Každé stretnutie spája

V jedno nedeľné ráno sme sa hŕstka mladých vybrali spievať na sv. omšu do Šace, kde pôsobí náš rodák kňaz Vladimír Balucha. Spievali sme konkrétne v Malej Ide, ktorá je filiálkou farnosti Košice – Šaca. Veľmi sme sa tomu potešili, lebo jeho pozvanie spievať na sv. omši malo niečomu dopomôcť – pritiahnuť mladých spievať nie podľa nôt, ale srdcom, prežívať vieru a pracovať na svojom vnútri.

Sv. omša sa niesla v radostnom duchu, lebo aj výber piesní bol daný Vladkom, citujem: „take šalene pešničky.“ Z tvárí ľudí bolo vidieť uvoľnenosť, úsmev a u niektorých aj plač. Príhovor Vladka sa niesol k úcte svojho chrámu. Každé prispievanie či už finančné, spev na sv. omši, čítanie, výzdoba – to všetko buduje naše vnútro, náš vnútorný chrám. Chrám, v ktorom pôsobí Boží duch, sa nikdy nezborí. K našej radosti a určite radosti Vladka prispel aj Ľubo s Erikou, lebo sme mohli byť svedkami snúbeneckého obradu. Pri slovách obradu Vladko zdôrazňoval miesto Boha vo vzťahu chlapca a dievčaťa, zodpovedným správaní už pri chodení. Sv. omša sa zakončila vtipom tak, ako je to u Vladka zvykom.
Neskôr sme sa presunuli na faru, ktorá má historické črty, ale po rozhovore s Vladkom sme sa dozvedeli, že dosť chátra. Podarilo sa im uskutočniť niektoré opravy aj kvôli bezpečnosti a zime – bolo tam 14 oC. Po výbornom obede, ktorý pripravili naše gazdinky Marta a Žofia, sme zdieľali svoje zážitky z dňa aj celkovo zo života. Tunajší farár nás tiež povzbudil k aktívnej činnosti v zbore a boli sme pozvaní spievať aj do väznice. Pri odchode nás Vladko obdaril náboženskou literatúrou. Cestou domov sme všetci došli k záveru, že stretnúť sa v spoločenstve s Ježišom má význam. Boli sme naplnení radostným Božím Duchom, smiali sme sa, boli sme otvorení riešiť problémy, otvoriť srdcia, zdôveriť sa. A toto prináša každé stretnutie na mládežníckej sv. omši, duchovné obnovy, výlety, návštevy inej farnosti.
Čo by sme chceli my, členovia zboru Jubilate Deo, odkázať nielen mladým? To, čo zažijete v nejakých spoločenstvách, stretkách, hnutiach, náboženských speváckych zboroch vás silne pripúta k Bohu na celý život. Budete ozajstne prežívať vieru, cítiť Ježiša Krista v srdci a vidieť v bratovi Ježiša Krista. Stretnete veľa ľudí s dobrým srdcom a zažijete humor, veselosť a to naplní vaše vnútro a budete sa viac smiať, brať veci s nadhľadom.
„Každé stretnutie spája“, hovorí názov článku, tak Vás chceme povzbudiť, aby ste sa nebáli prísť do spoločenstva napr. aj speváckeho zboru.
To všetko je nielen o spievaní, ale aj spoločných priateľstvách, zážitkoch, otvorených srdciach. Každý, kto príde spievať, je povzbudením pre kňaza, pre ľudí, pre nás. Nebojte sa stretávať sa s Ježišom.

Jubilate Deo

Milé deti!

Radi sa pozeráte na kvitnúce kvety? Predstavte si kvietok, ktorý rastie po studenej zime, tlačí sa cez studenú, tmavú a ťažkú zem a potom prelomí vrch pôdy a začne žiť krásny život aj pre Vás, aby ste sa z neho mohli tešiť.

Ukážte Ježišovi svoje srdce, ktoré žije, cíti ako ho slnko zalieva po dlhej chladnej zime.
Sú chvíle, keď sa Vám zdá, akoby Vaše srdce bolo na chladnom mieste, lebo sa niečo prihodilo vo Vašom živote? Povedzte o tom Ježišovi. A všetko chladné sa roztopí ako sneh.

Ježiš Vás drží za ruku a pomáha Vám v ťažkých chvíľach. Zostaňte s ním a povedzte mu, aké to je, keď viete, že je s Vami.

Vaša Chrumka

Moje birmovné meno

Volám sa Paľo a mám 18 rokov. Chodím do 3. ročníka SPŠ elektrotechnickej v Prešove. Za svoje birmovné meno som si vybral meno sv. Ireneja z Lyonu.

Cirkev ho oslavuje ako mučeníka 28. júna. Prečo som si vybral meno práve tohto svätca, neviem ani ja. Hľadal som na internete nejaké zaujímavé a hlavne nie veľmi známe meno. Nuž a po takej hodinke hľadania som si vybral práve sv. Ireneja; bolo o ňom napísané len máločo.
Z internetu o tomto svätcovi viem, že bol vzdelaným teológom a neskôr aj biskupom. Jeho meno v preklade z gréčtiny znamená mierotvorca a práve toto slovo ma oslovilo. V dnešnom svete je málo ľudí, ktorých by sme tak mohli nazvať. Ale keď som videl pred Vianocami dokument o zosnulom pápežovi Jánovi Pavlovi II., presvedčil som sa, že aj v dnešnej dobe sú ľudia, ktorých by sme mohli nazvať mierotvorcami, pretože vedieť odpustiť človekovi, ktorý ho chcel zabiť, no zázrakom sa mu to nepodarilo. Ísť za ním do väznice tak, ako to urobil Ján Pavol II., to je pekný príklad mierotvorcovstva.
To, že touto birmovkou kresťansky dospejem, znamená pre mňa niečo nové, čo ešte neviem, ako dopadne, ale je len na mne, ako si vyberiem. Dúfam, že si vyberiem v živote vždy správne a budem sa riadiť vlastným rozumom (veď v ňom istotne niečo ostalo zo stretnutí birmovancov). A keď náhodou stroskotám, záchranný čln mám vždy „nad sebou.“

birmovanec Paľo

Žijú medzi nami

Písal sa rok 1949, nastalo obdobie prenasledovania cirkvi: zatváranie kňazov, kláštorov a mnohých poctivých ľudí, ktorí to s vierou mysleli vážne. Chcel by som Vám, milí čitatelia, priblížiť človeka, ktorý na „vlastnej koži“ okúsil túto totalitnú moc. Je to náš rodák a priateľ pán Andrej Jenča.

Dňa 21. júna 1949 tak, ako aj v dnešnej dobe sa mládež rada zabávala. Aj on so svojimi priateľmi sa zúčastnil zábavy v Širokom, keď tu niekto z prítomných zavolal: „Berú nám kňaza!“ Všetci sa rozutekali, aby mohli vlastnými telami chrániť svojho pastiera a nedovoliť jeho deportáciu. Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo – kňaz ostal aj naďalej na svojom mieste. Ani sám nevie, ako sa to všetko zomlelo, ale už o dva dni mal súd, ktorý ho odsúdil na 3 roky väzby, aj keď sám nevedel, za čo, veď tam bolo veľa ľudí. Myslí si, že si ho nejaký „dobrodinec“ vytipoval, aby mu znepríjemnil jeho mladý život. Vtedy mal iba 20 rokov.
Z Prešova bol deportovaný do Leopoldova a po troch týždňoch – smer Jáchymov. Tu sa jeho totožnosť stratila a nastala doba, ktorá mu utkvela hlboko v pamäti: už nebol občanom, iba obyčajným číslom, akoby neexistoval. Aj keď sa aj dnes v jeho očiach objavia slzy, ovláda sa, aby si spomenul na dobu, ktorú prežil. Začal sa druhý súdny proces, ktorý bol „jemnejší“ – bol odsúdený na 1 rok prác v Jáchymovských uránových baniach. Zachránilo ho to, že naši občania pracovali zaň na výstavbe hotela Dukla v Prešove. V sústreďovacom tábore pracoval na výstavbe strediska „Barbora“ pre väzňov, po krátkej dobe pracoval v podzemí. Bol zaradený na šachtu „Rovnosť“, ktorá sa spájala so spomínaným strediskom a tak sa jeho denná púť začala spojovacím koridorom k spomínanej šachte. Práca v bani bola ťažká – v dennej zmene trvala 12, v nočnej 10 hodín. A kde pán Andrej pracoval? Nuž priamo na ťažbe uránovej rudy, ktorá sa priamo na pracovisku upravovala a čistá sa ukladala do debien, ktoré boli na mieste plombované a dopravované na povrch za prísneho stráženia. Hlušina, ktorá bola ako odpad, sa nechávala na pracovisku, aby sa vyrúbaný priestor mohol znovu zaplniť. Pracovalo sa aj v nízkych stojkách, kde bolo možné pracovať iba po ležiačky. Môžete si predstaviť tu namáhavú prácu, veď normu bolo treba plniť.
Dni plynuli veľmi pomaly. Prišiel aj vytúžený deň návratu domov k svojim; aj keď rodičov už nemal, tešil sa na priateľov, strýka Jána a babky. Do svojej rodnej obce sa vrátil v deň sviatočný, bola práve nedeľa. Domov ho doviezol strýko Ján na voze. Vystúpil na začiatku dediny, aby sa mohol zvítať s rodákmi. Bol slnečný deň, gazdinky vysedávali na priedomí, každý mu chcel podať ruku a popriať veľa šťastia, veď si ho aj zaslúžil. V kostole sv. Ondreja bola slávnosť na počesť, ktorú zorganizoval dnes už nebohý pán Štefan Bialončík. Vtedy si pán Andrej myslel, že je už všetko zažehnané, ale mýlil sa; prišiel čas nástupu na základnú vojenskú službu a tu zasa len k pracovnému táboru do ostravských baní. Aj to vydržal. Bol aj zasypaný v podzemí, ale šťastne sa z toho dostal; Pán naňho nezabudol.
Dnes je rád, že je všetko za ním. Ako 23-ročný sa šťastne oženil a po jeho boku mu vždy verne stojí jeho manželka Mária. Do rodiny pribudli štyria synovia a jedna dcéra, dvaja synovia sú lekári. Z čoho starí rodičia majú veľkú radosť? Z jedenástich vnúčat. Pevne veria, že sa v živote nestratia.
Čo na záver pánu Andrejovi popriať? Aby ho zdravie neopustilo, aby sa s manželkou aj naďalej rád zúčastňoval rôznych pútí. Aby jeho blízki mali život radostnejší ako on. Aj keď život bol ťažký, verí, že Najvyšší ho nikdy neopustí, pretože on v Neho pevne verí.

Imrich Jenča, Víťaz

Z krátkej histórie našej farnosti

Po zmene režimu prišiel do bývalej širockej farnosti nový kňaz vdp. Jozef Dugas. „Hltal“ som jeho homílie. Zaviedol mnoho nového, aj anonymné voľby do farskej rady. Bol som zvolený za jedného z jej členov. Po takmer 30 rokoch Svätý Otec vymenoval A. Tkáča za nášho diecézneho biskupa, začal vychádzať časopis Posol. Bolo to nádherné nadýchnutie slobody, najmä náboženskej. Ani sme netušili, že vdp. Magda a vdp. Bednárik sú kňazmi. Začala výstavba filiálneho chrámu v Ovčí. Pri prvej návšteve arcibiskupa A. Tkáča pred konsekráciou nášho chrámu pri jeho uvítaní z poverenia vdp. Dugasa som mu predložil pokornú žiadosť veriacich o samostatnú farnosť. Pán biskup prisľúbil problém riešiť o 3 – 4 roky. Po miestnom referende (85 % bolo za samostatnú farnosť), dosť ťažkých rokovaniach a prvom odmietnutí nakoniec sme získali súhlas na výstavbu „pastoračného centra“. No na posviacke v apríli 1997 už to bola farská budova s prísľubom kňaza.
Veriaci sa vrúcne modlili za budúceho kňaza a v júli sme privítali nového „nášho“ duchovného otca vdp. Juraja Riška, rodáka z Humenného. Tento mladý 30-ročný kňaz počas svojho 6-ročného pôsobenia vykonal skutočne veľa. Vyoral prvú hlbokú brázdu na výstavbe farnosti. Možno, že všetko nespomeniem, ale aspoň hlavné: úprava liturgického priestoru, vymaľovanie svätyne, založenie speváckeho zboru Jubilate Deo, založenie časopisu Spektrum, voľba do farskej ekonomickej rady, nové kúrenie a ozvučenie kostola, generálna oprava kostola sv. Ondreja, zavedenie celonočných adorácii na prvý piatok, prvá birmovka v histórii našej farnosti. Za uskutočnenie ľudových misií po vyše 40 rokoch nech mu dá Pán prehojnú odmenu. Osobne vďačím za sprostredkovanie mnohých milostí, ktorých sa mi dostalo od Pána.
No jeho Učiteľ a Pán ho chcel mať inde. Po šiestich rokoch neúnavnej a plodnej práce ho otec arcibiskup preložil do Hanušoviec nad Topľou. Veľmi nás prosil, aby sme to prijali ako Božiu vôľu. Pri lúčení po sv. omši sa nik nemohol ubrániť slzám. Bol to náš dobrý a láskavý duchovný otec.
V roku 2003 k nám prišiel nový, mladý 30-ročný usmievavý vdp. Oliver Székely, kaplán z Valalík, rodák zo Stropkova. Ako nový zodpovedný správca sa zžíval s farnosťou pomerne krátko. Je to oddaný, usmievavý, obetavý kňaz a po jeho 3 rokoch pôsobenia som presvedčený, že sa tu cíti ako doma. Z jeho homílií je skutočný duchovný zážitok. Sú ľudsky zrozumiteľné, adresné a poučné. Vie ľudí zapáliť, presvedčiť. Nemá problém hovoriť s deťmi ako dieťa, s mladými ako ich rovesník a so staršími úctivo ako syn s patričnou autoritou a múdrosťou, ktorá je mu ako Ježišovmu kňazovi vlastná. Ku chrámu sa správa ako ten, čo miluje dom, v ktorom je stánok Pánovej slávy. Z jeho iniciatívy máme výborné osvetlenie a čo je najdôležitejšie, chrám má novú krytinu – medený plech. So svojimi spolupracovníkmi pripravuje 80 birmovancov na prijatie sviatosti kresťanskej dospelosti, 40 detí na prvé prijatie Pána Ježiša do srdca a mladých snúbencov na prijatie sviatosti manželstva. Veľmi dôstojne sa lúči so zosnulými v pevnej nádeji na večný život.
Aj keď niekedy nevie, čo skôr, ochotne kedykoľvek vyslúži sviatosť zmierenia. Vďaka transparentnosti hospodárenia s financiami vie povzbudiť veriacich k obete aj na tomto citlivom poli. S úctou sa skláňa k chorým, keď ich pravidelne navštevuje. Jeho najväčšou radosťou je prijímanie nových kresťanov do sv. cirkvi. To, s akou láskou a nehou sa správa k mladým rodičom a krstným rodičom, sa nedá opísať. Vrcholom jeho poslania je slúženie Kristovej obety – sv. omše. Aj keď množstvo miništrantov pred sv. omšou je priveľmi zhovorčivých, vie ich dôrazne upozorniť a ticho sa sústrediť. Každý, kto ho vidí zo svojho miesta a prežíva s ním zázrak premenenia, nesmiernej Kristovej lásky, musí byť vďačný, že máme „správcu božích tajomstiev“.
„Náš duchovný“ má vzácneho priateľa – kňaza Petra z Krížovan. Je radosťou ich pozorovať, ako sa dopĺňajú. Sú to praví bratia v kňazskej službe a je skutočným duchovným zážitkom aspoň raz v mesiaci vidieť a počuť otca Petra. Som presvedčený, že je to aj naopak.
A z čoho je duchovný otec smutný? Nikdy to nahlas nepovedal, ale verím, že z toho, keď ide 10 minút pred sv. omšou a vidí okolo kostola množstvo tých, ktorým sa nechce vojsť do chrámu. Niekedy sa len opýta, či bolo vonku veľa. Veď aj im chce sprostredkovať evanjelium. Určite sa za nich modlí, aby našli odvahu urobiť tých pár krokov cez dvere. Najsmutnejší je, keď vidí otca so svojim veľkým synom pred kostolom. Nuž ale nikoho nenúti ani Pán Boh. Kňaz ich len pozýva na hostinu Baránkovu. Je to vraj problém väčšiny farností na vidieku. V meste je to jednoznačné: buď idem alebo nejdem. Alebo si niekto myslí, že prestátím a prekecaním pri kostole si splnil kresťanskú povinnosť zúčastniť sa v nedeľu na sv. omši? K tomuto problému mal duch. otec homíliu na konci roka, no so „skalnými“ to nepohlo.
Modlime sa ešte viac a vrúcnejšie za nášho duchovného otca, aby mu Pán Ježiš dal zdravia a sily pre jeho zodpovednú službu nám, ktorí sme mu zverení.

František Štofaňák

Tam, kde je náš domov

V tomto krátkom poobhliadnutí vám chcem priblížiť rodinu Hricovú, žijúcu tohto času v Amerike. No aj napriek tomu, cítime jej blízkosť medzi nami, pretože o Víťaz sa stále živo zaujímajú.

Otec Peter Hric zo Štefanoviec ako mládenec spoznal Margitu Jenčovú z Víťaza a zobral si ju za manželku. Prisťahoval sa do Víťaza a založil si tu rodinu. Pán Boh im požehnal dcéru Máriu a syna Štefana. Keď sa otec Peter rozhodol r. 1923 odísť za prácou do Ameriky – ťažko pracovať v pote každodennom, aby zarobil na chlieb – rozlúčil sa s manželkou Margitou, 5-ročnou dcérou Máriou a 3-mesačným synom Štefanom. Prešli dlhé ťažké roky, aby zarobil na cestu pre svoju rodinu. Práca bola nestála, čas neúprosne utekal, ale s Božím požehnaním sa po 14 rokoch doplavili 22. decembra 1937 do Ameriky. Manželka Margita spolu so 14-ročným synom prišli pred Vianocami. Dcéra Mária sa vydala za obchodníka Totta z Čane, preto ostala vo Víťaze. Odcestovali za rodičmi až po 2. svetovej vojne. Otec dal syna Štefana do školy učiť sa anglicky. Doporučovali mu veľa rozprávať s ľuďmi a chodiť na filmy. Veľmi skoro sa naučil reč. Smutno mu bolo za sestrou, za rodnou dedinou Víťaz a dobrým kamarátom o 4 roky starším Štefanom zo susedstva. Ako chlapci sa hrávali a v ťažkých chvíľach si veľmi pomáhali. Štefan sa v Amerike oženil: na jednej svadbe sa zaľúbil do svojej družičky Márie. Ona mu svoje city opätovala. Mária bola milá, dobrosrdečná a pekná Slovenka. Pricestovala s rodičmi v perinke zo Spišských Maťašoviec od Červeného Kláštora, ale detstvo prežila v Amerike. Pán Boh im požehnal tri zdravé deti – syna Laciho a dcéry Štefániu a Marienku.
V roku 1963 prišiel Štefan na prvú návštevu Víťaza. Blízka rodina vymrela, tak mal prianie ísť k svojmu kamarátovi Štefanovi. Otec s mamkou ho prijali. Manželke Márii sa tu veľmi páčilo. Aj ich rodný dom ešte stál, bývala tam rodina Poliščáková. Potom prešlo 32 rokov, keď až v roku 1995 ich deti prišli spolu s rodičmi na návštevu pozrieť rodnú dedinu Víťaz. V Rakúsku si požičali auto a podľa mapy precestovali celé Slovensko. Navštívili pútnické miesto v Levoči a Spišský hrad. Deťom sa na Slovensku veľmi páčilo. Otcov rodný dom už nenašli. Tvrdý režim ho dal zbúrať, hoci bol pevnejší ako remeselný dom. Privítali sme ich u rodičov. Ich prianie bolo ísť cez Vyšný koniec do starého kostola sv. Ondreja. Našli sme tam dosky na kostole a chátrajúci kostol. Veľmi ich to prekvapilo; vysvetľovali, že si máme vážiť históriu a starožitnosti Víťaza. Kamerovali všetko, veď bola tam pokrstená babka Margita a otec Štefan. V tom čase bola rozostavaná fara. Pán Boh požehnal túto myšlienku: fara je postavená a kostol opravený. Keď sme mali rozlúčkové posedenie, prekvapilo ich, že našli vo Víťaze pohostinnosť na úrovni. Pri rozlúčke si dobrí kamaráti stiskom ruky sľubovali, aby sa ich deti navštevovali, aj keď nebudú medzi nami. Keď mi podali ruku, ich prianie bolo: „Helenko, keď budete robiť svadbu Jožkovi, volaj nás.“
Svadba sa blížila, prišli ujo Štefan, dcéra Štefánia, syn Jakub a Ján s priateľkou Šarlot. Po svadbe v nedeľu bola za ich zdravie sv. omša, na ktorej sa zúčastnili. Páčil sa im spev ľudí a kroje. Po sv. omši navštívili farský úrad. Náš kňaz Oliver Székely im ukázal farskú budovu, kde sa im veľmi páčilo. Cez Vyšný koniec sme navštívili opravený kostol sv. Ondreja. V pondelok sme navštívili oddychové centrum Slaná voda. Prešli cez les, ukazovali, rozprávali, kde na pastvinách pásli kravy. Cez Solisko prišli na Košienky, kde sa vypína kríž nad obcou Víťaz. Ich vnuk Ján ich veľmi prekvapil, keď tu so snubným prsteňom požiadal priateľku Šarlot o ruku. Dedo Štefan a mama Štefánia vyronili slzy šťastia a oznamovali telefónom zasnúbenie svojim najbližším. Dedo Štefan plakal, nikdy nemyslel, že ich vnuk sa zasnúbi vo Víťaze tam, kde oni ako chlapci pásli kravy. Tešili sme sa s nimi, opekali sme. Hrali sme futbal mladí proti starším, starší vyhrali. Navštívil nás starosta p. Kovaľ a odovzdal upomienkový dar od Obecného úradu. V bare sme sledovali Majstrovstvá sveta v hokeji, hralo USA – Slovensko. Tipovali sme remízu, čo sa vyplnilo. V utorok odchádzali do rodiska mamičky a do Tatier.
Ich manželstvo je požehnané. Podľa svojich možností s celou rodinou podporujú dobré myšlienky, kostolné stavby, aj Obecný úrad. Sú veľkou oporou a svojím životom príkladom pre svoje deti aj vnúčatá, s radosťou sa u nich schádza celá rodina. Prajeme im do ďalších rokov veľa zdravia a Božích milostí. V tomto roku sa dožívajú 57 rokov spoločného manželstva, ujo Štefan 83 rokov a manželka Mária 78 rokov. Na budúci rok uplynie 70 rokov od ich odchodu do USA. Nech ich požehná Pán Boh v každodennom živote. (Prevzaté zo spomienok oboch rodín a vlastných zážitkov)

Helena S., Víťaz

Stopy zmŕtvychvstania

Sedím v čakárni u zubára. Predo mnou je hora ošúchaných časopisov. A okolo mňa čakajúci ako ja. Každý sa uzavrel do seba. Nepadne ani slovo. Nepokojné dieťa mrnká pri svojej matke.
Zrazu začne jeden starý muž šmátrať v taške, vytiahne vreckovku, urobí na nej uzlík a strčí do nej prsty, vreckovka sa premení na bábiku. Začína žiť, ide k dieťaťu a prihovára sa mu. Najprv sa usmeje dieťa, potom jeho matka. Prehodí sa prvé slovo. Ľudia vychádzajú zo seba, poznávajú jeden druhého. Prejavujú sa stopy zmŕtvychvstania skrze starého človeka a jeho vreckovku, skrze jeho úsmev a vynaliezavosť.
Stopy zmŕtvychvstania môžeme objaviť a prebudiť v čakárni, v autobuse, v škole, na ihrisku, i pri bohoslužbe. Všade, kde si všímame blížneho, prichádza k slovu Ježišova dobrota.

Mária P.

Kríž je znakom spásy

Ježiš Kristus ma vedie na ceste kríža. On trpel prvý. Vedie nás utrpením a chce, aby sme mali život, ktorý nám Boh pripravil vo večnosti. Ježiš a kríž – to je neodlučiteľná láska. Buď ho príjmeme s láskou alebo ho odmietneme.

V našom kostolíku ma najviac upúta kríž, ktorý je na viditeľnom mieste – Ježiš na kríži v životnej veľkosti. Každý človek musí mať v sebe lásku k tomu, ktorý na ňom zomrel. V tomto pôstnom období chodíme na pobožnosť krížové cesty a počúvame, čo náš drahý Ježiš vytrpel. Aj my máme kríže, niektoré sú veľmi ťažké, ale prosme Pána Ježiša, aby nám ich pomáhal niesť. Treba ich len znášať s trpezlivosťou a láskou. Príkladom je naša nebeská Matka Panna Mária, ktorá všetku bolesť prežívala so svojím synom od narodenia až po hrob. Ona vedela, že po ukrutnej smrti príde vzkriesenie. Mária, ty si toľko vytrpela, všetko nám hovoríš vo sv. ruženci, preto tí, ktorí sa ho modlíme, máme nádej, že v poslednej hodine sa prihovoríš u svojho Syna za nás.
Prednedávnom bola akcia jastrab. Šli sme autom, ale stále, keď ideme dvaja alebo traja, berieme ruženec do rúk a  modlíme sa. Práve vtedy sme cestovali a zastavil nás policajt. Keď zbadal, že máme v rukách ruženec a  modlíme sa, zatvoril nám dvere a povedal: „Choďte ďalej.“ Či to nie je záchrana? Policajt mohol nájsť všelijaké chyby, ale Matka Božia nás sprevádzala.
Na tomto svete sú všelijaké trápenia, nešťastia, choroby. Všetko zverme do rúk Sedembolestnej Pane Márii, ktorá so svojím synom Ježišom Kristom najviac vytrpela. Po veľkom utrpení svitlo veľkonočné ráno. Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!

Helena Hudáková, Ovčie

Zabíja choroba a nie hanba

Keď človek počuje slovo rakovina, vybaví sa mu hneď operácia, hospitalizácia na onkológii, ba dokonca koniec života. Medicína tak pokročila, že sa rakovina úspešne lieči, človek prežíva niekoľko rokov. Úspech liečby závisí od toho, v akom štádiu sa nádor diagnostikuje. Ku každej diagnostike prispieva aj sám klient, a to tým, že pozoruje svoje telo, včas vyhľadá zdravotnícku pomoc, nielen vtedy, ak sa cíti zle.

V priebehu štúdia na vysokej škole som sa stretávala s pacientmi rôznych vekových skupín, ktorí trpeli touto zákernou chorobou; niektorí z nich prišli neskoro. Preto som sa rozhodla urobiť prieskum aj v mojej rodnej obci Ovčie, ktorý sa týkal prevencie nádorového ochorenia prsníka. Nádorové ochorenie prsníka patrí k najčastejším nádorom v ženskej populácii, v rebríčku má číslo jeden. Na Slovensku naň ochorie 1680 žien ročne. Úspech liečby závisí od skorej diagnostiky, ku ktorej prispieva sama žena a to tým, že si pravidelne raz mesačne vyšetrí prsníky sama.
Dňa 9. marca 2006 sa v Základnej škole konala prednáška o samovyšetrovaní prsníkov v spolupráci s MUDr. Marekom Paľom. Apeloval na ženy, aby si vyšetrovali prsníky pravidelne raz mesačne, nehanbili sa. Zabíja choroba a nie hanba. Tvrdenia „mám strach, že si nahmatám hrčku“, „nemám čas“ neobstoja.
Preto sa ťa žena pýtam: Máš čas chodiť ku kozmetičke, kaderníčke? Máš čas každé ráno stáť pred zrkadlom a maľovať sa? Vieš, kedy pocítiš strach? Ak v očiach tvojich blízkych uvidíš slzy.
Touto cestou chcem poprosiť ženy, ktoré sa zúčastnili prednášky, aby svoje skúsenosti odovzdali ďalej, ďalším ženám. Informovanosť tiež patrí k úspechu vo výkone zdravotníckeho povolania. Nezabudnite, že 7. apríl je dňom boja proti rakovine.

Anna Bednáriková, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, 4. ročník

Za milovaným Otcom

V nedeľu 2. apríla 2006 si s nesmiernou láskou a úctou pripomenieme úmrtie najväčšieho pápeža našich čias, milovaného Svätého Otca Jána Pavla II.. S veľkou bázňou v týchto pôstnych dňoch beriem do rúk jeho knihu „Moje modlitby“ a nech otvorím na hociktorom mieste a zahĺbim sa do poézie jeho modlitieb, pociťujem niečo nedefinovateľné, nesmierne povznášajúce ducha.

Táto vzácna kniha sa začína krížovou cestou. Texty a meditácie napísal na Veľký piatok r. 1984. Je to modlitba, ktorú nemôžete prerušiť (nedá Vám to) až do 14-eho zastavenia. Keď prídem k poslednému zastaveniu, túžim byť v utrpení ďalej s Pánom Ježišom.
Nádherné myšlienky sú v kapitole „Kríž, naša spása“. Uvediem krátke úryvky: „Otče, prijmi všetkých nás v Kristovom kríži … Kriste, oslov nás jazykom Tvojho kríža. Povedz nám prostredníctvom svojho ukrižovaného tela, aká je nekonečná hodnota našich duší … A za čo môže človek vymeniť svoju dušu? … Ave, Kristov kríž. Všade, kde sa nachádza Tvoj znak … Kristus vydáva svedectvo Veľkej noci … a vydáva svedectvo lásky, ktorá je silou života … Ave, kríž, kdekoľvek sa nachádzaš, na poliach, pri cestách, na miestach, kde ľudia trpia a skonávajú … Na miestach, kde pracujú, študujú, tvoria … Na každom mieste, na hrudi každého muža a ženy, chlapca alebo dievčaťa a v každom ľudskom srdci. Ave, Kristov kríž.“
Je to len malá ukážka z jeho knihy modlitieb. Je ako mobil, ktorým si zavolám, keď ju otvorím. Sú tam ďalej nesmierne krásne vyznania Panne Márii, veď on bol „Totus Tuus“. S otcovskou nehou oslovuje mladých, modlí sa za pokoj, prosí za rodiny, modlí sa za národy, prosí o jednotu.
„Ó, Mária, zornička nového sveta, Matka živých, zverujem Ti problematiku života. Pozri, ó, Matka, na nesmierny počet dietok, ktoré sa nesmú narodiť, chudobných, ktorým je ťažko žiť, na mužov a ženy, ktoré sú obeťami neľudského násilia, starých a chorých usmrtených ľahostajnosťou alebo z údajného súcitu. Daj, aby Tí, ktorí veria v Tvojho Syna, vedeli zvestovať s otvorenosťou a láskou ľuďom našej doby evanjelium života. Vypros im milosť, aby ho prijímali vždy ako nový dar …“
V spomienkach ho vidím na stretnutiach, na ktorých som mal milosť byť. Bratislava Vajnory, Košice, Levoča, Rožňava a potom kľačím pri mieste jeho posledného odpočinku v krypte chrámu sv. Petra v Ríme. Milovaný Ján Pavol Veľký, milujúci krajinu pod Tatrami a jej obyvateľov, oroduj za nás!

S úctou jeden z nich.