A dotkla sa nás Láska…


Nadišlo to nedeľné ráno, na ktoré sme sa s manželom veľmi tešili už od chvíle keď náš duchovný otec vyhlásil, že sa sa aj tohto roku uskutoční farská púť. Tentokrát do Francúzska, do miest Paríž, Never a Ars pri príležitosti Roku kňazov.

Vari nikdy mi zároveň tak nezvieralo hrdlo, ako v to ráno. Tešila som sa, ale zároveň aj obávala, lebo sme na celý týždeň opúšťali naše deti. Malo to byť prvýkrát, čo sme takto spolu s manželom odchádzali z domu a deti odovzdávali do starostlivosti a opatery babky, dedka a mojej sestry Majky. Apropó, patrí Vám za to naša veľká vďaka.

V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, sústavne som sa vracala k rôznym modelovým situáciám, ktoré by mohli počas našej neprítomnosti nastať, najmä s našim malým ani nie dvojročným synom. Sama seba som sa pýtala: „Povedala som im všetko potrebné? Nezabudla som na niečo? Poradia si? Čo ak…, Bože, pomôž mi zbaviť sa všetkých tých zbytočných myšlienok a upriam moje srdce a myseľ na to, čo si pre nás na tento týždeň pripravil.“

Po svätej omši, ktorou duchovný otec Oliver začal našu púť, posilnený eucharistickým Kristom a odhodlaný ísť v mene Pánovom sme po posledných objatiach, slzách a bozkoch od svojich blízkych nastúpili do nášho luxusného autobusu a nabrali kurz Francúzsko. Cesta nám po príjemnom privítaní sprievodcom a zároveň spoluorganizátorom púte MUDr. Milanom Benkom rýchlo ubiehala. Spolu sme sa modlili, spievali, potom niekto podriemkával, iný si čítal, alebo sa viedli debaty o nevľúdnom počasí, ktoré vládlo vonku.

V tej maličkej putujúcej farnosti, ktorú sme vytvorili my ľudia z bieleho autobusu s čiernymi sklami, bolo cítiť atmosféru priateľstva a súdržnosti.

Po prvej viac-menej prebdenej noci v autobuse sme konečne ráno dorazili do veľkomesta Paríža. Privítal nás obrovsky rušnou dopravou, ale zároveň aj pohodou, autá sa v zápchach presúvali miestami slimačím tempom, ale nikto na nikoho nehromžil, nikto nevytruboval.

Už cestou z autobusu sme mali možnosť vidieť mnohé krásne historické budovy a stavby s perfektným výkladom nášho sprievodcu po Paríži MUDr. Jankom Lepejom.

Ako prvú pamiatku sme si pozreli Eiffelovú vežu. Najprv sme obdivovali jej monumentálnosť len zo zeme a potom sme si vychutnali aj pohľad na Paríž z jej vrcholu. Bol to naozaj veľkolepý zážitok, keď máte pocit, že ľudia pod vami sú akoby mravce v mravenisku a obdivujete, čo všetko je človek schopný urobiť a vytvoriť vďaka tomu, že ho Boh obdaril múdrosťou a zručnosťou. Náš program po Paríži pokračoval prehliadkou svetoznámej katedrály Notre Dame – Matky Božej, nádhernej, ale aj tmavej a ponurej katedrály, kde som nadobudla pocit, že všetci tí ľudia, ktorí tu neustále prúdia v zástupoch už nehľadajú pokoj a Ježiša skrytého v bohostánku. Všade bol ruch a vrava, každý nakláňal hlavu hore, aby videl nádherné stropy, okná a sochy , ale málokto tu v tichosti hľadal večné svetlo, aby si pred ním pokľakol a stíšil sa. Keď sme si tam pokľakli, prosila som Ježiša o odpustenie, že „z domu jeho Otca robia ľudia tržnicu“, kde bolo počuť cinkot mincí a registračných pokladní a nepočuť šum modlitby. Prosila som za to, aby si ľudstvo uvedomilo, že netreba za všetkým vidieť iba biznis, ale skôr cez tie krásne stavby vidieť veľkosť a dobrotu Božiu.

Keď sme sa presúvali po Paríži metrom, aby sme si ušetrili trochu boľavé nohy, pozorovala som Parížanov, ako sa náhlia, každý niekam inam, v celom tom zhluku ľudí rôznych rás a farieb pleti. V podvečer sme sa presunuli do kaplnky na Rue de Bac, kde je vystavené neporušené telo svätej Kataríny Laboure, ktorá dostala od Matky Božej zázračnú medailu s prísľubmi. Tu sme mali svätú omšu každý večer počas troch dní, ktoré sme strávili v Paríži. Každý individuálne mohol tu stráviť rôzny čas v modlitbách, rozjímaní, adorovaní, odprosovaní a vyprosovaní milostí, kľačiac pred telom svätej Kataríny, na mieste kadiaľ prešla Panna Mária. Bol tam pokoj, rozliehala sa príjemná vôňa a dalo sa tam načerpať veľa duchovných síl. Kto otvoril svoje srdce dokorán Kristovi a Matke Božej, mohol precítiť, ako sa ho dotýkala LÁSKA. My s manželom sme mali možnosť byť aj na adorácii, ktorú viedol kňaz čiernej pleti v nesmiernej bázni a nábožnosti a aj keď sme nerozumeli, lebo hovoril francúzsky, veľmi nás to oslovilo. Ďalšie dva dni v Paríži boli tiež nádherné, počasie sa nám výrazne zlepšilo, navštívili sme Versaillles s jeho krásnymi zámkami a záhradami, kde zovšadiaľ na nás dýchala história. Videli sme paláce múzea Louvre, Víťazný oblúk, svetoznámu ulicu Champs Elyseés, plavili sme sa loďou po Seine, vyšľapali sme 300 schodov na Mont Martre, kde je postavená bazilika Sacré Coeur, tam sme kľačiac vyprosovali milosti pre všetkých našich blízkych a nechceli sme na nikoho zabudnúť. Z autobusu sme si prezreli najmodernejšiu časť Paríža s rôznymi mrakodrapmi a zrkadlovými biznis centrami, kde pracujú státisíce ľudí.

V stredu večer sme sa po svätej omši rozlúčili so svätou Katarínou aj s celým Parížom a celú noc sme cestovali do pútnického mestečka či skôr dedinky Ars. Toto bol veľký deň najmä pre našich štyroch kňazov, ktorí putovali s nami. Tu sme mali možnosť zhliadnuť neporušené telo svätého kňaza Jána Márie Vianneya, ktorého si zvlášť uctievame v tento milostivý rok.

Naše modlitby preto na tomto mieste patrili všetkým kňazom, ktorí nás viedli a vedú životom k spáse. Každý z nás bol počas svätej omše duchovným otcom vyzvaný, aby si spomenul na kňaza, ktorý ho krstil, ktorý mu vyslúžil prvú sviatosť zmierenia, ktorý mu prvýkrát podal eucharistiu, ktorý ho pripravoval na sviatosť birmovania, ktorý mu vyslúžil sviatosť manželstva, ktorý mu pokrstil deti, ktorý mu pochoval jeho blízkych…, lebo každý kňaz ako to hovoril arský farár a ako to spomenul aj duchovný otec Peter vo svojej homílii –„je tu na zemi láskou Kristovho srdca.“ Duchovný program v Arse pokračoval prehliadkou domu, kde žil svätý kňaz J. M. Vianney, pozreli sme si krátky film o jeho živote, mohli sme v tichosti meditovať v kaplnkách aj v bazilike, všade vládol Kristov pokoj a znova sa nás dotýkala LÁSKA. Po dobrej večeri a nocľahu v hoteli nás ráno čakalo ďalšie putovanie po Francúzsku a zastávkou malo byť mesto Never. Toto mestečko je miestom posledného odpočinku svätej Bernadety Soubirusovej, ktorej sa v Lurdoch zjavovala Krásna Pani. Tu pri jej neporušenom tele vystavenom k verejnej poklone sme si s manželom spomenuli na našich blízkych zosnulých a prosili svätú Bernadetu, aby orodovala za nich v nebi. Po tomto krásnom zážitku sa nám ani veľmi nechcelo odísť, lebo nám tam bolo tak dobre. LÁSKA a dobrota Božia sa nám rozliehali v srdci a dotýkala sa nás. No program našej púte ešte zďaleka nekončil. Čakala nás ďalšia dlhá noc strávená v autobuse a talianske Benátky. Ráno sme teda šťastlivo dorazili do Benátok. Vítalo nás krásne počasie, množstvo čajok a holubov, more a krásne lode v prístave.

Benátky nás skutočne ohromili svojou nádherou a vznešenosťou. Ako všetci viete, sú postavené na mori a tak sa aj naša prehliadka začala plavbou loďou po mori až na námestie svätého Marka. Priamo v bazilike svätého Marka sme mali možnosť zhliadnuť jeho hrob a mali sme tam slúženú svätú omšu. A opäť sme mali možnosť modliť sa, vyprosovať milosti a uistiť sa, aký dobrý je Pán. Potom sme mali individuálny program, mohli sme obdivovať úchvatné paláce, mosty a more. Vychutnávali sme si s manželom tú jedinečnosť a neopakovateľnosť tejto chvíle v celom tom babylone ľudí a neutíchajúceho ruchu. Nakoniec sme si ešte vychutnali plavbu loďou po Canále Grande k parkovisku s našim autobusom.

Ešte nás čakala maličká prestávka v jednom nákupnom centre, kde sme sa snažili nakúpiť nejaké darčeky pre blízkych doma a s radosťou a už aj nedočkavosťou sme vyrazili na cestu domov na Slovensko. Znovu to bola nepohodlná a únavná cesta s opuchnutými nohami a boľavými chrbtami, ale verím, že každý z nás toto všetko obetoval Pánovi. Našu púť sme po duchovnej stránke zavŕšili v Univerzitnom pastoračnom centre v Ružomberku, kde sme mali nedeľnú svätú omšu. Potom sme sa už šťastní prešťastní vrátili živí a zdraví do našej dedinky ku svojim blízkym a rodinám.

Vďaka patrí všetkým našim štyrom kňazom – otcovi Oliverovi, otcovi Petrovi, otcovi Jánovi a otcovi Michalovi za to, že nám každý deň vysluhovali sväté omše a povzbudzovali nás vo svojich homíliách, že nás viedli ako dobrí pastieri a za to, že sme mohli putovať spolu s nimi, pretože to bola púť hlavne pre nich, na oslavu ich kňazstva.

Neskôr, keď sme si s manželom ukladali všetky spomienky do mysle, sme si uvedomili, ako veľmi nás Boh miluje, ako veľmi miluje všetkých nás, ktorí sme sa tejto púte zúčastnili.

Akú sme mali veľkú milosť byť na všetkých tých významných svätých miestach, byť tak ďaleko od domova, ale tak blízko pri Pánovi.
Verím, že každého z nás, aj keď možno rôznymi spôsobmi Boh oslovil a povzbudil na ceste života a nalial mu nových síl bojovať so zlom a vytrvať v dobrom.
Lebo každý z nás mal možnosť pocítiť, že sa ho dotkla LÁSKA.

PS: Úprimné Pán Boh zaplať patrí v mene všetkých pútnikov MUDr. Milanovi Benkovi a cestovnej kancelárii BCA za zorganizovanie tejto krásnej púte.

pútnici, manželia Gondovi

ROZHOVOR

Počas farskej púte sme ako prvé mesto navštívili Paríž. Pravdu povediac, ani som si neuvedomoval mohutnosť tohto veľkomesta. Až keď sme absolvovali cestu do pútnického miesta – kaplnky sv. Kataríny Labouré. Hluk z dopravy, ponahľajúci sa ľudia a bulvár – to všetko na mňa pôsobilo ohlušujúco. V myšlienkach som si uvedomoval naročnosť riadenia celého tohto „babylónu“. Tieto myšlienky ma otravovali až do chvíle, kým sme neprešli veľkou drevenou bránou a ocitli sme sa na nadvorí pred samotnou kaplnkou. Ruch veľkomesta sa zázračne stratil. Socha zakladateľa rehole sv. Vincenta de Paul navodila atmosféru posvätnosti. Než som si stihol zložiť svoj batoh s fototechnikou, objavila sa tam rehoľná sestrička hovoriaca po slovensky. Nádherný pocit počuť svoju rodnú reč a ešte jeden moment – pokoj, ktorý z nej vyžaroval, som cítil všetkými zmyslami.
Tretí deň, keď sme si pár pútnikov vybrali pobyt v kaplnke namiesto návštevy Louvru, som si uvedomil možnosť vytvoriť rozhovor. Pôvodná myšlienka bola, že rozhovor urobím so všetkými slovenkými sestričkami, no vďaka Bohu aj za slová sr. Kláry.


Pochválený buď Ježiš Kristus!

Na úvod by som sa najskôr rada predstavila. Volám sa sestra Klára a pochádzam z oravskej dedinky Lokca. Som Dcéra kresťanskej lásky – pre vás je možno známejšie pomenovanie sestra vincentka. Už viac ako dva roky pôsobím v Paríži na známom pútnickom mieste, ktoré je zároveň naším „materským domom“. Je to miesto, kde sídli generálna predstavená sestier so svojimi radkyňami ako i so všetkými sestrami, ktoré sa podieľajú na správe našej Spoločnosti. Pre zaujímavosť – vo svete je nás okolo 19 000 sestier a sme približne v 90 krajinách.

Pred niekoľkými dňami som mala možnosť stretnúť sa so skupinou pútnikov z Víťaza a bola som požiadaná o rozhovor pre váš časopis. Pre uľahčenie práce pána redaktora som navrhla, že radšej sama napíšem pár riadkov a tak odpoviem na otázky, ktoré mi chcel položiť. A tak pekne po poriadku…

Ako som už spomenula, narodila som sa pred 33 rokmi na Orave v kresťanskej rodine, kde mi viera bola odovzdaná celkom jednoduchým spôsobom: sviatosťami, modlitbou, ale hlavne príkladom rodičov, predovšetkým mojej mamy, ktorá mi svojím vzorom zároveň ukázala ako treba znášať utrpenie, ako odpúšťať a ako nezištne poslúžiť ľuďom okolo seba. Povolanie k zasvätenému života som zacítila veľmi skoro. Nazvala by som to jednoducho veľkou sympatiou voči takémuto spôsobu života. Dnes sa neprestávam diviť tomu, ako všetci okolo mňa brali vážne toto moje rozhodnutie. Mala som totiž iba štrnásť rokov, keď som sa (ani neviem akým Božím riadením) prihlásila do Spoločnosti a začala som pravidelne chodiť na formačné stretnutia so sestrami. Bolo to rok po páde totality a rehoľné sestry boli zrazu „viditeľné“. Len v našej dedine – kde sa vzali, tu sa vzali – bolo ich osem či deväť sestier vincentiek. Iné som nepoznala a tak som nemala problém pri hľadaní, rozlišovaní a výbere. Ako 15-ročná som začala žiť v komunite sestier ako kandidátka. Keď som odchádzala z domu, predstavovala som si (a bola som o tom presvedčená), že začínam život kajúcnosti, odriekania, už žiadna zábava, stretnutia s mládežou, jednoducho koniec všetkým záľubám. No neľutovala som nič, bolo to jednoducho moje odovzdanie sa do Božích rúk. Vtedy som absolútne netušila, koľkonásobne Pán prevýši všetky moje predstavy a dodnes mi daroval toľko radosti a pripravil mi toľko prekvapení, že môžem byť len a len vďačná.

Za mojich 14 rokov povolania som mala možnosť pôsobiť ako zdravotná sestra v Rajci a v Nitrianskom Pravne. Niekoľko rokov som prežila v Nitre, kde máme provinciálny dom. Pred dvoma rokmi ma predstavení poslali do Paríža, a to predovšetkým pre liturgickú službu. Teraz tu žijem „pod jednou strechou“ s asi 150 sestrami z rôznych krajín sveta. Sme tu štyri sestry zo Slovenska. Nadobúdame tu medzinárodnú skúsenosť, čo je veľmi obohacujúce i náročné, pretože tu vidieť rozdielnosť v jednotlivých mentalitách, vo zvykoch, v spôsobe práce, vyjadrovaní sa a pod. Pozorujúc tieto rozdielnosti, začínam si čoraz viac ceniť našu slovenskú kultúru, ktorá je charakteristická pozornosťou voči druhým, pohostinnosťou, prajnosťou, či inými kvalitami. Doma si to tak neoceníme, ale vážme si to, čo nám bolo prirodzene dané a nenechajme si vziať to, čo náš národ v sebe má.

Miesto, kde žijem, by mohlo byť ako každé iné, ale nie je tomu tak. Je to výnimočné miesto a ročne ho navštívi okolo 300 000 pútnikov. Prečo?

V roku 1830 sa tu udiala mimoriadna udalosť. V tom čase si tu konala noviciát sestra Katarína Labouré. Pre lepšie pochopenie toho, čo sa stalo, treba ísť hlbšie do minulosti. Katarína ako 9-ročná stratila matku. Vtedy urobila s detinskou dôverou jedno dojemné gesto. Postavila sa na stoličku, aby dočiahla na sošku Panny Márie. Vzala ju do svojho náručia a povedala jej: „Odteraz ty buď mojou matkou.“ Keď sa Katarína stala sestrou, prežila viacero zjavení počas noviciátu. Prvé zjavenie sa odohralo v kaplnke v noci z 18. na 19. júla. Nebolo to však len zjavenie, bolo to osobné stretnutie s Pannou Máriou. Katarína si totiž položila svoje ruky na kolená Panny Márie a počas dvoch hodín sa spolu rozprávali. Katarína o tomto zážitku hovorila len so svojím spovedníkom, ktorý tomu nevenoval prílišnú pozornosť. Avšak niečo z toho, čo mu sestra rozprávala – týkalo sa to politickej situácie – sa o niekoľko dní naozaj udialo. Po pár mesiacoch videla Katarína Pannu Máriu znova. Bolo to 27. novembra 1830. Vtedy sa jej zjavila v niekoľkých vyobrazeniach, podľa ktorých mala dať Katarína zhotoviť medailu. Opäť to povedala svojmu spovedníkovi, ktorý pri vhodnej príležitosti o tom rozpovedal parížskemu arcibiskupovi. Keď tento videl, čo všetko má na medaile byť, povedal: „Dajme raziť túto medailu. Všetko, čo je na nej je v zhode s učením Cirkvi. A strom spoznáme podľa ovocia.“

Medaila sa rýchlo rozšírila a vďaka nej došlo k mnohým obráteniam a uzdraveniam, takže ju ľudia sami nazvali Zázračnou medailou. Je pozoruhodné, že sa nikto nikdy nedozvedel, ktorá sestra mala toto zjavenie. Dokonca ani sám arcibiskup to nevedel. Sestra Katarína žila tak jednoducho a nenápadne, že aj keď niekedy podozrenie, najmä sestier, padlo práve na ňu, hneď si povedali, že to určite nebola ona, veď nie je ničím výnimočná. Až tesne pred smrťou, čo bolo 46 rokov po zjaveniach, rozpovedala Katarína svojej predstavenej, čo sa udialo pred mnohými rokmi. Urobila tak preto, lebo ešte nebolo splnené jedno želanie Panny Márie. Mala totiž byť zhotovená socha, ktorá predstavuje Pannu Máriu držiacu zemeguľu. Toto želanie bolo splnené. Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876. Keď sa začal proces jej blahorečenia, otvorili jej hrobku a našli jej telo neporušené, ako keby len spala. Bolo prenesené do kaplnky, kde ho možno vidieť pod sochou Panny Márie so zemeguľou.

Nedá sa opísať v týchto niekoľkých riadkoch celé posolstvo udalostí, ktoré sa tu odohrali. K tomu by som vám odporučila prečítať si životopis sv. Kataríny Labouré, ktorý máme aj v slovenčine. Azda aj týchto pár slov vás zaujme a obohatí a pri nejakej ďalšej príležitosti sa dozviete viac. Zázračná medaila je na Slovensku veľmi známa. Ak ju máte, noste ju s dôverou a opakujte si povzdych, ktorý je na nej: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Je to dar samotnej Matky Božej.

Pre mňa je veľkou milosťou žiť na mieste, ktoré Panna Mária poctila svojou prítomnosťou. Aj moje poslanie je zamerané na prijímanie pútnikov a všeličo, čo s týmto súvisí a robím to veľmi rada. Sv. Katarína mi je čoraz bližšia, lebo si na jej príklade uvedomujem, že nie to, že sa stretla s Pannou Máriu ju priviedlo k svätosti, ale to, že svoj každodenný život žila dôsledne, že službu, ktorá jej bola zverená konala zodpovedne, radostne a s láskou a vôbec pri tom nevyčnievala. A myslím si, že toto je uskutočniteľné i pre každého jedného z nás.

Všetkým vám zo srdca prajem, aby vás Panna Mária chránila a vyprosovala vám potrebné milosti a silu vo všetkom, čo denne treba prekonávať.

sr. Klára Bakaľová, spracoval M. Magda

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Hoci Vianney ťahal povraz zvona veľmi dlho, do kostola prišlo iba pár starých ženičiek. Sedliak Melin posluhoval novému farárovi pri prvej svätej omši. O niekoľko hodín neskôr oznámili aj zámockej slečne z Arsu, že nový farár už prišiel.
«To je veľmi milé od neho,» podotkla útla šesťdesiatštyriročná osôbka. «Zdá sa, že je to dobrý človek!»

«Neviem,» krútil šedivou hlavou Saint-Phal, tak totiž volali v Arse starého verného sluhu na zámku. «Prišiel s kravským vozom, ktorý je až po plachtu naložený nábytkom.»
«To je naozaj zaujímavé», prikývla Anna des Garets. «Ale pozvite dôstojného pána ku mne!»

Vianney si chvíľu skúmavým zrakom prezeral zámockú paniu. Prišla mu v ústrety v čiernom hodváb¬nom odeve v čepčeku ozdobenom pôvabnými čipkami, ale s milou tvárou. Aj šľachtičná pozorne skúma¬la vážne oči a vycivenú tvár nového duchovného.
«Prišiel som, aby som sa vám predstavil,» povedal Vianney zdvorilo.

«Veľmi sa teším, že Ars má znova farára,» prikývla des Garets čipkovým čepcom. «Dúfajme, že ste zdravý. Váš predchodca bol úbohý chorý človek. Po pár týždňoch sme ho museli odprevadiť na cinto¬rín. Ani vy tu zaiste dlho neostanete, naša dedina je príliš chudobná. Nikdy nijaký kňaz u nás dlho nevydržal.»

«Nuž, ja si nič lepšieho nežiadam!» odvetil s úsmevom Vianney.
«Počula som, že ste sem prišli s naloženým vozom!»
«Ó, to je voz môjho švagra!» odvetil kňaz. «Chcel by som vás poprosiť, aby ste si vzali spiatky svoj ná¬bytok, okrem pár vecí, za ktoré by som vám bol vďačný.»

«Nie je pre vás dosť dobrý?» Útlou tvárou zámockej slečny sa mihol tieň.
«Naopak, až príliš dobrý! Ja som chudobný sedliacky syn a necítim sa dobre medzi takým zamatom a hodvábom. Doma som vždy spával v maštali.»
«No ako chcete!» povedala slečna. Siahla po zvončeku a vstupujúcemu sluhovi pokynula, aby dal zložiť náklad.

«Keby ste mohli namiesto toho nábytku trochu pomôcť pri zariadení Božieho domu, bol by som vám zo srdca povďačný,» prosil Ján Vianney. «Bohoslužobné rúcha sú veľmi chudobné, oltárne plachty a plátno na balaustre sú v zlom stave. Nechcem byť náročný, ale s Pánom Bohom by sme nemali zaobchádzať ako s nejakým žobrákom.»

«Ochotne vás v nasledujúcich dňoch navštívim a uvidím, čo sa dá robiť,» sľúbila zbožná dáma. «Ale teraz si najprv sadnite. Trochu sa porozprávame o vašej novej farnosti.»

Keď farár Vianney o hodinu neskôr opúšťal zámok, cítil, že našiel šľachetnú a obetavú dušu.

«Aj v budúcnosti sa obráťte, prosím, na mňa so všetkými svojimi starosťami!» povedala Anna des Garets na rozlúčku. Dlho hľadela za farárom, ktorý znova kráčal do svojej dediny pod vysokými bukmi.

«Biskup nám poslal dobrého, horlivého kňaza,» povedala svojmu vernému sluhovi. «Pre seba nechce nič, žiada však všetko pre svoj kostol a pre Spasiteľa. Myslím, že Ars môže byť spokojný s takým duchovným otcom.»

«Áno, áno,» pritakal Saint-Phal, «z očí sa mu zračí priamosť a vernosť. Nový arský farár má oči dobrého pastiera.»

V nedeľu 13. februára uviedol Jána Vianneya do úradu staručký farár Ducreux z Misérieux. Ars vlastne nebol samostatnou farnosťou, ale iba filiálkou obce Misérieux. Arsania však volali svojho duchovného správcu «farár», hoci v skutočnosti by sa bol mal menovať kaplán.

Na slávnosť uvedenia do úradu prišla skoro celá obec. Ľudia predsa chceli vidieť, akého pána farára to budú mať.

«Nebude to neviem čo,» súdil sedliak Villiers. «Do takého zapadáku ako je náš, odjakživa posielali iba chorých kňazov, alebo takých, s ktorými nemôžu v meste nič robiť. Učeného pána alebo dobrého kazateľa sme iste nedostali. Tých posielajú do miest. Pre dedinu je aj ten posledný a najmenej nadaný kňaz dosť dobrý.»

spracoval: M. Magda

Farár z Arsu, diabol a stav Cirkvi


Skutočnosť, že pápež Benedikt XVI. menoval farára z Arsu za patróna Roka kňazov, bol prorocký čin. Pravdaže v netušene otrasnom a občas desivom zmysle. Pretože masívnosť a obludnosť, s akou diabol útočil na farára z Arsu, postihuje teraz celú Cirkev.

Je to najväčší útok, aký si ľudia vôbec pamätajú a keď to hovorí dokonca aj kardinál Joachim Meisner, ktorý bojoval proti komunistom, tak to už niečo znamená. Pretože vždy, keď boli žiadaní mučeníci, stála tu Cirkev od počiatku ako žiarivá víťazka.

Ale teraz ide o niečo iné. Spojená moc moderných masmédií sa už mesiace pokúša rozdriapať Cirkev v jej sľubných orgánoch, ktoré boli v jej tele také nádejné: boli to kresťanské školy v napolo ateistickom štáte, sú to rehole a predovšetkým mladé, nedávno založené rehole, je to práca s mládežou – ako veľmi som vždy obdivoval duchovných pastierov mládeže – a v neposlednom rade je to diadém celibátu a prirodzene, kto by sa divil, je to nemecký pápež.

Je to skutočne rodinné striebro Cirkvi, z ktorého sa tu robia nočníky. Pretože všetko sa to týka nielen toho, čo sa stalo najmä v 70. a 80. rokoch, čo je dosť zlé, ale týka sa to predovšetkým spôsobu objasňovania a prezentovania vecí.

A keď teraz hovorím o diablovi, nejde mi o oslobodenie človeka od viny, pretože sexuálne delikty, o ktorých sa hovorí, sú závislosti. U každej závislosti je prinajmenšom prvý krok dobrovoľný, ale potom závislý upadá do otroctva, z ktorého niet úniku. Už sv. Pavol nazýva hriech závislosťou a práve na tomto mieste hovoria prvé tri evanjeliá o útokoch diabla a démonov.

Ľudia sa zapredali diablovi. A on využíva páchateľov a médiá na jediný cieľ – na vygumovanie Cirkvi. Medzi trestancami je páchateľ zneužívania tou najväčšou spodinou, vo väzenskej hierarchii je celkom na dne. A presne tam sa teraz nachádza vo verejnej mienke Katolícka cirkev. A nie celkom bez vlastnej viny – to, že mimo Cirkvi je desaťkrát viac prípadov zneužívania, teraz už nikoho nezaujíma.

Istý priateľ mi nedávno povedal: „Čo vôbec nedokážem pochopiť, je prípad Kristových legionárov. Mladá, mocne rozkvitajúca rehoľa s vlastnými univerzitami, s veľkou obľubou u ľudí a s bohatým ovocím študentov a povolaní. Normálne sú členovia takýchto reholí kandidátmi na svätorečenie. No tu bol jeden člen, ktorý nevynechal ani jednu sexuálnu zvrhlosť. Ako sa to dá zlúčiť?“

A ja som odpovedal: „Pozrite sa, takmer všetci páchatelia zneužívania boli mimoriadne obľúbení nielen u žiakov, ale boli to vynikajúci pedagógovia a tí farári, ktorí teraz musia odstúpiť, boli veľmi obľúbení duchovní pastieri. Čo sa tu stalo?“
Ako sme už povedali, nijaký páchateľ nie je nevinný. Ale to, čo sa tu deje, je predsa len oveľa viac, patrí to do histórie diabla, ktorú predsa Ježiš presne pozná. Diabol však očividne zmenil svoju stratégiu. V minulosti boli svätci a hriešnici. Teraz sa však oboje odohráva v jednom a tom istom človeku.

Ten, kto by mal predpoklady byť svätcom, kto by mohol byť nádejou pastorácie, ten sám pácha odporné zločiny. A tak sa otriasa aj celok. V minulosti sme dokázali povedať, či je niekto svätec alebo zločinec. Teraz však zakladateľ rehole sa správa ako „perverzná sviňa“. A to Cirkev nedokáže vydržať.

Protikladmi v samotných týchto ľuďoch diabol rozvratne pôsobí na celého človeka. Nikto nedokáže pochopiť spojenie svätosti a pastoračného úspechu na jednej strane a to hrôzostrašné na strane druhej. Človek už nevie, na čom je. A myslím si, že práve toto je ten úmysel – diabol znamená „ten, čo rozvracia“.

Je možné, že bolo skutočne požehnané a dobré to dielo, čo nejaký páchateľ vybudoval, a že možno za to Bohu ďakovať – no popri tom robil aj niečo iné. Už z toho nevieme, kde nám hlava stojí. Diferencované prostredia zmizli – tie kresťanské, ako aj tie nekresťanské. Ľudia žijú izolovane a izolovane sa stávajú bojiskami, na ktorých dosť často víťazí diabol. A to je presne jeho nová stratégia.

To je nové: anjeli a diabli nami nemykajú zvonka a nie sú ani inšpiráciou či pokušením v srdci, ale ide o dokonané skutky. Diabol zničí tvár ľudí, tých, čo sú povolaní ku svätosti. Kopti hovoria: Smrť zničí tvár. Tu a teraz platí: Diabol ničí tvár Cirkvi.

Či sa nehovorí o božskej tvári – tajnej červenej niti, ktorá sa vinie príhovormi tohto pápeža? Prísľub Ježiša pre jeho Cirkev znie: „Brány pekelné ju nepremôžu“. To Ježiš nepovedal iba tak mimochodom ako zbožný prídavok. Skutočne prežívame, ako sa o to pokúšajú.

A koho nebolí, keď musí konštatovať: v tejto škole, v tej reholi Boh „prehral bitku“. Ale úprimne povedané a aj s rizikom vyvolania zmätenia: tak úplne bežné to nie je ani mne samému – relatívne požehnané hneď vedľa relatívne ohavného. Iba Boh to dokáže vydržať. Cirkev ľahko utrpí škody.

Preto už Nový zákon pozná radu zdržanlivosti voči verejnosti, keď ide o vlastné hriechy – myslím predovšetkým na 1. List Korinťanom a Lk 22,31: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“

To, že niektorí prepadnú cez oká sita, je prirodzené. Zaujímavé je, že v týchto slovách potom hrá Peter rozhodujúcu úlohu. Tá vec sa ho bytostne týka. V Novom zákone je to všetko ako samozrejmé. A my môžeme priam hmatateľne cítiť, ako sa to napríklad teraz plní.

Je zjavné, že tento útok diabla sa týka iba Katolíckej cirkvi, nijakého iného vyznania (tí majú tlač na svojej strane). Diabol očividne vie, ako veľmi sa to práve tu oplatí. Svätosť a celibát sú mu tŕňom v oku.

Musím sa priznať, že som ešte nikdy tak zapálene a vrúcne neveril v Katolícku cirkev, ako teraz v týchto týždňoch najväčších búrok. Pretože osy sa vrhajú na najlákavejšie slivkové koláče, nie na fádne severonemecké osúchy.

– zg; prevzaté –

Modlitbička


Znova a znova
opakujem tieto slová,
ktoré som
do modlitby vložila,
aby som
s Ježišom stále žila.

Silu, nádej mi dodáva,
ráno sa mi ľahšie vstáva.
Teba, Ježiš, oslovím,
hneď, keď oči otvorím.
Prihovorím sa Ti tíško,
skôr ako slnko
spoza hory vyšlo.

Bez modlitby
človek prázdno v srdci
musí mať,
keď nemôže Ježiš
u neho prebývať.

Otvorže mu srdce,
kresťane,
veľká zmena
v Tvojom živote nastane.

A keď večer slnko
za hory zájde,
každý kresťan
nech si pre Teba čas nájde.

Spokojne
tak môžeš spať,
lebo Ježiš nad Tebou
ochrannú ruku bude mať.

Marta Pacovská, Široké

EXERCÍCIE (XIX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prešlo tridsať rokov od chvíle zvestovania, ktorého sa dostalo Zachariášovi v chráme. Po tridsaťročnom mlčaní sa naraz vynára postava Jána Krstiteľa vo verejnom živote Izraela. Už sa zdalo, že Božie uistenia o veľkosti chlapca a o jeho poslaní upadli do zabudnutia. Jeho rodičia už dávno zomreli. On sám zmizol z očí a žil v samote na púšti, zabudnutí ľuďmi.

Boh však nezabúda ani na svoje plány, ani na svoje prísľuby. Doterajší Jánov život bol prípravou na mohutné vystúpenie, ktoré vyvolá silný duchovný pohyb v celom národe. Jánovo vystúpenie a hnutie, ktoré z neho vzišlo, zaznačí aj historik Jozef Flavius v diele „Židovské starožitnosti“. Svätý Lukáš zaradí dôležité obdobie Jánovho vystúpenia do svetových dejín. Tým zdôrazní jeho význam. Ale zároveň tým naznačí aj smutný stav vecí v Izraeli a celkovú duchovnú biedu čias. Z jeho údajov je zrejmé, že Boží láskavý zásah prichádza vo chvíli najväčšej núdze človeka.

Pri Ježišovom narodení pred tridsiatimi rokmi svätý Lukáš uvádzal, že to bolo za cisára Augusta. Jánovo vystúpenie o tridsať rokov sa deje za cisára Tibéria. Palestína tých čias nebola slobodnou krajinou, patrila k Rímskej ríši. O cisárovi Tibériovi, ktorý vládol v rokoch 14 až 17 n.l. povie Ježiš slová: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo…“ Na Tibériov obraz bude Ježiš hľadieť, keď mu farizeji podajú peniaz.

My sme naučení čakať vo všetkom presné dátumy. V staroveku mal každý národ svoj letopočet. Keď svätý Lukáš uvádza, že Ján Krstiteľ vystúpil v 15. roku vlády cisára Tibéria, je to veľmi presný údaj, ktorý len neskôr prepočítali na letopočet kresťanský ako rok 28, alebo 29 po Kristovi. Svätý Lukáš spresňuje údaj o Jánovom vystúpení ešte podrobnejšie (okrem Tibéria uvádza ešte štyri známe politické osobnosti a dve mená z náboženského života Izraela). Uvádza, že Ján začal pôsobiť za vlády Pontského Piláta, keď bol kráľom Galiley Herodes Antipas a spoluvládcami boli brat Filip a Lysaniaš. Duchovnú vrchnosť v tom čase predstavovali veľkňazi Annáš a Kajfáš.

Tieto historické údaje svätého Lukáša naznačujú však i čosi hlbšie. Vyvolený národ sa nachádzal v katastrofálnej politickej situácii. Vládli ním nenávidení Herodesovci, ktorí neboli ani Židia a spolu s nimi bol izraelský národ podrobený okupačnej moci Ríma. O cisárovi Tibériovi sa hovorilo ako o krutom a pôžitkárskom panovníkovi. Pilát bol známy ako bezohľadný muž, ktorý zneužíval svoju moc a kruto pohŕdal Židmi. A Herodesovci neváhali vraždiť pri najmenšom podozrení. Toto všetko vyvolávalo neslýchanú túžbu po oslobodení a záchrane, túžbu vyjadrovanú v modlitbách i spevoch: „Osloboď, Pane, svoj ľud od nečistých nepriateľov a vládcov…“

Ešte horšia však bola duchovná a náboženská situácia, svätý Lukáš ju naznačuje menami dvoch veľkňazov – Annáša a Kajfáša. Práve existencia dvoch veľkňazov je smutným znamením toho, ako hlboko upadol náboženský život izraelských čias; podľa prastarého zákona smel byť v Izraeli len jediný veľkňaz.

Neutešenú duchovnú situáciu zavinili zásahy politiky do náboženského života. Herodesovci a ešte viac Rimania si zabezpečovali svoj vplyv na Izrael tým, že porušovali právne predpisy o voľbe veľkňaza. Pilátov predchodca Valerius Gratus roku 15 po Kristovi zosadil Annáša a v nasledujúcich rokoch svojvoľne dosadzoval a zhadzoval veľkňazov, až našiel povoľný nástroj v slabošskom Kajfášovi. Tento zostal veľkňazom dlhý čas – od roku 10 do roku 36 po Kristovi. Podľa zákona a v očiach ľudu bol však stále právoplatným veľkňazom Annáš. Tento chaos v náboženskom živote bol predzvesťou rozpadu jednoty: nešlo teda len o úpadok politický, nešťastie siahalo až do samého srdca národa, ruka v ruke s tým sa šírila ľahostajnosť a neviazanosť, bohatší napodobňovali Rimanov a prispôsobovali sa im.

Do tohto bezútešného života, do tejto beznádeje vstúpila naraz mohutná osobnosť Jána Krstiteľa. Vyrástol v pustatinách Judey, ďaleko od ľudí, chudobný, prísneho života, nezávislý od vládcov a boháčov, ponorený do meditácie nad dejinami svojho ľudu a nad Božími prísľubmi. Silou svojej osobnosti sa podobal Eliášovi. Nemohol stať bokom. Hnaný vnútorným volaním sa nemohol pasívne prizerať na úpadok svojho ľudu a národa, na diabolskú snahu zničiť v ňom duchovné hodnoty. Vystúpil a postavil sa proti silám zla. Bol hlboko presvedčený, že nevystupuje ako súkromná osoba. Mal istotu, že ho k tomu volá Boh. Kedysi bolo o ňom povedané: „Bude veľký pred Pánom…“, bude naplnený Duchom svätým… Mnohých z izraelských synov obráti k Pánovi…, bude kráčať v duchu a s mocou Eliáša…“ To všetko sa teraz začína uskutočňovať a to nie v nejakom obmedzenom rámci malého národa, lež v prostredí veľkej ríše. Ján vystupuje nie za vlády malého izraelského kráľa ako kedysi proroci. Vystupuje za vlády rímskeho cisára, uprostred svetovládnej rímskej ríše. Evanjelium od chvíle, čo sa ohlasuje, prichádza ako čosi univerzálne – ako posolstvo pre celý svet.

Popri všetkých historických údajoch o vystúpení Jána Krstiteľa, uvádza svätý Lukáš ešte jeden a ten je najdôležitejší. Všetko, čo Ján ohlasuje a čo sa začína diať, deje sa síce uprostred dejín, ale nie je to len výsledok dejinných okolností a historických príčin. Svätý Lukáš to vyjadruje prastarým výrazom Svätého písma: „Na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom, synom Zachariášovým.“ Boh sám povoláva svojho posla, ako povolal doteraz všetkých prorokov. Ján Krstiteľ nevystupuje vo svojom vlastnom mene. Nadväzuje na Božie činy v minulosti a odvoláva sa na prorokov. Boh ho povoláva do služby a zostane cez celý čas silou jeho života.

Nevieme ako Ján rozpoznal túto Božiu výzvu. Nevieme presne zistiť ani chvíľu ani spôsob svojho vlastného obrátenia. No Božie slovo, ktoré zostúpilo na Jána, muselo byť také mocné, že nepochyboval. Celý bol ním naplnený – v mysli, obrazotvornosti, v srdci, v reči. Plný tohoto Božieho slova začal Ján hovoriť strhujúcou rečou národu, ktorý sa strácal v nevernosti. Odkrýval tvrdo a prísne hriechy národa, pokrytectvo mocných i zlobu drobných. Vyzýval všetkých, aby sa podrobili očisťujúcemu poslaniu, aby zmenili zmýšľanie a aby sa podrobili aj viditeľnému úkonu očisty vo vodách Jordána, čiže krstu ako znaku očistenia od hriechov.

Ján káže najprv hlúčikom ľudí, potom rastúcim zástupom po celom okolí Jordána. Hoci je syn kňaza a teda podľa zákona kňaz, nejde do Jeruzalema a do jeho chrámu, nevkročí ani do synagóg. Zvoláva ľudí pod šíre nebo do púšte. Začína sa čosi úplne nové, úplne obnovené, ako kedysi, keď sa dávni otcovia ocitli na púšti Sinaj, celkom osamotení, ale pod vedením živého Boha. „Pripravte cestu Pánovi“, volá Ján. „Všetci smrteľníci uzrú Božiu spásu!“

Mgr. Ladislav Franc

Kňaz



Keď Ťa dvíham ráno v hostii,
to celý vesmír dvíham, Slovo,
čo si ho stvoril na počiatku.

A to je zázrak, že to vládzem denne.
V stvorenstve Tvojom nieto zmätku
a krása Tvoja zrkadlí sa machovo
v ihličí mäkkom, v poľnom kvietku.

Bez viery všetko ťažké ako olovo,
no s prítomnosťou Tvojou ako páper.
Len vystri ruky, zo svitania splavu
si chvály rannej plné srdce naber.

A takto deň svoj v šere začínam,
v kalichu trochu vína, kvapka vody,
červienka spieva lásku svrčinám:
tie moje denne nevýslovné hody,
tie moje cesty zo tmy do slobody.

Mikuláš Šprinc

Dotkla sa ich Láska…


V atmosfére týchto slov sa 38 pútnikov vydalo na cestu do ďalekého sveta. Až do Paríža. Vo veľkom meste, uprostred ktorého je známa Eifelovka, medzi širokými bulvármi a ulicami, v susedstve architektonického skvostu Notre Dame, našli sme tých, ktorých sa dotkla Láska.

Bolo to v kaplnke na ulici Rue de Bac 27. novembra 1830, kedy sa Panna Mária zjavila 24-ročnej Kataríne Laboure, rehoľnej sestre spoločnosti Dcér kresťanskej lásky v kaplnke Božského Srdca Ježišovho. Jej zverila poslanie raziť zázračnú medailu s nápisom: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Na druhej strane medaily sú dve srdcia – Ježišovo a Máriino. Predstavujú silu lásky, ktorá sa úplne obetuje. Preto Mária prosila cez Katarínu, aby sme „prichádzali k oltáru. Tam dosiahneme milosti, o ktoré budeme prosiť s dôverou“.

Na pamiatku návštevy Panny Márie so sestrou Katarínou je uchovávaná stolička, na ktorej sedela Panna Mária a držala vo svojich rukách jej ruku. Dotýkala sa jej. Dotkla sa jej Láska Máriinho srdca.

Láska Ježišovho Srdca sa dotkla aj jednoduchého mladého muža Jána Vianneya, ktorý mal od malička vrúcny vzťah k Bohu. Chcel sa stať kňazom, len… bol málo nadaný, mal ťažkosti s učením a nemal peniaze na štúdium. Keď to videl jeho farár, podal mu pomocnú ruku a učil ho po latinsky, učil ho teológiu. V zbožnosti ho nemusel učiť. Bol veľmi zbožný. K tomu viedol aj svojich veriacich v Arse, kde na začiatku veľa lásky k Bohu nebolo, ale on ich učil milovať Boha mnoho rokov až do svojej smrti cez vlastnú zbožnosť, pokánie, horlivosť za Božie kráľovstvo a túžbou po svätosti.

Minulý rok uplynulo 150 rokov od jeho smrti a z dôvodu tohto výročia bol celý rok od sviatku Ježišovho Srdca až do terajšieho vyhlásený za Rok kňazov. Svätý Otec Benedikt XVI. týmto rokom chcel povedať všetkým kňazom, že Cirkev je na svojich kňazov hrdá, že ich miluje a ctí si ich, obdivuje ich a s vďačnosťou uznáva ich pastoračnú prácu a svedectvo života. Naozaj, kňazi sú dôležití nielen kvôli tomu, čo robia, ale aj sami osebe.

Myslime na všetkých kňazov rodákov, kňazov, ktorí pôsobili v tejto farnosti, na tých, ktorých ste stretli ako a aj na ďalšie kňazské povolania. Nech sa nás všetkých dotkne Láska.

duchovný otec (Mgr.Oliver Székely)

Stalo sa:


– 1. – 4. 4. – slávili sme Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista

– 18. 4. – pomocný biskup Mons. Bernard Bober posilnil darmi Ducha Svätého 90 birmovancov

– 1. 5. – slávili sme nášho patróna sv. Jozefa, robotníka; prihovoril sa ThDr. Gabriel Brendza, PhD., farár v Selciach

– 8. 5. – putovali sme k Božiemu milosrdenstvu do Krakova

-re-

Čas veľkého chaosu…


Tieto slová odzneli 18. apríla z úst otca biskupa Bernarda, keď sa prihováral nám, birmovancom. Ako som tak sedela v lavici, sústredene premýšľajúc, obzrela som sa okolo seba. Všetci mi pripadali takí iní…, takí dospelí. Dievčatá oblečené ako dámy, chlapci v oblekoch. Ako na maturite. Skúška dospelosti?…Možno. Jedno je však isté. Sviatosť birmovania je istým odrazovým mostíkom pri skoku do veľkého mora plného materializmu a pretvárky zvaného Život.

„Ak si kúpite to a to, výrobok nemenovanej značky, budete mladší, krajší, budete mať šťastný a bezstarostný život.“ Ale veď z rozprávok sme už predsa vyrástli. Televízia, bulvár a mnohé stránky na internete do nás 24 hodín denne, 7 dní v týždni hučia nové desatoro.

Desatoro dnešného sveta:

1. Byť presným. „Všetko splníš do bodky, tu a teraz. Rýchlo. Nemám čas.“
Stres sa stal najlepším priateľom človeka.

2. Byť obľúbeným. „Á, zase ty a v tých istých šatách, čo si mala pred mesiacom. Veď je to už dávno out. Ak chceš byť in a zapadnúť, tak si rýchlo nájdi niečo lepšie.“

3. Mať dostatok finančných prostriedkov. „Kúpim si to, veď si to môžem dovoliť.“

4. Vlastniť majetok (podľa možností by sa cena mala pohybovať ďaleko nad hranicu milióna). „Ešte si stále nekúpil tú vilu na Miami?“

5. Nezabudnúť sa každý deň natrieť tým fakticky účinným krémom proti starnutiu. „Veď budúcnosť patrí mladým.“

6. Zabudnúť na rodinu, veď práca je prvoradá. „Keď máš peniaze, máš predsa všetko.“

7. Načo sa modliť? „Veď každý je strojcom svojho šťastia a nič nadprirodzené k nemu nepotrebuje.“

8. Mať životnú lásku? Osudovú lásku? Jedinú lásku? „Veď to už patrí do retro príbehov.“

9. Byť nenahraditeľným a jedinečným. „Veď nikto nevie nič lepšie ako ja.“
Egoizmus? Nie, dnes sa to vraj nazýva zdravé sebavedomie.

10. Byť sám sebou? „Keď chceš dostať to miesto po bývalom šéfovi, musíš predsa zahrať divadielko, aby si zapôsobil.“

Argumenty v úvodzovkách môžeme sledovať v rôznych reláciách, venovaných našim úžasným a tak milovaným celebritám, ktoré sú, zdá sa, niečo viac ako my, „bežní smrteľníci“.

Kam sa podela nezávislosť a túžba byť slobodným?! Prečo musíme žiť podľa niečích príkazov? Podľa niečích želaní? Podľa predpisov písaných niekým, komu záleží len na vonkajšku. Na pozlátku, pod ktorým je však len prázdno.

Ako sa hovorí, my mladí sme budúcnosťou sveta a celého ľudstva. A záleží len na nás, akým smerom sa bude uberať život na Zemi.

Pred týmto vstupom do veľkého sveta plného nástrah sme, samozrejme, museli spraviť „vodičák“, teda zvládnuť prípravu na to, aby sa nám podarilo úspešne smerovať k novému svetu. Svetu, po ktorom túži snáď každý. Svetu, v ktorom bude aspoň kúsok spravodlivosti, harmónie, tolerancie a lásky. Pri našich prípravách na tento „vodičák“, pomocou ktorého chceme svet viesť, nám pomáhalo množstvo ľudí, ktorým chcem aj touto cestou ešte raz úprimne a z celého srdca za všetkých birmovancov poďakovať. Testy sme úspešne zvládli, aj keď to nebolo ľahké.

Ale dostali sme ho – vodičák, nasmerovanie, kompas, alebo ak chcete, GPS-ku pri blúdení dnešným svetom. Tou navigáciou je pre nás sviatosť birmovania. Sviatosť kresťanskej dospelosti. Zaradíme spiatočku? Budeme sa báť? Alebo naštartujeme a „dupneme“ na plyn?

Dospelosť je obdobím, keď nad nami rodičia strácajú svoju moc a kde sme už zodpovední sami za seba. Rozhodujeme sa. Stojíme na prahu. Urobím krok k dobru alebo zlu? Ako sa rozhodnem?…

Nie. Tu nepomôže ani žolík 50 na 50 a ani kamarát na telefóne. A už, žiaľ, ani rodičia. Rozhodnúť sa musím sám/-a.

Zostáva len otázkou, či sa chceme opäť len detsky a nevinne prizerať, ako sa všetko okolo nás rúca a peniaze si vzali žezlo spoločnosti. A ako to napraviť? Správne. To sa nedá zo dňa na deň. Ale musíme začať sami od seba.

Minule som sa v obchode s hračkami stala svedkom nie veľmi peknej udalosti. Vplyvná, moderná a dobre vyzerajúca pani si prezerala autíčka poukladané na polici.

„Prosím Vás, zabaľte mi toto. Musím ho predsa niečím zamestnať,“ zasmiala sa a rukou ovešanou asi dvadsiatimi zlatými náramkami ukazovala predavačke červené Ferrari. A po chvíli, stojac pri pokladni a rozprávajúc sa s kamarátkou, pokračovala: „Mám obchodné stretnutie, nemusím tam ísť, ale šéf mi inak to miesto určite nedá. Musím zapôsobiť.“ A rýchlo si malým zrkadielkom skontrolovala množstvo púdru na svojej tvári.

Čo sa to stalo? Ako môže rodič nahradiť dieťaťu svoju prítomnosť drahou hračkou? To červené auto fakt extrémne vysokej ceny ho predsa nepohladí, neporadí mu, neporozpráva sa s ním ani mu nepofúka ranu po páde z bicykla. A to už ani nehovoriac o rane na duši a nezodpovedanej otázke, prečo mama zase nie je doma.

Možno odbočenie od témy, ale naozaj to tak je. More, do ktorého sme už vstúpili aj my, birmovanci, sa rozrastá každým dňom o viac klamstiev, závisti, pretvárok a falše. A preto, nedovoľme, aby nás celkom pohltilo a vyplavilo nám zdravý úsudok a rozum. Oblečme si plávacie vesty darov Ducha Svätého, ktorého sme prijali a vyzbrojení záchrannými kolesami sa pokúsme plávať proti prúdu a zachraňovať topiacich sa…

P.S. Možno je to krutá realita, ale je to naozaj reálny a ničím neprifarbovaný pohľad na svet okolo nás očami mladého človeka.

Lenka Novotná, Víťaz