Služba spravodlivosti a milosrdenstvu

Boh stvoril zem a potom človeka na svoj obraz a pozval ho, aby pokračoval v diele stvorenia. Povolanie človeka k „podmaneniu“ zeme sa uskutočnilo pred prvým hriechom, preto práca nie je trestom za dedičný hriech, ale cestou, ktorou sa uskutočňuje jeho vládnutie vo viditeľnom svete. Práca je dobrom, ktorým človek realizuje vlastnú osobnosť, uplatňuje svoje schopnosti a uvedomuje si svoju dôstojnosť. Človek prácou pretvára spoločnosť a zdokonaľuje seba samého. Práca je povinnosťou a ak ju vykonávame v spojení s Kristom, stáva sa vykupiteľská. Hodnota akejkoľvek ľudskej práce vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, ktorú nemožno považovať za nejakú anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu. Prostredníctvom práce získavame prostriedky na zabezpečenie vlastného živobytia, svojej rodiny, ale aj na konanie milosrdenstva a podporu dobrých diel v prospech druhých ľudí. Veriaci môžu darovať Cirkvi hmotné dobrá a z výdobytkov svojej práce finančne podporovať Cirkev, jej apoštolské činnosti a služobníkov. Svojou podporou farnosti vyjadrujú svoju vieru a spolupatričnosť s cirkevným spoločenstvom. Milodarmi v prospech dobročinných diel na farskej, diecéznej i medzidiecéznej úrovni, sa prejavuje solidárnosť a jednota celej Cirkvi. Tým sa napĺňa aj univerzálny cieľ hmotných statkov, totiž, že sa majú dostať ku každému človeku. To, čo vlastníme, nie je výlučne len naše. Majetok tak nadobúda aj nadprirodzený účel, lebo napomáha spáse duší. Cirkev z vôle svojho zakladateľa má aj viditeľnú vonkajšiu štruktúru, preto okrem duchovných potrebuje aj primerané ekonomické prostriedky, aby mohla rozvíjať svoje poslanie a dosahovať vlastné ciele. Ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť majetok, sú: zabezpečenie vykonávania Božieho kultu, primerané živobytie kléru a iných služobníkov, vykonávanie apoštolátu a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných. Časné majetky farnosti spravuje farár, ktorý má svoju úlohu plniť so starostlivosťou dobrého hospodára. Osobne začlenený do života celého spoločenstva je zaň zodpovedný, „preto musí majetok toho spoločenstva spravovať priezračne, nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred ľuďmi“. Laici musia byť stále viac presvedčení o apoštolskej angažovanosti vo farnosti. Rozličnými službami, aj v hospodárskej oblasti, podľa svojich schopností a chariziem a v jednote so svojím farárom spolupracujú na spoločnom diele, a tak napomáhajú budovaniu Cirkvi. Riadny chod farnosti je zabezpečený predovšetkým príspevkami od veriacich formou zvončeka. V mnohých farnostiach sa periodicky konajú zbierky pre potreby farnosti, mimoriadne zbierky pri opravách a pri investičnej výstavbe. Príjem z prenájmu cirkevnej pôdy a budov predstavuje pomerne malú, ale stálu časť v rozpočte farnosti. Pravidelné zbierky na charitu, seminár, misie, médiá a iné sa odosielajú na arcibiskupský úrad a používajú sa na ciele, pre ktoré boli vyzbierané. Otázky na zamyslenie: Jestvuje vo vašej farnosti ekonomická rada? Ako účinkuje? Nemal by som práve ja pomôcť pri údržbe a zveľaďovaní cirkevného majetku? Sú vo farnosti dobrovoľníci, ktorí by radi vykonávali organizovanú charitatívnu službu? Touto témou končí synodálna konzultácia na farskej úrovni a začína diecézna konzultácia na dekanátnej úrovni. Dekanátna konzultácia má pred sebou výsledky farskej konzultácie v podobe prvého náčrtu pracovného textu synody. Každá farnosť bude mať okrem svojho duchovného otca aj zástupcu veriacich, v našom prípade je to pán Martin Magda. V rámci
dekanátu sa vytvorí priestor pre spoznávanie názorov nad rámec farnosti, pre spoločné hľadanie priorít, odporúčaní a návrhov do programu synody. Skončením synodálnej konzultácie na farskej úrovni sa synodálne spoločenstvo pretransformovalo na farskú pastoračnú radu, ktorá má pomáhať duchovnému otcovi pri rozvíjaní farských aktivít.

Ježišovo kňazstvo

V tomto mesiaci prežívame veľkú radosť, lebo Pán Ježiš, Najvyšší veľkňaz, znova si povolal jedného z našej farnosti do svojej bezvýhradnej služby. Vladimír Balucha vo vnútri svojho srdca započul slová: Poď za mnou. Z príležitosti jeho kňazskej vysviacky a primičnej slávnosti Vám ponúkam pár myšlienok Svätého Otca, Jána Pavla II. o kňazstve. To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž žije z Eucharistie, môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie z Eucharistie. Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie. Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri. Aká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme vtelené Slovo, čo potom zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu? Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery. Je preto správne, keď kresťanský ľud na jednej strane ďakuje Bohu za dar Eucharistie a kňazstva a na druhej strane neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi. Prajeme nášmu, novokňazovi, radosť z kňazskej služby a srdce pokorné a tiché podľa vzoru nášho Majstra.

duchovný

Výlet do Bratislavy

Náš rodák Vladimír Balucha nás všetkých pozval na svoju kňazskú vysviacku 20. júna v Bratislave, časť Ružinov. Aká to radosť! Opäť jeden z nás povolaný za kňaza. My sme jeho pozvanie prijali. Nazbierala sa nás pekná kôpka, štyri autobusy: jeden „Belholz“, druhý „Hasiči“, tretí „Príbuzní“ a štvrtý „Veriaci“. V nedeľu hodinu po polnoci sme vyrazili. Cesta bola bez problémov, len „Veriaci“ mali vždy času. A tak všetci museli na nich čakať. Veriaci boli vždy usmiati, pokojní, opájal ich stav blaženosti, lebo ich autobus bol krásnej žltej farby. Všade, kde sme prišli, pozerali na nás a tešili sa z nášho príchodu, tak ako sa teší z vychádzajúceho slnka. A dočkali sme sa aj rána. Vítala nás Bratislava. Prichádzala hlavná časť nášho putovania – kňazská vysviacka nášho rodáka Vlada. Kostol bol nádherné vyzdobený, plný Víťazanov. Všade, kam ste pozreli, videli ste známu tvár pochádzajúcu z Víťaza. Cítili sme sa ako doma. A bolo nás aj počuť. Spievali sme s radosťou nášmu Nebeskému Otcovi na slávu, veď nám urobil veľké veci. Opäť jeden z nás sa stal kňazom. Vďaka ti, Otče! Po eucharistickej hostine nasledovalo agapé – hostina. Všetci, čo tam boli, mohli sa dosýta najesť, lebo bolo pre všetkých. Keď sa ľudia chcú deliť, tak nikto nemôže hladovať, trieť núdzu. Chcem sa poďakovať Vladovi za túto slávnosť, aj za pohostenie. Nasýtení sme navštívili kostol Najsvätejšej rodiny v Petržalke, kde Svätý Otec Ján Pavol II. v septembri slúžil sv. omšu, pri ktorej blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopku a rehoľnú sestru Zdenku Schelinovú. O kostole, jeho výstavbe nás poinformoval náš rodák pán František Kollár. Ďakujeme mu za čas a ochotu! Mali sme naplánovaný aj iný program, ktorý nám prekazil hustý dážď, búrka. A tak sme sa vydali na cestu naspäť domov. Domov človeka ťahá a tak aj naše autobusy boli priťahované domov vlastnou príťažlivou rýchlosťou. Najviac sa ponáhľali „Príbuzní“, veď mali „perný“ týždeň pred sebou. Rozumeli sme im. Potom to bol „Belholz“. Áno, ráno išli do práce a šéf im ide vždy príkladom. Tretí boli „Hasiči“, oni musia byť k dispozícii, keby horelo, kto zahasí? A štvrtý boli „Veriaci“. Verili sme v šťastný návrat domov. Čím bližšie domov, tým rýchlejšie sme šli. Ale iba po Levoču. Tam sme spomalili, lebo sme si chceli vychutnať super jazdu. Boli to chvíle veľkého očakávania, kedy budeme doma. Boli sme napätí ako naše slniečko – autobus zvládne tento výlet do Bratislavy a späť. Zvládol ho super, aj keď sa zhora „potil“ a zdola „kríval“. Bol statočný a my sme sa upevnili vo viere a zblížili sa medzi sebou. Sme radi, že sme boli na Vladovej kňazskej vysviacke a opráili sme si staré príslovie: „Nie je dôležité byť všade prvý, ale šťastlivo prísť a vrátiť sa.“ Bože, vďaka ti za tento čas, ktorí sme spolu prežili!

o. Oliver

Dieťa

Tak ďaleko od vás a predsa tak blízko. Ako to ten Pán Boh pekne zariadil. Stačí sa myšlienkou zahľadieť a už sme vo Víťaze medzi vami. E-mail je ešte pomalší a vždy bude, ale aká je to výhoda. Vďaka e-mailu sa chceme podeliť aj s vami o radostnej skutočnosti, ktorá sa stala práve vo Víťaze.

Vieme, že v rodine Magdových sa narodilo dieťa – Monika. Po dvoch už dospelých synoch sa zrazu z jasného neba narodí dieťa. A to ešte na radosť iste všetkých v rodine – dievča. Monika. Nemyslím, že rodičia vybrali toto meno náhodou. Iste bolo z vnuknutia Ducha Svätého nielen pre rodinu Magdových, ale možno aj pre obec Víťaz. Vieme, čo všetko vymodlila, ale aj vytrpela jej sv. patrónka. A všetko malo svoj zmysel. Priznajme však, koľkí sa pri tejto správe možno usmiali popod fúzy, že či im to bolo na starosť treba. Koľkí si robili posmech? Vieme, ako to na dedine býva. A ja si myslím, ale predovšetkým vyjadrujem obrovskú radosť nad jedným novonarodeným dieťaťom vo Víťaze – nad tebou Monika! S láskou prijatá oboma rodičmi. A vy rodičia, nehnevajte sa, keď sa podelím v Spektre s vami, milí Víťazania, o radosť otca narodeného dieťaťa, ale predovšetkým o hĺbku myšlienok vďaky Pánu Bohu za túto skutočnosť. Keď písal otec dieťaťa tieto myšlienky, bolo dieťa v ohrození života, teda len Boh vedel, ako to všetko dopadne. A predsa toľká viera v mužovi, otcovi dieťaťa, ale predovšetkým radosť nad jeho narodením. Ani mladý pár, ktorý čaká prvé dieťa, by možno nevedel vyjadriť toľkú radosť, ale hlavne vďačnosť Pánu Bohu za tento dar. A teraz už slová otca dieťaťa, keď nám oznamoval milú skutočnosť: „Chcem vám oznámiť, že sa nám narodilo najkrajšie dievčatko na svete – Monička, meno dostala po sv. Monike. Jej príchod na tento svet bol trocha priskorý a dramatický. Prijali sme to ako Pánov zámer, lebo Pánove milosrdenstvo a láska nepozná hraníc. Keď sa s takým maličkým odstupom času nad tým zamýšľam, objavujem velikánsku Božiu milosť a požehnanie pre moju rodinu. Tie radostné okamihy s nami prežívajú aj naši kňazi, duchovný otec Juraj, nový duchovný otec Oliver a duchovný otec Peter z Križovan. Oni sú našou veľkou duchovnou oporou. Ani sa to nedá všetko opísať, pretože toho Božieho požehnania je veľmi veľa. Veľmi ďakujeme nášmu Pánovi za tento zázrak, veď nie je potrebné chodiť za zázrakmi po svete, keď je ich toľko všade okolo nás, stačí iba chcieť ich vidieť. A chcieť ich vidieť je chcieť sa viac zblížiť s Bohom. Za toto požehnanie ďakujeme na kolenách Bohu, aj vám za vaše modlitby. Ani nevieme, čím sme si tu milosť vyslúžili. Opäť ďakujeme za tento dar, za toto požehnanie do nášho domu. Pozdravujte všetkých, ktorých poznáte a rozpovedzte im o našom zázraku, Moničke, ktorý sa stal v našej rodine. Chcem vás poprosiť, aby ste sa aj naďalej modlili za našu Moničku, pretože toto je iba prvá časť jej dozrievania – fyzická, čaká ju ešte duševné dozrievanie.“ No nie je to krásne, milí Víťazania? A ešte dodám, aká je dôležitá úloha kňaza v obci a spolupráca s ním. Aj pri takejto príležitosti. Potom výsledok hovorí za všetko. Nechám opäť hovoriť šťastného otca: „Je to vymodlené dieťatko a veľmi za to ďakujeme aj nášmu bývalému duchovnému otcovi Jurajovi Riškovi. To on je skrze Pána duchovným otcom našej Moničky. Nebyť jeho v našej blízkosti, jeho duchovných rád, povzbudení a požehnávania, ktoré nám skrze Ježiša Krista sprostredkovával, neviem, či by sme boli takú dôležitú životnú úlohu s takou pokorou prijali. Je to výnimočný kňaz, cez ktorého modlitby sme dostali ako rodina veľmi veľké milosti. A my sme mu za to veľmi povďační. Ale bol to Boží zámer, Božia milosť.
Viete, ako nás povzbudzoval a potešoval? Od prvej chvíle, kedy sa dozvedel, že čakáme bábätko (dozvedel sa to ako prvý), hneď nám povedal: „To bude dievčatko“.“ Prečo toto všetko píšem? V koľkých rodinách sú deti nechcené! V koľkých rodinách je dieťa na príťaž! V koľkých rodinách víťazí mamona pred dieťaťom? Koľko detí trpí! Koľko jej potratených – zabitých detí! Koľko detí žijúcich rodičov končí v detských domovoch! Trend nie je
potešiteľný. A tu je krásny príklad rodiny, v ktorej aj po 20-tich rokoch sa narodenie dieťaťa pokladá za Boží dar a je s láskou prijímaný. A toto dieťa aj nám v Spojených štátoch vtlačilo slzy do očí. Boli to slzy radosti práve nad tým, ako bolo s láskou prijaté. Monika, keď raz vyrastieš do plnej krásy, my tu už nebudeme, ale dúfame, že rodičia ti povedia, akú radosť urobilo tvoje narodenie aj nám. Víťazania, tešte sa spolu s nami, že Monika je na svete! Pri nedávnej návšteve v rodine spisovateľa Dr. Milana Rúfusa sme videli tiež nádherný príklad starostlivosti o dieťa, tiež v neskoršom veku narodené. Prvé dieťa. Nemajú to však ľahké, ale prijali všetko z Božích rúk ako dar, o ktorý sa treba starať ako o poklad. Veď deti sú našou budúcnosťou. Iste poznáte tie jeho prekrásne básne, ktoré sa viažu na deti. Monika, modlime sa za teba s W. Shakespearom: „Ó, Pane, ktorý si mi dal život, daj mi aj srdce plné vďačnosti.” My pridávame: „Vďačné aj za mojich rodičov, že ma prijali s láskou!“ Aj my sme raz boli deťmi. Ježiš nás však napomína: “Kto nepri
jme Božie Kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Buďme teda deťmi. Tešme sa ako deti aj z narodenia našej Moničky vo Víťaze. Víťazania, ste všetci v našich modlitbách.



PS: Milí rodičia, odpustite, že sa delíme s tým, čo patrilo iba Vám. No nedá nám nepodeliť sa s našou radosťou aj prostredníctvom Spektra s jeho čitateľmi.

Srdečne Vás pozdravujú Vaši Birošovci, USA

Púť do Levoče.

Tak ako každý rok aj tohto roku sme putovali k našej Matke – levočskej Panne Márii. Púť sa začala v sobotu o 5:00 hod. svätou omšou, na ktorej nás duchovný otec Oliver povzbudil, dodal odvahy a udelil nám na cestu požehnanie. Posilnený na duchu sme sa potom spolu s pútnikmi z Ovčia vydali na cestu. Duchovnou oporou nám počas putovania boli duchovný otec Oliver a novokňaz Vladko, ktorý stíhal ešte aj spovedať. Cesta do Levoče bola veľmi príjemná a aj počasie nám prialo. Na začiatku sme trochu uháňali, no postupne prichádzala únava a tak sa naše tempo spomaľovalo. Príchod do Levoče bol určite pre každého veľkou radosťou a mnohí z nás si s úľavou vydýchli. Po krát
kom oddychu sme sa išli najprv pokloniť a zaspievať do chrámu sv. Jakuba. Cestou na Levočskú horu sme sa pomodlili krížovú cestu a potom už bez slov, aby sme vystačili s dychom, sme kráčali hore. Naše prvé kroky na Levočskej hore smerovali do baziliky, kde sme v tichosti pozdravili Pannu Máriu a poďakovali jej za zvládnutú cestu. Program levočskej púte bol tak ako každý rok veľmi bohatý. Takmer každé dve hodiny sa slúžila sv. omša, v noci to bol sv. ruženec, krížová cesta, polnočná sv. omša, eucharistická poklona a sviečkový sprievod. Všetko bolo veľmi krásne a človek tu mohol nabrať veľkú duchovnú posilu a pokoj. Bolo tu naozaj cítiť prítomnosť Matky Božej, ktorá pozerá na svoje deti a počúva ich prosby. Nedeľnou slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval kardinál Jozef Tomko, sa tohtoročná levočská púť skončila. Posilnení na tele a plní duchovnej radosti sme sa vybrali na cestu domov. Cesta domov však bola o niečo ťažšia ako cesta do Levoče. Bolo to hlavne preto, lebo tempo nášho putovania bolo veľmi rýchle a tak, ak sme chceli s tými „zdatnejšími“ udržať krok, mali sme čo robiť. Žiaľ, mnohí z nás boli rozhorčení a nevládali s dychom. Táto skutočnosť sa opakuje rok čo rok a prináša so sebou len rozhorčenie a nepokoj. Z nášho putovania sa stáva akási športová disciplína, v ktorej si chcú mnohí dokázať, akí sú dobrí a koľko vydržia. Aj napriek týmto nepríjemnos
tiam sme sa hoci vyčerpaní, ale predsa šťastní vrátili domov, kde sme priniesli požehnanie od Panny Márie, na ktoré už netrpezlivo čakali naši blízki.

pútnička

Chváľme Boha oddychom.

Sme uponáhľaní. Všade zhon, stres. Až tak sme si zvykli na zhon, že keď na chvíľu ustaneme, už ani nevieme, čo si počať s troškou voľna. A z extrémneho zhonu prejdeme do extrémneho ničnerobenia.

Oddych potrebujeme, aj si ho zaslúžime. Práve v týchto dňoch sa začína obdobie prázdnin. Slnko, voda, pláže, končiare hôr … Sadáme do áut, vlakov, lietadiel a nechávame za sebou všetky celoročné starosti. Vypnúť a nemyslieť na šéfa, robotu, nemyslieť na nič … Potrebujeme si oddýchnuť. Úplne vypnúť by sme však nemali. Nemali by sme totiž vypnúť spojenie s Bohom. V skutočnom duchovnom živote niet prázdnin. Práve naopak. Ale to neznamená, že by sme mali celú dovolenku premodliť. Žalmista hovorí, že Boha môžeme chváliť poľnicou, harfou, citarou, lýrou, flautou, bubnom a dokonca i tancom. Boha teda môžeme chváliť aj oddychom, nie sladkým ničnerobením. Presne tak, ako nám to odporúča sv. Augustín: „Nech robíš čokoľvek, rob to dobre – a chválil si Boha.“ Skutočný oddych, oddych naplno, by mal byť plný radosti, ktorá vyviera priamo zo srdca. V našich rukách je radosť, všetka radosť vyhradená pre tento svet. Využime dovolenkové obdobie a naučme sa trošku usmievať sa životu a nesťažovať sa na každom kroku. Nenadarmo zvolal Alexander Solženicyn: „Ó, smiech, akú máš silu!“ Lebo raz darmo: Svätý, ktorý je smutný, je smutný svätý. Oddych si zaslúžime. Nevypínajme však úplne a všetko. Nevypínajme najmä spojenie s Bohom. Zintenzívnime vzťah k Bohu. Stretávajme sa s ním v modlitbe, nachádzajme ho v krásach prírody, v šume mora, v speve vtákov, ale najmä v našich blížnych. Nech je náš oddych hodný kresťanov. Ak si počas dovolenky nenájdeme čas na Boha a blížnych, potom bol náš zhon a stres zbytočný. Využime chvíle voľna aj na ponorenie sa do seba. Naberme sily pre naše duše.

-re-

Brigáda v košickom seminári

Je čas prázdnin, školy zívajú prázdnotou. Žiaci, študenti, učitelia oddychujú. V školách sa zdržiavajú iba tí, ktorí sa starajú o ich údržbu a poriadok.

Aj v seminári v Košiciach utíchlo, bohoslovci sa rozišli do svojich farností (alebo na dovolenku). Práce je tam však ešte dosť pre každého, kto má chuť „vyhrnúť rukávy“. Z našej farnosti Víťaz vycestovala skupinka 40-tich, aby svojou troškou prispela k zveľadeniu objektu seminára. Bola to skupinka ľudí z Víťaza, Ovčia a pridali sa k nám aj dvaja Rómovia. Po prijatí v seminári nás rozdelili: chlapi k stavebným prácam a ženy k upratovaniu učební, skladov a izieb bohoslovcov. Nemali sme svojho „majstra“ – duchovného otca, pretože sme mu dali dovolenku, aby načerpal veľa nových síl, ktoré potrebuje pri svojej práci v našej farnosti. Ale mysleli sme na neho a vzdušným čípovým spojením – mobilom sme sa s ním spojili. Bol 7. júl, deň mena nášho duchovného otca Olivera. Najprv sme mu zablahoželali a priali, aby sa nám šťastlivo vrátil. Duchovný otec nám poprial veľa síl a chuť do práce v seminári. Pracovali sme usilovne, za čo sa nám dostalo odmeny na tele a na duši. Sestričky nám uvarili chutný obed a potom sme sa zúčastnili aj sv. omše. Stretli sme sa s prefektom seminára Petrom Gazdom, ktorý je zo Širokého. Veľmi milo nás prijal. Postaral sa tam o občerstvenie, aj na cestu domov, aby nám rýchlejšie ubehla. Bol to ako deň otvorených dverí. Spoznali sme prostredie v seminári, ktoré je veľmi pekné. Ale rozdiel bol v tom, že sme „otvorili dvere“ nielen svojim očiam, ale aj ochote prispieť svojou troškou k obnoveniu budovy, z ktorej vychádzajú mnohí naši duchovní pastieri. Vďaka Ti za to, Pane!

Eva Jenčová

Náš pokračovateľ o. Oliver.

Túžby i obavy sprevádzajú život každého človeka, duchovnú osobu nevynímajúc, zvlášť, keď príde do nového prostredia, medzi neznámych ľudí a zároveň treba „prevziať štafetu“ aktivít, ktorými farnosť žije. Ako ich prežíval a prežíva náš terajší duchovný otec Oliver, dozviete sa z nasledujúceho rozhovoru.


1. Otec Oliver, aj Vás vítame v Spektre ako nášho hosťa. Pred rokom došlo k „výmene stráží“ – podobne ako o. Juraj aj vy ste prišli z kaplánky na svoje prvé pôsobisko k nám do Víťaza. Vaše prianie v úvodníku minuloročného septembrového čísla znelo: „Chcem Vás mať rád, túžim, aby ste mňa mali radi a aby sme spolu milovali nebeského Otca.“ Darí sa Vám napĺňať toto prianie?



Môj príchod do Víťaza bol aj pre mňa samého plný očakávania. Kládol som si otázky, či budem dobrým kňazom – farárom, čím si získam ľudí, aby som bol naozaj, tak ako tu voláte farára, duchovným otcom. Otec má rád svoje deti, preto toto prianie na začiatku môjho účinkovania medzi vami. Láska dokáže veľmi veľa. Tak ako si otec nemôže vybrať dieťa ani deti rodičov, ale sú si daní od Boha, tak aj veriaci a kňaz sa navzájom nevyberajú. Božia prozreteľnosť nás spojila, aby sme sa spoznali, vzájomne sa obohatili a v prvom rade rástli v láske. A či sa to darí? Ja sa snažím. Ku každému sa nebojím ozvať, prihovoriť alebo prísť na návštevu, nerobím rozdiel medzi starým a mladým, som tu poslaný pre každého. A z vašej strany cítim, že ma máte radi. Možno jeden malý postreh. Naučili sme sa zdraviť či idem pešo alebo som v aute a pozdravíme sa zdvihnutím ruky alebo zatrúbením. Je to prejav úcty, lásky. Z toho sa veľmi teším.



2. Do správcovstva farnosti Vám pribudlo, okrem iných povinností a aktivít, aj vydávanie farského časopisu. Aké myšlienky Vám prebehli mysľou? Nezľakli ste sa? Aj pred redakčnou radou visel otáznik, či budete tejto aktivite naklonený.



Skôr ako som k vám prišiel, poslali ste mi jeden exemplár na kaplánku do Valalík. Prezrel som si ho pozorne a v ňom som prvýkrát videl, aký veľký kostol máte. Strach z časopisu odišiel, keď som spoznal ľudí, ktorí ho tvoria. Dúfam, že aj váš strach zo mňa opadol a dobre sa vám so mnou spolupracuje.



3. Úlohy správcu aj cenzora zodpovedajúceho za obsahovú stránku časopisu ste sa úspešne zhostili, veď prispievate nielen úvodníkom. Čím Vás obohacuje Spektrum ako kňaza i ako človeka?



V prvom rade ma Spektrum obohacuje vzťahom k tým, s ktorými ho robím. Spolu tvoríme skvelú rozšírenú redakčnú radu a pri vzniku každého nového čísla sme spolu a vytvárame milé „časopisové spoločenstvo“. Obohacuje ma aj radosťou z každého čísla, ktoré vyjde, nad ktorým som strávil aj niekoľko dní. Taktiež žasnem nad ľudským rozumom, ktorý vynašiel počítač so všetkým, čo sa pomocou neho dá robiť a nad umením toho, kto ho vie využiť a robí s ním.



4. Spektrum ako farský časopis prešlo a prechádza zmenami (počet strán, grafika, rôznosť príspevkov). Chystáte v najbližšom období nejaké zmeny?



Niektoré zmeny už nastali. Pribudol rozpis sv. omší na mesiac, počas synody sme uverejňovali jednotlivé témy, posolstvá Svätého Otca, predstavili sme spoločenstvo žijúce vo farnosti, približujeme deti k časopisu cez úlohy v Detskom ihrisku, nechýba bohatá aktuálna fotodokumentácia zo života našej farnosti. Čo by som ešte chcel? V každom čísle rozhovor s nejakou osobou a miesto pre cirkevné dokumenty, ktoré potrebujeme poznať.



5. Ste pokračovateľom už začatého diela. Je to pre Vás niečo nové a
zároveň zaväzujúce. Čo by ste zaželali Spektru, jeho prispievateľom a čitateľom k 5. výročiu jeho existencie?



Spektru želám, aby ho čítalo najväčšie spektrum ľudí u nás i mimo územia našej farnosti, kým táto farnosť bude existovať. Prispievateľov prosím o prispievanie aktuálnych článkov a želám im dary Ducha Svätého pri vytváraní kvalitného farského časopisu a taktiež radosť pri jeho tvorbe. Všetkým čitateľom prajem pohodu
a radosť pri čítaní Spektra.

za rozhovor ďakuje Hanka

Päť úrodných alebo neúrodných rokov farského časopisu Spektrum

Tak ako človek sa raz narodí a v počiatočných rokoch je ako malé dieťa v plienkach, tak by som si aj ja dovolil k tomu prirovnať náš farský časopis Spektrum. Spomínam na začiatky, i keď nie ako člen redakčnej rady, ale ako dopisovateľ, keď duchovný otec Juraj Riško prišiel za mnou a len tak z ničoho povedal: “Adolf, mohli by ste niečo napísať do nášho farského časopisu?“ Úplne som sa zháčil. Ja a písať? Nuž, ale skúsim to.

Hneď od začiatku som nepísal, písali iní a ja som to sledoval, začal som sa viac zaujímať o časopisy i knihy s náboženskou tematikou, až nakoniec som sa rozhodol. Veď v minulosti som bol taký korheľ, mal som tých zážitkov až-až: či už v krčme, na murárskych fuškách, v práci či v poľovníctve, len som to všetko potreboval dať na papier a v hlave nejako zosúladiť. K tomu ma ešte tak zdravo rozhecoval už nebohý Ján Jenča a už to šlo. Neviem presne, ale možno to začalo tou krčmou, články boli ešte také kostrbaté, ale boli zo života, boli to práve tie plienky. Ale keď dieťa začne chodiť, naučí sa hovoriť, strasie sa plienok, oblečie sa do dupačiek, tak ho treba už pomaly krotiť, aby rodičom neprerástlo cez hlavu. Tak aj náš časopis, aspoň si myslím, už vyšiel z dupačiek a chystá sa do školy, začne sa už jeho šiesty rok, u dieťaťa by to bol prvý rok základnej školy. Lenže u dospelých je to niečo iné, tých päť rokov by som rozdelil na také tri obdobia: detské, juniorské a seniorské. Teraz si myslím, že náš časopis je v tom druhom období. To je moje krátke hodnotenie. A či bolo tých päť rokov plodných alebo neplodných? Viac sa prikláňam k tomu plodnému, náš časopis sa dá čítať. Nie sme síce profesionáli, ale píšeme, myslím si, normálnou ľudskou rečou a je to dobré, že sa navzájom povzbudzujeme vo viere a vzájomne sa zdokonaľujeme v Bohu. Len si myslím, že medzi nami Víťazanmi žije ešte dosť veriacich, ktorí sú veľmi nadaní a mohli by sa tiež zapojiť do písania článkov a uverejňovať ich v našom časopise. Veď koľko dobrých myšlienok ešte drieme v našich ľuďoch, koľko životných skúseností je v starších ľuďoch, len ich treba dať na papier. Veď život od narodenia až po hrob je jedna veľká kniha a koľko takých poučných kníh by sa dalo napísať. Len si spomeňme na sv. Augustína, aký to bol veľký hriešnik, čím všetkým sa obklopil a dnes vieme, aký sa stal z neho veľký svätec, aké veľké dielo napísal počas svojho života, ktoré by mohlo byť veľmi poučné aj pre viacerých krčmových návštevníkov dnešnej doby. Stačí len chcieť, zanechať všetko svetské a nastúpiť na cestu, ktorú nám ukázal sám Pán Ježiš. Ale musíme sa navzájom povzbudzovať, či už ústne alebo dať to na papier, musíme tiež veľa čítať a neopovrhovať knihami alebo časopismi s náboženskou tematikou. Aj sv. Augustín by sa nebol obrátil, keby sa zaňho nemodlila a neoplákavala ho jeho vlastná matka a keby nebol veľa čítal. Vidíme, že kniha a dobrá náboženská kniha dá veľmi veľa, že v mnohých prípadoch vie obrátiť a obmäkčiť aj najtvrdšiu skalu či povahu. Tak si dovolím tvrdiť, že aj náš časopis je na dosť vysokej úrovni, veď píšu doň kňazi, misionári, rehoľné sestry, ale aj laici. Je tam veľa poučného pre život, len si treba z toho vybrať to správne a naučiť sa z toho aj žiť. Veľakrát nestačí len čítať, musí tu byť aj pevná vôľa každého jedného z nás. Nestačí len čítať alebo vypočuť si kázeň v kostole a keď vyjdeme von z kostola, sme celkom iní, chováme sa horšie ako divá zver. A to si hovoríme, že sme kresťania, dokonca katolíci, ohovárame jedná radosť, z niektorých ani dodnes nevyprchal totalitný režim, skrátka
neovládame sa a zabúdame, že sme Božími deťmi, že sme boli pokrstení, že si nás vybral On, sám Boh, že sme všetci bez výnimky jeho deti. Či je to biela, žltá, čierna alebo červená farba pleti. Toto je spektrum o živote, o živote bez pretvárky, takých nás chce Pán mať, len takí môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, čistí bez hriechu. Náš život je veľmi krátky na to, aby sme hrešili, lebo v mnohých prípadoch sa ani nestihneme polepšiť, nie každý má
ten dar. Porozmýšľajme nad svojím životom, nad knihou svojho života od počatia, porozmýšľajme, kde sme urobili chybu, napravme to a potom bude život na celej zemi iný. Veď ten čas, všetko, čo sa okolo nás deje, vytvárame si my sami, nemáme právo vyhovárať sa. Je to v nás. Porozmýšľajme, učme sa jeden od druhého, ale len dobrým veciam. A skúsme to dať na papier. Aby to naše Spektrum bolo o päť rokov ešte lepšie.

Adolf Salanci

Náš zakladateľ o. Juraj.

Titulný názov na obálke hovorí: „Naše Spektrum jubiluje.“ Aj keď je to mladé jubileum, chceme sa vrátiť v myšlienkach späť: ako to vlastne všetko vznikalo? Sprievodcom tejto malej exkurzie o našich začiatkoch bude náš bývalý duchovný otec Juraj Riško.


1. Otec Juraj, vitajte na stránkach Spektra. Keď ste „kaplánčili“ v Sabinove, boli ste autorom myšlienky vydávať farský časopis. Podarilo sa. Túto myšlienku ste „oživili“ aj vo svojej prvej farnosti. Táto myšlienka Vás oslovila. Kto alebo čo bolo takou prvou iskierkou založiť, resp. vydávať farský časopis?



Už v totalite ako gymnazista som dostal do rúk samizdatové vydania časopisov Zrno a Svetlo (zdá sa, že kvalita prežije, lebo tieto dva časopisy nepretržite vychádzajú dodnes). Počas formácie u saleziánov som spoznal životopis sv. Jána Bosca, ktorý sa inšpiroval sv. Františkom Saleským. Obaja horlivo propagovali kresťanský apoštolát tlačou – knihami a časopismi. Počas bohosloveckých štúdií som navštívil Taliansko Anglicko. Vo farnostiach po sv. omšiach rozdávali informačné bulletiny. Páčila sa mi táto myšlienka. Neskôr sa táto forma komunikácie začala udomácňovať aj u nás. Vznikli prvé farské listy. Najstaršie sú Mozaika a Alžbetin list. Keď som bol kaplánom v Sabinove, dostávali sme tieto výtlačky. Vtedy ma napadlo, prečo by nemohlo niečo podobné byť aj v Sabinove. Tu sa asi zrodila túžba preniesť túto myšlienku do života. Myslím, že to bolo vnuknutie Ducha svätého, lebo čoskoro sa našiel okruh nadšencov, ktorým sa táto myšlienka tiež pozdávala. Podobne tomu bolo aj vo Víťaze a myslím, že vo všetkých farnostiach, kde vychádzajú farské časopisy.



2. V nultom čísle Spektra v júni 1999 ste o. i. v úvodníku napísali: „Náš časopis chce osloviť široké spektrum veriacich.“ Myslíte si, že sa to podarilo? Čím oslovila tvorba časopisu Vás?



S odstupom piatich rokov som presvedčený, že časopis Spektrum oslovil široký okruh čitateľov vo farnosti i mimo nej. Vytvorila sa redakčná rada – spoločenstvo, ktoré koordinuje tvorbu časopisu. Predovšetkým ho tvoria autori, ktorí do neho prispievajú a tí, čo vytvárajú spätnú väzbu. Táto činnosť bola obohatením aj pre mňa, hoci si to vyžadovalo aj určité úsilie. Bolo potrebné povzbudzovať k písaniu a vytrvalosti. Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na tvorbe časopisu rozmanitými službami – boli pre mňa povzbudením (grafik, prepisovateľka, pisatelia, tlačiarenská čata …).



3. Pri tejto náročnej, ale zaujímavej práci sa niekedy objavili aj ťažkosti. Ako ste ich, ako osoba zodpovedná za vydanie, riešili? Bola Vám nápomocná aj redakčná rada, resp. prispievatelia?



Samozrejme, že boli aj chvíle pochybnosti, či je dobré pokračovať v začatom diele. Každé dobré dielo musí prejsť aj zlými skúškami. Nemôže stagnovať, musí sa rozvíjať ďalej. Tento rast záujmu sme vnímali spoločne v redakčnej rade a to nás povzbudzovalo pokračovať ďalej.



4. Pred rokom ste odišli spravovať novú farnosť. Myšlienka založiť farský časopis Vás sprevádzala aj na novom pôsobisku. Vieme, že farnosť Hanušovce nad Topľou vydáva časopis Zrkadlo. Predstavte ho trošku bližšie.



Niektorým z Vás sa do rúk dostalo Zrkadlo – časopis rímskokatolíckej farnosti Hanušovce nad Topľou. Vymieňam si niekoľko exemplárov medzi redakciami. Zrkadlo je o rok staršie ako Spektrum. Po mojom príchode do farnosti som bol oslovený, či bude pokračovať jeho vydávanie. Časopis vznikol na podnet bývalého kaplána a mal vytvorené podmienky pre schvaľovanie. Vychádza v
rovnakom náklade ako Spektrum. Taktiež aj proces tvorby časopisu je podobný. To všetko ma utvrdilo v tom, že Zrkadlo má perspektívu a bude účinným nástrojom apoštolátu vo farnosti.



5. Farský časopis Spektrum si pripomína svoje piate výročie. Vyrástol z plienok, urobil prvé kroky, čoraz pevnejšie kráča po svojej ceste ďalej. Čo by ste mu ako jeho „otec“ zaželali do ďalšieho putovania?



Redakcii
jubilujúceho Spektra chcem zaželať veľa tvorivých nápadov, radosť z vykonaného diela, veľa nedočkavých čita
teľov, nových prispievateľov. Nech Spektrum prináša povzbudenie pre každého, aby budovalo farské spoločenstvo v jednote a pestrosti Božích detí, ktorým Boh dáva talenty pre úžitok druhých.

za rozhovor ďakuje Hanka