V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.
Na ostrove Malta žil chlapec, ktorého najväčšou radosťou bolo, keď mohol pri oltári miništrovať a bolo mu jedno, či bude stáť na ľavej alebo pravej strane. Vždy bol pozorný a nábožný. Náš malý Karmelko, tak sa volal, už na prvé budenie svojej maty ochotne vstal, aby sa ponáhľal do kostola, ktorý stál v susednej ulici, kde bola omša už skoro ráno.
Príbuzní a susedia preto predpovedali, že z Karmelka bude isto kňaz a to bolo aj najväčšou túžbou jeho matky. Často prosila o túto milosť Boha, keď videla ako zbožne jej drahý Karmelko miništruje. Náš Karmelko nebol ešte ani na prvom svätom prijímaní, ale so svojimi spolužiakmi sa naň práve pripravoval. Preto on aj spolužiaci denne chodili do kostola, kde im katechéta rozprával o všetkom tom, čo s prvým svätým prijímaním súvisí.
Raz v nedeľu, keďže katechéta bol cez deň zaneprázdnený iným, poučenie pre prvoprijímajúce deti sa tak presunulo na neskorú večernú hodinu. V kostole aj inak tmavom, zavládla tma a preto niet divu, že náš Karmelko zaspal. Po poučení chlapci, ktorí boli už tiež dosť ospanliví, rýchlo odišli domov a ani kostolník nezbadal za stĺpom tvrdo spiaceho Karmelka. Tak ostal náš Karmelko v noci v kostole. Do jedenástej hodiny tvrdo spal, zobudil sa na odbíjanie hodín na kostolnej veži. V prvej chvíli nevedel, kde to vlastne je, myslel si, že sa zobudil doma vo svojej postielke. Okolo neho bola všade tma, tak že sa veru aj rozplakal. Neskoršie však, keďže bol na tmavý kostol zvyknutý z miništrovania, trochu sa upokojil a sadol si znova, zmieriac sa s tým, že si tam podrieme do rána. Naraz mu však prišla na myseľ jeho starostlivá mamička, ktorá od strachu iste nevie zaspať a trápi sa strachom. Táto hrozná myšlienka mu nedala pokoj a nemohol zaspať. Preto si chcel kľaknúť, aby sa pomodlil, ale zrazu od ľaknutia trhol telom, lebo do ornátu oblečený kňaz vyšiel so sákristie a kráčal k hlavnému oltáru. Tvár mu nemohol dobre rozoznať a Karmelko videl len to, že na oltár položil omšovú knihu. Roztvoril ju a zišiel dolu, aby sa pomodlil Introitus. Prežehnal sa a začal: „Introibo ad altare Dei…“, „pristúpim k oltáru Božiemu…“ (podľa vtedajších liturgických predpisov). Potom dlho čakal, aby mu miništrant odpovedal. Keďže však miništranta nebolo a Karmelko sa bál ísť k oltáru. Tajnostný kňaz znova vyšiel k oltáru bez toho, aby omšu odslúžil, vzal knihu i kalich a odišiel naspäť do sakristie. Karmelko bol od strachu celý bez seba a keďže už nemohol zaspať, zažmúril len oči a počítal ťažko sa míňajúce sekundy a minúty.
Konečne svitlo ráno a kostolník otvoril kostol. Karmelko ako keby ho boli vystrelili, tak letel z kostola domov k matke. Chudera matka, tá si prežila tiež strašnú noc, keďže Karmelka nebolo a ani sa o nič nemohla dozvedieť. Bála sa, že ho azda nejakí cudzinci vzali so sebou na loď, čo sa na tomto ostrove dosť často stávalo. Práve preto v tmavej noci vyšla aj na breh mora, ale márna bola každá jej námaha. Karmela nikde nemohla nájsť. S uboleným srdcom sa teda vrátila domov, padla na kolená pred obrazom Matky Božej a skrúšene sa modlila za svojho syna. Už svitalo a ona sa ešte modlila, keď Karmelko zaklopal na dvere a šťastný vletel do matkinho náručia.
Skoro na jeden dych vyrozprával všetko mamičke. Tá nechcela ani uveriť svojim ušiam. Znova a znova jej musel všetko zopakovať. Na to ho vzala za ruku a šla s ním na faru, kde vec najprv sama rozpovedala. Miestny pán farár, keď si to vypočul, myslel, že sa to Karmelkovi všetko len snívalo. A chlapec musel celú vec ešte raz podrobne rozpovedať. Teraz sa pán farár znova zamyslel a prišlo mu na um, že Boh miluje nevinné dietky a často si ich už vopred vyvolil, aby nimi zjavil svoju vôľu. Pobožného Karmelka chce tiež na niečo také upotrebiť. Pri tom všetkom bol však opatrný a len sa spýtal malého Karmela, či by mal smelosť ešte jednu noc stráviť v kostole. Karmelo, ktorý sa už nebál, odpovedal, že áno.
Nasledujúcu noc strávil malý Karmelko znova v kostole. Kňaz o polnoci znova prišiel, všetko sa opakovalo a znova začal: „Introbio ad altare Dei…“, keď mu nikto neodpovedal, znova sa vrátil do sakristie. Karmelo potom zadriemal a sladko spal do rána. Ráno sa hneď ponáhľal k pánovi farárovi a všetko mu opäť rozpovedal. Keď pán farár počul, že sa videnie opakuje, cítil, že tu ide o vážnu vec a rozhodol sa, že o všetkom podá správu svojmu biskupovi.
Vzal so sebou aj Karmela, ktorý musel pred biskupom všetko zopakovať. Biskup potom poslal Karmela domov a prikázal mu, aby bol popoludní doma, lebo isto pošle po neho. Zatiaľ sa biskup radil s farárom. Všetko dobre zvážili a boli presvedčení o pravdovravnosti chlapca a že nemožno pochybovať o jeho zážitku v kostole, len si nijako nevedeli vysvetliť význam jeho videnia. Je síce pravda, že zomrelí kňazi sa už viac ráz ukázali v chráme Božom svojim veriacim a prosili ich, aby sa za nich modlili, no takéto veci nepotrebovali ďalšie skúmanie.
Rozhodli sa zavolať Karmela a naložiť mu, aby ešte jednu noc strávil v kostole a aby išiel tajnostnému kňazovi miništrovať. Karmelo bol veľmi hrdý, že sám pán biskup mu zveril takúto úlohu a ani nečakal, kým tajnostný kňaz vyjde so sákristie, ale ešte pred dvanástou hodinou si kľakol pred hlavný oltár na schody. Sotva tam kľačal niekoľko minút, keď sa kňaz v omšovom rúchu blížil k oltáru. Roztvoril knihu a zostal kľačať dolu schodmi. Karmelo videl, že v tvári vyzerá celkom ako umrlčia hlava. Veľmi sa zľakol, skríkol a chcel zutekať, ale prišiel mu na myseľ rozkaz pána biskupa, tak sa opanoval. Odpovedal kňazovi a celú omšu pekne odminištroval.
Kňaz celú omšu odslúžil a keď po omši požehnal chlapca, poprosil ho, aby mu ešte na niekoľko nocí prišiel miništrovať, čo Karmelo ochotne prisľúbil. Keď Karmelo na druhý deň vyrozprával pánovi biskupovi všetko, čo sa stalo, tento ho pochválil a povzbudil, aby teda išiel a svoj daný sľub dodržal, lebo je to iste Božia vôľa.
Karmelko potom jednu noc za druhou miništroval tajnostnému kňazovi. V jednu noc, keď kňaz odbavil svätú omšu a Karmelo podľa zvyku čakal na požehnanie, tajnostný kňaz položil svoje ruky na jeho hlavu a povedal: „Ďakujem ti, dieťa moje, za tvoju veľkú službu, ktorú si mi v tieto noci preukázal.“
Ja ako kňaz, kým som žil na svete, zabudol som niekoľko svätých omší odslúžiť. Nebeský sudca ma za toto odsúdil na dlhotrvajúci očistec. Pritom mi dovolil, aby som viditeľne mohol chodiť do tohto kostola a ak sa nájde taká dobrá duša, čo sa zmiluje nado mnou a bude mi miništrovať pri tých neodslúžených omšiach, zbaví ma očistcových múk. Ty si sa nado mnou zmiloval, s tvojou pomocou som teraz odslúžil zameškané omše a budem oslávený. Dobrotivý Boh ti cezo mňa odkazuje, že ak naďalej budeš viesť taký zbožný život, ako doposiaľ, nenechá ťa na zemi, ale už o rok povolá si ťa k sebe do nebeskej slávy.“
Takto prehovoril tajnostný kňaz a potom ho obkľúčil oslepujúci nebeský jas a naraz zmizol. A tak sa stalo, ako tajnostný kňaz povedal. Karmelko o rok ochorel, vyspovedal sa, prijal Sviatosť Oltárnu, vydýchol svoju šľachetnú dušičku, ktorá letela do neba k trónu Kráľa kráľov.
spracoval Pavol Majerník ml.