„Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.“ (M. Twain)
Začala som citátom, ktorý presne vystihuje podstatu môjho článku. Veď niekedy je naozaj lepšie mlčať ako sa ustavične hádať. Hlavne, keď je ten druhý tvrdohlavý a neústupčivo si obhajuje svoju pravdu tónom, ktorý nestrpí žiadne námietky.
Viac-menej sa môžeme (najmä my mladí) zhodnúť na tom, že takýmto tónom s nami často vedú rozhovory naši rodičia. Ale aj keď sa ich tón a spôsob, akým sa s nami rozprávajú nepodobá na priateľský, ale skôr na tvrdý a zásadový, neznamená to, že nás nejakým spôsobom nemajú radi.
V živote je veľa situácií, ktoré si na samotné zvládnutie vyžadujú skúsenosti a dlhoročnú prax. Jednou z nich je napríklad aj jazda autom. Práve tu môže nastať tzv. súboj názorov medzi mladšou a staršou, teda skúsenejšou generáciou.
Predstavte si, že ste čerstvý absolvent autoškoly a v ruke držíte ešte „teplý“ vodičský preukaz. Chcete si skúsiť jazdu aj v praxi mimo prostredia autoškoly a bez inštruktorov, ale predsa si ešte nie ste až taký istý, či to zvládnete. A tak z bezpečnostných dôvodov (veď ktorý rodič by chcel mať rozbité auto vlastným dieťaťom, keď naňho môže dohliadnuť aj sám?!) si na sedadlo spolujazdca zasadne váš otec.
Vy, presvedčený(á) o svojich postupoch pri jazde robíte všetko tak, ako vás to naučili v autoškole. No neprejde ani pár minút a zo sedadla spolujazdca sa ozve: „Nedávaj smerovku tak neskoro!… Pozeraj sa pred seba!… Nie, toto si mal(a) urobiť takto…!“
Vy sa všemožne snažíte presvedčiť rodiča o tom, že tak vás to učili a viete, čo máte robiť, veď máte vodičák. Ale na 99,8 % zaručene nebudete úspešní (teda, pokiaľ je váš rodič z tých tvrdohlavejších). Veľavravne sa na vás pozrie a povie: „Ja mám za sebou už nejakú tú prax, tak mám viac skúseností ako ty. Si ešte neskúsený(á),čo ak by sa niečo stalo?!“
A tak Vám ostáva len mlčky hľadieť pred seba, kŕčovito zvierať volant a v duchu si povedať to, čo by ste v tej chvíli najradšej povedali.
Ale zas na druhej strane – pozrime sa na vec z pohľadu rodiča.
Otec, hrdý na vodičský preukaz svojho syna alebo dcéry si s radosťou sadne do auta a pozorne sleduje každý krok od naštartovania auta po jeho zaparkovanie v garáži. A keď vidí, že Vy, namiesto toho, aby ste obozretne sledovali dianie okolo seba na ceste, ladíte svoju obľúbenú stanicu v autorádiu, cíti povinnosť Vás na to upozorniť.
A prečo? Jednoduchá odpoveď: Bojí sa. Bojí sa o bezpečnosť a zdravie svojho dieťaťa. Bojí sa presne tým istým strachom ako pred rokmi, keď ste sa po prvýkrát spustili na bicykli z kopca alebo keď ste mu povedali, že idete von s kamarátmi. Je za Vás zodpovedný. Aj keď si poviete: „Mám osemnásť. Som dospelý(á).Mám vlastný život a chcem ho žiť podľa seba. Nedám si doňho ustavične „rýpať“.
Práve vtedy, keď si toto pomyslíte, v hlave Vášho otca sa odohráva približne toto: „Len nedávno som ho (ju) učil jazdiť na trojkolke. Ako rýchlo vyrástol(a). Už je dospelý(á).“
Rodičom je ľúto, že sme vyrástli tak rýchlo a premýšľajú, či urobili všetko pre to, aby sme sa v živote nestratili. A aj keď nás predsa ešte majú doma, cítia povinnosť nás upozorniť na všetky možné riziká spojené s dospelosťou (aj keď ich už dávno vieme :o)).
Začal sa druhý mesiac školského roka, mesiac ruženca, mesiac úcty k starším. Snažme sa preto, aj keď nám to niekedy príde staromódne, rešpektovať názory starších, najmä našich rodičov a spomeňme si na to, že niekedy je naozaj lepšie mlčať. Lebo nikdy nevieme, kedy „prepásneme“ nejaké dôležité poučenie z úst rodičov a práve to, nám niekedy v živote bude pripadať ako veľká strata. Želám preto Vám všetkým, vrátane seba, veľa trpezlivosti 🙂
Lenka Novotná, Víťaz