Rodina ako prirodzené a privilegované prostredie odovzdávania viery



Spolubratia kňazi, drahí rehoľníci, rehoľníčky, bratia a sestry, milí priatelia, pútnici k svätej Anne,
neviem, či ste už mali takú skúsenosť, že niekedy na nejakej hostine, pri bohato prestretom stole sa človek pristaví pri švédskych stoloch a pozerá – jedno jedlo je lepšie ako druhé a chcel by z každého ochutnať, ale nedá sa vybrať si z každého. Musí sa snažiť vybrať si aspoň také veci, ktoré sa navzájom nebijú, alebo ktoré sa dajú kombinovať. Tak trochu sa cítim dnes aj ja, keď sa mám prihovoriť na tejto slávnosti, pretože tém, ktoré by sa núkali na príhovor, je naozaj množstvo.

Už tu boli na úvod liturgie spomenuté. Slávime rok 1150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda a mohli by sme naozaj veľa hovoriť o týchto našich otcoch vo viere, o tom, čo znamenali pre históriu nášho národa, čo znamenajú ešte aj dnes pre nás ako spoločenstvo duchovné, ale aj občianske. Slávime Rok viery spolu s celou katolíckou cirkvou a opäť by sa tu núkalo hovoriť možno o základných pravdách viery. A schádzame sa pri svätej Anne, ktorá nás nutne vedie k spomienke, k myšlienke na hodnoty odovzdávania viery v rodine, v rodinných vzťahoch. Joachim a Anna, rodičia Panny Márie, Božej Matky, starí rodičia Pána Ježiša. Skúsme teda aspoň nájsť možno akéhosi spoločného menovateľa pre tieto témy, ktoré by sa dnes priam núkali na to, aby sme sa nad nimi zamysleli. A myslím si, že istý priesečník tém by sa asi takto dal nazvať. Budeme hovoriť o viere, o tej viere, ktorá je odovzdávaná v rodine. Hovoríme teda o rodine ako o prirodzenom, ba o privilegovanom prostredí odovzdávania viery a budovania spoločenstva. Aj toho občianskeho, aj toho ľudského. V takto načrtnutej téme sa spájajú, myslím si, tie motívy, ktoré charakterizujú naše dnešné stretnutie.

Rodina ako prirodzené a privilegované prostredie odovzdávania viery. Čo to znamená? Kedy bude rodina takýmto prirodzeným, ba privilegovaným prostredím? Vtedy, ak bude spĺňať niektoré základné kritériá, ktoré by sme mohli nazvať jednoduchými slovami – stabilita a súdržnosť. To sú kritériá, ktoré už vytvárajú základ ľudského, aj občianskeho spoločenstva. Z hľadiska viery bude rodina spĺňať túto svoju úlohu prirodzeného prostredia odovzdávania viery, ak bude jej zrod, jej chod v súlade so žitým spôsobom odovzdávania, prežívania kresťanských hodnôt. A toto sa stane vtedy, ak tieto hodnoty budú naozaj prítomné vo všetkých fázach vzniku, budovania rodiny, aj odovzdávania štafety viery v rodine ďalším pokoleniam.

Mohli by sme sa vlastne zamyslieť nad takými troma fázami života rodiny. Tou prvou štartovnou a dokonca predštartovnou, ktorú by sme mohli nazvať prípravou k budovaniu rodiny, alebo už v tom konkrétnom obraze je vzťah, ktorý sa rodí medzi mužom a ženou v snúbenectve. Keď hovoríme o rodine ako o dome, tak by sme mohli nazvať vzťah snúbencov ako budovanie dobrých základov domu, dobrých „fundamentov“. A človek nemusí byť odborníkom na stavebnú techniku, aby vedel povedať, že každý dom je natoľko solídny, nakoľko má dobre postavené a hlboko vykopané základy s kvalitným materiálom, zdravo vybudované, podľa dobrých technológií a odporúčaní architekta. Pri dodržaní projektu, pri dobrom odizolovaní od všetkých škodlivých prvkov. To je zrejmé a bežné aj bez toho, aby bol človek inžinierom – stavbárom. A rovnako môžeme hovoriť o tých istých kritériách aj pri budovaní vzťahu, ktorý má postaviť základ budúceho rodinného domu. Súčasne takto pri každej stavbe si môžeme povedať – aj tu sú isté nebezpečenstvá a isté pozitíva. Nebezpečenstvá, ktorým je potrebné vyhnúť sa a chrániť sa od nich a pozitíva, ktoré treba zohľadniť a využiť. Nuž pozrime sa, ktoré sú dnes, vlastne stále nebezpečenstvá pri budovaní vzťahu snúbencov a ľudí, ktorí plánujú spoločnú rodinu.

Možno prvé nebezpečenstvo je, že niekedy sa nedá hovoriť o spoločnom plánovaní rodiny, ale skôr ide o nebezpečenstvo vytvárania ľahkovážnych vzťahov, rýchlo sa striedajúcich, ktoré uspokoja túžbu bezprostrednú, záujem, hormóny, ale nie sú nasmerované k budovaniu čohosi naozaj solídneho. Akoby človek chcel neustále žiť len v obytnom prívese – byť raz tu, raz tam, ale nikdy nepostaviť čosi stabilné.

S tým sa spája mentalita, ktorú dnes poznáme – striedania partnerov, je to tak, akoby človek povedal: „Môžem stále meniť projekt svojho budúceho domu, môžem ho každú chvíľu prerábať, prekresľovať? To sa nedá.“ Tak isto môžeme povedať, že pri budovaní vzťahu môžem uplatniť nejaké hlboké, seriózne alebo povrchné kritériá. Pamätám si, ako mi môj otec hovoril o jednom známom, či dokonca o spolužiakovi, ktorý celý čas hovoril, že si nájde také dievča, ktoré bude najkrajšie zo všetkých, najkrajšie, najkrajšie. Ostatní spolužiacia si z neho uťahovali, že aj si našiel takúto – krásavicu, no od krásy sveta, ani krajšia už nemohla byť, ale hlúpučkú. Išla do obchodu, stratila sa, ani domov sa nevedela vrátiť. Mal, čo chcel. Postavil si kritérium, ktoré bolo postavené na nejakej úrovni, ale v skutočnosti mohol na tomto kritériu dlhodobo budovať? Iná dievčina chcela chlapa, takého poriadneho, čo sa aj ukáže, čo sa vie zastať. Bol taký – Jožo – v dedine veľký bitkár, každému vynadal, každého vyfliaskal. Ten sa jej páčil, to bude chlap. A aj bol. Vzala si ho, akurát, že už nemusel chodiť do krčmy, keď chcel niekoho vyplieskať, mohol to rovno aj doma. Opäť kritérium. Čo je mojim očakávaním? Akým spôsobom si predstavujem niekoho, s kým chcem zdieľať svoj ďalší život? To sú teda nebezpečenstvá, o ktorých vieme, ale nie je zlé si ich pripomenúť, pretože niekedy sú akoby skryté útesy pri plavbe pod vodou. Je dobré vedieť alebo si pozrieť na mape, kde sú, aby loď nenarazila.

Na druhej strane dnes možno hovoriť o pozitívnych stránkach pri budovaní vzťahu snúbenectva. Takmer vždy, verím, že vždy ide už o slobodnú voľbu. Dávno sú už za nami časy, keď rodiny dohadovali snúbenectvá, či manželstvá, aby sa spojili pozemky, aby neboli medze, alebo aby sa vybrala lepšia rodina, aby to bolo z takej, alebo onakej. Dnes si už mladí ľudia môžu naozaj slobodne vybrať. Dnes je dostatok príležitostí na to, aby človek mal možnosť voľby. Sú to pozitívne veci, aj v nich je treba vidieť čosi dobré a vedieť ich správne využiť. Medzi týmito nebezpečenstvami alebo pozitívami sa treba pýtať: Dobre, ale čo vlastne môže byť tým fenoménom, tým elementom, ktorý dáva budúcemu vzťahu stabilitu, serióznosť, perspektívu?

Väčšinu života žijem v Taliansku. Pracujem tam s mladými v rámci skautingu. Keď je nejaká serióznejšia známosť, tak mi prídu tí chlapci alebo dievčatá predstaviť svoju lásku či nastávajúcu. Keď ich privítam, tak sa ich pýtam ako, čo, kde a čo už robia spolu, kde boli, aké majú plány. A potom kladiem jednu otázku: „Boli ste už spolu na výlete? Boli. A už ste sa aj pohádali? Áno, pohádali. Už ste sa podobrili? Podobrili. Takže už ste prešli všetky fázy. A už ste sa spolu modlili? Odpoveď je všelijaká. Niekedy je odpoveď „áno, s tým sme začali“ a pri niektorých „jój, to je osobná vec, modlenie, ja beriem, že je to také veľmi intímne, také privátne“. Ja hovorím: „Chlapec, dievča, tak ty chceš s niekým zdieľať celý svoj život vo všetkých jeho podobách a fázach, ale pokiaľ svoju vieru považuješ za niečo dôležité, tak by si si mal, mala nájsť takého človeka, s ktorým budeš môcť zdieľať aj to, čo je najhlbšie, najintímnejšie v tvojom živote – tvoj vzťah s Bohom.“ A potom, keby sme už na to chceli hľadieť aj celkom prakticky, viem si veľmi ťažko predstaviť, že ľudia, ktorí sa dokážu naozaj úprimne spoločne modliť, že by sa dokázali tvrdo a dlho pohádať. Alebo žeby v tej rodine, môže sa utrafiť kadečo, každý z nás to pozná, keď je naozaj spoločná večerná modlitba pevným bodom, môžeme sa pomodliť „Otčenáš“ a neodpustiť človeku, s ktorým žijem? A preto hovorím: „Keď chceš budovať svoj dobrý vzťah, tak si nájdi takého človeka, pokiaľ je pre teba viera niečím dôležitým, s ktorým sa budeš môcť aj spolu modliť. Tam bude vaša intimita tou najužšou. Odhliadnuc od toho, že aj pri budovaní základov toho vzťahu, aj fyzická intimita má svoje miesto, ale má aj svoje hranice. A nie je to len o akejsi puritánskej zdržanlivosti, ale o schopnosti naozaj sa odovzdávať v miere prevzatej zodpovednosti. Teda k úplnému odovzdaniu sa vyžaduje, aby vzájomná zodpovednosť bola úplná. A celkove úplné prevzatie a odovzdanie sa jeden druhého nazývame manželstvom, preto tam má svoje miesto aj to úplné fyzické odovzdanie sa. Toto manželstvo predchádza tak je skúškou, pokusom, využitím príležitostí, ale nie hlbokým, pravdivým znakom lásky.

Prešli by sme k druhej fáze manželstva. Počul som veľmi múdre slová jedného staršieho muža, ktorý už asi vedel, o čom hovorí“: „Každý hovorí, že základom manželstva je láska, láska, láska. Pozor, to nie je akákoľvek láska. Dnes hovoríme o pojme láska, máme tým na mysli častokrát zamilovanosť, ale to je len naštartovanie motora. Základom manželstva nie je láska, ale manželská láska. A to niečo nie je celkom totožné s prvou chvíľou zamilovanosti. Keď ste skúsenejší manželia a manželky, ťažko si predstaviť, že keď príde muž z roboty a vy ho čakáte s obedom, že by sa vám rozbúchalo srdce, zdvihol tep, nahrnula červeň do tváre, lebo prichádza konečne ten – všetky tieto fenomény, ktoré ste možno prežívali pri prvom stretnutí, na prvom rande. To bola zamilovanosť, možno prichystanie obeda a podelenie sa s tým, čo bolo v robote. To už je znakom manželskej lásky, tej, ktorá pozná toho druhého, ktorá ho vníma celého, so všetkými jeho dobrými, aj menej dobrými stránkami. Je to trvalé odovzdávanie sa seba samého, ktoré je spojené aj s dobrovoľným sebaobmedzením. Opäť strašné slová v dnešnom svete. „Mňa nebude nikto a nič obmedzovať, ja sa musím realizovať!“ Ale každý vzťah je predsa obmedzením, manželstvo je obmedzením, vyberám si jedného a zanechávam 2 999 000 ďalších žien, ktoré som si mohol vybrať. Obmedzujem sa. A tých obmedzení bude postupne pribúdať. Ale ako obmedzenia sú vnímané len tými, ktorí nerozumejú, o čo ide. Ten, ktorý prežíva manželskú lásku, vie, že sú to voľby lásky a nie obmedzenia.

Je zaujímavé, ako málo sa hovorí, možno aj vo všeobecnosti medzi ľuďmi o tom, ako žiť manželstvo. Niekto povie a práve vy, kňazi, o tom hovoríte, veď vy nemáte skúsenosť. To je pravda, ale možno práve tým, že človek vníma toľko skúseností iných, dokáže ich akosi prefiltrovať. Pri každom výrobku, ktorý si kúpite, čím je výrobok komplikovanejší, náročnejší, technicky komplikovanejší, dáva k nemu výrobca návod na použitie. Každý rozumný človek si návod dobre preštuduje. A toho návodu na použitie sa drží, aby ten výrobok fungoval, aby spĺňal to, na čo bol určený. Všetko treba používať rozličným spôsobom, aj mobilný telefón sa dá použiť na zatĺkanie klincov, ale nie je na to určený. Kto je „výrobcom“ človeka? Boh. Koho sa teda môžeme pýtať, aký je návod na použitie nášho života? Aký je návod na správne prežívanie ľudských vzťahov v manželstve? Ten, ktorý nám podáva výrobca. A každý rozumný, múdry človek veľmi pozorne študuje, aká je Božia vôľa, Boží plán, čo môže prispievať k správnemu a dlhodobému používaniu, využívaniu, rozvíjaniu tohto vzťahu.

Iste, súčasťou toho je aj otvorenosť voči iným, neuzatvorenie sa do akejsi dvojice. A tak, ako sme hovorili v prvej fáze, aj tu môžeme vidieť niektoré negatívne a niektoré pozitívne faktory. Tie, ktoré rodinu podporujú a tie, ktoré rodinu nepodporujú. Ako málo napríklad sa hovorí o pozitívnych modeloch rodiny. Všimli ste si? Vezmite si hocijakú tlač, zvlášť tú dnes bežiacu. Koľko sa dozvieme, kto, s kým sa rozviedol, kto s kým chodí, kto má tretieho, štvrtého partnera, kto nemá. Ale pozitívne príklady rodín? Vernosti, podpory, akoby nikoho nezaujímali. A možno potrebujeme sa navzájom povzbudiť, práve v aj tomto. Vytváranie akéhosi pozitívneho prostredia, a to je úlohou spoločnosti, počínajúc od najvyšších zákonodarcov, ktorí môžu nastaviť niektoré zákony tak, aby vytvárali prostredie spoločenské, politické, právne, ktoré bude rodine pomáhať, alebo ktorí nebudú hľadieť vôbec na tento rozmer. A tak sa stretávame s prostredím nepodpory rodín. Zamestnávateľ si povie: „No počkaj, počkaj, ja si nevezmem predsa do zamestnania teraz čerstvo vydatú ženu. Tá mi o chvíľu pôjde na materskú a kto to bude platiť? Žiadne také.“ Alebo keď chcem robiť nejakú solídnu kariéru, tak si musím vybrať – buď rodina, alebo kariéra. Aké prostredie dokážeme vytvárať v našej spoločnosti – také, ktoré rodine pomáha, alebo ktoré ju obmedzuje? Modely, ktoré sa nám kladú pred oči a ktoré my vnímame všetkými pórmi, ktoré do seba sajeme, je to, ktoré pozdvihuje, vyzdvihuje hodnoty rodiny, alebo skôr ktoré ich dáva kdesi nabok?

Od dávnych čias, žiaľ, napríklad aj umenie. Annu Kareninovú čítal každý. Každý vzdychá nad jej zamilovanosťou, ale v podstate o čo ide. O to, že už mala plné zuby manžela a našla si niekoho mladšieho. A množstvo iných podobných situácií, kde sa opisuje vzťah muža a ženy rovnako. Vášeň, ktorá musí byť uspokojená, ale nie ako čosi trvalé, čo môže byť budované a čo pomáha prekonávať všetky životné prekážky. Hovoríme dokonca aj v našich zákonoch, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, že obraz rodiny je obrazom spoločnosti.

Predstavte si, čo by robilo Ministerstvo stavebníctva, keby zistilo, že na Slovensku sa 50 % domov rozpadá. Má trhliny a padá do zrúcanín a pod zrúcaninami hynú ľudia. Aká by bola reakcia? Koľko ministrov by bolo odvolaných? Aké by boli z toho opletačky. Ako by sa menili architekti a hneď hľadali nové technológie, čo robiť. 50 % domov na Slovensku spadlo. Alebo si predstavte generála, ktorý chce vyhrať vojnu a posiela svojich vojakov na jatky cez mínové polia, kde mu 50 % vojakov odstrelia. A jemu to nevadí.

Na Slovensku sa 50 % manželstiev rozpadá a pod zrúcaninami ostávajú nevinní. Trápi to niekoho? Hovoríme o tom veľmi, snažíme sa vytvárať prostredie, ktoré by tento trend zmenilo a zastavilo? Alebo povieme: to je moderná doba, to už ide s časom, kedysi to nebolo, dnes to je treba brať ako fakt. Trápi nás to? Keby tu prišla epidémia, pri ktorej by zahynulo 50 % obyvateľov Slovenska? Však to by bola tragédia, to by každý o inom ani nehovoril. Celý Červený kríž a všetky zdravotnícke zariadenia by boli v poplachu a robili by očkovanie, kurzy a nejaké odporúčania, ako sa vyhnúť tejto epidémii. A my tu máme epidémiu, ktorá nám ničí polovičku našich rodín a nikto ani nehovorí, že je to epidémia. Zdá sa, že to je v poriadku, veď čo, každý má slobodnú voľbu. Slobodnú voľbu, ktorá sa týka jedného človeka? Nie aj mnohých ďalších?

Minule vo farnosti v mojom mládežníckom oddieli si vedúci zavolal deti a hovorí: „Dobre, dnes boli mamy a zajtra zavolajte svojich otcov…“ A také 8-ročné dievčatko hovorí: „Mám zavolať otca, ale ktorého? Môjho biologického otca, maminho manžela, alebo toho uja, s ktorým mama teraz žije?“ A vedúci hovorí: „Dievča moje, tak teraz neviem. Tak toho, ktorého máš najbližšie.“ To je len dopad tohto trendu. Nejde o to vytvárať akýsi pocit viny v ľuďoch, ktorí mali ťažký život a naozaj nevedeli nájsť iné východisko. Veď voči tragédii spadnutého domu, či mínou roztrhaného vojaka, či chorobou postihnutého človeka nikto neobviňuje toho človeka, lebo sa nechce vyvŕšiť na ňom, ale je našou povinnosťou hovoriť o tom, ako tomuto predchádzať, aby sa toto nedialo, aby sa toto nestávalo.

Nuž a opäť môžeme povedať, čo môže pomôcť k stabilite rodiny? Okrem mnohých iných prirodzených prvkov aj ten nadprirodzený. Keď sa rodina formovala na základoch, o ktorých sme hovorili, keď bola sprevádzaná prípravná fáza vzájomnou dôverou, modlitbou, otvorenosťou. Keď je v rodine naozaj prežívaný fenomén viery ako čosi, čo vytvára jadro, oporný bod, pilier rodinného života. Je tam iste vyššia pravdepodobnosť, že táto rodina ostane zdravá a prekoná krízy a prekážky, ktoré nebudú chýbať.

A keď už sme prešli od základov cez hlavnú stavbu, tak musíme prísť k streche – k starým rodičom. Naozaj si tak predstavujem. Strecha je na dome dôležitá. Zakrýva množstvo vecí, ochraňuje, nedovolí prieniku škodlivej vody, či zlého počasia do domu. Toto je úloha aj tých, ktorí už odovzdali svoju štafetu života i viery. Niekto povie: „Naša babka už nič nerobí, len s ružencom v ruke sedí.“ Chvála Bohu! Pretože možno týmto robí viac, ako keby čokoľvek iného robila pre tú rodinu, ktorá je tak odkázaná na pomoc, aj tú nadprirodzenú. Priznám sa, že ma to napadlo vo chvíli, keď som dnes ráno tu išiel autom a videl som, koľko mladých ľudí, aj párov tu prichádzalo. Povedal som to aj duchovnému otcovi.

Ja som bol naposledy na púti k svätej Anne pred tridsiatimi rokmi, predtým, ako som išiel do seminára, s mojou babkou. V Rudňanoch v Košickom kraji, tam bola tiež veľká púť k svätej Anne. To bolo za komunizmu, z púte som mal taký smutnejší dojem. Ľudí bolo málo. Pamätám, babičky naozaj už nad 80 rokov – všetky sedeli s tými ruženčekmi. Mne ako mladému chlapcovi, mal som 18 rokov, bolo smiešne, lebo začali spievať takým trasľavým hlasom: „Mlaď Bohu verná, Kristove čaty…“ No hovorím si, keď toto sú Kristove čaty, tak čo nás potom čaká v budúcnosti? Ale bol som mladý a hlúpy. Lebo babičky tým svojím spevom, aj svojím ružencom možno vyprosili a zabezpečili, že dnes sa tu schádzame už v celom vekovom spektre, opäť pri svätej Anne a že tá Božia logika viery a ochrany je celkom iná, ako nejaké sociologické, ľudské štúdie. Že v spoločnosti, ktorá oceňuje len efektivitu, výkon, silu, mladosť, priebojnosť, možno aj ten starší človek má svoje miesto práve svojou rozvážnosťou, starostlivosťou, trpezlivosťou. A že odovzdáva príklad lásky a rozvahy viac tým, čím je, než tým, čo hovorí. Obdivuhodná schopnosť starých rodičov je byť v úzadí, „nezavadzať“ mladým, ale vedieť byť vždy naporúdzi, keď treba. A to je tiež Boží dar, ktorý pomáha harmonickému prežívaniu vzťahov v rodine. To umenie poradiť s láskou, ale bez akéhosi miešania sa do iných. Nevtieravo, ale so zodpovednosťou. A starí rodičia možno mnohé deti učia prvým modlitbám, prvej návšteve chrámu.

V našich gréckokatolíckych chrámoch máme komplikovanejšie liturgie, zvlášť pobožnosti popoludňajšie, večierne alebo ranné utierne. To je komplikovaný súhrn spevov, melódií, ale to bola hrdosť. Keď v dedine chlapi stáli na choruši a vedľa nich chlapčiská, učili sa všetky hlasy. Stichiry, podobeni, samopodobeni, tropare, kondaky. A tí starí ujovia si to vážili, že oni to všetko vedia. Dnes je štvrtý hlas samopodobenia na stichira. Mladí sa popri nich učili. A to je opäť odovzdávanie akejsi životnej skúsenosti a situácie. Vytváranie tej prvej komunity, spoločenstva cirkvi, spoločenstva rodiny, spoločenstva občianskeho.

Minule som mal svätú omšu pre jeden manželský pár – päťdesiat rokov od sobáša. Bolo to v Taliansku, je tam blízko more. „Viete, keď tak na vás pozerám, je mi trošku ľúto, že je tu tak málo ľudí. Koľko ľudí ste mali na svadbe? Jój, strašne veľa! Koľko darov ste dostali? Jój, strašne veľa!“ Každý mladomanželom blahopraje, je z toho veľká slávnosť. Je to pekné. Ale hovorím, to je len tak, ako keď sa spúšťa na more nová loď z lodeníc, čerstvo vyrobená, nalakovaná, všetko vyblískané, posádka v čistých snehobielych šatách, veľká sláva, šampanské sa rozbije o bok lode. Je to pekné. Ale mne sa páči skôr to, keď vidím prichádzať do prístavu starú otrepanú loď, ktorá prešla všetkými moriami a oceánmi, ktorá má už farbu ošúchanú, kotvu zhrdzavenú, sťažeň trošku nahnutý, komín začadený. Posádka je v zaolejovaných šatách, smrdí to rybami, olejom, nákladmi. Hovorím, to je slávnosť, keď takáto loď vchádza do prístavu. Tá, ktorá prešla už búrkami, uragánmi, moriami, nesie v sebe spomienku na stretania sa s inými loďami, kultúrami, civilizáciami. To sa oslavuje. To, že tá, ktorá sa ešte len púšťa na vodu, kto vie ako obstojí v prvej búrke? Sláviť päťdesiatročnicu manželstva – to je podľa mňa väčšia slávnosť, ako čistý sobáš. Lebo už vidno plody, ktoré boli prinesené. Nepoznám teda krajší obrad ako takýto a nepoznám dokonca ani krajší obraz, ako vidieť dvoch starých ľudí, ktorí sú zamilovaní. Ako dnes. Mali sme u nás na „orientáli“ vrátničku. Starší pár, on už bol na penzii, ona robila. On tam bol stále a hovorí: „Chodíme spolu tancovať, máme sa radi ako v prvý týždeň.“ Bola radosť pozrieť sa na nich – starší ľudia. Vychovali už vnukov.

Nuž teda, vidíme, že keď chceme od základov až po strechu budovať solídnu stavbu rodinného domu, tak sa musíme držať projektu, správnych technológií a dať každému stavebnému elementu správne miesto. Každý túži po pevnej, harmonickej rodine, po zdravej výchove detí, po usporiadanej spoločnosti. A každý lamentuje nad rozvratom, nad neporiadkom, nad nezodpovednosťou. Sme tu preto, aby sme sa po ľudskej stránke spýtali, čo robíme ako jednotlivci, ako spoločnosť, aby sme mali zdravé, harmonické rodiny? Po tej ľudskej stránke a aj po tej nadprirodzenej? Akými modelmi sa inšpirujeme?
Dnes nám cirkev kladie model rodín ako Joachima a Anny a ich dcéry Márie a jej snúbenca Jozefa. Koľko investujeme do duchovného doprevádzania našich rodín? Do tejto realizácie najcennejšieho projektu?

Z toho bohatého švédskeho stola tém, ktoré sa dnes núkali, by niekto povedal: „Kvôli tomu ste volali biskupa až z Ríma? Veď povedal iba také samozrejmé veci, veď to všetci vieme.“ Je to pravda. V týchto veciach, ktoré sú staré ako človek, sa nedá povedať nič nového. Ale dá sa povedať, možno nie, aby to boli veci nové, aby sme sa utvrdili v tých veciach, o ktorých vieme, že sú správne. Nie je dôležité, aby sme neustále kázali čosi nové. Práve naopak. Kážeme stále to isté, pretože je to pravdivé. A tak vlastne prosme o to, aby naša spoločnosť, naše rodiny, naše farnosti boli tým miestami, kde sa bude odovzdávať tradícia otcov Cyrila a Metoda, kde bude prežívaná viera a táto tradícia spolu s vierou bude základom zdravej rodiny, ktorá sa tak stane privilegovaným miestom odovzdávania ľudskej kultúry a duchovnej viery.

Amen.

pripravili: M. Gondová, M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.