Autor Spektrum

Túžby i obavy sprevádzajú život každého človeka, duchovnú osobu nevynímajúc, zvlášť, keď príde do nového prostredia, medzi neznámych ľudí a zároveň treba „prevziať štafetu“ aktivít, ktorými farnosť žije. Ako ich prežíval a prežíva náš terajší duchovný otec Oliver, dozviete sa z nasledujúceho rozhovoru.

1. Otec Oliver, aj Vás vítame v Spektre ako nášho hosťa. Pred rokom došlo k „výmene stráží“ – podobne ako o. Juraj aj vy ste prišli z kaplánky na svoje prvé pôsobisko k nám do Víťaza. Vaše prianie v úvodníku minuloročného septembrového čísla znelo: „Chcem Vás mať rád, túžim, aby ste mňa mali radi a aby sme spolu milovali nebeského Otca.“ Darí sa Vám napĺňať toto prianie?



Môj príchod do Víťaza bol aj pre mňa samého plný očakávania. Kládol som si otázky, či budem dobrým kňazom – farárom, čím si získam ľudí, aby som bol naozaj, tak ako tu voláte farára, duchovným otcom. Otec má rád svoje deti, preto toto prianie na začiatku môjho účinkovania medzi vami. Láska dokáže veľmi veľa. Tak ako si otec nemôže vybrať dieťa ani deti rodičov, ale sú si daní od Boha, tak aj veriaci a kňaz sa navzájom nevyberajú. Božia prozreteľnosť nás spojila, aby sme sa spoznali, vzájomne sa obohatili a v prvom rade rástli v láske. A či sa to darí? Ja sa snažím. Ku každému sa nebojím ozvať, prihovoriť alebo prísť na návštevu, nerobím rozdiel medzi starým a mladým, som tu poslaný pre každého. A z vašej strany cítim, že ma máte radi. Možno jeden malý postreh. Naučili sme sa zdraviť či idem pešo alebo som v aute a pozdravíme sa zdvihnutím ruky alebo zatrúbením. Je to prejav úcty, lásky. Z toho sa veľmi teším.



2. Do správcovstva farnosti Vám pribudlo, okrem iných povinností a aktivít, aj vydávanie farského časopisu. Aké myšlienky Vám prebehli mysľou? Nezľakli ste sa? Aj pred redakčnou radou visel otáznik, či budete tejto aktivite naklonený.



Skôr ako som k vám prišiel, poslali ste mi jeden exemplár na kaplánku do Valalík. Prezrel som si ho pozorne a v ňom som prvýkrát videl, aký veľký kostol máte. Strach z časopisu odišiel, keď som spoznal ľudí, ktorí ho tvoria. Dúfam, že aj váš strach zo mňa opadol a dobre sa vám so mnou spolupracuje.



3. Úlohy správcu aj cenzora zodpovedajúceho za obsahovú stránku časopisu ste sa úspešne zhostili, veď prispievate nielen úvodníkom. Čím Vás obohacuje Spektrum ako kňaza i ako človeka?



V prvom rade ma Spektrum obohacuje vzťahom k tým, s ktorými ho robím. Spolu tvoríme skvelú rozšírenú redakčnú radu a pri vzniku každého nového čísla sme spolu a vytvárame milé „časopisové spoločenstvo“. Obohacuje ma aj radosťou z každého čísla, ktoré vyjde, nad ktorým som strávil aj niekoľko dní. Taktiež žasnem nad ľudským rozumom, ktorý vynašiel počítač so všetkým, čo sa pomocou neho dá robiť a nad umením toho, kto ho vie využiť a robí s ním.



4. Spektrum ako farský časopis prešlo a prechádza zmenami (počet strán, grafika, rôznosť príspevkov). Chystáte v najbližšom období nejaké zmeny?



Niektoré zmeny už nastali. Pribudol rozpis sv. omší na mesiac, počas synody sme uverejňovali jednotlivé témy, posolstvá Svätého Otca, predstavili sme spoločenstvo žijúce vo farnosti, približujeme deti k časopisu cez úlohy v Detskom ihrisku, nechýba bohatá aktuálna fotodokumentácia zo života našej farnosti. Čo by som ešte chcel? V každom čísle rozhovor s nejakou osobou a miesto pre cirkevné dokumenty, ktoré potrebujeme poznať.



5. Ste pokračovateľom už začatého diela. Je to pre Vás niečo nové a
zároveň zaväzujúce. Čo by ste zaželali Spektru, jeho prispievateľom a čitateľom k 5. výročiu jeho existencie?



Spektru želám, aby ho čítalo najväčšie spektrum ľudí u nás i mimo územia našej farnosti, kým táto farnosť bude existovať. Prispievateľov prosím o prispievanie aktuálnych článkov a želám im dary Ducha Svätého pri vytváraní kvalitného farského časopisu a taktiež radosť pri jeho tvorbe. Všetkým čitateľom prajem pohodu
a radosť pri čítaní Spektra.

za rozhovor ďakuje Hanka

Tak ako človek sa raz narodí a v počiatočných rokoch je ako malé dieťa v plienkach, tak by som si aj ja dovolil k tomu prirovnať náš farský časopis Spektrum. Spomínam na začiatky, i keď nie ako člen redakčnej rady, ale ako dopisovateľ, keď duchovný otec Juraj Riško prišiel za mnou a len tak z ničoho povedal: “Adolf, mohli by ste niečo napísať do nášho farského časopisu?“ Úplne som sa zháčil. Ja a písať? Nuž, ale skúsim to.

Hneď od začiatku som nepísal, písali iní a ja som to sledoval, začal som sa viac zaujímať o časopisy i knihy s náboženskou tematikou, až nakoniec som sa rozhodol. Veď v minulosti som bol taký korheľ, mal som tých zážitkov až-až: či už v krčme, na murárskych fuškách, v práci či v poľovníctve, len som to všetko potreboval dať na papier a v hlave nejako zosúladiť. K tomu ma ešte tak zdravo rozhecoval už nebohý Ján Jenča a už to šlo. Neviem presne, ale možno to začalo tou krčmou, články boli ešte také kostrbaté, ale boli zo života, boli to práve tie plienky. Ale keď dieťa začne chodiť, naučí sa hovoriť, strasie sa plienok, oblečie sa do dupačiek, tak ho treba už pomaly krotiť, aby rodičom neprerástlo cez hlavu. Tak aj náš časopis, aspoň si myslím, už vyšiel z dupačiek a chystá sa do školy, začne sa už jeho šiesty rok, u dieťaťa by to bol prvý rok základnej školy. Lenže u dospelých je to niečo iné, tých päť rokov by som rozdelil na také tri obdobia: detské, juniorské a seniorské. Teraz si myslím, že náš časopis je v tom druhom období. To je moje krátke hodnotenie. A či bolo tých päť rokov plodných alebo neplodných? Viac sa prikláňam k tomu plodnému, náš časopis sa dá čítať. Nie sme síce profesionáli, ale píšeme, myslím si, normálnou ľudskou rečou a je to dobré, že sa navzájom povzbudzujeme vo viere a vzájomne sa zdokonaľujeme v Bohu. Len si myslím, že medzi nami Víťazanmi žije ešte dosť veriacich, ktorí sú veľmi nadaní a mohli by sa tiež zapojiť do písania článkov a uverejňovať ich v našom časopise. Veď koľko dobrých myšlienok ešte drieme v našich ľuďoch, koľko životných skúseností je v starších ľuďoch, len ich treba dať na papier. Veď život od narodenia až po hrob je jedna veľká kniha a koľko takých poučných kníh by sa dalo napísať. Len si spomeňme na sv. Augustína, aký to bol veľký hriešnik, čím všetkým sa obklopil a dnes vieme, aký sa stal z neho veľký svätec, aké veľké dielo napísal počas svojho života, ktoré by mohlo byť veľmi poučné aj pre viacerých krčmových návštevníkov dnešnej doby. Stačí len chcieť, zanechať všetko svetské a nastúpiť na cestu, ktorú nám ukázal sám Pán Ježiš. Ale musíme sa navzájom povzbudzovať, či už ústne alebo dať to na papier, musíme tiež veľa čítať a neopovrhovať knihami alebo časopismi s náboženskou tematikou. Aj sv. Augustín by sa nebol obrátil, keby sa zaňho nemodlila a neoplákavala ho jeho vlastná matka a keby nebol veľa čítal. Vidíme, že kniha a dobrá náboženská kniha dá veľmi veľa, že v mnohých prípadoch vie obrátiť a obmäkčiť aj najtvrdšiu skalu či povahu. Tak si dovolím tvrdiť, že aj náš časopis je na dosť vysokej úrovni, veď píšu doň kňazi, misionári, rehoľné sestry, ale aj laici. Je tam veľa poučného pre život, len si treba z toho vybrať to správne a naučiť sa z toho aj žiť. Veľakrát nestačí len čítať, musí tu byť aj pevná vôľa každého jedného z nás. Nestačí len čítať alebo vypočuť si kázeň v kostole a keď vyjdeme von z kostola, sme celkom iní, chováme sa horšie ako divá zver. A to si hovoríme, že sme kresťania, dokonca katolíci, ohovárame jedná radosť, z niektorých ani dodnes nevyprchal totalitný režim, skrátka
neovládame sa a zabúdame, že sme Božími deťmi, že sme boli pokrstení, že si nás vybral On, sám Boh, že sme všetci bez výnimky jeho deti. Či je to biela, žltá, čierna alebo červená farba pleti. Toto je spektrum o živote, o živote bez pretvárky, takých nás chce Pán mať, len takí môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, čistí bez hriechu. Náš život je veľmi krátky na to, aby sme hrešili, lebo v mnohých prípadoch sa ani nestihneme polepšiť, nie každý má
ten dar. Porozmýšľajme nad svojím životom, nad knihou svojho života od počatia, porozmýšľajme, kde sme urobili chybu, napravme to a potom bude život na celej zemi iný. Veď ten čas, všetko, čo sa okolo nás deje, vytvárame si my sami, nemáme právo vyhovárať sa. Je to v nás. Porozmýšľajme, učme sa jeden od druhého, ale len dobrým veciam. A skúsme to dať na papier. Aby to naše Spektrum bolo o päť rokov ešte lepšie.

Adolf Salanci

Titulný názov na obálke hovorí: „Naše Spektrum jubiluje.“ Aj keď je to mladé jubileum, chceme sa vrátiť v myšlienkach späť: ako to vlastne všetko vznikalo? Sprievodcom tejto malej exkurzie o našich začiatkoch bude náš bývalý duchovný otec Juraj Riško.

1. Otec Juraj, vitajte na stránkach Spektra. Keď ste „kaplánčili“ v Sabinove, boli ste autorom myšlienky vydávať farský časopis. Podarilo sa. Túto myšlienku ste „oživili“ aj vo svojej prvej farnosti. Táto myšlienka Vás oslovila. Kto alebo čo bolo takou prvou iskierkou založiť, resp. vydávať farský časopis?



Už v totalite ako gymnazista som dostal do rúk samizdatové vydania časopisov Zrno a Svetlo (zdá sa, že kvalita prežije, lebo tieto dva časopisy nepretržite vychádzajú dodnes). Počas formácie u saleziánov som spoznal životopis sv. Jána Bosca, ktorý sa inšpiroval sv. Františkom Saleským. Obaja horlivo propagovali kresťanský apoštolát tlačou – knihami a časopismi. Počas bohosloveckých štúdií som navštívil Taliansko Anglicko. Vo farnostiach po sv. omšiach rozdávali informačné bulletiny. Páčila sa mi táto myšlienka. Neskôr sa táto forma komunikácie začala udomácňovať aj u nás. Vznikli prvé farské listy. Najstaršie sú Mozaika a Alžbetin list. Keď som bol kaplánom v Sabinove, dostávali sme tieto výtlačky. Vtedy ma napadlo, prečo by nemohlo niečo podobné byť aj v Sabinove. Tu sa asi zrodila túžba preniesť túto myšlienku do života. Myslím, že to bolo vnuknutie Ducha svätého, lebo čoskoro sa našiel okruh nadšencov, ktorým sa táto myšlienka tiež pozdávala. Podobne tomu bolo aj vo Víťaze a myslím, že vo všetkých farnostiach, kde vychádzajú farské časopisy.



2. V nultom čísle Spektra v júni 1999 ste o. i. v úvodníku napísali: „Náš časopis chce osloviť široké spektrum veriacich.“ Myslíte si, že sa to podarilo? Čím oslovila tvorba časopisu Vás?



S odstupom piatich rokov som presvedčený, že časopis Spektrum oslovil široký okruh čitateľov vo farnosti i mimo nej. Vytvorila sa redakčná rada – spoločenstvo, ktoré koordinuje tvorbu časopisu. Predovšetkým ho tvoria autori, ktorí do neho prispievajú a tí, čo vytvárajú spätnú väzbu. Táto činnosť bola obohatením aj pre mňa, hoci si to vyžadovalo aj určité úsilie. Bolo potrebné povzbudzovať k písaniu a vytrvalosti. Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na tvorbe časopisu rozmanitými službami – boli pre mňa povzbudením (grafik, prepisovateľka, pisatelia, tlačiarenská čata …).



3. Pri tejto náročnej, ale zaujímavej práci sa niekedy objavili aj ťažkosti. Ako ste ich, ako osoba zodpovedná za vydanie, riešili? Bola Vám nápomocná aj redakčná rada, resp. prispievatelia?



Samozrejme, že boli aj chvíle pochybnosti, či je dobré pokračovať v začatom diele. Každé dobré dielo musí prejsť aj zlými skúškami. Nemôže stagnovať, musí sa rozvíjať ďalej. Tento rast záujmu sme vnímali spoločne v redakčnej rade a to nás povzbudzovalo pokračovať ďalej.



4. Pred rokom ste odišli spravovať novú farnosť. Myšlienka založiť farský časopis Vás sprevádzala aj na novom pôsobisku. Vieme, že farnosť Hanušovce nad Topľou vydáva časopis Zrkadlo. Predstavte ho trošku bližšie.



Niektorým z Vás sa do rúk dostalo Zrkadlo – časopis rímskokatolíckej farnosti Hanušovce nad Topľou. Vymieňam si niekoľko exemplárov medzi redakciami. Zrkadlo je o rok staršie ako Spektrum. Po mojom príchode do farnosti som bol oslovený, či bude pokračovať jeho vydávanie. Časopis vznikol na podnet bývalého kaplána a mal vytvorené podmienky pre schvaľovanie. Vychádza v
rovnakom náklade ako Spektrum. Taktiež aj proces tvorby časopisu je podobný. To všetko ma utvrdilo v tom, že Zrkadlo má perspektívu a bude účinným nástrojom apoštolátu vo farnosti.



5. Farský časopis Spektrum si pripomína svoje piate výročie. Vyrástol z plienok, urobil prvé kroky, čoraz pevnejšie kráča po svojej ceste ďalej. Čo by ste mu ako jeho „otec“ zaželali do ďalšieho putovania?



Redakcii
jubilujúceho Spektra chcem zaželať veľa tvorivých nápadov, radosť z vykonaného diela, veľa nedočkavých čita
teľov, nových prispievateľov. Nech Spektrum prináša povzbudenie pre každého, aby budovalo farské spoločenstvo v jednote a pestrosti Božích detí, ktorým Boh dáva talenty pre úžitok druhých.

za rozhovor ďakuje Hanka

– 20. júna prijal náš rodák, diakon Vladimír Balucha z rúk biskupa Mons. Dominika Tótha kňazskú vysviacku. V tejto veľkej chvíli sme ho sprevádzali na štyroch autobusoch. Bola to veľká slávnosť naplnená radosťou a vďakou za veľký dar kňazstva. Navštívili sme aj kostol Svätej rodiny na sídlisku Petržalka, pri ktorom Svätý Otec slúžil svätú omšu pri poslednej návšteve Slovenska v septembri minulého roka.



– 22. júna o 19. hodine v kostole sv. Jozefa, robotníka vzdávali sme vďaky za finišujúci školský rok. Bola to aj posledná „žiacka“ sv. omša v tomto starom školskom roku. V príhovore bolo ponúknutých desať prázdninových pravidiel, ktoré nám pomôžu prežiť voľný čas krásne a s Bohom. Po skončení svätej omše sa všetky deti, žiaci sfotili pred kostolom s duchovným otcom. Dovi škola, hurá prázdniny!



– 25. júna sa uskutočnil školský výlet ku „košiaru“, k našim ovečkám, ktoré sa nám zdola zdajú ako biely túlavý mráčik. Všetci žiaci kráčali s radosťou pod zatiahnutou oblohou hore k ovečkám. Cesta viedla okolo oddychového centra a po stúpajúcej ceste „lánmi“ sme „vybehli“ pod vedením Zuzky ku krížu. Tam bol krátky oddych a potom sme raz-dva boli pri bačovi a jeho ovečkách. Práve zaháňal ovečky, ale sa nedali. Ponúkol nás chutným čerstvým syrom. Pár kvapiek nás vystrašilo a preto sme sa vrátili cez Dolinu okolo kaplnky domov. Ďakujeme Ti, Bože, za pohľad zhora. Aké to musí byť krásne, keď sa z neba pozeráš na nás.



– 27. júna novokňaz Vladimír Balucha slúžil prvýkrát svätú omšu v kostole sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze. Slávnosť sa začala na dvore primicianta. Po požehnaní rodičov, za sprievodu dychovky z Bijacoviec, v slávnostnom sprievode vstúpil primiciant v zelenom venci krojovaných dievčat za Mariánskou družinou do Božieho chrámu. Formulár svätej omše mal z Panny Márie, Pomocnice kresťanov, ktorej vďačí za povolanie a má ju vo veľkej úcte. Na konci slávnosti udelil všetkým prítomným novokňazské požehnanie. Boh ťa žehnaj, náš novokňaz, Vlado!



– 2. júla na sviatok Návštevy Panny Márie sme sa vybrali na Levočskú horu. Bolo nás do dvoch autobusov. Šli sme pozdraviť našu Nebeskú Matku Máriu a vyprosiť si od jej syna Ježiša požehnanie do ďalších dní. Ďakujeme ti, Mária, za tvoje orodovanie, za nás!



– 3. júla ráno o 5. hodine sa slúžila svätá omša za pútnikov, ktorí už niekoľko rokov pešo putujú na Levočskú horu. Tohto roku sa jej zúčastnil aj náš duchovný otec Oliver. Statočne a hrdinsky kráčal.