Rok s Bohom


Keď sa povie október, každému z nás sa automaticky v mysli vybaví, že je to ružencový mesiac, kedy sa máme častejšie a vrúcnejšie modliť svätý ruženec. Nechcem nijako bagatelizovať túto nádhernú tradíciu, ktorú nám cirkev práve v tento jesenný mesiac ponúka.

Skôr by som povedala, že vychádzam z predpokladu, že sa táto modlitba v našich kresťanských rodinách už udomácnila a stala sa súčasťou rodín, v ktorých sa viera skutočne praktizuje.

Preto chcem v mesiaci október upriamiť vašu pozornosť na iný sviatok, a to na sviatok svätého Františka z Assisi. Väčšina z nás dobre pozná tohto populárneho svätca a zakladateľa františkánskej rehole. Známy je najmä pre svoju jednoduchosť, lásku k Bohu, prírode a celému Božiemu stvorenstvu. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti veľmi radi počúvajú o živote svätcov. Pri potulkách jesennou prírodou, alebo keď pôjdete s deťmi púšťať šarkana a budete sa kochať krásou prírody, alebo v deň slávenia jeho sviatku, skúste deťom o svätom Františkovi porozprávať viac. Aj keď mnohí určite poznáte životopis tohoto svätca, ponúkam malý výňatok.

Svätý František pochádzal z talianskeho mesta Assisi. V detstve získal František vzdelanie v miestnej farskej škole. Jeho otec, bohatý obchodník s plátnom, sa snažil z neho vychovať dobrého obchodníka, čo sa mu aj čiastočne podarilo, no jeho prirodzená dobrosrdečnosť ho privádzala k márnotratnej štedrosti. Keď mal František 20 rokov, vypukla medzi dvoma mestami vojna. Zúčastnil sa bojov, no po roku zajatia ho ťažko chorého prepustili na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel vecí. No túžba po vojenskom dobrodružstve ho neopustila a znova odchádza do vojny. Nedošiel však ďaleko a počas zastávky mal tajomný sen, v ktorom si vypočul výzvu, či nechce radšej slúžiť Pánovi ako jeho poddanému. Vrátil sa domov, kde v opustenom kostolíku San Damiano zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža Kristus: „František, oprav môj dom, veď vidíš, že sa rozpadáva…“

Bieda chudobných sa Františka veľmi dotýkala, preto im rozdával z otcovho majetku. Ten sa preto rozhodol vydediť ho a ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, keď sa František vyzliekol donaha, hodil otcovi plášť a vyhlásil, že už má Otca iba na nebesiach. Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom iného sveta. Žil ako chudobný mních, opatroval chudobných a slúžil im, staral sa o opustené kostoly. Veľkou potechou preňho bol vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), ktorej spoluzakladateľkou bola jeho priateľka Klára z Asssisi.

František ako prvý zaviedol také pobožnosti, bez ktorých si nevieme ani len predstaviť Vianoce a pôst. Je to tradícia stavania betlehemov a pobožnosť krížovej cesty.

Bol prvým známym prípadom stigiem v cirkvi, ktoré mu vtlačil Kristus, keď sa mu zjavil v podobe okrídleného serafína. Zomrel takmer slepý 3. októbra, tak ako si želal vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najviac pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi.

Chcela by som ešte upriamiť pozornosť na jednu skutočnosť. Svätý František vnímal všetko svorenstvo a prírodu ako takú, ako zrkadlo dobroty Boha a všetky diela Pánových rúk mu boli dôvodom k radosti. Dokonca akékoľvek drobné živočíchy nazýval bratmi a sestrami vo vedomí, že má s nimi spoločný začiatok, nakoľko aj oni boli stvorené Pánovou rukou. Známe sú dokonca jeho kázne vtáčkom a iným stvoreniam, keď ich vyzýval ku Božej chvále, nabádal k radostnej poslušnosti a varoval pred hriechom nevďačnosti.

Preto sa na sviatok tohto svätca v niektorých krajinách slávia sväté omše, spojené s požehnaním domácich zvierat.

Skúsme aj takýmto rozprávaním svojim deťom priblížiť veľkosť Božieho stvorenstva tu na zemi, poďakovať sa Bohu za to, že nás ľudí ustanovil nad všetky stvorené bytosti, že nám dal rozum a slobodnú vôľu, aby sme si tieto zvieratá podriadili a využívali ich vo svoj prospech.

A po vzore svätého Františka skúsme deťom vnuknúť myšlienku, aby odniesli svojmu psíkovi alebo mačke nejakú kostičku z obeda alebo inú „dobrotu“ a urobili tak dobrý skutok.

A ak nejaké zvieratko doma nemáte, vaše deti budú určite o nejakom vo vašom okolí vedieť.

Svätý František z Assisi sa modlil nádherne a zo srdca
a jeho modlitba je aj dnes vysoko aktuálna a nadčasová.


Ó, Pane, učiň ma, prosím, nástrojom svojho pokoja,
aby som miloval, kde sa ľudia nenávidia,
aby som odpúšťal, kde človeka urážajú,
aby som spájal, kde sú spory a nedorozumenia,
aby som vzbudzoval nádej tam, kde vládne temnota a malomyseľnosť,
aby som prinášal radosť tam, kde prebýva žiaľ.
Ó, Pane, odním odo mňa všetko, čo je moje.
Daj nech sa usilujem,
nie aby som bol utešený, ale sám utešoval,
nie aby som bol chápaný, ale sám chápal,
nie aby som bol milovaný, ale sám miloval,
lebo ten kto obetuje, prijíma,
ten kto odpúšťa, tomu bude odpustené,
kto tu umiera, prebudí sa k večnému životu. Amen.

Nech nám všetkým svätý František vyprosuje u Boha hojnosť Božieho požehnania.

Martina Gondová, snímka: M. Magda st.

ROZHOVOR

Stretávame sa na našich letných žurnalistických seminároch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Fotograf, ktorý sa už niekoľko rokov profesionálne venuje fotografii.


(pokračovanie z minulého čísla)

Ako fotograf si spomínal, že je to náročné na čas, náročné na prácu. Čo na to hovorí rodina?

To bude zaujímavé. Ty poznáš v podstate moju rodinu, poznáš moje dcéry. Mám širokú rodinu, orientovanú na umenie. No najbližšiu rodinu, moju manželku fotografia nezaujíma, presnejšie povedané, zaujíma ju, ale hovorí, že nebude do rodiny prenášať prácu. Robí v banke ekonómku a tak isto ma neruší jej tézami o výpočtoch nejakých úverov. Takže keď sú zaujímavé výstavy a zaujímavé knihy, ktoré zbieram, tak si prelistujeme. Keď mám svoje fotografie, tak Zuzana si pozrie môj hotový produkt. To znamená, že ju nezaťažujem tým širokým výberom, až na výstave, alebo v katalógu a časopise. V podstate mi to vyhovuje, lebo ona je pragmatický človek. Povie mi, toto nerob, toto už nie je dobré, myslím tak spoločensky. Má prehľad, lebo my ľudia v umení sme trochu takí ľahkovážni, nemáme ten odstup. A to je veľmi dôležité, niekedy mi pomáha v problémoch s ľuďmi, keď mám problémy v robote, vie ma tak ďalej „nastaviť“. Bolo to ťažké, pretože tie prvé alebo tri roky som bol stále niekde vonku a ešte som robil nočné v Týždni. Tak to pre ňu veľmi náročné. Teraz som si povedal, že dcéra je vo veku, kedy sa jej treba venovať, tak som trochu upustil zo svojich projektov. Teraz, keď má päť, tak sme sme s Phos photom začali fotiť sociálnu fotografiu a chodiť von. Takže myslím si, že manželka má pocit, že žije s človekom, ktorý niečo vytvára a bavíme sa o tom s takou mierou.

Pre ozrejmenie našim čitateľom, ako si sa dostal k Network-u Slovakia. Kto ťa oslovil?

Veď práve, kto ma oslovil? Oslovila ma Terka Rončáková, presne si to už nepamätám. Mal som jednu výstavu, volala sa Podoby viery. Oslovili ju moje fotky, hľadali lektora. Je to celkom zábavné, že na prvom Networku, na ktorom som sa zúčastnil, bol mojím študentom Andrej Lojan (p. A. Lojan je členom Spoločnosti Božieho Slova – verbista, pozn. redakcie), a teraz s odstupom času je už vlastne pedagógom, čo je veľmi zaujímavé.

Dva alebo tri roky som tu nebol, tak mi hovoril: „Matúš, teraz si mi to trochu sťažil, pretože som pri tebe ako tieň, tí ľudia ma akoby nepočúvali. Keď si tu nebol, tak sme boli rozdelení na amatérov a zdatnejších – Andrej ich učil techniku, také základy a zrazu sa všetci prihlásili ku profesionálom.“ „Ale to nevadí“, povedal som Andrejovi, „veď to je plus.“Preto sme to vlastne tento rok zjednotili, aby sa učil aj on, ako sa má formovať ako pedagóg, lebo ja som medzitým začal učiť na katedre žurnalistiky tu v Ružomberku. Učím predmet žurnalistická fotografia a popritom prednášam aj o fotografii, takže Andrej sa má čo učiť. To je podľa mňa pre neho plus.

Keďže v dnešnej dobe už malé dieťa drží v ruke fotoaparát, chcel by som na záver, aby si poradil našim najmä mladým čitateľom, ako sa pozerať na svet cez hľadáčik fotoaparátu.

Hovorím tak, že keď je fotograf pevne rozhodnutý a je v psychologickej pohode nastavený na fotografovanie, vtedy sa musí prepnúť a trebárs z očí vytvoriť hľadáčik, všímať si také detaily, ktoré si v bežnom živote nevšímame, obchádzame, lebo sú pre nás fádne. Ale cez ten hľadáčik aj fádne veci vyzerajú skvele. Všímať si trebárs detaily, treba pristupovať k ľuďom s nehou. Treba im dať najavo, že sme fotografi, výtvarníci umelci, ktorí vytvárajú niečo pre generácie. Nie sme len nejakí, volám to „cvakači“, ktorí z tej danej situácie chcú vyťažiť len nejaký finančný obnos. A každopádne je pre mladých fotografov veľmi dôležité, aby chodili do galérií, aby študovali literatúru o fotografii, aby pozerali na internete, najmä aby skúmali vznik fotografie a cez ten vznik fotografie pochopili podstatu fotografie. Aké to bolo zložité pre fotografiu, aby sa dostala v 19. storočí na piedestál umeleckej tvorby, lebo predtým bola fotografie iba nejakým vizitkárskym symbolom a nebola vôbec braná ako umenie. Žiaľ, teraz digitálna doba fotografiu zase vracia na úroveň podvýtvarnú, takú nejakú estetickú hodnotu. O pár rokov to bude veľký akoby zápas o udržanie fotografie na tomto piedestále. Skvelí fotografi tu nebudú stále, musí nastúpiť mladá generácia. Žiaľ, postmoderna je teraz studená, fotografuje sa unáhlene, všetko sa robí cez počítače, z fotografov sa stávajú grafici, žiaľ, z grafikov nie je fotograf. Takže ľudia, ktorí chcú fotografovať, sa dostali do mašinérie počítačov a technických prístrojov, čo za mojich čias nebolo. Za mojich čias boli klasické zrkadlovky, vyvolávali sme filmy, tešili sme sa, keď sme to mali v tej vývojnici. Teraz sa to všetko robí cez monitory, je to rýchle. Ľudia nemajú čas si premyslieť, ktorá fotka je dobrá a rozanalizovať.
Takže ešte veľká rada je nájsť si poloprofesionála, profesionála, ktorý má nejaké skúsenosti, ktorý vysvetlí, o čom je fotografia, o čom je obraz. Mať vo svojom okolí priateľov, ktorí tak isto fotografujú a s nimi sa rozprávať o fotke, ale nie o tej technickej stránke, ako sa používa aký objektív, clona, ale o tej vizuálnej stránke: čo som tou fotkou chcel povedať, o čom tá fotografia má byť. Je to veľmi dôležité, keď prídeme na podstatu, vtedy sa na tú fotografiu pozrieme: aha, tam vidím presne takú vec, čo by som vôbec ani nevšimol. Len fotograf to musí vidieť, keď odfotí, tak v pravom rohu musí byť ten symbol. A závisí aj na tom, pre koho fotografujeme, je rozdiel fotografovať pre firmu, pre časopis, na výstavu, alebo pre rodinu. Keď fotím rodinu, tak tam fotografujem – ventilujem, fotografujem lážo-plážo, nerobím ťažké snímky a zase pri tej voľnej tvorbe sa snažím tie fotografie prekombinovať, hľadať v nich súvislosti a znaky umeleckých prvkov, a tak ďalej. Fotografia je krásna, len treba ju len pochopiť a snažiť sa ju neodstaviť úplne na bok nejakého pivničného priestoru.

Takže jednou z možností vzdelávania sa je prísť aj sem na Network, alebo prísť študovať fotografiu.

Samozrejme, ja som vždy hovoril aj Andrejovi Lojanovi, že tuná to nie je len o tom, že sa sníma, ale je to o emóciách. Tuná sú ľudia nabití duchovnou energiou. Vždy odtiaľto prídem obohatený tou ľudskosťou a všetkými okolnosťami. A myslím si, že pre začínajúceho alebo trocha skúseného fotografa je dobré, aby prišiel na takýto workshop, pretože si uvedomí, kde je, na akom bode toho „schodiska kvality fotografického myslenia“. Či je úplne dole, v strede alebo či je niekde hore a je taký ako oslobodený. Podľa mňa je to dôležité pre ľudí, ktorí majú radi fotografiu, aby chodili na takéto stretnutia, či je to Network, alebo workshopy iného typu.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Profesor


Učitel filosofie jednoho dne přisel do třídy. Když se studenti usadili, vzal ze šupliku nádobu a naplnil ji až po povrch kameny. Potom se zeptal studentů, zda si myslí, že je nádoba plná? Studenti s nim souhlasili, že je. Potom profesor vzal krabičku s kamínky a vysypal je do nádoby s kameny, zatřásl nádobou a, samozřejmě, že kamínky popadaly mezi kameny. Profesor se zeptal znovu. Je teď nádoba plná? Studenti se pousmáli a souhlasili, že je. Ale profesor vzal krabičku s velmi jemným pískem a vysypal ho do nádoby. Samozřejmě, písek vyplnil i ty nejmenší mezírky mezi kameny. Ted už byla nádoba opravdu plná. Potom profesor řekl: „Touto ukázkou jsem chtěl znázornit, že život je jako tato nádoba. Kameny znázorňují důležité věci ve vašem životě, jako jsou vaše rodina, partner, zdraví, děti…, všechno, co je tak důležité. Kdyby jste to ztratili, bylo by to velmi zničující. Kamínky znázorňuji ostatní, méně důležité věci.

Například vaše zaměstnání, dům, auto… A písek je všechno ostatní. Drobnosti. Když dáte písek do nádoby jako první, nezůstane vám žádné místo pro kameny. To stejné platí v životě. Když budete ztrácet čas a energii na drobnosti, materiální věci, nikdy nebudete mít čas na věci, které jsou skutečně důležité. Věnujte pozornost rozhodujícím věcem ve vašem životě. Hrajte si se svými dětmi, vezměte svého partnera tancovat… Vždy bude čas jít do práce, uklidit dům, uvařit oběd, nakoupit…

Dejte si záležet na kamenech (věci, na kterých vám skutečně záleží). Určete si své cíle. To ostatní jsou jen kamínky a písek. Hodně štěstí, doufám, že se vám to podaří.

Ať tvoje ruce mají vždy co dělat,
ať máš v peněžence vždy pár korun,
a ať vždy slunce svítí na tvé okno,
ať po každém dešti určitě následuje duha,
ať máš vždy nablízku přátelskou ruku.

To není celé!!! Pak přistoupil student a ptá se profesora: „Myslíte, že nádoba už je plná?“ Profesor připustil, že ano. Student vzal půllitr vody a vlil ho do nádoby a voda vsákla do písku.

-re-

Bleskovka


Otec biskup, mohli by ste venovať pár slov našim čitateľom Spektra a pozdraviť našich veriacich.

Ako sa vám cestovalo na východné Slovensko?

Veľmi dobre, tešil som sa, že budem môcť pozdraviť svätú Annu a spolu s vami si ju uctiť, lebo je to veľmi krásne, milostiplné miesto, veľa som o ňom počul.
Váš príhovor bol, povedané ústami otca biskupa Štefana, „hustý“. Chýbalo mi tam také prepojenie na výkonnú moc.

Čo si o tom myslíte?

Každý si tam mohol nájsť to, čo potreboval, aj výkonnú moc.

A duchovný odkaz pre našich čitateľov?

Aby sme si vážili hodnoty, ktoré nám prezentujú títo svätci a aby sme aj vo svojich rodinách vedeli prinášať obety preto, aby tie naše vzťahy boli naozaj zodpovedné, kresťanské a aby nás to urobilo lepšími a šťastnejšími ľuďmi. Ďakujem pekne.

Martin Magda

Homília Mons. Viliama Judáka

Ohrozenie rodiny ako takej je na Slovensku veľmi aktuálne. Čo sa nepodarilo minulému komunistickému režimu cez „vedecký svetonázor“, darí sa tomuto „režimu“, ktorý je od neho odvodený. Táto „demokratická liberálna spoločnosť“ búra všetky morálne zábrany, čím narúša okrem iného aj základný princíp zdravého spoločenstva – rodinu. Určite vo vás zarezonoval príhovor slávnostného celebranta odpustovej slávnosti pri sv. Anne, ktorý sa venoval práve neúplnej rodine s jej následkami, ktoré sa prenášajú na budúcu generáciu – na deti.



Drahí bratia a sestry, milí pútnici!

Mnohí iste viete, že za letných jasných večerov, ktoré nám v tomto roku akosi chýbajú, môžeme voľným okom vidieť tritisíc až päťtisíc hviezd. Odborníci hovoria, že vzdialenosť od vesmírnych telies na zemi je veľmi veľká a tak jednoducho povedané, hviezda, ktorá vysiela svetlo, už mohla zaniknúť, hoci svetlo môžeme ešte pozorovať. Tento obraz vesmíru môžeme aplikovať aj na ľudské dejiny, pretože si uvedomujeme, že stojíme na pleciach iných.

Žili tu ľudia pred stáročiami i tisícročiami, z ktorých myšlienok, diel, tvorby, čerpáme a žijeme. O to viac môžeme aplikovať tento obraz aj na comunium sanctorum – spoločenstvo svätých. Ľudia, ktorí žili na tejto zemi a dokázali svojim životom prejaviť hrdinský, heroický stupeň svojej viery, nádeje či lásky, sú pre nás svetlým príkladom, ale s nimi tvoríme aj živé spoločenstvo, pretože sa za nás prihovárajú a nám pomáhajú, aby sme aj my vedeli ísť cestami, ktoré nám ponúka Boh.

Dnes máme pred našim duchovným zrakom svätcov, od života ktorých nás delí vyše dvetisíc rokov. Svätého Joachima a Annu. Vieme veľmi dobre, že evanjeliá o nich mlčia, alebo ich aspoň konkrétne nemenujú. A vlastne, zachovali sa len v pamäti kresťanského ľudu a starobylý spis Protoevanjelium Jakubovo, ktorý nepatrí medzi kánonické evanjeliá, spomína aj ich mená. Kresťanský ľud ich od začiatku uctieval ako vzorných rodičov, ako ľudí, ktorí žili z viery a preto sa ich úcta najskôr na východe a potom aj na západe veľmi rozšírila. Preto aj tu takmer pred štyristo rokmi bolo zriadené pútnické miesto k svätej Anne, kde chodia generácie a generácie zo Šariša a Spiša i vzdialenejšieho okolia, aby tu sa učili od týchto svätých rodičov, ktorí dali tomuto svetu Božiu Matku, Matku Ježiša Krista, Spasiteľa sveta a aby sme sa učili od nich žiť vo viere. Oni totiž ako sme počuli aj v dnešnom evanjeliu, niektoré veci verili a tušili v nádeji. My sme oveľa ďalej, my sme svedkami toho, že tieto udalosti sa udiali a že Boh je veľký vo svojich prísľuboch.

Drahí bratia a sestry, keď vy mnohí prichádzate na toto miesto, niektorí dokonca aj stovky kilometrov, pretože vás tu viažu detské spomienky, milé chvíle, ktoré ste prežili a preto si viete zariadiť mnohí čas, aby ste prišli na tento odpust. Iste to nie je len akási detinská nostalgia. Je to túžba žiť hodnoty, ktoré nám títo svätci predstavujú a ktorými chceme obohatiť náš život. Ba aj mnohí kňazi, ktorí pochádzajú z tohto okolia hovoria, že ich kňazské povolanie začalo tu, alebo sa upevňovalo, podobne aj rehoľné povolania a mnohí ste aj ako snúbenci, mladí ľudia, ktorí si chceli založiť svoju rodinu tu prišli vyprosovať a privádzali ste tu aj svoje deti, aby ste v týchto hodnotách pokračovali.

Tak ako naznačil aj váš duchovný otec na začiatku, je to dobrý znak, že uprostred tohto sveta, ktorý nám ponúka iné hodnoty, ktorý nám dáva pred oči iné priority, vieme, kde sú tie pravé hodnoty, ktoré nás môžu obohatiť. Samozrejme, musíme byť realisti a uvedomujeme si, že takmer polovica našich manželstiev v ostatných rokoch je rozpadnutých, najmä v mestách. Že deti žijú bez rodičov, alebo s náhradnými rodičmi, alebo v detských domovoch či iných zariadeniach. Nie je to dobrý znak, ktorý sa takýmto spôsobom prejavuje v konkrétnom živote. Iste, príčiny môžu byť rôzne, ale my kresťania sme vyzvaní a pozvaní k tomu, aby sme tieto hodnoty chránili, pretože dobre usporiadaná rodina je znakom usporiadaného kresťanského života. Musíme si uvedomiť, že v dnešných časoch od ideologického materializmu sme sa posunuli k pragmatickému materializmu. Pred viac ako 20-timi rokmi sme čelili diktatúre materialistickej ideológie, ktorú „architekti“ vtedajšej moci označili okázalým menom – vedecký svetonázor. Prívlastok vedecký dával ideologickému materializmu punc pravdy.

Akákoľvek iná myšlienka, ktorá sa z tohto vymykala, bola prežitkom, alebo ideologickou diverziou. Iba hmota mohla byť skutočná, všetky duchovné prejavy človeka, jeho túžby boli považované za vedľajší produkt fyzikálnych a chemických procesov. Duša oficiálne neexistovala. Boh bol zrušený. Tento ideologický materializmus padol so systémom, ktorý bol diktatúrou a na jeho miesto nastúpil materializmus pragmatický. Násilný prúd štátnej ideológie nahradil nenásilný prúd životného štýlu zameraného na pohodlie, zábavu a pôžitky. Ideologický materializmus bol vynútený, pragmatický materializmus je dobrovoľný. Nikto doň nikoho nenútil, má skôr sociologické než filozofické zdôvodnenie. Veď podľa niektorých v človeku sa nachádzajú tri odlišné vrstvy, v ktorých sa utvára jeho motivácia. Na povrchu je to oblasť správania sa, o niečo hlbšie je oblasť myslenia a najhlbšou vrstvou je spiritualita.

Bývalý režim so svojou ideológiou sa zameriaval na vrchnú vrstvu, diktoval ľuďom, ako sa majú správať navonok, aby vyhoveli. Ideologický materializmus sa ujímal aj druhej vrstvy motivácie, snažil sa preniknúť do nášho myslenia.

Pragmatický materializmus je iný, rešpektuje občiansku slobodu, nášmu správaniu nič nevnucuje, nevedie s nami názorové spory, dokáže žiť v pokojnej koalícii s každým svetonázorom, myšlienky pred ním nezavážia, filozofia ho nezaujíma. Pragmatický materializmus smeruje k centru našej bytosti do oblasti spirituality, tam, kde sa vytvára naša najhlbšia vôľa, tam, kde pramenia naše túžby po šťastí a ich naplnení. Usiluje sa získať priazeň, ponúka túžbe príťažlivé ponuky.

Je to podobné človeku, ktorý sedí za stolom plným jedla, na konci ktorého je nepatrná kniha, v ktorej sú ukryté tajomstvá o podstatných tajomstvách života. Kto som, prečo žijem? Na stole je však veľa chutného jedla a nezdá sa, že sa muž na koniec knihy nakoniec dopracuje. To je pasca pragmatického materializmu. Kedysi sme sa pýtali, aký je zmysel nášho života, dnes sa pýtame, aká je naša životná úroveň? Iste príjemný posun, veď na novú otázku sa oveľa ľahšie odpovedá. Samozrejme, neodpovedáme myšlienkami, ale tovarom a to sa ľahko meria. Čím sú naše dni pohodlnejšie, lepšie zabezpečené, o čo luxusnejšie je naše postavenie, o to úspešnejší je vraj aj náš život.

V podstate ide iba o jedno, aby sme sa od narodenia až do smrti mali dobre a vyhli sa, pokiaľ je možné, každej bolesti a obeti. Zdá sa, akoby vymrela etika založená na obetavosti. Človek už nie je ochotný vzdať sa svojich záujmov kvôli nadosobnému ideálu či kvôli spoločnému dobru. Teda mnohokrát ani kvôli rodine. Výsledok je, že človek našich čias končí popieraním a ničením samého seba. Uzákonenie eutanázie, mnohé pokusy s človekom aj vo forme ľudských embryí a nakoniec dochádzame k záveru, žeby bolo lepšie, keby človek vôbec nebol. Nesvedčí o tom strach pred preľudnením ľudstva a preto regulovanie pôrodnosti či politika jedného dieťaťa ako sme toho svedkami v Číne? A nemusíme ísť tak ďaleko. V susednom Česku okolo 8 % žien nechce byť matkami vôbec. A v Nemecku sa toto číslo vraj vyšplhalo až na 20 %. Iste, táto metafyzická malátnosť môže existovať aj v synbióze s ohromnou aktivitou a zaneprázdnenosťou dnešného človeka.

Jej podstatou je však únik pred Bohom, želanie byť sám sebou a so svojou konečnosťou a nenechať sa rušiť Božou blízkosťou.Áno, zavolajme nadšene trikrát hurá a obráť radostné pohľady k rannej zore, ako to uviedli pred časom médiá. Mimo manželstva sa na Slovensku v uplynulých rokoch narodilo už 27 % detí. Je to obrovský pokrok smerom k osvietenej, modernej, racionálnej a liberálnej spoločnosti, keďže v roku 1991 bolo takýchto detí len 9 %.

Mali by sme sa konečne tešiť, že sme svetoví, že sme na svetovej úrovni. Teda aspoň podľa niektorých odborníkov a skupín, ktorých poteší každé oslabenie rodiny ako sa to objavuje v médiách. V tomto smere tu panujú aj oficiálne niektoré mýty. Vraj deti, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách, sú aspoň také pohodové ako tie, čo vyrastajú v úplných rodinách. Dokonca sú možno na tom ešte lepšie, keďže nie sú zviazané takou umelou, nadprirodzenou inštitúciou ako je manželstvo ich rodičov. Veď vieme, že tradičná rodina je aj tak len nástrojom cirkvi a tyranského patriarchálneho muža, ktorý mláti ženu a zneužíva deti.

V skutočnosti je kult slobodného materstva jedným z najzávažnejších sociálnych problémov, aký by Slovensko mohlo postretnúť. Západoeurópske štáty by nám v tomto smere nemali byť vzorom, ale skôr odstrašujúcim príkladom toho, čo sa môže stať, ak sa prirodzene ľudská motivácia naruší sociálnym inžinierstvom.

Svedčí o tom aj jedna štúdia, ktorá bola publikovaná vo Veľkej Británii v roku 2002, publikovala ju Rebeca O´Neilová a tieto britské výskumy ukazujú, že na deti z neúplných rodín číha oveľa väčšie nebezpečenstvo v čase detského veku a mladosti. A to v návštevnosti školy, je tam vyššie nebezpečenstvo drog, závislostí na alkohole a fajčení. Podobne tu existuje vyššie riziko zločinnosti. Deti z neúplných rodín sú aj častejšími obeťami sexuálneho zneužívania. Páchateľmi sú najčastejšie partneri slobodných matiek týchto detí.

Okrem toho mať viac slobodných matiek znamená mať krajne viac ľudí ohrozených chudobou. Tieto ženy zvyčajne majú nižší príjem a keďže dieťa, o ktoré sa starajú samé, spôsobuje, že častejšie podliehajú stresu, depresiám a ďalším zdravotným problémom. Medzi britskými chudobnými je len 10 % manželských párov, ale až 51 % slobodných matiek. Deti tak vyrastajú v horších pomeroch, než by chceli a museli. Matka sama zvyčajne nemá čas na dieťa a tak jeho osobnosť formuje štátna škola a rozbité sídlisko so sociálnymi bytmi.

Po stránke kvalitatívnej je situácia azda ešte horšia. Ale poďme k nám. V roku 2007 sa na Slovensku narodilo 54 424 detí. Z týchto detí sa 29 % narodilo mimo manželstva, teda vyše 15 000 detí, zároveň rozvodmi v roku 2007 prišlo o jedného z rodičov takmer 8 000 detí. Spolu je to takmer 24 000 detí, ktoré sa v tomto roku ocitli v neúplnej rodine, teda 43 % detí narodené v tom roku. Čo tieto fakty a čísla konkrétne znamenajú? Dokazujú hlavne epidemicky sa šíriace ochorenie našej slovenskej rodiny. Na slovenské pomery nadobúdajúce nevídaný rozsah. Postupne sa väčšinovým fenoménom stáva neúplná rodina v rôznej forme. Teda nevhodné, rizikové, ťažké, až problematické podľa serióznych odborníkov choré prostredie pre výchovu detí.

Česť výnimkám, pretože to nemôžeme zovšeobecňovať. Iste, chceme kvalitných ľudí v každej oblasti, v politike, vo verejnej správe, v cirkvi. Tu vôbec nejde o to, aby sme triedili ľudí na lepších a menej. Ako však ukazuje stáročná skúsenosť a ako to uvádza v mnohých učebniciach detského lekárstva psychológie, sociológie, pedagogiky a iných oblastí, ktoré sa zaoberajú človekom. Ak dieťa nevyrastá v úplnej rodine, je sitovo ochudobnené, necíti istotu, je vystavené niekoľkonásobne vyšším rizikám v dospelosti. Rizikám toho, že si často nedokáže vybudovať pevný, trvalý, partnerský vzťah. Je vystavené oveľa väčším rizikám psychických porúch, rizikám porúch citového života, rizikám kriminality, nedokončeného vzdelania, rizikám predčasného pohlavného života so všetkými dôsledkami, rizikám drogových závislostí, alkoholizmu a iných.
Ak si teda uvedomíme, že nadpolovičná väčšina dnešnej mládeže vyrastá v objektívne rizikových podmienkach a v značnej časti z nich tieto rizikové podmienky zákonite zachovávajú trvalé následky aj v dospelosti. O niekoľko rokov sa práve títo mladí ľudia stanú dospelými, začnú preberať zodpovednosť, začnú prijímať rozhodnutia, osobné, spoločenské, presadzovať svoje hodnotové postoje, svoje názory na spoločnosť, na usporiadanie spoločnosti, na hodnoty, ktoré máme žiť a podobne.

Na Slovensku nám v súčasnosti rastie generácia detí a mládeže, ktorá je jednak v histórii Slovenska početne najslabšia, jednak väčšia polovica tejto aj tak už málo početnej skupiny detí a mládeže vyrastá v objektívne nevhodných a rizikových podmienkach. A to je pre nás veľký otáznik do budúcnosti. Ak si dávame otázku, prečo je tomu tak, odkiaľ sa to vzalo, treba zopakovať následné šírenie kultúry smrti ako nie náhodný proces. Je to cielené, sofistikované, medzinárodné koordinované úsilie, ako píše veľký pápež našich čias blahoslavený Ján Pavol II. v encyklike Evanjelium života. Žiaľ, cieľom útoku tejto kultúry smrti je hlavne rodina, deti a mládež, rozklad materiálnych hodnôt, záhuba tela i duše.

Zdravé úplné viacdetné rodiny, ako to sami viete aj v tejto oblasti Slovenska, ktoré zabezpečujú budúcnosť národa a spoločnosti jednak kvantitatívne počtom detí, jednak kvalitatívne vychované v objektívne vhodnom prostredí sú aj dnes u nás už v menšine. V tejto mimoriadne závažnej a kritickej situácii dnešná realita sa ešte zhoršuje. Ak si najprv napríklad porovnáme priemerný plat na Slovensku, náklady jedného dieťaťa, prídavky a daňové úľavy s tým súvisiace, tak vidíme, že viacdetné rodiny sú doslova trestané za počet svojich detí a sú ekonomicky zatláčané do pásma chudoby a sociálnej odkázanosti. Je to normálne?

Alebo snaha celosvetového úsilia presadiť rôzne národné programy, ktoré majú už dopredu úplne jasný katastrofálny dopad na ženy, deti, mládež a následne na celú spoločnosť, hoci treba povedať, že za ostatný čas sa mnohé tieto pochybné úsilia podarilo azda na čas u nás zastaviť. Samozrejme, súčasťou stratégie šialeného šírenia týchto nehodnôt sú aj iné faktory. Napríklad masívny spoločenský tlak médií, masírovanie verejnej mienky za účelom vykresliť deti ako niečo obťažujúce, brániace v rozvoji i v kariére, v užívaní si života a podobne.

Pýtate sa právom, bratia a sestry, čo sa dá v tejto vážnej situácii robiť? Ak sa tejto či podobnej situácii, ktorá nás oberá o pravé hodnoty, my kresťania iba prizeráme a niekedy sa aj prispôsobujeme, kresťanstvo takéhoto druhu by bolo nanič. Nestačí, aby sme sa len vyrovnali s tým, aby sme to kritizovali. Je potrebné, aby sme vedeli, ktoré sú hodnoty obohacujúce nás, našu rodinu, aby sme si ich chránili, aby sme aj za cenu obety vedeli ponúkať deťom tieto hodnoty a chránili ich pred nebezpečenstvom, ktoré im ponúka ulica, niekedy aj škola, médiá v mnohorakej podobe.

Iste, stojí to veľa úsilia, námahy a angažovanosť rodičov, ale aj iných inštitúcii, ale stojí to za to. Pretože chceme vychovať zdravé pokolenie, ktoré bude stavať na hodnotách, ktoré budú pre nich obohacujúce a ktoré budú okolo seba šíriť a na nich stavať aj svoju budúcnosť.

V 1969. roku minulého storočia narukoval na vietnamský front počas americko-vietnamskej vojny aj mladý námorník Dov Rover. Bol len tri týždne na fronte, keď ho postihlo nešťastie a neďaleko tváre mu vybuchol fosforový granát. Úplne to znetvorilo jeho tvár a ohrozilo na zdraví. Evakuovali ho do Japonska, kde ležal niekoľko týždňov a tam prežíval hrozné bolesti telesného utrpenia, ale najmä zamýšľal sa nad svojím budúcim životom. A keď si v slabej chvíli poprosil lekára, aby mu podal zrkadlo, nič netušiaci lekár naozaj dal do rúk pacienta zrkadlo. Zhrozil sa nad svojim výzorom, pretože mal ohorenú tvár, mal otvory do ústnej dutiny, chýbalo mu ľavé ucho, vychádzalo mu z jamky jedno oko, mal mnohé popáleniny aj na hrudnej strane svojich pŕs. Chýbali mu prsty na pravej ruke a mnohé iné hodnoty ktorými bol charakteristický, že sa v zrkadle sám nepoznal.

Prežíval veľmi ťažké obdobie, dokonca rozmýšľal aj o samovražde a dokonca vytiahol aj jednu z hadičiek, ktorá mu privádzala infúziu, aby si tak ukončil život. Myslel predovšetkým na svoju 19-ročnú manželku Brendu, s ktorou sa lúčil, keď odchádzal na front v kvalitnej námorníckej uniforme a hovoril jej: „Neboj sa, vrátim sa a budeme spolu šťastní.“ Myslel na to, ako ju 13-ročnú poprosil o ruku a ona mu dala zaucho, lebo vraj je to zavčasu a pritom trpezlivo čakal, kým ukončí školu a ako sa rozpomínal, hovorí: „Náš vzťah sme nebudovali na zadných sedadlách auta, ale v predných laviciach nášho chrámu.“ Keď bol prevezený do Texasu, očakával návštevu svojej ženy, ale stále mu prichádzali pesimistické myšlienky, ako je možné, aby ona mladá, perspektívna, krásna žena žila s takýmto netvorom ako som ja. Dokonca ho utvrdzovala v tom aj skutočnosť, ktorú zažil pred niekoľkými dňami, keď jeho spolubojovník podobne spálený mal návštevu svojej snúbenice, ktorá mu hodila snubný prsteň a povedala: „Končíme, s tebou by som aj tak nikde nemohla ísť!“

Prišiel deň návštevy. Videl, ako vošla jeho žena, krásna, mladá do nemocničnej izby, musela ho hľadať podľa visačky na ruke, pretože bol celý ešte v obväzoch. A keď ho zbadala, že je to on, nahla sa k nemu a povedala:“ Dov, vitaj doma, som tvoja manželka a vždy ňou aj ostanem.“ Takto ma oslovovala len vtedy, keď mi chcela naozaj urobiť radosť, alebo prejaviť lásku. Ja som začal koktať slová asi v tom zmysle: „Veľmi ma to mrzí…“ „Čo ťa mrzí?“ „Vieš, ja som chcel vždy vyzerať veľmi dobre kvôli tebe. A teraz to takto dopadlo, som netvor, som kalika…“ A ona odľahčila túto ťažkú situáciu a hovorí: „Nerob si z toho nič, ty si aj tak nikdy nevyzeral dobre.“ V tej chvíli, hovorí tento vojenský veterán, som sa začal uzdravovať nielen na tele, ale aj na svojej duši. Žili ešte niekoľko rokov spolu a využívali svoju životnú skúsenosť na to, že prichádzali na evanjeliové stretnutia, najmä mladých ľudí a rozprávali im o manželskej láske, ktorá sa nezakladá len na kráse, peniazoch a kariére, ale na iných hodnotách, ktoré dokážu prekonať aj situáciu, ktorú prežili oni.

Drahí bratia a sestry, svätá Anna a svätý Joachim nás svojim životom všetkých povzbudzujú, aby sme boli ľuďmi živej viery, aby sme stavali svoj každodenný život, svoje vzťahy i výchovu na Bohu a na jeho hodnotách. Iste sú to hodnoty, ktoré dnešný svet nenosí, často musíme ísť proti prúdu názorov ľudí okolo nás, aj tých, ktorí sa pokladajú za kresťanov. Ale zdanlivé hodnoty, tak krásne vyfarbené v reklame, ktoré ponúkajú kariéru, šťastie, alebo na základe toho, že si kúpite nejaký prípravok, že budete spokojní, je len bublina, ako to každodenne skusujeme. Opierajme sa o Boha, spolupracujme s jeho milosťou, snažme sa prekonávať naše ľudské nedostatky a limity aj prijímaním sviatostí, najmä Eucharistie, aby sme, aj keď padneme, vedeli znova a znova povstať, aby sme vedeli budovať svoj život ako ľudia, ktorí chcú byť šťastní tu i vo večnosti. Nech nám k tomu pomáha aj orodovanie a príklad dnešných svätcov.

Amen.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

EXERCÍCIE (XXX. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ježiš vstal po smrteľnom zápase v Getsemanoch od modlitby. Bol pripravený postaviť sa zoči-voči tým, ktorí ho prídu zatknúť a uväzniť. Učeníci spali, hovorí evanjelista. Nemodlili sa. Ukáže sa, že nie sú pripravení na to, čo príde. Sú v tejto chvíli duchovne odzbrojení. Rozpŕchnu sa v zmätku na všetky strany.

Ich Učiteľ sa však nemodlil nadarmo. Znova našiel pokoj. Teraz, keď prijal všetko z Otcových rúk, zvládol slabosť tela i krehkosť človeka, ktorý sa hrozí bolesti. Je znova silný. S neotrasiteľnou pevnosťou pozrie do očí všetkému, čo príde. Od tejto chvíle bude znášať všetko oddane až po posledný výdych.

Vo chvíli zatýkania je Ježiš celkom iný, než bol v agónii. Nechveje sa v neistote, ani nepadá ne zem. Aj keď sa vydáva do rúk nepriateľov, ostáva pánom situácie. Dá sa zviazať, ale robí to dobrovoľne. Nejde tu len o obnovené sebavedomie. Nejde o to, že Ježiš našiel znova sám seba, že zvíťazila sila jeho vôle. Zdá sa, že sa predsa v ňom nerozplynul všetok smútok a všetka ľudská úzkosť. Veď na kríži vyjadrí znova čosi z tejto bolesti vnútra. No po modlitbe v Getsemanoch znova našiel pokoj, ktorý ho sprevádzal cez celý verejný život, uprostred zápasov, sporov a útokov nepriateľov. Tento niekdajší pokoj akoby znova zalial celú jeho osobnosť vo chvíli zatýkania.

Ježišu, aký si opravdivo ľudský! Nie hrdina za každú cenu. Niet v tebe nič siláckeho a násilného, nijaký kŕčovitý vzdor. Si naozaj človek. Si jeden z nás. Ako sa chvejeme, keď sme sa ocitli vo vážnom nebezpečenstve! Aj najsilnejší z nás priznávajú, že sa v istých chvíľach života báli, že im búrlivo tĺklo srdce a že boli bezradní.

Aj ty si poznal túto premenlivosť človeka. Poznal si sám na sebe nestálosť ľudských citov a silu ľudských pocitov. V Getsemanoch sa ťa zmocnila kríza, ktorá vyčerpávala tvoje ľudské sily a otriasla celou tvojou bytosťou. Zdalo sa, že sa strácaš sám sebe. Po modlitbe si však vstal s prekvapujúcim pokojom, s pohľadom, ktorý ovláda znova všetko a s pevnosťou, ktorá sa netrasie ani pred vytasenými mečmi.
Aj v nás sa niekedy takto striedajú rozličné vnútorné stavy. Táto premenlivosť nášho vnútra patrí k nášmu ľudskému životu. Dal si nám vedieť, že si to všetko prežil – krehkosť človeka zoči-voči utrpeniu.

Toto všetko nebolo len výsledkom náhody. To nebola len náhodná úzkosť a samota. Nič z toho nebolo proti Božej vôli, nič sa nevymklo Bohu z rúk. Ježiš v modlitbe našiel znova pokoj a odvahu. Nik z nás nie je skúšaný nad svoje sily. Každý z nás smie nájsť novú silu v modlitbe. Takto i úzkosť i pokoj môžu byť príležitosťou pre našu úplnú oddanosť Bohu.

Keď príde tretí raz k učeníkom, už im nehovorí, aby bedlili a modlili sa s ním. Naopak, hovorí im: „Spite už len a odpočívajte!“ Je to slovo, v ktorom sa úsmev mieša s ľútosťou. Ježiš vie dobre, že teraz nie je už čas na spánok. Vie, že jeho učeníci idú prežiť jeden z najväčších otrasov svojho života. Jeho rada, aby len odpočívali, kontrastuje s jeho predošlou naliehavou prosbou, aby sa pripojili k nemu v modlitbe. On už prekonal krízu. Hľadí už s úsmevom na ospanlivosť svojich priateľov, ktorej nevedia odolať v najkrutejšej chvíli jeho života. Tragické pohnutie agónie je prekonané. Učiteľ pozerá uvoľnenejšie na nebezpečenstvo, ktoré sa blíži.

U svätého Marka nasleduje záhadné slovo: „Dosť už!“ Čo asi znamená toto slovo? Akoby Ježiš dával učeníkom uistenie, že isté veci sa už nebudú opakovať, že sa čosi skončilo, a že sa čosi mení. Od chvíle, keď ho zaistia, už nebude žiadať učeníkov, aby ostali s ním spojení. Naopak, bude ich chrániť, aby mohli ujsť. Obdobie verejného života, v ktorom boli učeníci s ním, aby si osvojili jeho náuku a jeho zmýšľanie, sa skončilo. Začína utrpenie. Ježiš vie, že podľa Otcových úmyslov má toto utrpenie znášať sám.

Už prišla „hodina“. Hodina zajatia v Getsemanoch nie je ako ostatné hodiny dňa a života. Je to zvláštnym spôsobom mimoriadna hodina, hodina, v ktorej sa začína uskutočňovať spása. Ježiš sa ešte pred chvíľou modlil, aby ho, ak je to možné, minula táto hodina. Teraz hovorí sám, že táto hodina uderila. Ale teraz sa už Ježiš nechveje ako pred chvíľou pri samotnej myšlienke na ňu. Oznamuje jej príchod, akoby oznamoval šťastný výsledok svojej modlitby. Teraz má už silu prijať Hodinu, ktorej sa chcel vyhnúť a v tomto bol vyslyšaný.

Ježišu, koľkí budú po tebe prosiť, aby boli ušetrení nejakej ťažkej chvíle skúšky a budú vyslyšaní takým istým podobným spôsobom: skúška im nebude odňatá, ale dostanú silu a odvahu, aby ju pevne zniesli.

Ježiš sa v tejto chvíli spriatelil so svojou Hodinou. Pred agóniou ho táto hodina dlhý čas sprevádzala v mysli cez jeho verejný život. Viackrát predpovedal, že sa blíži. Videl v nej okrem chvíle veľkého utrpenia aj chvíľu svojej slávy – hodinu, v ktorej „Syn človeka bude oslávený“. Tento výhľad sa na chvíľu v agónii zatemnil. Ježiš videl na chvíľu len ukrutné utrpenie. Teraz vidí znova všetko. Hodina utrpenia je i hodina slávy, hodina kráľovstva nad živým i mŕtvymi. Ježiš hovorí s novou odvahou, ba až s akýmsi nadšením: „Hľa, už prišla hodina!“ Ježiš má všetko plne vo svojej moci.

„Syna človeka vydajú do rúk hriešnikom.“ Na prvý pohľad pri týchto slovách myslíme, že Ježiš bude zradený, že sa dostane do rúk tých, ktorí mu siahnu na život a dopustia sa najotrasnejšieho hriechu. No výraz „do rúk hriešnikom“ môže ešte mať aj iný širší a hlbší zmysel. Syn človeka bude vydaný do rúk hriešneho ľudstva, ktoré budú Židia len reprezentovať… A viditeľnou Judášovou zradou je hlbšia a neviditeľná zrada všetkých nás. A Ježiš bude prosiť za všetko a za nás všetkých: „Odpusť im!“

Takto sa uskutoční záchrana v Kristovi. Hriech pribije Ježiša na kríž ako zločinca. A Ježiš vezme na seba všetko – všetko odpustí, všetko pretrpí, všetko premôže. Zostane len láska. Láska k Otcovi a láska k ľuďom. Táto láska je posledné slovo vykúpenia. Posledné slovo a posledný čin našej záchrany.

+Ladislav Franc, duchovný otec

Na medzi odpočívam, pohovke to poľa


Na medzi odpočívam, pohovke to poľa,
tak mäkkej, vonnej — povlak zamat, nach —
a moje oči snivo blúdia dookola,
po stranách smavých, jasných poľanách,
od päty do hlavy

Po holiach, pahorkoch i bralách, grúňoch, lazoch,
prírody našej slávnych po obrazoch,
prez šumné háje, dúbravy;
hneď rozkošnú sa spustia na dolinu,
jak kľučkujúci lastovičí pár,
hneď orlicami povyšinú
až slnca po oltár
na krielach, paprsky, čo práve z neho plynú…

I len keď hodne ustali
mi návštevným sa sem-tam premávaním
podlažím zeme vykladaným
a azúrovej sklepom povaly:
tu, sťaby v náručie snu,
tak poľahučku, pomaly

na páperové zbožín vlny sklesnú,
rozteklých svahom nablízku,
ni vo vystlatú skvostne kolísku,
kde potom ako motýle,
utkvelé na kvietkoch, sa tíško kolembajú,
kým vetierky im rozmile,
sťa varovkyne, hudú ,haju—haju‘…

Slasť nad slasti!… už s prvým okusom.
Chuť svitu má, pol pravdy a pol taju;
je spola bdením, spola snom.

V ňom zlatovláska, skutočnosť
a prelud brnavý sa v ľúbej sňali spone,
tak úprimne, tak blahosklonne:
a ja, ja, šťastný, som ich hosť…

Ó, prezázračná kolísko!
Pestuj mi zmysly, počnúc so zorničkou oka;
od nížin útulných ich kolíš dovysoka
a od vznešených výšin po nízko:
ty posteľ chlebodobrá, medosladká!…

Ťa traja odkryli: zem, gazdiná i matka;
tak syn jej, človek: najslabší z nich troch,
a predsa neúmorných snáh i vlôh,
čo roľník pachtiaci sa húževnate;
a tretí, dovŕšiteľ, v pravej slnko zlaté
a oblak v ľavej, hospodár sám: Boh!…

Paľo Ondrík, farár z Kluknavy

Vzdelávanie – cesta k plnej pravde


Bratia a sestry, oddýchnutí žiaci a študenti! Prihováram sa vám na začiatku nového školského roka 2011/2012, po aktívne strávenom čase prázdnin, kedy už túžobne očakávame atmosféru školských lavíc, napätie pred skúškami a písomkami. Taktiež čas plný rozhovorov, priateľstiev so spolužiakmi a zážitkov s učiteľmi, ktorí nám chcú pomáhať objavovať svet poznania a pravdy.

Na začiatku nového školského roka Svätý Otec Benedikt XVI. vyzýva k modlitbe za učiteľov, aby vedeli odovzdávať lásku k pravde a výchovou viesť deti a mládež k autentickým morálnym a duchovným hodnotám. Taktiež pripomenul, že vzdelávanie naozaj nemožno redukovať iba na prenos poznatkov, lebo schopnosti môžu byť použité ako na dobré, tak aj na zlé. Je dôležité vychovávať žiakov. Výchovou musíme viesť človeka k tomu, aby vedel, a predovšetkým chcel využiť poznatky a zručnosti pre dobro.

Cesta hľadania k plnej pravde je cestou inteligencie, lásky, rozumu a viery. Učiteľ a žiak má rozšíriť obzory racionality a neobmedzovať ľudský intelekt iba na hľadanie toho, čo možno zakúsiť, čo je užitočné, ekonomické, ale otvoriť sa celej pravde, otvoriť sa aj základným otázkam ľudského života, zmyslu života, cieľa života.

Nesmieme zabudnúť, že žiaci a študenti sa pomocou školy majú formovať na pevné a zodpovedné osobnosti, ktoré budú vedieť dať zmysel svojmu životu na jednej strane, a na strane druhej dokážu spolupracovať s inými pre dobro ľudstva.

Žiaci, študenti, chcem Vás povzbudiť na začiatku otvárania sa školských brán, aby ste sa nebáli školy, poznania, hľadania plnej pravdy. Ešte stále mi zaznievajú slová zo Svetových dní mládeže v Madride: „Nemajte strach zo sveta, ani z budúcnosti, ani z vašej slabosti.“ Ja chcem pridať: „Nemajte strach zo školy a neuspokojte sa s niečím, kto je menej ako Kristus.“ Pán Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“

Povzbudzujem aj učiteľov a rodičov, aby vzájomne spolupracovali pri výchove a vzdelávaní svojich žiakov a detí, aby z nich vyrástli ľudia, ktorí dajú zmysel svojmu životu a dokážu spolupracovať s inými pre dobro ľudí.

Všetkým prajem, aby sme počas celého školského roka zostali v Kristovi zakorenení a na ňom postavili a upevnili svoje životy.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 11. 6. – v kostole sv. Ondreja sme privítali pútnikov z farnosti Petrovany

– 13. 6. – 8. 7. – oprava, čistenie, ladenie orgánu po generálnej oprava interiéru

– 21. a 22. 6. – novokňaz z Krížovan dp. Ladislav Jeremiáš slúžil v našich dedinkách sv. omše

– 28. 6. – J. E. Mons. Alojz Tkáč, emeritný biskup, oslávil 50 rokov kňazstva

– 29. 6. – pripomenuli sme si 60. výročie kňazskej vysviacky Svätého Otca Benedikta XVI.

– 29. 6. – na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla sme pomohli Halierom sv. Petra na apoštolskú činnosť Svätého Otca

– 2.- 3. 7. – aj v tomto roku sme opäť putovali k Levočskej Panne Márii

-re-

Trampoty v manželstve

To, čo bolo povedané v predchádzajúcej časti je pozoruhodné a žiaduce od každého muža vo vzťahu k svojej manželke a deťom. A teraz by sme si chceli zamerať svoju pozornosť na ďalšie hodnoty a vlastnosti muža, ako dobrého otca.


a) Muž má byť akčný: rozdiel medzi mužskou a ženskou mentalitou je v cieľoch, na ktoré sa zameriavajú. Kým pre ženu hlavným cieľom jej života je budovať vzťahy s ľuďmi, najmä s tými, ktorí sú jej zverení, teda vytvárať teplo domova. Muža fascinuje skôr dosahovať ciele, ktoré si on sám vytýči.

b) Muž má byť flexibilný: muž má sklon uveriť, že to čo si predsavzal, je tým najsprávnejším a najlepším, čo môže byť a preto to musí dosiahnuť za každú cenu. Takže si do svojich plánov nechce dať hovoriť. Nerád mení svoje plány. Flexibilitu totiž mnohí muži neuznávajú, je pre nich skôr známkou slabého charakteru. Hoci mnohokrát opak je pravdou.

c) Muž má vedieť rozpoznať: muž má rozpoznať, kedy si jeho plány vyžadujú zmenu a kedy nie. Keď meníme svoje plány často, je to znakom prelietavosti a nestálosti. Keď ich zasa nemeníme nikdy, svedčí to o tvrdohlavosti, ba často až fanatizme. Takýto postoj býva mnoho ráz predzvesťou nešťastia. Ako však máme spoznať, kedy je potrebné plány meniť a kedy radšej nie? Práve múdrosťou. Múdrosť je schopnosť vedieť presne rozpoznať, aká reakcia sa od nás v danom čase a na danom mieste vyžaduje. Tomáš Akvinský píše: „Múdrosť spočíva v schopnosti usporiadať veci do správneho poriadku.“ To znamená podriadiť veciam dôležitejším veci menej dôležité.

d) Muž má načúvať Bohu i ľuďom: niekedy možno načúvať cez sny, no predpokladáme, že aj v modlitbe (vždy ide o dialóg s Bohom). Načúvanie Bohu bez načúvania ľuďom nejestvuje. Jedno dopĺňa ďalšie. Boh svoje pokyny, ktoré dáva jednotlivcovi priamo v modlitbe, dopĺňa radami ľudí, ktorým dôveruje. Mnohým mužom chýba pokora a správajú sa, ako keby všetko vedeli a nepotrebovali sa s nikým radiť. Iba s Bohom – povedia si mnohí. No radiť sa s Bohom je však podľa nich v skutočnosti presviedčanie Boha o správnosti svojej cesty.

e) Muž má sa dať viesť: k načúvaniu Bohu i ľuďom patrí ochota dať sa viesť. A to je pre nejedného muža veľmi ťažké. Hovorí sa, že najťažšia vec pre muža je pýtať sa na cestu. Radšej zablúdi, ako by sa mal opýtať. Je na tom kus pravdy. Muž si myslí, že on je ten, kto by mal viesť sám seba aj iných, a nie byť vedený inými. No viesť iných môže len ten, kto sám sa dá viesť. A ten, kto je vedený, počúva rady tých, ktorí ho vedú. Napokon tieto rady ho nebudú pokorovať, ale naopak, budú mu dôležitým zdrojom na to, aby prežil svoj život on i tí, ktorí sú mu zverení, správne.

f) Muž sa má vzdať svojej vôle: tvorivý a aktívny duch, ktorý sa prejavuje vo vôli sa môže premeniť na ducha slepého a deštruktívneho, ktorý sa stáva podstatou svojvôle. Vieme, že ak človek podriadi svoju vôľu Božej vôli, nastupuje na cestu najdokonalejšieho možného sebanaplnenia.

g) Muž dáva každému, čo mu patrí: spravodlivosť znamená dať každému, čo mu patrí. Nebyť nikomu nič dlžný, čo znamená byť s každým v správnom vzťahu: so sebou samým, s ľuďmi, s Bohom a s celým Božím stvorením. U spravodlivého človeka nijaký vzťah nie je na úkor iného človeka.

h) Muž ochraňuje a živí: muž je povolaný stať sa ochrancom slabých a bezmocných, je poskytovateľom nevyhnutných potrieb pre tých, ktorí sú mu zverení. To platí o každom mužovi, nie len o tom, kto žije v rodine. Toto je skutočný test zrelosti každého muža.

i) Muž, ktorý stojí v službe dobra: dobro sa chváli samo. Chvália sa iba tí, ktorých skutky nie sú dostatočne chvályhodné. Muž, ktorý vie, že dobro robí pre dobro samo, a preto, že sa stáva nástrojom v Božích rukách, nepotrebuje nič pred sebou vytrubovať ani zaujímať centrálne miesto na scéne. Centrálne miesto patrí Ježišovi.
Manželstvo je sviatosť „nasmerovaná k spáse iných“. Manželstvo nám pomáha viesť iných ľudí k Pánovi. Kto sú ti iní? Predovšetkým je to človek, ktorého sme si vzali a deti, ktoré sú nám zverené do výchovy.

Jedno z najvzácnejších požehnaní manželstva je prisľúbenie, že naozaj sa môžeme navzájom posväcovať a páčiť sa Bohu. Keďže manželstvo je sviatosť, manželia môžu prijať nadprirodzenú milosť, ktorá im pomáha milovať sa navzájom tak, ako ich miluje Ježiš – odpúšťať si navzájom tak, ak odpúšťa On, a byť si verný tak, ako je nám verný Ježiš. Môžeme povedať: „boli sme stvorení“, aby sme milovali Pána a slúžili mu. Skrze naše manželstvo to môžeme uskutočňovať, a to s pomocou Božej milosti môžeme viesť jeden druhého a naše deti ku Kristovi.

Každé dieťa je Božím darom. Toto by si mal každý pozemský otec uvedomiť pri výchove svojho potomstva. Starať sa ako o svoje, ale zároveň si uvedomovať pri výchove svojho potomstva, že nemôže s nimi – deťmi – ľubovoľne nakladať, lebo sú to predovšetkým deti Božie, ktoré sú mu len na čas prepožičané do výchovy! A zmysel výchovy spočíva v tom, aby pre svoje deti bol dobrým predobrazom Boha, ktorý nie len splodí, ale aj miluje a láskavo usmerňuje.

Tretia júnová nedeľa patrí každoročne Dňu otcov. Zrodilo sa to na pôde USA na slávu hrdinstva vojaka občianskej vojny – Williama Smarta. Svojho dňa sa muži v USA dočkali, až keď do kresla prezidenta zasadol Lyndon B. Johnson v roku 1966. Voľno na oslavy však dostali Američania až v roku 1974 od prezidenta Richarda Nixona.

„…ale ty vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil. Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Celé písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2 Tim 3, 14-17)

MUDr. Blažej Vaščák, Široké