Odpovedá Boh na naše modlitby?

Prázdniny sa skončili, leto už čochvíľa vystrieda jeseň, deti sa opäť vrátili do školských lavíc. Bezstarostné dni vystriedajú dni plné povinností a užitočného učenia. Leto bolo síce horúce a bohaté na krásne zážitky ale, koľko miesta v ňom zostalo pre Boha?


Teraz, keď nastanú ťažké dni, keď bude treba zápasiť s únavou, každodennými povinnosťami, stresom, práve vtedy príde ten správny čas na modlitbu. Je smutné, že takýto postoj nás veriacich ľudí, a to zďaleka nehovorím iba o deťoch a mládeži, je pre nás prosto typický. Boha sme si zaradili do skupiny takých liečív, ktoré berieme iba v akútnych prípadoch. Nepatrí do kategórie preventívne podávaných liekov. Ak prepukne nejaká choroba duše, trápenie, kríž, obavy, bolesť, vtedy hlava-nehlava nahádžeme do automatu menom Boh všetko naraz. Modlitby, vzdychy, ružence, a čo je najpodstatnejšie, čakáme okamžité vypočutie, úľavu, vyslyšanie modlitieb.

Otázka teda znie: Prečo Boh neodpovedá na modlitby všetkých ľudí? Čítala som raz príbeh jednej ateistky, ktorej najlepšia kamarátka sa často modlila. Každý týždeň jej rozprávala o niečom, o čom bola presvedčená, že je to v Božích rukách, že Boh sa o to postará. Potom sa ateistka dozvedala o všetkých vypočutých modlitbách a o tom, ako Boh urobil niečo neobyčajné v jej živote. Viete si predstaviť, aké to bolo pre ňu ťažké. Aj keď si to zdôvodňovala tak, že sú to iba „náhody“, aj tak jej to pripadalo iba ako chabé vysvetlenie.

Hlavným dôvodom, prečo teda Boh pri niektorých ľuďoch ako keby mlčal je, že s ním nemajú vzťah. Mať s mojím Pánom a Bohom vzťah! Chcieť ho nasledovať a načúvať, čo hovorí. Boh má právo riadiť môj život a ja mu mám byť za to dokonca vďačný. Nevadí mu, ak za ním prichádzame so svojimi potrebami, starosťami, s čímkoľvek, čo sa v našom živote odohráva. Sväté písmo o tomto vzťahu hovorí nasledovné: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle“ (Jn 5,14). „Lebo Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich prosbám sa nakláňa jeho sluch; ale Pánova tvár je proti tým, čo robia zlo“ (1Pt 3,12).

Ľudia však častokrát nemajú s Bohom vybudovaný vzťah. Aj keď veria v jeho existenciu a častokrát chodia aj do kostola. Ale tí, ktorým Boh ako keby nikdy neodpovedal na ich modlitby, s ním podľa všetkého vzťah nemajú. Naviac, a čo je najpodstatnejšie, nikdy od Boha úplne neprijali odpustenie svojich hriechov! Prorok Izaiáš hovorí presne o tomto: „Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil, a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul! Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vašim Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nepočuje“ (Iz 59,1-2).

Sme len nedokonalí ľudia a preto je celkom prirodzené pociťovať akési odcudzenie od Boha. Keď človek Boha prosí o niečo, ako to zvyčajne vyzerá ? Začne takto: „…Bože, naozaj potrebujem, aby si mi pomohol s týmto problémom…, aby som urobil túto skúšku…, aby…“ Potom sa na chvíľu odmlčí, nadýchne sa a znovu spustí: „Je mi jasné, že nie som dokonalý a že ani nemám právo ťa o niečo prosiť…“ Človek si je v tej chvíli vedomý svojej hriešnosti a zlyhaní a dobre vie, že nie je sám, kto o tom vie. Ale takíto ľudia možno nevedia, čo je potrebné k tomu, aby mohli prijať Božie odpustenie svojich hriechov. Možno sa to snažia vyriešiť inak: „Bože, ak ma vypočuješ, tak ti sľubujem, že…“ Ale takto to tiež nefunguje. Na Boha neplatí nátlak, ani vydieranie. Znova sa vraciame k tomu, že základom pre vyslyšanie modlitieb je nadviazanie vzájomného vzťahu s Bohom.

Skúste si predstaviť, že ste čerstvým absolventom vysokej školy a chcete si zobrať hypotéku na kúpu vlastného bytu. A tak sa rozhodnete požiadať rektora vysokej školy, na ktorej ste študovali, aby vám bol ručiteľom v banke. Nádej, žeby to rektor pre vás urobil, je však nulová. Keby ho však o to isté poprosila jeho dcéra, pravdepodobne by to ochotne urobil. Vzťahy sú prosto dôležité. A pokiaľ ide o Boha, ak je niekto jeho dieťaťom a patrí mu, Boh ho pozná a počuje jeho modlitby. Na ľudí, ktorí ho poznajú a spoliehajú sa na neho, sa Ježiš obracia s ponukou, ktorá sa zdá byť až nerozumne veľkorysá: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jn 15,7). To, že zostávame v ňom a jeho slová zostávajú v nás, znamená žiť tak, že si uvedomujeme jeho prítomnosť, spoliehame sa na neho, načúvame mu, čo hovorí. Potom môžeme poprosiť o čokoľvek. Ale vo Svätom písme nájdeme ešte spresnenie: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali“ (1 Jn 5, 14-15).

Boh odpovedá na naše modlitby podľa svojej vôle a podľa svojej múdrosti, lásky a svätosti. To, v čom často robíme chybu, je, že sa domnievame, že poznáme Božiu vôľu, pretože daná vec nám pripadá rozumná. Máme dojem, že existuje len jediná správna odpoveď na určitú modlitbu a predpokladáme, že práve to je Božia vôľa. A práve vtedy vzniká napätie. Žijeme totiž v rámci obmedzeného času a obmedzených znalostí o ňom. Naše informácie o probléme, ktorý prežívame, sú tiež len obmedzené a rovnako i to, aký dopad by to, o čo prosíme, malo na ďalší náš život. Božie chápanie však nie je ničím obmedzené. To, ako sa určitý problém či životná skúška rozohraje v priebehu dní, mesiacov, rokov je niečo, čo vie iba On sám. Boh môže mať s nami zámery, ktoré ďaleko presahujú to, čo si vôbec vieme predstaviť.

Niet pochýb, že na ľudí prichádzajú choroby, smrť, strach, finančné problémy a celý rad problémov. Čo potom? Boh nám hovorí, aby sme mu zverili všetky svoje starosti a to aj vtedy, keď situácia vyzerá beznádejne: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás postará“ (1 Pt 5,7). Aj keď sa nám môže zdať, že okolnosti sa vymkli spod kontroly, ale v skutočnosti to tak nie je. Práve v takej situácii môže byť človek vďačný za to, že má Boha: „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 5-7).

Boh môže vyriešiť váš problém spôsobom, ktorý ďaleko prevyšuje to, čo by sme mohli považovať za možné. Asi každý kresťan by mohol uviesť mnoho príkladov z vlastného života. No aj keď sa okolnosti nezlepšia, Boh nám môže dať aj v nich svoj pokoj. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Práve v takejto chvíli chce od nás Boh, aby sme mu dôverovali, aby sme žili z viery a nie z toho, čo vidíme. Veď keď ideme autom cez most nad priehradou, nie je dôležité, aké pocity má vtedy vodič, alebo o čom sa práve rozpráva so spolujazdcom. To, čo mu umožňuje bezpečne sa dostať na druhú stranu, je stabilná a kvalitná konštrukcia mosta a tej sa vodič auta rozhodol dôverovať. Rovnako tak aj Boh nás žiada, aby sme dôverovali kvalite jeho súcitu, lásky, múdrosti a spravodlivosti, ktoré uplatňuje v náš prospech. „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31,3). „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište“ (Ž 62, 9).

Boh nám ponúka, že vyslyší modlitby svojich detí. Hovorí, že mu majú všetci priniesť svoje starosti v modlitbe. Máme všetky svoje starosti položiť na neho a On bude jednať podľa svojej vôle a navzdory všetkým okolnostiam dostaneme jeho pokoj. Základom našej nádeje a viery je samotný Boh. Čím viac ho budeme poznať, čím vrúcnejší budeme mať s ním vzťah, tým ochotnejšie mu budeme dôverovať.

Martina Gondová

2 komentáre k “Odpovedá Boh na naše modlitby?”

Napísať odpoveď pre Lado.lacko Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.