Po roku 1776 sa začala reorganizácia štátnej správy a výsledkom bolo rozdelenie územia Šarišskej župy na 6 okresov. Široké sa stalo sídlom slúžnovského okresu – Processus Sirokiensis so 41 obcami v roku 1831 alebo s 50 obcami v roku 1877. Rozkladal sa na hranici so Spišom od Brezovice po Lipany a v juhosevernom smere od Hrabkova až po hranicu s Poľskom. Od roku 1843 bol každý slúžnovský okres rozdelený na 3 obvody. Širocký okres mal obvody: Širocký, Radatický a Veľkošarišský. Úrad mal miesto za kostolom (dnes starší dom u Šofrankovcov), kde mal hlavný slúžny svoju úradnú miestnosť, pri nej bola dlhá, veľká miestnosť pre úradníkov a súdne pojednávania. Vedľajšie priestory domu slúžili ako domácnosť hlavného slúžneho. Pre potreby slúžneho a jeho úradu patrilo aj hospodárske zázemie, umiestnené za kostolom. Zo súdnej činnosti úradu sa uchovala správička, že previnilcovi vymeraný trest napísali na lístoček, aby s ním zašiel do susedstva k hajduchovi, ten dotyčného poľutoval, ale na dereši mu vyťal, koľko bolo napísané. Keď sa úrad presťahoval do Prešova, celé zakostolie sa stalo panstvom Dormusa. Za 1. ČSR v priestoroch úradu bola žandárska stanica a väzenie.
Príklad zo štatistickej činnosti okresov – vysťahovalectvo v rokoch 1880 – 1888: Okres počet obcí vysťahovalo sa vrátilo sa ostalo v cudzine Širocký 59 1902 ľudí 421 ľudí 1481 ľudí Za župu 378 17 768 ľudí 3787 ľudí 13 891 ľudí.
V Širokom bol od roku 1853 zriadený poštový úrad, prvý z okolitých obcí. Po jeho pôsobisku v Malikovského panskom dome pri Línii zostal dodnes názov Stará pošta.
Po dokončení železničnej trate do Košíc v roku 1872 zaniká poštová stanica a Široké stráca pravidelné spojenie s Prešovom. Na dôsledky nás upozorňuje článok z Národných novín z 23. mája 1873, v ktorom dopisovateľ zo Šariša upozorňuje na neúnosný stav, keď na súdnu pokonávku na okresnom úrade v Širokom musia stránky priviezť a odviezť sudcu z Prešova. Slúžnovský úrad zo Širokého sa postupne premiestňuje do Prešova (1903), ale názov sa aj naďalej používa do roku 1909.
V lete roku 1831 prenikla z Haliče v Poľsku epidémia cholery na východné Slovensko. Mala prudký nástup v počte zomretých, preto dala šľachta na radu lekárov dezinfikovať studne a príbytky postihnutých. Keď aj naďalej ľudia mreli a zovšadiaľ prichádzali len zlé správy, ľudia podľahli panike, že sa páni chcú zbaviť nespokojných ľudí práškami. Nespokojnosť prešla do otvorenej vzbury v Zemplíne a keďže páni z Merníka mali pozemky aj v Kluknave, cez služobníctvo sa vzbura preniesla na Spiš, odtiaľ do Víťaza, kde ľudia nikdy nemali ďaleko od slov k činom. Na zlú správu podnotára z Víťaza prešovský podžupan Merše reagoval trestnou výpravou 10. augusta 1831, ktorá dolapila a v hneve vlastnoručne popravila uhliara Valenta Rabatina, ktorý potom na výstrahu musel visieť zašitý vo vreci na polceste do Širokého. Odvtedy toto miesto ľudia nazývajú Máry mužov – Marmužov. Ostatných účastníkov vzbury výprava zbila. Koľko obetí si vyžiadala cholera v Širokom nevieme, lebo matrika zomretých sa začala písať až v roku 1834.
Zapisovanie narodených je od roku 1819 a matriku sobášených na farskom úrade vedú od roku 1852. Od roku 1895 vedú sa len štátne matriky. Cholera vypukla aj v roku 1855, keď si v celej vtedajšej farnosti vyžiadala 72 obetí a v roku 1873 zase v celej farnosti 32 ľudí.
Širocká farnosť od 14. storočia patrila pod Egerskú diecézu do roku 1804, keď bola zriadená Košická diecéza a v Širokom v tom čase pretrvával aj dekanát. Po roku 1776 Víťaz stráca vlastnú farnosť a pričleňuje sa ako filiálka spolu s Ovčím k širockej farnosti, kam ešte patria osady: Bzikalovec, Skalka (Dzivý), Branisko, Kolbach, Dolina a Jacab-Vagás.
prevzaté z histórie Širokého