Aký nádherný pocit, keď sa stretnete s ľuďmi zo svojej rodnej obce v ďalekej Prahe. Ale ešte radostnejšia chvíľa, ak vám Pražák v rozhovore povie, že on pozná Víťaz.
Už je zvykom, že chlapi, ale aj ženy z východu pracujú v ďalekej Prahe. Pracuje sa tu „od vidím, do nevidím“, ale aj napriek tomu si nájdete čas na to, aby ste v deň Pána boli na svätej omši aj napriek únave.
Vršovice – barokový kostolík po ceste okolo učupeného staručkého futbalového štadióna. Nádherné prostredie s rušným životom, ktorý pretína hukot kolies pražských električiek. Je 18:30, malá skupinka „tvrdých“ chlapov z Víťaza prichádza práve včas. O 19:00 začína sa svätá omša.
Pán farár víta postupne prichádzajúcich do malého kostolíka, ktorý by v našej obci bol už dozaista obnovený. Na otázku: „Odkiaľ ste, chlapi?“ Ticho odpovedám, ako sa v chráme patrí: „Zo Slovenska, z Víťaza, od Prešova“. Hruď sa mi začína rýchlejšie pohybovať a dych je trasľavejší. „Ja Víťaz poznám!“ V tom, akoby ma boxér ovalil pravým direktom. „Tak tedy vítejte!“ „Ďakujme pekne“, odpovedáme nesmelo.
Pán farár nám hneď ponúka Katolícke noviny, ktoré sú pre hŕstku ľudí bezplatné. Nikde nevidíme mikrofóny, ako asi bude počuť toho, ktorý zastupuje Krista? Miništrant zvonením oznamuje začiatok sv. omše. Všetci vstávame a pán farár po úvodnom slove pristupuje bližšie pred prvé lavice, privíta všetkých a začína obrad Kristovej obety.
Osobne víta nás Víťazanov, ktorým už fakľa prudko horí na srdci, ticho sa skláňame a vyznávame svoje hriechy. Sedíme v poslednej lavici, ako podľa Sv. písma. Nevyberáme si popredné miesta, aby sme nemuseli presadnúť na iné, ale naopak posúvame sa na výzvu smerom dopredu.
Ako hrom rezonujú slová, ktoré v homílii povedal kňaz. Citujem: „Vo Víťaze za najtvrdšej totality postavali kostol“. „Tak aj to vedia vo vzdialenej cudzine o rodnom Víťaze?“, šeptáme si navzájom. Počas kázne je živá debata, odpovedá sa na otázky. Do diskusie sa zapájame aj my, všetko sa v laviciach otáča. Vyberáme Český spevník, zapájame sa do spevu na plné hrdlá. Chválime Boha, až sa kantor za nami obracia a prikyvuje hlavou.
Po svätej omši prichádza k nám hlúčik ľudí, aby sme si zaspievali. „Ktorú? pýtam sa.“ „A okolo Levoči“. Dobre, sme za každú srandu a už spievame. Keby to bolo vo Víťaze, pomyslím si, tak by starší kričali: „Sodoma, Gomora!“ „Túto poznáte?“ Dodávam: „Dolu Vicežom jareček ceče.“ „Tuhle ne.“ Tak vás ju ešte naučíme.
Chrám sv. Václava – Vršovice
Chrám sv. Mikuláša – Vršovice
Ján Jenča, Víťaz