Nedeľa


Pane,
zas je nedeľa –
deň Tvojho zmŕtvychvstania,
deň života.

Spájam sa so všetkými ľuďmi,
ktorí ťa dnes velebia a ďakujú ti,
ktorí načúvajú tvojim slovám
a zúčastňujú sa tvojej obete.

Prerušili sme na pár hodín
svoju prácu
a obetujeme ti všetko,
čo sme za tento týždeň vykonali
vo vede a v továrňach,
v školách a na cestách,
v technike a v hospodárstve,
v Cirkvi aj v rodine.

Pane,
posväť všetky tieto dary i náš život
skrze tvojho Ducha,
pretvor nás v dar,
ktorý by sa ti vždy ľúbil.
Posilňuj svoju Cirkev vo viere a láske
na jej ceste týmto časom.
Od teba, Pane,
pochádza pokoj a nádej,
láska a život.
Tvoje svetlo nech osvecuje
našu ďalšiu cestu
v nasledujúcich dňoch.

pripravila L. Galdunová, Víťaz

Uvedomila som si, že som človek


Všetko sa to začalo v čase, na ktorý si pamätám veľmi matne. V čase, keď som dennodenne dostávala na tanieri spolu s jedlom od rodičov výčitky za to, že existujem, že som sa vôbec narodila, že som zlá, hlúpa, nešikovná, lenivá, zakomplexovaná… Skrátka, príčina ich nespokojnosti, zlej finančnej situácie, príčina otcovho alkoholizmu a agresivity, príčina zvláštnej nenávisti jednej starej mamy a ľahostajnosti druhej starej mamy.

Po dlhom čase som pochopila – moji rodičia nevedeli konať inak. Sami vyrastali v podobných rodinách. A tak ešte stále prechádzam procesom odpustenia. Všetko toto „napomohlo“ môjmu výberu partnerov. Keď je človek vyprahnutý a zomierajúci smädom po láske, napije sa aj z kaluže. Možnosť študovať v Bratislave a nutnosť zarábať si na štúdium i živobytie (rodičia sa uzniesli, že som ich stála už priveľa…) mi otvorili netušené možnosti. Vnútorne ubitá, ale predsa len pekná prírodná blondínka sa zapáčila jednému zahraničnému študentovi, jeho lásku som priam hltala. Telom i dušou. Ostala som tehotná. Nikdy nezabudnem na jeho slová: „Ale ja nechcem dieťa! Potrebujem študovať, aby som sa mohol vrátiť domov.“ Nepomáhali ani slzy, ani moja zlosť a krik. Vybavil potrat. Keď mi to oznámil, niečo sa vo mne zlomilo. Všetko, čo ešte bolo ako tak živé a schopné súcitu a lásky, stvrdlo. Vo vnútri. Potom prišlo rozhodnutie: Zomriem vyhladovaním! Pán Boh ma zastavil – prejavil sa nedostatok živín a vitamínov a ja som nebola schopná zvládať nápor v práci aj v škole.

Potom prišla ďalšia zvláštna milosť. Raz v práci mi moja kolegyňa, sledujúc jednu z mojich „známostí“, povedala: „Dievča, ty nemusíš predsa ísť s každým…“ Táto veta spolu s tým, že ma počúvala a rozumela, znamenala zlom. Uvedomila som si, že som ČLOVEK. Boh ma pripravoval na prijatie Jeho lásky a odpustenia.

Potom som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Cez jeho lásku som sa začala učiť (a učím sa doteraz 🙂 ), čo to znamená dôverovať a milovať. Vedel o potrate a predsa ma neodsúdil. Obaja sme postupne spoznali živého Boha a uverili v neho. V roku 1997 sme sa stali manželmi. Následky potratu sa však objavovali aj potom – mala som nočné mory, plakávala som, počula som detský plač. Nebola som schopná uveriť, že mi toto bude odpustené. Ešte dnes si niekedy spomeniem na malú Leilu Aišu (dala som jej toto meno) a ešte aj dnes prosím o odpustenie, že som jej nedala ani len šancu na život.

Je to iné, ako vtedy, lebo viem, že mi bolo odpustené. Jazva však zostáva. Je to lož, ak sa vraví, že potrat je riešenie. Nie je – je to cesta do pekla, nenávisti k sebe samej aj k iným. Osamelosť, strach, nenávisť, vina, citová otupenosť – to je len chabý výpočet toho, čo prichádza po potrate. Viem, že život nie je vždy jednoduchý. Ale predsa len je lepším riešením dať aspoň šancu.

S láskou M.

EXERCÍCIE(I. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku tykajúcu sa našej Viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Svätý Ignác, pôvodca duchovných cvičení, videl ich cieľ v tom, aby človek premohol sám seba, usporiadal svoj život a rozhodoval sa nie pod vplyvom zlých náklonností, lež podľa poznanej Božej vôle.


Exercície sú teda cvičenia, nie pasivita. Sú to úkony ducha, osobná činnosť v duchovných veciach, nielen počúvanie. Je to intenzívna práca na sebe samom – disponovať sa úplne pre vôľu Božiu. Exercície majú teda pracovný ráz. Sú to nielen modlitby. Človek musí stále v nich hľadať a prosiť o to, čo chce dosiahnuť. Na túto prácu sa treba odhodlať. Hlavné veci musím vykonať aj sám.


Vychádzam z toho, že som samostatný a pán svojich činov. Ale niekam idem a smerujem. Musím mať všetky svoje sily v rukách pevne a sústredene ich musím rozvíjať, aby sa mi všetko nerozprsklo. To znamená premôcť sa.


Toto je práca na celý život. Stále odbočujem z cesty. Neviem urobiť všetko naraz, nestačím na všetko myslieť. Život ma rozptyľuje. Z času na čas sa musím zastaviť a všetko premyslieť. Život prináša nové pohľady, nové problémy a starosti. V exercíciách hľadám na ne odpoveď. Orientujem sa v premenlivom živote – stanovujem si hlavné línie pre budúci rok – dva.


Stanovím si preto aj teraz presnejšie cieľ týchto exercícií. Budem sa pýtať, čo je hlavné v mojom súčasnom živote duchovnom. Aké zmeny, udalosti, otázky, vzťahy, úlohy, situácie… Uvážim si, aké sú hlavné skutočnosti celkových okolností, v ktorých žijem a čo sa odo mňa očakáva. – Ujasním si, prečo sa chcem rozhodnúť, na čo dávať pozor, v čom sa upevniť. Takto konkrétne stanovený cieľ bude to, čo chcem dosiahnuť, „id, guod volo“. O toto budem ustavične prosiť, toto budem ustavične hľadať.


Ku tomu všetkému je len jedna cesta – a tá je úzka, pretože idem dohora: zostať slobodný, nepoddať sa, nedať sa strhnúť náklonnosťami, zbaviť sa zlých sklonov, náklonností, očistiť zrak ducha, dať vládu rozumu a vôli, podriadiť celý život duchu, otvoriť sa myšlienkam Božím a Božiemu vplyvu. V takejto slobode chcem robiť svoj program a predsavzatia.


Preto sa aj utiahnem, robím si ticho – fyzické, psychické. Budem si všetko riešiť pred tvárou Božou a spojený s Bohom. Spojenie s Pánom Bohom je cieľ. Celá askéza je iba prostriedok pre to zjednotenie s Bohom. Askéza nemá cieľ sama o sebe. Má viesť k Bohu. S Pánom Bohom sa zjednotím, keď sa mi jeho pravda stane životom. Preto každú pravdu musím osobne prežiť. Sv. Ignác používa výraz „gustara res interne“ – „vnútorne vychutnať veci.“


Exercície sú teda moje úsilie. Ale nielen moje. Ani nie hlavne moje. Ja teda iba disponujem, otváram sa pred Bohom. Aby On mohol vo mne pôsobiť. Hlavne koná vo mne Boh. Chcem byť preto otvorený pred Bohom.


Zhrňujem si. V situácii, v akej som teraz, prichádzam pred Boha. Čisto a odvážne sa zahľadím na seba, na Božie pravdy, na Božiu skutočnosť, na tajomstvá viery. Vo svetle týchto právd a tajomstiev sa pýtam a hľadám – čo mám teraz robiť, čo robiť na ďalšej ceste?


Svoju snahu, svoje rozhodnutie i seba samého predkladám stále Bohu, ktorý je Pán môjho života. Ostávam otvorený a prosím i čakám na Jeho milosť a silu.


„Hovor pane, tvoj sluha počúva. Ty máš slová života večného. Hovor mi…, aby som napravil celý život svoj. Mne na pokoj a radosť. Tebe na ustavičnú česť a chválu. Na osoh, radosť a posvätenie všetkých okolo mňa…“

pripravil vdp. Franc

Ja Som



Ja som zničil smrť,

zvíťazil som nad nepriateľom

a človeka som uniesol do nebeských výšin.

Preto poďte, ľudia všetkých národov,

ktorí sa topíte vo svojich hriechoch

a prijmite odpustenie hriechov.

Lebo ja som vaše odpustenie,

ja som veľkonočná obeta za vašu spásu,

ja som Baránok obetovaný za vás,

ja som vaše vykúpenie,

ja som váš život,

ja som vaše vzkriesenie,

ja som svetlo,

ja som vaša spása,

ja som váš Kráľ.

Ja vám ukážem Otca.

biskup Meliton

Radosť zmŕtvychvstania


Ani v jednom liturgickom období roka nechýba radosť, ale najviac je typická pre čas Veľkej noci. Tento sviatok si radostne uvedomujeme, že Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním sme boli vykúpení z hriechu, diablovej moci a večnej smrti. Toto obdobie ruší pôstne a iné telesné umŕtvovanie, aby sa zdôraznilo aj vonkajšie prežívanie radosti tela a duše.

Byť radostný je jednou z foriem, ako ďakovať Bohu za jeho nespočetné dary. Radosť je našou prvoradou podlžnosťou voči Bohu, najjednoduchšou a najúprimnejšou formou prejavu nášho uvedomenia si darov prírody a milostí, ktoré na nás nezaslúžene vylieva a za ktoré sme mu vďační.

Svojou radosťou vykonávame veľa dobra svojmu okoliu, lebo radosť priťahuje ľudí k Bohu. Prinášať radosť blížnym je najlepším dôkazom našej lásky. Veľa ľudí môže spoznať Boha vďaka nášmu optimizmu, nášmu obvyklému úsmevu, vďaka našej srdečnosti. Tento dôkaz lásky k blížnym, že sa vyvarujeme smútku a zlej nálady, mal by sa prejaviť najmä voči najbližším. Boh chce, aby náš život bol radostným a svetlým miestom a nie sivým a smutným kvôli nášmu egoizmu a nedostatku vzájomného pochopenia.

Musíme sa postarať o rozšírenie radosti aj na svoje pracoviská, do ulíc a do všetkých spoločenských vzťahov. Svet potrebuje radosť a pokoj, ktoré nám dal Pán. Veľa ľudí našlo cestu k Bohu vďaka srdečnosti a radosti dobrého kresťana. Radosť je veľkou pomocou v apoštoláte, lebo nám umožňuje predstavovať Kristovo učenie s láskou a dobrotivosťou, ako to robili apoštoli po zmŕtvychvstaní.

Nezabudnime, hlboká radosť má svoj počiatok v Kristovi, v láske, ktorou nás Boh miluje a v tom, ako ju opätujeme. My sme zažili Božiu lásku v túto Veľkú noc a ona v našom vnútri spôsobuje nevýslovnú radosť, ktorú chceme rozdávať okolo seba a tým aj rastie.

Tak do toho!

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 13. 1. – nedeľou Krstu Pána sme ukončili vianočné obdobie oslavy narodenia nášho Pána Ježiša Krista

– 24. 1. – celodenná poklona – svoje modlitby, chvály, vďaky, prosby a odprosenia sme predkladali celý deň živému Ježišovi prítomnému v Eucharistii.

– 26. – 27. 1. – zavítal medzi nás „Tím pre pastoráciu povolaní“. Jeden kňaz a tri rehoľné sestry spolu s mladými, birmovancami, aj staršími sa stretli pri sv. omši, adorácii, prezentácii svojho životného štýlu. Vo workshopoch debatovali o povolaní, pohľade na kňazský a rehoľný stav a vôbec o vzťahu s Pánom Ježišom. Duchovná obnova sa zavŕšila sv. omšou s kresťanským pohostením „agapé“, na ktorom sa nadväzovali kontakty. Bože, ďakujeme ti za čas duchovného pookriatia.

– 2. 2. – Obetovanie Pána – Hromnice – deň zasväteného života

– 6. 2. – Popolcovou stredou sa začal 40-dňový pôstny čas prípravy na Veľkú noc.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Verím, že každý z nás túži po dobrom a šťastnom manželstve a po dobrej a usporiadanej rodine. Tak ako má každá bytosť vo svojej prirodzenosti Stvoriteľom určené poslanie, tak aj manželská dvojica je Bohom stvorená, aby bola nositeľkou lásky vo svete a aby sa cez túto lásku potenciálne mohla stať zdravou, silnou a šťastnou rodinou.

Čo to je šťastná rodina?

Čo má robiť rodina, aby sa stala zdravou a silnou? Ako sa môže takou rodinou stať moja rodina?
Na základe svedectiev mnohých šťastných rodín, na základe skúseností môžeme za kľúčové a základné požiadavky šťastnej rodiny považovať nasledovné vlastnosti:

1. Vedomie a mentalita rodinného spoločenstva: Čo to znamená?

Znamená to, že manželia kladú prioritu rodine pred kariérou, prácou, pred zvláštnymi finančnými príjmami, pred problémami v spoločnosti i v práci. Jasne pociťujú potrebu spoločenstva vo svojej rodine, potrebu pracovať pre ňu a vytvárať jednotu s ňou. Pritom je dôležité vytvárať rovnováhu medzi vnútornou závislosťou jednotlivých členov rodiny a ich nezávislosťou. Je potrebné vyhýbať sa ovládaniu iných a panovačnosti v rodine. Jednotliví členovia rodiny majú pociťovať vnútornú slobodu a pocit, že nie sú do ničoho tlačení a že sú v rodine rešpektovaní. Potrebná autorita v rodine sa vytvára a buduje cez službu a dôveru.

2. Odvaha a rozhodnosť:

Tieto vlastnosti sa prejavujú tým, že manželia obyčajne hovoria v krízových situáciách konštruktívne, a v každej, aj v nepríjemnej udalosti, či situácii vidia niečo pozitívne. Žiadnu situáciu nepovažujú iba za zlú a neriešiteľnú, ale zameriavajú sa na pozitívne aspekty ich spoločného a rodinného života. A robia to tak, aby odvrátili vzniknutú krízu, či nepríjemný stav v rodine. Ak potrebujú pomoc, tak dokážu o ňu požiadať seba navzájom a blízkych ľudí.

3. Vzájomná komunikácia od osoby k osobe:

Manželia majú byť navzájom jeden voči druhému pravdiví, čestní, osobní pri zdieľaní sa so svojimi myšlienkami, pocitmi, prejavmi, postojmi, záležitosťami, potrebami, ašpiráciami, tiež so svojou voľbou i rozhodnutiami. Mali by sa vzájomne počúvať, a to s hlbokým rešpektom. Načúvaniu treba venovať viac času ako iba hovoreniu. Majú venovať kvalitný a pravidelný čas rodinným dialógom. Mali by sa naučiť zmieriť a poprosiť o odpustenie kedykoľvek, keď je to potrebné. Zbytočné prieťahy a stavy urazenosti oberajú oboch partnerov o lásku, pokoj a radostné prežívanie všedných aj sviatočných chvíľ.

4. Vzájomná podpora:

Manželia navzájom a ostatní členovia rodiny sa majú radi nie preto, čo majú alebo čo robia, ale preto, akí sú – vedia sa vzájomne oceniť i prejaviť si nežnosť. Všímajú si a pochvália pozitívne kvality každého člena rodiny. Navzájom si pomáhajú upevňovať svoje zdravé sebavedomie, nepodceňujú sa navzájom a robia všetko preto, aby sa spolu cítili oni i ostatní rodinní príslušníci dobre.

5. Spolupatričnosť:

Manželia a rodina vykonávajú mnohé veci a domáce práce spoločne a tešia sa z prítomnosti jeden druhého. Dostatok času trávia spolu a organizujú si ho tak, aby mali veľa času pre seba aj pre deti. Ak ich vonkajší svet a život tlačí do hektických situácií, vyžadujúcich ich nadmiernu aktivitu, tak sa musia oslobodiť od niektorých činností, aby si našli spoločný čas byť v rodinnom kruhu. Majú mať zmysel pre humor spoločne si zaspievať, hrať sa, zažartovať si a vracať sa ku krásnym spoločne prežitým chvíľam, ktoré každého pobavia a urobia dobrú náladu.

6. Rodinná modlitba:

Dobrá rodina by mala akceptovať Boha ako hlavnú autoritu a Pána ich rodinného života. Boh má byť v centre rodiny. Nemôže byť odložený ako nejaký vysávač, ktorý vyťahujeme vždy vtedy, keď ideme poupratovať. Členovia rodiny sa majú deliť o vzájomné duchovné hodnoty, zážitky i náboženské skúsenosti. Máme sa snažiť spoločne uctievať Boha. Formou modlitby sa rozprávame s ním a počúvame ho s dôverou a rešpektom. Žiadame ho o dôležité rozhodnutia a rodinný pokoj. Nezabúdajme mu denne poďakovať.

7. Rodinné slávnosti:

Rodina, ktorá dokáže spoločne prežívať slávnosti okolo rodinného stola, vydáva neklamné svedectvo svojho šťastia a svojej schopnosti rásť a zlepšovať v nej vzťahy.
Ako môžeme pripraviť a prežiť rodinnú oslavu? Máme vychádzať z rodinnej tradície, z rodinných zvyklostí, návykov a rodinných obradov. Môžeme oslavovať špeciálne dni – cirkevné sviatky, narodeniny, meniny, výročie krstu, svadby, či sviatky starých rodičov a pod.

Nakoniec si môžeme pripomenúť, že šťastnými sa rodiny nestávajú samozrejme a automaticky. Na rodinnom šťastí treba trpezlivo pracovať, a to pravidelne a regulérne. Rodinné šťastie nestrpí ľahostajnosť, povrchnosť, ani predstieranie. Ono sa rozvíja iba v otvorenosti, v dôvere, v čestnosti, ako aj v každodennom odpúšťaní, v obete, úcte, v láske a modlitbe.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Výchova sebavýchovou VI.

1. Pozoruj vyraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.
3. Hovor potichu a priateľsky.
4. Presadzuj správne svoje zákazy.
5. Presadzuj správne svoje príkazy.


Hlavná myšlienka: Riadiť sa podľa duševného rozpoloženia svojho dieťaťa: ak je zle rozpoložené, znamená to, že máme dieťaťu ustúpiť, vyjsť v ústrety, predchádzať. Dobré rozpoloženie znamená presadiť sa. Zároveň treba brať ohľad na svoje vlastné rozpoloženie. Kto je v horšom stave, má nárok na vyjdenie v ústrety.

Ide o to, že keď dieťaťu nie je dobre, keď je unavené, choré, v zlom stave, tak sa mu má ustupovať. Pokiaľ nie sme v horšom stave my. Ide o to, každú situáciu hodnotiť individuálne a rozhodnúť sa podľa toho. Každý rodič potrebuje čas, kým pochopí a prijme otázku dôslednosti. Ťažkosti robí hlavne pochopenie srdcom. Ako to vlastne je? Musí ostať áno ráznym áno? A nie ráznym nie? Musí rodič presadiť zákazy a príkazy, keď ich už raz vyslovil? NIE!

Hlavná myšlienka je jednoduchá. Riadiť sa podľa rozpoloženia detí. Keď dieťa plače alebo zúri, mali by sme byť poddajní (väčšinou). Samozrejme, že najprv skúšame presadiť svoje názory podľa veku dieťaťa: odvrátením pozornosti, ponúknutím náhrady, priateľským dohovorením alebo vysvetlením. Zo začiatku, kým je dieťa malé, je množstvo situácií, keď sa musíme dieťaťu podriadiť. Dospelí dosť ťažko chápu, že plač, krik, zlosť a truc dieťaťa musíme brať ako rovnocenné argumenty, pretože inak to povedať nevie. Keď dieťa nemôžeme priateľskou cestou dostať k tomu, aby spravilo, čo má, tak má na to asi dobrý dôvod (podľa neho) a veľmi zreteľne nám to ukazuje. Vtedy ostáva jedno: ustúpiť.

Keď už ani normálne činnosti ako umývanie, kúpanie, obliekanie, hra, jedenie, domáce úlohy, neprebiehajú pokojne, potom niečo nesedí. Pravdepodobne sú deti príliš pod tlakom. Často majú rodičia nesprávne predstavy o tom, čo by ich dieťa v určitom veku malo vedieť a dôrazne to vyžadujú. Keď to ale deti nevedia, mali by sa rodičia naučiť nechať sa presvedčiť argumentami, teda plačom.

Často stačí, keď začneme ustupovať pri malých problémoch. Ale keď je situácia už naozaj taká hrozná, že dieťa sa nedá zvládnuť, neostáva nám nič iné, ako sa mu na nejaký čas podriadiť (okrem životného nebezpečenstva). Dĺžku tohto času určí dieťa. Závisí od toho, ako dlho bolo dieťa pod tlakom. Dieťa bude neznesiteľnejšie ako kedykoľvek predtým. Ale to len dokazuje, ako predtým trpelo. Týmto sa uvoľňuje od tlaku. Ak to vydržíme, príde úspech.

Často je naše správanie závislé od správania detí. Je to logické, ale nie psychologické. Pretože je to tak, že ak má dieťa dobrú náladu, tak lepšie znesie, keď rodič zúri. Dieťa v zlej nálade potrebuje hlavne milých a priateľských rodičov. Kým to nevyskúšame, pripadá nám táto „metóda“ zvláštna a nereálna. Keď to ale vyskúšame v praxi, keď budeme deťom vzorom priateľskosti, dieťa sa nám podľa svojich možností odmení.

Vyzerá to ako antiautoritatívna výchova, ale nie je to tak. Aké argumenty existujú proti prísnej, ale spravodlivej výchove? Princíp prísnej výchovy vedie často k autoritatívnemu charakteru. Autoritatívne vychované deti sa naučia skláňať sa pred autoritou, ktorá má moc. Autoritatívna výchova má väčšinou blízko k násiliu, či už fyzickému (sem patrí aj bitie na zadok), duševnému („Inak ťa nebudem mať rád“) alebo psychickému („Ty si predsa už taká rozumná“). Želané správanie bude vynútené. Deti porozumejú, že to bolí, keď neposlúchnu. Idú potom cestou najmenšieho odporu, ako dospelí.

Ako protiklad k takejto výchove vzniklo v USA v 60-tych rokoch antiautoritatívne hnutie. To bol len ďalší extrém, pretože išlo o ďalší princíp a princípy nemajú vo výchove svoje miesto. Treba sa riadiť deťmi a nie princípmi.

Riešenie? Treba byť dôsledný podľa momentálneho stavu dieťaťa, rozhodovať sa v danej situácii. Niekedy dieťaťu zakážeme skákať po mlákach, inokedy sa k nemu pridáme.

Ako nájdeme zlatú strednú cestu medzi prísnosťou a rozmaznávaním? Musíme sa naučiť vedieť správne ohodnotiť situáciu a rozpoloženie dieťaťa. Potom sa musíme naučiť vedieť náš náhľad aj presadiť. Zo začiatku budeme s veľkou pravdepodobnosťou ustupovať, keď to nie je práve nutné, ale časom sa to naučíme. Výčitky a zlé svedomie tu nie sú namieste.

Nebudú nás deti takto vodiť za nos?
Tento argument pochádza väčšinou od rodičov, ktorí to nikdy neskúsili. Treba ale vziať do úvahy dve veci: ak človek z času na čas povie najprv nie a potom áno, nevadí to. Ak sa to ale stáva príliš často, tak to nepomáha. Ak je naše dieťa v zlom stave, musíme mu ustúpiť hneď a priateľsky.

Mgr. Stanka Kolářová, Víťaz

Ahoj deti!

Asi to bude tak, že pranostika „čo január zameškal, to február doháňa“ je pravdivá, a tak sme ešte vytiahli naše unudené sánky, driemkajúce lyže a zaprášené korčule. Teta Jar si musí na preťahovanie kostí chvíľu počkať.

Február je známy sviatkom Obetovania Pána. Keď Mária s Jozefom priniesli Ježiša do chrámu, aby bol zasvätený Bohu, stretli sa tam s mužom, ktorý im povedal, čím ich dieťa bude. Simeon mohol v pokoji zomrieť, pretože videl Mesiáša.

Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, čím by ste chceli byť? Môžeme si vyberať z množstva povolaní, ale všetci sme povolaní byť svätými. A byť svätým znamená jednoducho byť dobrým človekom.

Onedlho budú naše čelá poznačené popolom, to nám pripomenie, odkiaľ naše telá prišli a kam odídu a že sa začína pôstne obdobie.

Vo februári hlavne obchody a výklady plné všakovakých sŕdc a darčekov nám pripomenú sviatok sv. Valentína. V tento deň viac ako inokedy myslíme na tých, ktorých ľúbime. Hoci sú darčeky „valentínky“ v obchodoch veľmi pestré, lákavé a pekné, podľa mňa je vlastný výrobok najmilším darčekom na svete. Závesnú dekoráciu si veľmi ľahko vyrobíte sami a určite každého poteší.

Úloha 1:

Chýbajúce slovo z citátu nájdeš po vyriešení tajničky.
Veselé ………….. rozlieva jas po tvári, bolesť srdca však zarmucuje ducha. (Prís 15,13)


Úloha 2:

Na tvrdý biely výkres nakresli špirálu – obr. č. 1 a na červený papier veľa rôzne veľkých srdiečok – obr. č. 2. Špirálu aj srdiečka vystrihni. Pomocou lepidla prilep srdiečka na špirálu v rôznych vzdialenostiach. Do stredu špirály urob ihlou uško na zavesenie z nite.

stranku pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Znovuobjavená Eucharistia (II. časť)


Pred oltárom sa objavili tiene ľudí v šedých farbách s pozdvihnutými rukami. Mária povedala: To sú blahoslavené duše v očistci, ktoré čakajú na vaše modlitby, aby sa naplnilo ich očistenie. Neprestávajte sa za nich modliť. Oni sa modlia za vás, ale nemôžu sa modliť za seba. Modlite sa, aby mohli byť s Bohom a tešili sa večne z jeho prítomnosti. Mária dodala: Vidíš, že som celý čas tu. Ľudia ma hľadajú na miestach, kde som sa zjavila. To je dobré pre milosti, ktoré tam dostanú. Ale počas žiadneho zjavenia, na žiadnom inom mieste nie som viac prítomná ako na svätej omši. Tu ma vždy nájdeš – pri oltári, kde sa slávi Eucharistia. Pri svätostánku zotrvávam s anjelmi, pretože vždy zotrvávam pri Ježišovi(…). Pomysli si, že sú ľudia, ktorí sú v tomto okamihu roztržití a bavia sa. S ľútosťou musím povedať, že sú ľudia, ktorí stoja so založenými rukami, akoby Pán bol niekto, kto je im rovný. Povedz všetkým ľuďom, že človek nikdy nie je viac človekom, ako keď padá pred Bohom na kolená.

Celebrant vyslovil slová premenenia. Aj keď bol človekom normálneho vzrastu, náhle začal rásť a naplnil sa nadprirodzeným svetlom, ktoré dostávalo zvláštnu silu okolo jeho tváre. Preto som nemohla vidieť jeho rysy. Keď pozdvihol Hostiu, mal na rukách znaky, ktoré žiarili svetlom. Bol to Ježiš! Hostia začala rásť a stala sa veľkou. Bola na nej tvár Ježiša, ktorý sa pozeral na svoj ľud. Chcela som skloniť hlavu, ale Mária mi povedala: Nepozeraj sa dolu. Zahľaď sa na neho a opakuj slová z Fatimy: „Pane, verím, klaniam sa Ti, dúfam v Teba a milujem Ťa. Prosím Ťa o odpustenie za tých, ktorí neveria a neklaňajú sa Ti, nedúfajú v Teba a nemilujú Ťa. Povedz mu, ako ho miluješ a klaňaj sa Kráľovi kráľov. Zdalo sa mi, akoby som bola jedinou osobou, na ktorú sa pozerá z veľkej Hostie, ale porozumela som, že sa s tak bezmedznou láskou pozerá na každú osobu. Keď celebrant položil Hostiu na oltár, vrátil sa opäť do normálnych rozmerov. Keď vyslovoval slová premenenia vína, uvidela som Ježiša ukrižovaného: mohla som pozerať na jeho tvár, zranené ramená a rozdrásané telo. Na pravej strane hrude mal ranu, z ktorej vytekala krv a niečo ako voda, ale bolo to niečo žiariace. Vyzeralo to ako lúče svetla, ktoré smerovali k veriacim. Matka Božia mi povedala: Pán nie je spútaný ani časom, ani priestorom. V okamihu premenenia je celé spoločenstvo pri kríži na Kalvárii vo chvíli ukrižovania.

Keď sme sa mali modliť Otčenáš, prihovoril sa ku mne Ježiš prvýkrát: Počkaj, chcem, aby si sa modlila z najhlbšieho vnútra, z akého vôbec môžeš volať. Pripomeň si osoby, ktoré ťa v živote najviac zranili a spôsobili ti najväčšiu krivdu, aby si ich mohla objať a povedať im: V mene Ježiša Krista vám odpúšťam a prajem vám pokoj. V mene Ježiša Krista prosím, aby ste mi odpustili a priali pokoj. Ak tá osoba si zaslúži pokoj, dostane ho. Keď sa pre neho nedokáže otvoriť, vráti sa do tvojho srdca. Ale nechci, aby obdŕžala alebo ponúkala pokoj, keď nie je schopná odpustiť a zakúsiť najskôr pokoj vo svojom srdci. Mysli na to, čo robíš. KEĎ MÔŽEŠ ODPUSTIŤ, ALE NEDOKÁŽEŠ ZABUDNÚŤ, KLADIEŠ PREKÁŽKY BOŽIEMU MILOSRDENSTVU. Hovoríš: „Odpúšťam len tak, ako som schopná odpúšťať, nič viac.“

Nadišiel okamih svätého prijímania. Keď arcibiskup prijal sväté prijímanie, Matka Božia mi povedala: Opakuj za mnou: „Pane, požehnaj kňazov, očisti ich, miluj ich, staraj sa o nich, pomáhaj im svojou láskou.“ Ľudia začali vychádzať z lavíc a pristupovať k svätému prijímaniu. Pán mi povedal: Počkaj chvíľu, chcem, aby si niečo uvidela. Vnútorný impulz obrátil moju pozornosť k jednej osobe, ktorá sa pred svätou omšou spovedala. Keď kňaz položil svätú Hostiu na jej jazyk, túto osobu zachvátilo svetlo, ktoré postupne zaplavilo celú jej postavu. Pán povedal: Hľa, ako sa radujem, keď objímam dušu, ktorá prichádza s čistým srdcom, aby ma prijala. Ježišov hlas bol hlasom šťastnej osoby. Keď som išla prijať sväté prijímanie, povedal mi: Posledná večera bola okamihom najväčšej blízkosti so mnou. V tej hodine som ustanovil niečo, čo by v ľudských očiach mohlo byť pokladané za najväčší omyl: stal som sa väzňom lásky, keď som ustanovil Eucharistiu. Chcel som zostať s vami až do konca sveta, pretože moja láska nemohla zniesť, aby ste boli siroty, vy, ktorých milujem viac než vlastný život.

Keď som sa vrátila na miesto, Pán mi povedal: Počúvaj! O chvíľu som počula modlitbu ženy predo mnou, ktorá práve prijala sväté prijímanie. Ježiš povedal smutným hlasom: Počula si jej modlitbu? Ani raz nepovedala, že ma miluje. Ani raz mi nepoďakovala za dar, ktorý som jej dal, keď som tak ponížil svoje božstvo, aby som ju pritiahol k sebe. Ani raz nepovedala: “Ďakujem Ti, Pane!“ Bola to len samá litánia prosieb. A to robia skoro všetci, ktorí ma prijímajú. Z lásky som umrel a vstal z mŕtvych. Z lásky čakám na každého z vás, z lásky s vami zostávam.(…) Ale vy si neuvedomujete, že potrebujem vašu lásku. V tejto pre dušu tak vznešenej chvíli som žobrákom lásky. Keď celebrant mal dať požehnanie, Matka Božia mi povedala: Dávaj pozor, robíš akési divné znamenie namiesto kríža. Pamätaj, že toto požehnanie môže byť posledným, ktoré dostávaš z kňazských rúk. Keď vyjdeš z kostola, nevieš, či budeš mať ešte príležitosť obdŕžať požehnanie od iného kňaza. Tieto posvätené ruky udeľujú požehnanie v mene Najsvätejšej Trojice. Rob preto znamenie kríža s úctou, akoby to malo byť posledné v tvojom živote.

Ježiš ma prosil, aby som s ním po svätej omši niekoľko minút zostala. Neponáhľaj sa, keď sa svätá omša skončí. Zostaň na chvíľu v mojej spoločnosti, raduj sa z nej a dopraj mi, aby som sa mohol radovať z tvojej spoločnosti. Opýtala som sa ho: „Ako dlho ostávaš s nami po svätom prijímaní?“ Odpovedal mi: Tak dlho, ako ty chces zostať so mnou. Ak budeš ku mne hovoriť celý deň, ak sa budeš na mňa obracať pri plnení svojich povinností, budem ťa počúvať. Ja som vždy s tebou, to len ty ma opustíš. Vychádzaš po omši von a myslíš si, že povinnosť skončila. Nemyslíš na to, že by som chcel zdieľať tvoj rodinný život aspoň v deň Pána(…) Viem všetko, čítam najskrytejšie tajomstvá ľudských sŕdc a úmyslov. Ale radujem sa, keď so mnou hovoríš o svojom živote, keď mi dovoľuješ, aby som sa ho zúčastnil ako člen rodiny alebo ako najbližší priateľ. Koľko milostí človek stráca, že mi nedopraje miesto vo svojom živote! Ježiš mi povedal: Mali by ste v čnostiach prevyšovať anjelov a archanjelov, pretože oni nemajú to potešenie prijímať ma ako pokrm. Oni majú len kvapky milosti a vy máte celý oceán.

Inokedy mi Ježiš povedal s bolesťou, že ľudia sa s ním stretávajú len zo zvyku. Táto rutina spôsobuje, že niektorí sú celkom ľahostajní a vlažní, že nemajú Ježišovi čo povedať. Povedal mi, že je i veľa posvätených osôb, ktoré stratili svoje nadšenie byť zamilovaný do svojho Pána a chápu svoje poslanie ako zamestnanie. Hovoril tiež o ľuďoch, ktorí ho prijímajú celkom bez ovocia každý deň. Trávia niekoľko hodín v modlitbách, ale v ich živote sa neuskutočňuje žiadna premena.

Dary, ktoré prijímame v Eucharistii, by mali prinášať ovocie obrátenia, rast v čnostiach a v skutkoch milosrdenstva.

Mgr. Mária Bačová, Turcovce