Každý koniec je novým začiatkom…


…A každé privítanie kráča ruka v ruke s rozlúčkou. Tej sa nevyhla ani naša farnosť, ktorá sa 30. júna 2003 musela rozlúčiť s prvým duchovným otcom Jurajom. Ako každú rozlúčku, aj túto sprevádzali slzy dojatia a zároveň očakávania, kto nahradí jeho šesťročné pôsobenie vo Víťaze.

Lenže nebol by to Víťaz, keby opäť raz nevyhral. 🙂 A to mladého, sympatického a usmievavého duchovného otca s priam umeleckým menom. Písal sa prvý júl 2003 a farnosť Víťaz si pod ochranné otcovské krídla zobral duchovný otec Oliver Székely. Svoje pôsobenie uviedol mottom: „Chcem vás mať rád, túžim, aby ste mňa mali radi a aby sme spolu milovali nebeského Otca.“

Musím sa priznať, že na začiatky jeho kňazskej služby vo Víťaze si veľmi nepamätám, veď môj vtedajší deväťročný mozog, tak, ako každý detský mozog, spracovával maximum nových informácií a pamätať si úplne všetko by bol výkon hodný filozofa. A preto som sa rozhodla, že sa v tomto čísle trochu obzriem späť a spolu s vami si pripomeniem pár momentov, vďaka ktorým my, mladí, na duchovného otca Olivera určite nikdy nezabudneme.

„Sympatický. Taký milý, usmievavý…“ zneli prvé reakcie po svätej omši, ktorá odštartovala jeho deväťročný „maratón“ vo Víťaze. Zámerne som použila slovo maratón, pretože všetci veľmi dobre vieme, že duchovný otec Oliver bol (a je) za každú aktivitu. Začínal bicyklom, pokračoval lyžovačkami, púťami, aktivitami pre birmovancov aj deti, svojou prítomnosťou náš potešil na mnohých (nielen) svadobných hostinách, charizmou oslovil úplne každého bez ohľadu na vek a s prehľadom prišiel až do cieľa svojho maratónu, ktorým bola rekonštrukcia nášho farského kostola. A aj vďaka jeho zanietenosti a chuti priniesť do našej farnosti sviežu zmenu je teraz kostol sv. Jozefa, robotníka útulnejší, modernejší a krajší.

Čo dodať? Už keď sme pri tých zmenách, tak by duchovného otca Olivera presne charakterizovalo známe slovenské porekadlo, ibaže s malou obmenou, a to: „Kňaz do koča i do voza“ 🙂

Hovorí sa, že mladí sú budúcnosťou ľudstva. A aby sa budúcnosť formovala, treba sa venovať prítomnosti. Preto mu chcem v mene všetkých mladých poďakovať za obohacujúce stretnutia pred birmovkou a za to, že našiel spôsob, ako nás, mladých, osloviť bez akýchkoľvek príkazov či zákazov.

Dodnes si spomínam na jedno z birmovanských stretnutí v katechetickej miestnosti, keď nám duchovný otec pustil film s názvom Most, po ktorého konci sme sa všetci vybrali domov takmer bez slov. Zanechal v nás hlboký dojem a aj takýmto spôsobom, pomocou vlastných pocitov, sme sa formovali a zároveň pripravovali na prijatie sviatosti kresťanskej dospelosti.

Najkrajším sviatkom roka sú podľa väčšiny ľudí Vianoce. Pre farnosť Víťaz znamenal čas radosti, pokoja a lásky aj čas nezabudnuteľných vianočných (alebo novoročných) vinšov duchovného otca Olivera, ktorými ukončil svätú omšu a spolu s nami si v prítmí kostola a v sprievode organa zaspieval tradičnú, a predsa vždy tak nádhernú Tichú noc.

Svojím otvoreným prístupom k ľuďom všetkých vekových kategórií, milými slovami, homíliami, ktoré dopĺňal ľahko zapamätateľnými a poučnými príbehmi, trefnými poznámkami a úprimným úsmevom si dokázal získať celú našu farnosť. Špeciálne ženskú časť farnosti, ktorej každý veľkonočný pondelok dokazoval, že vody je na fare dosť a pár kvapiek (či vedier?) určite nezaškodí 🙂 Deti si zas prišli na svoje na utorkových žiackych svätých omšiach alebo hodinách náboženstva.

Ako jedna z animátoriek trojdňového Detského letného tábora v roku 2011 mu chcem touto cestou ešte raz za celý organizačný tím animátorov vysloviť jedno veľké ĎAKUJEME. Za to, že nám pomohol spestriť prázdniny deťom z našej farnosti, ktoré počas troch dní zabudli na nudu, vypli počítače, zapli seba a prežili tri krásne slnečné dni. Bez jeho povzbudení, pomoci a úžasnej schopnosti vidieť každý objavujúci sa problém za vopred vyriešený, by sa nám len ťažko podarilo pripraviť toto dielo. Veď nie nadarmo sa vraví, že s úsmevom ide všetko ľahšie.

Ale zostali už len spomienky. Pred nami je nová etapa existencie našej farnosti, ktorej „rodinné klenoty“, a to tri nádherné kostoly, nechal duchovný otec Oliver svojmu nástupcovi, novému duchovnému otcovi Marekovi Hnatovi. My mladí chceme aj s ním pokračovať v rozsievaní radostnej zvesti.

Naozaj, farnosť Víťaz môže ďakovať nebeskému Otcovi za to, že z jeho vôle dostáva prostredníctvom otca arcibiskupa výnimočných kňazov, ktorí ju vedú stále bližšie k Nemu.

Verím, že sa toto číslo dostane do rúk aj duchovnému otcovi Oliverovi a pri čítaní si na nás všetkých spomenie. Darmo, deväť rokov je deväť rokov.
Ak by som mala spomínať všetky ďalšie okamihy, ktoré dopĺňali jeho kňazskú službu v našej farnosti, museli by sme zo Spektra urobiť jednu obrovskú kroniku. A preto svoj článok ukončím vetou, ktorou duchovný otec Oliver v roku 2003 začínal. Ale snáď mi prepáči malú obmenu 🙂

Duchovný otec, v mene celej našej farnosti vám môžem povedať jediné: „Vieme, že ste nás mali radi, aj my sme Vás mali radi a spolu s Vami sme milovali nebeského Otca.“

Lenka Novotná, Víťaz

Stretnutie starších na stretnutí mladých


Iste poznáte vášho rodáka, možno vášho priateľa, Štefana Pavlíka. Narodil sa medzi vami v krásnych, aj ťažkých tridsiatych rokoch, vtedy, keď sa príroda prebúdza, rozkvitá, rozkvitol aj on. A že rozkvitol do krásy a sily, o tom niet pochýb.

Nedávno oslávil krásny vek – 85 rokov. Toto jubileum je v mnohých prípadoch závideniahodné. Zvlášť preto, v akej dobrej kondícii sa náš dedko, otec, brat, priateľ, aj 8-násobný pradedko drží. Ako 18-ročného ho spolu s ostatnými mužmi odvliekli Nemci na kopanie zákopov, odkiaľ sa mu, našťastie, aj ďalším, podarilo ujsť a vrátiť sa domov. V roku 1949 narukoval na vojenčinu, počas ktorej bol členom hradnej stráže, pri vtedajšom prezidentovi ČSR Klementovi Gottwaldovi. Ešte predtým sa zaľúbil a 29. septembra 1949 sa oženil s nebohou manželkou Helenou, s ktorou sa mu narodili 4 krásne deti a s ktorou prežili krásnych 60 rokov spoločného života.

Po vojne, keď nastalo obdobie normalizácie, ako mnohí pracoval pri výstavbe ciest i v elektrárňach. To, že sa mu remeslo robotníka uplatnilo v živote, svedčí aj fakt, že keď sa v roku 1957 staval náš kostol, bol členom stavebnej komisie. Dedko sa vždy riadil podľa hesla: ,,Modli sa a pracuj“. Okrem toho nikdy nezabúdal na svojich priateľov, s ktorými sa aj dnes rád stretne.

S jedným z nich sa poznajú hádam od narodenia. Je to rovesník Valentín Biroš. Už 80 rokov majú kopec spoločných zážitkov, či už zo školských lavíc, alebo z lúk, kde spolu pásli zvieratá. Po mnohých rokoch už ako dospelí spolupracovali v Kovohutoch. Nedávno sa stretli na mojej birmovke, kde si spoločne pripili na životné jubileá a zaspomínali si na staré časy. Obidvom rovesníkom – jubilantom prajeme všetci pevné zdravie a ešte veľa pekných chvíľ medzi nami.

Anička Pavlíková, Víťaz

MÁŠ PROBLÉM…………..? (6)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.

Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania, a hlavne, jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.

A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.

A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Keď mladý človek začne veľmi skoro žiť pohlavne ešte pred manželstvom, okrem už spomínaných fyzických dôsledkov, prežíva aj emocionálne – citové následky, ktoré môžu spôsobiť celoživotnú bolesť. Niektoré z týchto emocionálnych následkov nie sú zjavné okamžite v mladom veku, kým si mladý človek “užíva”. Niektoré prichádzajú skôr, niektoré až neskôr.

A. Ľútosť nad minulosťou: Mnohí ľudia cítia kvôli predmanželskému sexu hlboký zármutok. Často sa nemôžu zbaviť dojmu, že ich niekto využil, a pocitu, že sa vzdali niečoho veľmi cenného, a to vlastne zbytočne a nezaslúžene pre prvého muža/ženu.
Väčšina mladých ľudí, ktorí mali predmanželský sex, si nakoniec svojho prvého sexuálneho partnera nevezme. Veľa mladých potom skonštatuje: „A ja som si myslel/-a , že ma skutočne miluje!” Ale po sexuálnom styku a po rozchode im to obom došlo, že to vôbec nebola láska, iba slepá vášeň. Tento pocit sklamania môže trvať roky. Môže spôsobiť ťažké emocionálne problémy, ktoré sa často prenesú i do manželstva a ničia pocit dôvernosti, ktorý by mal medzi manželom a manželkou byť. Boh predsa dal sex, aby ľudí spájal a nie rozdeľoval.

B. Pocit viny: Pocit, že človek urobil niečo zlé a že si to nedokáže odpustiť, mu môže vážne poškodiť obraz o sebe samom a ovplyvniť, ako reaguje v iných vzťahoch vo svojom živote. Neexistuje žiaden sexuálny hriech, ktorý by Boh úplne neodpustil, pokiaľ ho človek úprimne vyzná. Ale vina, ktorá zo sexuálneho hriechu pochádza, vás môže v srdci trápiť roky, i keď vo svojej mysli vie, že mu Boh odpustil a prehlásil, že “je bez viny”.


Satan vám bude vaše minulé chyby ďalej vyhadzovať na oči a vy možno budete mať pocit, že si Božiu lásku alebo lásku iného človeka nezaslúžite. Toto je vždy diablova taktika. Možno budete tiež prežívať pocit viny kvôli tomu, že ste niekomu niečo urobili – niečo ste mu vzali, nejako ste ho zranili, rozhodili ste ho a teraz kvôli vám ho bolí srdce.

C. Strach zo záväzku: Niektorí mladí síce “prevádzajú” sex iba “rekreačne”, ale väčšina začne so sexom preto, že k druhému niečo cíti a vidí v sexe spôsob, ako si vzájomne prejaviť lásku. Keď takýto vzťah skončí, obvykle zničí schopnosť priľnúť k niekomu inému a dôverovať mu.

D. Nízka sebaúcta: Ľudia, ktorých niekto sexuálne využil, budú pravdepodobne trpieť nízkou sebaúctou. A aby to bolo ešte horšie, mnohí z nich začnú vyhľadávať akýkoľvek druh pozornosti, dokonca, i keď sa jedná o ďalšie škodlivé sexuálne vzťahy – to všetko preto, že hľadajú lásku a prijatie.

E. Zúfalstvo: Emocionálna bolesť, ktorú človek pociťuje, keď príde o panenstvo či panictvo, dostane aj AIDS alebo inú pohlavnú chorobu, počne nemanželské dieťa, podstúpi potrat, alebo dá dieťa k adopcii, alebo zničí povesť sebe či inej osobe – môže to viesť k hlbokej beznádeji, depresii alebo dokonca k sebevražde. Satan bude neustále našepkávať: „to je koniec” alebo „teraz už nie je žiadna nádej”.

Zúfalstvo dosť často pramení z hlbokého pocitu odmietnutia potom, čo sa niekomu naplno odovzdal pri predmanželskom alebo mimomanželskom sexe.

Mudr. Blažej Vaščák, Široké

Homília slávnostného odpustového kazateľa Mons. Pavla Martona

Drahí čitatelia, v minulom čísle sa nenašlo miesto pre uverejnenie homílie z tohtoročného odpustu sv. Jozefa, robotníka. Robíme tak teraz pre tých, ktorí sa nemohli zúčastniť na tejto slávnosti. Homília bude uvedená po častiach.


Bratia kňazi, milé dietky, bratia a sestry, keď sa pozerám na tento chrám, pripadá mi ako taká menšia bazilika, skoro ako naša v Bardejove. Ale či veríte, či nie, ja som tu už bol v 66. roku. Nie je tu ani jeden kňaz (Palko Čech sa ospravedlnil a Lacko Franc už odpočíva na cintoríne) na primíciach.

V 66. roku ako 11-ročný chlapec. Pochádzam z neďaleka, z obce Svinia. Vtedy to bolo také výnimočné. Vieme, aký bol systém a nie, že primície, ale dvojnásobné primície. Tak ma zobrali rodičia sem. Tam niekde hore som bol na chóre a keďže som nič nevidel, tak dobrí ľudia vždy tu boli a verím, že aj budú: „Dajte toho chlapca dopredu, nech niečo vidí..“, tak ma posunuli, aby som videl na novokňazov. Ktovie, či tam sa nezačal ten maličký plamienok môjho povolania. Lebo naše životy sú poskladané z takýchto maličkých, drobných vecí, to je celá mozaika. Tak ako každé okno, alebo nejaký veľký obraz je poskladaný z maličkých drobných častí.

Bolo tak aj v živote veľkého človeka. Bola svätá omša a miništranti, ako aj my sme boli miništranti, možno to bolo neopatrnosťou, alebo nedbalosťou, miništrant rozbil ampulku s vínom. Svätú omšu slúžil pán biskup. Vieme si predstaviť, čo sa odohrávalo v hlave toho malého osemročného miništranta: „Čo to bude po svätej omši, čo mi pán biskup povie.“ A keď svätá omša skončila, prišli do sakristie. Pán biskup hovorí: „Chlapče, vieš na akú školu pôjdeš študovať?“ On bol z toho hotový, čakal niečo iné. Povedal mu nejakú cirkevnú školu v meste. „Ale ja sa ťa pýtam, keď budeš veľký, na akú školu pôjdeš? Vieš čo, keď prídeš domov, povedz mamke, že pôjdeš na teológiu a o pár rokov budeš biskupom ako ja.“
Ktovie, ako by to s tým chlapcom dopadlo, keby dostal poriadny „pucung“ po svätej omši, že rozbil ampulku. A pán biskup ani slovo. Budeš kňazom, raz budeš biskupom. A skutočne, z tohto chlapca sa stal slávny Fulton Sheen, nielen biskup, arcibiskup, ktorý v šesťdesiatych rokoch cez médiá, cez televíziu oslovoval milióny Američanov. Opäť maličká udalosť, ako to Pán Boh všetko riadi k dobrému.

Ako som v úvode hovoril, zišli sme sa tu pri príležitosti oslavy svätého Jozefa. Aj jeho život bol poskladaný z takýchto drobností. On sám, hoci je veľkým, popri tom všetkom je skromný, akokeby stal v úzadí. Autori evanjelií nám nezanechali ani jedinú vetu, ani jedno slovo od svätého Jozefa. Ba nevieme, ani kedy zomrel. Evanjeliá spomínajú, že pochádzal z Dávidovho, teda kráľovského rodu. Žil v Betleheme, ale potom , pravdepodobne kvôli práci, prešiel do Nazareta a tam sa venoval svojmu remeslu, bol tesárom. Tak ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu, keď Ježiš na seba upozornil, ľudia sa hneď pýtali: „Kto to je, odkiaľ má moc a múdrosť. Či to nie je Jozefov syn, ten tesárov syn?

Jozef teda žil v Nazarete. Prišiel čas, keď sa zasnúbil s Máriou. U židov to tak funguje, že tam sa zásnuby považujú ako sobáš. Sú ešte len zasnúbení, ako keby žili v manželstve, ale rok ešte nežijú spolu. Evanjeliá nám opäť prizvukujú, že v tomto čase, keď bol Jozef zasnúbený s Máriou, v tom čase sa jej zjavil anjel Gabriel a oznámil jej tú nádhernú udalosť, výnimočnú udalosť: „Ty budeš Matkou Božieho syna. Ty sa staneš Matkou Vykupiteľa.“ Samozrejme, Jozef o tom nevedel, preto mal problém. Zrazu vidí, že Mária je v požehnanom stave. Ako to vyriešiť? Svätý Matúš všetko pekne vysvetľuje: Jozef bol muž spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe. Rozhodol sa, že ju prepustí.

Niektorí exegéti hovoria, že sa chcel odsťahovať z Nazareta aj s ňou. Ako tak uvažuje a trápi sa, ako vyrieši tento problém, zjaví sa mu anjel Pána a hovorí: „Jozef, neboj sa zobrať Máriu za manželku, lebo dieťa, ktoré sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. On bude mocný, bude Synom Najvyššieho. On vyslobodí tvoj národ a ty mu dáš meno Ježiš.“ A Jozef toto všetko prijíma a zariadi veci tak, ako má zariadiť.

Potom poznáme Vianoce. Sú vždy o tomto narodení Pána. Išli do Betlehema dať sa zapísať. A prišiel čas pôrodu. Opäť Jozef ako keby bol skúšaný, ako keby toho bolo málo. Nemajú miesta. Len kdesi tam, na okraji Betlehema, prichádza Boží Syn na svet. Opäť znalci Písma hovoria, že to bolo o niekoľko týždňov, maximálne mesiacov, prišli traja králi. Obetovanie Pána a potom opäť problém. Nešťastný Herodes, ktorý dal povraždiť aj mnohých z najbližšej rodiny, chorý, lebo sa bál a žiarlivý, keď troch kráľov počul, že narodil sa nový izraelský kráľ. A tak vo svojom fanatizme dal povraždiť chlapcov do 2 rokov v Betleheme. A Jozef je opäť pripravený. Pán Boh cez anjela hovorí: „Jozef, vezmi dieťa a Máriu a utekaj do Egypta, lebo Herodes sa ho chystá zavraždiť.“

Opäť problém, svätý Jozef ide do neznámej cudzej krajiny. Čo ho tam čaká? Hovorí sa, že to bola nejaká osada severovýchodne od dnešnej Káhiry a boli tam, kým Herodes nezomrel. Niekoľko mesiacov, maximálne dva roky. A potom, opäť sa mu zjavuje anjel a prichádza naspäť do Nazareta. Pre rodákov to nebolo nič výnimočné, pretože títo ľudia nevedeli o týchto udalostiach, o výnimočnom poslaní Jozefa, Márie, Ježiša. Brali ich ako normálnych ľudí z Nazareta. Tam sa usadil a pracoval. Živil sa svojou prácou, tesárčinou.
A Ježiša postupne k tomu vedie. Posledná zmienka je, keď mal Ježiš 12 rokov. Tak ako vy oslavujete každý rok a aj rodina prichádza zďaleka na odpustovú slávnosť. Tak židia chodievali každý rok do Jeruzalema, predpokladá sa, že Ježiš nechodil do 12 rokov. Až od dvanástich, pretože v 12. roku sa u židov stal chlapec dospelým mužom, ktorý už bol povinný zachovávať náboženské zvyklosti, aj putovať do Jeruzalema.

Ako vieme, Ježiš sa tam 12- ročný stratil. A opäť akokeby Jozef bol v úzadí. Je ticho, len Mária ho zastupuje: „Čo si nám to urobil, čo to má znamenať? Ja a otec sme ťa hľadali 3 dni.“ Tej odpovedi absolútne nerozumeli ani Mária, ani Jozef. „A načo ste ma hľadali? Či neviete, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“ Mária si uchovala tieto slová, dlho o nich premýšľala. Až po čase prichádza na to, čo to jej syn povedal, že „má byť u svojho otca“. A potom 18 rokov nazývajú to teológovia, skrytý život Ježišov. Predpokladá sa, že Jozef zomrel ešte pred verejným Ježišovým vystúpením.

Ako vieme, Cirkev nám ho predkladá ako patróna nie smrti, ale dobrej smrti. Ako asi zomieral svätý Jozef? Samozrejme, že v prítomnosti Márie a Ježiša. Preto je patrónom dobrej smrti, možno s úsmevom na tvári. Veď tak krásne žil a tak nádherne odišiel z tohto sveta, možno v Ježišovom náručí. Preto je patrónom dobrej a šťastnej smrti.
Svätý Jozef bol teda človekom, ktorý vždy plnil Božiu vôľu, nie svoju. Čo to pre nás znamená? Inými slovami povedané, robím to, čo chce odo mňa Boh, nie to, čo chcem ja. Jozef videl šťastie v šťastí Márie a Ježiša. A keď ich videl šťastných, bolo to aj jeho šťastie.

Spomenul som, že mnohokrát akokeby ho Mária zastúpila a on bol v úzadí, istotne bol tichej povahy. Je, a dnes zvlášť na to spomíname, patrónom robotníkov a čestnej, statočnej práce.
Nuž teda, poďme po poriadku. Jozef bol pestúnom a vychovávateľom Ježiša. V jeho rodine bol Ježiš prítomný. Je v našich rodinách prítomný Ježiš?

(pokračovanie v budúcom čísle)

prepis: M. Gondová

Spoločenská etiketa platí aj v kostole (3. časť)

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Kde je podľa vás v kostole miesto pre rodiny s malými deťmi?

Môj otec mi hovoril, že v jeho mladosti mali deti vymedzené miesto v sakristii – z jednej strany stáli chlapci a z druhej dievčatá. Spomínal, že sa nemohli medzi sebou baviť, lebo kostolník by ich bol hneď napomenul.

Rodiny s malými deťmi by som nevyčleňovala spomedzi iných veriacich spôsobom, že tu budú ženy, tam muži a tamto rodiny. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Pritom treba našľapovať na špičky, aby sme tlmili hluk.

Rada by som v tejto súvislosti citovala z e-mailu, ktorý som dostala ako reakciu na rozhovor uverejnený v KN 28/2011. Čitateľ Katolíckych novín v ňom píše, že keď „bol ešte malý chlapec, mamičky s deťmi v kočíkoch zostávali väčšinou pred dverami do kostola, aby nerušili priebeh bohoslužieb. Ako otec som potom chodil do kostola s dvoma malými deťmi a musím sa priznať, že si nepamätám, aby boli niekedy vyrušovali. V súčasnosti nechávajú mladí rodičia svoje deti počas bohoslužieb vykrikovať, zabávať sa, behať po kostole. Čo sa mi vonkoncom nepáči, je, že nechávajú deti napríklad strkať ruky do krstiteľnice a sadať tesne pod obetným stolom, pravdaže, chrbtom k oltáru. Pre mňa, ešte ako miništranta, bola krstiteľnica posvätné a tajomné miesto, na ktoré som sa vždy pozeral s nesmiernou úctou. A zážitkom pre mňa bolo, keď som miništroval pri krste, krstiteľnica sa odokryla a otvorili sa dvierka stánku, kde boli umiestnené oleje. No a teraz, keď vidím, ako mladí rodičia nechávajú deti zneuctievať kostol tým, že je to pre ne miesto na hranie, je mi z toho smutno… Mladí rodičia si vôbec neuvedomujú, že desiatky, ba až stovky ľudí môže pokrikovanie ich detí vyrušovať…“

Môže rodič jazdiť s kočíkom po kostole alebo natriasať/hojdať dieťa v kočíku?

Vhodnejšie je vyjsť von, kostol nie je korzo.

Mali by ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši aj rodičia?

Stáva sa, že malé deti pri čakaní na krížik vytvoria hlúčik, veľmi sa tlačia a môžu si nechtiac ublížiť.
Ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši je veľmi pekné, zdôrazňuje to súdržnosť rodiny. Dieťa však treba vychovávať i tým, že mu rodičia všetko vysvetlia. Aj to, že pred osobitným požehnaním kňazom sa musí počkať spolu s ďalšími deťmi v rade, netlačiť sa, neštuchať, nepredbiehať sa.

Môžem dovoliť dieťaťu, aby pri znaku pokoja a bratskej lásky prešlo celý kostol a podalo všetkým ruku?

Apriori by proti tomu nemal nikto nič namietať. V kostole v Trenčíne som bola svedkom toho, ako malý chlapček prešiel cez celý kostol a podal ruku všetkým veriacim sediacim na kraji pravej strany. Bolo to milé, všetci sme sa usmievali, jeho mama však potom zareagovala primerane a dieťa odviedla preč.

Čo robiť, keď veriaci nechce veriacemu podať ruku na znak pokoja a bratskej lásky, ba sa až odťahuje?

Nič, ak mu podávame ruku a on nereaguje, svoju ruku stiahneme späť.

Môžu si dve dvojice veriacich pri znaku pokoja podať ruky krížom?

V našom kultúrnom kontexte sa nezvykne podávať ruka nakríž.

Ak sa potím, musím si pred znakom pokoja utrieť ruku? Môžem si ju utrieť do šiat, trička, nohavíc?

Etiketa utieranie rúk pred ich podaním nedovoľuje; odporúča sa krátky a pevný stisk, počas ktorého nie je vlhkosť dlane cítiť. Ja by som tu však zvolila istý kompromis a vopred sa pripravila na podanie ruky – utrela by som si ju už v predstihu vreckovkou.

Možno podať ruku na znak pokoja v letnej čipkovanej rukavičke?

Rukavice sa nedávajú dole len vtedy, ak sú súčasťou oblečenia.

Môžem mať v kostole na rukách rukavice, ak mi je napríklad veľmi zima?

Prečo nie. No nie pri znaku pokoja a bratskej lásky. Veď podanie rúk je prejavom, že sa navzájom nehneváme a že Boh môže prísť k nám. A takýto signál sa má vyslať otvorenou a nezaodetou dlaňou.
/b>
Ako upozorniť ľudí, ktorí naschvál sledujú čas spovedania iných veriacich, stoja blízko pri spovednici, aby čosi začuli, a potom to rozoberajú a ohovárajú?

Tak ako v banke, na pošte a všade, kde sa prichádza do styku so súkromnými informáciami, aj pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Ba pri sviatosti zmierenia ešte viac, pretože tieto rozhovory nesmie počuť nikto iný. Preto treba v kostole zariadiť, aby nedochádzalo k tomu, že ostatní veriaci si môžu vypočuť rozhovor medzi spovedníkom a spovedajúcim sa. Na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti veriacich od spovednice možno pokojne použiť dva kovové stĺpiky spojené ozdobnou stuhou.

Sledovanie času spovedania sa iných veriacich sú zvláštne praktiky, ktoré nepatria do kostola. Ak sú pri spovednici v kotole hodiny, treba ich dať radšej preč.

Ak sa ma niekto opýta, aké modlitby mi kňaz dal pomodliť sa, mám odpovedať?

Na otázky takéhoto typu by som vôbec nereagovala. Nejde totiž iba o záujem o našu osobu, ale, žiaľ, niektorí ľudia podľa toho dedukujú, aké hriechy sme asi spáchali.

Ako môžem iných ľudí podnietiť, aby pristupovali k svätému prijímaniu? Smiem ich slovne vyzvať, či napomenúť?

Môžem dbať iba na svoje dieťa. Žiadneho človeka nemôžeme a nesmieme nútiť chodiť ani na svätú omšu, tieto „veci“ musia vychádzať zo srdca, nemôžeme ich nikomu dávať príkazom. Veď čo by potom mal človek, ktorého sme prinútili ísť tam, kam nechce, zo svätej omše? Môžem ho však nenápadne usmerniť vlastným životom, skutkom, príkladom, nie slovami ani násilným presviedčaním. V tejto súvislosti by som rada spomenula výrok Matky Terezy: „Ľudia zabudnú, čo si povedal, ľudia zabudnú, čo si urobil, ale nikdy nezabudnú, ako sa s tebou cítili. Maj to na pamäti.“

Problémom môže byť aj púšťanie ľudí z bokov do hlavných radov na sväté prijímanie. Musím pustiť veriaceho pred seba, alebo by bolo vhodnejšie, aby tento veriaci obišiel celý kostol a zaradil sa na koniec hlavného radu? Často sa stáva, že kňaz už stojí s Božím telom a musí hodnú chvíľu čakať, kým prídu veriaci prijať Eucharistiu, lebo ešte len začínajú vychádzať z lavíc.

To je jeden extrém, druhý je, keď kňaz ešte len ide k svätostánku po konsekrované hostie a ľudia sa už hrnú dopredu hlava-nehlava. Chýba potom pátos a noblesa. Treba nájsť konsenzus, medzičas, aby kňaz dlho nestál s Ježišom prítomným v Eucharistii pred obetným stolom a aby ľudia pridlho nesedeli v laviciach. Možno aj organista by mohol dať hudbou alebo spevom ľuďom pokyn, že už môžu vstať a ísť do radu na sväté prijímanie. Toto nie je rad na banány ani na pomaranče, ujde sa každému. Žiaľ, našu mentalitu ešte stále ovplyvňujú spomienky na štyridsaťročnú socialistickú totalitu.

A koľkých ľudí pred seba pustiť?

Aj všetkých, ale treba sa zariadiť podľa situácie. Keď za mnou stojí staršia pani s paličkou a každý, koho pustím pred seba, je pre ňu záťažou, mala by som brať na ňu ohľad. Akoby sa ľudia zaujímali o toho druhého vtedy, keď to nie je nutné, a sledujú napríklad dĺžku trvania spovede, ale keď ide o dôležitú vec, vtedy reagujú, ako keby sa ich to netýkalo.
Takisto pri požehnávaní jedál na Veľkú noc si niektorí ľudia všímajú, kto má čo v košíku…

Možno sú to ľudia, ktorí sú veľmi nešťastní a vnútorne nenaplnení. Alebo ide o ľudí, ktorí nemajú nijaké záľuby, čo by im napĺňali život, a keďže sa potrebujú niečím zaoberať, venujú pozornosť nepodstatným veciam. No načo potom chodia na sväté omše?

Ako sa má správať človek, ktorý nechtiac zbadá, koľko peňazí dal iný veriaci do zvončeka? Ako zareagovať, ak vidíme, že veriaci namiesto mince hádže do zvončeka iný predmet, napríklad gombík?

Každý veriaci by mal prispieť milodarmi podľa svojich možností. Keď si niekto môže dovoliť dať na kostol sto eur, vďaka Bohu, že mu Pán Ježiš požehnal túto možnosť. Kým však dávam a nechýba mi to, nie je to až taká obrovská obeta. Stále je to málo. Až keď dám toľko, že si odtrhnem od úst, potom je to naozaj nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba. Sväté písmo spomína chudobnú vdovu, ktorej láskou, pokorou a obetou sa možno inšpirovať. Bohu je totiž milšie, keď dá niekto posledný centík, ako keď dá niekto sto či tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať.

Netreba ani rozmýšľať o tom, či vhodiť do pokladničky pri východe z kostola gombík. Ak nemáme peniaze – a čo je dôležitejšie – ani dobrý úmysel, radšej neprispejme ničím. Keď však zazriem, koľko peňazí niekto vhodil do zvončeka, nesmiem sa tým zaoberať, nemôžem posudzovať. Nikdy nevieme, prečo ten človek hodil málo alebo veľa. A čo je vlastne málo alebo veľa?

Ako taktne upozorniť ľudí, ktorí okamžite, ako vyjdú z kostola, ohovárajú iných veriacich i kňaza?

Ten, kto ohovorí kňaza aj iných, bude ohovárať i mňa, takže s takým človek sa vôbec nebudem rozprávať. Keby ľudia nemali s kým ohovárať, tak by neohovárali. Vo filmoch o Vinetuovi sa mi páčilo tvrdenie: kto nebojuje proti neprávosti, sám ju šíri. V trošku upravenej forme by sme ho mohli použiť aj na klebetu: kto nebojuje proti ohováraniu a počúva klebetu, sám ju šíri.

Čo je spoločensky prijateľnejšie – keď kňaz po skončení slávenia svätej omše ide rovno na faru, alebo keď ide odprevádzať ľudí pred východ z kostola?

V tomto smere nejde o otázku toho, čo je spoločensky prijateľnejšie. Ide o zvyk v tej-ktorej farnosti. Ak chce kňaz prehĺbiť s veriacimi duchovné spoločenstvo aj po svätej omši, mal by sa pred bránou kostola s každým osobitne rozlúčiť a krátko porozprávať.

Prežívanie spoločenstva na svätej omši závisí od mnohých okolností. Niektorí ľudia argumentujú, že bez osobného stretnutia či rozhovoru po skončení svätej omše neprecítia dostatočne puto spoločenstva. Myslíte si, že na svätej omši sa nedá zažiť dostatočný pocit spoločenstva, a preto sú potrebné rozhovory pred kostolom?

Je to individuálne. Myslím si, že na svätej omši sa dá zažiť dostatočný pocit spoločenstva. Napriek tomu, že to nemožno so svätou omšou porovnávať, spomeniem na tomto mieste obyčaj v niektorých vyspelých futbalových krajinách, kde fanúšikovia po zápasoch dlho do noci sedia v kaviarňach a hodiny debatujú o jednotlivých gólových situáciách a rozhodujúcich momentoch zápasu. Čo sa týka športu, u nás som sa s podobným zvykom v takej širokej miere nestretla. Ak majú veriaci pocit, že potrebujú rozoberať čítania, evanjelium a homíliu aj po svätej omši, nie je to nijaký problém. Môžu sa stretnúť v rodine, v spoločenstve v pastoračnom centre či na fare, ale pokojne si môžu spolu zájsť aj na kávu. Prehlbovanie spoločenstva v tomto duchu môže byť len pozitívne.

Veriaci sa zvyknú pred svätou omšou i po nej pomodliť. Mám sa zapojiť do modlitby, ak sa chcem pomodliť v tichosti?

To je každého individuálna záležitosť. Nikto nikoho nemôže nútiť modliť sa.
Pripomienky k nevhodnému odevu veriaceho, ktorý sa zúčastňuje na slávení Eucharistie, by mali byť v kompetencii kňaza alebo kostolníka. Pred vstupom do mnohých zahraničných chrámov už aj turistickí sprievodcovia upovedomia ľudí, aby sa primerane obliekli – pritom ide o iný druh návštevy kostola, nie svätú omšu. Takto by to malo fungovať aj v našich chrámoch.

Akosi „národnou“ vlastnosťou Slovákov je ustavične si všímať iných, posudzovať ich. Niektorí veriaci sa priveľmi koncentrujú na svojich bratov a sestry aj počas svätých omší, keď by ich myšlienky mali byť upriamené úplne iným smerom.

V spoločenskom správaní platí pravidlo 30:

• V komunikácii je vždy najdôležitejších prvých 30 sekúnd stretnutia s iným človekom. Počas tejto polminútky by sme mali pôsobiť uvoľnene a pozitívne. Takže sa aj v kostole pozrime na veriacich, ku ktorým si prisadáme do lavice, pozdravme ich – či už slovne, alebo jemným kývnutím hlavy. Môžeme sa na nich aj máličko usmiať.

• Perfektne upravených máme mať 3 x 30 centimetrov nášho tela:

– 30 centimetrov od vrchu hlavy nadol – u žien to znamená upravené vlasy, decentné líčenie, výstrih len do pomyselnej priamky spájajúcej podpazušia; u muža upravené vlasy, bradu alebo fúzy a nepokrytú hlavu v miestnosti;

– posledných 30 centimetrov dolnej časti tela – teda naše topánky majú byť vždy vyčistené,

– posledných 30 centimetrov na rukách – čiže nechty a ruky máme mať upravené.

• Denne by sme mali venovať sebe 30 minút: pomodlime sa v súkromí a tichosti, prečítajme si knihu, choďme na prechádzku, cvičme, alebo len tak leňošme. Takáto investícia do seba sa nám isto vráti aj v tom, že budeme pokojnejšie reagovať aj na nepríjemné podnety.

(prevzaté z Katolíckych novín)

Spoločenská etiketa platí aj v kostole 2. časť

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Pokračujeme v rozhovore s odborníčkou na neverbálnu komunikáciu Oľgou Škvareninovou o spoločenskej etikete v kostole. V tejto časti sa dozviete, prečo nie je vhodné stáť počas svätej omše vonku pred kostolom, i to, ako by bolo možné prehlbovať spoločenstvo veriacich po svätej omši.

Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ako sa na to pozerá spoločenská etiketa?

Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov. To potom možno sedieť v každom pohostinstve pri kostole a človek bude účastný na svätej omši?

Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

V niektorých kostoloch si lektori vyhradzujú špeciálne miesta na sedenie okrem svojich vlastných, a tak sa stáva, že počas svätej omše vystriedajú aj dve-tri miesta na sedenie.

Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice. V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie.

Má človek, ktorý sa chváli milodarmi obetovanými na kostol a robí si z toho zásluhy, sedieť v prvej lavici?

Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť.

Ak už poďakovať ľuďom, ktorí obetujú značné finančné čiastky, aký spôsob voliť?

Na to by mal pamätať kňaz alebo kostolník a pri vhodnej príležitosti, ako sú hody alebo koncoročná štatistika, týmto ľuďom poďakovať. Treba sa však každého vopred spýtať, či chce byť odprezentovaný, alebo nie. Sú ľudia, ktorí nechcú, aby sa všeobecne vedelo, či a koľko dali.

Ako zareagovať, ak vidím, že sa prítomní na svätej omši z niekoho vysmievajú, napríklad, ak sa lektor pomýli, alebo poukazujú na jeho rečovú chybu?

Takéto správanie nemá nič spoločné s etiketou. Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša. Rečové chyby ako račkovanie, sigmatizmus (chybné vyslovovanie sykaviek, šušlanie – pozn. red.) spôsobujú síce isté šumy v procese komunikácie, ale nevidím dôvod, prečo by ľudia s takýmto jemným rečovým hendikepom – ale aj vozičkári či ľudia s barlami – nemohli čítať na takýchto miestach. Prečo často odsúvame ľudí, ktorí nesedia do nášho obrazu sveta, niekam preč, akoby ani neexistovali? Je to v súlade s našou vierou?

Ako sa správať v kostole, ak do neho prídeme ako hostia, napríklad na hody? Môžem si sadnúť, kam chcem, kde je voľné miesto? Alebo musím rešpektovať cudzie prostredie a počkať, kým sa začne svätá omša, a ak je aj potom niekde voľno, až vtedy si smiem sadnúť?

Keď sme chodili na hody k babke na dedinu, rodičia ma ešte ako malé dieťa učili, že mám prísť na svätú omšu medzi poslednými a postaviť sa tam, kde je voľné miesto, a už vôbec mi nedovolili sedieť. Išlo o menšiu obec a lavice boli určené najmä starším a chorým ľuďom, ktorým státie spôsobovalo problém.

Kde a ako v kostole umiestniť invalidný vozík alebo barly či paličku?

Ak má človek invalidný vozík, barly alebo inú pomôcku, bez ktorej sa ťažko pohybuje, mal by ich umiestniť tak, aby neprekážali iným veriacim.

Ako a kam uložiť mokré dáždniky? Ako sa zachovať, keď si môj sused v lavici odloží svoj mokrý dáždnik na moju stranu lavice, prípadne mi ho posunie pod nohy?

Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúčam vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v kostole položíme či oprieme. Na lavici alebo na drevenej podlahe nemá mokrý dáždnik čo hľadať.

Čo máme robiť, aby sa nenarušil priebeh svätej omše, keď niekomu z prítomných príde nevoľno alebo odpadne?

Snažíme sa ho čo najskôr prebrať, poťapkáme ho po tvári. Vynesieme ho von na čerstvý vzduch ako ležiaceho, nemali by sme ho postaviť. Ak by sa neprebral, treba rýchlo pozrieť, či nemá zapadnutý jazyk, a poskytnúť mu prvú pomoc, prípadne volať sanitku.
V niektorých kostoloch sa najmä počas leta otvárajú okná. Časť veriacich to víta, iným prekáža prievan. Ako dosiahnuť dohodu?
Niektorí lekári tvrdia, že na prievan si treba dávať pozor, lebo v lete spôsobuje najviac chorôb. Teda otvorené okná áno, ale prievan nie.

Je leto a je mi teplo – môžem sa v kostole vyzuť?

Nie, nikdy.

Sú do kostola vhodné ako obuv takzvané žabky?

Žabky ako obuv do kostola nepatria, nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.

Ak prší a je blato, obuv si chtiac-nechtiac zašpiníme. Treba ju pred vstupom do kostola očistiť hygienickou vreckovkou?

Ak je pred kostolom rohožka, topánky si očistíme na nej, ak je sneh, odupeme ho z topánok tesne pred vstupom do kostola. Čistenie topánok na ulici hygienickou vreckovkou nie je spoločensky prijateľné.

Niektoré dámy sa aj do kostola líčia veľmi silno. Je to vhodné?

Moje rakúske študentky hovoria, že ženu z bývalého východného bloku spoznajú podľa silného a výrazného líčenia. V západných krajinách sa ženy maľujú minimálne, navyše, dnes je takzvané nahé líčenie aj moderné. Okrem toho nahrubo nanesený rúž je nepríjemný pre kňaza i ďalších veriacich, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu po nás, preto by som odporúčala utrieť si pred prijatím Eucharistie pery, aby sme z nich odstránili lesk či rúž. Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku.
Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila – možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.

Je prípustné vyzliekanie zvrchníkov, sák, kabátov, svetrov v kostole, ak je nám teplo?

Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Takže áno.

A kam treba odložiť tieto veci?

Zvrchník môžem držať v lone. Ak je pri mne v lavici voľné miesto, môžem ho položiť vedľa seba.

Kam si má dáma položiť kabelku, ak na lavici nie sú háčiky? Má ju celý čas držať v rukách, má ju mať zavesenú cez plece alebo ju môže dať na podlahu?

Kabelka podľa spoločenskej etikety nepatrí na zem ani na stôl. Treba ju položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. V súčasnosti možno kúpiť špeciálne držiačiky na kabelku, ktoré sa umiestnia na okraj stola alebo lavice v kostole a na ne sa zavesí kabelka.

Môžem mať v kostole počas svätej omše slnečné okuliare na očiach alebo na hlave ako čelenku?

Nie, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. Tvrdenie, že okuliare na vrchu hlavy sú ozdoba a módny doplnok, z pohľadu spoločenskej etikety neobstojí. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti. Počas svojej pedagogickej praxe som sa stretla s človekom, ktorý mal jedno oko vážne poškodené a ustavične preto nosil okuliare s tmavými sklami.

Kedy a či vôbec môžu mať muži a chlapci pokrývku hlavy aj v kostole?

Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy.

Môže si dáma vziať do kostola veľký až obrovský klobúk, cez ktorý veriaci sediaci za ňou nemôžu nič vidieť?

V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu. Každý zážitok, aj zážitok zo svätej omše, je vtedy pozitívny, keď sa do jeho vnímania zapojí viac zmyslov – ak nielen počujeme, ale aj vidíme a pritom nás neruší silný zápach či parfum, alebo obrovský klobúk zasahujúci do nášho teritória.

Môžem si namiesto pokľaknutia v kostole čupnúť?

Z priestorových dôvodov si ľudia čupnú, ak nie je na pokľaknutie miesto – radšej však treba zostať stáť.

Môžem v kostole sedieť s nohou prehodenou cez nohu?

Človek by mal sedieť, ako mu je pohodlne, a súčasne slušne. Z hľadiska neverbálnej komunikácie noha prehodená cez nohu pôsobí vyzývavo. U muža ukazuje aj na istú agresivitu v povahe. Vrchná noha nasmerovaná na kňaza vyjadruje aj sympatie k spôsobu kázania i k celému sláveniu Eucharistie.

Stáva sa, že veriacim sa zdá kázeň príliš dlhá, a tak vravia, že si počas nej zdriemnu. Dokonca sledujú, keď drieme iný, môžu aj oni.

Pán profesor Jozef Mistrík hovorieval, že keď zaspí študent na prednáške, môže to značiť pocit bezpečia, lebo človek nikdy nezaspí tam, kde mu je to nepríjemné alebo kde by sa obával o svoj život. Teda na zdriemnutie sa dá pozerať aj pozitívne. No v kostole by sme spať ani driemať nemali. Ak by kňaz niečo také zaznamenal, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho prejav nie je monotónny, či mení tempo reči, výšku svojho hlasu, či uplatňuje dostatočné pauzy, či nehovorí priveľmi rýchlo, alebo, naopak, priveľmi pomaly. Môže sa stať, že niekto je veľmi unavený a zaspí, ale ak by spalo viac veriacich, nie je to dobrá vizitka najmä pre kňaza.

Ako upozorniť veriaceho, ktorý stojí pred nami a je veľmi nepokojný, každú polminútu mení polohu, vrtí sa, zíva, obzerá sa, zvalí sa na lavicu…?

Nechodíme do kostola ako policajti. Nikdy neviete, prečo sa človek pred vami vrtí a obzerá. Možno by nás to o dve hodiny neskôr ani nevyrušilo. Niekedy nám môže prekážať niekto len preto, že sa vôbec nehýbe.

Často sa stáva, že aj počas nedeľných svätých omší a sviatkov ruší bohoslužbu hluk v blízkosti kostola pochádzajúci zo stavby, miešačky, cirkulárky, traktora. V mestách je to ťažšie ovplyvniť, ale na dedinách je to azda viac možné.

Žiaľ, je to súčasť nášho života, i v panelákoch sa vŕta aj o jedenástej v noci, aj v sobotu, aj v nedeľu, sviatok-piatok. Akýkoľvek hluk je zásahom do nášho osobného teritória, čo v nás môže vyvolať napätie, nepokoj, stres. Ako ovplyvniť „rušiteľov“? Počas slávenia Eucharistie zavrieť dvere i okná. A na dedine by kňaz mohol na miestnych ľudí vplývať aj v tomto smere.

Asi je to málo pravdepodobné, ale čo robiť, keby niekto prišiel do kostola so zvieraťom?

Neviem si to predstaviť. Zatiaľ som si však nevšimla, že by na dverách kostolov bol piktogram s prečiarknutým zvieraťom.

Tiež dochádza k tomu, že si niekto z nástenky v kostole privlastní fotografiu, obrázok, informačný leták. Ako upozorniť človeka, ktorý takto koná alebo ktorý naschvál poškodzuje interiér kostola či zlomí kvety v naaranžovanej kytici?

Siedme Božie prikázanie znie: Nepokradneš. Preto by sme nemali brať z kostola nič, čo nám nepatrí. Ten, kto má záujem o nejakú fotografiu či leták, môže predsa poprosiť kňaza alebo kostolníka. Keď vidím, že niekto berie niečo, čo by nemal, alebo poškodzuje zariadenie a výzdobu kostola, upozorním ho. Ak na moje slová nereaguje, obrátim sa na kňaza a kostolníka.

Ako by sa mal správať fotograf a kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu, pohrebu?

Tak, aby nerušil ostatných veriacich. Dobrý fotograf alebo kameraman je ten, koho takmer nevidíme, akoby tam ani nebol. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Okrem toho by sa mal slušne obliecť a obuť si neklopkajúce topánky.

Niekedy nás v kostole vyrušia i naoko neznáme podnety, ktoré nevieme identifikovať, no prekážajú nám v koncentrácii. Môžeme pátrať po príčine?

Mali by sme sa sústrediť na svätú omšu, na stretnutie s Pánom. Poviem vám nedávnu vlastnú skúsenosť: istá pani sediaca v lavici predo mnou sa modlila v kostole pred svätou omšou modlitbu posvätného ruženca a veľmi pritom šuchotala guľôčkami. Dosť ma to rušilo, až som sa ani nemohla pomodliť. Neskôr som pri znaku pokoja a bratskej lásky zistila, že mala enormne dlhé nechty, ktoré spôsobovali nepríjemný zvuk pri dotyku s ružencom. Aj takéto detaily môžu narúšať vnútorný pokoj iných. No skôr by som sa mala zamyslieť nad sebou: prečo som vtedy nebola dostatočne skoncentrovaná na modlitbu?

prevzaté z KN

Pozdravy z Ukrajiny, z farnosti Dovhe

Drahí naši čitatelia, chceme Vás poprosiť o duchovnú podporu slovenských veriacich v zakarpatskej oblasti Ukrajiny.
Farnosť Dovhe spravuje slovenský rímskokatolícky kňaz dp. Adrián Kovaľ, rodák z Nižného Hrabovca. Jeho a jeho bratov formoval náš rodák dp. František Stahovec, ktorý tam bol v tom čase farárom. Tento duchovný otec ma ešte dvoch bratov, kňazov – Marcel pôsobí v reholi redemptoristov v Bratislave a Patrik v reholi jezuitov v Prešove. Do farnosti Dovhe patrí aj filiálka Lysyčevo, v ktorej si chcú s Božou pomocou postaviť kostolík.


Bohu vďaka, odpust dopadol veľmi dobre. Kazateľ otec Marcel Gábor sa mi páčil, mal veľmi peknú, jednoduchú a poučnú kázeň. Poprosil som ho, aby pomaly rozprával a artikuloval, aby mu porozumeli. Škoda, že ju nepočuli vo svojom jazyku, ale verím, že Duch Svätý urobil svoje. Kazateľ otec Marcel ma potešil, som rád, že prijal moje pozvanie. Poznáme sa už 20 rokov. Spolu sme začínali na Spiši, on po 2. ročníku odišiel do Talianska, tam doštudoval, odslúžil 10 rokov, vrátil sa na Slovensko a teraz je v ordinariáte pri policii.

Počasie bolo na objednávku, ľudí prišlo veľa, kňazov nás bolo 5 (3 rím.kat, 2 gr.kat) Po prvýkrát za 10 rokov sa stalo, že som na odpust pochovával. Zomrela 56-ročná žena a tak pohreb bol až o 15:30 h. Včera na Turíčny pondelok som mal dve sv. omše – ráno o 7:30 h na filiálke a potom o 10:00 h vo farskom kostole. Nakoľko je pracovný deň, prišlo dosť veriacich. Poobede o 14:00 h sme si s mladými a sestričkami urobili na fare opekačku až do 21:00 h. Pozreli sme si v počítači fotky z „mladosti“, z minuloročných odpustov a z iných akcií, všetci sa pritom smiali, ako sme vyrástli a my starší zmužneli:)). Dnes odchádza môj kantor Viťo do Ruska na robotu a príde až na Vianoce. Priznám sa, že mi je trošku smutno, lebo si veľmi dobre rozumieme, je mojou pravou rukou, ale verím, že Duch Svätý ma nenechá a pomôže mi, keď budem potrebovať pomoc. Nech mu Pán pomáha.

Vyprosujem Vám všetkým vo vašej farnosti požehnanie a ďakujem za modlitby.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Drahí moji, veľmi pekne Vám ďakujem za modlitby. 9. júna som ukončil desiatnik za mojich birmovancov a otca biskupa. Som nesmierne vďačný Pánu Bohu za všetko, čo mi dáva, za všetkých, ktorých mi posiela.

V nedeľu 10. 6. bola v nasej farnosti birmovka. 10 kandidátov, prijalo z rúk otca biskupa sviatosť birmovania. To bola 3. birmovka v mojej farnosti za 10 rokov.

Modlím sa za vás a na vaše úmysly.

Vďačný o. Adrián Kovaľ, Dovhe, Ukrajina

ROZHOVOR


V úvode sa opýtam, ako sa cíti kňaz, ktorý vo farnosti pôsobil 9 rokov a odrazu odchádza a lúči sa. Musí niečo odstrihnúť, ale pritom odstrihovaní musí myslieť aj na to, že inde bude znova začínať. Ako to všetko kňaz prežíva?

Prežívam to tak, že sa ohlásia ľudia, ktorí sa prídu poďakovať za to, že som tu bol, že ma stretli a donesú pozornosť, či maličkosť a to poteší. Poviem, že asi to malo zmysel, hoci som nemyslel, že urobím na niekoho taký dojem. Som ešte tu, ale pomaly sa to všetko premieňa. Obrazy už idú dole, knihy v knižnici už nie sú, oblečenie je preč. Takže to už je aj pre mňa signál, že definitívne odchádzam.

Duchovný otec, vitajte na stránkach Spektra. Vráťme sa v spomienkach do júla 2003, na začiatok vášho pôsobenia vo vašej prvej farnosti.

Písal som si na zajtra zhodnotenie, alebo prierez môjho pôsobenia. Vrátil som sa k prvému úvodníku, kde som napísal, že keď som ešte nevedel, že tu idem, našiel som v dedovom albume víťazský kostol z roku 1965, ktosi mu to poslal. Bol to čerstvý kostol. Zistil som, že môj dedo bol do Víťaza cez vojnu v roku 1945 evakuovaný. Moja mama mala vtedy necelé tri roky, jej starší súrodenci mali vtedy asi po 12 rokov. Bývali v dome kdesi pri Remeselnom dome. Takže to je také Božie riadenie.

Keď ste k nám prišli prvýkrát, zbadali ste faru, kostol. Povedali ste si: „Tu budem teraz farár“.

Áno, vnímal som to tak. Veľká fara, pekná, prvá, no a išiel som do toho.

Pôsobenie kňaza vo farnosti je požehnaným časom ako pre kňaza, tak aj pre farnosť. Priblížte nám vaše pôsobenie.

Snažil som sa byť ku každému rovnaký. Jedna maturantka mi napísala do pozdravu to, že som ku každému pristupoval rovnako, nerobil som rozdiely. Takže ma to potešilo. Nerobil som medzi ľuďmi rozdiely, či už to bol človek jednoduchý, alebo možno vyššie postavený, bez nejakých predsudkov som pristupoval ku každému. A tak som šiel tých 9 rokov. Taký postreh z môjho účinkovania je aj ten, že si zdravíme v aute, keď sa po ceste stretneme. Čiže zdvihneme ruku, keď sa stretávame a to sa mi páči. Je to síce maličkosť, ale aj to je veľa. V Ovčí mi povedali, že im bude za tým smutno, lebo tam som trúbil, keď som odchádzal po sv. omši. A prierez mojej činnosti? Po kňazskej stránke je to ohlasovanie Božieho slova, posväcovanie veriacich cez sviatosti a spravovanie farnosti. Čiže to isté, čo mal v hesle už terajší emeritný otec biskup Alojz Tkáč. S humorom by som povedal, že náplňou mojej činnosti bola aj oblievačka na veľkonočný pondelok.

Keď sme už pri tom úsmeve, všimli sme si, že niekedy aj počas svätej omše ste sa neubránili úsmevu. Iste to vnášalo pohodu, dobrú atmosféru do svätej omše a evokovalo to aj úsmev na tvárach ľudí. Dokonca aj váš predchodca, duchovný otec Juraj Riško, keď odchádzal, tak povedal, že jeho nástupca sa bude na nás viac usmievať ako on.

Úsmev – to je také čarovné, čo robí človeka človekom a bolo to také moje. Usmieval som sa na deti, keď niečo vystrojili, iste, niekedy som aj zdvihol hlas, keď už veľmi vyrušovali. Mám rád ľudí a úsmevom nikdy nič nepokazíte. Aj keď neviete, čo povedať, len sa usmejete a aspoň zanecháte dobrý dojem. Takže ľudia určite vedia zhodnotiť, či to bolo umelé, alebo prirodzené.

Vnímal som vás ako premostenie vzťahov medzi vami a veriacimi, že ste si ich, takpovediac, viac pripustili k telu. Nie v ponímaní, že by ste stratili autoritu ako kňaz, ale v tom duchovnom ponímaní. Cítili ste v tomto aj odozvu od ľudí?

Cítil som odozvu, keď som ľudí poprosil, či už sme niečo robili na kostole, alebo na fare, alebo pastoračne, tak mi ľudia pomáhali. Takže odozva bola. Neviem, či tu vo Víťaze je to mentalitou, ale nemal som problém. Jednoducho som sa stretol s tým, že ľudia chceli pomôcť a vyšli mi v ústrety.

Keď veriaci cítili, že ste priamy, bezprostredný, prirodzený, boli takí istí.

Možno aj to. Dnes mi jeden pán povedal, že som ľudí spájal. Možno som si ani neuvedomoval, čo som robil. Nech to nie je na moju pýchu, ale nech to slúži na Božiu slávu.

Aká bola vaša spolupráca s členmi farskej i ekonomickej rady?

Bol som rád, že sme tu mali ekonomickú radu. Vychádzali sme spolu dobre, vedeli sme sa dohodnúť a dokázali sme urobiť diela. Takže som povzbudený i do ďalšej farnosti, že viem, ako fungovať s ľuďmi aj po ekonomickej stránke pri spravovaní farského majetku. Pastoračnú radu sme mali, keď sme robili Spektrum, v tom zmysle, že sme rozmýšľali, čo robiť ďalej, keď bola synoda, bola aj synodálna, tak sme sa stretávali. Vlastne ekonomická rada nebola len o peniazoch, lebo peniaze slúžili na povznesenie ducha, aby sa niečo skvalitnilo, aby sa odovzdalo Božie slovo efektívnejšie.

Pre duchovného otca je dôležitá aj spolupráca s veriacimi. Čo sa vám podarilo za pomoci veriacich urobiť, alebo zmeniť?

Udržal som „stav“ v kostole – naďalej je plno ľudí v kostole, aj keď isto, najmä v lete, keď je pekné počasie, stojí plno ľudí vonku. Keď som to nevidel, tak ma to nemrzelo, keď som videl, tak aj sto ľudí stálo vonku. Je to asi v každej dedine. Je to proces – kto dozreje, vojde do kostola, niekto je v puberte, tak stojí vonku, že som ich neodradil od chodenia do kostola. A aj tie viditeľné veci – obnovili sme kostol, čo som si myslel, že nikdy robiť nebudem. Isto, bez ľudí, bez vašej finančnej pomoci by to nešlo. Získal som si dôveru a môžem povedať, že po tejto stránke sa môžem komukoľvek pozrieť smelo do očí, že sme poctivo a transparentne vedeli spravovať majetok aj ekonomiku.

Je niečo, čo sa nepodarilo, alebo zostalo len v plánoch?

Veľa vecí sa dá robiť aj viac. Venoval som sa každému rovnako. Nepreferoval som napr. mladých, zatiaľ čo môj predchodca si mladých získal, chodil s nimi na výlety. Ja som to nerobil aktívnejšie, a dalo by sa. Zlepšovať sa dá určite veľa vecí, je tu veľa mladých, starých, detí. Ale kňaz potrebuje na pomoc aj laikov, ktorí mu pomáhajú. Či už tu bola snúbenecká školy, či mladí, ktorí sa stretávajú a spievajú.

Ste spoločenský typ, chceli ste spoznať každého, kto do akej rodiny patrí. Mnohých ste spoznali na rodinných slávnostiach, kde vás pozývali a tak vlastne veriaci spoznávali svojho kňaza a kňaz svojich veriacich. Čo vám to osobne dávalo?

Stôl ľudí spája a rodina je základ všetkého. Tu sa rodiny radi stretávajú, či už pri príležitosti krstu, sobáša či životného jubilea a tešia sa zo seba. A keď rodina drží spolu tak je to také pekné. Verím, že ich nespája ani jedlo, alebo to, aké dary dostanú, ale keď sa porozprávajú. A keď sa tešili aj na mňa, tak chvála Bohu, ja som sa dobre cítil, verím, že som nikoho nepohoršil. Iste, bolo to niekedy náročné vždy ísť a nepodarilo sa mi všade prísť, takže nechcel som nikoho isto uraziť, ale niekedy sa to nedalo.

Ako by ste charakterizovali našu farnosť, napríklad, ak by vás niekto oslovil. Ako by ste ju opísali?

Povedal by som, že sú tu zbožní ľudia, nechcú zaostávať aj po tej materiálnej stránke, že tu ľudia naozaj pracujú. Ľudia sú tu akční, chcú v dobrom ukázať, že majú nejaký dar, či už tu v dedine tie všetky služby, ktoré sú, každý niečo robí a zveľaďuje. Takže ľudia nechcú zaostávať ani po finančnej stránke, ani po tej ľudskej, že sa majú radi a sú súdržní. Jeden pán mi tak povedal, že sa mu zdá, že dedina je súdržná. Iste, nie je to na 100%. Je to farnosť, kde každý každého pozná a viete o sebe veľa, čo niekedy je až na škodu, lebo každý by mal poznať hranice. A v Ovčí je to badateľné ešte viac. Ale mne obe dediny vyhovovali mentalitou, „sadli“ sme si navzájom. Som rád, že sme nemali nejaké vyhrotené spory, aby ma to bolo odradilo, že sa zatvorím a nechcem mať s vami nič.

Čo sa dá ešte vylepšovať na vzájomnej spolupráci pre život vo farnosti?

Stále sa dá vylepšovať ľudský prístup jeden k druhému, aby bol ľudský bez nejakých predsudkov, zachovať si úctu ľudí voči kňazovi a kňaza voči ľuďom. Aby človek človeku nebol vlkom, ale stále človekom. A v kostole ešte viac, miluj aj nepriateľa. Takže aj to kresťanské – Ježišove – a to je náročné. Máme čo vylepšovať, mať rád aj ľudí, ktorí sú mi nesympatickí, alebo mi možno niekedy aj ublížili, neodsunúť takých ľudí nabok.

Čo vám ako kňazovi i ako človeku osobne dalo pôsobenie v tejto farnosti?

Ako som povedal, tu som dozrieval do vážneho veku a keď Boh dá, ešte chýba rok do štyridsiatky. Takže som tu naberal na vážnosti, neviem či sa mi to podarilo. Prišiel som tu ako tridsaťročný, taký chlapček, nie? Chudý, tenký, no a už tu bolo povedané, že odchádzam odtiaľ ako „chlop“. Dozrel som a aj vy ste pomohli dozrieť i kňazsky, ako aj zajtra spomeniem – či starí ľudia svojou zbožnosťou, chorí svojou trpezlivosťou v trápení, manželia, že sú spolu v dobrom i v zlom, mladí svojou krásou i chuťou do života a deti svojou bezprostrednosťou a veselosťou.

Aké pocity ste prežívali, keď ste sa dozvedeli, že odchádzate do inej farnosti?

Bol to narodeninový darček pána arcibiskupa, volal mi, keď som mal narodeniny. Takže bonus. Ale bral som to tak, že tak, ako som sa tu nepýtal, tak som si povedal, dokiaľ ma tu otec arcibiskup nechá, tak tu budem. Nech už je ten počet rokov akýkoľvek. Viem, že kňaz je vysvätený nielen pre svoju arcidiecézu, aj keď patrí do nej, ale je otvorený pre univerzálnu cirkev. Čiže mohol by som ísť aj do sveta.

Ale je to nečakané.

Áno, to je.

Boli ste tu 9 rokov. Žijete s farnosťou, postupne spoznávate veriacich, máte svoj pastoračný systém a zrazu ako vo filme, strih a je koniec.

Jedna veriaca mi povedala, že aj Pán Ježiš sa stratil, keď ho chceli urobiť kráľom. Vraj sa tu cítim ako „kráľ“, tak sa musím nenápadne stratiť.

Čaká vás nová farnosť a noví veriaci. Ste v očakávaní, v bázni…

Idem z dediny na sídlisko s dvomi dedinami – Jasenov a Hažín. Na sídlisku Pod Sokolejom budem obkolesený panelákmi, aj keď sú za nimi kopce. Čiže bude to iné. Iste, babky v „chustkoch“ tam už nebudú. Ale zapamätal som si slová už nebohého biskupa Františka Tondru, ktoré odzneli na jeho pohrebe a to mi dáva takú odvahu, že „každý začiatok má svoje kúzlo, je naplnený očakávaním“. Takže i môj odchod i začiatok má také kúzlo, čo bude ďalej.

Pri rozlúčke s Vami vypadnú slzy na oboch stranách. Čo si okrem spomienok odnášate?

Spomienky – to je to najpodstatnejšie, čo vám nikto nevezme. Sú to spomienky na všetkých ľudí, ktorých som stretol a ktorí obohatili môj život. Vždy budem porovnávať, ako to bolo vo Víťaze a tam, kam idem. Odnášam si pekné spomienky tu na tento horný Šariš, krásnu prírodu, dobrých ľudí. Vnímam to tak, lebo tento kút Slovenska som nepoznal a zrazu mi je veľmi blízky.

Hovorí sa, že prvá „kaplánka“ je pre kňaza prvou láskou. A čo prvá farnosť?

To isté je aj s prvou farnosťou. Prvá farnosť je tiež prvou láskou. S ňou sa porovnávajú ostatné farnosti. Iste, nebudem to ľuďom na novom pôsobisku každú chvíľu pripomínať, lebo to nikto nemá rád, ale tak vnútorne pre seba to isto budem porovnávať.

Odkaz pre všetkých čitateľov Spektra a pre bývalých farníkov.

Veľmi jednoduchý, s tým, s čím som začal, keď som tu prišiel: „chcem vás mať rád, túžim, aby ste vy mňa mali radi a spoločne aby sme milovali Nebeského Otca“.

Tak som začínal a to je aj odkaz do ďalších dní. Spolupracujte s novým kňazom. Viera v Boha nesmie byť postavená na kňazovi, je to niečo hlbšie – je to o vzťahu k Pánu Ježišovi. Amen.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: A. Blizmanová, M. Gondová, M. Magda st.

ROZHOVOR

Pôsobil v susednej farnosti Krížovany, teraz odchádza na iné pôsobisko. Mnohí sme si ho obľúbili ako nášho spovedníka, dobrého kazateľa, pútnika. Pri príležitosti jeho odchodu sme mu položili zopár otázok.


Duchovný otec Peter, 14 rokov ste pôsobili vo farnosti Krížovany. Aj keď nie je ľahké v krátkosti zhodnotiť vašu pastoráciu, predsa by som vás poprosila o zhrnutie vášho pôsobenia. Mohli by sme začať od začiatku. Čo táto farnosť najviac potrebovala, čo vám utkvelo v spomienkach?

Kde začať? Keď ma pán arcibiskup Alojz Tkáč oslovil, že ma chce poslať do tejto farnosti, povedal, že je to pole neorané a treba veľa orať. A keďže vie, že som dobrý kňaz, tak ma posiela do tejto farnosti. Nevedel som, čo ma v tej farnosti čaká, vôbec som nevedel, kde sa nachádzajú Krížovany. Keď som počul prvýkrát pri vysviacke terajšieho vášho duchovného otca Olivera, že kaplán Peter Čorba z farnosti Košice, Dóm sv. Alžbety odchádza za farára do Krížovan, tak hneď zo mňa vyšlo: „Ach, Bože, ta to dze?“ Nevedel som, kde sa to nachádza. Duchovný otec Stahovec sedel vedľa mňa, ťapol ma tak po kolene a hovorí mi: „Ó, to budeš môj sused, je tam zavedený plyn, budeš to mať dobré.“ Takže to bola prvá informácia o Krížovanoch. Samozrejme, že som hneď nabehol po vysviacke do Krížovan a keďže som nepoznal cestu, tak som neprešiel cez Chminiansku Novú Ves, ale naokolo cez Široké do Hrabkova a do Krížovan. Hľadal som, kde je fara, myslel som, že je pri starom kostole, ale bola vyššie, pán farár práve krstil v kostole. Tak som sa mu predstavil, že som bol poslaný do tejto farnosti. Všetko mi poukazoval, hovoril mi, čo všetko tam ostáva, takže na fare skoro nič.
Nastúpil som 6. júla 1998 a začal som pomaličky spoznávať farnosť. Zistil som, že naozaj je čo „orať“. Bol to ťažký začiatok, veriaci boli zvyknutí na inú pastoráciu. Možno kňaz, ktorý bol predo mnou, pri všetkej úcte k nemu, nedokázal veľa vecí presadiť. Ja som išiel, poviem, tak tvrdo, aby všetko klapalo. Možno aj tým, že som bol len rok kaplán a nepoznal som pastoráciu tak samostatne, ale bral som všetko tak, ako nás to učili v seminári, aké boli pravidlá, predpisy. Povedal som: „Keď nás to tak učili, tak to musí byť.“ Videl som, že v mnohých pastoračných veciach treba pridať, v liturgických treba zmeniť a vôbec budovať všetky tie vzťahy, ktoré zrazu človek zbadal. Čo dedina, to iná mentalita, či to boli Chminianske Jakubovany, Hrabkov, Krížovany. Každá dedina mala svoje špecifikum, čo som postupom času zisťoval, musel som sa prispôsobovať. Tak si spomínam na ten začiatok.

To, čo ste si na začiatku vo svojej pastorácii v Krížovanoch dali za cieľ, môžete dnes povedať, že sa vám podarilo?

Myslím, že áno, nehovorím, že všetko. Ale verím, že Krížovany sú o krok vpred, o dobrý krok vpred. Aj v pastoračnom úsilí, i po liturgickej stránke. A vôbec vo vzťahoch. Krížovany išli po tých 14 rokoch naozaj vpred.

Duchovný otec, veľmi mi pripomínate svätého arského farára, ktorý vedel vo svojom živote aj vtipkovať. Aj vy máte zmysel pre humor. Ale bol aj, ako ste povedali, až tvrdý a ľudí ostro kritizoval. Našli sa ľudia, ktorí sa na neho ponosovali, ale na druhej strane jeho kázne dokázali osloviť mnohé duše, ktoré ho mali v úcte a láske, tak ako je to aj u vás. Vybudoval a snažil sa z malého kostolíka v Arse postaviť v tej dobe väčší a krajší chrám. Počas vášho pôsobenia ste s pomocou svojich veriacich vybudovali nový chrám v Krížovanoch, zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Vnímali ste ako veľkú potrebu vybudovať nový chrám? Bolo to ťažké?

Vrátil by som sa sa k arskému farárovi. Presne ste spomenuli, že som predtým, ako som prišiel do farnosti, čítal životopis arského farára. Keď som vošiel do krížovanského kostola, tak som ako arský farár horko zaplakal a povedal som: „Presne ako v Arse.“ Kostol zatuchnutý, zanedbaný, vo farnosti sa pilo ako v Arse, jednoducho v mnohých veciach presne tak, ako to bolo u arského farára. A preto ma to aj posmeľovalo, že som „rezal“ ako arský farár – moje príhovory, kázne boli naozaj mnohokrát tvrdé, ale nie v tom, že som chcel vyliať svoju energiu, ale preto, že som chcel, aby sa to zmenilo k lepšiemu. Tak som veľmi napomínal mladých aby nevystávali na schodoch krčmy, ale aby študovali, čo vtedy možnože ani jeden vysokoškolák nebol. A potom to začalo, začali študovať na vysokých školách. Hovoril som, aby sa učili jazyky, dôsledkom toho bolo, že odchádzali do Írska a dnes sa aspoň niečomu naučili. Samozrejme, keďže kostol bol v hroznom stave, vravel som: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Musí sa niečo zmeniť. Veď vaši pradedovia sa skladali po grajciari a opravme starý kostol.“ Takže veľmi som inicioval opravu starého kostola, aby si to dedičstvo uchovali a aby sa zveľadilo. Výsledkom bola rekonštrukcia v roku 2000, kostol bol obnovený aj požehnaný. Ale prišla potopa a tá nám dala signál, že ten kostol bude stále trpieť vodou, takže bude potrebný nový kostol. Keď som prišiel do Krížovan, mojou prvou myšlienkou bolo: „Ej, tu v tejto záhrade by mohol byť kostol.“ A keďže človek po čase spoznal ľudí, tak si povedal, že keď im ja poviem, že tu chcem stavať kostol, tak ma odtiaľ vyženú, ale Pán Boh to zariadil aj cez tú potopu a potom už aj sami veriaci prišli za mnou, aby sme stavali nový kostol. Ja som bol najprv „proti“, ale vnútri som bol presvedčený, že treba, ale „hral som“ oponenta: „Nie, nemáme peniaze.“ A na to mi povedali: „Nebojce še, to postavime.“ Samozrejme, že som bol rád, keď sa to potom rozprúdilo. A išlo to. Ale z mojej pastorácie by bolo málo, keby to bolo len o hmotnom a o tehlách. Z čoho sa aj ja teším je, že sa počas môjho pôsobenia zrodilo kňazské povolanie a v Krížovanoch boli v minulom roku historicky prvé primície. Nášho Vlada som našiel ešte ako chlapca, ôsmaka a dnes je kňazom. Takže aj duchovná stavba sa postavila, aj hmotná. A toto ma ešte viac uspokojuje.

Teraz sa pristavme pri našej farnosti, lebo ľudia si vás tu veľmi obľúbili, vnímali vás ako „staršieho brata“ nášho duchovného otca Olivera. A iste bola nenahraditeľnou aj vaša služba pri vysluhovaní sviatosti pokánia. Vnímali sme vás cez homílie, alebo keď ste sa s nami putovali po svete. Ako hodnotíte toto bratské spojenie dvoch susediacich farností?

Tu treba spomenúť výrok, ktorý povedal Pán Ježiš, počujeme ho na Zelený štvrtok: „aby všetci jedno boli, ako ty Otče vo mne a ja v tebe.“ Za jednotu sa Ježiš modlil. A mojou túžbou stále bolo, že keď budem kdesi vo farnosti, byť spolu aj s kňazom – susedom. Nemal som kaplána. Najprv to bolo kamarátstvo s duchovným otcom Jurajom, bolo to skôr priateľstvo cez výlety, na ktoré sme spolu chodili. Keď potom prišiel duchovný otec Oliver, tak som mu sám navrhol, bol to môj „výmysel“ s tým, že v tejto farnosti budem aj „makať“. Povedal som, že prinesiem tú obetu, aby som jednak nebol sám a jednak, že pomôžem, že budeme spolupracovať. A keď to duchovný otec prijal, tak sme vlastne celý ten čas, tých 9 rokov spolupracovali, či už spovedanie, sväté omše, rodinné udalosti, púte. Všetko to nás spájalo, utužovalo a, zaiste, aj sme sa „oťukávali“. Na začiatku som pôsobil tak prísne, lebo som pripravoval cestu pre duchovného, aj za cenu toho, že zo mňa ubudlo. Nezískal som veľa, lebo ľuďom nebolo príjemné, keď som bol ja prísnejší, ale len preto, aby on postúpil a aby to v tej farnosti išlo. Mnohokrát som prijal nepríjemnú úlohu, keď som vytkol nejakú chybu, alebo to, čo som ako starší kňaz vnímal, že by to tak malo byť. Tak som niekedy aj ostro povedal, jednoducho som to tak cítil. Pomohlo to, myslím, i nášmu vzťahu priateľstvu, službe kňazskej, ale aj vo vzťahoch s ľuďmi. Nikdy som tu nešiel kvôli nejakým úmyslom, jednoducho, pomáhali sme si. Tak som si to stále predstavoval a to sa aj naplnilo.

Odchádzate z vašej prvej farnosti. Prevažujú u vás pozitívne či negatívne pocity?

Na negatívne, bolo ich dosť počas pastorácie, zapríčinené aj mojou slabosťou, chcem zabudnúť a verím, že prevažujú tie pozitívne. Odchádzam s pocitom dobre vykonanej práce a verím, že v mojej farnosti som sa podpísal tak, že budú veriaci na mňa spomínať v dobrom. Hoci si to teraz nechcú priznať, alebo to ešte nevnímajú. Nikdy som nič nerobil zákerne, alebo len tak bezhlavo, stále som bol presvedčený v hĺbke srdca, že je to správne rozhodnutie a že len to veci pomôže. So mnou sa život nikdy nemaznal. Aj keď som bol niekedy tvrdý, vedel som, že v pokore. V poslednom čase som to veľmi často vyslovoval. Pokora, pokora. Pre mňa toto pôsobenie bolo školou pokory. A kto sa naozaj pokoril a prijal kňaza s jeho názorom, niekedy aj kritickým, myslím si, že si to ponesie ďalej. Kto nechcel, nebol pokorný, tak to neprijal. Ale to si už každý musí poukladať v hlave. Na nikoho sa nehnevám. A takisto si myslím a dovolím si povedať, že aj z tejto farnosti budú ešte dlho ľudia spomínať na kňazskú spoluprácu dvoch kňazov Petra a Olivera medzi farnosťami Križovany a Víťaz, čo dovtedy nikdy nebolo. I keď sme mali svoje ľudské chyby, verím, že sme nikdy nikoho nepohoršili. Snažili sme sa vytvoriť kamarátsku, bratskú atmosféru, aby to všetko bolo s liturgickým poriadkom. A ostane to isto v ľuďoch. Mám dobrý pocit, že som v mojej farnosti nebol zbytočný, a ani v tejto farnosti sme neboli zbytoční. Boli sme dvojica, ktorá veľmi pripomína Ježišovo vyslanie apoštolov po dvoch: „vyslal ich po dvoch“. Takže aj my sme ako dvojka ohlasovali, podporovali sami svoje kňazstvo ľuďom, ale viedli sme aj ľudí, aby všetko bolo dobré. Duchovný Oliver svojím úsmevom a ja možnože aj životnou skúsenosťou a niekedy aj prísnosťou, aby všetko išlo v tej koľaji, ako má ísť. Nikdy som nesúhlasil s niečím, čo by sa nezhodovalo s mojém presvedčením a vôbec s tým, čo sme ako kňazi mali učiť.

Na záver by som vás poprosila o odkaz pre našich čitateľov. Povedzte ľuďom z tejto farnosti niečo, čo by im aj po rokoch stále rezonovalo v srdciach, v dušiach.

Veľa by toho človek mohol povedať, to, čo ma v tejto chvíli napadá: Všetko konajte v mene najsvätejšej Trojice! Každé dielo i práca má začínať v mene najsvätejšej Trojice. Nech pohľad na ukrižovaného Krista je vašou posilou! A, samozrejme, vo vašej farnosti je svätý robotník, aby naďalej boli ľuďmi pracovitými, ale aj ľuďmi zbožnými. A tu treba zase ísť do Krížovan a hľadieť na Božské Srdce Ježišovo, aby nás premieňalo.

Pohľad na sochu Božského Srdca nám pripomenul: „Božské Srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami. Nech sa v našej rodine, život viery rozvinie.“ Ježišu, premeň naše srdcia v tvoje Srdce, aby sme nežili zbytočne. Treba pracovať, ale tak isto byť verný Ježišovi, najmä, keď cítime naše ľudské zlyhania.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravila: M. Gondová

Poďakovanie za Ružencové bratstvo


Drahý náš duchovný otec, v každej farnosti žije človek, ktorý nemá rodinu, a predsa patrí do rodiny celého sveta. Bez neho nie je možné narodiť sa ani umrieť. Žehná kolísku i truhlu, manželstvo i katafalk. Pri jeho nohách ľudia skladajú svoje najväčšie tajomstvá, pred ním vylievajú svoje slzy. Je človekom, ktorého slovo padá do sŕdc s váhou Božej autority a preniká duše silou viery. Kto je týmto človekom? Je to kňaz! Nikto nie je schopný preukázať ľudstvu väčšie dobro ako skutočný kňaz. Takýmto kňazom ste boli aj Vy, milý náš duchovný otec Oliver.

Dovoľte mi v mene členov živého, svätého a večného ruženca poďakovať sa za všetko, čím sme s Vami spoločne prešli po ceste za Kristom, spolu s jeho Matkou Máriou. Dnes oceňujeme Vaše zásluhy, obety. Naša úcta a vďaka patrí v túto chvíľu Vám, duchovný otec Oliver, ktorý v spoločenstve s nami prežívate odchod z našej farnosti.
Tak, ako sa modlíme „Pod tvoju ochranu sa utiekame…“, tak aj Vás odporúčame pod ochranný materinský plášť Panny Márie ružencovej. Keď je nám ťažko, je našou pomocníčkou, keď je nám smutno, je našou radkyňou. Ukazuje nám silu, ako útrapy života znášala ona. Pri nej je nám vždy tak sladko. Prosíme ju o stálu ochranu vo Vašom ďalšom pôsobisku.

Budeme na Vás radi spomínať a dúfame, že to bude vzájomné. Ešte raz Vám za všetko srdečne ďakujeme. Nech Vám dobrotivý, presvätý Pán všetko vynahradí, nech Vás sprevádza veľká Božia sila, Matička Kristova, Matka naša milá.

To nie je, nie je lúčenie, hoc chveje sa nám hlas, sme navždy v láske spojení a zídeme sa zas.

E. Uličná, hl. horliteľka RB