Flirtovanie a zvrátenosť

Prelietavá predstava medzi osobami mužského a ženského pohlavia bez úprimného úmyslu uzavrieť manželstvo sú len akési bezduché vrtochy či preludy priateľstva. Takéto priateľstvo je len pochabosť tela, ktorá už vyúsťuje do hriechu telesného, podvádza jedného z partnerov a popiera Boha.

Boh stvoril muža a ženu pre život a Ježiš tento zväzok povýšil na sviatosť manželskú. Človek pohlcovaný okolnosťami každodenného života stále hľadá a chce nájsť niečo nové, nepoznané. Nezrelým a slabším povahám sa mnoho ráz zdá, že medzi tými prejavmi vzájomnej lásky, ktorej sa im dostáva, už nemôžu nič nové očakávať a ich vzťah sa stáva nedokonalý, ba je len prekážkou. Na rad prichádza nedôvera, žiarlivosť, nepokoj duše a nakoniec nenávisť.
Čo robiť? Pýta sa často takýto človek sám seba. Lásku rozdávať neviem a prijať ju, je mi ešte ťažšie. Je vôbec možné z takejto situácie nájsť východisko? Začína to tým, že si chcem len trochu zaflirtovať. Potom málo užiť, veď ďaleko nezájdem. Človek klame sám seba. Tento navonok neškodný plamienok sa premení na ničivý živel, ktorý krotiť je veľmi ťažké. Srdce je zachvátené vášňou. Plány a predsavzatia sa razom premenia na dym a popol. Ako ťažko je vyhrabať sa z nerestného života a začať žiť životom človeka – kresťana. Pretože človek „uštipnutý“ zamilovaním sa z tejto vášne veľmi ťažko uzdraví, ak žije v blízkosti toho, ktorý ten jed už v sebe má. Zmena miesta je veľmi prospešná k utíšeniu ohňa a nepokoja, či pochádza zo zamilovania alebo z utrpenia.
Dá sa vzdialiť od takejto situácie? Je treba vylúčiť rozhovor s tým, čo mi trápi dušu a trhá srdce. Veď stretávania neprinášajú nič osožné a poškuľovania, úsmevy či flirty tento oheň len rozdúchavajú.
Ľuďom, ktorí uviazli v týchto sieťach, nech je svedectvo sv. Márie Magdalény. Hriešnice Magdalény, ktorú nám dal Kristus za vzor – vzor toho, ako sa dá oslobodiť od hriechu a stať sa svätým. Kristus sa predovšetkým stýkal s hriešnikmi, aby nám dal najavo, ako mu na každom z nás záleží. Pretni, Pane, nite nečistého života v tejto dobe, kde slušnosť a pravda už nemajú miesto. Manželstvo, láska, tolerancia stávajú sa výsmechom modernej doby, doby veľkého pokroku.
Život na skúšku. Homosexuálne a lesbické manželstvá. Klonovanie či vraždy nenarodených detí. To všetko súvisí s dobou, ktorá tu už bola zhruba pred štyritisíc rokmi za čias Abraháma. Lot, ktorý so svojou rodinou práve žil v jednom z týchto miest v Sodome (homosexualita). „Keď dvaja anjeli došli do Sodomy, Lot sedel v bráne Sodomy. Ale skôr, ako si ľahli, mužovia mesta Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, vyvolali Lota a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!“ (Gn 19,1,4-5)
Zvláštna láska. Láska, ktorá odporuje Bohu a jeho zákonom. Láska, ktorá nemá nič spoločné so šťastím a už vonkoncom nie s pokojom duše.

Ján Jenča

Predmanželská istota

Svätosť a čistota je výslednicou dvoch zložiek: Božej milosti a ľudskej spolupráce
Dlho som hľadala slová, ktoré by začali vhodne opisovať tému verejnú priam spoločensky akceptovanú, no zároveň odsudzovanú, nábožensky amorálnu až povrchne tabuizovanú. Reč je o akomsi prechodnom pobyte a spoločnom nažívaní pred manželstvom, teda o nadmernej partnerskej istote v oblasti osobných predmanželských „rodinkárskych“ a sexuálnych aktivít mladých párov.
Každý z nás túži po láske, každý túži lásku dostávať, ona sama túži byť opätovaná. Nepozná čas, vek, prekážky či zábrany, ak je pravá, no sama láska je svätá, lebo je od Boha a čo je od Neho, je čisté, nepoškvrnené a pravdivé. Čo je vlastne láska, je naozaj taká čistá a pravá? Predsa je všade okolo nás, spievajú o nej v piesňach, čítame o nej v knihách, či v tlači, vidíme a prežívame ju na obrazovkách spolu s filmovými hrdinami a pritom sami spomíname na to, čo bolo kedysi dávno v časoch našej mladosti. Alebo ju stále čakáme, že si nás nájde sama. Lásky je akosi priveľa a pritom si vôbec neuvedomujeme, že pravá láska má s tou filmovou či románovou zvyčajne len málo spoločného, možno len svojou idylickosťou, povrchnosťou až fyzickosťou.
Niekto by povedal, že láska je nádherným vzplanutím citov, vzájomných hlbokých sympatií alebo akýmsi „ošiaľom“ zmyslov. Áno, aj tak sa prejavuje láska v čírom ľudskom ponímaní, je ako oheň, ktorý ti zožiera vnútro túžbou po tom druhom, ktorý aj keď je skoro neznámy, je celým tvojím svetom a nevidíš nič len jeho, nemyslíš na nikoho len na ňu, urobíš všetko len pre tvoju lásku. Jednoducho zamilovaný až po uši, no pri tom zabúdaš nielen na seba, na to, čo je krásne, ale zabúdaš aj na realitu. Láska ti padne priamo z neba a dá ti všetko, čo chceš, niekedy je to len materiálne, no nič viac zo seba samej. Lietaš v oblakoch ilúzií a snov a keď sa ti po čase otvoria oči a partner ti odrazu povie nie, vtedy sa láska otrasie v základoch: on nie je taký, ako si si ho predstavovala, ona nie je perfektná a tak to ide ďalej, až kým si nevyhodíte na oči svoje chyby, znechutenie a sklamanie sa v partnerovi … Toto ale nie je skutočná láska, veď tá miluje aj chyby toho druhého, nehľadá len perfektnosť, ktorá v podstate neexistuje a vyprchá hneď s prvým problémom. Láska odpúšťa a neuráža sa, nevyužíva toho druhého k vlastnému prospechu a nemiluje telom a kvôli telu, to často lásku sprzní a obráti ju len na vášeň a rozkoš z telesných pôžitkov. A práve toto sa často označuje ako láska, veď keď sa dvaja milujú telom, tak k sebe musia niečo cítiť a mnoho podobných poznámok. Ale opak je pravdou: keď je duša milovaná ako prvá a telo, až keď sa sama láska posvätí, potom to už nie je milovanie, ale posväcovanie – to je základom manželstva a rodiny, nie smilného užívania si mladosti len kvôli sebeckosti. Preto sa často páry rozchádzajú, lebo nemienia akceptovať chyby alebo ich nechcú naprávať a tak sa kvôli druhému človeku zmeniť k lepšiemu. Keď by to bolo vo vzájomnej akceptácii a pomoci v ťažkostiach, o predmanželskej zdržanlivosti a sebapoznávaní bez klamstiev a idealizácie, bolo by v našej spoločnosti oveľa viac šťastných manželstiev. Ako sa môžu dvaja ľudia naozaj opravdivo milovať, ktorí nie sú zosobášení; veď skutočná láska nepotrebuje „zadné dvierka“ na útek z problémov, nepotrebujem sa viazať a prečo, to neviem – lebo nechceš vedieť, lebo klameš sám seba, samú seba a bozkami zrádzaš a klameš toho, o kom hovoríš, že ho ľúbiš; veď nad vami visí neustále Damoklov meč rozchodu a sklamania.
Existuje aj opačný problém a tým je spoločné „chodenie“, čo je samo o sebe úplne v poriadku až po prespávanie chlapca v dome rodičov svojho dievčaťa a nielen raz za čas, ale pravidelne aj celé roky a naopak, aj keď je to zriedkavejšie. Nie nadarmo sa vraví, že sexuálnu morálku spoločnosti držia v rukách ženy, lebo ak muž nie je asociálny so sklonmi k násiliu alebo inej sexuálnej deviácii, dovolí si k žene, respektíve k partnerke len toľko, čo mu ona sama dovolí. Preto by si samotné ženy mali uvedomiť, že ak dovolia viac ako je dovolené, môže sa to zvrátiť na vedomé akceptovanie predmanželského nažívania, aj keď nemusí dôjsť k fyzickému kontaktu mladých ľudí. Mnohí si dovolia viac už len z titulu zásnub, kde ospravedlnením je blížiaca sa svadba a teda predsvadobná alebo predmanželská istota snúbencov. Ak povieme, že je to proti Božím príkazom a že mladí smilnia, lebo spolu spávajú, povedia, že tomu nerozumieme, lebo sme to alebo nezažili alebo sme starí a mravokárski – „dnes to tak robia všetci mladí na celom svete“. Návodom je nielen túžba, ale aj veľa sexuálnych podnetov a narážok okolo nás; potom sa niet čo čudovať, že v ľuďoch úplne vyhaslo náboženské a mravné povedomie. V spoločnosti sa to akceptuje a aj v katolíckych rodinách len s tým rozdielom, že to pokrytecky nahlas pred priateľmi alebo staršími odsúdime, no ak mladí sú zaľúbení, tak to akceptujeme. Ak má otec ako hlava rodiny autoritu, presadí svoju vôľu a povie striktné nie, tak to musí prestať, no ak otec alebo mama hoc aj ticho privolia, tak má jeden alebo druhý zo zaľúbencov tzv. prechodný domov u toho druhého, čo často vyhovuje aj samotným rodičom; hlavne keď je o ich ratolesť v rodine budúcej svokry dobre postarané a ich dieťa má kde spať a najesť sa. Po čase je to na ťarchu, lebo sa narúša rodinná harmónia a rovnováha častou alebo neustálou prítomnosťou cudzieho človeka v rodine, aj keby sa mal stať jej súčasťou o pár dní po svadbe. Ak má syn či dcéra veľa dovolené, neprekričí a nenapomenie ju rodič v poslednej chvíli, je už neskoro. Ba počúvam aj také zdôvodnenie, že pred manželstvom sa to vyskúšať musí, aby obaja zistili, či si rozumejú ako partneri aj v posteli alebo či jeden z nich nemá nejaký problém a podobne.
Závažnosť tejto témy sa nedá bagatelizovať tichým akceptovaním alebo skrátiť pre nezáživnosť a zastarané názory. Ja neodsudzujem, len vyjadrujem nesúhlas s niečím, čo je v spoločnosti už normálne. Niekedy musíme mlčať, lebo sme to nezažili, nie je to naša starosť. Zamilované dvojice žijú takto len sami sebe a ostatní musia mlčať, či je to priateľ, kamarátka, stará mama alebo brat či sestra, lebo oni vedia a my nie a keby aj, tak nás do nich nič. Ale toto predsa nie je láska, ale ako jeden filozof povedal „najvyššie sebectvo“.
Ospravedlniť sa dá všetko ľudské, ak sa to ukryje za lásku, no nedá sa ujsť pred pravdou – ak sa nezriekneme seba samých a nebojujeme so svojím Ja a Mne; na lásku sa len hráme, kým nám nezovšednie, kým sa jeden druhého nepresýtime, lebo to čo, je pravé, neuteká pred zodpovednosťou.

Alžbeta

Odpust sv. Valentína

V nedeľu 12. februára 2006 sme spolu s birmovancami z Ovčia a Víťaza cestovali autobusom do Krížovan na odpustovú slávnosť sv. Valentína. Je to obnovená tradícia, len v minulosti sme chodievali vo väčšom počte.

Slávnostnú sv. omšu slúžili pomocný biskup Bernard Bober, duchovní otcovia Juraj, Peter a Oliver. Pekne nás privítali a spoločne sme prosili sv. Valentína o zdravie a Božie požehnanie. V kázni otec biskup prízvukoval, ako sa má správať partner k partnerke, aká je láska opravdivá – je to obeta, čistota srdca a nie vášeň založená na telesnej príťažlivosti partnerov, ktorá časom vždy pominie; opravdivá láska má pôvod v Ježišovi Kristovi. Vyviera z duševnej príťažlivosti partnerov, to znamená, akí sme vo vnútri a nie ako vyzeráme. Slobodné dievča má odovzdať svojmu manželovi panenstvo, aby si ju vážil a miloval po celý svoj život, že si zachovala najcennejší poklad. Aj svojim deťom sa týmto stáva statočnou matkou.
Ďakujeme Mons. Bernardovi za otvorené, veľmi pravdivé a otcovské slová. Nech sú povzbudením pre nás, ale hlavne pre našich birmovancov. Určite mnohí z nich počuli takú otvorenú reč po prvýkrát.
Ďakujeme aj bývalému duchovnému otcovi Jurajovi Riškovi, že sme sa s ním mohli stretnúť.
Ďakujeme za pohostenie duchovnému otcovi Petrovi, nech mu to ich patrón sv. Valentín stonásobne vynahradí.
V čase pôstu buďme k sebe slušní, správajme sa tak, ako sa na kresťanov patrí, nie tak, ako čaká od nás dnešný „svet“. Nech Pán Ježiš má z nás radosť, On nás za to určite odmení.

Mária Tobiášová, Ovčie

Žijú medzi nami

Jedno slovenské príslovie hovorí: „Nikdy nie je neskoro začať.“ A preto aj ja by som v tomto článku Vám, vážení čitatelia, chcel priblížiť človeka, ktorého túžbou od detstva bolo zaoberať sa históriou našej obce. Keď dovŕšil 75 rokov svojho života, mal nazbierané mnohé poznámky – začal ich spájať do jedného celku.

Je to človek nenápadný, zbožný a veľmi priateľský – náš rodák Valent Magda, ktorého môžeme nazvať „pamätník“. Pochádza z 11 detí, je najmladší. Ako 12-ročný stratil svojho milovaného otca, ktorý niekoľkokrát prebrodil „veľkú mláku“ za prácou. Chcel svoju rodinu zabezpečiť do budúcnosti. Prežil tam 32 rokov. Keď mal našetrené nejaké peniaze, prišiel domov, kúpil pole a odišiel späť. V tom čase ako maloletému otca nahrádzal brat Ondrej.
Roky rýchle ubiehali, prišla doba mládenectva, keď sa aj on poobzeral po dievčine, ktorá by bola jeho srdcu milá. Zobral si za manželku Apolóniu. V rodinke pribudli dve ratolesti, z ktorých obaja rodičia mali veľkú radosť. Deti v škole dobre prospievali a tak dosiahli obaja vysokoškolské vzdelanie. Dnes sa teší z piatich vnúčat.
Iba v krátkosti sme načreli do doby, ktorú pán Valentín prežíval. Jeho veľkou túžbou bolo a aj je študovať históriu obce Víťaz. Pomáhala mu v tom jeho dnes už nebohá manželka Apolónia, s ktorou prežil 51 rokov spoločného života.
K samotnému písaniu ho viedla veľká túžba, avšak nemal žiadne konkrétne podklady, ktoré postupom času získaval.
Dnes sa na jeho stole nachádza úctyhodná kôpka materiálov. Vo svojej prvej kapitole sa zameral na históriu kostola sv. Ondreja. Bola to práca vyčerpávajúca, pretože bolo potrebné zozbierať rôzne materiály a štúdie. Táto časť práce je pred ukončením.
Druhá kapitola obce je zameraná na výstavbu kostola sv. Jozefa, robotníka. Každý, kto navštívi našu obec, hovorí o „skvoste obce“, ktorý bol postavený v ťažkých časoch. Aj keď si sám dobre pamätá na realizáciu tejto stavby, bolo potrebné aj tu vynaložiť úsilie a zbierať rôzne poznatky, ktoré predchádzali jeho realizácii. Sú to veľmi cenné doklady: stavebné povolenie, zháňanie potrebného materiálu, vedenie evidencie odpracovaných dní, vedenie stavby až po samotné ukončenie. Pán Valentín sa nezaoberá iba stavebnou časťou, ale zaujímal sa aj o rôzne doplnky, ktoré zdobia interiér kostola, samozrejme aj obrazov, ktoré tvoria výzdobu. Dal si tú námahu, aby zistil, kedy a za akým účelom ich určitá osoba alebo rodina zakúpila.
Aj v budúcnosti vám budeme predkladať ďalšie poznatky: odkedy sa datujú kostoly, kedy bola zrušená fara v našej obci, kto postavil kaplnky v našej farnosti a zároveň komu prináležia kríže, ktoré sú na začiatku našej obce, kedy sa začala datovať poklona pred Sviatosťou Oltárnou na Veľkú noc.
Čo na záver? Nuž, pán Magda, len to, aby vám slúžilo zdravie a aj pamäť, aby to, po čom ste od detstva túžili, sa vám v starobe splnilo.

Imrich Jenča, Víťaz

Moje birmovné meno

Príbeh o tom, ako jednoduchá chudobná dievčina, od ktorej nik nič neočakával, zmenila svet a jeho hodnoty, snáď poznajú všetci. Len málokto si uvedomuje, že tým nám ukázala, ako dokázať skutkami to, čomu veríme aj srdcom.

Prečo som si vybrala práve meno Mária? V dnešnej dobe sa do popredia dostávajú oveľa exotickejšie mená. No ja si myslím, že práve v jednoduchosti je krása a týchto päť písmeniek v sebe skrýva neobyčajný symbol môjho života.
Obdivujem na nej, že jej poslanie neskončilo smrťou, stále sa snaží pomôcť a usmerniť nás zjaveniami a zázrakmi, a to aj napriek tomu, v akom stave sa ocitol svet. Sú tiež dôkazom toho, že Ježišova Matka nepripomína svojmu Synovi potreby ľudí iba v Káne Galilejskej, ale že tak robí aj na iných miestach sveta a v iných obdobiach dejín až po naše časy.
Osud dievčiny, čo sa nebála povedať Bohu „áno“, čoraz väčšmi priťahuje pútnikov do chrámov a kaplniek, zasvätených práve tejto patrónke. V nich si uctievame nielen mimoriadne omilostenú osobu, ale aj najbližšiu a vernú spolupracovníčku na diele vykúpenia. Panna Mária nám nesprostredkuje len vieru a nádej, ale aj duševnú silu v dobrých a zlých chvíľach, lebo srdce má dôvody, o ktorých rozum nič nevie. Hovorí sa: „Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Dôkazom je množstvo kníh o svätých, z ktorých ani jeden z nich nemal ľahký život. A tak to bolo aj s Pannou Máriou. Napriek tomu, akej pocty sa jej dostalo, to nemala v živote ľahké. No napriek tomu nikdy neľutovala, ako sa rozhodla. Ukázala nám nádherný príklad toho, že Bohu nezáleží na tom, či sme bohatí, zruční … Miluje nás podľa toho, aké hodnoty nosíme v srdci.
A vďaka daru milosti, v ktorom sa stala Matkou Božieho Syna, značne prevyšuje všetky pozemské i nebeské stvorenia.

Jana Baluchová

Možnosť voľby

Všemohúci a dobrotivý Boh – na prvý pohľad rozporuplné spojenie, no pri hlbšom zamyslení sa zistíme, aký dobrý a láskavý je k nám náš Nebeský Otec. Napriek všetkej ľudskej slabosti nám nechce nič zakazovať, len nás usmerniť a napomenúť cez svoju Cirkev, presnejšie cez biskupov a kňazov. Jednoducho On dokáže všetko a myslí to dobre.

Nedávno sa na trhu objavil román od Dana Browna Da Vinciho kód, ktorý do značnej miery rozvíril hladinu kritiky tak pozitívnej zo strany médií i samotných čitateľov, ale aj negatívnej najmä zo strany Cirkvi a samého Vatikánu. Dej románu navádza čitateľa na pohľad nevinnú a fantastickú dejovú líniu faktov, smerujúcim ku kódu na Da Vinciho obraze Poslednej večere Pána, ktorá postupne privedie dej k inému ako k priateľskému a učeníckemu vzťahu Ježiša Krista k Márii Magdaléne. Mnohí z vás by si možno povedali, že je to len neškodná fikcia, ktorá nemôže nijako ublížiť. Ak by to však bolo také jednoduché aj z hľadiska naivity a pochybností mnohých kresťanov, tak by Cirkev nezaujala k tomuto románu taký názor, ba priam výstrahu veriacim, aby sa snažili istým spôsobom tento román bojkotovať alebo aspoň nečítať a nešíriť v podstate opovážlivosť a rúhanie, v ktorom vrcholia tvrdenia v tejto knihe. Samozrejme je len na nás, ako sa k tejto výzve a napomenutiu postavíme každý z nás osobne. Nejde o odsúdenie samotného autora alebo len knihy, ide o vážne podkopávanie viery niektorých slaboverných alebo pochybujúcich kresťanov. Veď aj u pevne veriaceho človeka môže po prečítaní takejto knihy k vedomému či nevedomému zaváhaniu a aj keď si to nechce pripustiť, červík v jeho mozgu či presnejšie v duši nahlodá viac či menej hlboko a začne si klásť otázky, v ktorých si bol ešte prednedávnom istý z vlastného presvedčenia. A ako to často býva, tento varujúci ohlas mnohých nielen priviedol do Ríma ako zvedavých turistov, ale znásobil aj zvedavosť mnohých z nás; tak sa aj tu potvrdilo, že „zakázané ovocie najviac chutí“. Ja osobne som túto prvú knihu nečítala a ani sa nechystám, no tento článok je výsledkom mnohých názorov a ohlasov, ktoré som počula a ktoré mali na mnohých, tak ako na mňa, istý vplyv. Vzala som to ako isté varovanie a aj keď je moja viera pevná a neochvejná, v čo verím aj u mnohých z našej farnosti, povedala som si, že sa nebudem vystavovať pohoršeniu a pokušeniu. No aby som sa mohla aj patrične vyjadriť, dočítala som od tohto autora jeho druhú knihu, v ktorej ide o dávny súboj medzi vierou a vedou a priznávam, že ma veľmi upútali najmä kapitoly s duchovným vnímaním nielen vedy, ale aj Božej lásky k nám. Preto chcem na záver stručne ponúknuť rozhovor kňaza Camerlenga, pápežského komorníka a vojaka príslušníka Švajčiarskej gardy:
„Nerozumiem tomu protirečeniu medzi všemohúcnosťou a dobrotivosťou Boha.“
,,Ale to značí iba toľko, že Boh dokáže všetko a myslí to dobre.“
„Tým pojmom rozumiem, no zdá sa, že si protirečia.“
,,Áno. Protirečenie značí bolesť. Utrpenie, vojny, choroby …“
,,Áno, Na tomto svete sa dejú strašné veci. Ľudské utrpenie je akoby dôkazom toho, že Boh nemôže byť všemohúci a zároveň dobrotivý, ak nás miluje a je v jeho moci zmeniť naše postavenie, nedovolil by, aby sme trpeli, však?“
,,Máte deti, nadporučík? Predstavte si, že máte osemročného syna, milovali by ste ho?“
,,Pravdaže.“
,,Urobili by ste všetko, čo je vo vašej moci aby netrpel?“
,,Pravdaže.“
,,A dovolili by ste mu jazdiť na skateboarde?“
,,Áno, asi áno,“ odvetil. ,,Ale povedal by som mu, aby si dával pozor.“
,,Takže by ste dali synovi niekoľko rád a nechali by ste ho odísť, aj keby sa dopustil chýb?“
,,Určite by som nebežal za ním a nevodil ho za ručičku.“
,,A keby spadol a udrel sa?“
,,Sám by zistil, že si musí dávať pozor.“
Camerlengo sa teda usmial. ,,Aj keby ste teda mali moc zasiahnuť a predísť tomu, aby vaše dieťa trpelo, rozhodli by ste sa prejaviť svoju lásku tým, nech sa učí sám?“
,,Pravdaže. Bolesť je súčasťou dospievania. Vďaka nej sa učíme.“
Každý z vás, ktorý pochopil teraz vie, že Boh nezakáže, ale usmerní a napomenie aj cez svoju Cirkev; poukazuje na to aj samotný autor v tejto stati, ktorého pri písaní tejto druhej knihy do istej miery ovplyvnila audiencia u pápeža. Preto zodpovednosť za každé naše rozhodnutie si nesieme sami a to platí aj pre to, čo čítame, čo počúvame čo pozeráme. Toto všetko má na nás vplyv, či si to priznáme alebo nie a to prispieva k nášmu vnútornému formovaniu a utváraniu osobných názorov. No nezabúdajme, že napriek všetkým pokušeniam a pádom je nám Boh stále nablízku a trpezlivo čaká na náš návrat k nemu.

spracovala Lucia Galdunová

Ľudové misie v Hnúšti

„Boh ťa miluje a ponúka ti nový život.“

Po celý týždeň od 12. do 19. 2. 2006 sme sa spoločne, vedení Duchom Svätým a bratmi kapucínmi, zamýšľali nad týmito slovami. V tomto týždni boli v Hnúštianskej farnosti misie.

Čas misii bol Božím darom pre celú farnosť, časom povzbudenia a obohatenia vo viere. Bol to čas spoločnej modlitby, bohoslužby, zdieľania skúseností s Pánom. Ďakujem bratom kapucínom za prežitý týždeň medzi nami a ostávame v spojení cez modlitbu v Božej láske. Misie boli ukončené prekrásnym koncertom bratov kapucínov a Stanleyho v kinosále kultúrneho domu, na ktorý prišli aj evanjelici a neveriaci. Bol to krásny zážitok po celý týždeň.
Keď sa pán farár opýtal veriacich v kostole, či chcú misie, veľa z nich sa pýtalo, čo to je? Veď posledné misie tam boli v roku 1939. Aj 60- roční sa pýtali, čo to bude. Hnúšťa a okolie – to nie je Ovčie alebo Víťaz, jedna viera.
Začal sa čas prípravy pred misiami; bolo aj strachu, či ľudia budú chodiť celý týždeň, ale Duch Svätý robí zázraky, len ho treba o to prosiť. Prišli ľudia aj z iných farností. Myslím si, že ľudí veľmi potešila veselosť, úsmev a spev kapucínov. Veľký zážitok bol vo štvrtok doobeda, keď po sv. omši bolo pomazanie chorých a starých. O 17. hodine bola sv. omša s poklonou pred Sviatosťou Oltárnou. Pred každého prišiel misionár s Pánom Ježišom a modlil sa pri ňom. Cítila som sa ako v Lurdoch, keď som bola s chorými a otec biskup chodil a každého žehnal.
V Hnúšti je šesť škôl. Kapucíni každú z nich navštívili a doniesli zákusky a cukríky, čo tam ľudia tam podonášali. Navštívili chorých a nevládnych. Všetci mali radosť z ich návštevy a ďakovali im za ich obetavosť. Kapucíni sú stále veselí, preto sa ľuďom nechcelo isť domov, hoci bola zima. Boli aj starosti s prípravou, ale vďaka obetavým ľuďom bolo všetko načas pripravené až na písmená na kríž, ktoré sme nevedeli zohnať. Zavolali sme bratovi Michalovi do Ovčia a pýtali sme sa, kto urobil písmená na misijný kríž. Dozvedeli sme sa, že Martin Magda z Víťaza. O dva dni boli písmená už v Hnúšti. Vďaka ti, Martin, za tvoju ochotu.
Veľká vďaka patrí Pánu Bohu, synovi Michalovi a našim kapucínom: Jozefovi, Mariánovi, Milanovi a Damiánovi spolu s ich spievajúcim spolubratom.

Barbora Jenčová, Ovčie

Vyznanie „montéra“

Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Mal som dobrú prácu. Bola mi aj koníčkom, záľubou, ale vtedy veľmi slabo platenou. Ak som chcel, aby mohli deti študovať a aby som si udržal skromný štandard, rozhodol som sa nájsť si prácu montéra na veľkej stavbe na Morave. Bol to pre mňa šok – z čistej do špinavej práce na stavbe elektrárne, kde vtedy pracovalo vyše dvetisíc ľudí.

Dnes s odstupom času som presvedčený, že to bol Pánov plán so mnou. Keďže je potrebné nastúpiť v pondelok, v nedeľu poobede sa už musí cestovať. Ráno prezlečenie do montérok a práca minimálne 12 hodín a viac. Večer na ubytovni (pri stavbe bolo 40 ubytovacích barakov) urobiť si nejakú večeru, sprchu a do rána je voľno; každý ho užíva po svojom. Ubehne týždeň, príde nedeľa – deň Pána. Doma som si obliekol sviatočné šaty a pekne s rodinou som sa šiel poďakovať Pánovi za jeho dobrodenia. Tu znova do montérok a pracovať do večera, tak to ide celé dva až tri týždne. Kto bol ďalej, aj dlhšie.
Nedeľa na stavbe. Pracuješ, ale mysľou si stále doma, ako si ju prežíval. Raz to už nevydržím. Podvečer si oblečiem civil a idem aspoň na prechádzku. Za dedinou nájdem udržiavanú kaplnku Panny Márie. Kľakám a moje vrúcne Zdravas, Mária … a prosba „Pros za nás hriešnych, ktorí sa k Tebe utiekame“ je onedlho vypočutá. Bližšie sa spoznávam s veriacim Jožkom a ten mi pomôže príhovorom a informáciami, ako sa dostať k ubytovaniu v meste.
Ďalšia nedeľa. Po práci idem do pre mňa neznámeho mesta. Nájdem ešte otvorený chrám a vidím, ako ma víta ukrižovaný Pán. Na kríži v životnej veľkosti, s ranami po bičovaní, špinavý od prachu, s tŕňovou korunou na hlave. Na ten kríž nikdy nezabudnem. Pane Ježišu, až tak veľmi si ma miloval, že si za mňa toľko vytrpel. A aj tu len preto, že chcem zarobiť peniaze, znesväcujem Tvoj deň? Pane, pomôž mi, aby som aj ja mohol sláviť deň, keď si vstal z hrobu.
A On znova pomôže. Zariadi, že pracujem na smeny a tak v nedeľu hneď ráno alebo večer môžem byť na sv. omši. Prvýkrát v živote stretávam pátra v hnedom habite, prepásaného bielym cingulom a za ním veľký ruženec. Jeho slová „Děkujte, neustále děkujte Pánovi za každý okamžik života“ sa mi vrývajú hlboko do srdca. Vďaka Ti, Pane, už mám kam ísť aj cez týždeň.
Prvý piatok večer. Stihol som prísť na sv. omšu. Po laviciach sú rozložené papiere. Uchvacuje ma nádherná melódia a ešte krajšie slová piesne, ktorú aj ja spievam:

Na celém Božím světe jen jedno místo znám,
kde slasti nadpozemskou vždy v srdci zaplesám.
Tam stan ať zbudovaný jest touhou duše mé,
[: před tichým svatostánkem mám místo milené :]
Tam přemocný a tklivý mne často vábil hlas,
však nedbal jsem já hlasu, ach drahný, drahný čas.
O, Jezu nejmilší, jak mohlo jen tak být,
[: že v tichém svatostánku Sám často muselo dlát? :].

Ďalej nemôžem. Neudržím slzy, stekajú mi po tvári a ani sa im nebránim. Môj Pane, hľadal som Ťa, Ty si ma však našiel prvý a objal. Tá slasť sa nedá opísať. Nevyspytateľné sú Tvoje cesty, Pane, so mnou. Po sv. omši poprosím pátra o sviatosť zmierenia. Som neskonalé šťastný, keď mi páter Antonín podá Jeho Telo.
Bol to začiatok mojej duchovnej dospelosti, novej cesty s Pánom. Tú nádhernú pieseň som si vypýtal aj s notami od tamojšieho pána kantora a často sa k nej vraciam, najmä ku poslednej strofe:

„Keď nebudem môcť k Nemu v posledný večer ísť,
On iste vo svojej láske má príde navštíviť.
Ó, Ježišu, láska moja, vďaka Ti za milosť,
[: milostivý Pane, prijmi ma na večnosť :].


Skončila práca na veľkej stavbe. Nachádzam Ťa v každom mieste, kde pracujem a Ty mi vždy ukážeš cestu do Tvojho domu. Mária, pomocnica, útočisko hriešnikov, ďakujem Ti, že si ma priviedla k svojmu Synovi. Vďaka Ti, Otče, že si poslal na zem svojho milovaného Syna, že mi skrze Jeho smrť a zmŕtvychvstanie odpúšťaš viny a prijímaš ma ako svojho márnotratného syna.

Tvoj bývalý montér F.

Naše duchovné cvičenia

V dňoch 16. až 19. 2. 2006 sme si vykonali duchovné cvičenia v Exercičnom dome sv. Ignáca v Prešove, ktoré viedol páter Humbert Virdzek a pani Marta Uchálová z Inštitútu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z Košíc.

Hneď na úvod sme boli oboznámení s programom. Ako je potrebný vzduch na dýchanie, tak je v duchovných cvičeniach potrebné tzv. „silencium“ – úplné ticho – pomáha človeku vniknúť do svojho vnútra, rozoznať pravdu od nepravdy a podľa poznanej pravdy žiť a stať sa novým človekom.
Cez tieto požehnané dni sme sa zamýšľali nad témou „Večeradla s Pannou Máriou“ za prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii.
Náš denný program sa začínal rannými chválami a modlitbou Anjel Pána. Čas od raňajok po obed vypĺňala rozjímavá modlitba sv. ruženca všetkých štyroch tajomstiev, ako si to želala Panna Mária vo Fatime.
Poobede sme opäť pokračovali modlitbami sv. ruženca vo večeradle s Pannou Máriou a sv. omšou. Medzitým sme mali prednášky z knihy proroka Izaiáša, ktoré viedol páter Humbert a pani Marta. Povzbudzovali nás aj k rodinným a detským večeradlám. Pripomínali nám, že sa nemáme nechať odradiť od večeradiel, ktoré za pomoci Panny Márie si vykonávame už 10. rok, hoci boli aj útoky zvonku. Zdôraznili nám ich hlavnú myšlienku: víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – druhé Turíce. Našou úlohou je modlitba sv. ruženca, zasvätenie sa Panne Márii a žiť podľa zasvätenia. Rozoberali nám aj čítanie z Modrej knihy, kde nás Panna Mária cez otca don Gobiho napomína, aby sme sa modlili za kňazov, ktorí sú tak veľmi skúšaní.
Večer sme zakončievali večernými chválami a osobitným eucharistickým požehnaním, ktoré sme prežívali s plným dojatím a slzami v očiach. Program pokračoval cez noc až do rána tichou adoráciou, kde sme sa všetci vystriedali.
V sobotu počas celého dňa sme mali možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a tak si vykonať generálnu sv. spoveď, ktorá je vyvrcholením duchovných cvičení.
Nakoniec v nedeľu ako poďakovanie sme zaspievali Te Deum a dostali sme záverečné požehnanie.
Občerstvení po chutnom obede a plní duchovných zážitkov sme sa vrátili domov. Čo nám to dalo?
„Nie je to svätuškárstvo, to je reálna pravda života.“

Alžbeta Uličná, Víťaz

ROZHOVOR Jiří Zmožek

Na pozvanie nášho duchovného otca zavítal do našej farnosti skladateľ, hudobník a spevák Jiří Zmožek – autor pesničiek, ktoré svojho času interpretovali Karel Gott, Hana Zagorová alebo Michal Tučný, dnes zanietený evanjelizátor.

Spolu so zaťom Igorom Mamojkom predstavili v nedeľný podvečer deťom nahrávku Maličký a po nej dospelým novinku Galilejskí rybári, doplnenú piesňami z albumov Nové písně, Nesem vám požehnání či Andělé.
Ako by ste sa predstavili ľuďom, ktorí ešte neboli na žiadnom vašom vystúpení?
Takéto predstavenie je najlepšie na cédečkách a kazetách „Jiří Zmožek na rádiu Lumen“, tam som povedal všetko. Je na nich trikrát 80 minút môjho osobného rozprávania. Pretože predstaviť v takom krátkom rozhovore môj divoký, pestrý život až po obrátenie a celú evanjelizačnú činnosť, to by bolo veľmi rozsiahle. Čo k tomu dodať? Narodil som sa na Morave, žil som v rodine, ktorá bola v podstate neveriaca. Jednu babičku som mal protestantskú, druhú komunistickú, takže som mal už od začiatku pestrý život.
Ako sa pozeráte spätne na obdobie, keď ste písali hity pre známe osobnosti?
Vôbec sa na to už nepozerám, vôbec sa tým nezaoberám. Často si ani nepamätám, čo som napísal. Bol som v Norimberku u jednej ženy, ktorá má na platniach asi všetky moje nahrávky. Vždy vytiahla nejakú platňu a povedala, „to ste tiež napísal vy“. Ja som sa tomu čudoval a ona mi stále púšťala nejaké pesničky, ktoré som napísal… V starom živote som napísal okolo 500 piesní a asi 100 z nich boli veľké hity, ktoré sa hrávali od rána do večera. Dnes si na to ani nespomeniem. Ako hovorí Pán Ježiš, „kto stojí za pluhom, nech sa už neobzerá späť“. Takže keď už pracujeme na Božom diele, nemáme sa pozerať na takéto veci … Na druhej strane hovorí Pán Ježiš o zákonníkoch, že „dobrý hospodár vyberá zo starých vecí to dobré“. Keď som dnes zaspieval pesničku Lásko, moja lásko, videl som, že srdcia ľudí boli naladené presne na tú lásku, ktorú vlastne priniesol Pán Ježiš.
Mohli by ste popísať vaše obrátenie?
Uskutočnilo sa vo dvoch fázach. V roku 1971 som počul kázeň, ako Pán Ježiš prišiel k rybníku Betsaida a to ma hrozne zasiahlo. Nevedel som, že obrátenie znamená obrátenie ku Spasiteľovi v mene Spasiteľa, že keď vyznám Pána Ježiša svojimi ústami, tak to spasenie vlastne vyjde z obrátenia v Kristu Ježišovi. Prijatie obety na kríži, prijatie obety Jeho krvi a hlavne Ducha Svätého, ktorý prináša oslavu, oslavuje Pána, oslavuje Ježiša – to všetko boli veci, ktoré som v tej dobe nevedel. Ale potom som v roku 1994 prešiel veľkou krízou. Osobnou, rodinnou, finančnou, manželskou a všetkými vecami, ktoré boli veľmi ťažké. Ale urobil som radikálne rozhodnutie, kričal som do neba a vravel: „už nechcem žiť takýto život“. To bolo to obrátenie – už nechcem žiť ten život, chcem žiť nový život s Kristom.
Vyplynulo z toho automaticky, že budete ako hudobný skladateľ a textár robiť evanjelizačné piesne?
Nad tým som nikdy nerozmýšľal, tie piesne som začal písať spontánne. Uchýlil som sa na jednu faru v Českom Tešíne, starala sa o mňa manželka tamojšieho evanjelického farára a ja som tam tri týždne nahrával a písal. V tej dobe som sa od skladania veľmi izoloval, veľa som sa modlil, bol som tak trošku v celibáte. Vtedy ma manželka vyhlásila za blázna a odmietla so mnou žiť. Uvedomujem si, že som vtedy tú izoláciu potreboval, aby som vytvoril veci, ktoré spievam dodnes. Mnoho pesničiek som písal v izolácii, keď som žil trošku iný život, iba pre Pána.
Niektoré piesne s vami nahrala manželka, hrať a spievať chodí teraz s vami zať. Obrátila sa postupne aj celá rodina alebo boli veriaci už predtým?
Celá tá genéza je veľmi zložitá, podstatu som vysvetlil na spomínaných nahrávkach. Deti sa obrátili, ale ako som povedal, rodina sa rozdelila a ja som ostal sám. Trvalo to osem rokov. Bolo to ťažké, ale vďaka Bohu, že mi pripravil nové manželstvo, lebo som prechádzal takou krízou, že to smerovalo takmer k ukončeniu života. Teraz žijeme všetci v komunitnom dome. Je nás vlastne osem, chválime, spievame, nahrávame a veľa koncertujeme … Máme evanjelizačný tím. Vďaka Bohu, že je to v súčasnej dobe tak veľmi intenzívne a že medzi tými, ktorí žijú priamo v dome, nie je nikto taký, kto by mohol  s ostatnými fungovať len vlažným spôsobom alebo bez zapálenia. Ale vždy tomu tak nebolo. Než som založil túto novú Božiu rodinu, tak to bolo trochu podobné situácii Pána Ježiša, keď ho jeho príbuzní vyhlásili za blázna.
Posledné dve vaše nahrávky sú naspievané po slovensky. Čo vás pri tom oslovilo?
Na jar 2005 sme nahrali titul Maličký. Naspievali ho slovenské deti. Dve pesničky tam má 19-ročný Michal Slováček zo Skalice, zvyšok spievajú deti. A na jeseň sme nahrali album Galilejskí rybári, robili sme ho vlastne na Vianoce. Spievame mnoho slovenského repertoáru. Aj predtým, ako sme vydali tieto nahrávky, sme spievali po slovensky a tak z toho spontánne vyplynulo, že ľudia chceli, aby sme po slovensky spievané piesne aj nahrali. Mne to ani nenapadlo, že by som mohol nahrávať po slovensky, ale keď to bolo v srdciach slovenských veriacich, tak sme to veľmi radi urobili.
Na záver by som chcel poďakovať vášmu duchovnému otcovi za pozvanie:
„Drahý p. Oliver! Pozdravujem Vás v mene Pánovom. Veľmi chcem ešte raz poďakovať Vám i všetkým vašim farníkom. Teším sa, že sa ešte niekedy stretneme“.
V Ježišovej láske Jiří Zmožek

upravil: MM