Ďakujeme…


Naše poďakovanie patrí zosnulému kňazovi, rodákovi Ladislavovi Francovi za jeho celoživotnú ušľachtilú a zodpovednú prácu.

Dôstojný pán Ladislav Franc ako výborný rečník, múdry a sčítaný človek, bol výborným kazateľom. Vedel sa pripraviť na každú tému a žiadna mu nebola cudzia. Osobu pána Franca dostatočne charakterizoval aj jeho nový domček, v ktorom chcel stráviť jeseň života. Všade boli rozložené knihy, rozčítané knihy s poznámkami a dôležitými informáciami, ktoré slúžili nielen jeho práci, ale aj práci iných, ktorí jeho informácie potrebovali. Tie boli častokrát autentické a preto boli dôležité a významné pre ľudí pracujúcich v kresťanskej žurnalistike a kresťanských médiách.

Dnes už nebohého pána Ladislava Franca si hlboko vážime, pretože jeho skutočným zmyslom života bolo hľadanie nielen jedinej objektívnej pravdy – Boha, ale aj každodenných malých právd. Pri ich hľadaní sa neriadil vzťahmi, alebo tzv. „vzťahovou pravdou“, ale objektívnou realitou a poznaním. Na základe týchto skutočností dokázal počas svojho pôsobenia v totalitnej dobe verejne vyjadriť nesúhlas s praktikami totalitného režimu, nielen v cirkevnej hierarchii, ale aj vo verejnom spoločenskom živote.

Nám rodákom vo svojich príhovoroch častokrát pripomínal totalitný režim, držal sa pri tom myšlienky, že iba ten národ, ktorý pozná svoju minulosť, históriu, môže slobodne budovať svoju budúcnosť. V súlade s touto myšlienkou nás upozorňoval, až karhal za naše nedostatky. Ale ak upozorňuje kňaz, tak vždy v dobrom preto, aby sme odstránili chyby pre budúce dobro.

Keď môžeme spomenúť jeden konkrétny fakt, ktorým pán Franc obohatil náš kresťanský obzor, tak sú to sv. omše v latinskom jazyku a tlak na veriacich, aby sa naučili modlitbu „Otčenáš“ v latinčine, ktorú ako dôležitú a užitočnú vedomosť sme ocenili najmä pri cestovaní a poznávaní krajín.

Veľkosť človeka určí vždy čas a budúcnosť, na svojho rodáka, zosnulého kňaza, pána Ladislava Franca môžeme už teraz byť právom hrdí, a preto ďakujeme. Nech odpočíva v pokoji!

Lucia a Jozef Blizmanovci, Víťaz

Náš pastier



Odišiel navždy
pastier náš milý,
zostali ovečky
v smutnej to chvíli.

Pán povolal k sebe
nášho pastiera,
slza v oku kresťana
sa zastrela.

Prázdne miesto
pri oltári zostalo,
čo Božie slovo
s láskou nám hlásalo.

Vo sviatosti kňazstva
Pánu ste slúžili,
starobu v rodnej dedine
prežiť ste zvolili.

Zavčas rána
skoro ste vstávali,
Vaše kroky
do kostolíka smerovali.

Tam svätú omšu
zbožne ste slúžili,
veriaci s radosťou
k Vám sa pridružili.

Nech Vám večné svetlo
stále svieti,
nezabudnú na Vás
vaše deti.

Daj, Pane,
nášmu pastierovi
ľahké odpočívanie,
a v nebi
večné prebývanie.

Marta Pacovská, Široké

„Keď prišiel Spasiteľ na svet“


Z podnetu chlapcov a dievčat z Vaniškoviec začali veriaci tejto filiálnej obce z farnosti Osikov pomýšľať na rekonštrukciu kostola sv. Imricha. Začiatky boli veľmi ťažké, pretože realizácia tohto programu nenašla u mnohých pochopenie. Na podnet režisérky M. B. sa to začalo divadelnou hrou „Keď prišiel Spasiteľ na svet“. Po vystúpení detí v Osikove v rámci popoludňajšej pobožnosti nazbierali na tento úmysel 17 000 Sk. Sám pán farár vdp. Ladislav Franc obetoval 30 000 Sk a to bol sľubný začiatok pre zbierky v iných farnostiach. Medzi prvými bola aj farnosť Víťaz s veľmi peknou sumou 26 100 Sk a filiálka v Ovčí 12 690 Sk. Všetci spomíname na pohostinnosť a štedrosť i lásku, s akou nás prijali v tejto farnosti vo svojich domovoch.

V rekordnom čase jedného roka bol kostol takmer dokončený. Veriaci z Vaniškoviec so svojím terajším duchovným otcom Jurajom Takačom pozvali svojho bývalého farára vdp. Ladislava Franca, aby slúžil prvú sv. omšu v ich obnovenom chráme na slávnosť patróna sv. Imricha. Za spevu detského zboru a všetkých veriacich duchovný otec Ladislav preniesol Eucharistiu do nového kostola. Celý rok sme totiž s povolením Arcibiskupského úradu v Košiciach slávili bohoslužby v kultúrnom dome.

Svoju homíliu začal duchovný otec textom žalmu 43: “„Súď ma, Bože a rozhodni môj spor s neverným ľudom…“. Vo svojej bohato teologicky fundovanej homílii celebrant vyzval prítomných na správnu cestu k svätosti podľa príkladu sv. Imricha, patróna tohto, teraz už prekrásneho Božieho stánku. Poukázal na svetlý vzor rodiny, i keď kráľovskej, ale svätej, v ktorej vyrastal a bol vychovaný sv. Imrich, ktorého si naši praotcovia vyvolili za svojho nebeského patróna. Po homílii nás duchovný otec Franc prekvapil, keď nám odovzdal dar od veriacich z Víťaza 11 750 Sk, ako aj svoj dar 18 750 Sk na dokončenie liturgických vybavení kostola.

Veľmi nás zahanbuje a mrzí, že duchovný otec Franc za svoju 40-ročnú prácu vo vinici Pánovej dostal ako jeho predchodca Andrej Haršághy len nevďačnosť a potupenie (podľa farskej kroniky osikovskej). Duchovný otec povedal, že sa cíti ako vyhnanec podľa básne ruského spisovateľa Lermontova, ktorý sa túla „z milého severa v storonu južnuju“. Aj napriek všetkej nevďačnosti, ktorú má svet vo svojom arzenáli nevšímavosti, nás potešujú slová Božského Spasiteľa, ktoré povedal v reči na hore: „Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom.“ (Lk 6, 22-23)

Drahý duchovný otče, my vaniškovskí veriaci sľubujeme, že chceme všetky utrpenia, ktoré ste prežili aj pre našu nevďačnosť, odovzdať v tomto chráme Najvyššiemu za vás.

Za všetko vyslovujeme srdečné Pán Boh zaplať!

vďační veriaci z Vaniškoviec

Nekrológ za dp. Ladislavom Francom

Iba v Bohu spočiň, duša moja,
lebo od neho mi prichádza spása. (Ž 62,2)


S kresťanskou nádejou vo vzkriesenie a večný život oznamujeme,
že dňa 12. októbra 2010 nás predišiel do večnosti dp. Ladislav Franc.
15. októbra 2010 o 14:00 hod. vo farnosti Víťaz, pohrebným obradom
spojeným so zádušnou svätou omšou, ktorej predsedal
mons. Bernard Bober, acibiskup košickej arcidiecézy,
sme sa s ním rozlúčili.

Narodil sa 27. júna 1941 vo Víťaze a kňazskú vysviacku prijal 5. júna 1966 v Bratislave. Na budúci rok by si bol pripomenul 45 rokov kňazstva.

Ako kaplán pôsobil v Bardejove, Košiciach na juhu – Kráľovnej pokoja, v Košiciach v Dóme sv. Alžbety, potom sa stal na štyri roky v Malčiciach správcom farnosti, v Richvalde pôsobil dvanásť rokov, v krátkom období od 1. 5. do 31. 8. 1990 bol vo farnosti Stropkov. Potom na vlastnú žiadosť ho o. arcibiskup poslal do farnosti Osikov a tu pôsobil šestnásť rokov. S jeho pričinením sa vo farnosti Richvald a Osikov zrekonštruovali kostoly. V Šibe a Fričkovciach sa postavili nové kostoly. Od 1. mája 2006 prišiel medzi nás ako výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz.

-re-

Modlitba



Sloboda uväznená v nemohúcich údoch

Navôkol zvädnutá jeseň

Kráčať musím

Chcem striasť opadané lístie

Čo prikrylo mi dušu

Čakám

Bez vánku

Bez melódie

Prstami vyklopkávam rytmus bolesti

Nanášam na papier vrstvy smútku

Atramentom zriedeným slzami

Tichučko prosím

Lákaj ma žiarou Luny

Volaj moje meno

Neprichádzam?

Daruj mi ešte jeden jarný deň

Prebuď mi údy svetlom Slnka

A veď ma tam kam mám ísť

Chodník je úzky, dlhý

Cieľ oku neznámy

Vnemy mi dráždi vôňou Slobody

Nech túžim po nej zas a zas

Vylieč mi oči svetlom Slnka

Nech dôjdem tam, kam mám prísť


autor: Katarína Kovaľová

Smrť – bez Boha krutá hádanka


Bratia a sestry, prvé novembrové dni sú už za nami. Ručičky na hodinkách sme posunuli dozadu, je skôr tma, v ktorej sa krásne vyníma svetlo sviec, položených na hroboch našich blízkych. V týchto krásnych jesenných dňoch, ale aj v neskorších večerných hodinách sme častejšie prichádzali na miesto, kde raz spočinú aj naše telá. Spomínali sme na svojich blízkych alebo vôbec na všetkých ľudí, ktorí žili pred nami a zostali po nich len spomienky, fotky alebo diela, ktoré počas svojho života vytvorili.

Stojac medzi hrobmi ste si možno položili otázku: „Ako je to teda s ľudským životom? Prečo sa končí smrťou?“ Pri hroboch neraz cítime aj strach zo smrti. Prečo sa človek bojí smrti?

Smrti sa bojíme jednoducho preto, že máme strach z ničoty, z prechodu do toho, čo je úplne neznáme. Bránime sa jej, lebo nemôžeme uveriť, že niečo také veľké a zmysluplné, čo vyrástlo počas života, sa má zrazu prepadnúť v ničotu. Bránime sa jej, lebo láska túži po večnosti a preto, že nedokážeme zniesť zničenie lásky. Bojíme sa jej, lebo sa nemôžeme zbaviť pocitu, že po nej príde súd a jeho blízkosť v nás vyvoláva nepríjemnú spomienku na všetky naše zlyhania, ktoré inak dokážeme tak obratne zaháňať.

A práve pre toto by smrť bez Boha bola krutá hádanka. Ak teda náš Boh chcel a chce človeka, potom je jasné, že jeho láska dokáže to, po čom naša láska tak márne túži: udržať milovaného pri živote aj za prahom smrti. Aj staroveká filozofia hovorila: Ak chceš existovať po smrti, musíš do seba prijať čo možno najviac z toho, čo je večné: pravdu, spravodlivosť, dobro. Čím viac z toho v sebe máš, tým viac z teba zostane, tým viac pretrváš ty sám.

Lepšie povedané: musíš sa upnúť na toto večné, aby si mu patril a mal účasť na jeho večnosti. A to je pre nás reálne a blízke: Upni sa na Krista, on ťa prenesie cez noc smrti, ktorou on sám prešiel. Takto nadobúda naša nesmrteľnosť zmysel. Nesmrteľnosť nie je duplikátom, opakovaním terajška, ale niečo celkom novým. Byť v Božích rukách, byť jedno s bratmi a sestrami, ktorých nám stvoril, jedno so stvorenstvom – až to je skutočný život, na ktorý teraz hľadíme akoby z hmlistého oparu.

Bez zodpovedania otázky o Bohu smrť zostáva krutou hádankou. Ak však existuje Boh, ten Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, potom existuje aj večný život, a potom je aj smrť cestou nádeje.

To svetlo sviec je znamením Kristovho svetla. Nech je ho viac nielen na hroboch našich blízkych, ale aj v našich srdciach.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Ohlášky:

– sobáš 9. október vo Víťaze – Martin KRAK, syn Jozefa a Anny Murínovej, bývajúci v Pezinku a Eva JURČIŠINOVÁ, dcéra Františka a Evy rod. Pavlíkovej, bývajúca vo Víťaze

-re-

Stalo sa:


– 8. 9. – narodenie Panny Márie, odpust na Doline, sv. omšu slúžil rodák Mikuláš Uličný

– 15. 9. – Sedembolestná Panna Mária

– 3. 10. – poľovníci si uctili svojho patróna sv. Huberta

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Tak ako bolo povedané v predchádzajúcich častiach, ostať otvorený pre život znamená nikdy vedome nespôsobiť sterilitu pohlavného styku alebo sa nesnažiť dosiahnuť vyvrcholenie (orgazmus) spôsobom, ktorý nebol určený na vytvorenie života.Dokonca aj keď manželský pár vie, že je neplodný bez vlastného zavinenia, jeho pohlavné spojenie je stále genitálnym (pohlavným) spojením. Jeho pohlavné spojenie stále ostáva tým spojením, ktoré Boh zamýšľal na prokreáciu detí.

Na druhej strane je však fyzicky nemožné pre dve osoby rovnakého pohlavia dosiahnuť genitálne spojenie. Je fyzicky nemožné pre dve osoby rovnakého pohlavia spojiť sa do takého aktu, ktorý Boh stvoril na plodenie života. I keď z morálneho hľadiska nie je takmer nijaký rozdiel medzi genitálnym stykom, ktorý samotní manželia sterilizujú, alebo stykom, ktorý nie je v súlade s tým, čo stvoril Boh na plodenie života (tu patrí masturbácia, či orálny alebo análny sex s mužovou ejakuláciou) a homosexuálnym správaním.

Mnoho ľudí, ktorí na verejnosti oponujú homosexuálnemu správaniu, má zrejme problém vyjadriť svoj názor, lebo sa boja, že by zavrhli aj správanie väčšiny heterosexuálov. Toto je dilema kultúry, ktorá prijala antikoncepciu. Aj keď mienka niektorých ľudí je iná, musíme jasne konštatovať, že Boh nestvoril ani jedného človeka s homosexuálnymi túžbami rovnako ako nestvoril ani jedného heterosexuála s chlípnymi sklonmi. Obidve skupiny sú výsledkom padnutého sveta, v ktorom žijeme. V tomto zmysle potrebujeme všetci preorientovať svoje sexuálne túžby na pravdu o pôvodnom Božom pláne.

Mohli by sme polemizovať, že chlípnosť vo vzťahu k opačnému pohlaviu nie je až takou drastickou odchýlkou, ako túžba po rovnakom pohlaví. Aj tak by nám to však nemalo skryť fakt, že všetci potrebujeme uzdravenie svojej sexuality. A to uzdravenie je rovnaké pre všetkých – nájsť v Kristovi našu pravú identitu muža a ženy. Nechcem tým naznačiť, že keby sme mali dostatočnú vieru, všetky naše problémy, zmätenosť a zranenia by zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Je to stály a dlhodobý proces a mali by sme pri ňom použiť všetko dobré, čo sa dá nájsť v psychologickom poradenstve, v duchovnom vedení, v duchovnom čítaní a v čomkoľvek inom, čo nám môže byť na tejto ceste poznania a uzdravenia nápomocné. Nie je nemožné žiť Božie volanie pre náš život. Je to síce ťažké, niekedy extrémne ťažké. Boh však nikdy nežiada nemožné. To by pre nás ľudí bolo veľmi kruté. Ak si myslíme, že naša slabosť je silnejšia ako Božia sila, zbavili sme kríž jeho moci.

Často používané slová – homosexuál a heterosexuál – sú na rozlíšenie tých, ktorí sú priťahovaní k rovnakému pohlaviu, od tých, ktorí sú priťahovaní k opačnému pohlaviu. V určitom kontexte sú tieto slová užitočné, no naša vnútorná tendencia pomenovávať veci vedie často k tomu, že ich považujeme za konkrétnu realitu, aj keď ňou v skutočnosti nie sú. Napríklad zlo je tiež užitočné slovo. Zlo ale samo o sebe neexistuje! Zlo je jednoducho neprítomnosť dobra; podobne ako je chlad neprítomnosťou tepla a tma neprítomnosťou svetla.

Možno tým povedať, že homosexualita neexistuje sama o sebe. A rovnako neexistuje vec ako heterosexualita. Jedine, čo existuje, je naša sexualita (pohlavnosť): – volanie mužov a žien milovať na Boží obraz či už v manželstve alebo v celibáte. Akákoľvek iná túžba alebo náklonnosť (či už smerovaná k rovnakému, alebo opačnému pohlaviu) je nedostatkom tohto dobra.

Akákoľvek iná túžba alebo náklonnosť je ako chlad v neprítomnosti tepla alebo ako tma v neprítomnosti svetla. Chlad sa nemôže zmeniť na teplo. Prítomnosť tepla potláča chlad. Tma sa nezmení na svetlo. Prítomnosť svetla potláča tmu. Podobne ani homosexuáli sa „nemenia“ na heterosexuálov. Muži a ženy sa stávajú tým, čím sú. To znamená, že tak ako slnko vychádza v chlade a tme, tak aj muži a ženy, ktorí bojujú s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu, môžu a aj zažívajú teplo a svetlo. Pravda o sexualite môže a aj potláča deformovanú sexualitu.

Ak by sme pokračovali s analógiou východu Slnka, iba niektorí v tomto živote zažijú pravé poludnie, kde je všetok chlad a všetka tma potlačená. Možno povedať, že žijeme na úsvite: v kombinácii svetla a tmy, tepla a chladu. Každý z nás môže prostredníctvom vytrvalého prijímania Kristovho vykúpenia zažívať viac a viac pravdy o takej sexualite, akú chcel Boh na samom počiatku. A ak aj nie v tomto živote, tak v tom budúcom Kristus dokončí dielo, ktoré v každom z nás začal (pozri Flp 1, 6).

Veď práve z kríža čerpáme silu „stať sa tým, kým máme byť – Božím obrazom“. A to znamená i trpieť. Znamená to zomierať životu nesprávnych spôsobov myslenia a správania sa. Znamená to vzdať sa nejakej dôležitej veci, možno veci, na ktorej človek stavia svoju identitu, a prestavať ju na smrti a zmŕtvychvstaní Krista. A to nie je ľahké. Nemožno získať dojem, že človek s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu sa jej môže zbaviť len tým, že sa bude silno modliť, alebo bude mať silnú vieru. Väčšina tých, ktorí túto premenu zažili svedčí, že prišla pomaly a bolestne. Premena prichádza len vtedy, keď je človek ochotný zdvihnúť svoj kríž každý deň. A niekedy ten kríž predtým ako sa stane ľahkým, ešte väčšmi oťažie.

Ako dosvedčuje množstvo bývalých homosexuálov, ak človek s predominantnou náklonnosťou k rovnakému pohlaviu chce a dostane sa mu správne poradenstvo, môže zažiť správnu pohlavnú náklonnosť. Neznamená to, že sa to stane vždy. Ani to neznamená, že by človeka, ktorý takúto zmenu neprežil, Boh menej miloval.

Je to však možné a malo by byť toto zdrojom veľkej nádeje pre tých, čo sa snažia prekonať problémy s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu. Podľa klinických experimentov je zrejmé, že čím viac človek aktívne žil ako homosexuál, tým ťažšie je zažiť správne orientovanú sexuálnu túžbu. A naopak, tí ktorí túto náklonnosť pocítili, ale podľa nej nekonali, zvyčajne zažijú premenu svojich pohlavných túžob omnoho ľahšie. Nech všetkým pomáha všemohúci Boh.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XIV.)

Po krátkej odmlke našich dopisovateľov zo Sankt-Peterburgu pokračujeme novými časťami, venovanými aj naďalej konfliktom. S konfliktami sa stretáme dennodenne, ako doma, na ulici, tak aj v práci. Uvedomujeme si, že sú to odborné články, avšak spracúvajú aktuálne témy dnešného sveta, môžme sa z nich poučiť.


Milí čitatelia, pokračujeme v našich článkoch venovaným konfliktom. Už sme vás zoznámili s hodnotovými a informačnými konfliktami. Na rade je štrukturálny konflikt.

Štrukturálny konflikt vzniká vtedy, keď sa na človeka kladú nesplniteľné požiadavky z dôvodu nedostatočného zabezpečenia všetkým potrebným pre ich uskutočnenie. Dnes si povieme, čo daná situácia znamená v oblasti pracovných vzťahov. (Samozrejme, štrukturálny konflikt môže vzniknúť aj v priateľských či rodinných vzťahoch, ale o tom niekedy inokedy.) Keď zamestnávateľ prijíma do pracovného pomeru nejakého človeka, väčšinou od neho očakáva, že:

– bude kvalitne plniť svoje pracovné povinnosti podľa úradných pokynov;
– bude niesť zodpovednosť podľa pravidiel požadovaných organizáciou (napr. v zhode s poslaním organizácie, s náplňou jej práce či pravidlami vnútorného poriadku, zákonmi atď.)

Zamestnávateľ je však zasa zo svojej strany povinný zabezpečiť všetky nevyhnutné podmienky pre uskutočnenie pracovných úloh daného zamestnanca – teda potrebné materiálne vybavenie, vybavenie nástrojmi, zariadeniami, informáciami… V praxi to znamená, že pracovné miesto, na ktoré sa prijíma pracovník, musí byť štrukturálne vyvážené, t.j. všetky funkcie, ktoré sa mu predpíšu, musia byť aj zabezpečené (podložené) prostriedkami na ich uskutočnenie. Jednoducho povedané: povinnosti a práva musia byť vzájomne vyvážené, veľkosť zodpovednosti i právomoci musia byť medzi sebou prepojené.

Napr. ak má sekretárka načas doručiť vedúcim prevádzok informáciu o konaní porady u riaditeľa, musí mať aj prostriedky, ktorými môže túto správu vedúcim dopraviť (telefón, e-mail, poštu, kuriéra). Významnú úlohu pritom zohráva aj čas. Nie je vhodné od nej požadovať, aby pozývala na zajtrajšiu rannu poradu, päť minút pred koncom pracovnej zmeny. Ak by sa aj preto v práci zdržala a chcela splniť danú úlohu, nemusí sa jej to podariť, pretože už nemusí vedúcich prevádzok zastihnúť na ich pracovných miestach. Otázkou je, či má v tom prípade právo volať im večer na ich osobný mobilný telefón či poslať im domov oznámenie prostredníctvom kuriéra, ktorého pracovná zmena sa, mimochodom, tiež ukončila. Možno vôbec žiadať od kuriéra prácu navyše?

Je možné žiadať od učiteľa, aby sa každému žiakovi venoval individuálne, ak má v triede tridsať žiakov? Môže im vštepovať lásku k čítaniu, ak majú týždenne dve hodiny literatúry a doma sú deti zvyknuté sedieť iba pred televíziou či za počítačom?

Možno od kuchára požadovať chutný obed, ak na jeho prípravu dostane nie veľmi kvalitné suroviny?

V podstate si všetci ľudia chcú vybudovať kariéru či byť povýšení. Ide im pritom o osobný rast i lepšiu výplatu. Avšak, často sa stáva, že ak sa pracovník ocitne na novom pracovnom mieste, neraz sklame svojich nadriadených. Produktivita a kvalita jeho práce sa zníži. Prečo? Najčastejšou príčinou býva, že sa pracovníkovi na jeho novom pracovnom mieste neposkytne na adaptáciu (prispôsobenie sa) daným, pre neho novým, podmienkam potrebný čas.

Zaiste by každý z vás, milí čitatelia, dokázal uviesť veľa konkrétnych príkladov. A tak dochádza ku štrukturálnemu konfliktu a jeho negatívnym následkom: vzniká napätie z nesúladu povinností a podmienok pre ich splnenie, narúšajú sa vzájomné vzťahy medzi kolegami, vzniká formalizmus v plnení povinností, dochádza k vyhoreniu, k rozhodnutiu dať výpoveď a nájsť si nové zamestnanie. Navyše, podobne ako aj hocijaké iné chronické napätie, aj tento stav sa odrazí na zdraví človeka.

Jedno je však, milí čitatelia, isté: či bude štrukturálny konflikt konštruktívny alebo deštruktívny, závisí predovšetkým od nášho správania. Ak k nemu nezaujmeme seriózne stanovisko, aby sa vyriešil (ale sa budeme tváriť, že konflikt nejestvuje či zaujmeme pozíciu obetného baránka), potom sa situácia nemusí dobre skončiť. Naopak, môže mať negatívny dopad. Ak však pri riešení vzniknutého problému využijeme taktiku spolupráce, môžeme dosiahnuť veľmi veľa. Môžeme, ako sa vraví, „zabiť vela much jednou ranou“: vyhnúť sa napätiu, nespokojnosti so sebou samým; môžeme kladne vplývať na pracovné vzťahy; zvýšiť produktivitu práce; zmenšiť straty; môžeme sa prejaviť ako ľudia aktívni, zainteresovaní a tvoriví.
Etapy vyriešenia štrukturálneho konfliktu sú jednoduché:

1. Analytická – zoberte si napr. lístok papiera a rozdeľte ho vertikálne na tri stĺpce:

a. napíšte zoznam funkcií, povinností a zodpovedností, ktorými ste poverení; zapíšte ich do ľavého stĺpc a dajte mu nadpis „Toto musím urobiť“.
b. napíšte zoznam prostriedkov, ktoré potrebujete pre vyplnenie každej z úloh prvého stĺpca (materiáne, informačné, časové prostriedky a potreby, vedomosti, zručnosti, práva…); zapíšte ich do stredného stĺpca a dajte mu nadpis „Je potrebné“.
c. napíšte zoznam prostriedkov, ktoré už máte (materiálne i nemateriálne, vedomosti, zručnosti, návyky, poznatky, práva a možnosti, ktoré máte poskytnuté ); zapíšte ich do pravého stĺpca a dajte mu nadpis „Toto mám“.


Takto dostanete tabuľku, ktorá sa dá ľahko analyzovať. Nedostatok prostriedkov v pravom stĺpci s názvom „Toto mám“ v porovnaní so stredným stĺpcom „Je potrebné“ môžeme považovať za možnosť vzniku štrukturálneho konfliktu.

Vezmime si napr. prácu sekretárky. Jednou z jej povinností je práca s dokumentami. Pozrime si jej tabuľku dole:

Analýza tejto tabuľky nám pomáha určiť potenciálne príčiny, pre ktoré môže vzniknúť štrukturálny konflikt:

• Je to preto, že na jednom počítači pracujú dvaja pracovníci, teda nebude dostatok času potrebného na prípravu dokumentov.
• Programové vybavenie je bez licencie, čo môže viesť ku skratom v práci s počítačom, napr. sa zablokuje a práca sa nebude dať načas urobiť.
• Ak nie sú presne dané pravidlá, ako má byť potrebný dokument urobený, vzniká riziko, že s mojou prácou nebude nadriadený spokojný.

2. Uskutočnenie argumentačných rozhovorov – môže byť niekoľko cieľov pre uskutočnenie argumentačných rozhovorov s nadriadenými:

a. aby nám poskytli nevyhnutné prostriedky, právomoci, práva a možnosti zvýšenia našej kvalifikácie pre danú prácu;
b. zmena požiadaviek, charakteru, rozsahu a kvality danej práce;
c. zveriť dané pracovné povinnosti niekomu inému čiastočne (že budú na úlohe pracovať dvaja ľudia miesto jedného ) alebo úplne druhému človeku;
d. atď

Pozrime sa teraz na „prípad“ sekretárky a tentoraz ho riešme cez argumentačný rozhovor. O čom všetkom môže hovoriť so svojím nadriadeným? Sekretárka, aby splnila v danom prípade svoje pracovné povinnosti, môže so svojím nadriadeným hovoriť, aby sa zakúpil ešte jeden počítač s licenciou pre programové vybavenie, aby sa urobili štandardy, ako chce mať vybavené rôzne dokumenty…

Je dôležité zapamätať si, že čím vynaliezavejšie a tvorivejšie pracovník pristupuje k hľadaniu riešenia, tým je šanca na úspech väčšia.

Ďalej si treba uvedomiť, že štrukturálna vyváženosť pracovného miesta neznamená, že musíme mať ideálne podmienky pre prácu. Ťažko sa ich dožijeme, lebo žijeme v reálnom svete. Taktiež je dôležité vedieť, že za štrukturálny konflikt nemôžeme považovať podmienky, ktoré sa nám nepáčia. Ním nemôžeme obhajovať našu lenivosť, neochotu vynaložiť isté úsilie, aby sme dané pracovné úlohy splnili. Štrukturálny konflikt sa dá diagnostikovať až vtedy, ak sme vynaložili maximálne úsilie, všetky možné zdroje a výsledný efekt sa aj tak nedostavil.

Tu máme pokušenie dať si nasledujúcu otázku: „Ma zmysel vynaložiť na túto prácu maximálne úsilie, teraz ju ešte aj analyzovať či rozprávať sa o nej s nadriadeným?! Možno aj bez toho bude dobre – bude, ako má byť, ako sa podarí…“
Odpoveď je však jednoznačná: „Všetko vyššie spomínané má zmysel“. Oplatí sa vynakladať maximálne úsilie v danom smere, práci, ktorú máme urobiť. Oplatí sa rozširovať si možnosti, ale nie pre svoju osobnú kariéru.

Oplatí sa to, lebo ide o našu povinnosť. Nie voči nášmu zamestnávateľovi, ktorý nás prijal na dané pracovné miesto, ale ide o našu povinnosť pred Bohom, ktorý nám dal túto zem, aby sme ju chránili a zveľaďovali. Ak vidíme, že človek neplní malé úlohy, ktoré dostal, nemôžeme mu zveriť väčšie úlohy (viď. citát z Písma „kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“). Na zemi máme zverené isté veci, ale iba dočasu. Už len z našej prirodzenosti nám nemôžu patriť naveky. Jednoducho, keď sa zomrieme, všetko zanecháme tu na zemi. Až v nebi dostaneme to, čo bude patriť iba nám. Čo to bude záleží len na tom, ako sme využili všetko nám zverené tu, na zemi. Teda ako sme pracovali, ako sme využili daný čas, schopnosti, poznatky, vedomosti, zručnosti, ktoré sme v potrebnej miere pre naše poslanie a „pozemské“ úlohy dostali.

Záverom nech prehovorí sv. Lukáš: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ ( Lk 16, 10-12)

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg