ROZHOVOR

farár v Hnúšti
nar. 16. 9. 1957
ord. 19. 6. 1982
v Banskej Bystrici

Tento rozhovor som zrealizoval ešte v minuloročnom pôstnom období s myšlienkou predstaviť všetkých kňazov, pochádzajúcich z našej farnosti. Dovolím si tvrdiť, že mnohí z nás nemajú prehľad, kde naši rodáci – kňazi teraz pôsobia.
Toto predstavovanie chceme ponúknuť našim čitateľom pri príležitosti 50. výročia posvätenia teraz už farského kostola sv. Jozefa, robotníka (1961).


Nachádzame sa na rímskokatolíckej fare, kde je farárom rodák z našej filiálnej obce Ovčie pán kanonik Michal Jenča. Chcel by som sa ťa, duchovný otec, na začiatok opýtať, či je Hnúšťa tvojou prvou farnosťou, alebo si bol predtým niekde kaplánom?

Po kňazskej vysviacke som bol kaplánom v Krásnohorskom Podhradí. Bolo to v roku 1982, zároveň som pomáhal na biskupskom úrade ako archivár. Kaplánom som bol preto, lebo farár bol riaditeľom biskupského úradu a potreboval pomoc vo farnosti, tak som vo voľnom čase chodil do Rožňavy. Tam som bol dva a pol roka a potom sa uvoľnilo miesto v Kokave. Takže mojou prvou farnosťou bola Kokava od roku 1985 do roku 1993.

Takže od roku 1993 pôsobíš tu v Hnúšti. Ako si si zvykal na tento kraj? Je to Novohrad alebo Gemer?

Hnúšťa je už Gemer. Za Klenovcom od Kokavy dole je Novohrad, my sme lučenecký okres – Gemer.

Iný kraj, iný mrav. Bolo ťažké pre teba ako kňaza zo Šariša privykať na Gemer?

Ťažko povedať. Prišiel som do Kokavy ako mladý kňaz a pomerne ľahko som si zvykol na prostredie, lebo to bol život na dedine. Často som sa pohyboval po osadách, po ľuďoch, vtedy ešte po rodinách, takže život na dedine mi bol blízky, keďže aj ja pochádzam z dediny. Toto mi nevadilo, skôr v tom zmysle, že náboženský život je tu iný, ako u nás doma. Kostoly tu neboli také preplnené, ale problémy sme nemali. S ľuďmi som sa pomerne skoro spoznal, hlavne pri návštevách, vianočných koledách, takže zvykol som si. Samotná Hnúšťa mi nebola cudzia, lebo môj predchodca, ktorý bol v Kokave, býval tu v Hnúšti. Chodieval som k nemu na návštevu, aj k tomu pánu farárovi, čo tu bol správcom fary. Takže hnúšťanské prostredie mi nebolo cudzie. Keď som sem prišiel, veľa ľudí som tu už poznal.

Takže preorientovanie sa nebolo ťažké.

Nebolo, lebo za tých osem rokov som sem často chodieval, poznal som to tu. Čo sa týka mentality, mestečko je uzavretejšie ako dedina.

Koľko má teda Hnúšťa obyvateľov?

Hnúšťa má 7 600 obyvateľov, z toho sa ku katolíckej cirkvi hlási v samotnej Hnúšti okolo 2 500, bez vyznania tiež asi 2 500, okolo 1 500 sa hlási ku evanjelickej cirkvi. Asi 1 000 ľudí je bez vyznania, zopár sa ich hlási k jehovistom, potom tu máme menšie desiatky ľudí z iných kresťanských spoločenstiev. Ale väčšinou sú to katolíci.

Ktoré filiálky patria do Hnúšte?

Do Húšte patrí Klenovec, Rimavské Brezovo, také väčšie dediny. Klenovec má okolo 3 000 obyvateľov, Brezovo má okolo 500 – 520. Potom sú tu lazy, asi 4 dedinky, kde býva okolo 30 – 40 ľudí, ktorí patria do mojej farnosti.

Ako vnímaš ako duchovný otec tunajšiu mládež? Je aktívna ako u nás na východe?

Keď som prišiel do Kokavy pred 16-timi rokmi, mládež bola aktívnejšia. Mladí venovali viac času aj stretávaniu sa, aj príprave na hudobné vystúpenia v kostole. V dnešnej dobe deti nie sú také zapálené. Keď sa prihlásia, že chcú cvičiť, prídu zopárkrát. Málo ich vydrží stáť dlhší čas, aby ostali v spoločenstve, napr. pri príprave na Vianoce, na Veľkú noc.

Máme tu menší spevokolík (osem dievčat, chlapcov je ťažšie dohnať), ktoré nacvičujú s pani kantorkou. Pán učiteľ zo Soboty skladá detské melódie na úrovni, či už od pána Rúfusa zhudobní pár jeho básní a s tým nacvičuje, máme také vstupy vo svätej omši. Môžem povedať, že práca je trocha iná, ako u nás na východe v našich farnostiach. Samozrejme, je tu menej detí, chýba stredná generácia. Deti na náboženstvo niekedy chodia, pripravujú sa na prvé sväté prijímanie, ale rodičia s nimi do kostola neprídu. Nemá ich kto podržať, popohnať, aby išli, pripravovali sa a vydržali. Tá stredná generácia chýba.

Čo neskôr, keď deti dorastú? A ako je to so sviatosťou birmovania? Nechýba im, alebo majú záujem o túto sviatosť, aby boli „kompletní“ dospelí kresťania?

O sviatosť birmovania majú záujem. O deti majú záujem hlavne tí rodičia, ktorí nie sú Hnúšťania. Sú to dievčatá, ktoré sa vydali z Oravy, zo Spiša. Vplývajú na tie deti, aby sa prihlásili a chodili, poprípade ešte staré mamy. Rodičia, ktorí vyrástli priamo tu v meste, nemajú záujem. Počul som, že niekedy tu bol veľký závod, kde robilo 3 000 ľudí. V čase ateizácie to mali „pod palcom“ komunisti – dali 200 korún a 2 pol deci rumu, ponadávali na cirkev a už ich mali podchytených; takže závod a vedúci predstavitelia veľmi vplývali na tých ľudí.

To je ten Lučobný?

Áno, Lučobný závod. Slovenské lučobné závody – to bola vojenská technika gumová, robili tu gumu a rôzne tesnenia na tanky a autá.

Nerozumiem názvu Lučobný.

Tá časť bola vojenská, bolo to utajené. Robili do aút gumené podlahy, tesnenia, plynové masky, v prípade ohrozenia a potom všelijaké riedidlá, drevené uhlie. Bolo tu zamestnaných veľa ľudí, preto bol taký vplyv komunistov.

A čo potom po birmovke? Čo takí tridsiatnici, päťdesiatnici, aké je ich praktizovanie viery? Je to skok a potom už len tí starší?

Po birmovke, keď deti už trošku dorastú, prijmú ešte sviatosť manželstva. Ale pokiaľ nepotrebujú krst, tak ich skoro nevidieť. Keď idú deti na prvé sväté prijímanie, väčšinou matky i otcovia do kostola neprídu. Dozerajú na to staré matky, ako som hovoril, tie ženy, ktoré sa tu vydali. Samozrejme, máme v kostole aj niekoľko mužov strednej generácie, ale tých môžem spočítať na dvoch rukách. Osem až desať takých „pevných“, ktorí sa zapájajú tak, že sa striedajú a každú nedeľu má iný službu.

Máte tu spoločenstvá, napríklad Modlitby matiek?

Modlitby matiek trvali asi 3 roky, ale rozpadlo sa to. Zaniklo, lebo sa presťahovali inde, potom prišli problémy s robotou. Takže spoločenstvá nemáme, okrem takých, kde sa modlia ruženec – ružencové bratstvo.

Na Slovensku už pomaly iba tí starší chodia do kostola.

V týždni iba tí starší chodia, v sobotu večer prídu aj takí, ktorí v nedeľu nepôjdu, zopár z tej strednej generácie. V týždni jedine vtedy, keď mám rozdelené upratovanie po týždni – partie žien. Keď vyjde tým mladším, alebo si zoberú dovolenku, tak prídu na sv. omšu a potom zostanú upratovať kostol, ale väčšinou sú to staršie tety, aj chlapov máme tak dvoch – troch v týždni na sv. omši, žien 25 – 30 priemerne.

Prechádzame pomaly na systém samostatnejšieho usporiadania cirkevného života. Dajú sa usporiadať akcie – napr. veriaci pripravia nejaké koláče, zíde sa nejaké spoločenstvo. Spätná väzba – peniaze sa dajú použiť na iný cirkevný cieľ. Ako je to v meste? Pýtam sa preto, lebo keby sme to urobili v našej farnosti, tak by sa to asi neujalo.

Nie, toto tu zatiaľ nefunguje.

Takže všetká finančná pomoc je len vo vlastnej réžii, čo si nazbierate medzi veriacimi?

Áno, medzi veriacimi. Keď požiadame o finančnú pomoc mesto, tak nie sú úplne odmietaví, napríklad vlani s odstupom dvoch rokov nam dali 100 000 korún na zvony a na hodiny, ktoré však slúžia mestu a ľuďom. Občas nám mesto finančne prispeje. Napríklad dali nám trikrát po 20 000 korún.
Ale mohli by dať viacej.
(Smiech). Aj oni majú svoje problémy.
Chcem iba povedať, že Cirkev vždy prináša a aj prinášala duchovnú obnovu, morálny systém, ktorý pomáha tomuto mestu.

No, to si myslíme tiež, že pomáhame. Mesto si to však nemyslí. Neviem, či si vôbec uvedomujú, čo cirkev prináša.

Na záver nášho rozhovoru ťa chcem poprosiť o duchovný odkaz.

Čo mi leží na srdci! Napríklad ako sa modlíme modlitbu Otčenáš, posväť sa meno tvoje,… buď vôľa Tvoja… A mne veľmi vadí u mladých ľudí, u dospelých, ale aj u starších, keď niekto hreší meno Božie. Mám túžbu, alebo snahu práve toto pripomínať. Aj doma pri sv. omšiach to vždy zdôrazňujem: „Keď verím v Boha, tak nehreším a neurážam meno Božie. Aby si každý veriaci uvedomil, že Boh – meno Božie je pre mňa čosi tajomné a mám ho mať v úcte.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a M. Gondová