Misijná púť detí do Levoče

Sobota, 8. máj. V túto sobotu sa mala uskutočniť púť detí do Levoče. Ja som sa na ňu vôbec nechystala, a tak ako každú sobotu, som sa rozhodla vstať z postele až neskôr. Bolo asi 7:50, keď mi môj sladký spánok prerušilo zvonenie mobilu. Volala mi kamarátka Regínka z Víťaza, prečo nejdem. Pomyslela som si, že môže byť fajn. Ale čo už, keď autobus o chvíľu odchádza. Regínka rýchlo vyriešila tento problém slovami: „Musíš to stihnúť za 5 minút, ja zdržím šoféra.“ Od tej chvíle sa začal môj, „boj s časom“. Vletela som do kuchyne so slovami: „Idem do Levoče.“ Narýchlo som si vzala so sebou tie najnutnejšie veci: mobil, 50 Sk na cestu a utekala som na autobus, ktorý ma už netrpezlivo čakal. Asi takto sa začala moja cesta do Levoče. Prebehla v poriadku a hlavne veselo. Keďže bol autobus plný detí, o zábavu nebola núdza. Keď sme konečne dorazili, rozdelili sme sa na menšie skupinky, aby sa nám lepšie šlo na horu. Cestou sme sa modlili ruženec. Nemala som so sebou žiadny ruksak, ale aj mne sa ušla „príjemná“ záťaž – malý chlapec, ktorý chudáčik nevládal. Počasie bolo daždivé, ale to nikomu z nás nepokazilo náladu. Hlavnou témou púte bola voda. Každá skupinka sa mala osobitne zamýšľať nad tým, aká je voda dôležitá, na čo všetko ju potrebujeme. O 13:00 h sa začala sv. omša. V kostole bola síce zima, ale naše srdiečka rozohrial Mons. Sečka svojím príhovorom. Obetným darom boli minerálky. Toľko minerálok pokope som ešte nevidela. Hovorí sa, že človek mieni, Pán Boh mení. To sa potvrdilo aj dnes. Veď ja som tu dnes ani nemala byť. Bola som veľmi šťastná, že Boh zmenil moje plány a ja som sa mohla zúčastniť spolu s 1 500 deťmi na slávnostnej sv. omši. Po jej skončení bol zaujímavý program, kde nám ľudia, ktorí boli v Afrike, aj v iných krajinách sveta, rozprávali svoje veselé príhody. Naučili sme sa aj africkú pesničku. Vládla tam príjemná a uvoľnená atmosféra. Keď som sa pozrela dookola, videla som rozžiarené tváričky detí, ktoré s nadšením počúvali. Ako všetko v živote má svoj koniec, aj táto púť sa pomaly chýlila ku koncu, ale našim deťom sa ešte nechcelo odísť. Deti si mali možnosť zakúpiť aj obrázky a iné suveníry z malého stánku. Potom sme sa pobrali k nášmu autobusu. Tam nás náš duchovný otec fotil. Zdalo sa, že aj jemu sa púť páčila. Unavení, ale s dobrou náladou sme sa mohli vrátiť domov. Už sa teším na ďalšiu Misijnú púť detí, ktorej sa určite s radosťou zúčastním.

Dominika

Hľadanie Boha

Tak ako predtým, aj teraz by som chcel pokračovať ďalšou časťou o duchovnom živote. Dnes si zoberieme slová proroka Eliáša: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou.” (porov. 1Kr 17,1; 1Kr 18,15) To slovo by malo znieť nielen medzi nami veriacimi, ale aj medzi neveriacimi. V súčasnosti sa ako keby vytrácal zmysel pre Boha, ktorý pôsobí, ktorý nie je kdesi ďaleko, ale ktorý je bližšie, než si vieme predstaviť. Veď už sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“. Je možné, že sa snažíme vidieť Krista len v liturgii, no nie vo všednom každodennom živote. Príliš veľa vecí berieme ako samozrejmosť. Boh, ako čítame v Biblii, hovorí od samého začiatku. Sv. Ján začína svoje evanjelium „Prológom”, kde píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh …” Alebo v knihe Hebrejom začína slovami: „Mnohokrát a mnohými slovami hovoril Boh k našim otcom …” Čo je platné, že Boh hovorí, keď človek nepočuje. Boh chce konať svoje dielo v živote každého človeka. Veď On stvoril človeka z lásky a v láske. Neustále túto svoju lásku vylieva na tento svet skrze Ducha Svätého. Dôkazom jeho lásky je jeho Syn Ježiš Kristus, ktorého nám dal a ktorý miluje každého človeka konkrétne, ale človek to necíti, nevidí a nevníma. Táto hluchota, slepota a nevšímavosť je znamením nevery šíriacej sa okolo nás a taktiež jednou z príčin ateizmu a krízy viery. Nie je možné žiť duchovný život, keď Boha nevnímam, nie je možné žiť s Bohom, keď Ho nezakúšam, že ma miluje, keď neviem o Ňom vôbec nič, keď sa s Ním nestretávam, atď. Na začiatku nášho duchovného života je určité hľadanie. Kto hľadá, ten nachádza. A hoci človek hľadá, vždy zostane pravdou, že Boh dávno predtým hľadal človeka. Ale my sme tak zahľadení do seba, že nevnímame Boha prejavujúceho záujem o nás. Preto je treba, aby človek sám hľadal, aby sme Ho objavovali. Náš Boh je Bohom, ktorý sa nezriekol sveta po jeho stvorení. Je Emanuel, ako ho nazýva prorok Izaiáš v siedmej kapitole. On je Boh s nami, s každým človekom. On je prítomný v našom živote, je stála blízkosť. Preto je potrebné učiť sa modlitbe vnímavosti a citlivosti voči Bohu. Pokiaľ človek niečo na adresu Boha hovorí, ale ho nevníma, pokiaľ stále niečo odriekava, ale ešte nepostrehol, čo od neho chce Boh, ťažko môže hovoriť o duchovnom živote. Duchovný život začína tam, kde každé naše jednanie, každý náš prejav je odpoveďou na Božiu lásku. Vstupnou bránou do duchovného života je schopnosť načúvať. Tak ako malé dieťa po narodení hneď nevidí ani nepočuje, ale musia sa prebudiť jeho zmysly, tak isto je treba, aby sa prebudili zmysly našej duše, aby sme začali vnímať Boha okolo seba. Boh dáva znamenia svojej lásky – najväčším je Ježiš Kristus. Človek, ktorý objavil Krista, skrze Krista objavil i lásku Otca. Veľmi jemne a diskrétne Boh vstupuje do života každého človeka, nerobí to násilím, lebo koná z lásky. Bez slobody niet lásky. Mnohí ľudia sa na to zlostia a hovoria: „A prečo Boh nezasiahne?” Preto, lebo dáva možnosť výberu, dáva slobodu, ktorá môže ísť aj proti Bohu. Sloboda, ktorá dáva možnosť aj “zabiť Boha”, ako sa to stalo v časoch, keď ukrižovali Krista, no vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že Kristus vstane z mŕtvych, že zabiť Boha je nemožné. A to iste robíme aj my dnes svojimi hriechmi. Človek môže všetko, môže zabiť iného, seba samého a taktiež Boha, ktorý prebýva v ňom. Boh je prítomný v chorobe každého človeka, v udalosti, ktorá ho stretáva, v človeku, ktorý s ním hovorí, Boh je prítomný vo svete okolo nás – v kráse prírody, ktorá hovorí o Jeho láske a záujme človeka. Vnímať znamenia Božej lásky pre nás nie je
ľahké, pretože sme ľuďmi zahľadenými sami do seba a do hmotných skutočností. A predsa príde raz chvíľa, keď človek otvorí oči a vníma, že to všetko okolo mňa nemôže byť samozrejmosť. Takýmto spôsobom Boh vstupuje do nášho života a keďže sme ľudia zahľadení sami do seba a do hmotných skutočností, Boh nám dopraje (a to je prejav jeho veľkej lásky) prežívať chudobu. Chudoba to nie je bieda. Bieda je nedostatok, ktorý ničí ľudskú dôstojnosť.
Proti nej je treba bojovať a odstraňovať ju, ale chudoba je nedostatok, ktorý nás vedie k Bohu. Učí nás byť závislými na Ňom. Myslíme tu na chudobu nielen ekonomickú a fyzickú. Vieme, že ľudia často, keď sa im niečoho nedostane, tak si to viacej vážia a stavajú si úplne iný rebríček hodnôt ako ľudia, ktorí majú všetko. Tak isto je to aj s deťmi, ak im rodičia dajú všetko, tak ich absolútne nepripravia do života, ale zničia im život. Ide taktiež aj o chudobu myšlienok, citov, vôle, túžob, chudobu nevlastnenia, dokonca i nevlastnenia priateľov, vzťahov, múdrosti i slávy. Veľmi dôležitá je chudoba starnutia. Toto všetko sú skutočnosti, ktoré sú milosťou pre nás. Skrze túto chudobu, nedostatok, ktorý prežívame, si uvedomujeme potrebu Boha. Preto je chudoba lákadlom Božej lásky. A ľudia, ktorí prijmú chudobu, nech je už akákoľvek, títo ľudia zrazu objavia Boha. Táto chudoba privádza k závislosti na Bohu. Najväčšia tragédia sa stala na začiatku ľudstva, keď sa ľudia vzopreli proti Bohu, tým zradili svoj postoj závislosti na Bohu. Vo svojej pýche a sebaláske sa domnievali, že môžu žiť bez Boha. Ale bez Boha môžeme len umrieť a nie žiť. Človeku trvá niekedy celý život, pokiaľ je schopný prijať tak jednoduchú pravdu, že môže žiť iba v závislosti na Bohu, že Boha potrebuje od rána do noci. Poznáme slová Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič dobrého urobiť, vôbec nič.” Skutočne náš život je neustály proces rastu, proces hľadania a objavovania. Kristus pre nás stále zostane tajomstvom. Naša úloha je spoznávať a hľadať Ho, pretože On nie je ďaleko. Je bližšie, než si vieme my predstaviť. On sa už priblížil k človeku na maximálne možnú mieru, a to v Ježišovi Kristovi. Nezabúdajme, že Boh chce človeku len dobro a šťastie, nikdy človeka nezaťažuje ani netrestá. Človek sa trestá sám tým, že Ho odmieta. Učme sa s Ním žiť už tu na zemi, lebo už tu začína a začalo Božie kráľovstvo. Ako chceš s Ním žiť po smrti, ak s Ním nežiješ už teraz?

Nech sa Vám Kristus dá spoznať a naplní Vás skutočnou radosťou a šťastím už tu na zemi.

o. Miroslav, SVD

Ó, Ježišu

Ó, Ježišu, drahé srdce, chcem zostať s Tebou, už nikdy od Teba neodídem, nechám si Ťa u seba. Ty mi budeš môcť aj naďalej dávať život, ktorý z Teba pramení a chráni ma od zla. Dám Ti najdôležitejšie miesto vo svojom srdci, vo svojom dome, v celom mojom živote.
Ó, Ježišu, tichý a pokorný srdcom, nech ma Tvoj pohľad pretvorí a urobí ma Tebe podobnou, nech nesiem Tvoju lásku všetkým smädným, zlomeným, zúfalým. Ježišu, ukrižovaný z lásky, nedívaj sa na môj nedostatok lásky, ale dívaj sa na moju túžbu milovať Ťa.
Ó, Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Ó, Ježišu, Ty večné svetlo života, vlej vieru do našich sŕdc, kde večná láska blikotá. Večná láska k Bohu a túžba v sebe priblížiť sa, Pane, čím bližšie k Tebe.

Posolstvá Stredoeurópskych katolíckych dní v Mariazelli

1. Ukazovať ľuďom Krista
„Budete mi svedkami,“ (Sk 1, 2) povedal Ježiš apoštolom. Hovorí to aj nám. Veľa ľudí v Európe pozná Krista len povrchne alebo ho nepozná vôbec. Sme povolaní im ho ukázať. Stretneme ho, keď sa hlboko ponoríme do Svätého písma, do modlitby a do slávenia liturgie. To je však potrebné robiť pravidelne. V posledných rokoch sa to, žiaľ, často zanedbávalo. Keď sme Krista skutočne našli, potom nás to bude pobádať k tomu, aby sme sa o svoju radosť podelili s čo najväčším počtom ľudí a staneme sa misionárskymi kresťanmi.

2. Učiť sa modliť a učiť modliť sa
Európa bude len vtedy požehnaná, ak v nej bude dostatok ľudí, ktorí sa budú spoločne i jednotlivo modliť a tak oslavou, ďakovaním i prosbou odpovedia Bohu na jeho slovo, ktorým sa nám vždy nanovo prihovára skrze stvorenie a vykúpenie. Farské a cirkevné spoločenstvá musia byť školami tejto modlitby, no žiada sa ešte viac. Svätosť a krása ako účasť na Božej sláve musia znovu silno preniknúť našu liturgiu.

3. Rozmnožiť a prehĺbiť náboženské vedomosti
Buďte „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás, “čítame v Prvom Petrovom liste (3, 15). Tieto slová platia aj dnes. Uprostred čoraz vzdelanejšej spoločnosti je potrebné, aby kresťania dobre poznali celú veľkolepú podobu kresťanskej viery, aby ich pri stretnutí s inými náboženstvami a životnými štýlmi brali vážne a aby obstáli. Dôležitou pomôckou pri prehlbovaní náboženských vedomostí je Katechizmus Katolíckej cirkvi.

4. Dávať znamenia
Denne sa ľudia v našich krajinách stretávajú s prívalom slov a obrazov. Iba málo z nich hovorí v prospech Boha a Cirkvi. My kresťania však môžeme dávať pozitívne znamenia – napríklad tým, že otvorene vystavíme kríž v našom byte alebo v zamestnaní, pomodlíme sa pred jedlom a nebudeme sa vyhýbať rozhovoru o náboženských témach. Znak kríža a iné kresťanské symboly i obrady majú teda svoje miesto tak v súkromí, ako aj na verejnosti. Ako kresťania totiž veľkou mierou prispievame k dobru občianskej spoločnosti v našich krajinách. Kresťanstvo je ako celok „veľmocou svetového milosrdenstva“, a preto si od občianskej spoločnosti zasluhuje úctu a vďaku.

5. Zachovávať kultúru nedele
Nedeľa, prežívaná podľa možnosti bez práce, ako spoločný deň pokoja, je veľkým dobrom. Keby sa jej spoločnosť vzdala, utrpela by vážnu ujmu. Pre nás kresťanov je nedeľa svätá. Je sviatočným dňom pred Bohom a s Bohom, dňom vzdávania vďaky za stvorenie a vykúpenie a dňom rodiny. Preto chceme vytvoriť trvalé spojenectvo proti znesväcovaniu nedele.

6. Život chrániť a rozvíjať
Skutoční kresťania sú vždy priateľmi ľudského života vo všetkých jeho podobách: priateľmi života narodeného i ešte nenarodeného, plnohodnotného i s postihnutím, pozemského i večného. Pozemský život je dnes ohrozený najmä na jeho začiatku a konci. Preto musíme zapojiť svoj rozum, srdce i ruky, aby sme chránili a rozvíjali človeka a jeho okolie. Naša osobitná starostlivosť je zameraná na manželstvá a rodiny. Ony sú nenahraditeľnými prvkami spoločnosti a Cirkvi. Nízky počet detí v našich krajinách je jedným z najväčších problémov Európy. Sme pevne odhodlaní pridŕžať sa ideálu stabilného manželstva a rodiny a pomáhať znášať osud tým, ktorých trvalé vzťahy sa rozbili.

7. Posilňovať solidaritu v Európe a vo svete
Katolíci našich ôsmich krajín urobili v rámci Stredoeurópskych katolíckych dní počas jedného roka veľa práce
spoločne i pre seba navzájom. Posilnili tak solidaritu občianskej spoločnosti v našich krajinách. Táto spolupráca však nesmie zaniknúť ani po skončení Púte národov. My biskupi prosíme veriacich, ktorí sú nám zverení: poďme ďalej na začatej ceste do budúcnosti v rámci nášho kontinentu, v rámci kresťanského ekumenizmu aj v rámci celého ľudstva. Púť národov nech zostane na tejto ceste významným míľnikom. Nech nás pri tom sprevádza spomienka
na milostivú sochu z Mariazellu.

-re-

Kristus – nádej Európy

Pod týmto heslom sa niesli Stredoeurópske katolícke dni, ktoré boli zavŕšené 21. – 23. mája 2004 v rakúskom mestečku Mariazell. Tu sa uskutočnila veľkolepá púť národov, ktorej sa zúčastnili pútnici z ôsmich stredoeurópskych krajín: Bosny–Hercegoviny, Českej republiky, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rakúska, Slovenska a Slovinska. Mária, ako naša najlepšia a najstarostlivejšia Mama (či si nerobila starosť, keď nemali vína?), je Matkou nádeje. Ona chce s nami kráčať, aby sa Európa stala skutočným spoločenstvom kresťanov. Preto nás pozvala do stredu Európy, do tálenského údolia. Tu všetkých pútnikov vítala svojím láskavým pohľadom, otvorenou náručou ako dobrá a láskavá Matka. Tí, čo počúvali jej hlas a prijali jej pozvanie, prišli na stretnutie so svojou Matkou a jej Synom. Lebo tam, kde je Matka, tam je aj jej Syn. O tom svedčí milostivá soška mariazellskej sediacej Božej Matky. Matka drží pravou rukou Ježiša. Matka i dieťa si vymieňajú jablko a hrušku. Dieťa je pokojné, lebo v lone, v náručí svojej Matky sa cíti bezpečne. Ovocie v ich rukách je výzvou pre nás, aby sme aj my prinášali vo svojom živote dobré ovocie. Veď, či nebolo povedané: „ … po ovocí vás poznajú …?“ Na svete je veľa vecí, bez ktorých sa dá žiť, ktoré možno nahradiť inými, ale to, čo nemožno nahradiť, bez koho nemožno žiť je Boh – Láska! On je jediná istota v tomto neistom svete. Preto nám Matka svojím prstom ukazuje na Syna, ako je to vidieť na milostivej soche. Práve v týchto dňoch, keď sa Európa zjednocuje, je toto nasmerovanie na Ježiša zvlášť aktuálne. Bez priblíženia sa k Nemu nebude ani jednoty. Spoločenstvo s Ním upevňuje našu vieru, ochraňuje v pokušeniach a dáva nám chuť žiť pre iných. Bez Neho sa naše putovanie stáva akýmsi bludiskom, nemôžeme nájsť pravdu, nevieme ľúbiť, veríme slovám hada, každý má rád seba, nad dobro všetkých kladieme to vlastné … Musíme uznať, že to nie je pravý život. Pravý život spočíva v Bohu, ktorý o sebe povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“ Preto nás Matka pozýva na pútnické miesta, aby nás tam učila po ceste života kráčať, hľadať a žiť. Niet ľahšej a krajšej cesty k Ježišovi ako cez jeho Matku. Veľakrát počujeme: „Načo putovať do Lúrd, Fatimy, Mariazellu, veď Mária je len jedna, máme ju aj doma!“ Ba dokonca v televízii môžeme vidieť oveľa viac, ako keď budeme putovať! Áno, Mária je len jedna, no Bohu sa páčilo predstaviť nám ju v mnohých tituloch. Veď aj my sa oslovujeme mnohými milými a príjemnými titulmi medzi sebou. Prečo aj Boh nemohol v rôznych tituloch oslovovať a oslavovať Matku svojho Syna? Taktiež nikdy pohodlie pred televízorom nemôže vyplniť a nahradiť živú skutočnosť putovania. Môže ti umelý kvet dať to čaro, vôňu, krásu, kvapku rosy, čo ti vo svojej jednoduchosti a kráse dáva prítomnosť živého kvetu? Nikdy! Iba na pútnickom mieste môžeš zažiť tú opravdivú radosť zo stretnutia s Matkou, zo spoločenstva rôznych ľudí a dať sa preniknúť tou zvláštnou duchovnou atmosférou, ktorá tu panuje. Vždy sa nájdu ľudia otvorení pre putovanie. Sú ochotní priniesť obetu, zriekať sa pohodlia, nepozerajú na počasie, skrátka cítia potrebu byť s Matkou, v jej blízkosti, zastaviť sa pri nej s ťarchou svojho žitia; že u jej nôh je tak sladko, to zistíš skutočne zakrátko. Mária vyslyší, pomôže i slzy zotiera. Naše putovanie po skončení slávnosti na letisku malo podobu putovania nekonečna v nekonečno. Namiesto 5 km sme putovali k autobusu do 15 km peši. Bolo to stúpanie do kopca po serpentínach stále vyššie a vyššie. Mali sme pocit, akoby táto cesta nemala nikdy skončiť. Za poslednou zákrutou sa objavila vždy nová
a nová. Ešte aj pod nohami sa nám premieľali väčšie a menšie kamene, pretože cesta bola pravdepodobne narýchlo urobená v očakávaní veľkého počtu pútnikov. Z oboch strán cesty sme boli doslova uväznení. Nedalo sa nijako uniknúť, pretože po ľavej strane bol strmý svah, miestami priepasť a po pravej strane hora kameňa. Nič iné neostávalo, iba pozbierať všetky svoje sily a spoločne s ostatnými kráčať k cieľu – k tomu svojmu autobusu, k
číslu 4057. Už len to číslo znamená veľa a nieto ešte kráčať ťažkým, náročným horským terénom, stále v nedohľadne. Ja som nadávala na celý svet, na organizátorov, ako sa len mohli takto zachovať, nemysliac pritom na mladých, ale na tých skôr narodených. Keby ste ich boli videli, niektorí naozaj lapali po dychu, iným oťažievali nohy, pociťovali tlak v celom svojom tele, ale ani jeden z nich sa nevzdal. Nepovedal dosť, nezostal stáť, ale zdvihol hlavu v nádeji, že práve už za tou poslednou zákrutou to bude ich cieľ – autobus. A ja som znovu šomrala: „Nemajú kúska citu, nemajú srdce a svedomie, keď nás takto vyhnali do hôr.“ Takto šomrajúc, unavená, vyčerpaná, konečne som sa dostala až k nášmu autobusu. Tam už boli niektorí, ktorí mali lepšiu „kondičku“, ale o to tu nejde! Nik z nich sa nesťažoval, každému sa v tvári zračila radosť, úsmev, tešili sme sa z toho, že sa nám podarilo dostať do cieľa, že sme opäť spolu. V tej chvíli som pochopila ako vo filme zmysel a význam tohto náročného výstupu. Táto cesta je cestou nášho životného putovania. Hovorí sa, že do Ríma vedú všetky cesty. Ale do neba vedie len jedna, jediná. Inej cesty niet. Je tiež plná prekážok, problémov, bolesti, ktoré život prináša. Nedá sa uhnúť naľavo, lebo ťa so sebou strhnú žiadostivosť a zmyselnosť – to je ten strmý svah. Nemôžeš zabočiť ani napravo, lebo ťa tam privalí kamenie sebectva, pýchy, tvoje srdce stvrdne chladom sveta. Nemôžeš ani zostať stáť. Dav ľudí ťa ženie dopredu. Áno, na tej ceste do neba nemôžeš kráčať sám, musíš so sebou ťahať všetkých, ktorých každodenne stretávaš. Len tak môžeš dôjsť k cieľu, pretože tí ľudia si navzájom pomáhajú. Často si to ani neuvedomujeme. Či z tých starkých nevyžarovala zvláštna sila, ktorá aj mne dodávala sily, keď som videla, s akou námahou kráčajú a predsa sa nevzdávajú? A to ma pohýnalo dopredu, kráčať ďalej, až do cieľa. Oplatí sa zdolávať životné prekážky na ceste putovania, lebo to, čo potom nasleduje, sa nedá s ničím porovnať. Nikto už nikdy nespomenie tú náročnú cestu, ako keby sa prestrihol film, všetko, čo spôsobovalo bolesť, ťažkosť, pominie. Každého naplní zvláštna radosť, veselosť z toho, že konečne sme v cieli, že sa nik nestratil, že sme všetci opäť spolu, v tom nekonečnom cieli – v NEBI. Tak ako to bolo aj v tom autobuse po výstupe. Chcela by som ešte pár slov adresovať mladým: v nedeľu pri spiatočnej ceste sme sa zastavili v Marianke pri Bratislave. Je to ďalšie z mnohých pútnických miest na Slovensku. Môžem povedať, že lepšie zakončenie nášho putovania za Matkou sme nemohli dostať. Aj tu si nás pozvala Ona. Mala pripravený aj nádherný program: modlitba sv. ruženca, litánie, korunka k Božiemu milosrdenstvu a nakoniec požehnanie s Oltárnou Sviatosťou. To nádherné žiarivé slnko, uprostred eucharistický Ježiš a Mária ukazujúc naňho, to je odkaz pre mladých: aby sa nehanbili za svoju vieru, ale všade tam, kde ich Pán posiela, zapaľovali srdcia radosťou. Aby sa nebáli! Mária chce byť stále s nimi, aby si ju zvolili za svoju veliteľku. Silu a odvahu, aby čerpali z eucharistického Ježiša. Aby prichádzali k prameňu živej vody, aby mohli byť čistí. Eucharistia a Mária – to sú dva piliere, na ktorých má stavať nová Európa – kresťanská
. Dať Boha na prvé miesto vo svojom živote. Zver sa pod ochranný plášť Matky a nechaj sa ňou viesť … Ona nás všetkých čaká v chráme plnom lásky, v chráme svojho Nepoškvrneného Srdca.
Mária, Matka nádeje, kráčaj s nami, aby sa Cirkev v Európe stála skutočným miestom spoločenstva!

pútnička Terka

Duchovná obnova vo Víťaze

V dňoch 27. až 30. mája sa konala v našej farnosti duchovná obnova. Duchovnú obnovu viedli páter Pavol a páter Kristián z Misíjnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul z Bijacoviec. Po skončení obnovy sme poprosili pátra Pavla o rozhovor. Duchovná obnova, ktorá práve skončila, zapadá do ukončenia veľkonočného obdobia – zoslania Ducha Svätého. Bola táto obnova naplánovaná?

Nič nie je náhodou, nič sa náhodou v našom živote nedeje. Niečo končí a niečo začína. Turíce aj obnova by mali byť takým povzbudením. Na Turíce apoštoli dostali povzbudenie a silu začínať. Aj táto farnosť dostala skrze túto obnovu od Boha milosť nejaké veci začať vo svojom živote, zmeniť svoj život, dobre sa vyspovedať, dať si veci do poriadku s Pánom Bohom. Ani sme nevedeli, aký dátum to presne bude, je to všetko v Božích rukách.

Poznáme vás ako rehoľu lazaristov, mohli by ste sa nám bližšie predstaviť?
Niekto sa opýta, prečo lazaristi? My nemáme zakladateľa sv. Lazára. Keď som prvýkrát počul lazaristi, Matka zem, ja som zdravý človek, nie som chromý, kyptavý; dajte mi pokoj, ja k lazaristom nepôjdem. No keď som sa tak prehlboval, čo sa týka aj našej reholnej špirituality. My sme spoločnosť apoštolského života, niečo medzi rehoľou a diecéznym kňazstvom, my nemáme kláštor, ale domy. Náš zakladateľ sv. Vincent, keď ju zakladal, dostal dar – opátstvo sv. Lazára, preto sa voláme lazaristi. Našou špecifickou úlohou je konanie ľudových misií, obnov, starať sa o chudobných, a to duchovne aj materiálne, preto robíme aj zbierky pre chudobných, potom výchova diecezného kňazstva proste našou prácou je apoštolská činnosť.

Ako sa vám „obnovovalo“ vo Víťaze?
Veľmi dobre, som ozaj povzbudený. Veľmi veľa som už prechodil, nabral skúsenosti. Šarišania sú veľmi dobrí ľudia, vnímaví, a to je dôležité, i keď samozrejme všade sú „muchy“. Bolo tú cítiť vanutie Ducha Svätého, ktoré som pocítil aj sám na sebe a cítil som, že aj skrze mňa, hoci som len obyčajný úbožiak ako každý ostatný, mnohí ľudia si dali veci do poriadku, veľa vecí sa tu stalo, možno povedať o takých malinkých zázrakoch.

Na záver nám skúste povedať nejaké povzbudenie, hoci mnohé odzneli vo vašich príhovoroch.
Tak ako Ježiš povedal apoštolom: „Nebojte sa!“ Takže, aby ste sa aj vy nebáli napriek tým ekonomickým, sociálnym, politickým ťažkostiam. I nám hovorí: „Nebojte sa!“ To je dôležité, aby sme sa nebáli. On nám dáva silu, aby sme s Božou pomocou všetko zvládli. Hlavne vám prajem, aby medzi vami panovala láska, lebo ak bude láska, bude porozumenie a pokoj. Verím že aj skrze túto duchovnú obnovu Pán Boh vzbudí nejaké povolania. Je len potrebné, aby ľudia boli otvorení na volanie Božie. Pozdravujem všetkých čitateľov Spektra, nech sa držia, aby sa vedeli vzdelávať a nech budú otvorení Pánu Bohu.

Rozhovor pripravil: MM

O našom Vladovi Baluchovi

Narodil som sa 16. 2. 1970 ako najstarší z trojice synov Vladimíra a Heleny Baluchových. Mám dvoch mladších bratov Štefana a Mareka. Do základnej školy (kde som bol huncút, ako sa patrí) som chodil ako vy všetci vo Víťaze a do „meščanky“ v Širokom. Potom som nastúpil na SOU drevárske v Prešove za podnik Piloimpregna, kde som aj do vojenčiny, aj po nej pracoval. Asi po roku som nastúpil k Ing. Jozefovi Blizmanovi, kde mi umožnil urobiť si večernou formou maturitu, keďže som mal úmysel (o ktorom málokto vedel a samému sa mi to zdalo nemožné, nebyť Panny Márie a niekoľkých najbližších ľudí, za ktorých som Pánu Bohu vďačný) ísť do rehole; maturita je podmienkou štúdia na vysokej škole. Som vďačný celej firme za to, že som mohol byť v takom vynikajúcom kolektíve, za ich podporu v štúdiu. V tejto úlohe vynikala moja vedúca Ing. Krišová, ktorá bdela nad známkami a neustálym opakovaním toho, že vzdelanie má zmysel a povzbudzovala nás. Vtedy sme chodili na večernú traja z firmy. Preto patrí poďakovanie Ing. Blizmanovi za to, že nám to umožnil napriek nepriaznivej situácii. Pri návštevách v dielni som sa neustále presviedčal o ich priateľstve. Mojim pôvodným snom bolo ísť k františkánom alebo k saleziánom, lenže Božie plány boli, chvála Bohu, iné. K misionárom sv. Vincenta som sa dostal ako „Pilát do kréda“ (veľmi sa ospravedlňujem tým, ktorým môj humor prekáža). Bývalý pán farár Jozef Dugas mi dal adresu jeho priateľa Ľubomíra Stančeka, člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý ma nakontaktoval na ostatných členov a tí ma potom prijali do noviciátu. Ten som absolvoval v Košiciach – Šaci. Cesta do noviciátu bola dosť kuriózna a písať o nej by znamenalo zapísať celý časopis a toho vás chcem ušetriť, preto ju vynechám. Po noviciáte som nastúpil do seminára v Bijacovciach a do školy som chodil na Spišskú Kapitulu. Roky strávené na Spiši patria k rokom stráveným doma, lebo púte do Levoče sme všetci počítali ako cesty domov, k mamke. Atmosféra blízkosti Levočskej hory navodzovala atmosféru domova. Po štvrtom ročníku som bol na ročnej praxi v Dobruške, v královohradeckej diecéze. Po praxi ma čakali už len dva roky štúdia, ktoré som vďaka Bohu a vašim modlitbám predvčerom úspešne ukončil. V závere by som sa chcel poďakovať v prvom rade Pánu Bohu za všetky jeho dary, Panne Márii za ochranu, rodičom za život, výchovu a všetky obety spojené so mnou, súrodencom za pomoc a krásne roky strávené v rodičovskom dome, priateľom športovcom a hasičom za chvíle strávené spolu a pomoc každého druhu, ako aj všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomáhali a pomáhajú. Nespomenúť chorých, ktorí svojimi obetami a modlitbami za kňazov a bohoslovcov vyprosujú pre svet robotníkov do Pánovej žatvy, by bolo veľkou krivdou. Oni sú klenotmi Cirkvi, oni sa svojím krížom najviac podobajú Ježišovi. Musím spomenúť aj tých ktorí sa nedožili dnešného dňa a tiež stáli pri zrode môjho povolania (ani sami o tom nevedeli) alebo mi pomáhali. Za všetkých živých i mŕtvych chcem prosiť pri Pánovom oltári, aby vám bol dobrý Pán Boh odmenou už tu na zemi a potom vo večnosti. Celkom na záver chcem vás všetkých poprosiť o prepáčenie, ak som vám čímkoľvek ublížil. Tiež prosím o modlitby za mňa, aby som bol verným synom sv. Vincenta. Vždy, keď budem dvíhať paténu Bohu na obetu, chcem na nej dvíhať vás všetkých, mojich drahých. V modlitbách spolu s vami spojený váš rodák

Posielam ešte pár vtipov:
Nový lekár psychiatrickej liečebne sa pri zoznamovaní s pacientmi pýta: „Vy ste sa sem ako dostali?“ „Začalo to tým, že som sa oženil“,
hovorí pacient. „To som nikdy nemal robiť! Vzal som si za ženu jednu vdovu, ktorá mala dospelú dcéru, ktorá sa teda stala mojou nevlastnou dcérou. Keď nás prišiel navštíviť môj otec, tak sa do dcéry zamiloval, že sa s ňou oženil. Teda moja nevlastná dcéra sa stala moju nevlastnou matkou. Potom sa mojej žene narodil syn, ktorý bol samozrejme otcov švagor, lebo to bol brat jeho manželky. No aj keďže moja dcéra bola mojou nevlastnou matkou,
jej malý brat, môj syn, sa stal mojím strýkom. Z toho tiež vyplýva, že moja žena, ktorá je matkou mojej nevlastnej matky je tiež moju babičkou a ja som teda jej vnuk. Ale to nie je všetko. Preto, že mám za manželku svoju nevlastnú babičku, nie som len jej manžel a vnuk, ale som aj svoj vlastný dedko … Už chápete, prečo som tu?“

Z listu manžela manželke: „Drahá Sára, buď taká dobrá a pošli mi Tvoje papuče! Prirodzene, myslím tým moje a nie Tvoje papuče. Ale keby si v liste čítala „moje papuče“, mohla by si si myslieť, že chcem Tvoje papuče. Keď však napíšem: pošli mi Tvoje papuče, čítaš „Tvoje papuče“ a rozumieš správne, čo myslím „moje papuče“ a pošleš mi moje papuče. Pošli mi teda Tvoje papuče!“

Tento príbeh je prebratý od našich misionárov Pavla Nogu a Kristiána Lilbanta, ktorý hrali v Bijacovciach na fašiangy: Niekedy sa stane, že prídete do kostola v pohode a odchádzate úplne zničený. Horšie je, pokiaľ tam prídete „načatý“ a „mäsiarsky štýl“ kázne vás úplne dorazí. Vtedy sa môže stať, že tá silnejšia povaha urobí nasledovné:
– vypne príjem, čiže začína si všímať veci, ktoré by inak nemal šancu všimnúť si …,
– počíta žiarovky na kostolnom lustri …,
– ráta dlaždičky na kostolnej podlahe,
– vyrýva umelecké diela a odkazy na lavice, stoličky, organ …,
– využíva čas na osobnú manikúru, ba aj pedikúru …,
– pozoruje posledné módne výkriky miestnych veriacich (niekedy je to rev alebo „bľakot“ módy),
– dobieha spánkový deficit po horúcej sobotňajšej noci …
V prípade vyčerpania objektov na pozorovanie sleduje miestnych miništrantov, kde vždy nájde dosť rozptýlenia pri pozorovaní zvláštnych prejavov ich nábožnosti. Pokiaľ je to citlivejšia povaha a pozorne počúva a v duchu kritizuje, ťažko sa vyhne pokušeniu uľaviť si pred kostolom trefnou poznámkou, dokonca celým predslovom: „Ta čula śi Marinko, co ňiśka pan spľetaľi …“

Podčiarknuté a spočítané: niekedy sa môže stať, že za jednu sv. omšu možno rozmnožiť viac hriechov než Božej milosti. Dôležité je, k čomu ma táto kázeň môže povzbudiť – modliť sa za dotyčného správcu farnosti, kaplána, diakona … a ku mojej zvýšenej pozornosti na budúcej sv. omši. Lúčime sa s Vami a prajeme Vám veľa trpezlivosti a pozornosti.

Vlado Balucha a spol.

Služba spravodlivosti a milosrdenstvu

Boh stvoril zem a potom človeka na svoj obraz a pozval ho, aby pokračoval v diele stvorenia. Povolanie človeka k „podmaneniu“ zeme sa uskutočnilo pred prvým hriechom, preto práca nie je trestom za dedičný hriech, ale cestou, ktorou sa uskutočňuje jeho vládnutie vo viditeľnom svete. Práca je dobrom, ktorým človek realizuje vlastnú osobnosť, uplatňuje svoje schopnosti a uvedomuje si svoju dôstojnosť. Človek prácou pretvára spoločnosť a zdokonaľuje seba samého. Práca je povinnosťou a ak ju vykonávame v spojení s Kristom, stáva sa vykupiteľská. Hodnota akejkoľvek ľudskej práce vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, ktorú nemožno považovať za nejakú anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu. Prostredníctvom práce získavame prostriedky na zabezpečenie vlastného živobytia, svojej rodiny, ale aj na konanie milosrdenstva a podporu dobrých diel v prospech druhých ľudí. Veriaci môžu darovať Cirkvi hmotné dobrá a z výdobytkov svojej práce finančne podporovať Cirkev, jej apoštolské činnosti a služobníkov. Svojou podporou farnosti vyjadrujú svoju vieru a spolupatričnosť s cirkevným spoločenstvom. Milodarmi v prospech dobročinných diel na farskej, diecéznej i medzidiecéznej úrovni, sa prejavuje solidárnosť a jednota celej Cirkvi. Tým sa napĺňa aj univerzálny cieľ hmotných statkov, totiž, že sa majú dostať ku každému človeku. To, čo vlastníme, nie je výlučne len naše. Majetok tak nadobúda aj nadprirodzený účel, lebo napomáha spáse duší. Cirkev z vôle svojho zakladateľa má aj viditeľnú vonkajšiu štruktúru, preto okrem duchovných potrebuje aj primerané ekonomické prostriedky, aby mohla rozvíjať svoje poslanie a dosahovať vlastné ciele. Ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť majetok, sú: zabezpečenie vykonávania Božieho kultu, primerané živobytie kléru a iných služobníkov, vykonávanie apoštolátu a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných. Časné majetky farnosti spravuje farár, ktorý má svoju úlohu plniť so starostlivosťou dobrého hospodára. Osobne začlenený do života celého spoločenstva je zaň zodpovedný, „preto musí majetok toho spoločenstva spravovať priezračne, nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred ľuďmi“. Laici musia byť stále viac presvedčení o apoštolskej angažovanosti vo farnosti. Rozličnými službami, aj v hospodárskej oblasti, podľa svojich schopností a chariziem a v jednote so svojím farárom spolupracujú na spoločnom diele, a tak napomáhajú budovaniu Cirkvi. Riadny chod farnosti je zabezpečený predovšetkým príspevkami od veriacich formou zvončeka. V mnohých farnostiach sa periodicky konajú zbierky pre potreby farnosti, mimoriadne zbierky pri opravách a pri investičnej výstavbe. Príjem z prenájmu cirkevnej pôdy a budov predstavuje pomerne malú, ale stálu časť v rozpočte farnosti. Pravidelné zbierky na charitu, seminár, misie, médiá a iné sa odosielajú na arcibiskupský úrad a používajú sa na ciele, pre ktoré boli vyzbierané. Otázky na zamyslenie: Jestvuje vo vašej farnosti ekonomická rada? Ako účinkuje? Nemal by som práve ja pomôcť pri údržbe a zveľaďovaní cirkevného majetku? Sú vo farnosti dobrovoľníci, ktorí by radi vykonávali organizovanú charitatívnu službu? Touto témou končí synodálna konzultácia na farskej úrovni a začína diecézna konzultácia na dekanátnej úrovni. Dekanátna konzultácia má pred sebou výsledky farskej konzultácie v podobe prvého náčrtu pracovného textu synody. Každá farnosť bude mať okrem svojho duchovného otca aj zástupcu veriacich, v našom prípade je to pán Martin Magda. V rámci
dekanátu sa vytvorí priestor pre spoznávanie názorov nad rámec farnosti, pre spoločné hľadanie priorít, odporúčaní a návrhov do programu synody. Skončením synodálnej konzultácie na farskej úrovni sa synodálne spoločenstvo pretransformovalo na farskú pastoračnú radu, ktorá má pomáhať duchovnému otcovi pri rozvíjaní farských aktivít.

Ježišovo kňazstvo

V tomto mesiaci prežívame veľkú radosť, lebo Pán Ježiš, Najvyšší veľkňaz, znova si povolal jedného z našej farnosti do svojej bezvýhradnej služby. Vladimír Balucha vo vnútri svojho srdca započul slová: Poď za mnou. Z príležitosti jeho kňazskej vysviacky a primičnej slávnosti Vám ponúkam pár myšlienok Svätého Otca, Jána Pavla II. o kňazstve. To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž žije z Eucharistie, môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie z Eucharistie. Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie. Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri. Aká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme vtelené Slovo, čo potom zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu? Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery. Je preto správne, keď kresťanský ľud na jednej strane ďakuje Bohu za dar Eucharistie a kňazstva a na druhej strane neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi. Prajeme nášmu, novokňazovi, radosť z kňazskej služby a srdce pokorné a tiché podľa vzoru nášho Majstra.

duchovný

Výlet do Bratislavy

Náš rodák Vladimír Balucha nás všetkých pozval na svoju kňazskú vysviacku 20. júna v Bratislave, časť Ružinov. Aká to radosť! Opäť jeden z nás povolaný za kňaza. My sme jeho pozvanie prijali. Nazbierala sa nás pekná kôpka, štyri autobusy: jeden „Belholz“, druhý „Hasiči“, tretí „Príbuzní“ a štvrtý „Veriaci“. V nedeľu hodinu po polnoci sme vyrazili. Cesta bola bez problémov, len „Veriaci“ mali vždy času. A tak všetci museli na nich čakať. Veriaci boli vždy usmiati, pokojní, opájal ich stav blaženosti, lebo ich autobus bol krásnej žltej farby. Všade, kde sme prišli, pozerali na nás a tešili sa z nášho príchodu, tak ako sa teší z vychádzajúceho slnka. A dočkali sme sa aj rána. Vítala nás Bratislava. Prichádzala hlavná časť nášho putovania – kňazská vysviacka nášho rodáka Vlada. Kostol bol nádherné vyzdobený, plný Víťazanov. Všade, kam ste pozreli, videli ste známu tvár pochádzajúcu z Víťaza. Cítili sme sa ako doma. A bolo nás aj počuť. Spievali sme s radosťou nášmu Nebeskému Otcovi na slávu, veď nám urobil veľké veci. Opäť jeden z nás sa stal kňazom. Vďaka ti, Otče! Po eucharistickej hostine nasledovalo agapé – hostina. Všetci, čo tam boli, mohli sa dosýta najesť, lebo bolo pre všetkých. Keď sa ľudia chcú deliť, tak nikto nemôže hladovať, trieť núdzu. Chcem sa poďakovať Vladovi za túto slávnosť, aj za pohostenie. Nasýtení sme navštívili kostol Najsvätejšej rodiny v Petržalke, kde Svätý Otec Ján Pavol II. v septembri slúžil sv. omšu, pri ktorej blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopku a rehoľnú sestru Zdenku Schelinovú. O kostole, jeho výstavbe nás poinformoval náš rodák pán František Kollár. Ďakujeme mu za čas a ochotu! Mali sme naplánovaný aj iný program, ktorý nám prekazil hustý dážď, búrka. A tak sme sa vydali na cestu naspäť domov. Domov človeka ťahá a tak aj naše autobusy boli priťahované domov vlastnou príťažlivou rýchlosťou. Najviac sa ponáhľali „Príbuzní“, veď mali „perný“ týždeň pred sebou. Rozumeli sme im. Potom to bol „Belholz“. Áno, ráno išli do práce a šéf im ide vždy príkladom. Tretí boli „Hasiči“, oni musia byť k dispozícii, keby horelo, kto zahasí? A štvrtý boli „Veriaci“. Verili sme v šťastný návrat domov. Čím bližšie domov, tým rýchlejšie sme šli. Ale iba po Levoču. Tam sme spomalili, lebo sme si chceli vychutnať super jazdu. Boli to chvíle veľkého očakávania, kedy budeme doma. Boli sme napätí ako naše slniečko – autobus zvládne tento výlet do Bratislavy a späť. Zvládol ho super, aj keď sa zhora „potil“ a zdola „kríval“. Bol statočný a my sme sa upevnili vo viere a zblížili sa medzi sebou. Sme radi, že sme boli na Vladovej kňazskej vysviacke a opráili sme si staré príslovie: „Nie je dôležité byť všade prvý, ale šťastlivo prísť a vrátiť sa.“ Bože, vďaka ti za tento čas, ktorí sme spolu prežili!

o. Oliver