V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.

Bratia a sestry,

mali by sme byť plní radosti pre Ježišovu radostnú zvesť. Avšak musí nám byť neúprosne pripomenuté tiež to, ako nedokonalé, ba zlé býva naše jednanie s druhými ľuďmi. Málo sa o nich staráme v tom dobrom slova zmysle. V tom tiež spočíva väčšina našich vín a našich hriechov. Práve preto nás môže povzbudiť, že Kristus prišiel práve pre tých, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a svojich hriechov. Bez obáv sa mu teda priznajme a radujme sa pri ňom z jeho lásky.

Milí priatelia,

Kristus vstal z mrtvých a svoje dielo zanechal cirkvi. I ona je jeho dielom. Opýtam sa vás preto: „Nebojíte sa cirkvi? Nebojíte sa byť cirkev?“ Myslím, že je to takto. Keď poviem Kristus, snáď budeme ochotní opakovať so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“ Ale čo poviete, ak vyslovím slovo cirkev? Tu vám odpoveď bude troška viaznuť, pretože je vo vás niekoľko pochybností. Preto by som sa chcel s vami na tieto pochybnosti pozrieť bližšie.

1. otázka: Prečo alebo načo je cirkev?

Či nám nestačí Pán Boh, nestačí nám Kristus? Na to nám veľmi vhodne odpovedá 2. vatikánsky koncil: „V každej dobe a vo všetkých národoch je Bohu milý ktokoľvek, kto ho má v úcte, koná a robí, čo je dobré a správne. Boh si však neprial posvätiť a spasiť ľudí jednotlivo bez akýchkoľvek vzájomných vzťahov, ale chcel z nich vytvoriť ľud, ktorý by ho opravdivo vyznával a jemu sväto slúžil“ (LG 9). Toto si teraz pripomeňme a zamyslime sa. Boh našej viery žije v najdokonalejšom spoločenstve troch osôb. Ježiš Kristus sa stal človekom, žil v nazaretskej rodine, potom zhromažďoval učeníkov, tí sa potom zhromažďovali a zotrvávali v jednej viere, v modlitbe, v lámaní chleba. Cirkev je teda z vôle Božej Kristovým dielom a vlastným začiatkom kresťanstva.

2. otázka: Neodchýlila sa cirkev od pôvodnej Kristovej myšlienky, od pôvodnej apoštolskej formy?

Napríklad feudálne usporiadanie spoločnosti, nehodní pápeži, kňazi a veriaci, križiacke vojny, spaľovanie kacírov, akým bol aj Ján Hus, brzdenie pokroku (Galileo Galiley), atď, atď. Áno, mnoho a mnoho hriechov sa dopustili a spáchali členovia cirkvi zhora až dolu, v minulosti aj dnes. Preto ju Duch Svätý stále volá k pokániu, preto ju Boh, takpovediac, napomína. A preto musí pokorne ísť za Kristom pravdivým a chudobným. Preto cirkev potrebuje stále očistu, stále posväcovanie. Ale na druhej strane má cirkev svojich mučeníkov a svätcov, ale i neznámych hrdinov všedného života, obetavých rehoľníkov a rehoľnice a dobrých kňazov.

3. otázka: Nie je cirkev príliš prísna?

Nevyžaduje veci, ktoré sa nedajú v praktickom živote uskutočniť? Iste ste si všimli, že je tu priamy protiklad oproti otázke predchádzajúcej. Na jednej strane cirkev hriešna a hriešni ľudia, ktorí tvoria spomínanú cirkev a cirkev bohatá s nádhernou slávou. A na druhej strane cirkev taká prísna, že vraj s ňou nemožno žiť. Na jednej strane cirkev ľudská a svetská, tu na druhej strane akosi príliš duchovná, a zdá sa, akoby mimo tohto sveta. Kde je teda pravda? Ako obyčajne uprostred. Cirkev tvoria ľudia, ale s nimi aj slovo Božie a Duch Svätý. Ľudia môžu sklamať, a ako vidíme, aj zlyhávajú a sklamávajú. Preto je tu cirkev pre hriešnikov. Ale tým by nijako nepomohla, ak by ich neviedla k obráteniu. Cirkev je na tomto svete, v ktorom je veľa zla, aby pomáhala zvíťaziť každej pravde, každému dobru, každej kráse. Cirkev je na tomto svete, ale nie je z tohto sveta. Musí ľuďom stavať pred oči vyššie hodnoty, aby im pomohla z biedy. Ale všimnime si, my stále hovoríme o cirkvi, ako o niekom druhom, ako o niekom inom. Preto sa pýtam.

4. otázka: Čo je to tá cirkev?

To sme predsa my. Vy a ja, každé pokrstené dieťa, vysvätený biskup, zvolený pápež, i k oltáru idúci novokňazi. My všetci dohromady sme cirkev. Hovorme o sebe.

5. otázka: Aká bude budúcnosť cirkvi?

Má cirkev vôbec budúcnosť? Kto chce len poučovať, len získavať, zostáva neplodný. Tak hovoria mnohí, že cirkev dnes prežíva hlbokú krízu. Ale jej nový život neprinesú tí, ktorí ju len kritizujú, ktorí volia pohodlnú životnú cestu, ktorí robia recepty, ako by to malo byť, ktorí sa za každú cenu, aj za cenu zrady vyhýbajú utrpeniu, ktorí sa celkom podvolia prítomnému okamihu, prítomnej móde – neveriť.

Budúcnosť cirkvi budeme tvoriť my. A čím? Hlbokou vierou v Boha a nezištnosťou, to znamená bezplatnou pomocou, službou všetkým našim spoluobčanom, a to veriacim, ako aj neveriacim. Samozrejme, všetko s pomocou Ducha Svätého. Amen

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.

Pán Ježiš odišiel do neba, aby nám pripravil príbytok. Raz aj my máme prísť za ním. Čo robíme pre našu spásu? Zamyslime sa nad práve minulým týždňom, ak by sme len z neho mali byť súdení, ako by sme dopadli?

Milí priatelia,
odvážny Lindberg ako prvý človek v roku 1927 podnikol let cez Atlantický oceán. Videli sme túto jeho cestu aj v televízii. Za 60 rokov preletelo odvtedy Atlantický oceán už niekoľko miliónov ľudí. Skúšobný a odvážny Lindbergov let sa teda vyplatil. Čo však povedať o vesmírnych koráboch, na ktorých posádka lodí smeruje na Mesiac, alebo oblietava zem dva mesiace a viac? Niektorí vedci prehlasujú, že nákladná cesta na Mesiac bola pochybná investícia (100 000 dolárov jeden krok kozmonauta). Čo nové sme sa dozvedeli o Mesiaci sa nevyrovná vraj ani tisícine toho, čo ten let stál. Načo teda investovať miliardy do takéhoto podnikania, ktoré prinieslo len o málo viac, ako to, čo ľudia už dávno poznali? Na čo tá úzkosť a strach žien a detí o životy mužov a otcov – astronautov?

Alebo iný príklad: v roku 1965 sme si pripomínali storočné jubileum od prvého výstupu na nebezpečný vrch Matterhorn. Behom storočí sa to raz znova podarilo. Stovky horolezcov sa však zrútili z tejto hory a prišli o život. A komu sa výstup podaril a šťastne sa vrátil, rozprával, čo všetko pri výstupe musel prežiť, koľko hrôzy a strachu, náhly obrat počasia, mrazivé noci pod šírym nebom a pod. A na čo to všetko? Prečo riskovať krk a hlavu? Aby sa človek dostal na horu? Aby sa lepšie mohol rozhliadnuť po krajine?

Tieto dva príklady názorne ukazujú, v čom spočíva náš život. Naháňame sa, namáhame sa, štveme sa po celý život. A prečo? A na čo? Aj my investujeme svoju energiu do takého podnikania, ktoré sa nám v zásade nevypláca. Najväčším podnikom a najväčším podnikaním je život, ktorý končí smrťou – výnosom naozaj pochybným. Každý človek trpí vnútorným konfliktom, jeden viac, druhý menej. Investuje čo najviac do svojho života, do svojho zdravia, do bytovej kultúry, do osobných a spoločenských vzťahov, do svojej kariéry, a pritom všetkom dobre vie, že týmto všetkým nemôže byť pred smrťou zachránený. Táto skutočnosť, tento konflikt v nás dokáže človekovi niekedy otráviť i tie najkrajšie a najlepšie chvíle. Preto ho zahlušujú ľudia omamnými drogami, fajčením (každých 58 minút zomrie na zemi jeden človek pre fajčenie), nadpriemerným konzumovaním alkoholu, novým dobrodružstvom, šialenou jazdou po uliciach či diaľniciach, večnými zábavami, atď. No márne, zbytočne. Tento stiesnený pocit o smrti sa ozve znova a znova. Prepadne nás náhle uprostred silvestrovskej zábavy, rovnako ako na dovolenke, keď obdivujeme krásu prírody, napadne nás z ničoho nič. Raz toto všetko pôjde na svete ďalej i bez teba.

Z hľadiska vnútorného konfliktu sa pozerajme na skutočnosť nanebovystúpenia Pána Ježiša. Je celkom vedľajšie, ako si vstup Krista Pána do neba máme predstaviť. Je a zostane tajomstvom. Evanjelium sa pokúša naznačiť slovami, čo sa slovami nedá vyjadriť. Chce vykresliť udalosť, ktorá sa nedá vôbec popísať. K odchodu Krista zo sveta muselo však nejako dôjsť. Apoštoli museli zistiť, že Ježiš už nie je s nimi vo viditeľnej podobe. Spočiatku snáď ani všetky súvislosti celkom nechápali. Ten, ktorý bol od nich vzatý, odišiel na svoje miesto.

„Ježišu, Kráľu neba i zeme, Tebe sa klania anjelov chór“, tak dnes spievame. Ježiš ako prvý z ľudí premohol svet, utrpenie a smrť nielen pre seba, ale pre nás všetkých. V pohľade na vystupujúceho Pána k nebu nachádzame odpoveď na náš konflikt, ktorým trpíme, že totiž život pôjde jedného dňa ďalej aj bez nás. Je dobré, že nás dnes cirkev zaviedla na Olivovú horu, aby sme sa pozerali s apoštolmi za vystupujúcim Pánom. Získame tak aspoň istotu, že po smrti začína pravý, vlastný život. Kristus sľúbil a najmä v ťažkých chvíľach, aby sme sa držali jeho prísľubu: „Ja vás len predídem, aby som každému z vás pripravil miesto pri Otcovi.“

Na začiatku sme hovorili o chybných investíciách. Žiadny rozumný človek nebude investovať peniaze do zbankrotovaného podniku. Čo však nám zostáva? My predsa musíme investovať svoju energiu do súčasnej doby, aby sme mohli žiť i my i naše rodiny, naše deti. Je v tom kus ľudskej tragédie. Dnešným sviatkom sa ozýva jasot nad Kristom, ktorý ako prvý opustil toto slzavé údolie. Ako sa my pripojíme k tejto oslave, keď nám neostáva nič iné, než aby sme sa angažovali na tejto zemi?!

Koncentrujme dobre svoj pohľad na Krista. On síce opustil túto zem, ale zostal členom veľkej ľudskej rodiny, je našim bratom. Ponechal si ľudské telo, oslávené rany. Nezostal však len jedným z nás ako povedal: „Ja som s Vami po všetky dni.“ Ak milujeme Krista, nie je náš život pochybnou investíciou – zbankrotovaným podnikaním. Láska ku Kristovi je v podstate túžbou po večnom živote. Možno to povedať i takto: Láska ku Kristovi je zárukou večného života. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný farnosti Víťaz