Svätá omša XIII.


Už spomínaný autor Romano Guardini vo svojej knihe O posvätných znameniach sa zamýšľa aj nad úlohou schodov v kostole takýmto spôsobom:

Už sme premýšľali nad mnohými vecami; vyjasnilo sa ti tiež, čo sme pri tom činili?
Vždy išlo o veci dávno známe a predsa sa nám objavili novými. Boli to veci tisíckrát videné; lenže vtedy sme sa na ne dívali prázdnym spôsobom, a ony sa otvorili a zjavili nám veľkú krásu. Vžili sme sa riadne do úkonov, ktoré sme predtým už mnohokrát konali; konali sme ich s rozvahou a tu sme videli, čo všetko je v nich ukryté.

To je to veľké objavovanie! Tak musíme dobývať to, čo sme už dávno mali, aby to bolo naozaj naše. Musíme sa učiť správne vidieť, správne počúvať, správne konať. To je tá veľká škola, v ktorej sa učíme ako vidieť, ako sa stať vedúcimi. Pokiaľ tým neprejdeme, zostáva pre nás všetko nemým, temným a neznámym. Keď sa však tomu naučíme, potom sa všetko otvorí; otvorí to tvoje vnútro a odtiaľ, z jeho podstaty, sa utvorí zovňajšok. Keď sa znovu vyučíme tomu, čo denne robíme, potom tie jednoduché veci k nám budú hovoriť, bude nám to známe. I tak nadobudneš skúsenosť, že práve veci samozrejmé, všedné úkony, skrývajú v sebe to najhlbšie. V najjednoduchších veciach tkvie najväčšie tajomstvo.

Máme tu napríklad stupne. Iste si už nespočetnekrát po nich vystupoval. Ale uvedomil si si, čo sa pri tom v tebe dialo? Lebo čosi sa v nás deje, keď vystupujeme. Lenže je to veľmi jemné a tiché a človek si to ľahko nevšimne. Zjavuje sa tu hlboké tajomstvo. Jedno z tých dianí, ktoré vystupujú z hĺbky našej ľudskej bytosti; dianie záhadné, nedá sa vysvetliť rozumom, a predsa mu každý rozumie, lebo rozochvieva naše najhlbšie vnútro.

Keď vystupujeme po stupňoch, to nevystupuje iba noha, ale celé naše bytie. Aj svojím duchom vystupujeme. A ak to robíme uvážene, potom sa nám zdá, že vystupujeme k onej výšine, kde je všetko veľké a dokonalé; to je nebo, kde sídli Boh.

Ale hneď cítime tajomstvo. Veď či Boh je hore? Pre neho predsa nie je žiadne hore a dole! K Bohu predsa prichádzame vtedy, keď sa stávame čistejšími, úprimnejšími, lepšími. Ale čo má zdokonaľovanie spoločného s telesným vystupovaním? Čo má čistota spoločného s pobytom vo výškach? Lenže tu sa nedá už nič vysvetľovať. Nízkosť je skrátka už svojou podstatou podobenstvom pre veci nízke, zlé; dobré a poriadne vystupovanie nám hovorí o výstupe nášho bytia k „Najvyššiemu“, k Bohu. Nemôžeme to vysvetliť, ale je to tak; cítime to, vidíme to!

Preto vedú stupne z ulice ku kostolu. Tie hovoria: „Vystupuješ k domu modlitby, bližšie k Bohu.“ Z chrámovej lode opäť stupne k chóru, tie hovoria: „Teraz vchádzaš do svätyne svätých.“ A stupne nesú človeka vyššie k oltáru. Kto po nich kráča, tomu hovoria ako kedysi Boh Mojžišovi na vrchu Horeb: „Vyzuj svoju obuv, lebo tu je zem svätá.“ Oltár je prahom večnosti.

Aké je to veľké! Chápeš? Teraz budeš po stupňoch vystupovať vedome. S vedomím, že to ide hore. Necháš všetko nízke dole a budeš skutočne vystupovať „k výšinám“, nie je to pravda? Ale načo toľko rečí? Aby sa ti vo vnútri vyjasnilo, aby sa v tebe dialo „vystupovanie k Pánovi“, to je všetko, na čom záleží.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Ahoj deti!


Tak, máme tu druhý mesiac školského roka – október.
Úroda je pozbieraná, škola je v plnom prúde. Myslím, že ste už nazbierali aj nejaké tie známky. Dúfam, že ste začali tými najmenšími a zároveň najlepšími, teda jednotkami 🙂

Mesiac október je mesiacom úcty k starším.

Posnažme sa preto byť ohľaduplnejší voči starším ľuďom, pomôcť babke alebo dedkovi, keď potrebujú. Skúsme im aspoň počas tohto mesiaca venovať chvíľku času, navštíviť ich alebo sa s nimi len tak porozprávať. Dedko bude iste rád, keď vám bude môcť porozprávať zážitky z vojny a babka pre vás určite urobí perfektné parené buchty:)
Ale aj popri všetkých našich povinnostiach nezabúdajme, že mesiac október je predovšetkým mesiacom ruženca a októbrových pobožností. Je to mesiac, kedy sa ruženec modlíme intenzívnejšie.

Na obrázku je ruženec, ktorý si môžete maľovať podľa toho, koľkokrát ste sa ho počas októbra pomodlili. Za každý ruženec si môžete vymaľovať jedno zrniečko. Želám vám, aby bol tento ruženec na konci októbra krásne farebný :o)

stránku pripravila: Lenka Novotná

Trpezlivosť (nielen) ruže prináša

Toto slovenské ľudové porekadlo mi prišlo na um, keď som sa v nedeľu 27. júna 2010 zúčastnila v Bratislave na vysviacke katolíckeho kňaza Mariána Kolníka, otca troch detí.



Áno, dobre čítate, milí čitatelia, otca troch detí. Hneď na úvod môžem povedať, že som bola šťastná z prítomnosti na tejto výnimočnej vysviacke. Je to štvrtý prípad, kedy Sv. Otec Benedikt XVI. udelil ženatému mužovi takúto milosť. Ku kňazstvu ho viedol otec biskup František Rábek, miestny farár Štefan Herényi a dúbravský farár prof. Stanislav Vojtko. Oni mu vlievali nádej a osobne ho povzbudzovali na jeho ceste ku kňazskému povolaniu.

Slávnostná svätá omša a vysviacka sa konala v kostole Narodenia Panny Márie na Dlhých Dieloch v Bratislave. Svätenie vykonal bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský za prítomnosti opáta premonštrátov otca Ignáca a viacerých kňazov. Marián Kolník bol určite najstarším a najdlhšie stálym diakonom na Slovensku. Arcibiskup Stanislav Zvolenský v príhovore okrem iného povedal: „Je to Božia milosť, že môžem ako mladší udeliť hodnosť Kristovho kňaza staršiemu, aby sa tak z Božej milosti stal duchovným otcom veriacich tejto farnosti.“

Nádherné vyznanie, často so slzami v očiach urobil za seba a svoju manželku Magdalénu, sestru Miriam, brata Mareka a svoje tri deti syn novokňaza Ing. Marián Kolník, ďakujúc otcovi za príkladný manželský život a rodičovskú výchovu. Aj on pred pár dňami ukončil s vyznamenaním štúdium v Inštitúte rodiny Jána Pavla II. v Dúbravke a tak Kolníkovci prežívali dvojnásobnú radosť. Novokňaz nebol ušetrený ani ťažkej skúšky, smrti syna Jožka. Ako aj Marián vyjadril, práve táto situácia bola pre otca veľkým tajomstvom, ktoré ho primälo k ešte väčšej pokore a hlbokej viere, že všetko treba prijať ako Božiu vôľu. Aj smrť vlastného dieťaťa.


V deň otcovej vysviacky Marián tiež vyznal svojej matke vďaku za to, že praktickou vierou učila svojho muža a svoje deti ako v praxi vyzerá Božia prozreteľnosť, čo znamená žiť v prítomnosti konajúceho Boha. Svojou žičlivosťou vo chvíľach odchodu z tohto sveta, po 46 rokoch nádherného a ťažko skúšaného manželstva, povzbudzovala svojho manžela na ceste ku kňažstvu. Ona sa celým svojím životom pričinila o tento deň vysviacky.

Syn Marián spomínal ako otec svoje deti učil modliť sa, ako večer čítal z veľkej rodinnej biblie, ako jeho pokojný hlas ich odprevádzal do detských snov cez rozprávky, neskôr aj velikánov literatúry. Na deti mal vždy čas, hrával s nimi futbal, objavoval krásy prírody a spolu s matkou ruka v ruke boli pre svoje deti príkladom lásky a zbožnosti. A pokračujúc v spomienke na krásny rodinný život hovoril aj o svojom bratovi Marekovi, ktorý aj keď nie celkom zdravý, práve on pripravoval najviac otcovo srdce na opravdivé kňazstvo. Vďaka Marekovi bude teraz už kňazské srdce otcovo darom pre všetkých mužov a ženy, pre všetkých rodičov v širokom okolí, ktorí sa prídu zmieriť s Bohom a budú v spovedi hľadať útechu. Najmä vo chvíľach, keď pocítia, že ich deti sú iné ako chceli, po akých túžili a bude to v nich vyvolávať zmätok a či nepochopenie, smútok a či Boží trest. Keď začal charakterizovať otca a ďakovať Bohu, vybral si 106. žalm: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo Jeho milosrdenstvo trvá naveky. Kto vyrozpráva večné skutky Pánove, kto všetku Jeho chválu rozhlási? Blažení sú tí, čo zachovávajú právo a konajú spravodlivo v každý čas.“ A tieto vlastnosti muža, zachovávajúceho právo a konajúceho spravodlivo, hodnotí u otca, spolu s jeho charakterom, ako výnimočné. Tak žil a pracoval, bol osobným príkladom a tak učil aj iných žiť.

Na záver Marián povedal otcovi: „Drahý otec, v prvom rade zostaň dobrým a krásnym človekom, ako to bolo doposiaľ. Buď dobrým otcom pre všetky Božie deti v duchu Kristovho kňazstva. Ukazuj nám, ľuďom, ako nás Boh miluje a zmieruje nás s ním. Nech tvoje múdre a šľachetné srdce je svedkom Božieho milosrdenstva tu na zemi, nech povzbudzuje svojím kňazstvom veriacich v tom jedinom, podľa čoho pozná svet, že patríme Bohu „Pozrite, ako sa milujú“.

Po vysviacke poďakovala otcovi Kolníkovi členka farskej rady za jeho 5-ročnú plodnú prácu diakona na Dlhých Dieloch a dobrú spoluprácu s farníkmi.

Novokňaz Marián Kolník sa narodil 11. decembra 1928 v Hrachovišti. Má teda už 81 rokov. Túžbu stať sa kňazom mal od mladosti. Nastúpil na bohosloveckú fakultu, ale ako je známe, v 50. rokoch komunisti robili všetko pre to, aby Cirkev zlikvidovali. Rozpustili semináre, kňazov vzali do táborov, mladých na predĺženú vojenskú službu, mnohých väznili i zavraždili. Všetko bez hanby, v mene komunizmu.

Marián Kolník bol jedným z tých, čo nebol ušetrený od väzenia a prenasledovania. Aj neskôr, keď sa oženil, mohol vykonávať iba podradné práce v stavebníctve. Sledovali ho na každom kroku. Jeho odborne jazykové vedomosti prekladateľa využívali však aj tí, čo ho najviac prenasledovali, keď im išlo o vlastnú kariéru. Nereptal a odpúšťal a aj iných viedol k tomu, aby odpúšťali. Vo všetkom videl iba Božiu vôľu. Bol trpezlivý, láskavý, ale predovšetkým milujúci Boha, svoju manželku a deti. Manželka Mária mu bola najväčšou oporou. Vedela, že jeho túžba stať sa kňazom v ňom žije od mladosti a práve preto mu bola oddanou manželkou i priateľkou.

V rokoch 1995 – 2005 pôsobil Marián Kolník ako trvalý diakon v Trenčíne a vo vinici Pánovej nezaháľal. Vyhľadával manželov, ktorí nemali uzavretú sviatosť manželstva, zvlášť z radov učiteľov a vojakov z povolania, ktorí z obavy represie totalitného režimu uzatvárali iba civilné manželstvá. Často sa mu zdôverovali a on im vybavoval žiadosti, viedol na ceste k Bohu a mnohých na staré kolená privádzal k uzavretiu sviatostného manželstva. Bola to preňho i pre manželské páry obojstranná radosť.
Aj ja môžem na záver dodať, že každého, kto sa zúčastnil tejto nádhernej udalosti, pohlo k zamysleniu sa nad sebou samým, ako sa oplatí žiť s Bohom a prijať život so všetkým, čo mu prináša, bez reptania proti nemu. Otec Marián Kolník je toho žiarivým príkladom. Vo svojej úžasnej skromnosti povedal: „Dosť bolo chvály“. Ďakoval Bohu a všetkým, čo sa zaslúžili o tento deň, čo učinil Pán. Také je i motto na obrázkoch na pamiatku tejto výnimočnej vysviacky.

Som šťastná, že práve na Slovensku sa rozšírili rady kňazov o tohto vzácneho novokňaza, ku ktorému sa ozaj oplatí ísť k sviatosti zmierenia. Otec Kolník je živým svedectvom nezlomnej viery i vytrvalosti.

Anna a Jozef Biroš, Bratislava

Žijú medzi nami

Vážení čitatelia mesačníka Spektrum, dovoľte, aby som Vám v tomto príspevku priblížil človeka, ktorý žije medzi nami, vníma nás, počuje nás a cíti našu prítomnosť, ale, žiaľ, nevidí nás.


Človek, ktorý sa pohyboval medzi nami, dnes nás len cíti, mladších ľudí ani po hlase nespoznáva. Pohybovať sa dokáže iba so sprievodom cudzej osoby. Kto by to mohol byť ako náš rodák, priateľ, kamarát, otec a starý otec Ján Hudák.

Ale vráťme sa trochu do jeho minulosti, ako prišlo k tomu, že stratil zrak a čo sa to stalo s jeho zdravotným stavom. Spomínaný Janko mal život ťažký, mal ešte tri sestry a brata. Všetci mali občianstvo americké, pretože sa tam narodili, iba Ján mal občianstvo slovenské.

Jeho nebohý otec ako slobodný mládenec odišiel za „veľkú mláku“ do USA, lebo si plánoval založiť rodinu. Zapojil sa do práce ako baník pri ťažbe čierneho uhlia. Po našetrení nejakých peňazí prišiel do „kraju“, ako sa to vtedy hovorilo, aby sa tu oženil. Pri manželke dlho nepobudol, znova sa vybral za veľkú mláku s cieľom, aby k sebe mohol pritiahnuť aj manželku. Ani vtedy to nebolo jednoduché, do USA musel vybaviť application ako terajšie pozvanie, že sa má o ňu kto postarať, má kde bývať a ostatné záležitosti. Všetko sa to podarilo, v Spojených štátoch sa manželom narodili dvojičky už ako americké občianky. Ba všetci jeho súrodenci mali občianstvo americké, len sám Janko bol občanom slovenskej národnosti.

Po určitom čase sa rodičia vrátili do vlasti, a čuduj sa svete, už v tej dobe si dali postaviť rodinný dom na kľúč. Je až neuveriteľné, že už vtedy existoval takýto systém. Nastal kolobeh striedania bývania, mohli by sme to prirovnať k ročným obdobiam. Tak sa jeho rodičia pohybovali, vždy za účelom získania nejakého kapitálu. Boli tam lepšie pracovné podmienky a človek, ktorý ovládal reč, nemal problém zamestnať sa. Starším sestrám aj bratovi sa tu nepáčilo, pretože práca na poli bola ťažká a nie každý rok bol úrodný.

Iba v krátkosti sme načreli do Jankovej minulosti. Preto sa vráťme do doby, keď Janko stratil zrak.

Na hlavnej križovatke pred kostolom sv. Jozefa, robotníka došlo k vážnej dopravnej nehode po zrážke dvoch aút, hasičského a osobného . Táto správa preletela po dedine ako víchor. Pretože spomínaný Janko býva asi dvestopäťdesiat metrov od miesta činu, ponáhľal sa zo svojho domu pozrieť, čo sa to vlastne stalo. Ako sám hovorí, po príchode na miesto mu prišlo nevoľno. Pobral sa späť domov. Pri návrate domov pocítil znova nevoľnosť – nerozoznával kľučku na svojej bráničke, ale pomaličky došiel až k vchodovým dverám. Bolo to neuveriteľne ťažké, až neskôr po konzultácii s lekármi bolo potvrdené, že jeho organizmus situáciu, ktorú videl, nezvládol, a silno pôsobil na jeho nervovú sústavu a zrak.

Stratu zraku Janko ťažko znáša. Vidí siluetu ľudí, počuje ich, ale ich nerozpozná. Zistil som, že podľa hlasu ma vôbec nepoznal, aj napriek tomu, že za mladi sme od seba bývali iba o tri domy, chodil za svojimi kamarátmi Sabolom Valentom, nebohým Čechom Františkom a dalšími.

Aj keď má Jančo dvoch synov a dve dcéry, najviac je povďačný synovi Jančovi a dcére Marte, ktorá aj keď býva v Tatranskej Lomnici, každý týždeň príde k svojmu otcovi, aby ho povzbudila s bratom Jančom a dcérou, bývajúcou v Košiciach do jeho ďalšieho života. Aby mu vliala silu, že žiť sa oplatí a kríž, ktorý nesie má veľa ľudí a nezúfajú si.

Vám patrí úprimná vďaka, Martuš a tebe Janču, pretože ste jeho pravými oporami. Veľa občanov v obci s vami cíti. Ešte raz, vďaka Vám. Janču, buď hrdý na svoje deti. Martuš, vďaka ti za tvoju príkladnú starostlivosť aj napriek chatrnému zdraviu.

Jenča Imrich, Víťaz

Súboj názorov


„Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.“ (M. Twain)

Začala som citátom, ktorý presne vystihuje podstatu môjho článku. Veď niekedy je naozaj lepšie mlčať ako sa ustavične hádať. Hlavne, keď je ten druhý tvrdohlavý a neústupčivo si obhajuje svoju pravdu tónom, ktorý nestrpí žiadne námietky.

Viac-menej sa môžeme (najmä my mladí) zhodnúť na tom, že takýmto tónom s nami často vedú rozhovory naši rodičia. Ale aj keď sa ich tón a spôsob, akým sa s nami rozprávajú nepodobá na priateľský, ale skôr na tvrdý a zásadový, neznamená to, že nás nejakým spôsobom nemajú radi.

V živote je veľa situácií, ktoré si na samotné zvládnutie vyžadujú skúsenosti a dlhoročnú prax. Jednou z nich je napríklad aj jazda autom. Práve tu môže nastať tzv. súboj názorov medzi mladšou a staršou, teda skúsenejšou generáciou.

Predstavte si, že ste čerstvý absolvent autoškoly a v ruke držíte ešte „teplý“ vodičský preukaz. Chcete si skúsiť jazdu aj v praxi mimo prostredia autoškoly a bez inštruktorov, ale predsa si ešte nie ste až taký istý, či to zvládnete. A tak z bezpečnostných dôvodov (veď ktorý rodič by chcel mať rozbité auto vlastným dieťaťom, keď naňho môže dohliadnuť aj sám?!) si na sedadlo spolujazdca zasadne váš otec.

Vy, presvedčený(á) o svojich postupoch pri jazde robíte všetko tak, ako vás to naučili v autoškole. No neprejde ani pár minút a zo sedadla spolujazdca sa ozve: „Nedávaj smerovku tak neskoro!… Pozeraj sa pred seba!… Nie, toto si mal(a) urobiť takto…!“

Vy sa všemožne snažíte presvedčiť rodiča o tom, že tak vás to učili a viete, čo máte robiť, veď máte vodičák. Ale na 99,8 % zaručene nebudete úspešní (teda, pokiaľ je váš rodič z tých tvrdohlavejších). Veľavravne sa na vás pozrie a povie: „Ja mám za sebou už nejakú tú prax, tak mám viac skúseností ako ty. Si ešte neskúsený(á),čo ak by sa niečo stalo?!“

A tak Vám ostáva len mlčky hľadieť pred seba, kŕčovito zvierať volant a v duchu si povedať to, čo by ste v tej chvíli najradšej povedali.

Ale zas na druhej strane – pozrime sa na vec z pohľadu rodiča.

Otec, hrdý na vodičský preukaz svojho syna alebo dcéry si s radosťou sadne do auta a pozorne sleduje každý krok od naštartovania auta po jeho zaparkovanie v garáži. A keď vidí, že Vy, namiesto toho, aby ste obozretne sledovali dianie okolo seba na ceste, ladíte svoju obľúbenú stanicu v autorádiu, cíti povinnosť Vás na to upozorniť.

A prečo? Jednoduchá odpoveď: Bojí sa. Bojí sa o bezpečnosť a zdravie svojho dieťaťa. Bojí sa presne tým istým strachom ako pred rokmi, keď ste sa po prvýkrát spustili na bicykli z kopca alebo keď ste mu povedali, že idete von s kamarátmi. Je za Vás zodpovedný. Aj keď si poviete: „Mám osemnásť. Som dospelý(á).Mám vlastný život a chcem ho žiť podľa seba. Nedám si doňho ustavične „rýpať“.

Práve vtedy, keď si toto pomyslíte, v hlave Vášho otca sa odohráva približne toto: „Len nedávno som ho (ju) učil jazdiť na trojkolke. Ako rýchlo vyrástol(a). Už je dospelý(á).“

Rodičom je ľúto, že sme vyrástli tak rýchlo a premýšľajú, či urobili všetko pre to, aby sme sa v živote nestratili. A aj keď nás predsa ešte majú doma, cítia povinnosť nás upozorniť na všetky možné riziká spojené s dospelosťou (aj keď ich už dávno vieme :o)).

Začal sa druhý mesiac školského roka, mesiac ruženca, mesiac úcty k starším. Snažme sa preto, aj keď nám to niekedy príde staromódne, rešpektovať názory starších, najmä našich rodičov a spomeňme si na to, že niekedy je naozaj lepšie mlčať. Lebo nikdy nevieme, kedy „prepásneme“ nejaké dôležité poučenie z úst rodičov a práve to, nám niekedy v živote bude pripadať ako veľká strata. Želám preto Vám všetkým, vrátane seba, veľa trpezlivosti 🙂

Lenka Novotná, Víťaz

† Ladislav Fülöp



Na úvod sa chcem s Vami podeliť so smútkom nad úmrtím nášho priateľa Ladislava Fülöpa. Spolu so svojou manželkou bol Laco dlhoročným propagátorom prirodzenej Billingsovej ovulačnej metódy plánovania rodičovstva, ale predovšetkým bol čestným a múdrym človekom, ktorý venoval veľké úsilie prehĺbeniu zmyslu manželstva a rodiny svojou prednáškovou činnosťou a osobným príkladom vo vlastnej rodine. Laco bol a navždy zostane pre mnohých z nás príkladom krásneho života muža, manžela a otca. Všetkým pozostalým vyslovujem úprimnú a hlbokú sústrasť a pripájam sa k modlitbám za zomrelého v nádeji na večný život.

V stredu 21. júla sa v Kostole Ducha Svätého v bratislavskej Dúbravke uskutočnila zádušná svätá omša za Ing. Ladislavom Fülöpom.

Ako uviedla riaditeľka Centra Billingsovej ovulačnej metódy na Slovensku MUDr. Zuzana Lauková, „zosnulý bol jedným z mála slovenských mužov – „pro-liferov“, ktorí sa dokázali postaviť na ochranu ľudského života od počatia po prirodzenú smrť.“ Dlhé roky pracoval ako koordinátor v oblasti zodpovedného rodičovstva na území Bratislavsko-trnavskej a neskôr Bratislavskej arcidiecézy.

Ladislav Fülöp bol aj dlhoročným spolupracovníkom Fóra života, autentickým svedkom povolania manželstva a rodičovstva a výnimočným človekom, rozdávajúcim v Bohu prameniaci optimizmus v neľahkej realite sveta. Vyslovujeme jeho rodine i všetkým jeho blízkym hlbokú a úprimnú sústrasť a útechu od Všemohúceho milosrdného Boha. Nech ho Pán života prijme do svojej slávy.

čerpané z Fóra života

Nekrológ



Známy prešovský majster kuchár získal viacero svetových ocenení, vychovával budúcu generáciu gurmánskych špecialistov. Jeho jedlo ochutnal aj japonský cisár Hirohito.

Peter Uličný (12. 7. 1947 – 16. 9. 2010) bol dlhoročným predsedom prešovského klubu kuchárov a cukrárov a viceprezidentom Slovenského zväzu kuchárov a cukrárov. Pochádzal z Ovčieho pri Prešove a hneď po skončení hotelovej školy nastúpil do kuchyne v prešovskom interhoteli Dukla, ktorej neskôr dlhý čas šéfoval. Naposledy pôsobil ako majster odborného výcviku na Súkromnej strednej odbornej škole Mladosť v Prešove.

Kuchársky fortieľ, noblesa, skúsenosti, sledovanie trendov a šikovnosť priniesli Petrovi Uličnému prestíž i na medzinárodnom poli. Bol nositeľom dvoch zlatých medailí z Frankfurtu nad Mohanom (Medzinárodná olympiáda IKA 1970) a z Prahy (Gastroprag 1982). Varil v Budapešti, dvakrát bol v Japonsku. Prvý raz sedem mesiacov počas Svetovej výstavy EXPO 1970 a neskôr pracoval jeden rok v Tokiu, v reštauráciách Castle Prague a U kalicha, kde pripravoval české, slovenské i japonské jedlá. Ochutnali ich aj najvyšší predstavitelia japonského cisárstva vrátane Hirohita a jeho syna s manželkou.

prevzaté – SME, 25. 9. 2010

Nebeský Otče, požehnaj nás!



Nastal mesiac september, zber úrody. Vďačíme Bohu za požehnanie, lebo za akú úrodu sme sa modlili, takú nam dal. Ďakujeme mu aj za to, že neboli u nás záplavy, že nás ochraňoval. V septembri sme oslávili aj narodenie Panny Márie pri svätej omši v Doline, kde nám duchovný otec Mikuláš Uličný v kázni povedal úprimné slová, vďaka mu za to! Poďakovali sme sa našej drahej Matke za pomoc, keď sa k nej utiekame ako k matke neba a zeme.

Milí veriaci z Víťaza, chcem vám oznámiť oneskorene, že náš nebohý brat Peter Uličný, rodák z Ovčia, bývajúci v Malom Šariši, ktorý pracoval v hoteli Dukla Prešov ako majster šéfkuchár 40 rokov, nás nečakane opustil vo veku 63 rokov. Bol vám veľmi známy, varil vám na primíciách aj svadbách, mal veľkú ochotu pomáhať každému. Mesiac pred smrťou bol so svojimi žiakmi na Cypre. Navštívil hrob Lazara, chodieval každý deň na svätú omšu. Šťastlivo sa vrátil domov ku svojej rodinke. Navštívil svoj rodný dom v Ovčom a naša 92-ročná mama ho privítali a dali mu požehnanie na čelo, že sa šťastlivo vrátil. Rozdal nám darčeky a o štyri dni zomrel. Bol pripravený na odchod do večnosti. Smrť je istá, ale hodina neistá. O ôsmej večer na zastávke, kde čakal na autobus, odpadol, zomrel na srdcový infarkt. Na druhý deň ráno mal ísť do Tatier variť pre predstaviteľov NATO.

Rozlúčili sme sa 21. septembra v Dome smútku v Malom Šariši. Naša mama stáli nad hrobom a lúčili sa s veľkým zármutkom a bolesťou v srdci.

Aj v Ovčom urobil kuchársky kurz pre ženy. Mal dobrú manželku, Pán Boh im požehnal dvoch synov a dcéru. Žili nábožným životom. S Pannou Máriou a s Pánom Ježišom vykračoval do sveta a prosil o pomoc.

Drahý bratu Peťu, my tvoji súrodenci sa ti chceme poďakovať za to, ako si nám pomáhal, ako si nás všetko naučil. Bez teba sa v našej rodine žiadna hostina nezačala. Bol si oporou v rodine. Prišiel tvoj čas, musel si odísť, ale my tvoji súrodenci bratia Róbert, Eduard, Vincent, sestry Marinka a Hanka s rodinami, budeme v modlitbe v duchu s tebou. Boli sme hrdí na teba. Peťu, budeš naďalej žiť v našich srdciach. Odpočívaj vo svätom pokoji.

sestra Mária Tobiášová, Ovčie

ROZHOVOR

Aj v tomto čísle nášho Spektra vám chceme predstaviť ďalšiu postavu zo sveta žurnalistiky. Mnohí ju už vnímate cez našu kresťanskú televíziu LUX. Mladá, sympatická, skromná a pokorná dievčina Janka Grešnerová.

Moderuje reláciu Doma v Cirkvi a Štúdio AHA! Je dramaturgičkou televízie LUX. Má 24 rokov a väčšina jej záľub sa postupne pretransformovalo do pracovnej činnosti, takže väčšinu „voľného času“ trávi pracovne. A v tom skutočne voľnom hrá Scrabble, číta a pozerá Dr. Housa. A keďže treba aj trošku pohybu, rada uteká na autobus. Občas ju možno počuť hrať na organe počas sv. omše v Kostole sv. Martina v Bojniciach či v Bratislave u dominikánov na Kalvárii. Obľúbenou knihou je Sväté písmo, v Starom zákone sú vraj tie najlepšie námety na telenovely… Viera pre ňu znamená veľa a čím ďalej tým viac ju prežíva ako veľkú milosť a dar od Boha.

Ja osobne Janku vnímam, ako príklad šťastného mladého človeka, ktorý v dnešnom materiálnom svete smelo praktizuje svoju vieru, nehanbí sa za ňu a Boh požehnáva jej kroky.

kontakt: gresnerova@tvlux.sk

Sedím tu s Jankou Grešnerovou, ktorá je popredsedníčkou Network Slovakia, ktorá nám teraz povie niečo o sebe. Tak sa nám predstav.

Dobre. Tak teda volám sa Jana Grešnerová, pochádzam z Bojníc a mám piatich mladších súrodencov, čiže som najstaršia.

Vyrástla si v kresťanskej rodine, praktizujúcej svoju vieru?

Áno, odmalička som bola tak vychovávaná.

Ako si ju praktizovala ty?

Už od malička, keďže som bola vedená k takej živej viere, som sa aktivizovala vo farnosti. Už ako 6-7 ročná som spievala v detskom zbore a tým pádom som sa dostala bližšie do fungovania farnosti, keď sme začali chodiť na „stretká“, na tábory, na rôzne chaty, výlety a súťaže zo zborom. Veľmi ma to oslovilo a spomínam si, že sme mali Moniku, to bola naša vedúca a ja už ako malé dieťa som ju úplne „žrala“. Hovorila som si, že ak raz budem veľká, budem ako ona. Vedie zbor, krásne spieva, je úplne hravá, vie sa s nami zabaviť, dokonca hrala na organe. No, že je úplne skvelá baba a že ja chcem byť raz taká ako ona. A to som objavila až teraz, že je dôležité mať taký vzor, lebo neskôr, keď som mala 15 rokov, tak som začala tiež viesť stretká, detský zbor a o rok na to som začala hrať aj na organe. Čiže naozaj to tak išlo, že som mala motiváciu, veľmi ma to oslovovalo a ja sama som potom išla tou cestou. Takže začala ďalšia aktívna etapa môjho života po animátorskej stránke.

Potom prišiel Network?

Áno, bolo to počas gymnázia, keď som vlastne študovala v Prievidzi. Bola som doma, pôsobila som v našej bojnickej farnosti. Potom prišla vysoká škola a ja som odišla do Bratislavy. Bolo to v roku 2004. Našla som oznam o tom, že sa robí nejaký žurnalistický seminár. Keďže som chcela študovať žurnalistiku a bola som prijatá do Bratislavy, tak som si povedala, že ešte predtým ako pôjdem na školu, načerpám nejaké skúsenosti, čo je novinárčina z tej praktickej stránky. Hoci som už predtým písala, moderovala som nejaké akcie u nás doma, nevedela som, čo obnáša život novinára. Povedala som si, idem na seminár. No a hneď na prvýkrát ako účastníčke sa mi to veľmi zapáčilo. Počas vysokej školy som potom chodila každý rok na seminár. Postupne som sa stala členkou Networku a myslím si, že o rok, keď som bola na prvom seminári, dostala som sa do vedenia Networku. Najprv som bola zvolená do rady a minulý rok som bola zvolená za podpredsedníčku, takže tak to postupne išlo.

Medzitým si ukončila školu. Naši čitatelia ťa určite poznajú, ak sledujú televíziu Lux, že si tam ústrednou hlásateľskou postavou. Ako si sa tam dostala?

Do Luxu som sa dostala ešte počas školy, bolo to zhodou okolností. Stretla som sa s vedúcim programu kvôli úplne inej veci. Tým, že som taká aktívna, „namočila som sa“ do organizácie stretnutia na Velehrade, ktoré prebiehalo paralelne so Sydney, čiže tí, ktorí nemohli ísť do Sydney, predpripravovali sme stretnutie na Velehrade a ja som tam zodpovedala za slovenskú skupinu. Išla som do televízie Lux dohodnúť nejaké mediálne partnerstvo. Rozprávala som sa s vedúcim programu Ďurom Drobným, že je tu možnosť, či by sme mohli spolupracovať. Začal sa vypytovať, čo študujem, povedala som, že žurnalistiku a teológiu. „Výborne, to je skvelá kombinácia, potrebujeme moderátorku do relácie „Doma v cirkvi. Čo robíš budúci utorok? Vyskúšame ťa.“ „Ale ja som prišla kvôli inej veci.“ „To vyriešime potom, v utorok prídi, budeš mať kamerové skúšky, uvidíme, ako ti to pôjde.“ „Tak dobre, prídem, uvidím, čo to bude, aspoň to vyskúšam.“ Tak som teda prišla. Zobrali ma za moderátorku a tak som už počas školy začala robiť externe pre televíziu Lux. Keď som skončila žurnalistiku, prišla som do Luxu na plný úväzok.

Napĺňa ťa to?

Veľmi. Vidím, že je to práca, ktorá má naozaj veľmi baví, spájam to, čo som vyštudovala, teda žurnalistiku, aj to, čo ešte študujem – teológiu. Naozaj, veľmi čerpám aj z jednej aj z druhej oblasti a môžem to uplatniť v televízii Lux.

Tak perspektívne, čo ďalej?

No rada by som ešte študovala. Budúci rok končím teológiu, no a možno niečo vymyslím.

Prezraď, ktorým smerom?

To sú také moje plány. Možno by som ešte išla študovať do zahraničia, možno niečo aj z teológie. Snáď by to mohlo vyjsť.

A akým spôsobom by si chcela to naštudované odovzdávať?

Stále by som chcela pôsobiť v médiách, pretože si myslím, že novinár by mal byť v tej oblasti, v ktorej pôsobí, aj vzdelaný. Čiže myslím si, že ak chceme nejako edukovať našich či už čitateľov, poslucháčov, alebo divákov, tak musíme mať o tom nejaké vedomosti. Preto chcem trošku hlbšie preniknúť do tajov teológie, aby som sa mohla k jednotlivým otázkam kompetentnejšie vyjadrovať.

Čo je tvoje životné krédo?

Jój, to nemám.

Určite sa vyskytnú pri tvojej práci problémy. Ako sa dokážeš cez ne preniesť?

Keď pozerám spätne na celý môj zatiaľ krátky život, myslím, že bol taký plný. Určite boli nejaké zlomové momenty, kedy som nevedela, či idem správne, či to, čo mám robiť, bude správne, vždy som urobila nejaké rozhodnutie. Bolo to možno premodlené. Nech je to tak, nech som tam, kde mám byť. Vidím, že Pán Boh si ma vedie. Tým, že som bola na gymnáziu, bavilo ma veľa vecí, povedala som si, ako to teda skĺbim, aby som bola na tom správnom mieste. A potom zrazu jedna profesorka na gymnáziu mi povedala: „Janka, nechcela by si skúsiť žurnalistiku? Môžeš tam využiť veľa vecí, ktoré ťa bavia.“ Tak som to skúsila a vidím, že to bolo správne. A zase na základe žurnalistiky som sa dostala k iným veciam, ktoré ma naozaj veľmi napĺňajú, čiže keď sa človek trošku otvorí, začne potom spolupracovať aj s Božími plánmi, ktorým na začiatku možno ani nerozumel. Tak určite bude na tej správnej ceste.

Máš podporu aj v tvojej rodine?

Áno, bez toho by to nešlo. Spomínam si, že keď som sa pýtala, či môžem ísť na nejakú akciu, tak naši už len zalamovali rukami so slovami: „Joj, musíš všade byť a musíš toho tak veľa mať, veď si uvedom“, ale vždy ma pustili, lebo vedeli, že sú to správne veci a podporovali ma v tom.

Môžeš nechať odkaz pre našich mladých čitateľov, lebo ja ťa vnímam ako šťastné mladé dieťa, no dieťa, takú šťastnú mladú ženu, ktorá ide za svojim cieľom. Čo by si mali dať do nejakého life motívu, aby sa vedeli trebárs dopracovať až k moderátorke v televízii? Myslím si, že je to veľmi atraktívna práca.

Myslím si, že je veľmi dôležité a viem to povedať aj z vlastnej skúsenosti, aby mladí úprimne počúvali hlas svojho srdca a počúvali svoje túžby. Matka Tereza povedala: „Boh nikdy nevloží do srdca túžby, ktoré by boli nesplniteľné.“ Aby sa nebáli snívať tak trošku realisticky a s otvorenými očami a potom aj išli za svojimi snami a cieľmi. Lebo keď to vychádza zvnútra a majú pritom taký pokoj, tak je to určite Božie. A keď je to Božie, tak to bude aj požehnané!

Ďakujem za rozhovor.
Táto snímka je zo série sociálnych fotografií, ktorá bola fotená v exteriéri. Snímka zachytáva postavu zo života rómskej komunity v časti „Za mostom“ v Ružomberku.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“



Keď Vianney cítil hlad, vytiahol z koša pár zemiakov, ošúpal si ich a zjedol ich s trochou soli. Keď si k tomu ešte občas uvaril vajíčko, alebo upiekol osúch, pokladal sa už takmer za požitkára.

Kým bol ešte v koši nejaký zemiak, poslal kuchárku bez váhania domov a poprosil ju, aby prišla pozrieť o niekoľko dní. Medzitým ho dobrá pani každý deň zásobila aspoň dobrým bielym chlebom, ktorý sama upiekla. Bola spokojná, že na druhý deň sa vždy minul…

No istého rána bola svedkyňou prekvapujúcej udalosti. Akýsi starý tulák stál pri dverách farského domu a Vianney mu práve podával svoj čerstvý, voňavý bochník chleba, pričom s úsmevom hovoril: «Tebe sa už zuby iste poriadne kývajú, ba mnohé ti aj úplne chýbajú. Tak ti môj biely chlieb dobre poslúži.»
«Mám ešte pár korok chleba,» odvetil s úsmevom starec. «Ale máte pravdu, už ich nemôžem hrýzť.»

«Ja mám zdravé zuby!» smial sa kňaz. «Dajte mi ich!» Tulák povyberal zo svojho špinavého žobráckeho vreca zopár veľmi starých skýv chleba, tvrdých ako kameň a podal ich farárovi.

«Ó, pravdaže, sú ešte veľmi dobré. Ak ich trocha navlhčím, budem ich môcť zjesť.»
Tulák ochotne súhlasil s takouto výmenou, poďakoval sa a odkrivkal.

«Táák! Teraz už viem, kde končia moje pekné biele bochníky!» krútila hlavou znepokojená krajčírka. «Ten povaľač si mohol tie korky sám rozmočiť a zjesť.»
«Nehovorte tak o ňom!» odvetil Vianney prísne. «Veď to je sám náš Pán, čo k nám prichádza ako žobrák. Pre neho sa vyplatí dať biely chlieb.»


«No mne sa zdá, že tento náš pán zapácha silno po pálenke!» rozhorčovala sa pani.
«Nezbadal som to! Okrem toho dnes je studený, vlhký deň a ak sa niekto celý deň poneviera po cestách, nemôžeme mu zazlievať, že si vypije pohárik pálenky.»

Pani Renardová sa so šomraním utiahla do kuchyne, aby sa pozrela na zásobu zemiakov. Po chvíli sa znova zjavila a držala v ruke niekoľko zemiakov.

«Toto chcete jesť? Veď sú skoro úplne plesnivé!» povedala vyčítavo.

«Ja ich nejem so šupou,» bránil sa Vianney. «Ešte sú dobré. A teraz ma nechajte na pokoji, mám robotu!»

«Ani v špajze už nie je nič! Zaiste ste všetko porozdávali!» Energická žena sa nedala tak ľahko odzbrojiť.

«Ach, bolo tu pár hladných remeselníckych učňov,» vysvetľoval kňaz rozpačité.
Pani Renardová vyšla z izby, krútiac hlavou, no čoskoro sa po tretí raz vrátila.
«Okradli vás!» kričala spínajúc ruky. «Vaše matrace aj všetka posteľná bielizeň je preč. Hneď upovedomím políciu!»

«Nezmysel!» odvetil Vianney. «Podaroval som tie veci jednému cigánovi, ktorý včera prechádzal dedinou. Úbohý človek nemal pre svoju chorú ženu ani len posteľ.

«A vy kde spíte?»

«Ach, hocikde. Veď je to celkom jedno!» Čoskoro pani Renardová prekutala celý dom a zistila, aké lôžko používal farár na spanie. Na kope prútia v pivnici našla niekoľko rozprestretých vriec od zemiakov. To bola zrejme jeho posteľ.
«V pivnici sa dobre spí,» uisťoval Vianney.

«Zaiste, skvelo!» rozhorčovala sa krajčírka. «Potkany a myši tam tancujú okolo vás a zo stien kvapká voda. Je tam strašne vlhko! Nasilu sa chcete priviesť do hrobu!»
«Náš Spasiteľ často nemal ani zväzok prútia pod hlavu!» opakoval vážne Vianney.

Čo sa tu dalo robiť? Dobrá pani mala oči plné sĺz. No nepovedala viac ani slovo a ustarostená odišla.

spracoval: M. Magda