Stretli sme sa po sv. omšiach na fare u nás vo Víťaze. Oproti mne sedia dvaja pátri z rehole bosých karmelitánov – páter Andrej a páter Dušan, ktorých poprosím, aby sa nám bližšie predstavili. Najprv teda páter Andrej.
Pochádzam z Detvy, zo stredného Slovenska a momentálne pôsobím v Lorinčíku, kde máme karmelitánsku komunitu. Som tam od septembra roku 2009. Pochádzam zo šiestich súrodencov, sme samozrejme veriaca rodina. Rodičia ešte stále hrajú v kostole na organe.
Je mi jasné, že keď ste praktizujúca kresťanská rodina, tak chodenie do kostola a modlitba boli asi samozrejmosťou. Kedy vznikla túžba stať sa rehoľníkom, kedy ste pocítili volanie Pána do tejto služby?
U mňa povolanie, myslím si, že vznikalo tak postupne. Najprv som začal chodiť miništrovať do kostola, to bolo v skorom veku, lebo rodičia ma vzali do sakristie, aby som miništroval. Asi som bol ešte len prvák, alebo možno len tesne predtým, to už neviem presne. Musím sa priznať, že veľký vplyv mali na mňa tí kňazi, ktorí slúžili sväté omše u nás v Detve. Dávalo mi to také pohnútky a inšpiráciu, že som chcel aj ja byť takým kňazom. A to volanie sa začalo objavovať už počas štúdia na základnej škole, preto som si vybral ďalšie štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici, konkrétne na katolícke gymnázium Štefana Moyzesa. No a počas tohto štúdia sa objavili už také vážnejšie prejavy volania, hlavne v priebehu prvého, druhého ročníka, kedy som začal vážnejšie cítiť, že asi Boh chce aby som išiel tou duchovnou cestou. Ale to som vtedy ešte vôbec nevedel, že pôjdem cestou rehoľného kňazstva, vždy som premýšľal o tom diecéznom kňazstve. Ale v treťom, štvrtom ročníku prišli také momenty v mojom živote, že som sa zoznámil s karmelitánskou spiritualitou, a to boli rozhodujúce momenty pre mňa – prijal som karmelitánsky škapuliar, jedna taká púť za Svätým Otcom do Českej republiky, kde sme videli karmelitánky, boli sme v ich kláštore, v kostole pozrieť sa a ja som vtedy čítal životopis svätej Terezie z Lisieux, jej diela a to ma veľmi ohúrilo. Potom som bol na vážkach, čo ďalej, kde ma chce Boh mať. Potom, keď som prosil modlitbou, tak sa to jednoznačne posunulo ku karmelitánskej reholi, kam som po maturite vstúpil.
Keď sa pozriem na svoju cestu povolania, tak poviem, že jednoznačne áno, lebo určite to veľmi napomáha tomu, že človek aspoň teda tí chlapci miništranti, ktorí sú vždycky bližšie k oltáru, že určite vnímajú ako kňaz prežíva svätú omšu. Takže si myslím, že je to dôležité. Ale jasné, že život kňaza je takým svetlom pre mnohých ľudí. Ale zdá sa mi, že mladí akoby mali čoraz menej odvahy rozhodnúť sa, urobiť vážnejšie životné rozhodnutie. Vplyv kňaza je určite dôležitý, dôležitá je tiež rodina, ale vždy je to o tom osobnom odhaľovaní povolania.
Natíska sa otázka, čo ďalej? Určite je cítiť nedostatok povolaní či už v reholiach, alebo v kňazských povolaniach. Ako je to u vás, karmelitánov?
Naša rehoľa je rozšírená prakticky po celom svete. Ak ide o mužov, naposledy som sa oboznamoval s tým, že je nás okolo štyritisíc, ak sa nemýlim, na celom svete. A žien bosých karmelitánok, tých je ešte viac – osem až dvanásť tisíc. Situácia vyzerá tak, že je to ako v cirkvi, celkovo. Niekde ľudia odchádzajú z cirkvi, ako je tomu v západnej Európe, ale zase sú také miesta na svete, kde veriacich radikálne pribúda, napríklad niektoré časti južnej Ameriky, v Afrike, alebo na Filipínach.
Podobne je to aj v našej reholi. Áno, my Slováci patríme do krakovskej provincie zatiaľ, lebo nás nie je veľa, máme len tri komunity na Slovensku. A krakovská provincia donedávna bola najväčšia, teraz je druhá najväčšia, prebehla ju jedna indická. Vyplýva to práve z toho, že povolaní je, za posledné roky v rámci našej provincie, menej. V Indii je päť alebo šesť provincií a v Poľsku sú dve. Nedá sa to preto povedať ako o celku, niekde to jednoducho pribúda, niekde ubúda. Tiež sa nad tým zamýšľame s kňazmi a vnímame ten úbytok. Zdá sa, že to prechádza takými vlnami – sú roky, keď je hojnosť povolaní a potom zase musíme znášať také pokorenie, keď je nás menej a kedy nám zostáva len modliť sa a dúfať v Pánovu vôľu.
Teraz prejdeme k pátrovi Dušanovi. Poprosím teda aj vás, aby ste sa bližšie predstavili našim čitateľom.
Pôjdem z iného súdka, pretože som z Prievidze. Mám troch súrodencov. Keď som ja prišiel k viere, moji súrodenci aj rodičia neboli veriaci. Moja viera sa teda zrodila na základnej škole, bolo to v roku 1993, kde sme jednoducho dostali možnosť vybrať si medzi etickou a náboženskou výchovou. A ja zo zvedavosti a z nádeje, že to bude voľná hodina, som tam napísal náboženstvo.
Ale v šiestom ročníku na základnej škole nás začal učiť piarista. Začal som potom chodiť k nim do kostola. Ťahalo ma to, aj keď som ešte nerozumel svätej omši, tak som tam išiel aj kvôli nemu, aby som ho stretol, aby ma videl. Čiže aj po ľudskej stránke, tie vzory jednoducho priťahujú. Raz prišiel do triedy a napísal dátum 12. 6. začudoval som sa, ako je to možné, že vie môj dátum narodenia. Povedal, že vtedy tí, čo ešte neboli na prvom svätom prijímaní, budú môcť pristúpiť. Povedal som si, že to by som chcel, že to bude super darček na narodeniny, taký rozum dieťaťa to ešte bol. No a vtedy spolužiaci všetci odišli a ja som mu povedal, že aj ja by som chcel ísť na prvé sväté prijímanie, ale nemám krst. Takže začal ma pripravovať, našiel mi aj krstnú mamu, lebo z mojej rodiny nebol vtedy ešte nikto na to spôsobilý. Takže 12 júna na moje trináste narodeniny som bol pokrstený a prijal som aj prvé sväté prijímanie. Tá viera išla ďalej, pretože predtým, než som prijal prvé sväté prijímanie, som začal miništrovať – to mi vydržalo až do konca strednej školy.
Ako vaše obrátenie prijali rodičia?
Oni to nechávali tak, ak nefajčíš, nepiješ, rob, čo chceš. Nebránili mi v tom. Potom sa to už zariadilo iným smerom, že nakoniec aj oni sami prichádzali k viere. Takže to bol koniec strednej školy. Som vyučený cukrár – pekár. Potom som išiel na internát do Banskej Bystrice, pretože som si chcel urobiť maturitu, ale to povolanie začalo už asi rok po krste. Preto znovu vravím, že osobnosť, ktorá mňa pritiahla k tomuto povolaniu, zohrala v mojom živote veľkú rolu a pritiahla ma ku kňazstvu, ale aj k rehoľnému životu. Takže po maturite mi bolo odporúčané aj spovedníkom, ale aj ľuďmi, ktorých som poznal, aby som si vyskúšal takpovediac „život“ na pár rokov. Čiže som sa odsťahoval od rodičov, išiel som do Prešova k ujovi. Pracoval som päť rokov. Najprv som si „odkrútil“ deväťmesačnú vojnu, potom som bol v kuchyni 2 roky a 2 roky som pracoval v pekárňach. No a potom som vstúpil do rehole. Počas práce som premýšľal, že ako diecézny kňaz by som to nezvládol, ale túžil som po spoločenstve. Tak som raz prišiel na spoveď a hovorím svojmu spovedníkovi, že mám päť túžob, ale neviem, ako ich spojiť. Čiže to bolo: – byť v spoločenstve, – aby tam bolo mlčanie a samota, – z modlitby vychádzajúca práca, – úcta k Panne Márii. Vtedy mi povedal: „Tak dobre, skúsime to rozoznať. A nechajme zatiaľ plynúť čas. Pri ďalšej spovedi mi hovorí, že niečo našiel, povedal, že karmelitáni. Máš niečo o nich zistiť, máš to ako zadosťučinenie. Išiel som teda na internet, bol to rok 2000. Tie lístočky vychádzali z pokladní, bolo treba prísť k počítaču, nahodiť kód, atď. Neboli ešte internetové kaviarne. Tak som si nahodil karmelitáni a vyhodilo mi to české a poľské stránky. Nechcelo sa mi v tom hľadať, nemal som na to ani čas, lebo som sa ponáhľal do práce. No ale potom som už opäť mal ísť na spoveď a moje zadosťučinenie som ešte nemal splnené. Tak som teda znova išiel na internet a našiel som vtedy ich stránku, no a našiel som aj adresu na bratov, tak som im napísal a tak sa to začalo.
Teraz vám obom položím spoločnú otázku. Joachim kardinál Meisner pri jednej návšteve Slovenska povedal: „Zo Slovenska je najbližšie k Bohu.“ Takú istú nádej, respektíve povzbudenie povedal taktiež blahoslavený pápež Ján Pavol II., že „my Slováci máme našu vieru v Európe podržať“. Zaujíma ma váš názor.
P. Dušan: Teraz sa veľa hovorí o novej evanjelizácii, a my ani nevieme, čo to má byť. Prvé slovo, ktoré mi napadá, je vernosť. Ak budeme verní svojmu povolaniu, teda kňaz – kňazom, rehoľník – rehoľníkom, rodina – rodinou. Jednoducho, ak si každý budeme plniť svoju úlohu v tej viere, tak to je pre mňa osobne znakom novej evanjelizácie. Pretože netreba tu robiť nejakých veľkých veriacich v zmysle, že treba prežívať veľké duchovné veci. Keď sa naučíme vernosti, možno aj v jednoduchosti prežívať vieru na tom mieste, kde sme, to je pre mňa znakom, že týmto môžeme niekoho osloviť.
p. Andrej: Mne sa zdá a aj v cirkvi to rezonuje, že stále nás povzbudzujú aj pápeži aj kardináli k novej evanjelizácii. Kedysi sme mali stretnutie v rámci našej provincie, kde sa k tej novej evanjelizácii vyjadroval jeden španielsky karmelitán. Hovoril tak jednoducho. Zaujalo ma práve to, čo znamená častokrát ak zaznie otázka, čo vlastne znamená nová evanjelizácia. Lebo mnohokrát sa môže myslieť, že to môže znamenať nejaké nové iniciatívy, nové aktivity a možno viac tých aktivít. A on povedal tak jednoducho, že nová evanjelizácia spočíva v tom, že obnoviť sa vo vernosti v modlitbe, napríklad v adorácii, svätej spovedi. Základné veci, ktoré máme, ale obnovené. Ale ako k tomu dôjsť, keď ľudia práve strácajú záujem o takéto veci?
Bola otázka ešte na toho pátra, že niekedy je taká skúsenosť pri práci s mládežou, že to robia stále tí istí ľudia a čo urobiť s tým, aby tých ľudí bolo viac? Povedal taký pekný príklad, že tiež mali u nich v Španielsku farnosť s asi 8000 ľuďmi a mali jedno stretnutie pravidelné, myslím že nejaké biblické stretnutie spojené s adoráciou. Z tej 8000 farnosti tam chodili len štyria alebo piati ľudia a už ich bolo tak málo a tak dlho to trvalo, že si dávali otázku, či to má vôbec zmysel. Páter karmelitán ich len povzbudil, aby vytrvali. Po niekoľkých rokoch zrazu ľudí začalo pribúdať a teraz vraj v tej farnosti majú osem takýchto spoločenstiev. A to bolo pre mňa povzbudením, že niekedy sa zdá, že nás akoby ubúdalo, alebo, že niektoré veci akosi nejdú. Je samozrejme na mieste položiť si otázku, či to chce Boh, čo robím s tými ľuďmi, či sledujem Božiu vôľu. Ale keď rozoznám, že áno, tak je potrebná vytrvalosť a po čase krízy príde možno väčšie ovocie.
Na záver vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov. Ako ste sa u nás vo Víťaze cítili a čo by ste nám aj nášmu duchovnému otcovi do budúcna zaželali?
p. Andrej: Veľmi dobre sme sa tu cítili a ďakujeme aj duchovnému otcovi, že sme mohli prísť. Sme naozaj veľmi vďační všetkým ľuďom za krásne svedectvo modlitby a spoločenstva. Bol som príjemne prekvapený, koľko ľudí bolo na prvej svätej omši, lebo tak všelijako to býva na rannej svätej omši, ale bol som príjemne prekvapený. Aj na druhej svätej omši bolo dosť veľa ľudí, takže mňa osobne to povzbudilo, potešilo, boli tu zastúpené všetky generácie. Jedna vec, ktorá ma veľmi povzbudila, aj som sa o tom rozprával so spolubratmi, bola, že máte tu veľmi pekný zvyk, že sa ľudia usmievajú na človeka, a to veľmi príjemne pôsobí. Keď sme vyšli z auta a trocha sa prechádzali okolo kostola, hneď nás ľudia zdravili a skoro všetci sa usmievali. To je niečo, čo získava človeka.
p. Dušan: Ja by som prial ducha novej evanjelizácie, to znamená, vernosť svojmu povolaniu a v tom nestratiť Boha zo svojho srdca. Nech sa vernosť a nádej prehlbujú. Aj keď niektoré veci nejdú tak, ako by sme chceli, všetko je v Božích rukách a Pán Boh vie, čo robí. Keď sa budeme modliť a budeme vytrvalí, on pomôže.
Ďakujem za rozhovor.
pripravili: M. Magda a M. Gondová