ROZHOVOR

Matej Šproch – mladý muž s dušou človeka zvláštne spojenou s ikonami.
Stretli sme sa minulého roku na Letnom seminári Network Slovakia. Dlhovlasý, sympatický, jemne sa usmievajúci. Oslovovali sme ho Maťo. Sedeli sme v reštaurácii, viac priateľov spolu, väčšina amatérski fotografi, ktorí sa prišli vzdelávať v umení fotografovania. Popri rozprávaní o všeličom nás zaujal s akou láskou hovoril o ikonách. Na druhý deň sme sa stretli na našej izbe a vznikol tento trocha dlhší rozhovor, ktorý som s jeho súhlasom zaznamenal.



Matej, mohol by si nám vysvetliť, prečo sa nehovorí o kreslení, ale o písaní ikony?

Ikonu nemôžeš vytvoriť, ikonu tvorí Cirkev. Podľa mňa je to Sväté písmo. Nie je to obraz. Veľmi krásne ma svojimi slovami oslovil jeden ikonopisec z východu (myslím, že z Prešova) pri príležitosti výstavy u nás v Piešťanoch. Hovoril o tom, že ikona má svoju zvláštnu perspektívu. Keď sa pozeráš na hocijaký obraz, tak vidíš rôzne objekty v ňom a určité centrum obrazu. Pri ikone je to naopak. V mieste, kde stojíš a pozeráš sa do ikony, je aj jej centrum. Čiže perspektíva ide von z obrazu, do teba, do očí, do duše, do srdca. Teoreticky som to aj vedel, aj cítil, ale on to úžasne podal.

Skús nám porozprávať, ako si sa k písaniu ikon vlastne dostal.

Prišiel som ako posledný “šmejd“ do Medžugoria, ako biedny narkoman. Tam som sa trochu naučil ikony písať.

To nie je asi jednoduchá situácia. Čo tomu predchádzalo?

Žil som v normálnej, klasickej rodine, rodičia učitelia. Neboli ateisti, mali tradičnú vieru, nie iba zvykovú. Časom som zistil, že to kresťanstvo bolo strašne plytké. Viera bola zasiahnutá a zranená socializmom. Vážim si veľmi moju prababku. S jej energiou až do vysokého veku, s ružencom v ruke, s čistými očami. To bola živá viera.

Hovoril si, že si pamätáš prababku. Aké bolo tvoje detstvo a kde si ho prežíval?

V Trnave. Narodil som sa v roku1974. Prvý stupeň som chodil do školy na dedine, kde učila mama, ale potom som šiel radšej do školy u nás na sídlisku. Keď som v Trnave končil ôsmy ročník, bol som už chuligán. Fajčilo sa, šlo sa na prvé víno, partia, skateboard. Keď som bol asi šiestak, tak mi ho tatino spravil; ešte ho v Trnave málokto mal.

Tvoj otec bol teda šikovný a mal ťa rád…

Vynechal som v rozprávaní časť života, lebo ako dieťa som si to ani veľmi nepamätal. Keď som mal štyri roky, môj vlastný otec emigroval do Austrálie. Mama sa vydala druhýkrát, keď som mal sedem rokov. S vlastným otcom som sa stretol asi po osemnástich rokoch. Stretli sme sa, boli sme asi mesiac spolu. Ja som bol narkoman, on tiež, len nebral tvrdé drogy ako ja. Flámovali sme asi mesiac, pokým nezistil, že ja si pichám, že ho využívam a kradnem mu peniaze. Potom sa stratil.

Matej, ako to ale vlastne s drogami začalo?

Keď sa malo rozhodnúť, čím budem, bol som ešte malé decko, suchár, fyzicky zaostalý. Rodičia našli školu – išiel som sa učiť za opravára a montéra vyťahovacích zariadení. To bolo super vtedy výhodné; „baraky“ boli nové, nič sa neopravovalo… Práve ten prechod do Bratislavy bol podstatný. Rok 1989, Bratislava v rozkvete, nekonečne veľa príležitostí. Tak to už bola iná partia – tráva, chlast, baby – paráda.

Dosť náročný život po finančnej stránke. Ako si si ich zháňal?

Niečo prispeli rodičia. Ja som si kadejako zháňal, keď som sa naučil robiť s marihuanou, tak sa vymieňalo, predávalo…

To sú všetko mäkké drogy. Ako si sa dostal k tým tvrdým?

V osemnástich som šiel na vojnu do Kuchyne na rok a pol, ale odslúžil som rok; bolo to na tom prelome, skracovali to. Tam som prišiel prvýkrát do kontaktu s heroínom. Kamarát prišiel s cigaretou, že „daj si, je to super vec, novinka v Blave, teraz to letí“. Vtedy som ho poslal do ri.. preč, veď som videl fotky a počul, čo to s ľuďmi robí, aké sú z nich trosky. Ale popri tom som fetoval, bral tabletky a „kuchynské víno“ (silná zmes viney a tabletiek). Heroín som odmietal, ale vlastne som bral skoro to isté.

Po vojenčine si sa vrátil do Trnavy. Zmenilo sa niečo?

Keď som sa vrátil, celá partia bola na heroíne… Ešte som im nadával: „Čo to robíte, veď to vás zničí. Chcete byť trosky?“ Fajčil som stále trávu, bola to každodenná vec ako jedlo. Asi o mesiac sme išli fajčiť s partiou; boli dva také krúžky – v jednom fajčili heroín. Ani neviem, ako sa ku mne cigareta dostala, „aby som skúsil, že je to super“. Tak reku, veď sa nič nemôže stať, len zo zvedavosti som to zobral a potiahol… To som ešte nezažil, nič lepšie som nepoznal. Hneď po prvom ťahu.

Ľudia často ani neveria, že je to také okamžité a hneď je na ňom človek závislý…

Presne tak. Od toho dňa som na ňom šiel v kuse štyri roky. Behom dvoch mesiacov som si pichal. A stále bez prestávky. Mal som 45 kg, niekde na smetisku na okraji Trnavy, totálny odpad.

Rodičia mali isto strach. Neprišli na to?

Mama bola v strachu stále. Kontrolovala mi veci, nachádzala striekačky, ja som sa stále vyhováral, že to potrebujem, že sme opravovali auto… Aj keď som bol opatrný, schovával som si to vonku pod kríkmi, ale keď som šiel večer domov pod drogami, občas som zabudol a ona to našla, zahodila. Ja som si to často ani nepamätal, zobral som ďalšiu lyžičku, až sme skončili doma bez lyžičiek. Boli problémy, hádky, bolo to strašné. Mal som diery na žilách, zničené ruky a chudol som.

Kto teda spravil tomu stop?

Stop urobila mama. Aj s otcom. Sám by som to nespravil, už by som nebol ani nažive. Nakoniec mi pomohla jedna rehoľná sestra. Medzitým som ešte bol v Pezinku tri mesiace na liečení a potom ešte predĺženie. Tam nám bolo fajn, fetovali sme ďalej, nič nám nechýbalo. Traja, štyria sme sa zložili, tých alkoholikov občas okradli, občas niečo vykšeftovali. Doktorky sme vždy nejako oklamali, v tom som bol frajer, ale po štyroch mesiacoch ma „vymákli“ a vyhodili. Keď som došiel domov, už to bolo ťažké. Uvedomil som si, že naši tam chodili na návštevy, nosili pomaranče, banány, cigarety, peniaze… Aj svedomie sa prebúdzalo, keďže na liečebni som už bral len pätinu z toho, čo predtým, vnímal som to inak.

Prežil si aj absťáky?

Po nástupe na liečenie som bol mesiac izolovaný za mrežami a prežil som absťáky. Nebolo to až také, že by som z toho zomieral. Bolo to ako keď máš chrípku, všetko ťa bolí, ale toto je desaťkrát silnejšie. Kríza trvala asi dva týždne. Poslednýkrát som užil heroín v liečebni.

Keď si sa dostal domov, ako pokračoval tvoj život?

Prišiel som domov a naši ma vyhodili. A vôbec sa im nečudujem. Mama sa mi snažila pomôcť čo najdlhšie, otec už skôr bol presvedčený, že musím z domu. Napokon sa dohodli. Ešte v ten deň bolo stretnutie anonymných alkoholikov, tak som tam šiel; mal som tam známu, čo študovala sociálnu prácu. Vypovedal som im celý príbeh, šli so mnou domov, že ma naši pustia dnu… Ale nie. Povedali, že som ich stokrát sklamal a zavreli dvere. A tým mi zachránili život.
Poprosil som kamošku, aby ma ostrihala, mal som vtedy dlhé vlasy, reku, zaberie to na mamu, že sa chcem zmeniť. Znovu som zvonil a prosil mamu, aby sa pozrela cez kukátko, že som sa ostrihal a chcem zmeniť život. Plakala z druhej strany dverí aj s otcom, ale povedali: „Nie. Keď chceš, o rok sa vráť, pomôžeme ti.“

Čo si vtedy cítil?

To, čo aj teraz. Chápal som ich.

Mal si strach?

Najmä materialistický. Ale samozrejme aj citový.

Tak si bol vyhodený. Čo ďalej?

Bol to zázrak. Teraz to viem, že to bol začiatok môjho zázračného uzdravenia. V tej partii bol chalan, ktorý bol tiež anonymný alkoholik, ale strašne smutný človek. Bez Boha, bez viery, ešte teraz ho stretávam. Je rozvedený, strašne smutný človek. Pozval ma k nim k babke na noc a že na druhý deň niečo zoženieme na bývanie. Zostal som tam napokon celý mesiac. S jeho bratrancami a babkou ma strážili, pomáhali mi.
Jeden chalan z nich mal narodeniny, tak sme šli do mesta. Sadli sme si a „reku, máš narodeniny a nebudeš hádam piť kofolu, daj si voľačo…“ Bol tam chlapík, čo predával trávu, tak sme kúpili a ja som ho tým naštartoval naspäť. Padol po nej na zem a ledva sme ho vzkriesili. Bol rok pred tým čistý. Podnikal, mal sa skoro ženiť a ja som to zničil. Jeho snúbenica (tá sociálna pracovníčka) ma zbila. Vtedy som nemal výčitky – veď to bola len tráva… Povedala mi: „Rob, čo chceš, fetuj, kde chceš.“ Šiel som za kamošom, vykšeftili sme nejakú trávu a extázu. Ja som odmietol tvrdú drogu, on si dal aj moju dávku. Na druhý deň som odišiel a viac som ho nevidel. Po mojom návrate z Medžugoria niekde na chate po troch rokoch zomrel na predávkovanie.

Cestu do Medžugoria si už plánoval?

Nie, jedna príbuzná tej babky, čo som u nej žil, naplánovala výlet alebo púť autobusom. Moja mama im to pomohla zorganizovať, čo som nevedel. Aj tej babke finančne pomáhala poza môj chrbát, keď som u nej býval. Keď sme tam prišli, čakali sme asi dva dni, až potom sme sa dostali do tej komunity na svedectvo. Po svedectvách som sa spýtal, či mi môžu pomôcť, že som na drogách, mimo reality. Nakoniec mi povedali, že nemôžem vstúpiť do komunity, najskôr o štrnásť dní.

Vrátil si sa teda naspäť?

Nie. Ostal som tam s jedným Čechom, čo prišiel o tri dni neskôr. Večer to bola šou. Priam zázrak. Šiel som sa s ním pomodliť ruženec – ja, taký chudák, „šmejd“, narkoman… Pozeral som na ľudí, čo tam chodili hore dolu na horu bosí ako na blbých. Povedal mi, že sa vyzujeme a spravíme pre Pána obetu. Tak som súhlasil. Modlil som sa s ním, on sa vedel. Cestou dolu som vyžobrával cigarety od pútnikov…

Bol to tento ruženec, čo ťa tak silno oslovil?

Nie. Ešte pred odchodom som dokonca rok pracoval s reštaurátormi v kostoloch, pomáhal, maľoval. Kostol pre mňa voľačo znamenal, ale modlitby ani omša nie. Bol to v mojich očiach len rituál. Snažil som sa ísť do kostola, keď bol prázdny. Moje vnútorné obrátenie som cítil, keď som už v riadne zúfalej situácii išiel do kostola v Trnave. Hovoril som si: Pane Bože, keď existuješ, pomôž mi. Keď už spravili takéto veľké domy pre Teba, tak asi existuješ…

Návrat do Medžugoria do komunity sa ti vydaril?

Zobrali ma. Ale tak, že som prežil s nimi deň v komunite a večer som musel odísť do dediny do ubytovne. Aby som si mohol všetko rozmyslieť, rozležať v hlave. To bol šok! Samí Taliani, Chorváti, nejaký Američan, Brazílec… Nepočul som slovenčinu. Ale neviete si predstaviť, čo som prežíval, tú lásku, čo som od nich cítil. Toto bolo obrátenie – Božia láska v nich! Pamätám si ten pohľad: krásne vysvietený priestor, domy obložené kameňom, nádhera. Cez okno som videl Taliana – škaredý, antipatický človek, cez rameno mal vytetovaného buldoga. Narkoman Markíno, 35-ročný mafián, samé zlo. Neviete si to predstaviť – a on bol ku mne dobrý. Toto bol prvý kontakt. Tomu sa nedalo rozumieť. (Tu sa Maťkovi cez slzy ťažko rozprávalo.) Potom sa staral o mňa, strihal ma. Bol som tam rok a on odišiel do Mexika, otvoriť takú istú komunitu, ale pre deti. Tam sa oženil.

Silný príbeh. Videli ste sa odvtedy?

Potom šiel do Talianska aj s rizikom – svojou minulosťou. Tam som ho stretol minulý rok na Vianoce. To je tiež moja rodina, aj celá komunita. Obrovská rodina.

Medžugorie je ale tvrdý režim. Nie?

Samozrejme žiadne drogy, žiadne cigarety. Pracovali sme napríklad v drevodielni na výrobu ikon. Jednoduché suveníry, predajom ktorých sme zarábali na energie, náklady na trošku vypestovaných potravín, lenže tam sa ťažko pestuje, takže sme žili z darov. Postavili sme krásnu maštaľ pre zvieratá, prišla rehoľná sestra, pozrela a povedala: „Pekná maštaľ, až veľmi pekná. Vysťahujte kravy, už ich nebudeme chovať, vyčistite, budete tu bývať vy.“ Vyčistilo sa, vydezinfikovalo a dobudovali sme to na pekný barak. Tak sme tam neskôr dostali na starosť mladých od štrnásť rokov. Nemám svoje deti, ale už viem, čo je asi byť otcom. Bol tam s nami stále Kristus v dome v bohostánku, silné duchovno. Žil som tam do roku 2004. Bolo mi strašne smutno, že som tento rok nemohol ísť na stretnutie, ale Silvester budem tam! Teším sa aj na Arkadia – je to Rumun, ktorý sa stará o chlapcov – bývalý vedec, profesor. Hovorí 12 jazykmi, nebol na drogách ani ničom, iba sa stará, je tam medzi domácimi v službe prvý a aj posledný.

Matej, čím by si zakončil tvoje svedectvo, čo by si odkázal mladým? S tou skúsenosťou by si naskočil na loď, ktorou si dovtedy plával?

Neviem, nemám predstavu, čo by som urobil a čo nie. Stretávam sa so známymi, rozprávame sa, aj svedectvo poviem, keď ma niekde zavolajú. Nemôžem nejaké odkazy mladým hovoriť, viem, aké je to často mimo nich, kým sa ich to nedotýka. Ale vždy oponujem, keď sa bavíme o drogách. Ani nevedia ako môžu byť v tom až po uši. Sedeli sme minule, aj trávu tam mali, aj fajčili, nemôžem povedať, že to nič nie je. Ten dym mi vonia, tiekli mi slinky, ale vždy si hovorím: „Ja už mám trávy odfajčené za viac životov a ten svoj terajší mám veľmi rád.“

pripravili: Martin Magda st. a Mária Melicherčíková

Pozdrav pre Pannu Máriu Lurdskú


11. februára si pripomíname sviatok Panny Márie Lurdskej. Pri tejto príležitosti by som chcela tak troška zaspomínať. Pred 13-timi rokmi som cestovala spolu s pútnikmi z Vranova nad Topľou a okolia do Lúrd k Panne Márii. Cestu som si krátila písaním básničiek a denníkom z toho, čo sme videli a zažili. Zložila som básničku pre Pannu Máriu a duchovný otec Stanislav, ktorý s nami cestoval, ma požiadal, aby som ju niekoľkokrát prepísala, že to bude naša prvá spoločná modlitba pred jaskyňou Panny Márie. Bola to pre mňa veľká česť a zároveň záväzok voči Pánu Bohu za tento talent. Bola to táto báseň:


Dnes je pre nás veľký deň,
Matka naša premilá.
Pre nás všetkých bol to sen
byť pri Tebe, Mária.

Hoc nás delí veľká diaľka,
k Tebe Pani prichádzame.
Pre tých starších cesta ťažká,
ale v srdci túžby máme.

Všetci chceme
predniesť prosbu,
lebo každý svoj kríž má.
Šli sme preto až do Lurdu
prosiť Teba, Mária.

Prijmi naše vrúcne prosby.
Vidíš? Každý v očiach slzy má.
Zmier nám naše ľudské kríže
a daj nám duševného pokoja.

Prosíme Ťa, Matka Božia,
daj pocítiť Tvoju dlaň.
Zober si nás do náručia
a mocne nás chráň.

My Ti za to, Matka Lurdská,
sľubujeme oddanosť
a keď skončí aj náš život,
tešíme sa na večnosť.

Slávka K., Široké

Najväčší zázrak, aký máme (III. časť)

Tvár z Manopella je tvárou Krista, vstávajúceho z mŕtvych, vo chvíli jeho prechodu zo smrti do života. Vtedy sa dialo úplné premenenie Ježišovho tela, stýraného pri mučení a zomieraní na kríži.


Vedecké výskumy jasne dokazujú, že šatka z Manopella pochádza z Jeruzalema. Obraz tváre sa zachoval v Ježišovom hrobe vo chvíli jeho zmŕtvychvstania. Je veľmi pravdepodobné, že ako Turínske plátno, tak aj ,,Veronikina šatka“ sa dostala do Edessy a zostala tam do 5. storočia. O dôležitosti tejto relikvie svedčí skutočnosť, že výstavba novej Baziliky svätého Petra sa začala roku 1506 na mieste uloženia základného kameňa stavbou mohutného stĺpa, menom Svätá Veronika Jeruzalemská, vnútri ktorého sa nachádzal priestor na najvzácnejší poklad Vatikánu, určený na uchovanie Skutočného obrazu Krista.

Najstaršia legenda zo 6. stor., tzv. kamuliánska, hovorí o obraze Ježišovej tváre, ktorý sa dostal do Konštantinopolu roku 574 z malého mestečka Kamuliana neďaleko Edessy. V spise z Tbilisi čítame, že Panna Mária po nanebovstúpení svojho Syna prechovávala obraz na plátne, ktorý vznikol v Ježišovom hrobe. Tento obraz dostala od samotného Boha, aby sa pri modlitbe mohla pozerať na obraz svojho Syna. Avšak legenda o Veronike, ktorá utrela Ježišovi tvár počas krížovej cesty, vznikla najpravdepodobnejšie v stredoveku a bola ďalším pokusom vysvetliť vznik tohto zázračného obrazu. Na šatke sa nenašli nijaké stopy krvi a navyše neexistovala žena s menom Veronika. Keď hovoríme o šatke svätej Veroniky, treba pamätať na to, že je to len označenie šatky z Ježišovho hrobu. Meno Veronika pochádza z latinsko-gréckeho spojenia ,,veraeikon“ – ,,pravdivý obraz“.

Veronikina šatka sa dostala do Ríma v 8. storočí a bola uchovávaná v kaplnke svätej Veroniky v Bazilike svätého Petra. Roku 753 je v pápežskej kronike zaznamenané, že pápež Štefan II. niesol v slávnostnej procesii Kristovu tvár nenamaľovanú ľudskou rukou. Táto relikvia sa nazývala „prvá ikona“, ,,plátno z Kamuliana“ alebo ,,medailón z Edessy“. Pápež Inocent III. zaviedol roku 1208 slávnostnú procesiu so šatkou svätej Veroniky, ktorá sa končila rozdávaním almužny po troch denároch pre najchudobnejších obyvateľov Ríma.

Dante Alighieri (1265–1321) píše vo Vita Nuova, že prichádzali zástupy ľudí, aby videli obraz tváre Ježiša na šatke svätej Veroniky. Aj v Božskej komédii píše o Veronikinej šatke a zdôrazňuje, že zobrazuje tvár Boha. Avšak vrcholom Božskej komédie je scéna, v ktorej zástup putujúcich stojí v nebi pred Bohom. On sa im zjaví ako nepredstaviteľné svetlo, no z jeho stredu im vychádza v ústrety tvár Krista. Táto scéna inšpirovala pápeža Benedikta XVI. k napísaniu jeho prvej encykliky Boh je láska. Profesor Henrich Pfeiffer z Gregoriánskej univerzity po rokoch skúmania Veronikinej šatky dokázal, že obraz z Manopella je originálom, prototypom pre všetky obrazy zobrazujúce tvár Krista. Profesor je presvedčený, že obraz Božskej tváre na šatke vznikol vo chvíli zmŕtvychvstania. Šatka bola položená na plátne v oblasti tváre na Turínskom plátne, na ktorom sa zachoval obraz, ktorý je negatívom Mŕtveho a na šatke zas pozitívom Zmŕtvychvstalého.

Objav sestry Blandiny Paschalis, nemeckej trapistky a pisateľky ikon, ktorá po mnohoročných skúmaniach dokázala, že tvár na šatke z Manopella sa ideálne kryje s obrazom tváre na Turínskom plátne. Je to tá istá tvár a treba pripustiť, že obrazy na plátne a na šatke vznikli v momente Ježišovho zmŕtvychvstania. Sú to jediné obrazy Krista na celom svete, ktoré nenamaľovala ľudská ruka, tzv. acheiropoietos.
V roku 1608 bola Veronikina šatka počas výstavby Baziliky sv. Petra v Ríme ukradnutá. Až dlhoročné hľadanie a výskumy profesorov Pfeiffera, Thiermayera a sestry Blandiny potvrdili, že v kostole v Manopelle sa nachádza odcudzená Veronikina šatka. Profesor Pfeiffer tvrdí, že Veronikina šatka sa do Manopella dostala až na začiatku 17. stor. a cesta, ktorú obraz absolvoval počas rokov, kým sa dostal do Manopella, ostane záhadou.

Šatka však zostáva pre všetkých ľudí dobrej vôle najcennejšou relikviou kresťanstva spolu s Turínskym plátnom. 1. septembra 2006 navštívil chrám v Manopelle ako pútnik Svätý Otec Benedikt XVI., lebo čoraz väčší počet pútnikov prichádza do Manopella vzdať úctu Vykupiteľovi a pocítiť Jeho pohľad plný lásky.

P. M. Piotrowsky TChr, spracovala Lucia G.

Na pôst



Kto smutný je, nech ide na spoveď.
Spoveď je liek. Tam zázraky sa dejú…
Na všetko nájde odpoveď,
do srdca sám Boh pošepne ju.

Netreba inej nádeje,
len odpustenie, úľavu.
Boh do nás milosť preleje
a dá nám ruku na hlavu.

Ale keď človek stále iné hľadá
a neprizná si vinu!
Zlaté sú oči pekelného hada
a naše dni sa míňajú a minú.

Kto nekaja sa, väzí v starom brude,
veď nič iné mu vlastné neostáva.
Z prázdnoty vietor pieseň hudie.
Nechápe prázdno, čo je Božia sláva.

Mikuláš Šprinc

Almužna


Každoročne nám Pôstne obdobie ponúka vhodnú príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad zmyslom a hodnotou nášho kresťanského života. V tomto pôstnom čase sa zamyslíme nad praxou dávania almužny.

Aká silná je príťažlivosť materiálneho bohatstva a aké rázne musí byť naše rozhodnutie neurobiť si z neho modlu, to jasne potvrdzuje Ježiš: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16, 13).

Almužna nám pomáha víťaziť nad týmto neustálym pokušením, vychováva nás, aby sme vychádzali v ústrety potrebám blížnych a delili sa s druhými o to, čo z Božej dobroty vlastníme.

Podľa evanjeliového učenia nie sme vlastníkmi, ale len správcami dobier, ktoré máme: preto ich nemôžeme považovať za nedotknuteľný majetok, ale za prostriedok, cez ktorý Pán každého z nás volá, aby sme sa stali voči svojim blížnym sprostredkovateľmi jeho prozreteľnej starostlivosti.

Kresťanská almužna má byť skrytá. „Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá“ (Mt 6, 3–4). Ak pri konaní nejakého dobrého skutku nemáme za cieľ Božiu slávu a opravdivé dobro blížnych, ale zameriavame sa skôr na osobný zisk alebo jednoducho na pochvalu, nezodpovedá to evanjeliu.

Zakaždým, keď sa z lásky k Bohu delíme o naše dobrá s núdznym blížnym, zakusujeme, že plnosť života pochádza z lásky a že všetko sa nám vracia ako požehnanie vo forme pokoja, vnútorného uspokojenia a radosti. Nebeský Otec nám odplatí naše almužny svojou radosťou.

Almužna vychováva aj k láskyplnej veľkodušnosti. Svätý Giuseppe Cottolengo mal vo zvyku odporúčať: „Nikdy nepočítajte mince, ktoré dávate. Preto vždy vravievam: ak pri dávaní almužny ľavá ruka nemá vedieť, čo robí pravá, ani pravá nemá vedieť, čo robí ona sama.”

Pôstne obdobie nás aj prostredníctvom dávania almužny vedie k tomu, aby sme nasledovali príklad Pána Ježiša, ktorý sa stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil (porov. 2 Kor 8, 9). Sám seba dal za nás. V jeho škole sa môžeme naučiť urobiť z nášho života dar. Keď ho nasledujeme, učíme sa byť pripravení nielen dávať to, čo vlastníme, ale dávať samých seba.

Pôstna prax dávania almužny sa teda stáva prostriedkom na prehĺbenie nášho povolania byť kresťanmi. Keď kresťan nezištne obetuje sám seba, svedčí o tom, že zákony života nediktujú materiálne bohatstvá, ale láska. To, čo dáva almužne hodnotu, je láska.

z pôstneho posolstva Svätého Otca, Benedikta XVI.

Stalo sa v roku 2007


1. 1. – privítanie nového roka 2007

6. 1. – posviacka domov vo Víťaze a v Ovčí

7. 1. – novoročný koncert žiakov Základnej umeleckej školy v Širokom vo farskom kostole

24. 1. – celodenná poklona pred Oltárnou sviatosťou

7. 2. – rekolekcie Sabinovského dekanátu, Mons. Alojz Tkáč

11. 2. – valentínská púť birmovancov do Krížovan; program pripravila Komunita Jána Krstiteľa v Zlatej Idke

21. 2. – Popolcová streda – celý pôst zbierka na krompašskú tragédiu

16. – 18. 3. – duchovná obnova pátrami redemptoristami po piatich rokoch od misií 2002

6. 4. – Veľký piatok – krížová cesta od kostola sv. Ondreja do Hliníka

14. 4. – s birmovancami sme sa zúčastnili na Celodiecéznom stretnutí mladých v Sabinove

28. 4. – putovali sme na 3. celoslovenskú púť rádia Lumen do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove

1. 5. – odpust k sv. Jozefovi, robotníkovi; slávnostný kazateľ Mons. Juraj Kamas, kancelár Arcibiskupského úradu v Košiciach

11. 5. – sv. omšu doprevádzali spevom a hudbou mladí z farnosti Košice-Šaca, kde pôsobí duch. otec Vladimír Balucha, rodák z Víťaza

20. 5. – svätá omša k úcte sv. Floriána za hasičov v Doline

27. 5. – 1. sv. prijímanie v Ovčí – 9 detí

3. 6. – 1. sv. prijímanie vo Víťaze – 31 detí

15. 6. – zúčastnili sme sa na historicky prvom odpuste Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Krížovanoch

1. 7. – 10. výročie existencie farnosti sv. Jozefa, robotníka

2. 7. – putovanie k Levočskej Panne Márii

17. – 18. 7. – prijatie sochy Panny Márie v rámci prípravy na fatimskú sobotu v Obišovciach

26. – 29. 7. – putovanie k sv. Anne v kluknavskej farnosti

28. 7. – rožňavský biskup Mons. E. Kojnok navštívil filiálnu obec Ovčie z príležitosti 25.-ky kňaza ICLic. Michala Jenču, rodáka z Ovčia

4. 8. – zúčastnili sme sa na fatimskej sobote v Obišovciach

25. 8. – sv. omša na Sľubici – pripomenuli sme si 50. výročie neúnavnej, obetavej práce nášho brata Jozefa Gregu pri kríži na Sľubici

28. 8. – 2. 9. – na stretnutí novinárskeho združenia Network Slovakia v Ružomberku sa náš farský časopis Spektrum umiestnil na vynikajúcom treťom mieste spomedzi všetkých farských časopisov na Slovensku

3. 9. – začiatok nového školského roka sv. omšou k Duchu Svätému

17. – 27. 9. – farská púť z príležitosti 10. výročia existencie farnosti do La Salette, Lúrd, Santiago de Compostella, Fatimy a na Montsserat

1. 10. – sv. omša k úcte sv. Huberta v Doline – poďakovanie poľovníkov

1. 11. – pobožnosť na cintoríne za všetkých verných zosnulých

11. 11. – koncert pre deti pripravilo spevácke duo Richard Čanaky a Mária Podhradská

22. – 23. 11. – nová rozvádzacia skriňa vo farskom kostole

28. 11. – slávili sme 7. a 15. výročie konsekrácie kostolov sv. Ondreja a sv. Jozefa vo Víťaze

29. 11. – oslávili sme 15. výročie posvätenia kostola sv. Barbory v Ovčí

30. 11. – odpustovú sv. omšu k úcte sv. Ondreja, apoštola na Vyšnom konci, slúžil vdp. farár Peter Čorba z Krížovan

2. 12. – odpustovú sv. omšu k úcte sv. Barbory, patrónky kostola vo filiálnej obci v Ovčí slúžil vdp. Milan Balica, farár v Dlhej nad Cirochou

5. 12. – navštívili sme nový rozšírený kostol sv. Mikuláša v Širokom, ktorý žiari v novej kráse a na krásnom priestranstve

16. 12. – deti z Dobrej noviny sa stretli s otcom arcibiskupom A. Tkáčom na sv. omši v Košiciach nad Jazerom

19. 12. – začiatok výmeny vitráží uložených do dvojskla

25. – 26. 12. – vianočná akcia Dobrá novina na pomoc deťom v Afrike

30. 12. – vianočný koncert žiakov Základnej umeleckej školy v Širokom vo farskom kostole

31. 12. – Te Deum – poďakovanie na konci roka 2007 za uplynulé milosti a dary

-re-

Štatistika 2007


Prijali sviatosť krstu:

Ján Horváth, nar. 18.5.2005 (Dolina);
Pavol Macko, nar. 4.5.2006 (Dolina);
Marek Estočák, nar. 5.5. (Děčín, Česko);
Diana Zdenka Kolářová, nar. 7.12. (Víťaz);
Pavol Čech, nar. 21.12. (Víťaz);
Šarlota Sabolová, nar. 21.12. (Víťaz);
Sandra Zuzana Magdová, nar. 23.1.2007 (Víťaz);
Lukáš Pokuta, nar. 4.2. (Dolina);
Matúš Pavljuk, nar. 6.2. (Víťaz);
Martin Rázus, nar. 19.2. (Prešov);
Jozef Tulej, nar. 1.3. (Dolina);
Viktória Uličná, nar. 2.3. (Víťaz);
Marko Blizman, nar. 2.4. (Víťaz);
Lukáš Kubinec, nar. 8.4. (Ovčie);
Adrián Forgáč, nar. 11.4. (Víťaz);
Judita Baluchová, nar. 12.4. (Víťaz);
Veronika Sedláčková, nar. 27.4. (Mečíchov, Česko);
Filip Lacko, nar. 9.5. (Dolina);
Natália Durkáčová, nar. 21.5. (Víťaz);
Karolína Kišková, nar. 21.5. (Víťaz);
Olívia Mária Horváthová, nar. 4.6. (Dolina);
Alena Lacková, nar. 4.6. (Dolina);
Blanka Šibríková, nar. 8.6. (Dolina);
Jana Tulejová, nar. 8.6. (Dolina);
Miroslava Tulejová, nar. 25.7. (Dolina);
Nina Novotná, nar. 29.7. (Víťaz);
Lucia Blizmanová, nar. 6.8. (Víťaz);
Šimon Markulík, nar. 16.8. (Víťaz);
Karolína Mária Kostelníková, nar. 7.9. (Víťaz);
Lucia Pokutová, nar. 8.9. (Dolina);
Martin Pokuta, nar. 12.9. (Dolina);
Elizabeth Hanah Bednáriková, nar. 27.9. (Víťaz);
Adam Novotný, nar. 15.10. (Víťaz);
Ester Kostelníková, nar. 25.10. (Ovčie);
Valentína a Vanda Sirovičové, nar. 4.11. (Víťaz);
Sebastián Bednárik, nar. 8.11. (Ovčie);
Damián Baran, nar. 5.12. (Víťaz);
Patrik Baran, nar. 9.12. (Ovčie)

Sviatosť manželstva prijali:

19.5. Branislav GALIS (Bánovce nad Bebravou) & Jana KOVAĽOVÁ (Víťaz);
9.6. Martin ULIČNÝ (Víťaz) & Anna ŠTOFAŇÁKOVÁ (Víťaz);
16.6. Miroslav BERTHOTY (Kluknava) & Mária STAŠÍKOVÁ (Víťaz);
30.6. Urban BIEL (Bratislava) & Antónia KRÁĽOVÁ (Bratislava);
21.7. Milan KURUC (Víťaz) & Monika BEDNÁROVÁ (Víťaz);
11.8. Stanislav ŠTOFILA (Víťaz) & Ľudmila ONDROVÁ (Víťaz);
18.8. Vladimír NOVOTNÝ (Hermanovce) & Mária VERBOVÁ (Víťaz);
1.9. Martin ZÁHRADNÍK (Klčov) & Jana SABOLOVÁ (Víťaz);
8.9. Jozef FÁBRY(Spišské Bystré) & Anna ULIČNÁ (Ovčie);
29.9. Jaroslav GREJTÁK (Malý Šariš) & Anna STAHOVCOVÁ (Víťaz);
29.9. Dárius JENČA (Fintice) & Zuzana NEHYLOVÁ (Víťaz);
6.10. Rastislav VÝROSTEK (Ovčie) & Marcela FERKOVÁ (Děčín, Česko)

Predišli nás do večnosti:

2.1. Bartolomej Jenča (Ovčie);
1.2. Adolf Uličný (Víťaz-Dolina);
9.2. Margita Baranová rod. Tobiášová (Ovčie);
18.2. Veronika Uličná rod. Adamkovičová (Víťaz-Dolina);
26.2. Alojz Baran (Ovčie);
25.4. Albert Jenča (Ovčie);
12.6. Valent Juraško (Víťaz);
13.6. Martin Hudák (Víťaz);
29.6. Štefan Kočiš (Víťaz);
30.7. Juliana Čechová rod. Novotná (Víťaz);
31.7. Apolónia Novotná rod. Gregová (Víťaz);
8.8. Žofia Hudáková rod. Krankotová (Víťaz);
28.8. Ján Farkaš (Ovčie);
29.8. Apolónia Hudáková rod. Jenčová (Ovčie);
4.9 Štefan Uličný (Ovčie);
20.9. Štefan Jenča (Ovčie);
3.10. Alžbeta Bednárová rod. Forišová (Víťaz);
11.10. Regína Farkašová rod. Jenčová (Ovčie);
31.10. Václav Novotný (Víťaz);
20.11. Ján Adamkovič (Víťaz);
24.12. Veronika Kollárová rod. Jenčová (Víťaz)

-re-

Novoročný vinš!


Maďarom, či Rusínom,
Rómom, Nemcom, Rusom:
– zabudnite na nešváry
z cesty autobusom.

Užite si vlastný život
tu v slovenskom štáte,
lebo ruku na srdiečko:
– dobre sa tu máte!

Na Nový rok prajem zdravia,
šťastia, pevnosť nervom…
aby sa raz aj koruna
pokonala s eurom,
aby sme už nesnívali
len o štáte takom,
kde sa iba politici
vozia BAVORÁKOM…

-re-

Stalo sa:


– 25. 12. 2007 – 1. 1. 2008 – vianočná oktáva – oslávili sme narodenie nášho Pána Ježiša Krista a spolu s jeho panenskou Matkou sme privítali nový rok 2008

– 6. 1. – Nedeľa Troch Kráľov – požehnávali sme novopostavené príbytky, v ktorých máme žiť v láske, pokoji a v ustavičnom odpúšťaní.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Určite všetci túžime po šťastí v manželstve. A vieme, čo je šťastie v manželstve? Manželstvo – to nie je pojem, to je skutočnosť. Naše manželstvo – to nie je nehybná skutočnosť, je to zdroj úžasnej energie umožňujúcej našu premenu a rast zdokonaľovania. Naše manželstvo – to nie je problém, ktorý sa má riešiť. To je tajomstvo cesty dvoch do zasľúbenej zeme nazvanej „šťastie“. Preto zastavme sťažnosti na našu minulosť, tá patrí včerajšiemu dňu. Netrápme sa nad našou budúcnosťou, tá bude skutočnosťou zajtrajšieho dňa. Sústreďme sa na našu prítomnosť, na náš spoločný dnešok, na naše „spoločné teraz“. Lebo naše manželstvo je také, aké ho urobíme dnes. Náš život sa predsa skladá zo sumácie prítomných chvíľ.

Manželská láska – to nie je uprený pohľad jedného na druhého, ale je to spoločný pohľad tým istým smerom – na našu spoločnú večnosť. Mnohé skúsenosti manželov a manželiek, žijúcich hlboký vzájomný vzťah, často poukazujú na to, že obaja manželia sa uzatvárajú do svojho intímneho života. Stávajú si okolo seba kruhovú bariéru. Z toho kruhu vylučujú ostatný svet a vytvárajú si „vesmír pre seba“. Táto individualistická a hrdá póza je proti Božiemu plánu, proti Božej vízii a teda proti samotným manželom. Boh nestvoril muža a ženu preto, aby sa zadusili v uzavretom kruhu sebalásky, ale preto, aby odovzdávali zmysel života a lásku celému vesmíru.

Skutočne Boh stvoril muža a ženu – človeka – na svoj obraz (Gn 1,27). Boh nie je uzavretý do kruhu, prichádza medzi ľudí, je nositeľom a tvorcom Života a Lásky. A toto poslanie zveril aj manželom, keď hovoril: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju…“ (Gn 1,28). Láska je veľmi drahá energia. Rastie a rozmnožuje sa tým, že sa rozdáva. Manželská láska je ako oheň. Musí sa šíriť alebo zhasne. Preto je pre manželský pár dôležité, aby sa zamýšľali nad tým, ako sa môžu deliť o svoju energiu spoločného života a vzájomnej lásky s inými ľuďmi. Hľadanie šťastia v manželstve si vyžaduje, aby sme rozvinuli svoje predstavy a perspektívu za manželské vzťahy. Musíme sa dostať z našej „manželskej ulity“ a otvoriť sa iným.

Dnešnou spoločnosťou sú manželia vyzývaní, aby zastavili šíriaci sa individualizmus a izolovanosť manželských dvojíc a rodín. Stvoriteľom sú manželia pozvaní, aby prekročili kruh manželskej a rodinnej lásky a z preplneného kalicha povolania manželov a rodičov rozvíjali univerzálnu lásku vo svete. A nakoniec, ako manželia sme tu na to, aby sme sa stali živou špirálou lásky. Na tieto výzvy musíme všetci pozitívne reagovať.

Aký postoj máme zaujať k našim deťom?

Naše deti sú pre nás prioritou číslo jedna po Bohu a našich manželských vzťahoch. Oni majú prednosť pred akoukoľvek spoločenskou kariérou a ambíciami. Deti nie sú našim vlastníctvom, ale Božím darom zvereným do starostlivosti rodičov.

Aké majú byť atribúty rodičovskej lásky?

– Byť v osobnom, priamom kontakte s každým dieťaťom tak, že im venujeme pozornosť a najmä angažované počúvanie. To si vyžaduje venovať kvalitný čas, pozornosť a energiu rovnako každému z nich. Nerobiť rozdiely!

– Rešpektovanie detí tým, že nerozhodujeme o ich budúcnosti bez rozhovoru s nimi, ale dávame im príležitosť urobiť si vlastný a zodpovedný výber.

– Deti akceptujeme jednoducho preto, že ich máme a súčasne ich vedieme k zodpovednosti za svoje konanie. Ak v dome prevládajú negatívne postoje, tak sa v deťoch rozvíja neprimeraná túžba sebaúcty a zameranie sa na seba, ktoré sú dôsledkom chudobných vzťahov medzi rodičmi a s rodičmi. Majú väčšiu náklonnosť hľadať potom kontakty mimo domu k drogám, alkoholu, cigaretám, k predmanželskému sexu, k úteku z domu, delikvencii, ku kriminalite a v niektorých narušených vzťahoch až k samovražde.

– Prejavujeme dôveru a nádej voči deťom v každom veku, ale špeciálne, keď dorastajú a začína s nimi lomcovať puberta. Skúsenosť ukazuje, že kvalita ich zodpovednosti je priamo úmerná kvalite predávanej rodičovskej dôvery. Rodičia nemôžu požadovať dôveru a spoľahlivé správanie sa od ich detí len tak z úplnej samozrejmosti. Musia si ich získať a zaslúžiť si zo strany detí.

– Deti potrebujú uznanie a istotu, špeciálne každé z nich. Drahí rodičia, vo vašom milujúcom ocenení a láske je zakotvená jeho (jej) zdravá sebaúcta a budúce správanie sa v živote. Toto sa buduje už od útleho veku.

– Treba sa vedieť dôverne a otvorene porozprávať s deťmi – viesť s nimi dialóg o silných aj slabých stránkach ako rodičov, tak aj detí, o našich potrebách a hodnotách, o našich starostiach a očakávaniach, o našich námahách, o talentoch, o našich snoch a túžbach – v dôvernom vzťahu.

– Treba sa vedieť zmieriť s deťmi tým, že ich požiadame, aby zabudli na naše vzájomné nedorozumenia, nedostatky a chyby počas našej výchovy. Je potrebné dokázať zahojiť ich rany olejom rodičovskej pokory, čestnosti, srdečnosti a lásky. Deti si veľmi cenia, ak si rodičia priznajú chyby!

– Treba sa starať o deti s citlivosťou ako o krehkú zrenicu svojho oka!

– Hrajme sa a tešme sa s nimi. Deti to majú radi v každom veku. Pamätajme, že vtip a akákoľvek veselosť zbližuje a je kľúčom k opravdivému priateľstvu.

– Žiadajme ich o pomoc a povzbudenie. Ak dostaneme od nich to, čo majú oni a nemáme my, to je kľúč k úprimnému zlepšeniu vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Ak je možnosť, poskytnime našim deťom príležitosť dávania.

– Modlime sa spolu, najmä po rozhovore s nimi. Bez láskavej Božej sily porozumenia medzi deťmi a rodičmi bude iba neuskutočniteľným snom.

– Ak máte príležitosť, napíšte svojím synom a dcéram láskavý list. Je to najvhodnejšie vyjadrenie vášho ocenenia, rešpektu, porozumenia, dôvery, prijatia, podpory a lásky vašim deťom.

Aj keď dnes moderná doba ponúka iné možnosti komunikácie – telefón, SMS a iné – list vždy poteší a k jeho obsahu sa môžeme kedykoľvek vrátiť.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké