V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku tykajúcu sa našej Viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Filozof Kant vo svojej logike vyjadril názor, že tri veľké otázky filozofie – čo môžem vedieť, čo mám robiť a v čo smiem dúfať sa dajú zhrnúť do jednej otázky: Čo je človek?
Človek je plný protikladov. Kniha Sirachova hovorí o človekovi, že je prach a popol. Žalm zas hovorí: „Urobil si ho len málo menším od anjelov.“ Shakespeare v Hamletovi napísal, že človek je majstrovské dielo – ušľachtilý rozumom, neohraničený schopnosťami, okrasa sveta, vzor živých, podobný Bohu. Potom však dodáva: Hrsť prachu… Ktosi iný sa vyjadril, že človek je hmota, blato, nezmysel a chaos. Ale človek je aj tvorca, sochár, pevnosť, poznávajúci Boha a siedmy deň úcty k Bohu.
Človek je časť prírody, ale stojí nad prírodou. Človek má nielen vegetatívne a senzitívne, lež aj duševné a duchovné schopnosti. Tvorí aj pojmy a súdy, usudzuje, stavia si otázky a robí uzávery, poznáva súpisy, odkrýva cieľ vecí a činností, vniká do podstaty sveta, chápe zákony a preniká k Bohu, ktorý je nad svetom. To sú fakty.
No človek je ešte viac. Prežíva radosť a smútok, lásku a odpor, mravné, estetické a náboženské hodnoty. Slobodne sa rozhoduje na základe poznaných hodnôt, neodvisle od vonkajšieho tlaku a inštinktívnej príťažlivosti. Nie je vedený ako zviera len vitálnym a pudovým záujmom, lež vie byť večný a slobodný uprostred sveta. V poznaní o láske stojí zoči-voči celému svetu. Všetko prijíma od seba poznaním a všetko objíma láskou.
Človek je akoby súhrnom všetkých vecí – hmoty i ducha, zeme i neba. Nie je vystrojený tak pohotovo do života ako zvieratá, ale duchom si to vynahradzuje. Duchom zvláda každú situáciu dejín. Z daného materiálu prírody plánovito tvorí všetko, čo potrebuje. Prispôsobuje sa a pokorou víťazí. Najprv tu bol ako cudzinec v nepriateľskej krajine, postupne premenil svet na svoj domov. Je domácim a pánom sveta.
Človek je tak na jednej strane časťou prírody a podlieha jej fyzikálnym, chemickým, biologickým a psychologickým zákonom a poriadku. Na druhej strane človek patrí svetu ducha. Orientuje sa v oblasti logiky a myslenia, v oblasti metafyziky a etiky, v oblasti krásna. Toto všetko sa v ňom zjednocuje v poslednej vnútornej jednote – človek je živá a jednotná bytosť, osoba. Chápe sám seba, odlišuje sa od predmetov a nesplýva so svetlom. Hovorí, „ja“ a „ty“, poznáva druhého človeka ako takisto nedotknuteľnú osobu, plnú tajomstva. Chápe mravné hodnoty, uvedomuje si, že má vo svete poslanie, že je zodpovedný za svoj život a za svoj svet. Prijíma výzvy svojho svedomia tvoriť hodnoty a dotvárať svet. Uvedomuje si, že patrí do spoločenstva ľudstva a má byť solidárny so všetkými ľuďmi. Vie, že jadrom jeho osobného života je jeho srdce, čosi, kde sa sústreďuje jeho zmýšľanie, jeho postoje, kde je všetko prenikané nakoniec láskou. Týmto všetkým vystrojený cíti človek poslanie dvíhať sa nad biologický život a nad prírodu, tvorí vo svete čosi úplne nové, kultúru a v tejto tvorbe sám dozrieva z osoby na osobnosť.
Zatiaľ čo zvieratá na základe zdedeného inštinktu a v záujme biologického prežitia tvoria po tisícročie stereotypné hniezda a plásty na med, človek jediný na základe stále nového poznania tvorí vedu, tvorí umenie a správnymi činmi i vzťahmi tvorí mravný svet. Človek je bytosť schopná ustavičného duchovného rozvoja. Poznaním, láskou a činmi prevyšuje prírodu, rozvíja oblasť kultúry, v ktorej z jeho rozhodnutia všetko fyzikálne a biologické je pevne skĺbené do jednoty a má slúžiť nad biologické ciele pravdy, spravodlivosti a vláde lásky. V človekovi je takto svet pospájaný do jednoty.
Človek je naozaj vrcholom viditeľného sveta. Nezakrúti sa človekovi z toho hlava? Nebezpečenstvo tu vždy bolo, je a bude. Ale človek, i keď nielen vlastnou silou, je dosť múdry na to, aby vydržal túto výšku svojho vlastného postavenia. V prvom rade mu je jasné, že ako osoba začal existovať v čase veľmi nedávnom a že svoj život nemá sám zo seba. Vie, že ako ľudstvo začal existovať síce vo veľmi hlbokej minulosti, ktorá však priepastnému trvaniu kozmu je len včerajškom. Najpodstatnejšie na tomto poznaní je to, že človek vidí, že nie je uzavretý sám do seba, že nie je samostatný, že nie je absolútnom. Vidí z toho, že je tisícnásobne závislý a že táto reťaz závislostí neplatí len uprostred spleti hmotných prvkov, lež, že nakoniec prevyšuje všetky hmotné príčiny a nachádza vysvetlenie len v poslednej duchovnej príčine, ktorá dáva spleti prvkov v človekovi jednotu, schopnosť myslieť z ohniska vlastného vedomia a ktorá dáva človekovi aj najvyšší zmysel života. Človek sa spoznáva ako dielo Božie. Jeho veľkou cťou je to, že svoj vzťah k Bohu odkrýva svojím vlastným poznaním, že vie rozumom preniknúť až k poznaniu Boha a že ho môže s vďačnosťou uznávať. Človek je jediná bytosť tejto Zeme, ktorá vie o Bohu.
O Bohu sa však človek dozvedel nielen cestou svojho rozumu a cestou premýšľania generácií pred ním. Človek sa dozvedel o Bohu aj omnoho priamejšie a celkom bezprostredne – Božím zásahom do ľudských dejín. Človek spoznáva nepretržitú líniu priameho Božieho zjavenia jednému národu – národu Izraela – cez praotcov a prorokov až po Ježiša Krista a jeho Cirkev. V Cirkvi má možnosť prichádzať priamo do styku so živým Bohom – v tajomstvách jej sviatostného života.
Človeka takto privádza všetko na stopy Božie k Bohu. Poznanie i láska, túžby i sklamania, život i smrť a celé dejiny. Človeka nemôže zastaviť rozlet ničím neohraničeného myslenia, zameraného na nekonečno, a teda na Boha. A nemôže zastaviť ani rozlet svojich túžob a svojej nikdy nevymierajúcej potreby lásky, ktorá je takisto zameraná na nekonečno, a tým je Boh. Keď človek poprie v sebe túto otvorenosť pre Boha, toto zameranie na Boha a keď poprie jeho zjavenie, sám sa zabsolútni a zbožští. Po čase však zistí, že zabsolútnil a zbožštil prach a blato. Nemá sa viac o čo oprieť. Nemá cieľ, stráca zmysel, nechápe viac morálku, zostáva mu len biológia a boj o život. Človek prepadá nihilizmu, ruje sa o moc a vládu, rúca, čo postavil, považuje sám seba za náhodu a omyl prírody a nakoniec plný zúfalstva ničí sám seba zúfalstvom alebo vojnami. Tak pevne a natrvalo je náš život zviazaný s Bohom, že bez neho sa nenávratne rozpadá a padá do ničoty.
Človek je vrcholom viditeľného sveta. Je pánom sveta. Je staviteľom sveta. Ale len ako Boží človek a ako Boží spolupracovník.
pripravil vdp. Franc
