamená hlbokú spoluprácu s Duchom Svätým. A ak tá spolupráca s ním je, tak potom to môže byť dobrý kňaz. Prenáša sa to aj na veriacich a na všetko.
Na záver ešte poprosím o odkaz pre našich čitateľov, pre vašich rodákov.

Úplne jednoduchý, to, čo aj pán biskup povedal a aj ja si to myslím, že v tom rýchlom tempe v súčasnom živote je asi najviac potrebná modlitba. Modliť sa navzájom jeden za druhého. Keď som povedal, že som sa modlil za ich šťastný príchod do Krompách, tak som zase, pri spoločných raňajkách s breviárom v ruke, myslel na nich. Teda modliť sa za všetkých v Cirkvi, to je potrebné.

Ďakujem za rozhovor.

M. Magda a M. Gondová

A ešte poďakovanie za filiálku Ovčie


Drahý a milý duchovný otec Oliver,

nadišiel čas, keď ste museli odísť tam, kde vás potrebujú. To je vaše poslanie. Boh to tak zariadil prostredníctvom otca arcibiskupa. Je nám za vami ľúto, lebo ste nám prirástli k srdciam, mali sme vás veľmi radi. Boli ste pre nás vzorom v našej farnosti. Viedli ste nás a ukazovali nám, akí máme byť kresťania. Vaše slová na svätej omši nám dodávali silu, pokoj a radosť do každodenného života. Vaše kázne boli pre nás povzbudením. Boli ste nám dobrým pastierom, ktorý sa staral o svoje ovečky a dobrým lekárom našich duší. Počúvali sme vás, keď ste kázali Božie slovo ako učeníci Pána Ježiša. To, čo ste na detských svätých omšiach vysvetľovali deťom, bolo aj pre nás dospelých veriacich obohatením. Zachovávali sme si vaše slová v hĺbke našich sŕdc. Ste kňazom na správnom mieste. Nebeský Otec má z vás veľkú radosť.

Spomíname si na odpusty s vami a s duchovným otcom Petrom Čorbom. Lurdy, Fatima, kde ste celebrovali sväté omše, pri ktorých sme sa obohacovali Eucharistiou a Božím slovom.

Ďakujeme vám veľmi pekne za deväť rokov pôsobenia u nás. Nikdy na vás nezabudneme, budeme sa za vás modliť, aby ste vytrvali vo vinici Pánovej do konca svojho života. V duchu sme stále s vami. Je ťažké rozlúčiť sa s duchovným otcom, ktorý má veľké srdce. Nech vás odmení Panna Mária a zoberie si vás pod svoj ochranný plášť. Nech vás ochraňuje na každom kroku, lebo kráčate tou cestou, ktorou chce, aby ste kráčali. Nech vám vyprosuje dary Ducha Svätého, ktoré budete potrebovať.
Svätá Barbora a blahoslavená Zdenka Schelingová, patrónky nášho kostola, orodujte za vás!

Mária Tobiášová, Ovčie

Na titulke:


Radostné a skákajúce deti na gumovej nafukovačke v našom slovenskom vodnom raji Tatralandia pri Liptovskej Mare.

-re-

Nepotrebujem knihy.



Nepotrebujem knihy.
Ja mám jednu veľkú knihu,
ktorá leží predo mnou
stále otvorená.
Prvá strana je zem s kvetmi,
rastlinami a zvieratami,
druhá je nesmierne more,
treťou je vzduch
so všetkými živými bytosťami,
štvrtá je nebo s hviezdami.
V tejto knihe listujem veľmi často
a objavujem Boha v jeho dielach.

(sv. Anton Pustovník)

Prázdniny ako test mojej viery


„Jeden mladý Ind sa vybral k rieke na divé kačky. Vyzbrojil sa prakom a na brehu nazbieral niekoľko kameňov. Začal ich hádzať celou silou. Mieril najmä na kačky, ktoré si nerozvážne voľkali na brehu rieky. Vyhodené kamene žblnkli a skončili v hlbokej vode. Iba dvoma kameňmi smrteľne zasiahol dve kačky, ale aj tieto kamene skončili v rieke. Mladík sa vrátil do mesta s dvoma kačkami v batohu a s jedným kameňom v ruke. Neďaleko bazáru ho zastavil klenotník a prekvapene zvolal: „Chlapče, veď ty máš v ruke diamant, ktorý má hodnotu najmenej tisíc rupií!“ Mladý poľovník zbledol a zúfalo zvolal: „Som ja ale hlupák! Diamanty som použil na to, aby som zabil dve kačky… Keby som bol na ne dobre pozrel, bol by som teraz boháčom a takto mi ich všetky odniesla voda!“ (Bruno Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč)

Každý deň je ako vzácny diamant, aj ten cez prázdniny, ktoré sa pomaly končia. Možno nás prepadne nostalgia, smútok, zvlášť deti za množstvom voľného času či slnečnými lúčmi. V v škole budú spomínať na to, čo prežili a možno chváliť sa v slohových úlohách. Myslím však, že je potrebné sa pozrieť na prázdninový čas hlbšie, na tie skrytejšie veci, ktoré sú v našom vnútri a ktoré videl iba Boh.

Mať množstvo zážitkov je príjemné, len aby v ňom nechýbal Boh. Prázdniny môžeme vnímať ako dobrý test našej viery. Myslieť na Boha aj vtedy, keď mi je dobre, keď som plný zážitkov, oddychu a mám menej povinností. Tak prejaviť svoju vieru v modlitbe ako aj v pomoci rodičom či starým rodičom. Je pravdou, že viacej sa obraciame k Bohu, keď je nám ťažko, ale obracať sa k Bohu, keď mi je fajn, je tiež prejavom viery a vďačnosti, a to nemyslím len jedným odbitým slovom „ďakujem“.

Pomaly a isto je čas pre deti na zhodnotenie svojho testu počas dvoch mesiacov. Čo som zvládol a v čom som zlyhal. Každý deň mi bol ponúknutý ako ozajstný diamant. A Boh mi ich ponúka aj naďalej. Je to prejav jeho lásky a milosrdenstva. Čas, ktorý nám On dáva na to, aby sme ho správne využili. A správne využitý čas je časom priblíženia sa k Bohu. On nebol nikdy ďaleko ani cez prázdniny A čo ja?

Mgr. Marek Hnat, duchovný otec