O autorovi
Jozef Vadkerti je katolícky kňaz. Pochádza z Dvorov nad Žitavou. V súčasnosti pôsobí ako farár vo farnosti Bratislava-Podunajské Biskupice, zároveň je poverený výkonom dekanskej služby v dekanáte Bratislava-Juh. Študoval v Ríme na Lateránskej univerzite sociálnu náuku Cirkvi.
V apoštolskom vyznaní viery sa modlíme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev.“
Minimálne raz v týždni vyznávame túto pravdu viery, predsa sa však často v diskusiách pri spomienke na Cirkev cítime trochu neisto či nepríjemne. Naša neistota môže prameniť aj z toho, že nevieme, ako na otázky o Cirkvi správne reagovať. A to nás zneisťuje. Omyly Cirkvi, ktoré sa stále vyťahujú, nás robia nesebavedomými kresťanmi. Niekedy sa ocitáme v pozícii, že máme obrániť Cirkev, ale nedokážeme to. Sami nevieme, prečo sa Cirkev v niektorých situáciách zachovala tak, ako sa zachovala. Máme ju radi, no nevieme zdôvodniť prečo. Chceme sa jej zastať, ale cítime sa argumentačne bezmocní. Máme ťažkosti stáť si za svojou vierou, a preto debatu často ukončíme vetou:
„Cirkev teraz nerieš.“
Takéto správanie sa podobá situácii, keď mužovi kolegovia povedia:
„Vieš, s tebou nemáme problém, radi by sme ťa zavolali, ale tvoja manželka…“
Aby muž situáciu zachránil, odpovie:
„To neriešte, moja manželka je už raz taká.“
Takýto postoj však zraňuje jeho manželku. Muž sa nedokázal verejne zastať tej, ktorú má rád. Ak má svoju manželku skutočne rád, takýto postoj kolegov ho zarmúti. Keď neprijímajú jeho manželku, vlastne neprijímajú ani jeho. Veď sú jedno telo.
Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára o nej obraz.
Cirkev je spoločenstvo veriacich, ktoré založil Ježiš Kristus. Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára obraz o nej. Ako sa teda cítime ako členovia Cirkvi? Uvedomujeme si vôbec, že sme jej členmi? Tešíme sa z toho alebo nás to necháva chladnými? Ako reagujeme na urážky Cirkvi? Cítime sa bezbranní? Nie je nám nepríjemné byť členmi spoločenstva, ktoré mnohí kritizujú? Alebo nás trápi, že množstvo ľudí si nevie nájsť cestu k Bohu pre to, že nevedia prijať náuku Cirkvi?
Názor Boh áno, Cirkev nie zrejme počúvame dosť často.
Mnohí tvrdia, že oni by aj verili, len im prekáža Cirkev. Ježiš hlásal predsa odpustenie, lásku, porozumenie, prečo Cirkev hlása morálku?
A čo jej minulosť? Prečo sa stará do vecí, do ktorých ju nič nie je? A prečo mlčí v situáciách, keď sa treba vyjadriť? Tieto námietky nemôžeme len tak jednoducho odbiť. Ak má niekto takýto postoj, je dôležité zastaviť sa a začať ho počúvať. Prečo takto zmýšľa? Čo ho k tomu vedie? Tieto názory totiž niečo odhaľujú.
Nemáme šancu niekoho presvedčiť, aby prijal, či dokonca miloval Cirkev, kým neobjavíme, aký s ňou má problém.
Často sa diskusia pri obrane Cirkvi nesie v rovine apológie, čiže ochraňovať Cirkev pred útokmi. Usilujeme sa uviesť na správnu mieru veci, ktoré sa o Cirkvi hovoria. A je to potrebné. Apológia však nestačí. Ak chceme zistiť, prečo ľuďom Cirkev prekáža, treba začať pozorne počúvať.
Cirkev totiž tvoria ľudia, ktorí sú omylní a hriešni, preto boli a sú v Cirkvi aj chyby. Žiaľ, stáva sa – a nie zriedkavo, že chyby sa vytrhávajú z kontextu a nafukujú. Áno, boli križiacke výpravy, inkvizícia, pedofilné škandály a podobne.
Často však ani sami diskutujúci presne nevedia, o čo vlastne išlo. Vedia len, že to bolo a že to bolo zlé. Napokon, chyby sú aj inde, ale tie sa akosi prehliadajú. Samozrejme, toto neospravedlňuje Cirkev. Ak čo i len jeden človek bol Cirkvou nútený k viere, alebo bol odsúdený za to, že neverí, je to zlo.
Keď sa takéhoto konania členovia Cirkvi dopustili, treba na zlo poukázať, konať pokánie a pokiaľ sa ešte dá, aj ho napraviť.
A to sa, našťastie, aj deje. Blahoslavený pápež Jána Pavol II. verejne požiadal na začiatku jubilejného roku 2000 o odpustenie za krivdy, ktoré vykonali synovia a dcéry Cirkvi.
Čo je Cirkev?
Ak nezažívame spoločenstvo bratov a sestier, nemôžeme tušiť, čo je Cirkev.
Je veľmi zložité presne a zrozumiteľne definovať, čo je Cirkev. Preto sa používajú mnohé obrazy, ktoré pomáhajú chápať jednotlivé aspekty bohatstva Cirkvi.
Cirkev je nový Boží ľud, s ktorým Kristus svojou krvou uzavrel zmluvu (porov. KKC 781).
Tento ľud je jasne odlíšený od všetkých náboženských, národnostných, politických či kultúrnych zoskupení v dejinách. Boh nepatrí nijakému národu, ale Boh si vyvoľuje svoj ľud:
• jeho hlavou je Ježiš Kristus,
• jeho príslušníkom sa človek stáva vierou v Krista a krstom,
• jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,
• jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako miloval sám Kristus,
• jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta,
• jeho cieľom je Božie kráľovstvo
(porov. KKC 782).
Cirkev je v úzkom spojení s Kristom. Dokonca je s ním nielen v spojení – zhromaždená okolo neho, ale je zjednotená v ňom – v jeho tele (porov. KKC 789).
O tomto zjednotení Ježiš Kristus povedal:
„Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 4-5). Na inom mieste zase hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56).
Svätý Pavol hovorí o jednom tele, ktoré má množstvo údov. Každý tento úd má svoju vlastnú úlohu, poslanie, každý je iný, originálny a nenahraditeľný.
Sú vo vzájomnom spojení – ak trpí jeden úd, trpia spolu všetky, ak chvália jeden, chvália všetky (porov. 1 Kor 12).
Táto jednota víťazí nad každým ľudským rozdelením. Obraz tela pomáha vysvetliť jednotu v rôznosti, ktorá sa v Cirkvi nachádza.
Ďalším silným obrazom na vysvetlenie tajomstva Cirkvi je Cirkev ako Kristova nevesta. Písmo o manželstve hovorí ako o absolútnej jednote – budú dvaja jedným telom. Svätý Pavol vysvetľuje vzťah medzi mužom a ženou vzťahom medzi Kristom a Cirkvou.
Muži majú milovať svoje manželky tak, ako Kristus miluje Cirkev. On za ňu zomiera. A manželky sa majú tak podriaďovať mužom, ako sa podriaďuje Cirkev Kristovi (porov. Ef, 22-33).
Túto náuku nepochopíme, ak budeme vnímať muža a ženu ako dve rozdielne, izolované a individuálne bytosti. Prečo by mal muž milovať cudzinku a prečo by sa žena mala podriadiť cudzincovi? Ak sa však na muža a ženu budeme pozerať ako na jedno telo, ktoré je nerozdeliteľné, môžeme sa priblížiť k porozumeniu tohto tajomstva. Ani Cirkev, ani Krista nepochopíme, ak ich oddelíme. Pochopenie je len v ich vzájomnom spojení.
Jedným z ďalších obrazov je Cirkev, ktorá je chrám Ducha Svätého. Duch je ten, ktorý spája všetky údy navzájom a prepája ich s Hlavou. Duch je „princíp (základ) každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“ (KKC 798).
pokračovanie v budúcom čísle
-re-