Už iba pár dní nás delí od najkrajších sviatkov, na ktoré sa nesmierne tešíme. Prečo naj, pretože sú to sviatky narodenia Pána nášho Vykupiteľa, čiže, ľudovo povedané, sú to vianočné sviatky. Máme nesmiernu radosť, že sa môžeme spoločne zísť k štedrovečernému stolu, zaspomínať si, čo sme prežili od minulých sviatkov či v radosti alebo v smútku.
Pri tejto príležitosti by som vám všetkým chcel predstaviť nášho rodáka, ktorý ma vždy na mysli čas jeho zármutku a veru si aj utrie nejednu slzičku. Je to náš rodák Valent Sabol. Spolu s manželkou Helenou vychovali štyri deti – troch synov a jednu dcéru. Veď ako sám hovorí: „Dievča v dome je ako kvet v záhrade.“ Všetci sa spoločne tešili zo života. Deti rástli, dobre sa učili, ba čo je potešujúce, syn a dcéra vyštudovali na právnickej fakulte, ďalší syn ukončil prírodovedeckú fakultu. Iba najmladší sa akosi od nich odlúčil, viac ho zaujímala manuálna práca.
Iba v kocke sme načreli do života nášho rodáka Valenta. Ako sám hovoril, odpracoval plných štyridsať rokov v Zlievárni v Krompachoch, kde je práca ťažká a veľmi prašná. Kto tam pracoval, dá mi za pravdu, že vŕtať alebo brúsiť odliatok, aby vyhovoval norme, nie je ľahké. Ale preto, že chcel, aby sa jeho deti mali lepšie a aby v rodine bolo dobre, pracoval.
Svoj voľný čas si našiel aj pre ľudí, veď v tesárskych prácach bol hotový majster a pomáhal ľuďom stavať strechy, robiť rôzne šalovacie práce. Keď sa pozrieme o pár rokov dozadu, neboli to roky ľahké. Už za mlada pracoval na poli. Zem živila celú rodinu, ale bolo treba ju dobre a s láskou obrábať. Rodinka bola šťastná, veď aj manželka Helena pomáhala. Keď mala voľný čas, odchádzala za prácou na družstvo.
Takto plynuli dni, mesiace a roky až do doby, keď nastal v jeho živote veľký zlom. Samozrejme, že očakával lepšiu pohodu, keď bude na zaslúženom odpočinku (dôchodku).
Prišli roky 2003, 2004. Došla nečakaná správa, že zomrel najstarší syn. Bol to šok, veď sa tešili na oslavy jeho polstoročnice. Nedožil sa. Ešte sa nepozviechal z tejto tragédie, keď mu zomrela manželka. Odprevadiť na poslednej ceste syna a zakrátko manželku bolo na neho priveľa. Obával sa, ako hovoril, len aby sa nezrútila jeho nervová sústava. Aj keď to bolo ťažké, ani nie za celý rok vyprevádzal najmladšieho syna. Do jedného roka prežíval a na poslednej ceste vyprevadil troch svojich blízkych. Na Valentovi to zanechalo smútok na tvári. Je potešujúce a dáte mi za pravdu, že Valent má vždy krok rezký, telo vzpriamené, ale jeho srdce je ranené.
Dcéra Marienka, ktorá býva v neďalekom Hrabkove a každú nedeľu je doma, neodpustí si, aby si otca na tento deň nezobrala k sebe. A tak sa snaží odpútať ho od myšlienok, ktoré ho sprevádzajú. Denne si spomína na svojich najbližších. Aj syn Janko sa príde pozrieť a porozprávať sa s otcom, a aj keď býva ďaleko, chce svojho otca vidieť, veď rozprávať sa cez telefón je celkom iné ako naživo.
Preto na záver prajem spomínanej rodinke len to najlepšie. Aby sa Valent v živote tešil zo svojich vnúčat a bol dobrým dedom. A vám, Marienka a Janko, prajeme, aby ste nezabudli na svojho otca, ktorý svoj život zasvätil len a len vám. K tomuto želaniu sa pridávame všetci, ktorí Valenta poznáme. Tvoj život, Valent, bol neľahký, ale keď veríme v Najvyššieho, zakrátko budeme oslavovať. On nám pomôže.
Jenča Imrich, Víťaz