Všimol som si ho pri spievaní žalmov na tohtoročnom odpuste k sv. Anne. Jeho hlas mi niečo hovoril, ale keďže som bol sústredený na slávnostnú sv. omšu, ako osobu som si ho nevšímal. Veď v homílii otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa zneli slová o rodine, o ohrození rodiny u nás na Slovensku, aj vo svete. Zbadal som ho na konci sv. omše. Mal sadru na ruke a na nej namaľované dve rozprávkové princezny. Nejako mi to nešlo do hlavy. Pán v rokoch a princezny na sádre? Pri otázke, kto mu ich namaľoval, s pokorou, ale so širokým úsmevom povedal: „Moja vnučka“. Odsnímal som ho a odišiel som.
Keď som po nevydarenom pokuse o bleskový rozhovor so slávnostným kazateľom stál opretý o zábradlie, zrazu sa predo mnou znovu objavil pán so sádrou na ruke. V duchu som ďakoval Bohu, lebo som si myslel, že tohtoročná bleskovka z odpustu k sv. Anne už v našom farskom časopise nebude.
Pán Balún, čo vám hovorí toto pútnické miesto sv. Anny?
Pútnické miesto vo farnosti Kluknava je mi blízke a milé. Moja mama sa volala Anna a s ňou som chodieval aj sem na toto pútnické miesto. Mám pred sebou obraz mojej mamy, ako sme sa spolu každý večer modlievali sv. ruženec, litánie a pod. Mám obraz i spomienku, ako sme doma čítali náboženské knihy, ako nám vysvetľovala mnohé veci z náboženstva. Od útlych chlapčenských rokov som miništroval a bola to moja mama, ktorá mi ako chlapcovi vysvetľovala jednotlivé časti sv. omše, (v tých časoch sa sv. omše slúžili ešte v latinčine) i pravdy viery. A tak, keď pozerám na obraz sv. Anny, vidím zároveň svoju mamu, ktorá nás poúča, ktorá nám rozpráva a s ktorou sa modlime.
Príklad i význam a úcta k svätej Anne je aj v dnešnej dobe veľmi významná a potrebná. Tu myslím na svoju manželku, ako matku mojich detí i na svoje nevesty ako matky mojich vnúčat. Aj za nich som prosil, aby naozaj s láskou pristupovali ku svojim deťom, mojim vnúčatám. No a rodina je aj v tom hierarchická, že tí starí rodičia už si vlastne užívajú plody aj svojej výchovy. A vďaka Bohu, že tých takmer päťdesiat rokov profesionálneho pôsobenia v divadle a na koncertoch… to všetko je za mnou, to je minulosť. Teraz nastáva veľká kariéra. Dedo, dedko, starý otec, to je niečo úžasné. Teraz zbieram také čiastočné plody, aj keď väčšina z toho patrí mojej manželke, to zas treba povedať otvorene… Ona bola i je príklad svätej Anny vo výchove spojenej s modlitbou – živý príklad. To je to dedičstvo otcov, to, o ktorom hovorievame, alebo ktoré tak často dehonestujeme, aj vo svojich slovách, vo výrazoch. To je práve to, čo prenášame aj na svoje vnúčatá. Príklad je nezastupiteľný. Ďakujem Bohu za to, že večer čo večer vidím svoje deti, ako so svojimi deťmi, mojimi vnúčatami, sa modlia a keď sú u mňa, tak sa modlievame spolu. A to je najväčší poklad, ktorý mám v živote, to je najväčšia kariéra.
Myslíte, že kríza rodiny, ktorá zaznela aj medzi riadkami v homílii otca arcibiskupa je v tom, že nie je prítomná spoločná modlitba v rodinách, že nie je spolupatričnosť v rodine, že sa nekľačí na kolenách a nemodlí sa?
Samozrejme, ale vždy boli krízy. Poviem príklad. Teraz som si spomenul v súvislosti s kázňou. Ešte ako mladý človek, mladý začínajúci spevák, bol som pozvaný na päťdesiate výročie sobáša našim susedom zaspievať pri svätej omši. A keď som sa pýtal toho dedka, kedy mal tú babku najradšej, tak mi tak, fajočku bafkajúc, pozerajúc sa hore, vraví: „Ferku, keď tak dumem, ta teraz.“ Očakával som, že povie, ako za ňou behal, keď bol mladý, na tej zábave, atď. A on, na moje prekvapenie, povedal, že teraz. Po päťdesiatich rokoch spoločného života. A ja sa pýtam: „Dedko, a prečo teraz?“ „No šak ty dobre vieš, aký som bol, čo všetko som vyparatil… Ale ona ma vždy „obriadila“ s láskou, dala mi najesť i posteľ krásne ustlala.“ A to sú práve tie veci, ktoré sa rodili v modlitbe. To prekonávanie problémov.
„A najväčší som, keď som na kolenách“, povedal Louis Evel. A keď všetko prehrmí cez deň, cez týždeň a zrovnáme to na kolenách večer, potom je to nádherné.
To je tá manželská láska.
Áno. Zaľúbenosť, tá pominie. Ale láska je až po ten hrob. Ja veľa o tej láske hovorím a moja manželka ju praktizuje. Je to tak, že ten vzor je nesmierne potrebný, nesmierne užitočný. Ďakujem Bohu za svoju manželku, za svoju matku, a skutočne poviem, aj za svoje nevesty.
Ako ste sa dostali k spevu tu v Chminianskej Novej Vsi?
V kostole som začínal ako chlapec. Boh mi dal ten dar spevu… A opäť to bola moja mama, ktorá ma držala nakrátko…, tešila sa z mojich úspechov, no nikdy mi nezabudla pripomenúť: „Dávaj pozor, lebo ten dar máš od Boha!!!“ Snažil som sa celú svoju kariéru žiť tak, aby som sa nespreneveril tomu daru, ani Darcovi… A ako vidíte, celá kariéra je za mnou. Spieval som v mnohých krajinách Európy i v Kanade, no zaspievať si v mojom „rodnom“ kostolíku je úžasné… A plní sa mi aj moje želanie – v kostole skončiť svoju veľkú kariéru… Spieval som napríklad polorecitál v mojej obľúbenej bazilike Sancta Maria Maggiore v Ríme, aj otcovi arcibiskupovi Vasiľovi na biskupskej vysviacke v Santa Maria Maggiore v Ríme. A teraz sme sa opäť stretli po troch rokoch tu pri svätej Anne. Nie je to krásne? Nie je za čo ďakovať Bohu?
Ďakujem za rozhovor.
pripravili: M. Gondová, M. Magda