Tak sa neboj, mama…


To je názov piesne, s ktorou sa mi spája jeden malý sen o veľkom hlase. Keď som mala deväť rokov, venovala som ju presne na Deň matiek svojej mamke, ktorá sedela v hľadisku a držala mi palce. Bolo to jedno z mojich prvých vystúpení pred väčším množstvom ľudí.

Či som sa bála? Samozrejme, že áno. Mala som strach, že zabudnem text, že mi nebude fungovať mikrofón, že sa mi udeje všetko možné, aj nemožné. Veď to poznáte, detská fantázia nemá hraníc.

Ale v okamihu, keď som vyšla na pódium, tréma zo mňa nejakým zázrakom opadla. Nebolo to tým, že som si pred vystúpením ešte raz prečítala text. Ani tým, že som skontrolovala, či mám zapnutý mikrofón. Dokonca ani tým, že som bola ešte dieťa.

Bolo to tým, že sa na mňa z obecenstva usmievala jedna jediná žena, ktorá vedela, že to zvládnem a všetko prežívala spolu so mnou. Stačil mi pohľad, hlboký nádych a vedomie, že aj keby sa to nepodarilo, existuje jeden človek, ktorý ma bude stále podporovať a držať mi palce. Nech sa deje čokoľvek.

Mamy sú, jednoducho, už raz také. Zdieľajú s nami víťazstvá aj prehry, vypočujú, pohladia, pofúkajú ranu po páde z bicykla či po praskline v srdci, vždy najlepšie poradia a čo je najdôležitejšie, sú k nám úprimné. Nedokážu sa im vyrovnať ani tak ospevované dievčenské priateľstvá. Ony nám nebudú klamať do očí, pretože vedia, že im na to prídeme. Mamy nevedia klamať. Majú nás príliš rady.

Telefonujú nám trikrát v rozmedzí piatich minút, vždy sa nás opýtajú, či sme boli na obed alebo či máme upratanú izbu. Bez otáľania nám povedia, že nám tá sukňa nesedí, že ten účes sa do školy nehodí alebo že tie zelené nohavice nemôžeme kombinovať s krikľavo oranžovou blúzkou, lebo budeme vyzerať ako z cirkusu.

Mamy sú jednoducho najlepšie kritičky. A my to veľmi dobre vieme. Lenže v okamihu, keď ony vyslovia svoj nekompromisný verdikt, týkajúci sa nášho oblečenia alebo celkového výzoru, v našom vnútri sa prebudí niečo, čo s ich názorom, zhodou okolností, vôbec nesúhlasí. A hádka je na svete. My sme presvedčení o jednej jedinej prípustnej pravde a niet nikoho a ničoho, čo by nás mohlo nasmerovať inou cestou. Aj keď vieme, že pre nás chcú len to najlepšie.

A netýka sa to len zovňajška. Ak mamy vidia, že niečo robíme nesprávne, okamžite nás na to musia upozorniť. A prečo? Jednoduchá odpoveď: Pretože sa o nás boja. Boja sa o našu bezpečnosť, o našu budúcnosť, jednoducho o všetko, čo sa nás týka, vrátane nás samých. Ony sú tie, kto pozorne sledoval naše prvé krôčiky a kto nás pri prvých pádoch rýchlo zachytil, aby sme nespadli. Cítia sa bezmocne, keď nás nemôžu zachytiť aj teraz. Sme na ne príliš rýchli. Ponáhľame sa do školy, vonku s priateľmi a ony sa s nami niekedy nestihnú ani rozlúčiť. Majú pocit, že sa im v niektorých okamihoch „presýpame pomedzi prsty“. Tak to skúšajú aspoň napomenutiami a radami, aby nás usmernili a nedovolili robiť v živote chyby. Aj keď im budeme všemožne dokazovať, že sme už dospelí, že máme vlastný život, že nepotrebujeme žiadne rady, raz určite príde čas, keď ich budeme potrebovať viac, než si v tomto okamihu dokážeme predstaviť. Je preto smutné, že mamám nedokážeme v dnešnej dobe prejaviť viac úcty.

No jedna možnosť sa nám ponúka práve dnes, v druhú májovú nedeľu. Deň matiek nie je len taký obyčajný sviatok. Lebo ani „mama“ nie je len také obyčajné oslovenie. Je to oslovenie, ktorým sa oslovujú len tie najvýznamnejšie ženy, ktoré priviedli na svet nový život. História Dňa matiek siaha až do 16. storočia v Anglicku, kedy sa tomuto sviatku hovorilo Nedeľa matiek a oslavoval sa na počesť všetkých anglických matiek. Slovensko sa k slobodnému sláveniu Dňa matiek dostalo až v roku 1989, pretože v komunistickom Československu sa tento sviatok nahrádzal oslavami MDŽ. Dnes sa v tento sviatok usporadúvajú rôzne predstavenia, ktoré deti pripravujú pre svoje mamičky, aby ich potešili.

Okrem známych charakteristík o srdci rodiny a darkyni života je tu ešte jedna, ktorá osobnosť mamy charakterizuje asi najviac. Mama je chodiaci srdcový magnet, ktorý nás silou svojej lásky stále priťahuje späť domov. Nech sme kdekoľvek, v akomkoľvek čase a nech máme akýkoľvek problém, stále máme možnosť vrátiť sa do „základne“, domov, kde sa cítime v bezpečí a kde sme milovaní. Takúto istú funkciu má v našich životoch aj naša Nebeská Matka, ktorá nás najmä v tomto mesiaci volá ešte bližšie k sebe.

A prečo som v úvode spomínala svoj vlastný príbeh? Pretože práve druhá májová nedeľa je stále dňom, kedy si naň spomeniem. Pripomína mi nielen moje začiatky, ale aj hrdý úsmev mamky, ktorý vídam vždy, keď sa mi niečo podarí.

Dnes mám už skoro za sebou prvý ročník vysokej školy a viem s určitosťou povedať, že sa to ani za tých desať rokov vôbec nezmenilo. Či už išlo o vystúpenia, maturitu alebo vysokoškolské skúšky, stále som vedela, že v tom nie som sama. Že na mňa myslí, modlí sa za mňa a verí mi.

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.