,,Ak niekto spoznal svoje povolanie a zvolil si ho, zostáva mu len jedno – byť verný až do konca.“
P. Theodózius Florentini
Kto smie súdiť toho, v ktorom sa pri obetovaní sprítomňuje Kristus? Kto smie porovnávať naše životy biednych a hriešnych ovečiek so životom pastierov, našich duchovných otcov? Kto má toľko odvahy prstom ukázať a hodiť kameň do Kristovho služobníka, keď my sme stokrát horšími ľuďmi? Prečo máme toľko drzosti, že reptáme a zlorečíme na toho, ktorý nesie zodpovednosť otca za svoje deti? Ako môžeme jazykom špiniť toho, za ktorého sa máme denne modliť, aby obstál v pokušeniach, ktoré sú zákernejšie a tvrdšie ako tie naše? Prečo nie sme Šimonmi a nepomáhame mu niesť jeho ťažký kríž, ale priťažujeme mu ho?!
Pred každou svätou omšou sa modlíme za svojho kňaza, no v našich činoch sa slová tejto modlitby neodrážajú, najmä keď si vyberáme „svojich obľúbených“ kňazov a nad ostatnými ohŕňame nosom. Nevážime si toho, ktorého slová „sekajú do živého“ len preto, lebo sú pravdivé a chceme len takého, ktorého slová si vypočujeme so záujmom, no zostanú po bohoslužbe v chráme a nie v našich srdciach. Keby sme si hlbšie uvedomili, akým obrovským darom je kňaz pre farnosť, nikdy by sme si podobné reči, gestá alebo činy nedovolili.
V Cirkvi je každý kňaz, aj keby mal byť sympatický či nesympatický, príjemný či menej príjemný, veľmi vzácnou perlou; každá perla, väčšia či menšiaje, je vzácna, no vždy jedinečná svojím pôvodom – pôvodcom kňazstva je Boh skrze Krista.
A zdá sa mi, že na túto pravdu pri našich odvážnych rečiach zabúdame, čím sa dopúšťame veľkého hriechu, lebo beda ľudu, čo sa nemodlí za svojho kňaza, hoc v kostole áno, no na ulici už nie.
V krajinách tretieho sveta, kde dodnes šíria vieru aj naši misionári a pochádzajú aj z tejto farnosti, si vedia kňaza uctiť nielen ako kňaza a autoritu, ale aj ako človeka. Dáva im totiž nádej, že po ich namáhavom a biednom terajšom živote príde život radosti a spásy v nebi.
Jeho poslom je práve a jedine kňaz, ktorého často nemajú medzi sebou alebo nablízku každý deň, ale len raz do mesiaca a niekedy aj menej. Vidia v ňom človeka a kňaza často lepšie ako my, lebo ich svojim príkladom, ale aj tým, koho zosobňuje, vyslobodzuje z temnoty bludov a tmy, v zajatí ktorých žili ich predkovia ešte pred príchodom misionárov. Vidia v ňom človeka, čo má dar svetla a vidia v ňom Krista zaodetého do ľudskej schránky, aj keď slabej a krehkej, na čo my tak často a radi pri našich ,,demokratických“ prejavoch na ich adresu zabúdame.
No nemýľme si slobodu slova s akousi anarchiou slova, klíčiacej z neúcty k ich poslaniu. Ak by mal kňaz akékoľvek chyby, treba sa zaňho modliť, lebo diabol veľmi dobiedza práve do neho, lebo vie, aké dôležité a zodpovedné je jeho poslanie. A my mu v tom ochotne pomáhame namiesto toho, aby sme mu to svojimi modlitbami a úctivosťou k Ježišovmu služobníkovi prekazili. Aj keď náš laický život sa líši od života duchovných osôb, už len v ich pastoračnej, učiteľskej, a pastierskej náplni, neznamená to, že ak nemajú vlastnú rodinu, nemôžu nás poučiť a pochopiť naše problémy, lebo o tom nič nevedia a podobne. Nevyplýva z toho fakt, že my vieme a oni nie, že ich nemáme preto počúvať a nechať sa poúčať; je to pýcha a nechápavosť, čo z nás hovoria. My myslíme totiž často materiálne a citovo až prehnane zainteresovane len preto, že ide o naše spolunažívanie v manželstve a rodine, no oni sa na rodinu dívajú očami kňaza kazateľa a duchovného vodcu, ktorý chce povzbudiť, poučiť a nie dávať návody na pozemské šťastie každému zvlášť; keď žijeme v slzavom údolí a pravé šťastie je len v nebi. Chybu robíme v posudzovaní iných aj kňazov podľa seba samých, čo je veľkou chybou plynúcou zo zaslepenosti. Na nevedomosť sa vyhovárať nemôžeme, ak máme v poličke Sväté písmo či bibliu a nazývame sa kresťanmi. Nezabúdajme, že kňaz nie je bez chyby, lebo aj on je človek, no na rozdiel od nás si zasluhuje náležitú úctu aj vtedy, keď mu nerozumieme či nechceme rozumieť. Lebo Boh bude súdiť tvoje slová a tvoj život. To, ako a prečo bude súdiť iného, nie je tvojou starosťou; ty si svojím konaním viac priťažuješ, ak nemáš úctu už len ku kňazskej reverende.
Neidealizujte si nestále a porušiteľné telo, lebo sa sklamete, ale ctite si poslanie a postavenie toho, ktorého si sám Kristus vyvolil za svoj priezračný obraz v kňazovi. Nehľaďte na Cirkev ako na spoločenstvo ľudí, lebo tí sú rôzni a hriešni, aby vás nepohoršili. Vnímajte a prijmite ju ako mystické Kristovo telo, ktoré je sväté a neporušiteľné, len to vás ochráni pred zakolísaním a pádom. Kňaz je vtelením Krista a Kristus je priamou záštitou kňaza.
Lucia Galdunová, Víťaz