Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!

Prežívame pôstnu dobu. Zamýšľame sa nad jeho Ježišovým mladým životom, čo od svojho detstva prežil. On sa pre celé ľudstvo na svete dal trýzniť, aby nám dokázal, akú má lásku k nám; bol doráňaný piatimi ranami, trpel. Jeho pot a krv tiekli na zem, nevzdal sa, aj keď sa mu vysmievali. To všetko znášal s pokorou, lebo nás miluje.

Aké bolo jeho srdce? Samá láska. Aký bôľ prežívala Jeho Matka Panna Mária, keď videla svojho jediného syna, pribitého za živa na kríži. Srdce jej pukalo od žiaľu. A my cítime s ním? Aby sme boli lepší k blížnemu, aby sme urobili Ježišovi radosť, aby nadarmo netrpel.
V tomto mesiaci bol sviatok sv. Jozefa. Chodili sme na deväť dňovú pobožnosť a prosili sme ho, aby ochraňoval nás a naše rodiny. Ďakujeme mu, že bol pestúnom Pána Ježiša, že sa staral oňho. Chodievame na krížovú cestu, aby sme prejavili úctu a lásku Ježišovi. On trikrát padol a trikrát vstal. Šimon mu pomohol niesť kríž, Veronika mu podala ručník. On jej dal ako odmenu vtlačenú tvár na ručníku. Ženy plakali, on im hovoril: „Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Vydržal do konca. Zomrel a tretieho dňa vstal z mŕtvych, ako predpovedal.
V televízii vidíme záplavy, strechy spadnuté z domov a iné katastrofy. Nebeský Otec nám pripomína: „Kajajte sa!“ Modlime sa za svojich zosnulých i za tých, na ktorých si nikto nespomenie. Sv. Jozef, oroduj za nás!

Mária Tobiášová, Ovčie

Rozhovor s vdp. Antonom Srholcom

26. marca zavítal do našej farnosti vdp. Anton Srholec. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor.

1. Čo Vás priviedlo do našej farnosti?
Už 45 rokov chodievam do Ovčia a do Víťaza. Zakaždým je to návšteva môjho priateľa z väzenia Štefana Balogu z Ovčia. Boli sme spolu vo väzení, spolu sme sa modlievali a snívali o tom, že raz budeme slobodní. Priateľstvo trvá a je tak ukuté, že trvá aj cez hranice tzv. smrti – on nás už opustil, jeho deti našli vo mne priateľa a ja v nich. Vďaka tejto rodine som sa dostal do Ovčia. Potom tuná z Víťaza som bol vo väzení s pánom Jánom Blizmanom. To sú priateľstvá ukuté nielen pod tlakom veľkého odlúčenia, izolácie, deprivácie a komunistických trestov, ale ešte aj tam bolo pozitívne to, čo nás hrialo – spoločná viera v dobro, v lásku, v pravdu, v spravodlivosť.
2. Odkiaľ pochádzate a kde pôsobíte?
Ja pochádzam z druhého konca republiky zo Skalice, Je to staré kráľovské mesto. Pochádzam z chudobnej rodiny, bolo nás sedem detí. Študoval som v Šaštíne u saleziánov. Tam som vstúpil do rehole. Ako študenta a ešte len kandidáta na teológiu ma hneď po maturite zatvorili za to, že som odmietol vstúpiť do už komunistami riadeného seminára a chcel som utiecť za hranice. Za to som dostal 12 rokov väzenia. 10 rokov som si odsedel – tam so stretol práve týchto vzácnych ľudí, s ktorými som nadviazal priateľstvo.
Teraz žijem v Bratislave ako dôchodca. Mám už 77 rokov. Venujem sa v dobe, keď sa nám zopsul život a v mestách v bytoch majú ľudia psov a starajú sa o psov, tak ja sa starám o skupinu bezdomovcov. Nazýva sa to resocializačná komunita a má dva stupne: tí, čo k nám chodia z ulice – dostanú u nás jedlo, oblečenie, osprchujeme ich, očistíme, prípadne im urobíme dezinsekciu. Majú u nás spoločenstvo. Zafajčia si a niekedy sa pomodlíme a zaspievame. Máme veľmi pekné pesničky upravené pre nás bezdomovcov. Druhí, asi 60-ti, bývajú pod našou strechou, sú ako moja veľká komunita. Je to niečo ako pokus urobiť rehoľu, ktorá žije v inom, v zmenenom svete, rehoľu, ktorá nemá písané pravidlá, ale zachováva až príliš horlivo staré čnosti. Sme takí chudobní, že niekedy nemáme ani na cigarety. Sú to samí chlapi a ja som mal strach, že tam bude problém so ženami. Je to pokus o taký postmoderný vzor rehoľného života, kde pod jednou strechou v skromných podmienkach žijú všelijakí ranení, chorí, opustení a frustrovaní muži. My nemáme nijakú inštitúciu, nijakú organizáciu, nijaké upratovanie, všetko si robíme sami a žijeme a prežívame v skromných podmienkach. Je to taký môj dar veľkému mestu, kde tento fenomén marginalizovných ľudí rastie, starám sa o nich, aby neboli na uliciach. Keď sú títo ľudia bez dozoru a bez toho základného, čo človek potrebuje na prežitie, tak sa často už v zúfalej situácii uchýlia k novým formám teroru a násilia – ku krádežiam, prepadaniu a ohrozovaniu druhých ľudí, znečisťovaniu prostredia a podobne. U nás je to spojené s výchovou.Takže je to taká služba tomuto mestu.
Každý týždeň tam mám sv. omšu. Väčšinou k nám chodia naši rómski chlapci a dievčatá. Medzi bezdomovcami je viac nábožných ako medzi milionármi. Bezdomovci sú menším nebezpečenstvom pre našu spoločnosť ako milionári alebo veľkí zbohatlíci; bezdomovci žijú ako myšičky jednoducho a skromne, neohrozujú a uskromnia sa. Aspoň podľa toho, ako ich vidím ja, ako žijú u mňa; kým veľmi bohatí ľudia rozhadzujú, ničia, devastujú, sú proti ekológii, ekonómii a aj proti Pánu Bohu.

(pokračovanie v ďalšom čísle)

Reality šou alebo ako začal človek predávať seba samého …

1. Komu slúžia médiá?
Keď bežala v rádiu diskusia na tému psychodopadu reality šou v médiách na človeka, bol katolícky kňaz a riaditeľ Tlačovej konferencie KBS Jozef Kováčik väčšinou poslucháčmi napádaný ako osoba i ako predstaviteľ Cirkvi a zástanca staromódnych hodnôt.

Ak sa Slovensko pokladá za kresťanskú krajinu, tak sa nepochybne s vierou ľudí niečo deje a posúva vlažným, svetským, nesprávnym smerom bez Božieho svetla. A nejde tu len o otázku viery, ale i o kvalitu umenia a kultúry u nás vôbec. Postrehli to aj naši kvalitnejší umelci a, samozrejme, tieto novodobé, umelo vyrobené „celebrity“ neberú vôbec vážne.
Nie je to vhodný trend ani pre život mladých ľudí. Vidia svojich rodičov ťažko a čestne pracovať v rôznych podnikoch za pár korún, ktoré vystačia sotva na dva šeky a pokladajú ich nie za „celebrity“, ale s prepáčením za chudákov, ktorí si nevedia zariadiť život. Ironicky zhadzujú slovami svojho otca či matku za ich čestný život, ktorí si oni takto čestne, ten svoj, ani zďaleka nepredstavujú. “Celebritou“ sa v našej spoločnosti môže stať prakticky i človek, ktorý pre túto spoločnosť nič poriadne ešte ani neurobil. Je to cesta široká, lákavá a hlavne nenáročná, čím si mladého človeka získava takmer okamžite a preto je samozrejme i nebezpečná.
Riaditeľ Radošínskeho naivného divadla Štefan Štepka sa vyjadril na túto tému takto: „Je mi ľúto človeka, zvlášť mladého, že jeho duša je hladná po hodnotách a niet kultúry, čo by nasýtila.“
Vzniknutý problém aj on dobre vidí v tom, že proti sebe tu stoja ľudská mravná hodnota a krása a finančný zisk televíznych spoločností. Rozhodne každý z nás tým, čo do svojej obývačky cez TV vpustí alebo nie. Kresťan nemá plávať po prúde masovosti, má byť „vlnolamom“. Kresťania nikdy neponechali svet svojmu osudu.

2. Ľudská osobnosť
Moderná spoločnosť takmer všetko považuje za vykonateľné a preto často pri výsledkoch zostáva bezradná, pribúdajú poradne pre duševne smutných ľudí. Viera dáva človeku správnu silu a chuť žiť vo svete v Božom svetle, vnášať svetlo do všedných dní sveta, ktorý Boha väčšinou ignoruje. Potrebujeme katechézu, ktorá naučí mladých ľudí obstáť verne, vo svetle klamlivých reklám, na pravej ceste. Mladých ľudí, čo sa budú oduševnene hlásiť ku svojej katolíckej totožnosti a svojimi talentami vytvárať kultúru, čo je hodnotná a nasýti.
Ján Pavol II. tvrdil: „Od Cirkvi sa vyžaduje, aby vliala do žíl ľudskej spoločnosti večnú životnú a božskú silu evanjelia.“ Vidíme všetci, že sa je čoho báť. Človek, čo sa nebojí Boha, je schopný všetkého, nič ho nezastaví pred konaním zla.Vidina veľkých peňazí vedie človeka k tomu, že je schopný predať seba samého. Český psychológ Max Kašparů hovorí: „K radosti ľudskej duše prirodzene patrí poriadok. Ten súvisí s hľadaním Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti, lebo všetko ostatné sa nám potom pridá. Vrátane zdravého rozumu. Lebo sme svedkami opaku:
volič komunistov
slobodne podniká,
otec darebáka
obviňuje učiteľa,
zástankyňa práv zvierat
ide na potrat,
laik poučuje odborníka,
zločinec kritizuje zákony,
ateista túži po svadobnom obrade v kostole,
katolík sa riadi horoskopom,
vreckový zlodej sedí
vo väzení,
kým miliónový „tunelár“
si užíva slobodu,
odporca Cirkvi chodí
na polnočnú,
cap robí záhradníka,
svet sa ešte točí,
ale zdraví rozum stojí.“
A tak je to i s reality šou: pár ľudí sa finančne „nabalí“, ale kto spočíta škody na duši spoločnosti? Žaba na dne studne je presvedčená, že nebo nie je väčšie ako prikrývka hrnca, ale my nemáme obzor „žiab“ 21. stor. Sme viac. Sme pokrstení. My vieme, že nebo je viac. My to vieme a sme zodpovední.
„Verím v Krista a verím, že 800 miliónov kresťanov na svete dokáže obnoviť tvár tejto zeme.“ (H. Boll)

Spracoval a preložil: ThDr. Juraj Spuchľák, PhD.

Sluha Malchus

Kajfáš, najväčší kňaz, mal dôverného urasteného sluhu, ktorý bol pyšný a domýšľavý. Rodák zo Svätého mesta, mal asi tridsať rokov. Syn chrámového strážcu, miláčik žien, ktorého sa báli aj Leviti, namýšľal si, že je pánom Jeruzalema a určený na veľké veci.

Malchus (vladár), vlastným menom Ezechiáš, chystal sa lapiť vodcu heretickej bandy, falošného Mesiáša, ktorý prišiel z Galiley s ozbrojencami, aby zboril chrám a pomohol ľudovému hnutiu v Jeruzaleme. Keď sa Malchus dozvedel, že vo štvrtok večer mali chytiť Mesiáša, chcel byť v čele oddielu, ktorý ho pôjde zadržať. Zozbieral si ozbrojenú tlupu nemilosrdných vzbúrencov, mazaných rôznymi masťami. Odovzdal štyri lampy najmladším a zahalil sa do plášťa. Keď sa otvorili dvere a objavil sa Judáš, Malchus sa ho spýtal: „Môžeme ísť?“ Judáš prikývol rukou, v ktorej držal chlieb. Blízko Olivetskej hory Judáš zastal a povedal: „Nikto nech sa ho nedotkne. Ja prvý položím naňho ruku a pobozkám ho na ústa. Teraz sa začal odvíjať zradcov plán. Judáš hneď spoznal Ježiša a pobozkal ho. Tlupa ozbrojencov sa zbehla a obkolesila Ježiša. Prefíkaný Malchus zdrapil Pána za ruku, aby ho mohli zviazať. V tom okamihu sa z hmly vynorila postava muža, ktorý vytiahol spod plášťa dýku, priložil ju k Malchusovej hlave a odrezal mu pravé ucho. Ježiš natiahol ruku k lícu a zdalo sa, akoby Malchusa hladil. V tom sa krv zastavila, bolesť zmizla a rana sa mu zacelila. Malchus hmatajúc zodvihol ucho a zmizol. Nešťastník nebol pri procese, ani pri odsúdení, ale ani pri triumfe svojich pánov nad nevinným Baránkom.
Po Veľkej noci si spomenul Najvyšší kňaz na Malchusa a dal ho hľadať. Nikto ho však nevidel, ani nič o ňom nepočul. Samotou trýznený Malchus premýšľal, ako sa pomstiť tomu, ktorý ho takto ponížil. Myšlienkami blúdil, prečo sa Judáš obesil? Konečne sa odhodlal vyjsť von, no nenávisť ho stále bičovala. Odrezanie ucha bolo v istých krajoch hanebným trestom. Otec mu už nežil, matka bola chudobná a úspory, ktoré mal, sa mu rýchlo minuli. Pretože bol poznačený, do práce ho zobrať nikto nechcel. Tak sa stal pyšný Malchus jedným z povaľačov, ktorý potulujúc sa po Svätom meste obťažoval ľudí. Ucho si už nezakrýval, aby sa ľudom uľútostil, rozprával im vymyslené historky, že prívržencov Mesiáša bolo viac ako sto, všetko ozbrojení. Sám ich niekoľko zabil, ale nakoľko Ježiš bol čarodejník, všetkých vzkriesil a umožnil im útek.
Peter posilnený Duchom Svätým vkročil do Jeruzalema, hovoril o svojom Majstrovi a vysvetľoval s učeníkmi o opľúvaní, bičovaní a ukrižovaní. Malchus za ním sliedil. Keď Peter kázal, postavil sa pred neho a uprene sa pozeral. Keď Petra s Jánom uväznili, veril, že ho odsúdia na ukameňovanie a že si bude môcť hodiť kameňom. Ale Peter bol z väzenia zázračne oslobodený; to sa už Malchus nevedel uspokojiť. Jeho trpký objekt tak veľkej nenávisti zmizol z dohľadu. Vyhľadal Petrov dom a deň a noc ho pozoroval a strážil. Keď zbadal Petra, ukazoval mu na spánky. Lenže Peter ho neporozumel a dal mu nejaké drobné. To Malchusa tak rozhnevalo, že mu mince hodil do tváre. Súcitní Židia vyzývali Malchusa, aby sa zmieril s údelom a nechal všetko tak.
Roky sa míňali, obaja zostarli. Túžba po pomste neochabla, ba naopak. No Peter zmizol a tulák nevedel, kde ho má hľadať. Dopočul sa od viacerých svedkov, ktorí ho videli účinkovať v Ríme. Túžbou hnaný za svojím cieľom nalodil sa a dorazil v jedno májové ráno do Ostie. Odtiaľ putoval pešo do Ríma.
Prešlo 35 rokov od nešťastnej noci a písal sa 817. rok rímskej vlády. Už šedivý zhrbený Malchus nepripomínal hrdého veľkňazovho sluhu. Teraz prišiel vytúžený cieľ. Nero sa rozhodol, že dá vykynožiť všetkých kresťanov. Zatkli aj vodcov. Peter mal byť ukrižovaný a Pavol sťatý. Dni a noci sa potuloval Malchus okolo väzenia. V jedno júlové ráno viedli vojaci zviazaného Petra, za nimi na voze viezli dubový kríž. „Ach, to je úľava,“ pomyslel si. Malý sprievod sa poberal k vatikánskemu lesíku. V tom Malchus podišiel bližšie. „Poznáš ma?“ Peter mlčal. „Nepamätáš sa na Malchusa? Kvôli tebe som ľuďom na posmech. Roky čakám na tento deň.“ „Máš pravdu, v tú noc som sa veľmi previnil. Aj Majster mi to vyčítal. Ja o chvíľu budem pri svojom učiteľovi. Odpusť mi, prosím ťa.“ Stotník, ktorý sa pozeral na tento rozhovor podišiel bližšie. Videl, ako si odsúdený pred neznámym kľaká. „Kto si?“, zdrapne Malchusa. „Zaiste budeš jedným z nich.“ „Ja k nim nepatrím, ja nie som kresťan.“ „Chyťte ho a zviažte“, káže stotník. „Keď budeme hotoví, dovedieme ho pred súd. Zaiste je otrok alebo zlodej, má odrezané ucho. Odrežem mu aj druhé, aspoň uvidíme, ako sa bude škeriť ten smradľavý Žid.“ Malchus sa nechcel vzdialiť od kríža, na ktorom Peter dvíhal hlavu visiacu nadol. Vojak ho chytil. Otrhaný muž bežal smerom k lesíku. V tom sa potkol a spadol. Jeden z vojakov sa naň vrhol a odrezal mu druhé ucho. Krv pomaly stekala po líci pomstiteľa. A život zhasínal, život nenávisti.
Až tak ďaleko od svojej vlasti zomrel Kajfášov sluha, hnaný pomstou, nazývaný Malchus.

spracoval Ján Jenča

Kto bol Ján Pavol II.?

Človek plný Boha;
človek plný milosti, milosrdenstva;
človek plný lásky;
človek spolupracujúci s utrpením a preto schopný
prijímať trpiacich;
človek citlivo vnímajúci sociálnu problematiku
iného človeka;
človek obranca života;
človek milujúci iného až do krajnosti, do krajnosti
odpustenia tomu, kto ho chcel pripraviť o život;
človek, ktorý bol neúnavným zástancom pokoja
medzi jednotlivcami a národmi;
človek, ktorý obetoval seba, aby zachránil iných.
Človek, ktorý dal svoj život, ako to videl
u svojho Majstra Ježiša Krista.
Človek, ktorý bol naozaj dôstojným zástupcom
Ježiša Krista na zemi,
apoštol, ktorý Krista nielen ohlasoval, ale aj sám žil.

Daniel Dian

Veľkonočný odkaz Jána Pavla II.

Pri svojej druhej návšteve rímskej farnosti v nedeľu 26. marca, Benedikt XVI. pripomenul jadro hlásania evanjelia, ktoré rozpracoval vo svojej encyklike DEUS CARITAS EST – že kresťanská viera nie je ideológiou, ale stretnutím s osobou, s Kristom.

V novom kostole amerického architekta Richarda Meiera v podobe plachetnice v Tor Tre Teste na predmestí Ríma Svätý Otec v homílii povedal: „Dnes, ako vtedy, nám evanjelista pripomína, že jediným znamením je Ježiš vyvýšený na kríž: zomrelý a vzkriesený Ježiš je absolútne dostačujúcim znamením. V ňom môžeme pochopiť pravdu života a dosiahnuť spásu. To je ústredné posolstvo Cirkvi, ktoré po stáročia zostalo stále nezmenené. Kresťanská viera nie je teológiou, ale osobným stretnutím s Bohom. Z tejto skúsenosti, ktorá je osobná a komunitná, vyviera nový spôsob myslenia a konania. Začína sa – ako to dosvedčujú svätci – láskou preniknutý život. Toto tajomstvo vystupuje vo farnosti, ktorá je zasvätená milosrdnému Bohu Otcovi, zvlášť výrazne.“
„Keď premýšľam o Pánovom milosrdenstve, ktoré sa úplne a definitívne zjavilo v tajomstve kríža, prichádza mi na myseľ text, ktorý pripravil pápež Ján Pavol II. pre svoje stretnutie s veriacimi 3. apríla, na Veľkonočnú nedeľu minulého roka, ktorý už nemohol predniesť, pretože v predvečer tohto sviatku odišiel k Pánovi:
„Nech vzkriesený Pán dá ľudstvu, ktoré sa občas zdá byť stratené a ovládané mocou zla, egoizmu a strachu, dar svojej lásky – lásky, ktorá odpúšťa, zmieruje a otvára dušu nádeji. Je to láska, ktorá obracia srdcia a dáva pokoj. Ako veľmi svet potrebuje pochopiť a prijať Božie milosrdenstvo!“

– re –

Krížová cesta

Pôstne obdobie je aj časom pripomenutia si Ježišovho umučenia a smrti. Jednou z možností ako si Jeho utrpenie priblížiť je pobožnosť krížovej cesty.
Krížová cesta má pôvod na miestach, kde Pán Ježiš dobrovoľne trpel, počnúc od Kajfášovho a Pilátovho domu až po Kalváriu a hrob, kde Ježiša pochovali. Už od začiatku prichádzali na tieto miesta Ježišovi nasledovníci, aby si pripomenuli dejiny našej spásy. Neskoršie tu vznikali kaplnky i chrámy, ktoré pripomínali tieto tajomstvá. Dnes nenájdeme katolícky kostol a väčšiu kaplnku bez krížovej cesty. Aj na pútnických miestach i vo voľnej prírode stoja samostatné zastavenia, ktoré znázorňujú pôvodnú bolestnú cestu Ježišovu.
Pobožnosť krížovej cesty neprináša len pohľad do minulosti, ale dotýka sa prítomnosti a dáva perspektívu do budúcnosti. V jednom modernom kostole postavili veľký oltárny kríž. Nie však klasicky. Tento kríž zhotovili zo všetkých nástrojov, ktorými sa ubližuje, raní a zabíja človek, pod ktorými človek plače a zomiera. Tento kríž je pozváraný a pozbíjaní z pušiek, granátov, nábojov, heliem, z bičov a revolverov, z pancierových pästí a kanónových rúr. Tento symbol utrpenia vyjadruje bez veľkých slov realitu každodenného života, ktorá nie je vzdialená od našich ľudských životov.
Cez jednotlivé tajomstvá prvej krížovej cesty môžeme cez postavy Piláta, plačúcich žien, Šimona, Veroniky, vojakov, davu, bolestnej Márie i ustráchaného Jozefa z Arimatey vidieť život okolo seba, jednotlivých ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu v dennom kolotoči, ba môžeme tam vidieť i seba. V akej úlohe – to by sme si samozrejme mali najlepšie odpovedať sami.
Nezabúdajme, že tá prvá jeruzalemská, originálna krížová cesta viedla k jasu Veľkonočnej nedele. Táto skutočnosť nás nemôže nikdy viesť k rezignácií a pesimizmu. Aj naša životná cestá, plná problémov a ťažkostí, musí byť prežiarená nádejou, ktorú nám ponúka On sám: „A ja, až budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).

duchovný otec

Stalo sa:

– aj v tomto roku sme sa zúčastnili už na 2. valentínskej púti v Krížovanoch (12. 2.), kde sme sa stretli s biskupom Boberom, ktorý poukázal na čistú lásku Boha k ľuďom a vyzval mladých k takejto zodpovednej a čistej láske.
– 18. februára sa uskutočnil koncert Jiřího Zmožka a jeho priateľov. Jeho piesne oslovili deti aj dospelých. Ich piesne len potvrdzovali pravidlo: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“
– 25. februára sa birmovanci opäť dali dokopy a tanečnou zábavou zavŕšili fašiangový čas. Na tanečnú zábavu bolo možné prísť iba v šatách a oblekoch.  

Trampoty v manželstve

Poklad viery, nádeje, pokoja a lásky máme v hlinených nádobách. A preto bývame veľmi krehkí. Uvedomme si, aký vzácny a prepotrebný poklad je dobré manželstvo! Dobre počúvajme: „Beriem si Ťa za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že Ti budem verným manželom a že Ťa nikdy neopus­tím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že Ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
III. Môže byť manželstvo hrobom lásky?
Poklad viery, nádeje, pokoja a lásky máme v hlinených nádobách. A preto bývame veľmi krehkí. Uvedomme si, aký vzácny a prepotrebný poklad je dobré manželstvo! Dobre počúvajme: „Beriem si Ťa za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že Ti budem verným manželom a že Ťa nikdy neopus­tím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že Ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Takto odriekajú novomanželia manželskú prísahu v kostole pri cirkevnom sobáši. Je to zaiste záväzok veľmi náročný a z oboch strán zodpovedný. Vzhľadom na množstvo manželstiev, ktoré stroskotajú, vyzerá až príliš náročný.
A prečo tak často stroskotajú? Zjednodušene by sa dalo povedať: preto, že tí dvaja sú pred sobášom príliš málo kritickí a po sobáši zasa až príliš kritickí, a to skoro na všetko. Je to preto, že pred sobášom im nikto nepovedal, že láska je skutočné umenie a  musia sa mu učiť už pred manželstvom počas známosti a potom po celý svoj spoločný manželský život.
S prvým krokom lásky – zamilovanosťou – to ide ešte dosť ľahko. Je to vzplanutie dosť mohutné, ale zároveň aj slepé ako práve vyliahnuté mačiatko. Zamilovanosť je bezstarostná ako každé mláďa, o nič sa nestará, na nič sa neobzerá, len sa hrá. Lenže mláďatkom je len kratučké obdobie života. Nemôže ním zostať po celý život. V prvej našej úvahe sa podotklo, že k dozretiu v láske má dôjsť ešte počas známosti. To preto, aby sa tí dvaja mohli rozísť, keby sa ukázalo, že jeden alebo druhý nie je schopný obetovať sa alebo nie je schopný hlbšieho vzťahu.
Lebo keď slepé mačiatka začnú vidieť, uvidia na partnerovi aj jeho chyby. Sú schopné pokojne zvážiť a vyskúšať, či tie chyby budú po celý svoj život tolerovať, pretože sú väčšinou dobrými vlastnosťami partnera. Už počas známosti sa treba učiť láske, ktorá radšej dáva, ako berie, láske, ktorá vie zavše povedať „Ďakujem!“, láske, ktorá vie odpúšťať, láske, ktorá je trpezlivá a vie poskytnúť druhému čas a priestor na takéto dozretie. A až po takomto vyzretí je namieste potvrdiť tento vzťah po dobrom uvážení verejne – uzavretím sviatostného manželstva.
Prekážkou sobáša popri iných nie je len duševná choroba alebo zdravotno-telesná chyba, ale aj osobná nezrelosť, nedospelosť. Keď to mladí nerešpektujú a namiesto toho, aby poriadne zapracovali na svojej sebavýchove, hrnú sa predčasne a rýchlo do manželstva, potom na to kruto doplácajú. Manželstvo nie je hračkou pre nezodpovedných a nezrelých „výrastkov“ a ani pre nedospelé a naivné „skoroslečny“. Pre tých je manželstvo bez serióznej a zodpovednej prípravy na manželstvo skutočne „hrobom lásky“. Ako vidíme, nikdy nezlyháva sviatosť, ale človek, ktorý je nepripravený prijať ju. Toto všetko nie je potrebné vysvetľovať tým mladým, ktorí vyrástli v dobrej rodine, v dobrom rodinnom spoločenstve, tam, kde rodina stála nielen na láske, ale aj na viere a nádeji, na všetkých troch skutočne božských cnostiach. Tak to počujú snúbenci, ktorí sú zodpovedne pripravova­ní počas snúbeneckej prípravy a nakoniec to počujú znova v kostole z úst kňaza pri cirkevnom sobáši.
Schopnosť viery v partnera spočíva vo viere v Boha Stvoriteľa, ktorý človeka urobil mužom a ženou. V tom spočíva aj vzájomná úcta muža k žene a ženy k mužovi. Schopnosť nádeje spočíva v dôvere, že životný partner sa nechá viesť darmi Ducha Svätého, že bude dozrievať do stále väčšej plnosti ducha a že bude celý život spolupracovať s Božím duchom. Schop­nosť lásky spočíva v stálom kultivovaní nežnosti a jemnosti prejavovania pozitívnych citov. Milovať niekoho znamená poskytnúť mu plnú dôveru, čo znamená naplno mu uveriť.
Uzavrieť manželstvo, to nemôže byť náhoda, je to ako „štart veľkej hry“, ktorá má svoje jasné a zodpovedné pravidlá. Nepoznať ich sa nevypláca. Ešte viac sa nevypláca „švindľovanie“ a špekulácia. Milenka sa má stať manželkou a milenec manželom. Veno, ktoré si mladí priniesli do svojho manželstva z domova, to je to, čo doma odpozorovali: zvyky, návyky, aj zlozvyky. Chtiac-nechtiac každý preberá spôsoby a konanie svojich rodičov aj celej rodiny, teda dobré, aj zlé. Tomu sa nedá vyhnúť, ani zabrániť. Ale zlé návyky treba strážiť a dobré rozvíjať.
Novomanželia sú „učňami“ manželstva. Kým spolu ešte chodili – mali známosť, stačilo na prekonanie ťažkostí privierať oči – slepá láska. Teraz je potrebné pri­dať k obetujúcej sa láske aj rozum a vôľu. Keď po svadbe manželka vyčíta manželovi, že ju už nemá dostatočne rád, je to konanie rovnako detinské, ako keby mu vyčítala, že nemá dosť modré oči ako predtým. Je treba urobiť oveľa viac než len vyčítať. Aby sa manželstvo dobre vyvíjalo, je potrebné kultivovať manželskú lásku, upevňovať vieru v druhého, stáť pevne v nádeji, že obojstranná snaha prinesie vytúžený výsledok – pohodu domova pre oboch manželov a pre ich deti.
A že toto kresťanské šľachtiteľské úsilie prináša výsledky, potvrdzujú aj štatistiky. Udávajú, že medzi neveriacimi sa rozvádza každé druhé manžels­tvo, medzi vlažnými kresťanmi každé tretie. Medzi skutočne a opravdivo veriacimi kresťanmi sa rozvádza až každý päťdesiaty pár, iba dve percentá.
Kristus by nebol ustanovil sviatosť manželstva, keby to bol „hrob lásky“. Kristus je pre život v láske. Kristus je pre život v hojnosti. Poďme sa od neho, brat, sestra, učiť žiť. Nechajme mu priestor v našich životoch, nechajme mu priestor a čas v našich rodinách, dajme mu šancu, aby nás formoval a viedol naše kroky za Ním a k sebe navzájom.

MUDr. Vaščák Blažej

MILÉ DETI!

Stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Chrumka je chorá, ale na všetkých myslí a pozdravuje vás. Tak na ňu myslíte aj vy, aby sa vám skoro prihovorila. Preto vám teraz píšem ja – Eva v.z. Viete, čo to znamená? No predsa v zastúpení.
Mám pre vás jednu rozprávku, ktorá je o radosti a smútku. Sú našimi každodennými spoločníkmi. A na záver ako vždy úlohu. Tak vám prajem príjemné čítanie.

Rozprávka o radostnom smútku
Bola raz radosť – a bol i smútok. Objavili sa akosi naraz. Pozreli na seba. Najprv opatrne, tichučko. Potom smelšie. „Ó, akú máš krásne usmiatu tvár!“ – povedal smútok radosti. „Ách, aká priezračná slza steká po tvojej tvári!“ – tichučko zašepkala radosť.
V tom neďaleko prechádzal zamyslený človek. Radosť a smútok vhupli do jeho srdca. Človek sa zastavil. Pocítil zvláštnu bolesť, pri ktorej sa usmieval. Inokedy zase zacítil radosť – a na tvári sa mu objavila priezračná slza. Človek bol rád. Tak trochu prenikol do tajomstva života – tu na zemi, kde radosť pláva na malej bielej plachetnici po krištáľovom jazierku sĺz.
A je im spolu dobre …