Bol piatok 13. februára 1948, prvý piatok po Popolcovej strede. V jednom z podjavorinských kostolov sa práve konala prvýkrát pobožnosť krížovej cesty, lebo do roku 1948 v kostoloch obrazy znázorňujúce krížovú cestu neboli. Túto skutočnosť osobitne vyzdvihol kňaz keď povedal, že táto krížová cesta vojde do histórie farnosti. No že poznačí aj jeho na mnoho rokov, o tom nemal ani tušenia.
Po skončení pobožnosti kňaz ešte zostal v kostole, kľačiac v tichej modlitbe pred bohostánkom. Potom vstal, že pozhasína svetlá, zamkne kostol a pôjde do farskej budovy, ktorá stála v blízkosti kostola. Stihol však len zhasnúť svetlá a keď sa chystal zamknúť vnútorné dvere kostola, postavil sa mu do cesty neznámy muž a takto ho oslovil: „Chcel by som sa vyspovedať pán farár, dúfam, že mi to neodmietnete.“ „No tak poďte“, odvetil mu na to kňaz. „Sadnem si do lavice, vy si prisadnete ku mne a vyspovedám vás.“ Ešte sa však neznámeho stačil opýtať: „Vy nie ste z tejto farnosti, však? Lebo vás nepoznám. Odkiaľ ste?“ „To sa o chvíľu dozviete“, prehovoril neznámy muž.
Keď už obaja sedeli v lavici, rozhovoril sa: „Viete, učili nás, že každoročne sa treba vyspovedať a aspoň vo veľkonočnom čase prijať prevelebnú Sviatosť Oltárnu.“ „Kedy ste to urobili naposledy?“, opýtal sa kňaz. No z odpovede, ktorej sa mu dostalo, mu naskočili zimomriavky: „Bolo to viac než pred štyrmi rokmi, lebo potom sa zapojil do odboja proti Nemcom, zabíjal som ich a …chcel som zabiť aj vás.“ Kňaz si náhle spomenul na noc z 13. na 14. januára 1945. Chytil si hlavu do dlaní, sklonil sa na lavicu a prestal na okamih vnímať okolie. Pred vnútorným zrakom sa mu vybavilo všetko, čo sa v tú noc stalo.
Bola asi jedna hodina po polnoci, keď mu sused zaklopal na okno v spálni. Otvoril ho a opýtal sa, čo sa deje. Dostal odpoveď, že chlapci (no ako neskôr zistil, boli to dospelí muži) si chcú pohovoriť s pánom farárom. Podal teda susedovi kľúče a povedal: „Kým odomkneš, oblečiem sa a počkám na nich v kancelárii.“ Susedovi to však nedalo pokoj a pýtal sa, čo len môžu od pána farára v túto nočnú hodinu chcieť. Šiel preto tesne za nimi a tak mohol počuť a vidieť, ako jeden z nich namieril na kňaza samopal a povedal mu: „Odbila tvoja posledná hodina, kľakni na kolená a pomodli sa Otčenáš.“ Až vtedy si sused uvedomil, čo sa deje, že muži prišli zabiť kňaza, ktorý bol z farnosti už sedem mesiacov preč. „Nestrieľajte!“, náhle skríkol sused. „Veď to nie je ten, ktorého hľadáte! Toto je iný kňaz a je tu iba krátko!“ Keď sa muži presvedčili, že to, čo farárov sused hovorí, je pravda, odišli z fary preč. Ráno sa celá obec zhrozila nad tým, že v noci boli zastrelení manželia – mlynári na pažiti a dokonca aj ďalší občan, ktorý býval v hornej časti obce. A kňaz si vtedy jasne uvedomil, že nebyť suseda, bol by aj on skončil svoju pozemskú púť. Toto všetko sa teraz vynorilo kňazovi, schúlenému na lavici v spomienkach. A keď kňaz konečne zodvihol hlavu zistil, že neznámy muž už pri ňom nebol. Zamyslený nepostrehol, že odišiel a nezačul ani poznámku, čo prehovoril: „Ale veď on zaspal. Nevadí, nechám ho teda spať.“ Keď kňaz zistil, že neznámy je preč, v duchu si povedal: „Iste ešte príde deň, keď sa vráti a dokončíme to, čo sme začali. Toto bolo len prerušenie spovede.
A budúcnosť mu dala za pravdu. Po tej osudnej noci z 13.na 14. januára 1945 sa pokúšal zistiť, kto boli tí muži, čo ho chceli zastreliť. Nedozvedel sa však nič. No pokračovanie prerušenej spovede mu na túto otázku dalo jasnú odpoveď. Stalo sa totiž nasledovné. Kňaza v spomínanej podjavorinskej obci štátne úrady obvinili, že je zodpovedný za to, že roľníci nechceli vstupovať do JRD a nariadili jeho preloženie do obce pri Bratislave. Tam zažil prekvapenie, na ktoré nezabudol do smrti. V jeden deň sa ozvali zvony z kostolnej veže a oznamovali úmrtie jednej z farníčok. Vybaviť pohreb prišiel na faru jej syn a kňaz na veľké prekvapenie zistil, že je totožný s tým neznámym, ktorý mu pred rokmi odišiel zo spovede. A teraz syn nebohej pánovi farárovi povedal: „Bol by som rád pre spásu mojej matky, ale tiež pre spásu mojej duše, keby sme dokončili to, čo sa v roku 1948 nepodarilo. Vyspovedáte ma pán farár?“ „Rád! A nielen preto, že ste ma vtedy nezastrelili, ale predovšetkým preto, že Božie milosrdenstvo je veľké a bez hraníc. A to, čo mi teraz poviete, čím uľahčíte svojej duši, zostane spovedným tajomstvom. Veď i to, že som bol preložený do tejto obce, bolo v Božom pláne a zaiste aj z toho dôvodu, aby sme prerušenú spoveď mohli dokončiť.“
spracoval Pavol Majerník ml.