HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovné obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Polovicu adventu už máme za sebou. Rastie naša radosť na vianočné stretnutie s Pánom Ježišom? Pozná nás Pán Ježiš ako svojich? Poznáme my jeho? Pýtajme sa v duchu, aká bola doposiaľ naša adventná príprava na stretnutie s Ježiškom?

Kto dnes naozaj pozorne počúval čítanie evanjelia, musel sa znepokojiť a žasnúť. Čo sa to robí s Jánom Krstiteľom, že pochybuje o Pánu Ježišovi? Predsa on prvý poznal v ňom Vykupiteľa, veď on ho ako hlásateľ predstavoval národu: „Hľa, Baránok Boží…“ A teraz je Ján v rozpakoch, posiela svojich učeníkov zo žalára k Pánu Ježišovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Čo sa to dialo? Čo sa to stalo? Verejná mienka v celom Izraeli sa zhodovala v jednom. Svet je zlý, pomery sú zlé, neudržateľné. Takto to ďalej nemôže ísť. Tu sa musí niečo stať. Veď nech len príde Mesiáš, ten urobí poriadok! Čo a ako sa musí zmeniť, o tom boli dvojaké mienky. Jedni si mysleli: tento nový Mesiáš, to bude bojovný Dávid, vodca revolúcie, bojujúci kráľ. Druhí tvrdili: bude to nový prorok, možno nový Eliáš, zatratí hriešnikov, spáli ich ohňom, bude hrozne súdiť všetkých a bude pustovníčiť ako Ján. Čo z toho splnil Pán Ježiš?

– Nechal sa nazvať Synom Dávidovým, ale nechcel zmeniť svet revolúciou, nechcel prelievať cudziu nevinnú krv.

– Nechal sa nazývať prorokom, Synom človeka, novým Eliášom, ale hriešnikov nepreklínal, nezatracoval, ale odpúšťal im. Nežil ako pustovník, jedol a pil ako normálni ľudia. Nenavádzal ľudí k úteku zo sveta na púšť.

Čo teda Pán Ježiš hlásal? Niečo celkom nové, čo tu v ľudských dejinách ešte nebolo. Celkom nový recept na zmenu pomerov, na zlepšenie zlého sveta. Vtedy tú novú radostnú zvesť vyjadril jediným slovom: „metanoia“. V slovenčine by to musel vysvetliť viacerými výrazmi: „Metanoeite“ – „zmeňte svoje zmýšľanie“. Toto je jadro učenia Ježiša Krista. Drahí moji, rozumiete tomu? Týmto zázračným slovkom hovorí nám Kristus. Deti, nevesty, prestaňte sa sťažovať na svojich rodičov, svokrovcov. Rodičia, prestaňte nadávať na svoje deti, nevesty, že majú svoje chyby, veď ich máte tiež! Robotníci, prestaňte nadávať na majstrov. Majstri a vedúci, prestaňte nadávať na zamestnancov, veriaci na kňazov, atď. Sťažovať si na druhých nevedie k ničomu. Druhého nezmeníš. Jediné, čo môžeš zmeniť, si ty sám. Nad sebou máš moc. Zmeň teda seba a svet bude hneď o niečo, o tú tvoju dobrotu lepší. Hľadaj chyby predovšetkým v sebe. Výzva doby k jednému každému z nás je: od kresťana ku kresťanstvu.

Kresťanské deti – najlepšie a najposlušnejšie v školách.

Kresťanskí zamestnanci – najsvedomitejší pracovníci na každom pracovisku.

Kresťanské rodiny – najusporiadanejšie rodiny.

Na dosiahnutie týchto cieľov máme možnosť všetci. To bude naša najpresvedčivejšia kázeň ako pokresťančíme spohanštený a zlý svet. Samozrejme, s Kristom na čele.
„Nie je pravda, že všetko odkrýva Boha a nie je pravda, že všetko skrýva Boha. Ale je pravda, že sa súčasne skrýva tým, čo ho pokúšajú a odkrýva tým, čo ho hľadajú, lebo ľudia sú zároveň nehodní Boha i schopní Boha: nehodní svojou porušenosťou a schopní svojou prvotnou prirodzenosťou.“ Tieto slová Blaisa Pascala vyjadrujú stálu možnosť človeka nájsť Boha, a to za predpokladu, že ho úprimne hľadá. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Otázka, ktorú Ján Krstiteľ posiela prostredníctvom svojich učeníkov Kristovi je ozajstnou a seriózne myslenou. Evanjelista sv. Matúš ju vysvetľuje tým, že Ján Krstiteľ práve sedí vo väzení a je odrezaný od vonkajšieho sveta. O Ježišových skutkoch počul, ale nevie si ich vysvetliť. Ježiš neodpovedá priamo vyznaním svojej osoby ako pred veľkňazom, keď sa predstavuje ako Syn človeka. V tom čase sa tomu ešte vyhýba. Ján chce vidieť v Ježišovi „toho, ktorý má prísť“. Veď tak o ňom hlásal ľudu pri Jordáne. A teraz pomocou poslov zisťuje objektívnu skutočnosť. Ježiš im odpovedal: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ Slovami proroka Izaiáša Ježiš nepriamo odpovedá. Ani Ján nemá priamy prístup k tajomstvu Mesiáša. „Oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte…“ Ale cenné v jeho postoji je, že hľadá budúceho Spasiteľa sveta. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Možno táto opytovacia veta nám v tomto radostnom očakávaní adventnej liturgie vyznieva čudne. Možno sa pýtať, prečo nám cirkev predkladá tento text práve pred sviatkami radostnej dôvery?

Priatelia, blížia sa Vianoce. Pán Ježiš sa narodil ako chudobné dieťa. Zmeňme sa aspoň v tomto. Nerobme aspoň my, kresťania, z Vianoc záležitosť kapitálu, záležitosť kšeftu, obchodu, reklamy. Nenechajte sa ohlúpiť hlučnou reklamou. Zmeňte svoje zmýšľanie tak, aby vaše vianočné darčeky boli prejavom lásky a nie meradlom, ako je plná peňaženka. Povedzte sami, je kresťanom vyznávačom chudobného Ježiška chlapec, ktorý sa doma vyhráža: „Ak nedostanem lyže, bicykel, ak nedostanem to, čo chcem, budem celé sviatky protivný a zlý?!“ Je kresťanom mládenec, keď jeho dievča musí trpnúť strachom a starosťou: „postačí mu ako darček ten šál, nebude sa mu zdať, že som ho lacno odbila?“ Je kresťankou dievča – študentka, ktorá hoci si ešte sama nezarába, svojimi nárokmi „vysáva“ celú rodinu: „V tomto starom kabáte sa už nemôžem ukázať na ulici, je už staromódny, túto zimu sa nosí kožuch!“ Zastavte ten kolotoč. Neruinujte seba aj druhých nákladnými darčekmi. Chcite a dávajte maličkosti, symbol čohosi väčšieho. Namiesto peňazí si darujme lásku a dobre zachádzanie navzájom. Ako to hovoril Pán Ježiš dnes v evanjeliu? Povedzte Jánovi, čo ste videli. Tam je Božie kráľovstvo, kde slepí vidia, hluchí počujú, chromí poskakujú ako jeleň. Rozumiete tomu? Kto bol chromý, keď mal niečo preskočiť, poslúžiť, urobiť, nech je úskočný ako jeleň. Kto bol slepý, že nevidel, že pri ňom v autobuse stojí starší a chorý človek, že nevidel, že blížny potrebuje jeho pomoc, nech pohliadne a vidí. Kto bol hluchý, keď ho o niečo žiadali, nech počuje a pomôže.

Áno, teda zmeňme svoje doterajšie zmýšľanie a jednanie, staňme sa lepšími. To bude ten najcennejší darček tým druhým okolo nás, takto sa v nás začne naplňovať aj Božie kráľovstvo. A o to nám ide. Amen.

Mgr. Ján Biroš

Na titulke

Fotografia deti pri betleheme – pri oltári v kostole sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze – vianoce v roku 2012.

-re-

Posolstvo Vianoc

Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkami radosti. Deťom, prirodzene, robia radosť darčeky. Niekedy však podľahneme predstave, že platí priama úmera – čím viac darčekov, tým viac radosti. No nie je to tak. Darček nie je iba vec, ktorá sa dáva a ktorá ma hodnotu vyjadrenú v peniazoch. Darček je niečo oveľa viac, je za ním posolstvo, ktoré hovorí “mám ťa rád“. A také niečo sa vlastne ani nedá vyjadriť peniazmi. V darčeku, pokiaľ ho dávame úprimne a nezištne, dávame samých seba. A to je tá veľká vec, ktorú by sme mali na Vianoce zažiť, tak vo vzťahu k svojim najbližším, ako aj vo vzťahu k Božiemu Synovi, ktorý prichádza medzi nás ako malé dieťa s jasným poslaním a posolstvom.

Istý štedrý večer sa chlapík čudoval, prečo si Boh vybral prísť medzi nás ako bezbranné dieťa. Ako tak o tom premýšľal, začul vonku akýsi zvuk a vykukol von. Zbadal, že vzadu do záhrady priletelo niekoľko divých husí. Sneh sa zvíril a ony pristáli do snehu. Letiac zo Severného pólu k mexickému zálivu sa jedna z nich zranila. A ako je u divých husí zvykom, keď letia v skupine a jedna z nich sa poraní, niekoľko ostatných zostúpi s ňou a neopustí ju. A tak ten muž, viac srdcom, než rozumom, vybehol im pomôcť. Len čo sa zjavil, samozrejme, že ich poriadne vystrašil. Husi začali trepotať krídlami, brodili sa a klesali v snehu, pričom si sami ubližovali. Otvoril rýchlo garážovú bránu, snažiac sa ich donútiť, aby išli dnu do garáže, dúfajúc, že sa mu podarí zohnať nejakú spoločnosť na ochranu divých husí, ktorá by mohla prísť a pomôcť. Ale čím viac sa snažil dostať ich dnu, tým viac ich udieral a ešte viac zraňoval. V jednej bláznivej chvíli si prial, aby bol hus a mohol rozprávať ich jazykom. Povedal by im, že sa im iba snaží pomôcť! A potom mu napadlo, prečo Ježiš prišiel ako bezbranné batoľa. Prišiel, aby bol jedným z nás a mohol rozprávať naším jazykom, aby odpustil hriešnikom, nasýtil hladných a ukázal nám, čo máme robiť.

duchovný otec Marek Hnat

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovné obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Márne sa ľudia pokúšajú vyriešiť všetky problémy a zodpovedať všetky otázky života v rámci pozemského bytia. Jednou z osudových otázok je otázka života a smrti. Existuje vzkriesenie z mŕtvych? Nemáme žiť len pre tento svet, ale pre večnosť. Je to tak aj u nás? Nemáme si čo vyčítať?

Drahí bratia a sestry, milé deti, viem si predstaviť, s akým napätím ste sledovali seriál o hrdinskom Winetuovi. Bol to hrdina Indiánov. A či si viete predstaviť, ako si predstavovali večný život Indiáni? Ako večné lovište, kde správny Indián cválal na svojom mustangovi a lovil zver po celú večnosť. Ale či to takto vyzerá aj v nebi? Zdá sa vám to isto smiešne a vy by ste najradšej mali v nebi závodné motorky, autá, pravda? Avšak takto to v nebi tiež nebude a preto i saduceji vo svojej múdrosti, s akou išli na Pána Ježiša, ukazujú sa veľmi jednoduchí a smiešni. V nebi sa nikto nebude ženiť či vydávať a vôbec radosti neba sú iné, celkom iné ako radosti pozemské. Veď svätý Pavol, ktorý mal možnosť nahliadnuť do neba, napísal: „Ani oko ľudské nevidelo, ani ucho nepočulo a vôbec ani si človek nevie predstaviť, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Teda toto hlavné nie je, že ako to tam vyzerá, ale skôr ako sa tam dostať.

To by nám mohol povedať svätý Stanislav Kostka, ktorého pamiatku budeme onedlho sláviť. Podľa niektorých závistlivých ľudí mal nebo už na zemi, lebo ako syn poľského magnáta – boháča si to mohol dovoliť. Ale práve on poznal vo Viedni, aké nástrahy sú namierené na bohatých. Uvedomil si Ježišove slová: „Skôr ťava prejde uchom ihly, ako boháč vojde do kráľovstva nebeského.“ A preto tajne utiekol a prišiel do Ríma, kde poprosil o prijatie do rádu jezuitov. Otec sa veľmi hneval, ale Stanislav stále tvrdil: „K vyššiemu cieľu som stvorený!“ A vytrval. Zomrel mladý, ale získal to, kde sa ani nežení, ani neloví zver, ale kde sú duše šťastné a budú tam raz i naše telá. Preto i vy si uvedomte. Pre nebo som stvorený! Budem vzkriesený pre život večný! Preto chcem dobre tu žiť tak, ako svätý Stanislav Kostka.

Milí veriaci, Kristove slová, ktoré povedal ako odpoveď saducejom, sú každému jasné: „Tí však, čo budú uznaní za hodných tamtoho sveta a vzkriesenia z mŕtvych, sa nebudú ani ženiť, ani vydávať. Už viac ani umrieť nebudú môcť.“ Stojí však pred nami otázka. Kto bude uznaný za hodného tamtoho sveta? Je to otázka veľmi vážna a pre každého z nás životne dôležitá. Preto každý je povinný sa nad ňou zamyslieť.

Všetci poznáme trhací kalendár. Skladá sa z 365 lístkov, na ktorých sú označené jednotlivé dni celého roka. Dátumové číslo rozhoduje o našich úradných a osobných povinnostiach. Každý večer z kalendára zmizne jeden lístok, aby ustúpil novému. List za listom sa trhá a ako bezcenný sa hádže do koša, alebo priamo do ohňa. Takýto trhací kalendár je symbolom ľudského života. V živote tak ako v kalendári, deň dňu sa podobá. Každodenná cesta za povinnosťami je rovnaká, len dátum sa mení. A človek si ani neuvedomuje, že s papierovým lístkom z kalendára trhá zakaždým aj jeden deň zo svojho života. A ten tiež pokojne hádže do koša minulosti, akoby viac nič neznamenal a bol súci ozaj len pre oheň. V očiach mnohých ľudí minulé a prežité dni neznamenajú viac ako hŕbu papiera v koši. Oni nepripisujú minulosti žiadny význam. Sú to dni, ktoré sa nedajú už viac žiť a sú cenné len dovtedy, kým znamenajú prítomnosť, alebo použiteľnú budúcnosť pre záujmy radosti, pôžitku, alebo inej možnosti dosiahnutia denného cieľa. Takýto pohľad na život a na minulosť je z nášho hľadiska celkom nesprávny.

Celkom inak sa na život pozerá cirkev. Ona má tiež svoj kalendár, podľa ktorého riadi život svojich veriacich. Ten však nie je iba mechanickou pomôckou na meranie času, ale stále novým prínosom možností získať si zásluhy pre večný život. Cirkevný kalendár na každý deň určuje meno svätca a zdôrazňuje jeho životný príklad k nasledovaniu. Každý deň je darom Božím a máme v ňom Bohom dané možnosti získať si zásluhy. A aby sme mohli byť uznaní za hodných tamtoho sveta. Každý náš deň sa má začínať spomienkou na dobrotu Božiu, modlitbou vďaky za nový záblesk slnka, za nový krok do ďalšieho života. Má sa začínať s prosbou k Bohu, darcovi života a smrti, aby on z plnosti svojich nekonečných možností, požehnania a milostí doprial a umožnil šťastlivý priebeh s ním začatého dňa. Máme si uvedomiť, že prežitý deň sa nezahodí do mora večnosti, ako čosi nepotrebné a zbytočné, ale že zostane naveky zapísaný vo večnej knihe nášho jestvovania.

Noc je príležitosť na získanie nových čerstvých síl. Noc má byť vzdialením sa od hluku sveta a možnosťou zabudnutia na trampoty dňa. Nemá byť k tomu, aby sa pod plášťom jej tmy ľahšie páchali hriechy, aby sa množili krádeže, vraždy, atď. Jej tichosť má byť znamením posvätného pokoja. Teda i noc v živote kresťana nie je zbytočná, má svoj patričný význam, ktorý napomáha k dosiahnutiu cieľa. Celý život človeka sa má skladať z takýchto dní a nocí, z takýchto časových jednotiek v znamení práce a modlitby. Každodenný život má mať hlbší cieľ a väčší význam ako hodenie ho do koša zabudnuteľnej minulosti. Každý deň má byť zapísaný do knihy života ako pomník nesmrteľných zásluh. Život nemá byť teda iba trhacím kalendárom, ktorého lístky sú po prežití označených dní bezcenné a sú súce iba do ohňa, ale má byť knihou, ktorej každá strana je písaná svedomitosťou každodennej práce, plnením mravnej normy života a konaním dobrých skutkov kresťanskej lásky a milosrdenstva. V tejto knihe nášho života má byť zachovaný čistý obraz Boží. Ako však obstoja pred večnosťou tí, ktorí zabúdajú na zmysel života, na večný cieľ duše a na význam každého dňa pre ich večnosť? Zmyslom ich života je len jednostranná starostlivosť o telo. Pre takýchto je deň skutočne iba bezcenným útržkom z kalendára ich života.

Náš život má byť životom dôstojným kresťana katolíka. Životom, za ktorý sa nemusíme báť odsúdenia, keď večný sudca Kristus otvorí knihu vekov, v ktorej sa zaskvejú prežité dni nášho života leskom statočnosti a zodpovednosti. A za tie statočne prežité dni nášho života ako odmenu dostaneme uznanie, že sme hodní tamtoho sveta a vzkriesenia z mŕtvych.

Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

Sviečka nádeje

Prvé novembrové dni nás v tlmenom svetle sviečok nútia zamyslieť sa and životom ako takým. Keď prechádzate cintorínom a chladný jesenný vietor vám pohládza tvár, prepadne vás akási nostalgia, hlavu máte však akoby úplne prázdnu. Zrazu nedokážete myslieť na nič. Len mlčky stojíte nad hrobom blízkeho a ticho spomínate. Nechávate priestor emóciám a napokon, v istej chvíli, sa už neubránite slzám. Spomínate na človeka, s ktorým ste sa ešte pred pár dňami, mesiacmi či rokmi smiali, riešili problémy, aj si poplakali.


Vtedy pochopíte, aké vzácne sú okamihy s ľuďmi, ktorých máme okolo seba a aký vzácny je život sám osebe. A aké zbytočné sú hádky, ktorými si život skracujeme o pár dní nerozprávania sa, nenávisti a zlosti. A pritom stačí len malý okamih a nestihneme sa ani rozlúčiť.

Druhého novembra sa však na celom Slovensku konali sväté omše nielen za duše našich verných zosnulých, ale aj za nenarodené deti, a to v rámci kampane s názvom Sviečka za nenarodené deti. Počas priebehu tejto kampane sme si mohli zakúpiť malú sviečku, špeciálne vyrobenú na tento účel a umiestniť ju do okna ako symbol pietnej spomienky. Všetci sme sa tak zjednotili v modlitbe za ochranu života.

Prečo som si ako tému svojho článku vybrala práve túto spomienku? Nielen kvôli Pochodu za život, o ktorom som písala v minulom čísle, ale aj kvôli príbehu, o ktorom som sa prednedávnom dopočula. Totiž, v jednej z podvečerných relácií istej známej komerčnej televízie som pred týždňom sledovala naozaj veľmi zaujímavú reportáž. Týkala sa, samozrejme, dušičkového obdobia a samotnej Pamiatky zosnulých.

Táto reportáž bola o dvoch mladých manželoch, ktorí veľmi túžili po bábätku. Keď zistili, že sa ich želanie po niekoľkých rokoch modlitieb konečne splní, veľmi sa tešili a predstavovali si, ako bude ich dieťatko vyzerať, ako sa bude volať a ako im zmení život. Lenže ich radosť netrvala dlho. Dieťatko sa narodilo v 22.týždni a mŕtve. Rodičia, zarmútení z tejto smutnej udalosti, si svoje dieťa chceli riadne pochovať, a preto požiadali nemocničné oddelenie o vydanie telíčka ich bábätka. Žiaľ, jedna z lekárok ich odbila vetou: „Dieťa s váhou do 500 gramov je LEN biologický materiál.“

A teraz nastupuje otázka: Kam sa v takejto chvíli vytráca ľudskosť? Prečo sa niektorí ľudia, ktorým je dopriata istá autorita a miesto v spoločnosti a ktorí majú možnosť veci meniť, ohradzujú zákonmi a všakovakými nariadeniami len preto, aby sa odosobnili od takejto situácie a vyťahujú všetky možné zbrane len preto, aby nemuseli riešiť byrokraciu spojenú s daným prípadom? Kam sa v takýchto chvíľach vytráca ľudská dôstojnosť, úcta k životu, svedomie, súcit so zúfalými rodičmi, ktorí práve prišli o dieťa?! Prečo v našej spoločnosti, najmä vo veľkých inštitúciách ako sú úrady či nemocnice, neexistujú morálne zásady, ale iba zákony a nariadenia? Takto to predsa fungovalo za čias socializmu. Naozaj nemá ľudskosť v demokratickom štáte ešte stále svoje miesto?

Koniec koncov, aj samotné zákony hovoria v prospech rodičov nasledovne: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (Zákon o pohrebníctve č. 131/2010 Z.z., § 3, odsek č.8)

Mladým manželom ich dieťa nakoniec po mnohých „naťahovačkách“ s nemocnicou vydali, aby ho mohli pochovať, ale nechcela som v tomto článku poukázať len na samotný príbeh, ale na spôsob, akým sa odohral.
Je život ešte nenarodených detí pre nás naozaj len biologickým materiálom? Iste, jedná sa o telo dieťatka, nie o jeho dušu, ale ak je telo len akýmsi materiálom, prečo mu stále prejavujeme takú veľkú úctu, staráme sa oň a nakoniec ho pochovávame so všetkým, čo k tomu patrí?

Veď ešte zo samotnej biológie vieme, že medzi biologický materiál alebo, ak chcete, odpad, sa zaradzujú uhynuté zvyšky rastlín, húb a živočíchov. Keď som si do internetového vyhľadávača naťukala túto vetu, našla som plno článkov o kompostovaní. Človek nie je spomenutý ani v jednom. Tak odkiaľ máme takéto pochybné informácie s nulovou pravdivosťou?
Je možné, žeby človek nazýval vlastný život odpadom a pristupoval k nemu tak nezodpovedne? To sotva. Nikto, koho by sa udalosť opísaná vyššie týkala, by niečo také nevyslovil. A život dieťaťa pred narodením je predsa takisto životom. Nič viac a nič menej.

Preto sa naozaj niet čo čudovať, že sa na Pochode za život tento rok zúčastnilo také veľké množstvo ľudí. Za úctu k životu je potrebné bojovať, a to všetkými dostupnými prostriedkami. Pretože raz môže byť pre niekoho aj ten náš život len biologickým materiálom, len akýmsi nedoceneným dielom nášho Nebeského Otca.
Želám vám pekný november plný spomienok a správnych rozhodnutí.

Lenka Novotná

Ahoj deti!


Čas plynie ako voda a vy už máte za sebou aj krásne jesenné prázdniny. Počasie počas nich vám naozaj prialo a tak verím, že ste si oddýchli a načerpali síl. Určite ste nezabudli ani na vašich príbuzných zosnulých a boli ste sa za nich pomodliť a zapáliť im sviečku na hroboch.

A čo vlastne sviatok Všetkých svätých predstavuje alebo pripomína?

V tento deň si naša katolícka cirkev pripomína svätých, ktorí viedli čistý a pravý kresťanský život a ktorí zomreli vo viere v Ježiša Krista. No nespomíname si len na svätých, ktorých mená sú zapísané v kalendári, ale aj na našich príbuzných, ktorí neboli vyhlásení za svätých, ale snažili sa žiť čestným životom a konať dobro. Cieľom každého jedného z nás je stať sa svätým, aby sme mohli žiť s Bohom v nebi.

Na tento sviatok nadväzuje 2. novembra Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. V tento deň sa takisto modlíme a spomíname na našich zosnulých, navštevujeme cintoríny a zapaľujeme sviečky. Taktiež sa konajú modlitby za nenarodené deti alebo aj pochody za život.

Vieš, ktorú sväticu si budeme pripomínať 22. novembra?

Jej meno ti neprezradím. Dozvieš sa ho, ak vylúštiš tajničku. Môžem ti ale povedať, že je to mučeníčka, ktorá je patrónkou hudobníkov. Nevieme o nej však veľa. Legendy hovoria o tom, že zatiaľ, čo hrali organy, ona si spievala vo svojom srdci iba pre Pána. Medzi jej atribúty, teda znaky, patrí ľalia, organ, lutna a palma. Už tušíš, o kom je reč?

Krížovka



1. keď ju krájaš, slzia ti oči
2. meno, mesto, zviera, …
3. žlté a kyslé ovocie
4. rozprávková bytosť
5. futbalová …
6. okrasný ihličnatý strom, ker
7. meno dievčatka z krajiny zázrakov

Tomáš Magda ml.

Na titulke

Fotografia kaplnky na cintoríne vo Víťaze v čase spomienky na Všetkých Svätých, duše v očisci a zomrelých…

-re-

Stalo sa:


– 19. 10 sa zúčastnili miništranti z Ovčia na futbalovom miništrantskom diecéznom turnaji, kde získali 2. miesto v kategórii starších.

– 20. 10. Zo zbierky na misie sa vyzbieralo Víťaz: 642,75 eur, Ovčie: 360 eur.

– 27. 10. Boli v našej farnosti bratia bosí karmelitáni z Lorinčíka, ktorí odslúžili sv. omše a po nich prijali do škapuliara v obidvoch kostoloch spolu 205 ľudí. Celkovo na výstavbu kláštora vyzbierali 2 357,82 €.

-re-

Trampoty v manželstve

Odpustenie nie je iba príležitostný skutok, ale je to trvalý postoj. Ako sa dostať k jadru problému?


Keď sa vytratí intimita, obvykle nie dostatočne hlboko skúmame dôvody. Uvedomujeme si skôr iba príznaky a nie príčiny, ktoré ich spôsobujú. Pozrieť sa zblízka na príčinu našich zranení môže byť bolestivý a háklivý proces; niečo, čomu sa inštinktívne vyhýbame. Ale ak obidvaja partneri naberú odvahu postaviť sa tvárou v tvár minulosti, výsledky prinesú trvalú zmenu.

Ak sa nakopilo veľa nevyriešených zranení a hnevu, musíme odblokovať “odtokový kanál” nasledovným postupom:

1. hovoriť o zranení
2. byť pripravený požiadať o odpustenie
3. rozhodnúť sa odpustiť jeden druhému

Tento proces je ako kanál, ktorý odplavuje zranenia, aby už neškodili nášmu vzťahu.
Potom, čo vyčistíme dni, týždne, mesiace alebo dokonca roky od nevyriešených vecí, musíme sa obidvaja rozhodnúť riešiť každé ďalšie veľké či malé zranenia hneď, ako k nemu dôjde a nedovoliť už viac takéto ich hromadenie.

Pre tých, ktorí sú v manželstve dlhé roky a nikdy sa nedokázali zaoberať bolestivými problémami a účinne ich riešiť, môže tento trojstupňový proces zabrať viac času a môže byť veľmi náročný, aj veľmi oslobodzujúci. Pozitívne emócie sa nemusia vrátiť okamžite. Ale ak sme vytrvalí, tento proces uzdravovania zranení sa ľahko stane zakoreneným zvykom a naše manželstvo sa zmení k lepšiemu.

Hovoriť o zranení

Odpustenie nie je iba povedať: “Nevadí!” Zranenie skutočne vadí a je potrebné sa s ním zaoberať. To je niečo podobné ako vojsť do stoky, aby sme uvoľnili potrubie. Nie je dobré nahovárať si, že je všetko v poriadku! Musíme nášmu manželskému partnerovi povedať, kedy a ako nás zranil. Netreba to urobiť nevľúdnym alebo odcudzujúcim spôsobom. Naopak, musíme to urobiť jemne, snažiť sa uľahčiť mu ospravedlnenie čo možno najviac. Namiesto všeobecnej kritiky alebo útoku na charakter nášho partnera sa snažme skôr o to, aby si náš manželský partner uvedomil, ako sme sa v danej situácii cítili.

Byť pripravení povedať “Prepáč!”

V skutočne milujúcom manželstve sa máme a musíme často ospravedlňovať jeden druhému, azda dokonca dennodenne. Väčšina z nás si nerada priznáva omyly a chyby. Je oveľa ľahšie obhajovať, čo sme vykonali a obviňovať všetkých ostatných. Niektorí ľudia ospravedlňujú svoje správanie tým, že obviňujú svojich rodičov za to, ako ich vychovali. Iní sa vyhovárajú inak.

Nikdy nie je ľahké počúvať o tom, ako zraňujeme druhých. Musíme sa však pokúsiť pozrieť sa na veci z ich pohľadu. Keď náš manžel alebo manželka vedia, že chápeme, do akej miery sa cítia nami zranení, naše ospravedlnenie bude mať oveľa väčšiu váhu. Ak však cítia, že nechápeme, ako veľmi sme ich zranili, budú mať obavy, že to ľahko môžeme urobiť znova. Aby naše ospravedlnenie bolo účinné, musí byť bezpodmienečné! „Prepáč, zabudol som poslať ten list.”

Musíme si dať pozor aj na to, či tón nášho hlasu alebo reč tela neprotirečí tomu, čo hovoríme! Dá sa povedať: “Prepáč!” spôsobom, ktorý znamená „Prepáč, ale… alebo v skutočnosti to bola tvoja chyba.“

Úprimné ospravedlnenia bez podmienok majú v manželstve veľkú moc, pretože potom už nemusíme byť v defenzíve – ocitneme sa zrazu na tej istej strane. Umožní to zmierniť hnev a vyliečiť zranenie.

Rozhodnúť sa navzájom si odpustiť

Táto tretia časť procesu je pre mnohých najťažšia. Odpustenie je dôležité a má s ničím neporovnateľnú moc priniesť do manželstva uzdravenie.

Uzdravenie:

a) Odpustenie si nemožno zaslúžiť: Lewis napísal: Odpustenie ide za hranice ľudskej spravodlivosti, je to dôvod, prečo je vždy ťažké vôbec odpustiť. Musíme obetovať našu pýchu, sebaľútosť a túžbu po spravodlivosti. Keď odpustíme, vzdávame sa svojho práva na spravodlivosť a svojej túžby po odplate. Ježišova požiadavka vzájomne si odpúšťať, ak treba aj sedem ráz cez deň, nie je iba obrazným zveličením.

b) Prúd odpustenia: Ak pristúpime k Bohu a úprimne vyznáme naše zlyhania, On nám dá odpustenie zadarmo ako dar. Boh nám odpúšťa zadarmo, hoci vie, že znovu zlyháme. On je nám vzorom v odpúšťaní. On je pre nás nie iba vzorom, ale aj motiváciou pre odpúšťanie druhým. „Žehnajme, lebo sme povolaní, aby sme dostali dedičstvo požehnania” (1 Pt 3, 9). Ak zanecháme našu túžbu po odplate, Boh nám sľubuje, že sa o nás postará a vleje do našich životov požehnanie! Do našich životov musí prúdiť Božie odpustenie, a to musíme nechať prúdiť von – do životov ľudí okolo nás, najmä našich najbližších.

c) Odpustenie je rozhodnutie, nie pocit: Odpustiť znamená rozhodnúť sa neprechovávať negatívne myšlienky na minulosť voči tomu druhému. Často musíme preto žiadať Boha o pomoc. Ale ak sa aktom našej vole rozhodneme odpustiť, pocity odpustenie sa dostavia neskôr. U niektorých rýchlo, u iných postupne počas dlhšieho obdobia.

d) Odpustenie nás oslobodzuje: Keď odpustíme, môže naše odpustenie priniesť úžitok nášmu partnerovi, ale najviac nám samým tým, že nás oslobodzuje. Odpustenie je kľúčom, ktorý odmyká dvere hnevu a tiež putá nenávisti. Je to moc, ktorá láme reťaze horkosti a putá sebectva. Veď aké je to veľké oslobodenie, keď dokážete odpustiť. Rozhodnutie odpustiť nás robí schopnými posunúť sa vpred bez toho, aby nás ťahali nadol “reťaze horkosti a putá hnevu”. Spočiatku môžeme ešte cítiť akútnu bolesť, ale odpustenie umožňuje začať proces zotavovania. Ak pokračujeme v odpúšťaní, spomienky postupne strácajú nad nami svoju moc.

Neodpúšťanie ovplyvňuje nielen náš vzťah s človekom, ktorý nám spôsobil zranenie, ale aj všetky naše vzťahy. Naše manželstvo tak môže utrpieť aj vtedy, ak sa hneváme s treťou stranou. Čím menej odpúšťame, tým je to pre nás ťažšie. Ale ak odpustíme raz, ľahšie sa nám to podarí aj nasledujúci raz. A keď pravidelne odpúšťame, citové škrabance sa postupne liečia a naše manželstvo napreduje.
Pri identifikácii našich zranení sa stávame veľmi citliví. Musíme citlivo zaobchádzať jeden s druhým, aby náš manželský partner vedel, že sa vžívame do jeho pocitov. Keď sa narušila dôvera, bude trvať dlhšie, kým sa obnoví. Neočakávajme, že ten, kto bol zranený, bude schopný ihneď zabudnúť a zotaviť sa.

Sv. Pavol uvádza, že láska “nemyslí na zlé” (1 Kor 13, 5). Predstavme si, že každý deň vášho manželstva je ako nová stránka poznámkového bloku. Každý deň robíme, či hovoríme veci alebo zabúdame robiť, či hovoriť veci, ktoré zraňujú nášho manželského partnera (ľahko – ťažko). V niektoré dni bude zoznam dlhší ako v iné, ale každý deň sa na tej stránke niečo vyskytne. Ak sa na to nepozrieme a nevyriešime to, po obrátení strany zostane zoznam nedotknutý. Tak nám postupne narastie hora hnevu a horkosti. Aj keď si nebudeme pamätať detaily každej stránky, záznam urážok zostane a po čase sa vryje do nášho vzťahu a uhasí našu intimitu.

Ak sa naučíme odpúšťať denne, je to akoby sme každý deň na jeho konci vytrhli tú stránku a vyhodili. Každý deň nášho manželstva budeme začínať s čistou stránkou a bez múru medzi nami. Ani jeden z nás nebude útočiť alebo sa brániť. Budeme tak konať v láske, bez toho, aby sme nosili v pamäti spomienky na zlo vykonané tým druhým. Preto rada na záver – cvičme sa v odpúšťaní.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

MÁŠ PROBLÉM…………..? (19)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.


Takéto otázky veľmi často dostávam od mladých ľudí, keď chodievam na besedy, na niektoré vysoké či stredné školy. Ale aj na základných školách „veľkí“ chlapi majú s týmto problém. Nechcem sa vyhýbať odpovedi na nijakú otázku, ale zrovna na túto nerád odpovedám, lebo mi na tejto otázke najviac vadí to, že mi to pripadá, akoby človek chcel kupovať dojnicu, a chce vedieť, koľko nadojí za deň mlieka. A tu nejde ani o získanie dobrého ťažného koňa (v prípade muža).

Dobrého a statočného životného partnera/ku by sme si nemali vyberať na základe skúseností s ich sexuálnym výkonom. Pre šťastné a spokojné a pritom požehnané manželstvo to nie je to hlavné. Boh nás veľmi dobre pozná a stvoril nás tak, aby sme mali čo najväčšiu radosť zo vzájomného sexu v rámci sviatostného manželského vzťahu. Veľmi pekne o tom pojednáva aj starozákonná kniha Pieseň piesní. Hlavnou úlohou pre manželov je v rámci sviatostného manželstva budovanie vzájomnej lásky a utužovať vzťah a zároveň byť otvorený pre prijatie dieťaťa ako Božieho daru a zodpovedne ho vychovávať. Táto veľká moc od Boha daná – privádzať deti na svet, umožňuje aby existovali ďalšie generácie.

Z mojej skúsenosti a tvrdení ďalších manželských párov vyvstáva, že spoznať vzájomné sexuálne potreby sa nepodarí nikomu z „večera do rána“. Ale sa musí poctivo na tom pracovať aj niekoľko rokov, dokonca aj počas celého manželského spolužitia.
Zdá sa mi, že sa tu hodí staré porekadlo: „Časté a opakované cvičenie robí z manželov milujúcich majstrov“. Žiť spolu pred manželstvom je morálne neprijateľné a nepatrí to do Božieho plánu pre náš život! Len veľmi bezohľadní a supersebeckí jedinci pre neschopnosť potlačiť svoju zvedavosť radi siahajú po zakázanom ovocí.

Podľa môjho názoru je vo vzťahu omnoho potrebnejšia trpezlivosť a vzájomné porozumenie a najmä poznanie naučiť sa, kedy váš partner najviac cíti, že je milovaný. Ide o to, aby sme sa vzájomne snažili slúžiť v láske jeden druhému. Naozaj si myslím, že sa ako ľudia môžeme niekomu plne citovo a fyzicky odovzdať len vtedy, keď mu naplno dôverujeme.

Ako budete môcť plne dôverovať človeku, ktorý sa nedokáže zaviazať sa k tomu, že si vás vezme? Ako sa mu môžete len tak na chvíľu oddať?
„Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi. Žena nemá moc nad svojim telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojim telom, ale žena“ (1Kor 7, 3- 4). A táto dobrá rada od sv. Pavla platí pre vzťah muža a ženy vo sviatostnom manželstve, a nie mimo neho! Najmä nie pred manželstvom!!!

Dobrý odrazový mostík pre rozhovor o sexuálnej čistote je a môže byť „prstienok“ alebo „náhrdelník čistoty“. Keď sa vás naň niekto spýta – čo to znamená? – hneď sa otvoria dvere príležitosti porozprávať si o Božom pohľade na vec čistoty. Myslím, že najlepší spôsob, ako hovoriť o svojom rozhodnutí čakať so sexom až do manželstva je otvorene hovoriť o svojich životných skúsenostiach s Bohom (rešpektovať dekalóg).

Pokiaľ priatelia, ktorí sa vás pýtali na sexuálnu zdržanlivosť, príjmu, čo im hovoríte, možno budete mať v budúcnosti príležitosť povedať im o Božej „druhej šanci“. Určite sa modlite za Božie načasovanie takejto situácie. Možno vás Boh povedie k tomu, aby ste svojim kamarátom mohli hovoriť o Božom odpustení. Modlite sa za seba aj za nich a nechajte sa viesť Bohom.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák