Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Povedali sme si už, že pohlavný styk je vyjadrením manželského zväzku, spečateného Duchom Svätým. Je viditeľným znakom tejto neviditeľnej skutočnosti. Manželský život je darom od Boha. A táto skutočnosť sa stáva najzjavnejšou, keď sa manželia dávajú jeden druhému v láske a toto vzájomné stretnutie ich robí „jedným telom“.


V manželstve si musíme neustále klásť odpovede na otázky:

1. Chceme ostať verní svojim manželským sľubom?

2. Sme naozaj odhodlaní ostať verní svojim manželským sľubom bez ohľadu na ťažkosti, ktoré to so sebou bude prinášať?

3. Sme naozaj odhodlaní ostať verní svojim manželským sľubom bez ohľadu na to, že budeme musieť zmeniť spôsob svojho zmýšľania a správania sa?

4. Sme naozaj odhodlaní ostať verní svojim manželským sľubom bez ohľadu na to, že budenie musieť prinášať obety a prosiť Boha o milosť, aby nám pomohol zachovať vernosť?

Verím, že sme na všetky štyri otázky odpovedali ÁNO. Tieto otázky nežiadajú od nás nič viac ako to, k čomu sme sa pri oltári zaviazali: žiť čestne a pravdivo svoje sľuby v dobrom i zlom, v čase dostatku i nedostatku, bez ohľadu na cenu a to až do smrti.

Teraz sa zameriame na objasnenie vernosti manželského sľubu v sexuálnom vzťahu manželov. Vernosť nárokom lásky je bezpochyby náročná. Ale chcem každého vyzvať: Majte odvahu a nebojte sa! Nájdite v sebe morálnu silu ostať verní nárokom lásky bez ohľadu na cenu, ťažkosti a prinesené obety. Nájdite odvahu dodržať ÁNO, ktorým ste, dúfam, odpovedali na predchádzajúce otázky. A nájdite odvahu byť zásadoví bez ohľadu na to, čo vás to stojí.

Postavte sa problémom tvárou v tvár. Nestrkajte hlavu do piesku. Nedajte sa zlomiť. Nehľadajte výhovorky! Zbytočne neracionalizujte. Nebráňte sa pocitom bolesti, ktoré so sebou prijatie nárokov lásky prináša. Keď budete týmto „umieraním“ prechádzať, objavíte slobodu, ktorú nám vydobyl Kristus.

Čnosť čistoty potrebujú aj manželské páry, nielen snúbenci

Názor, že Cirkev pobáda ľudí k čistote len pred manželstvom, je častý, ale aj mylný. Keď naozaj chápeme podstatu čnosti čistoty, musíme vedieť, že toto tvrdenie by znamenalo, že manželia sa už nemusia mať radi. Čistota nie je totožná s abstinenciou. Čistota je čnosť, ktorá oslobodzuje všetky naše sexuálne myšlienky, túžby a správania sa od hľadania samých seba a smeruje ich k pravde autentickej lásky. Takže ak sa majú manželia skutočne milovať, čnosť čistoty nie je iba možnosťou, ale je nevyhnutnou požiadavkou. Každý je povolaný k čistote, pretože každý je povolaný k láske. To, ako budeme čistotu žiť, však samozrejme závisí od nášho stavu. Pre ľudí nežijúcich v manželstve to znamená abstinenciu od sexu, pretože k tomu ich povoláva opravdivá a skutočná láska.

Pre ľudí žijúcich v manželstve to však znamená, že každý sexuálny prejav musí byť čestným vyjadrením manželského záväzku. Každé správanie, ktoré protirečí slobodnému, úplnému, vernému a potencionálne plodnému dávaniu sa, ku ktorému sa manželia pri oltári zaviazali, by bolo urážkou samotnej podstaty sexu. Inými slovami, bolo by to porušením čistoty.

Nikdy nie je neskoro na rast v chápaní a žití pravého významu sexu. Náš Boh je trpezlivý, milosrdný a láskavý, chce nás pritiahnuť bližšie k sebe. O to viac v snubnom vzťahu! Pre manželské páry je rast v pravej sviatostnej podstate sexuálneho vzťahu jedným z hlavných spôsobov približovania sa k Bohu, aj k sebe navzájom.
Ján Pavol II. nazýva úsilie urobiť sex pravou jednotou osôb, pravou sviatosťou Božej lásky (a nielen prostriedkom sebauspokojenia), sex sa podobá sviatosti lásky, ktorú nachádzanie v Eucharistii. Tá je analogicky zavŕšením nášho manželstva s Kristom. Ak hodne prijímame Kristovo telo, stáva sa v nás (v spojení s krstom) zdrojom Božieho života, svätosti a radosti. Keď Kristovo Telo prijímame nehodne, jeme a pijeme ho na vlastné odsúdenie, pretože znevažujeme Eucharistiu. Robíme niečo, ale to, čo tým vyjadrujeme, v skutočnosti nemyslíme vážne.

Podobne, ak manželia prijímajú svoje telá v pohlavnom spojení hodne, ich sexuálna jednota sa stáva v ich manželstve zdrojom života, svätosti a radosti, ale ak manželia niečo robia a nemyslia vážne to, čo tým vyjadrujú – alebo ešte horšie, nejakým spôsobom sa snažia poprieť to, čo ich skutok znamená – ich pohlavné spojenie sa stáva zdrojom nevyhnutného nepokoja v ich manželstve, ktorý časom pomaly (alebo nie až tak pomaly) povedie k rozkladu ich manželstva zvnútra. Opäť nie je náhodou, že k dramatickému rastu rozvodovosti aj v našej krajine dochádza súčasne s rozsiahlym zanechaním kresťanskej sexuálnej morálky. Preto prakticky nemožno preceniť dôležitosť čnosti čistoty v manželstve.

Cirkev nikdy neučila, že muži môžu slobodne zneužívať svoje ženy. Naopak, vždy hlásala, že majú milovať svoje manželky, ako Kristus svoju Cirkev. To sa týka aj ich správania v spálni. Mnohé ženy, aj keď si to samy neuvedomujú, pociťujú k svojim mužom odpor, ktorý pramení z toho, že ich muži používajú ako prostriedky na dosiahnutie vlastného orgazmu. Pôžitkárstvo mužov je často príčinou bludného kruhu: manžel túži po sexe zo sebeckých dôvodov, jeho žena kladie odpor, lebo sa cíti zneužívaná. Muž sa ešte viac sťažuje, že jeho žena „nejaví záujem“; žena sa čeliac mužovým výčitkám a požiadavkám ešte viac stiahne. Ďalšou príčinou je fakt, že väčšina mužov obviňuje svoje ženy, aj keď v skutočnosti nesú veľký podiel viny sami. Vina je samozrejme na oboch stranách. Rovnováhu úprimnej lásky v sexuálnom živote musia udržiavať obaja. Rovnováhu má však zabezpečovať skôr muž. On, akoby nesie zvláštnu zodpovednosť (je predsa hlavou) za to, či je táto rovnováha udržovaná, narušovaná alebo znovu obnovená!

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

TV NOE – oznam


Vo štvrtok 27. novembra 2008 o 20:05 kresťanská televízia TV NOE v relácii Pro vita mundi odvysiela rozhovor s duchovným otcom Mgr. Jánom Birošom, našim rodákom.
Okrem iného bude v nej spomenutá aj naša farnosť Víťaz!

TV NOE je názov nekomerčnej neziskovej televízie. Táto spoločnosť sa už trinásť rokov zaoberá činnosťou s deťmi, s mládežou, ale aj so seniormi.
Zakladateľmi tejto televízie sú P. Leoš Ryška, SDB a P. Ing. Martin Holík, katolícky kňaz.

-re-

Stalo sa:


– 19. 10. – zbierkou a modlitbou sme sa spolupodieľali na šírení Božieho slova vo svete a podporili sme ľudí v núdzi

– 1. 11. – na sviatok Všetkých svätých sme pozdvihli svoje oči k nebu, odkiaľ očakávame spásu

– 2. 11. – naše oči spočinuli na kamenných hroboch, v deň Všetkých verných zosnulých, pod ktorými je nádej večného života

-re-

Manželské ohlášky

Sobáš 15. 11. – Víťaz o 15:00 Dušan BARTOŇ, syn Otakara a Jaroslavy rod. Beranovej, bývajúci v Žďári nad Sázavou a Anna NOVOTNÁ, dcéra Stanislava a Anny rod. Brodovej, bývajúca vo Víťaze 22.

-re-

Modlitba k Matke




Tebe, mamka, spievam
v čase úzkostí i dažďa,
z líc i zo sĺz
skladám slová i žiale,
bremien veľa,
čo objímajú srdcia,
zvierajú ich v strachu o seba.

Tebe, mamka, hovorím, čo cítim,
keď dnes pri tebe stojím
o tých, čo blúdia
i o sebe zasa a znova
hovorím toľké slová
a prosím.

Tebe, mamka, čo trpíš
na kríži i pod ním
hovorím cez slzy toľkých,
tisícky žiaľov skladám pred oltár
a skláňam sa k nim
v Tvojom náručí.

-re-

Duchovnosť a psychológia (časť I.)

Na úvod od autorov: Týmto príspevkom začíname cyklus venovaný psychológii, každodenným životným otázkam – problémom osobného rastu, rozvitia a komunikácie. My, autori článkov – psychologička Lilia Juralovicute z Kresťanského psychologického centra Verbum v Sankt-Peterburgu, Rusko a p. Miroslav Foriš, SVD – pozývame vás, drahí čitatelia, k dialógu, k spoločnej práci nad tým, čo nás v prvom rade znepokojuje. Čakáme od vás otázky, ponuky vychádzajúce z tém, ktoré budú publikované. Taktiež pozývame vás podeliť sa osobnou skúsenosťou. Možno práve vaša skúsenosť, dejiny vášho života sa stanu cennými a užitočnými pre druhých.


Dnešný človek je tak veľmi zaneprázdnený a ustarostený, že mu len veľmi málo času zostane zamyslieť sa nad svojím duchovným rastom a duchovným zdravím. Heslo mnohých z nás v dnešnom svete konzumu je: “Rýchlo, ľahko, veľa!” Honba za hmotnými vecami, za slávou a mocou je navyše často sprevádzaná psychickým vypätím, súťaživosťou, čo napokon človeka neraz vedie k psychosomatickým ochoreniam. Pravda je teda taká: nech by človek dosiahol akýkoľvek úspech v kariére, nech by oplýval akoukoľvek mocou, bohatstvom – to všetko mu neprinesie skutočné vnútorné uspokojenie, pokoj, šťastie, v pravom zmysle slova ani vnútorné zdravie, ak zo svojho života vylúči Boha.

Duchovný život je úzko spojený s telesným a emocionálnym zdravím. Tak to v nás spojil sám Stvoriteľ. A výskumy to dosvedčujú. Podľa názoru vedúceho špecialistu, zaoberajúceho sa chorobami srdca, iniciátora projektu “Životný štýl a srdce” doktora Dina Ornisa, deficit duchovného zdravia je hlavnou príčinou srdcových ochorení. Práve preto jeho liečebný program zahŕňa aj cvičenia, ktoré pomáhajú vybudovať a upevniť si vzťah s Bohom. Na klinike Johna Kabat-Cinna sa zasa pacienti pomocou špeciálnych duchovných cvičení učia žiť prítomný okamih, jasne si uvedomovať svoje city, myšlienky a pocity. Výsledok? Zmenšenie chronických bolestí, zníženie stresu, strachu a depresie. Výskumami sa zistilo, že duchovný život pomáha človeku zvládnuť stresové situácie a znižuje riziko telesných ochorení. Práve preto život s Bohom pomáha človeku osvojiť si zdravý spôsob života. Celkovo sú duchovní ľudia oveľa zdravší než neveriaci, ktorí nežijú svoj duchovný rozmer (pokiaľ Boh podľa svojej vôle nerozhodol inak, napr. zdravotné ťažkosti otca Pia a iných ľudí žijúcich svätým životom už tu na zemi).

Duchovný život je teda úzko spojený s vierou v Boha. Náboženstvo taktiež pomáha človeku nájsť a umožniť stretnutie so svojim pravým “Ja”. Spoznať sa poctivo skrz-naskrz pred Božou tvárou. Uvedomiť si svoje chyby, slabosti, ale aj silné stránky, talenty … Duchovnosť je ďalej spojená aj s osobnými vzťahmi s druhými ľuďmi, ako aj hľadaním si svojho miesta vo svete.

V čom teda spočíva skutočné duchovné zdravie? V umení spoznať a uskutočniť svoju životnú úlohu, v umení rozdávať svetu lásku a radosť, pomôcť sebe a druhým naplno sa realizovať. Láska k Bohu, láska k druhému človeku a láska k sebe sú navzájom spojené. Teda všetky aspekty: viera v Boha, harmonické vzťahy s okolitými ľuďmi a osobný rast sú úzko spojené, preto ak jeden z nich chýba, nemôžeme hovoriť o pravej duchovnosti.

S čím sa však spája viera? S osobným rastom a so službou Bohu a ľuďom. Bez nich sa stáva prázdnym rituálom, stráca svoju hodnotu a zmysel. A ako je to so vzťahmi? Vzťahy, ktoré nie sú postavené na morálke, na kresťanských hodnotách môžeme ťažko nazvať harmonickými. A čo s láskou voči sebe? Nuž, ak neľúbime samých seba, nerozvíjame sa, nesmerujeme k dokonalosti – skôr narazíme na prázdnotu, rutinu, nespokojnosť, ba i chorobu.

„Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ 29 Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: „Počúvaj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. 30 Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ 31 Druhé je toto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Iného, ďalšieho prikázaní, ako sú tieto, niet.“ 32 Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: „Jediné je a okrem neho iného niet;“ 33 a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ a “milovať blížneho ako seba samého“ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety“.

Sv. Tomáš Akvinský nám pripomína, že duchovný rast je možný len vtedy, ak je človek emocionálne, duševne rozvinutý a zdravý. „Svätosť predpokladá prirodzenosť.“

Aby sme dosiahli duchovné zdravie a duchovne rástli, je nevyhnutné zodpovedať si na niekoľko otázok týkajúcich sa vzťahov s okolitými ľuďmi toho, čo im môžem dať ja. Potom sú to otázky ohľadom mojich osobných ohraničení, strachov, komplexov, ale aj talentov, schopností a taktiež toho, čo nevieme a nepoznáme. Pre vnútorné dozrievanie je totiž veľmi potrebné preveriť a preskúmať to, čím oplývame.

Pýtaj sa teda : „Aká je moja realita ? Čo sa mi na nej páči ? Čo sa mi nezdá a čo by som chcel zmeniť?“ Proces sebapoznania nie je jednoduchý. A práve psychológia nám pomáha spoznávať svoju emocionálnu stránku, riešiť problémy – ak sú, a tak pomáha budovať zdravú bázu aj pre duchovno-naboženský rozvoj.

Psychológia nás taktiež pozýva k zodpovednosti. Keď už dosiahneme svoje skutočné „Ja“, potom sa už nebudeme musieť skrývať za pusté frázy, ani skrývať to, čo v sebe potrebujeme zmeniť. Prostriedky psychológie nám teda v mnohom môžu napomôcť na našej ceste. Nie vždy je totiž možnosť a nie každý ju má, aby iným spôsobom dospel k zdravému sebapoznaniu sa a zdravému rastu v duchovnej oblasti. Zvlášť, ak je človek plný rôznych zranení, vnútorných bolestí, potlačených emócií, o ktorých často ani nevie, ako ani to, že práve tie mu bránia vnútorne sa rozvíjať, napredovať. Podobne, ako v prípade ťažkostí v oblasti telesného zdravia hľadáme pomoc lekára, tak v oblasti problémov v psychickej oblasti je potrebné vyhľadať odborníka – psychológa. Na tom nie je nič zlé, nesprávne a protirečivé voči viere v Boha. Samozrejme vtedy, ak je odborník odborníkom.

Pretože mnohí ľudia majú voči psychológii predsudky, ktoré im nedovoľujú pomôcť si ňou v zložitých životných momentoch, t.j. obrátiť sa v prípade potreby na psychológa, preto bude nasledujúci článok cyklu venovaný tejto téme.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

A je to tu



9. októbra 2008 spolu 13 mamičiek a 1 mamička ešte nie z našej farnosti vychystali svojich 16 zlatíčiek a po niekoľkominútovej prechádzke zaparkovali pestrofarebné kočiariky pred tunajším Farským úradom, kde sa od 10. do 12. hodiny konalo avízované stretnutie matiek s deťmi. Týmto dňom sa začala epocha kvázi Materského centra vo Víťaze, z čoho pre mamičky na MD vyplýva, že „sa blýska na lepšie časy“.

Na začiatku stretnutia každé dieťatko dostalo balónik. Okrem jeho nafúkania musela každá mamenka vystrihnúť srdiečko z papiera a napísať doň meno svojho pokladíka. Srdiečka sme potom vložili do košíka, čo symbolizovalo, že sme naše slniečka dali do ochrany Pána Ježiša.

Potom nás privítal a povzbudil duchovný otec, fotoaparátom zvečnil M. Magda st. Nasledovalo predstavenie mamičiek a drobčekov, ale najviac asi zaujali povolania tatíkov.

Hlavným bodom programu bola voľná hra detí s hračkami, ktoré si priniesli z domu a neverending diskusia maminiek. Dobre padla voňavá káva či čaj. Ani drahúšikovia neobišli naprázdno. Menšie deti si naplnili brušká chrumkami a keksíkmi a najmenšie deti dojčením.


Podelili sme sa aj o skúsenosti s rôznymi časopismi pre mamičky a predškolákov.
Na záver sme sa pomodlili za všetky deti našej farnosti a dokonca vyšlo aj slnko.
Druhé stretnutie sa nieslo v podobnom duchu. Začali sme modlitbou za deti a aj sme si zaspievali. Nasledovalo predstavenie Biblie pre najmenších a potom sme spoločne navrhovali a schvaľovali pravidlá nášho spoločenstva. Čo sa odohrávalo na ďalších stretnutiach, o tom niekedy nabudúce.

Dúfam, že píšem za všetky, že sa už tešíme na ďalší štvrtok.

Samozrejme, pozývame aj ostatné mamičky, ktoré sú na materskej dovolenke a chcú si ju ešte viac spríjemniť. Spoločné stretávanie sa mamičiek posilňuje vedomie v ich vlastné schopnosti, umožňuje realizovať sa, participovať na spoločných aktivitách, zjednocuje rodinu a farnosť. Stretávania sa detí majú obrovský prínos pre malé deti, lebo slúžia pre vzájomné pomáhanie si, učenie sa a osobný rast. Poskytujú bezpečnú a tvorivú zábavu detí, spoznávanie okolitého sveta a budovanie prvých vzťahov. Svet vnímame rôzne a preto spolu dokážeme viac.

Ďakujem všetkým zúčastneným mamulienkam a predovšetkým duchovnému otcovi, ktorý nás podporil, povzbudil a poskytol nám priestor na spoločné stretávanie sa bez akýchkoľvek nárokov.

Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Prvé výročie posvätenia kostola sv. Mikuláša v Širokom



Pri tejto príležitosti vo farnosti Široké prebiehal Farský týždeň. Každý deň od nedele 12. do nedele 19. októbra 2008 bol nejaký program. Konali sa adorácie k Eucharistickému Kristovi, premietali sa filmy, ale hlavný program bol v utorok 14. októbra. Deň, v ktorom pred rokom otec arcibiskup Mons. A. Tkáč slávnostne konsekroval náš kostol.

Mnohým sa nám vrátili spomienky, aké to bolo, ako sme do poslednej minúty pracovali na všelijakých detailoch. Mnohí sa nedožili toho krásneho dňa, hoci obetovali svoju námahu a silu. Na nich tiež pamätajme vo svojich modlitbách!
A znova po roku taká nádherná slávnosť. Celý deň bol výnimočný. Bolo cítiť prítomnosť Ducha Svätého, ktorý tento deň naplnil.

Hoci už nebývam v Širokom, nenechala som si tento deň ujsť. Keď som prechádzala okolo kostola, bolo vidieť, že ľudia tento deň berú vážne, lebo v hojnom počte vchádzali a vychádzali z kostola. Celý deň bol duchovný program. Modlitba tzv. veľkého ruženca, teda všetkých štyroch ružencov. O 15. hodine spevácky zbor svojím hlasom rozozvučal kostol spievaným ružencom k Božiemu Milosrdenstvu. Nasledoval posledný slávnostný ruženec a o 17:30 h opäť zbor naplnil kostol svojím spevom a úvahami.

„Ty si, Pane, v každom chráme“, úvodnou piesňou nám chcel Boh povedať, že je prítomný a živý v každom chráme. Tí citlivejší sme mali aj slzy na krajíčku z úvodných slov nášho duch. otca Miroslava Kyšeľu – z pripomenutia atmosféry spred roka. Potom prevzal slovo a zároveň celebroval sv. omšu. Mons. František Šándor, dekan farnosti sv. Alžbety v Košiciach. Vo svojom príhovore nám pripomenul dnes tak často používané slovo jeho význam, hlavne jeho uskutočnenie, a to je kontemplácia. Con/a/templo znamená činiť v zhode s chrámom. Je to nádherný prejav milosti Boha pri Jeho hľadaní, pozorovaní. Je najosobnejším, najvnútornejším a najdôvernejším spojením medzi nami a Bohom. Toto môžeme dosiahnuť jedine v chráme Božom, kde je prítomný sám živý Kristus v podobe chleba a vína. Ako povedal duch. otec Šándor, pobozkaním Kristovej hlavy na začiatku sv. omše, t.j. pobozkaním oltára sa premenením na Ježišove Telo a Krv dostávame k Bohu neskutočne blízko. To je tá kontemplácia precitnúť srdcom a cítiť prítomnosť živého Ježiša, aj keď ho nevidíme ľudskými očami. Príkladom nám môže byť sv. Pavol, ktorého rok teraz slávime, keď ho tiež Boh oslovil: „Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Cítil, že Boh je pri ňom blízko.

A na to, aby sme sa k Bohu dostali bližšie, máme aj Pannu Máriu. Ona je tá, ktorá vypočuje, vyprosí a odovzdá naše radosti, žiale, prosby a vďaky Bohu. Pred záverečným požehnaním sa náš duchovný otec úprimne poďakoval otcovi Šándorovi za jeho pomoc, a to architektonickú v podobe významu toho-ktorého stĺpa či umiestnenia rôznych symbolík. Dokonca, priznám sa, ani ja som to nevedela, máme vzadu z vonkajšej strany taký istý znak z bohostánku, aký je vo vnútri. Je to preto, že tí, ktorí budú prechádzať poza kostol, budú presne vedieť, na ktorom mieste je prítomný živý Kristus. A bol to nápad práve otca Šándora. Ten to vtipne, ale veľmi výstižne okomentoval: „Dobre sa radí, ak vás počúvajú.“ V Sedmobrežnom kruhu Ríma… sa niesol pozdrav pre Sv. Otca a potom zaznel hymnus Bože, čoś ráčil slovenskému ľudu… Mrzelo ma však, že ľudia si posadali. Veď je to hymnus nášho slovenského ľudu! Svojím postojom vyjadrujeme vďaku Bohu za Slovensko, za to, že sme kresťanský národ, ktorý má byť hrdý na seba. Farský týždeň pokračoval vo svojom programe.
Nedeľnou sv. omšou, ktorú celebroval špirituál ThDr. Jozef Gnip zo seminára Karola Boromejského z Košíc spolu s bohoslovcami sa Farský týždeň naplnil.

Na záver mu naša farská hovorkyňa, ako sme nazvali p. uč. Hajdučinovú, poďakovala. Pri slovách, „aby sme sa v našom chráme cítili ako v nebi“, prišlo clivo aj nášmu duchovnému otcovi. Všetci farníci aj hostia boli pozvaní na farské agapé, ktorým sa Farský týždeň skončil.

Slávka K. , Široké

Modlitba pred pripojením sa k internetu

Na žiadosť bohoslovcov Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave udelil 30. septembra 2008 bratislavský arcibiskup – metropolita Mons. Stanislav Zvolenský cirkevné schválenie na modlitbu pre použitím internetu.
Takýmto spôsobom sme chceli prispieť k šíreniu úcty sv. Izidora, ktorý je patrónom Internetu.
Dekrét o schválení je k nahliadnutiu na internetovej stránke www.adsum.sk časopisu bohoslovcov kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, kde je možné získať aj viac informácií o sv. Izidorovi.
Ďakujeme otcovi arcibiskupovi za schválenie tejto modlitby a povzbudzujeme všetkých k jej šíreniu.




Všemohúci večný Bože, ktorý si nás stvoril na Svoj obraz a nariadil si nám, aby sme všetko dobré, pravdivé a krásne hľadali predovšetkým v božskej osobe Tvojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, prosíme Ťa, daj, aby sme, na orodovanie svätého Izidora, biskupa a učiteľa, na cestách internetom viedli naše ruky a oči k tomu, čo je milé Tebe a každého človeka, ktorého stretneme, prijímali s láskou a trpezlivosťou. Skrze Krista nášho Pána. Amen.

Imprimatur: Stanislaus Zvolenský Archiepiscopus Metropolita Bratislaviensis

Cirkev a viera v strednej Ázii


Prednedávnom som sa vrátila z návštevy Ašchabadu, hlavného mesta Turkménska. Chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky a dojmy z tejto, predpokladám, pre väčšinu našich obyvateľov neznámej krajiny.

Turkménsko je jednou z piatich stredoázijských republík bývalého ZSSR (Sovietskeho zväzu). Nezávislosť získalo v roku 1991, ale naďalej tam je všetko pod kontrolou štátu (socializmus). Je pravda, že všade je cítiť kult osobnosti – prezident je veľmi silnou autoritou a je vyobrazený doslova všade. V meste je veľmi veľa policajtov, ktorí dozerajú na poriadok a mesto je veľmi čisté (je zakázané fajčiť a piť na verejnosti) a taktiež veľmi pokojné. V meste sú postavené veľmi honosné stavby z bieleho mramoru veľmi zaujímavých tvarov – napríklad kniha, hlava kobry a pod. a samozrejme veľmi veľa zlatých sôch Turkmenbašiho (predchádzajúci prezident), ktorý keď sa stal prezidentom a v Turkménsku boli objavené veľké zásoby zemného plynu, predsavzal si, že na púšti postaví nádherné biele mramorové mesto; musím uznať, že sa mu to aj podarilo.

Ašchabad sa rozpriestera na púšti Karakum a vodou je zásobované z umelo vybudovaného kanála. Je to mesto, kde na jednej strane je vidieť obrovské bohatstvo, megalomanské stavby, nádhernú zeleň a fontány, ale na okrajoch sa nachádza tá odvrátená tvár Ašchabadu – veľmi skromné príbytky obyčajných ľudí; sú síce chudobní, ale čistotní. Chodia veľmi pekne poobliekaní, ženy v dlhých vkusných šatách s dlhými rukávmi, vpredu s výšivkou, na hlave majú šatky (vydaté ženy). Žiaci a študenti nosia také malé čiapočky a dievčence po bokoch dlhé tmavé vrkoče, muži chodia v tmavých oblekoch, bielych košeliach a kravatách, samozrejme aj chlapci a študenti.

Myslím, že vás všetkých zaujíma, ako je to tam s vierou. Je to moslimská krajina, 95% Turkméncov je moslimskej viery a 5% Rusov je pravoslávneho vierovyznania. Nášmu hostiteľovi sme boli veľmi vďační, že nás zaviedol k človeku, ktorý tam hlása našu vieru a aj preto, že na návšteve sme boli v období cirkevných sviatkov – 1. novembra (Všetkých svätých) a 2. novembra (Pamiatka zosnulých). V hlavnom meste Turkménska sa nenachádza ani jeden rímskokatolícky kostol, ale je tam apoštolský nunciát (akoby veľvyslanectvo Vatikánu) a otec Andrej je apoštolský nuncius (akoby veľvyslanec). Ani si neviete predstaviť, aké úžasné je stretnutie s takýmto človekom v krajine, ktorá vyznáva inú vieru. Otec Andrej je poľskej národnosti, je veľmi milý a veľmi oddaný Pánu Bohu a cirkvi. Vláda Turkménska povolila zriadenie kaplnky v budove nunciátu, je to skromná budova a kaplnka je taktiež skromná a útulná, je v nej okolo 50 miest na sedenie. Na sv. omši nás veľmi milo privítal, taktiež sme sa spolu modlili aj sv. ruženec, jeden desiatok sme sa predmodlievali aj my v slovenskom jazyku a veriaci nám odpovedali v ruštine. Bola tam aj rodina z Talianska a z Francúzska, takže svätý ruženec odznel v štyroch jazykoch – v ruštine, taliančine, francúzštine a slovenčine. Silný dojem zanechalo vo mne to, že tých pädesiat ľudí, ktorí boli na sv. omši, boli fakt ako jedna väčšia rodina. Krásne spievali, Otče náš sme sa modlili tak, že sme boli všetci pochytaní za ruky. Po prednesení prosieb otcom Andrejom mohli aj prítomní predniesť nahlas svoje prosby. Veľmi milé bolo to, že jedna pani v ruskom jazyku prosila, aby sme sa cítili dobre v ich krajine a aby Pán Boh požehnal celý slovenský národ. Prekvapilo ma to, že po sv. omši ľudia ostali ešte takú polhodinu v družnej debate s otcom Andrejom a ostatnými veriacimi.

Veľmi som bola vďačná Pánu Bohu za to, že som sa mohla zúčastniť sv. omše na sviatok Všetkých svätých. Bola v podvečer a po sv. omši na dvore nunciátu sa uskutočnila pobožnosť pri mohyle, kde sme symbolicky pálili sviečky. Vtedy sa každý v svojej mysli preniesol k hrobu svojho blízkeho človeka, zapálil sviečku a predniesol svoje modlitby. Turkménsko je moslimskou krajinou. Moslimovia nepália sviečky a ani nechodia na hroby svojich príbuzných. Cintorín vyzerá veľmi pusto, hroby sú len také kôpky hliny a na každom je zapichnutá haluz. Zaujímavé je, že sú pochovávaní posediačky, zabalení do plachty. Tvrdia, že práve takto je možné naplniť – prach si a na prach sa obrátiš.

Je nepredstaviteľne ťažké pôsobiť v krajine, ktorá vyznáva inú vieru, ale to maličké zrniečko, ktoré tam je, verím, že padne na úrodnú pôdu a otcovi Andrejovi sa podarí čo najlepšie vyplniť svoje posolstvo. Na poslednej sv. omši, v nedeľu 2. novembra, otec Andrej odovzdal pozdrav aj pre veriacich v našej farnosti a na Slovensku. Prosí nás o modlitbu aj za národy strednej Ázie, aby poznali pravú vieru.

Ing. Janka Iskrová, Ovčie