Od oltárov národov po Golgotu

Eucharistia je nielen Kristova prítomnosť, ale je to obetná prítomnosť, je to Ježišova prítomnosť v úkone jeho obety na kríži, je to prítomnosť vo chvíli prejavu najväčšej oddanosti Bohu a najvyššej lásky k ľuďom. Slová, ktoré vyjadrujú Ježišov úkon záchrany nás všetkých v obete kríža: „Vezmite … Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“

Keď hovoríme o obete, nehovoríme ani dnes o niečom, čo by bolo cudzie nášmu životu. Človek a obeta, ľudstvo a obeta patria spolu. Čím dokazujeme, že nejaký človek znamená pre nás čosi drahocenné? Tým, že vieme za neho veľa obetovať. Najušľachtilejší ľudia sú ľuďmi obety. Vedec sa obetuje za nové poznanie, výskumník za nové objavy, vodca národov za ľud. Lekár a rehoľná sestra sa obetujú za chorých, misionár a rozvojový pracovník za život rozvojových národov. Matka sa obetuje za deti, muž za rodinu. V našich očiach je cenný ten človek, ktorý sa vie za niečo obetovať, ktorý je schopný obety.
Čo značí obetovať niečo Bohu? Obeta nie je predovšetkým niečo bolestné, mrzuté, nie je to len zaprenie alebo popretie. Obeta – sacrificium – značí urobiť niečo posvätné. Značí vziať niečo z toho, čo máme najlepšie od Boha a ponúknuť mu to ako dar. To urobil Ábel – dal Bohu najlepšie plody svojej práce. Obeta je dar, ktorý dávame Bohu ochotne a s láskou. Obeta nie je potrestanie seba samého, ani to nie je mučenie seba. Utrpenie má zmysel len vtedy, keď ním dávame prednosť druhému pred sebou z lásky, keď ním osvedčujeme oddanosť.
Človek sa chcel od nepamäti očistiť a zachrániť obetou, obetovaným prelievaním krvi. Ľudstvo od vekov prinášalo tieto obety, chceli sa očistiť obetovanou krvou a túžilo prijímať posvätný pokrm obetovaných zvierat. Ale tieto obety neprinášali ani pravú očistu, ani nezmývali vinu, ani nedávali pravý pokoj svedomia. Cesta k čistej obete bola veľmi dlhou cestou ľudských dejín.
V Starom zákone sa prinášali obety, pri ktorých sa obetoval život obetovaných zvierat, veľmi často život baránka. To nebolo náhodné. Malo to svoje hlboké príčiny. Vyjadrovalo to čosi hlboko ľudské. Obetovanie živej bytosti zvieraťa privádzalo ľudí až kamsi na hranicu života. Človeku sa nevyhnutne vynára otázka vlastnej smrti. Tu človek cíti a prežíva, že nie je absolútny, že naplno nevlastní moc nad sebou a že podstatne závisí od Boha. Obetou zvierat a každou inou obetou to vyjadroval a dával najavo. V každej obete sa človek klaňal, ďakoval, odprosoval a prosil, ponúkal svoje srdce a zasväcoval svoj život Bohu.
Všetky obety Starého zákona boli len predobrazmi. Ani jedna z nich nemohla dosiahnuť podstatný cieľ zmierenia s Bohom a obnovu spojenia s ním. Nijaká iniciatíva človeka nemohla napraviť neslýchaný pád hriechu. Boh sa sám postaral o obetu, ktorá vyváži všetku nevernosť ľudí. Ak Boh nedovolil, aby Abrahám obetoval syna Izáka, dovolil, aby sa za ľudí obetoval vlastný Syn – v obete na kríži. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).
Biskup Meliot z 2. storočia v homílii na Veľkú noc povedal: „V Knihe Exodus čítame o tajomstve obetovania baránka a o záchrane ľudí skrze neho. Je to tajomstvo nové i staré, večné i časné, smrteľné i nesmrteľné – staré podľa Zákona, nové podľa Slova, časné v predobraze, večné milosťou, porušiteľné zabitím baránka, neporušiteľné v Kristovi, smrteľné v kríži a hrobe, neporušiteľné zmŕtvychvstaním … Namiesto baránka Boh, namiesto ovce človek, v človekovi Kristus, ktorý všetko splnil … Bol vedený ako ovca na zabitie, ale nebol ovcou. Bol mlčanlivý ako baránok, ale nebol baránkom. Smrť a slávnosť veľkonočného baránka i písaný Zákon vyústili v Ježišovi Kristovi.“
Každý oltár Cirkvi, každý oltár našich chrámov i v najzapadnutejšej dedinke má predlhé dejiny úcty k Bohu a je nielen vyvrcholením základného náboženského postoja človeka, ale aj vyvrcholením milosrdného Božieho postoja ku všetkým ľuďom cez obetu Ježišovho života na kríži. Na oltári sa sprítomňuje zachraňujúca obeta Ježiša Krista.

duchovný otec

Lurdská Panna Mária,

V mesiaci február je sviatok Lurdskej Panny Márie. Iste vieme, že je to veľké Božie zjavenie, keď Pán Boh posiela Matku Pána Ježiša, aby upozorňovala ľudí svojimi posolstvami. Zjavila sa mladému chudobnému dievčatku menom Bernadeta. Koľko si to dievča vytrpelo, kým sa neobjasnilo, že je to zázrak.

Osemnásťkrát sa zjavila Bernadete. Na tomto mieste vytryskol prameň na znak toho, aby všetci ľudia poznali, že je Matkou Najvyššieho. Mnoho ľudí príchádza k nej a prosí o uzdravenie. Matka, Ty vidíš všetko trápenie a najmä tých, ktorí ťa o to vrúcne prosia, lebo Ty si jediná bez poškvrny počatá. Oroduj za nás, lebo sme všetci telesne aj duševne chorí.
Matku Božiu si uctievame na Slovensku na mnohých miestach. Mala som možnosť ísť na púť s prešovskými saleziánmi na Staré Hory. Cesta bola príjemná, s modlitbou sv. ruženca nám rýchlo ubehla. Bolo práve po vysviacke. 3. septembra 2005 vysvätil zrekonštruovanú Studničku apoštolský nuncius Henrich Jozef Nowacki.
V dedinke je prekrásny kostol zasvätený Panne Márii. Na hlavnom oltári je socha Panny Márie s malým Ježiškom. Každý Matku Božiu o niečo prosí. Po sv. omši nám rozprával kronikár, ako vznikla Studnička: za kuruckej vojny v 17. storočí celé okolie Starých Hôr bolo v rukách protestanského vojska. Obyvatelia sa báli, preto sochu z oltára zložili, zabalili ju do papierov a zakopali ju na kopec k terajšej Studničke. Keď nebezpečenstvo prešlo, sochu v roku 1711 vykopali a v radostnom sprievode ju dali na oltár. Na mieste, kde bola socha, vytryskol prameň vody. Zavesili tam obraz Panny Márie. Prameň bol dlho zanedbaný. V tom čase vážne ochorel tamojší kňaz. Dal si doniesť vodu z toho prameňa. Len čo vypil pohár vody, vyzdravel, neskôr tam dal postaviť kaplnku; tak sa rozšírilo, že je to liečivý prameň.
Okolie studničky je pekne upravené, voda tečie z piatich kohútikov, pri kaplnke sú lavice na oddych. Ku Studničke vedú ružencové schody, kde sa modlíme celý sv. ruženec, je tam kríž, kde môžeme odovzdať naše bôle a útrapy.
Plán nášho života je on, Kristus, ktorý nás čaká, aby nás previedol cez hranice času do večného objatia s Bohom, ktorý nás miluje.

Helena Hudáková, Ovčie

Pôst – čas sebaobnovy

A opäť je tu pôst. Dlhý, štyridsaťdenný. On len potvrdzuje, ako ten čas uteká. Prešiel január, mesiac doznievania vianočného posolstva a taktiež február s tuhou zimou, dňami fašiangovej veselej nálady a zimnej pohody na svahoch i uprostred miest a dedín. Každým dňom bude zima ustupovať a február pomaly odovzdá moc marcu. A prvého marca – popolcovou stredou – začneme čas prípravy na veľkonočné tajomstvo, najslávnejšie a najdôležitejšie sviatky Pána. O chvíľu tu budú sviatky Ježišovho utrpenia, smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania.
Kým Veľká noc príde, je tu pôst. Pôst zvyčajne spájame s jarou. Začína byť teplejšie, sneh sa roztápa, ukazujú sa prvé jarné kvety, jesenné opadnuté lístie, vyblednutá tráva, počujeme spievať vtáčiky, pomaly sa vychádza do záhrad na obchôdzku, ako v zime obstála a taktiež si púšťame do čistenia našich domov. Je to aj čas rozhodovania – čo ponechať a čo vyhodiť, čo zasadiť a kde plieť.
Pre kresťanov je pôst časom sebaobnovy. Skúmame svoj spôsob života, svoje hodnoty, aby sme si boli istí, že vyjadrujú našu vieru a že v nej rastieme. Počas šiestich týždňov vám ponúkam šesť bodov, ktorými si môžeme svoj život obnoviť, oživiť. Môžete ich prijať aj ako pôstne predsavzatia.
•Buďte k sebe priateľom namiesto kritikom. Kritik posudzuje, znemožňuje. Priateľ potvrdzuje, čo je v nás dobré a chápe naše obmedzenie.
•Buďte vlastníkom a nie zvaľovačom viny. Majiteľ má plnú zodpovednosť za svoj život aj s chybami. Zvaľovač prenáša zodpovednosť na iných.
•Buďte tým, kto sa delí a nie tým, kto si necháva všetko pre seba. Darované veci nás nemôžu poraniť. Držané veci hnisajú ako „zadretá trieska v koži“.
•Odpúšťaj a nenos v sebe nevôľu. Nevôľa ruší spánok, trávenie a všeobecné zdravie. Odpustenie nás vyslobodzuje z reťazí odporu.
•Tešte sa zo života; netrpte ho len. Pred spaním sa rozpomeňte na radosti dňa: pohľady, zvuky, chute, hudbu, poéziu, smiech a ľudí.
•Urobte z modlitby ústrednú časť svojho života. Pán sľubuje, že bude s nami. Najťažšie v živote je byť a robiť všetko sám. Z modlitby vychádza pokoj, sila a uvedomenie si prítomnosti Boha v našom živote.

duchovný otec

Stalo sa

– nedeľou Krstu Pána (8. 1.) sa skončilo vianočné obdobie a vstúpili sme do „obdobia cez rok B“
– v sobotu (21. 1.) sa uskutočnil zimný farský deň, ktorý sme prežili v Levočskej doline pod modrou oblohou. Bola nás veselá kopa 60-tich milovníkov zimných športov. Zdraví sme sa vrátili domov. Vďaka, Bože, za krásny deň!
– v utorok (24. 1.) bola možnosť prísť pokloniť sa Eucharistickému Kristovi a v tichu chrámu, v Jeho prítomnosti, pomodliť sa za svojich blízkych, ako aj za obete leteckého nešťastia, ktoré sa stalo 19. januára
– v sobotu (28. 1.) bola opäť „hranolková párty“ a zábava, ktorú organizovali skauti; prišli zblízka i zďaleka a dokopy ich bolo 120
– štvrtok (2. 2.) uplynulo 40 dní od Narodenia Pána, slávili sme sviatok Obetovania Pána – Hromnice

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
II. Prejdime od zamilovanosti k manželskej láske
„To je Ježišovo prikázanie, aby sme sa navzájom milovali,“ hovorí svätý Ján. Ako to vyzerá s našou vzájomnou láskou?
Mladý pár príde na úrad ohlásiť svadbu. Úradník sa pýta: „Pripravili ste sa dobre na tento vážny krok vo vašom živote?“ „No, samozrejme,“ hovorí ženích, „máme desať fliaš šampanského, päť fliaš likéru a demižón vína!“ „No, iste,“ dodáva nevesta. „My sa strašne milujeme, však miláčik?“
Koľko takýchto nezrelých mladých ľudí sa pokúša o manželstvo. Avšak nikto im nepovedal – a oni sa ani nenamáhali nikoho opýtať – že strašne zamilovaní sa brať nesmú! Lebo táto strašná zamilovanosť je iba poslednou detskou chorobou, a nie niečím pre solídne, šťastné a trvalé manželstvo. Francúzi majú pekné príslovie: „Dobré manželstvo je prístav v búrke. Zlé manželstvo je búrka v prístave.“
Tí, ktorí nemali dosť trpezlivosti počas trvania známosti, aby počkali, kým ich zamilovanosť prerastie do spoľahlivej manželskej lásky, tí si zaobstarajú skôr tú búrku v prístave, teda neskoršie v manželstve. To, čo sa mali naučiť už počas známosti, s tým sa začnú stretávať po svadbe v manželstve. Vzájomne sa poznávať sa musia učiť až po svadbe, pretože v čase známosti na to v slepej zamilovanosti nemali čas. Až teraz sa učia, ako majú spolu vychádzať a riešiť problémy – počas známosti to šlo v zamilovanosti akosi samo. Musia sa učiť znášať vzájomné chyby, lebo počas známosti to nebolo potrebné; slepo zamilovaný nič také na tom druhom nevidí.
Poľská spisovateľka Zuzana Celmerová v knihe „Človek na celý život“ píše: „ Keď sa dvaja berú, je im úplne jasné, aké krásne bude ich manželstvo.“ „On je perfektný“ – vie o tom svojom vyvolenom ona. „Ona je fantastická“ – vie to o nej on. Keď sa takí dvaja vezmú, začnú až potom objavovať, ako málo sa poznali. Musia prejsť „trpkým zábehom“ manželského spolužitia a trestajú sa tak sami za to, že obdobie známosti pred svadbou bolo iba povrchné a  prebiehalo tak, ako nemalo.
Keď si to tí dvaja neuvedomia ani po svadbe a nezačnú usilovne pracovať na záchrane svojho vzťahu i manželstva, začne ich vzťah smerovať „z kopca dolu“ obvyklým spôsobom, ako to poznáme u mnohých nerozvážnych manželov. Dochádza k sporom aj o veci nedôležité: muž stále ironickejšie kritizuje správanie, varenie, obliekanie svojej „fantastickej“ manželky. Koľko mladých ľudí, ktorí nevedia, že začiatok spoločného života je vždy stretávaním sa rôznych a rozdielnych návykov z domu, rozličných názorov, ustálených spôsobov správania. Musia sa učiťa naučiť sa, čo je u toho druhého potrebné rešpektovať a v čom sa spoločne zladiť.
„Ja som sa v ňom sklamala,“ hovorí vystrašená mladá manželka a po chvíľke rozhovoru vyjde najavo, že to boli iba jej predstavy z čítania a filmov, ktoré vložila do svojho vysnívaného rytiera. Bola to iba predstava dobrého otecka, ktorú preniesla na svojho muža v očakávaní, že aj on sa bude správať k nej tak, ako ona pozná z domu správanie otecka k jej mamičke. A keď sa takto znepokojení mladí ľudia namiesto stretávania sa so skúseným kňazom či iným človekom stretávajú so zmätenými názormi, ktoré roznášajú rôzni „zazerači“ (manželstvo je hrob lásky, manželstvo je lotéria, v ktorej sa nevyhráva), potom sa skoro ocitnú pred rozvodovým konaním či rozlukou.
Koľko rôznych predsudkov znova a znova rozvracia nádejné manželstvá? Koľko mužov sa po svadbe správa tak, akoby sa žena stala ich súkromným majetkom, akoby boli mohamedánmi? Manžel si myslí, že má právo rozhodovať o tom, čo má a čo nemá žena robiť, s kým sa smie a s kým nesmie stretnúť, o čo sa môže zaujímať a o čo nie. Koľko dievčat vstupuje do manželstva s odhodlaním vytvoriť z neho namiesto domova polepšovňu: ona ho bude neustále polepšovať, aby zodpovedal jej predstavám, ona presne určí, čo on rád je a čo nemá rád, ona rozhodne, čo ho teší a akého smie mať koníčka, atď.? A keď to začne medzi nimi škrípať, potom namiesto toho, aby hľadali, čo robia zle, začnú sa spoliehať, že všetko sa zlepší samo od seba, keď tu bude dieťa. Lenže potom spoznajú, že sa zmenilo len to, že namiesto dvoch nespokojných ľudí pod strechou sú nespokojní traja.
Je normálne, že každý ženích a nevesta prinášajú do manželstva obrovský balík očakávaní, krásnych predstáv. Je však nenormálne, keď nie sú ochotní vykonávať korektúry svojich názorov, keď sa nechcú vzájomne prispôsobiť. Je nenormálne, keď zablokujú každú možnosť rozhovoru a dohovoru tvrdým zosmiešnením názoru druhého, keď chcú, aby sa polepšil ten druhý a nie oni sami. Je veľmi ťažké vysvetliť im, že vzájomná láska – tá správna, manželská – môže vyrastať len zo vzájomnej dôvery a v ovzduší slobody.
A do tejto práce máme chuť pustiť sa v našich nasledujúcich úvahách o mladom manželstve, „o manželstve v zábehu“. Zverme sa s týmto zámerom pod ochranu blahoslavenej Zdislavy, patrónky duchovnej obnovy našich rodín:
Zdislava matka a Zdislava žena, priniesla si do manželstva najdrahšie veno: zbožnosť a dobrotu, vernosť a lásku. Radostne si žila v rodinnom zväzku. Buď ženám, nevestám žiarivým vzorom v neľahkom živote, vo svete chorom. V tvojich rukách je veľká sila. V preťažkých dobách si ako dobrá víla chorých liečila, v bolesti tešila, malátnych k Božiemu stolu priviedla. I dnes ti v ťažkostiach prosby chceme klásť: chráň naše rodiny, domov a vlasť!

MUDr. Vaščák Blažej

Anketa

V jeden novembrový štvrtok minulého roka som sa vybral na návštevu známeho Kmeťovho stromoradia pri Konštantínovej ulici medzi prešovských pankáčov. Tí sú známi výstredným vzhľadom a častým popíjaním alkoholu. Ich hlavy zdobia strapaté zafarbené vlasy, niekedy sú vyčesané hore a pripomínajú kohúta (tzv. číro). Nosia vojenské maskáčové nohavice, kanady s farebnými šnúrkami, kožené bundy, roztrhané oblečenie ozdobené množstvom nášiviek a spínacích špendlíkov.

Pre mnohých stelesňujú hrôzu a nebezpečenstvo. Ja som sa však stretol s priateľskou atmosférou a dobrou partiou (možno aj preto, že niektorých osobne poznám). Využil som túto možnosť a urobil malú anketu. Pýtal som sa ich:
Aké hodnoty vo svojom živote uznávaš?
Čo by si chcel vo svojom živote dosiahnuť?
Berti , 25 r.
1. „Vážim si úprimnosť a čestnosť u ľudí.“
2. „V budúcnosti by som chcel mať rodinu a pokoj.“
Maďar, 25 r.
1. „Pre mňa sú dôležití kamaráti, partia a dobré vychádzanie s každým.“
2. „Zatiaľ je to „no future“ (pozn.red. žiadna budúcnosť). Budúcnosťou sa zatiaľ ešte nezaoberám.“
Pali, 19 r.
1. „Mám rád hnutie punk a dobré vínko.“
2. „Chcel by som mať veľa peňazí, svoju kapelu a byť slávny.“
Yogi, 21 r.
1. „Cením si priateľstvo a úprimnosť.“
2. „Chcel by som, aby bol svet bez ľudí, čo rozmýšľajú svalmi a nie rozumom.“
Chlapci „spod stromkov“ ma príjemne prekvapili svojimi názormi, ktoré nie sú veľmi odlišné od prianí ich rovesníkov. Myslím, že by sme mali náš prístup k nim prehodnotiť a neposudzovať ich len podľa výzoru.

Stano – Ramones

Ahojky!

V deň, keď sa obchody zaplnia červenými srdiečkami a darčekmi pre zamilovaných, je tu 14. február – sviatok sv. Valentína. V tento deň si vyznávame lásku častejšie a intenzívnejšie ako inokedy. Kto bol sv. Valentín a prečo sa spája s týmto láskyplným sviatkom?

V súčasnosti katolícka cirkev pozná najmenej troch rozdielnych svätých, ktorí nesú meno Valentín či Valentinus. Všetci zahynuli mučeníckou smrťou. Ten, na ktorého si spomíname 14. februára, bol kňazom v Ríme. Valentín nerešpektoval nariadenie svojho cisára, ktorý zakázal mladým vojakom oženiť sa. Napriek upozorneniam zo strany úradov naďalej v tajnosti sobášil mladých ľudí, ktorí si chceli vyslúžiť túto sviatosť. Odsúdili ho na mučenie palicovaním a keď sa ani po ňom nevzdal svojej viery, sťali ho spolu so sv. Máriom.
Úloha tohto mesiaca je veľmi jednoduchá: nakresliť valentínsky pozdrav len tak, od srdca. Celá redakcia sa na nich veľmi teší.

Vaša Chrumka

Birmovné meno

Vybrať si birmovné meno len preto, že sa mi to meno páči, nie je podľa mňa veľmi múdre. Nejde len o meno, ale aj o svätca s týmto menom. Chcel som si vybrať meno, ktoré nosil človek so zaujímavým životom.

V jednej knihe som raz našiel zmienku o sv. Augustínovi. V časti o počiatku času som sa dočítal, že sv. Augustín sa ako prvý opýtal: „Čo robil Boh predtým ako stvoril vesmír?“ Sv. Augustín neodpovedal, že „pripravoval peklo pre tých, čo kladú takéto otázky“. Namiesto toho povedal, že čas stvoril Boh a že čas neexistoval pred počiatkom sveta; predbehol svoju dobu o vyše tisíc rokov. Týmto ma sv. Augustín zaujal a začal som sa oňho viac zaujímať. Prečítal som si jeho životný príbeh.
Narodil sa r. 354 v rímskej provincii Numídie (severná Afrika). Jeho matka bola kresťanka, no otec bol pohan. Už ako malý chlapec kradol a podvádzal pri hrách. Žil hýrivým spôsobom života, mal dokonca nemanželské dieťa. Ale mal aj veľké srdce a preto sa rozhodol hľadať akúsi životnú filozofiu, ktorá by ho naplňovala. Desať rokov bol členom manicheistickej sekty, prešiel skepticizmom, neoplatonizmom a veril aj v astrológiu. Najviac na ňom obdivujem, že sa dokázal v 33. rokoch zmeniť a obrátiť pod vplyvom biskupa Ambróza. Prijal katolícky krst. Vrátil sa do vlasti a začal žiť asketickým spôsobom života. Neskôr bol vysvätený za kňaza a roku 395 sa stal biskupom. Je nazývaný najväčším géniom kresťanského sveta.
Obdivujem ho aj preto, lebo vieru nielen prednášal, ale hlavne bojoval proti bludom a obraňoval ju, aj napriek ťažkostiam dokázal nájsť zmyslel života. Svojím výrokom, že Boh tento svet nielen tvorí, ale aj udržiava, mi pomohol vysvetliť otázku deizmu, ktorá ma už dlhšie zaujíma.
Je mi veľmi sympatický a preto som si ho zvolil za birmovného patróna.

Michal Uličný

Hranolková párty

V posledný mrazivý januárový týždeň sme sa my, skauti rozhodli zorganizovať hranolkovú párty v Ovčí.

Odštartovalo to v piatok večer, keď začali prichádzať najväčší odvážlivci, ktorí chytili do rúk zbrane – škrabky a hor sa na zemiaky. Najprv očistili jeden, potom druhý, tretí a tak to pokračovalo až po šiesty „mech“ zemiakov. Uff, to bola makačka. Na rad prišlo krájanie zemiakov na hranolky. Zmorení a zničení sme skončili okolo polnoci.
V sobotu sa to konečne začalo. Už od ôsmej začínali prichádzať prví skauti a o desiatej nás tam bolo asi 160 zo všetkých kútov východného Slovenska: Krompachy, Prešov, Spišská Nová Ves, Poprad, Svit, Spišské Podhradie, a samozrejme, Víťaz aj Ovčie. Zatiaľ, čo sa v kuchyni usilovne pripravovali hranolky, ostatní sa išli zabávať vonku. Boli pripravené rôzne štafety, hry, súťaže medzi jednotlivými družinami za účelom všetkých vyhladovať. Myslím, že plán vyšiel – po „slávnostnom hryze“ hranolky len tak „pukli“. Nasledovali ďalšie hry a o 17. hodine sme sa všetci vybrali na sv. omšu. Po nej bolo vyhodnotenie družín; tí najúspešnejší si vyslúžili kopu sladkostí a krásne medaily. Nakoniec prišli na rad naše tradičné belgické tance, na ktoré sme sa celý večer tešili. A aby sa nám dobre spalo, tak sme si na dobrú noc pustili jednu rozprávku.
Ani sme si neuvedomili, ako ten čas rýchlo beží – a bola nedeľa ráno. Museli sme sa pobaliť a začalo lúčenie – uvidíme sa možno o rok …

Monika Balogová ml.

Silvestrovská Roháčka 2005

Tak ako každý rok na Silvestra aj v minulom roku sme sa vybrali pod vedením nášho najstaršieho účastníka a zároveň kronikára Vincenta Tkáča na Roháčku.

Čakali sme aj „Bavorov“ z Víťaza, no asi pre kalamitu, ktorá deň predtým bola po celom Slovensku, sme sa ich nedočkali. Ani nás, Ovčancov, nebolo toľko ako po minulé roky, no aj tak sa dá povedať, že kvalita zvíťazila nad kvantitou a výstup sa vydaril.
Zo začiatku sa išlo ťažko, no s pribúdajúcimi prestávkami a následným počastovaním niečím na zahriatie sa všetkým išlo jedna radosť. Keď sme vyšli okolo pol dvanástej hore, stretli sme už iba jednu malú skupinku z Krompách a troch účastníkov z Hrabkova. Nikto sa hore dlho nezdržiaval, lebo bolo zamračené a veľmi chladno. Aj my po poklone soche Panny Márie a sv. krížu a po opečení polovice proviantu sme sa zrýchleným presunom pustili dole. Ešte na Roháčke sme sa dohodli, že toho roku nepôjdeme ku hrabkovskej chate, ale sa zastavíme na chvíľu pri kŕmidle pre zver pri spodnej studni.
Doopekali sme zvyšky, podopíjali všetko, čo nám ešte ostalo. Spoločne sme si zanôtili zopár pesničiek a v dobrej nálade sme sa všetci vybrali domov spoločne s rodinami osláviť ukončenie starého roka 2005. Tí, čo neboli, môžu ľutovať.

putujúci z Ovčia