Čerešňa…




Nezvládla
už čerešňa stará.
Pridlho
vprostred lesa stála.
Ako bola sama,
tak sa sama zosypala …

A život ide ďalej.

Len jej hrob,
hŕba drevokostí
ešte chvíľu
nikomu
o nej napomne.

Svet drevený
i svet ľudí.
Taký blízky,
taký cudzí…

Možno len
pre toto tu rástla…

Pavol Ondrík, V Kluknave 25. apríla 2010

EXERCÍCIE (XVIII. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Vo chvíli zvestovania sa čosi vo svete posunulo. Skončil sa čas Ríma, skončila sa vláda veľkého počtu, ktorá zbraňou vnucuje povinnosť žiť životom masy. Vodcovia a národy Rímskej ríše patria minulosti. Namiesto nich nastúpi jednotlivec, hlásanie slobody. Jednotlivý ľudský život stal sa príbehom Božím a svojím obsahom zaplnil celý vesmír. Ako sa vraví v jednom hymne na zvestovanie: „Adam sa chcel stať cez hriech Bohom a nestal sa ním, nepodarilo sa mu to. Ale teraz Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil Bohom cez pokoru a lásku.“

„Zjavila sa milosť Božia…“ – vtelenie je zhmotnená, zviditeľnená Božia láska…, to najväčšie, čo sa mohlo v dejinách stať… Čudujete sa, že ľudstvo ešte nezvládlo túto otrasnú skutočnosť? Že je iba na začiatku, že iba začína chápať rozsah, význam, šírku a hĺbku Kristovho vkročenia do dejín?

Divné su neraz naše túžby a postoje. I v náboženskom živote by sme neraz chceli uniknúť zo sveta a chceli by sme život úplne bez obetí a bez sĺz. Boh nám odpovedal. Nezmenil základnú situáciu nášho života. Ale vkročil doňho, do nášho života. Nie po kobercoch a cez narýchlo upravené mestá a sady, ako zvykneme my prijímať veľkých ľudí. Vstúpil medzi nás cez chudobu Nazareta a Betlehema.


Vtelenie nie je skutočnosť jednej chvíle. Nepatrí minulosti. „Sila najvyššieho ťa zatieni…“ – to nie je len zvestovanie a narodenie…“ Stal sa človekom…“ – to nepatrí len dobe cisára Augusta. Vtelenie Božieho Syna je skutočnosť, ktorá rastie a trvá… V osobnom Ježišovom živote a potom v celých dejinách. Nie je to len vianočná udalosť. Byť človekom značí stávať sa človekom. Preto vtelenie je skutočnosť, ktorá rastie cez ľudský Ježišov život a svoje zavŕšenie dosahuje v najvyššom bode vtelenia: v smrti, v zmŕtvychvstaní a v Ježišovom oslávení. Už tu sa vtelenie rozvinulo naplno. A rozvíja sa ďalej v Cirkvi cez celé dejiny. Takto sme boli spasení cez vtelenie. Vtelenie je najväčšie a najdlhšie posvätenie človeka, ľudstva a jeho dejín. Je to posväcujúce tajomstvo. Celé Kristovo tajomstvo možno nazvať posväcujúcim tajomstvom k Bohu. Človek Ježiš si uctí Boha ako nik iný. My si ho uctíme skrze neho, s ním a v ňom. A Ježiš, Syn Boží, ukrižovaný a vzkriesený Pán, ktorý aj ako človek naskrz patrí Bohu a je mu milý, nás ako človek, ktorý je teraz po pravici Božej, posväcuje. Táto zostupujúca a vystupujúca dynamika prenikala celý Ježišov ľudský život. Ježiš ako človek bol síce uponížený „služobník Boží“, ale aj v tomto uponížení ostával Synom Božím a milostiplným zjavením Boha a hoci teraz oslávený Kristus rozdáva plnú mieru milostí, aj teraz ako oslávený ostáva človekom, ktorý si synovsky uctí Otca a klania sa mu, všetko od neho vyprosuje a cez Ducha Svätého, ktorého nám od Otca zosiela, nás posväcuje. Vtelenie rástlo, až sa Ježiš stal cez smrť a oslávenie „Kyrios“ – Pán, ktorému patrí všetko!

Vtelenie je trvalá skutočnosť našej zeme a nášho sveta. Je svätým zjavením nášho života. Odkrýva toľko vecí pre náš deň, pre každého človeka, pre všetky situácie Boh sa stal človekom! Boh žil všednosti dní, Boh pracoval v únavnom a všednom dni, Boh natoľko skrytý, že ľudia chodili tridsať rokov okolo neho a nebrali ho na vedomie. A dnes? Je skrytý v kúsku chleba a vyzerá to tak nečinne, tak nenápadne ako kúsky chleba na stole po skončenom obede, čo nechali sýte deti…

Kristus neprišiel na svet ako oslepujúci meteor len na niekoľko chvíľ, ani neprišiel len založiť nové učenie, lež Otec ho vyslal z hĺbok trojičného života podľa večného plánu spásy na svet, aby „všetko zhnul v ňom“, aby z jeho krvi stvoril nové ľudstvo, v ktorom by pokračoval v svojom živote, predĺžil ho a zavŕšil. Svätý Pavol vidí, ako vychádza nové ľudstvo z náručia Otcovho (Ef 1,3-6), zo srdca Synovho a Ducha svätého (1,13-14). Boh žehná svoj svet v Ježišovi Kristovi a svet mu spieva v Ňom chválospev. Nie platónska „idea“ zachraňuje svet, ani Aristotelov Actus purus, ani nijaké iné čisto ľudské idey a plány. Svet zachraňuje láska, ktorá nám bola darovaná v Kristu Ježišovi!

Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný

Tvár života a dediny


Bratia a sestry, opäť sme už po odpuste sv. Jozefa, robotníka. To znamená, že je tu mesiac máj a rok sa už poriadne rozbehol. Vo veľkonočnom období sme už postúpili a tešíme sa z dlhších dní a dúfajme, že aj teplejších. Začali sa aj jarné práce na poli aj v našich záhradkách. Máme za sebou aj birmovku a naša „mladá katolícka nádej“ sa rozpŕchla do ulíc sveta, na zábavy a môžete si všimnúť aj prvé lásky – veď je „čas lásky“.

Naozaj je „čas lásky“ a nielen v máji. Pán Ježiš nám zanechal pred svojou smrťou krásny testament: „Nové prikázanie Vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34).

Tieto slová nech hýbu nami v ďalších dňoch, kdekoľvek sme a žijeme. Nech hýbu mladými, ktorí chcú milovať a byť milovaní. Mladí, nezabudnite, hľadajte pravú lásku, ktorá je ukrytá v srdci. Láska nech hýbe manželmi, aby si neustále uvedomovali, aké šťastie ich stretlo, že životom môžu kráčať spolu, že nie sú sami a ak žijú úprimnú lásku, tak nemôžu nevidieť, že Ježiš ich miluje a je s nimi. Lásku nech vnímajú aj starí ľudia, o ktorých sa starajú deti, vnúčatá, lekári či zdravotné sestry. Nech ďakujú Bohu, že vo svojom utrpení a v starostlivosti o nich je možné stretnúť Ježiša, ktorý je Cesta, Život a Pravda.

Zviditeľnením príkazu lásky je aj náš chrám, ktorý je uprostred našich domovov. Odpustový kazateľ povedal: „Kostol je ako studňa v záhrade, ako slnko na nebi, ako srdce v tele človeka. Kostol dáva dedine tvár. Bez kostola by bola dedina len zhlukom striech bez centra, bez stredu.“

Stredom našej dediny sú naše kostoly. Dávajú našej farnosti tvár. Sú neodmysliteľnou časťou našich každodenných dní. Každý deň nás sprevádza hlahol zvonov: ráno, na obed a večer. Odvážim sa povedať: kostol sv. Jozefa je veľkou láskou veriacich ľudí vo Víťaze. Stavali ste ho vo veľmi ťažkej dobe. Je to vaša celoživotná láska. S takou láskou isto stavali naši predkovia kostol sv. Ondreja, a samozrejme, aj veriaci z Ovčia kostol sv. Barbory. Sú to vaše lásky. Sú to srdcia našich dedín.

Tak ako kostoly dávajú tvár našim dedinám, tak nášmu životu dáva tvár pravá láska. Je to každodenná služba blížnym, v ktorých vidíme živého Krista. Je to nezištná láska, ktorá dáva a nič nečaká. Je to láska bez podmienok. Nie je to zdeformovaná láska, ktorá vidí len vonkajšok. Je to láska, ktorá vidí to najpodstatnejšie: srdce človeka. Nech o nás hovoria: „Pozrite sa, ako sa milujú.“

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Starčekovia


Poviedka je to veru krátka,
vystupuje v nej
dedko a babka.

V malom domčeku
spolu si nažívali
a k Pánu Bohu
často sa modlievali.

Vlastné deti mať
dopriate im nebolo,
ale dobrých ľudí
mali stále naokolo.

Celý život tvrdo pracovali,
no nikdy sa nesťažovali.
Aj zdravie im slúžilo
a tak sa im dobre žilo.

Za to všetko Pánu ďakovali
a pod jednou strechou
šťastne nažívali.
Vysokého veku oni sa dožili,
ale do roka
tento svet opustili.
Keď ich Pán k sebe povolal,
v nebi príbytok im prichystal.

Marta Pacovská, Široké

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Na našej planéte nie je jediný človek, ktorý by existoval proti Božej vôli. V okamihu, keď sa stretne spermia s vajíčkom, dokonca aj keď sa to udeje v Petriho miske, je tam prítomný Boh, aby stvoril nesmrteľnú dušu. Ale aj keď Boh chce, aby technologicky počaté deti existovali a dovolí im, aby ich existencia začala týmto spôsobom, neznamená to, že chce, aby sme tieto technológie používali. Podobne Boh chce aj existenciu detí počatých pri znásilnení (ak by to nechcel, neexistovali by), pre nás to však neznamená, aby sme znásilňovali. Všetky tieto deti v sebe síce nesú Boží obraz a treba ich milovať a zaobchádzať s nimi ako s každou inou ľudskou bytosťou, ani jedno z nich však nebolo počaté v akte, ktorý je obrazom Boha. Toto však pre nich je a navždy zostane nespravodlivosťou.

Na tomto mieste sme konfrontovaní s mystériom Božej interakcie s našou slobodou. Boh nezasahuje do našich rozhodnutí konať hlúpo. Ak by to robil, upieral by nám našu slobodu. (Akým úžasným darom a akou zodpovednosťou je naša sloboda!) Božou prirodzenosťou je však tvoriť dobro aj v zlých rozhodnutiach, a to aj najväčšie z možných dobier – novú ľudskú bytosť. Znamená to, že by sme mali konať zlo, aby mohlo vzísť dobro? Ak by sme to robili, podľa sv. Pavla je naše odsúdenie spravodlivé (porov. Rim 3, 8).

Zdravie, telesná kondícia a život sú zapísané do nášho najvlastnejšieho bytia ako súčasť pôvodného Božieho plánu. Choroba, slabosť a smrť sú následkami porušenia, ktoré priniesol prvotný hriech. Boh ich dovoľuje, ale ako také si ich neželá. Za predpokladu, že použité metódy samy o sebe sú dovolené, ak použijeme medicínsku vedu a technológiu na záchranu života alebo obnovenie zdravia, konáme v plnom súlade s Božím plánom. V týchto prípadoch nekonáme ako páni ľudského života, ale ako Bohom ustanovení správcovia. Podobne, keď pomáhame manželskému spojeniu dosiahnuť jeho prirodzený cieľ, konáme ako správcovia, ktorí obnovujú Boží plán. Akonáhle však nahradíme Boží plán a snažíme sa vnútiť počatie, prekračujeme hranicu medzi správcom a pánom, medzi tvorstvom a hraním sa na Boha.


Neplodnosť je isté telesné postihnutie. Hľadanie spôsobov, ako ju liečiť, je chvályhodnou službou mnohým manželským párom, ktoré neplodnosťou veľmi trpia. Ale existujú limity, pokiaľ možno zájsť. „Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom. Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh“ (encyklika Humanae vitae).

Ak použijeme inteligenciu na to, aby sme asistovali manželom v ich manželskom spojení, aby dosiahlo svoj prirodzený cieľ, vtedy konáme ako správcovia Božieho plánu a v súlade s poriadkom, ktorý ustanovil. Akonáhle však nahradíme manželské spojenie ako spôsob počatia, konáme mimo Božieho poriadku.

V skutočnosti iba pri asistovaní manželského styku môžeme hovoriť o reálnej liečbe neplodnosti. Ak nahradíme manželské objatie niečím iným, chorobu tak neliečime, iba ju obchádzame. Boží poriadok nie je svojvoľný. Je mienený pre naše dobro a náš zisk. To, že Boh dovolí niektorým smilníkom a cudzoložníkom počať a súčasne dovolí, aby milujúci sa manželia trpeli neplodnosťou, je mystérium (tajomstvo). Kto to môže pochopiť? Obe situácie však umožňujú zúčastneným, aby sa obrátili k Bohu a odovzdali mu seba samých.

Božie cesty nie sú nijako našimi cestami. „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú Božie cesty vysoko od našich ciest.“ (pozri Iz 55,9). Preto dôverujme mu. To nás učil aj Pán Ježiš. On sám sa cítil na kríži opustený Bohom (pozri Mk 15,34). Ale aj v tej najtemnejšej hodine dôveroval. A jeho zmŕtvychvstanie svedčí, že tá dôvera nebola márna.

„Pane, pomôž mi dôverovať ti v mojom živote v každej situácii, a to aj vtedy, a hlavne vtedy, keď veci nerozumiem. Daj mi milosť uveriť tvojmu prísľubu priniesť dobro z každého utrpenia a sklamania, ktoré si v mojom živote dopustil. Amen.“
Pre Boha, ktorý je čistý duch, ktorý je láska je to láska naozaj duchovná (1 Jn 4,8). Ľudské bytosti však nie sú čistými duchmi. Sme telesné osoby. Sú to naše telá, v ktorých a prostredníctvom ktorých sme obrazom Boha a zdieľame jeho lásku s druhými. Tento fakt nie je nikde zobrazený lepšie ako vo vyjadrení lásky, jedinečnej pre manželstvo: spojenie manžela a manželky v jedno telo.

Manželia, ktorí sa uchyľujú k takýmto technologickým procedúram, to môžu robiť preto, že chcú dieťa, ktoré by milovali. A ak sa to dieťa počne, môžu ho skutočne milovať. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi si chceme myslieť, že to je možné, žiadna mentálna gymnastika alebo prianie nemôže vyňať „duchovnú lásku“ z ich tiel a preniesť ju na procedúru lekárov a vedcov. Faktom ostáva, že pôvod tohto dieťaťa nie je vo vtelenej láske rodičov, ale je výsledkom odosobnenej technologickej procedúry.

A tu je priestor na naše zamyslenie.

MUDr. Blažej Vaščák

Stalo sa:

– 40 dní sme kráčali cestou pokánia a konania skutkov lásky k Veľkej noci

-re-

Duchovnosť a psychológia (časť XIII.)


Storočie, v ktorom žijeme, sa volá aj informačným storočím. Týmto názvom sa zdôrazňuje skutočnosť dôležitosti informácií v našom živote. Dôveryhodná a pravdivá informácia je naozaj veľmi dôležitá vo vzťahu medzi ľuďmi, v organizáciách a v živote celej spoločnosti. Avšak z výskumov psychológov vyplýva, že najväčšiu časť zo všetkých konfliktov vo firmách, organizáciách – až 60% – tvoria práve informačné konflikty.

Môže ich zapríčiniť nadbytok alebo nedostatok informácií. Ak je totiž informácií veľmi veľa, vznikajú typické chyby v ich prijímaní a odovzdávaní, ako je: strata informácie alebo pokrivenie informácie. Naopak, ak je informácií veľmi málo, ľudia si začnú informácie domýšľať, dopĺňať a z toho potom vyvodzujú nesprávne úsudky.
Čo možno urobiť, aby nevznikali informačné konflikty? Veľmi dobre v tomto smere pomáhajú techniky aktívneho počúvania, o ktorých sme už hovorili v našich predchádzajúcich článkoch.

Ak cítite, že sa začínate topiť v množstve informácií, využite techniku aktívneho počúvania, akou je parafrázovanie. Pripomeňme si, o čo ide. Podstatou parafrázovania je krátke prerozprávanie – vlastnými slovami – najdôležitejších faktov toho, čo vravel spolubesedník. Parafrázovanie zvyčajne začína vstupnými slovami: „Ak som ťa správne pochopil…“ „Máš na mysli…“ „Chceš povedať…“ „Ak sa nemýlim, máš na mysli…“ „Inými slovami hovoriac…“. Parafrázovanie pomáha skrátiť množstvo informácií, podčiarknuť v informácii jej podstatu a taktiež sa uistiť, či naše pochopenie podstaty informácie sa zhoduje s jej chápaním spolubesedníkom.

Zvládnuť veľký objem informácií nám pomáha taktiež základný poriadok, napr. rôzne poznámky na pracovnom stole, zakladanie rôznych materiálov do fasciklov podľa obsahu informácie, poriadok v informáciách v počítači a podobne. Rozdelením informácie na jednotlivé časti sa teda zmenší riziko, že na niečo zabudneme, či niečo popletieme.

Ak pociťujeme nedostatok informácií, vtedy zasa prejdeme k otvoreným otázkam. Tie predpokladajú širšiu odpoveď, stimulujú spolubesedníka a dávajú mu úplnú slobodu vyjadriť svoj názor. Otvorené otázky začínajú slovami: „Čo? Ako? Akým spôsobom? Za akých podmienok? Čo poslúžilo ako základ?“…

Techniky aktívneho počúvania ako „echo“, „zrkadlo“ taktiež stimulujú spolubesedníka, aby predložil svoju verziu a podal nám viac informácií. Podstata týchto techník spočíva v tom, že pomocou otázky zopakujeme časť slov, ktoré povedal náš spolubesedník.

Predstavte si nasledujúcu situáciu: váš známy, ktorého ste chceli pozvať tento víkend na chatu, vám ako prvé hovorí: „Myslím si, že by som mal začať opravovať kuchyňu.“ V tom okamihu sa vo vašej mysli začne odvíjať akoby film. V duchu vidíte, ako už presúva nábytok, chodí po obchodoch a nakupuje farby na maľovanie, ako mení linoleum, atď…. Isté je, že tento scenár sa odvíja vo vašej mysli. Pre vás potom z neho plynie, že tento známy nemôže ísť s vami cez víkend na chatu, lebo si ide dávať do poriadku kuchyňu. Dokonca sa priam ošívate čo i len spomenúť nápad s chatou, aby mu elán neopadol! A tak na chatu pozvete cez víkend niekoho iného. V pondelok sa však nestíhate čudovať: váš známy cez víkend nerobil s kuchyňou vôbec nič. Ba navyše na vás zazerá, tvári sa urazene a nekomunikuje s vami. Vy si myslíte, že vás oklamal. On si myslí, že vy s ním nechcete nič mať, lebo predtým ste s ním často chodili cez víkend na chatu a teraz ste tam boli s niekým iným.

Keby ste využili techniku „echo“, mohli by ste uniknúť nepríjemným pocitom a konfliktom. Ako by teda mal vyzerať správny dialóg ohľadom víkendu na chate?

On: „Myslím si, že by som sa mal pustiť do opravy kuchyne.“
Vy: „Opravy kuchyne?“ (technika „echo“ – zopakovanie časti vypovedaného spolubesedníkom).
On: „Áno, všetko je staré. Musím to obnoviť, dávno sa na to chystám.“
Vy: „Chystáš sa?“
On: „Myslím, že v lete, niekedy cez dovolenku, sa budem musieť tomu venovať.“
Vy: „V lete? A tento víkend máš už niečo v pláne?“ (otvorená otázka).
On: „Nie, zatiaľ nič.“
Vy: „A čo, keby sme išli spolu na chatu?“

Možno vám, milí čitatelia, tento príklad vyznie priveľmi jednoducho, až primitívne. Odhliadnuc od toho sú však v ňom veľmi jasne ukázané dva spôsoby: „echo“ a „otvorené otázky“. Naučiť sa využívať dané techniky – ako aj všetky ostatné techniky aktívneho počúvania – je nevyhnutné v jednoduchých situáciách. Treba vychádzať práve z nich. Pretože – a to treba zdôrazniť – zárodok informačného konfliktu sa skrýva práve v maličkostiach.

Jednou z príčin informačného konfliktu môže byť ešte rôzna interpretácia, rôzne pochopenie jednej a tej istej informácie. Vynikajúcou pomôckou ako takej situácii predísť sú všetky techniky aktívneho počúvania, ale hlavne úprimné želanie pochopiť spolubesedníka a uvidieť situáciu z jeho zorného uhla.
Či dôjde k informačnému konfliktu, záleží predovšetkým od nás. Máme na mysli také situácie, kedy sami ľudia skresľujú informáciu – úmyselne alebo neúmyselne – a tak hrešia proti pravde, porušujúc 8. prikázanie.

Človek prirodzeným spôsobom túži po pravde. „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t.j. keby si navzájom nehovorili pravdu.“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 8. článok 8. prikázanie, 2469). V tejto časti KKC máme vymenované mnohé príčiny informačných konfliktov, (ktoré nemusia byť v budúcnosti len informačnými): falošné svedectvo a krivá prísaha, nerozvážne posudzovanie, ohováranie a osočovanie, chvastanie sa alebo vystatovanie, lož.

K zoznamu príčin informačného konfliktu možno ešte doplniť klebetu. Často klebetíme – posudzujeme druhých – bez zlého úmyslu. Jednoducho len tak, aby reč nestála. Zdá sa nám, že to nič neznamená, že sa tak nič zlé nedeje. Ale to je chyba, lebo každé odovzdanie neoverenej, neúplnej alebo pokrivenej informácie sa stáva možným zdrojom konfliktu. Možno že nie teraz, ale neskôr, časom. Ruský básnik Fedor Tjutčev povedal: „Nemôžeme predvídať, ako sa naše slovo zvrtne.“

Ukončime náš článok výzvou: prijímajme informácie uvedomelejšie a zodpovednejšie ich odovzdávajme. Tak sa vyhneme nepochopeniu, negatívnym pocitom a taktiež predídeme informačným konfliktom.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg, snímka: M. Magda

Ahoj deti!

Ježiš povedal: „Keď zostanete vo mne, ja zostanem vo vás.“ Znamená to, že keď budeme zachovávať Božie prikázania a budeme všetko robiť podľa Božích slov, zostaneme v Bohu. A Boh zas zostane v nás, čím nám zabezpečí miesto v raji nebeskom. Ako už vieme, Ježiš zomrel za naše hriechy. Keď Ježiš zomrel za naše hriechy, čo je to vlastne hriech? Hriech je to previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnému svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a blížnemu. Bol definovaný ako skutok, slovo, alebo túžba proti večnému zákonu. Dôsledkom hriechu je narušenosť s Bohom, s ľudmi a so sebou. A preto, aby za nás netrpel ešte viac, tak mu nepridávajme viac hriechov. Aspoň cez pôst, ktorý nám poukazuje, aby sme prestali načas robiť zlé veci, ako je: hovoriť neslušné slová, nechodiť do kostola, kradnúť, klamať a mnoho ďalších zlých vecí. A preto dajme si predsavzatie.

Deti skúste vylúskať túto tajničku. Dozviete sa, že je…

Ježiš zomrel za nás.
Úloha 1:
Nakresli seba pod kríž, ak si Ježišov verný nasledovateľ.

stránku pripravila: Miriam Čakurdová

Svätá omša IX.


V minulosti, keď boli kresťania prenasledovaní a nemohli sa schádzať na sv. omšu slobodne, museli používať hocijaké provizórne podmienky. Nemohli dať nijakú zámienku na ich kontrolu, či prezradenie miesta, kde sa schádzali. Ak by niekto z nich niesol stôl do katakomb, všetci by vedeli , že za tým musí niečo byť.

Katakomby sú podzemné cintoríny v Ríme. Sú to chodby, do ktorých prví kresťania pochovávali svojich zomrelých. Nik sa nečudoval, že vchádzali do katakomb, tak ako sa dnes nik nečuduje, keď niekto ide na cintorín. V týchto chodbách sa schádzali hlavne preto, aby mohli sláviť sv. omšu. Keďže ničím nemohli dať zámienku na to, aby ich kontrolovali, ako oltár slúžil hrob mučeníka. Bozkom „oltáru“ (hrobu mučeníka) sa vzdávala úcta Kristovi, ktorý dal silu tomuto mučeníkovi svedčiť o Ježišovi. Vzdávala sa vďaka aj mučeníkovi, ktorý svojím životom sprítomnil Ježiša v čase a priestore.

Dnes je tak isto bozkom uctievaný nie kameň, či drevo, z ktorého je zhotovený oltár, ale uctieva sa Ježiš a jeho obeta prinášaná na oltári, vďaka ktorej sme boli vykúpení. Kvôli tomu, aby sme napodobňovali starých kresťanov, začali sa dávať do oltára aj ostatky mučeníkov a svätých. Ak navštívime staršie kostoly, alebo nájdeme prenosné oltáre, presne, kde sa dáva corporál – stred oltára (látka, na ktorú sa dávajú obetné dary, chleba a vína, z ktorých sa stane telo a krv Ježiša Krista, od slova corpus – lat. telo), nájdeme zamurovanú a zapečatenú dutú mramorovú dosku, v ktorej sú ostatky nejakého svätca. Aby sme sa v liturgickej reforme (diala sa na Druhom vatikánskom koncile 1962-65) vrátili do apoštolských čias, Kongregáciou pre Boží kult bolo nariadené, aby sa pozostatky svätých umiestňovali na viditeľnom mieste, buď v oltári, alebo v jeho blízkosti, v cenných relikviároch tak, aby boli viditeľné.

Všetko, čo v liturgii symbolizuje Krista, sa okiadza kadidlom: oltár, obeta, Sväté písmo (evanjelium), kňaz, ľud, kríž, obetné dary, veľkonočná svieca, to všetko predstavuje Ježiša a preto sa všetko incenzuje kadidlom.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Svätý Patrik, patrón Írska (387-493 n.l.)


Svätý Patrik sa v Írsku nenarodil, ale skoro celý život bol s ním spätý. Pochádzal z rímskej Británie z kresťanskej rodiny.

V detstve bol unesený írskymi pirátmi do Írska, kde ho predali ako otroka. Pracoval ako pastier oviec asi 6 rokov. Kedykoľvek to bolo možné, obracal sa k Bohu. Keď sa mu podarilo ujsť z otroctva naspäť do rodnej krajiny, začal študovať. Neskôr počul Boží hlas, ktorý ho volal, aby sa vrátil do krajiny, v ktorej bol otrokom. Počúvol Božie volanie a prichádza na ostrov ako misionár. Po niekoľkých rokoch bol vysvätený za biskupa pre sever a západ Írska.

Pred jeho príchodom bolo Írsko pohanskou krajinou. Ľudia uctievali prírodu, stromy, kamene, oheň, oslavovali príchod ročných období. Viedli ich k tomu pohanskí kňazi, Druidi. Legenda hovorí, že svätý Patrik prerušil pohanskú oslavu začiatku jari. Všetky ohne boli uhasené a ľudia čakali na kráľa, aby vzkriesil oheň, ktorý si ľudia odnesú domov. Svätý Patrik narušil sviatok tým, že zapálil ako prvý veľkonočný oheň. Druidi sa rozhnevali a chceli ho zabiť. Ľudu tvrdili, že ak tento oheň neuhasia, hneď v tú noc bude horieť a oslabovať kráľovskú moc naveky. Nedokázali však prevládnuť nad svätým ohňom. Svätý Patrik bojoval proti Druidom ich vlastnými metodámi. Jeho víťazstvo mu dalo právo kázať kresťanstvo po krajine. Iná legenda hovorí, že svätý Patrik vyhnal všetky hady z ostrova. Preto sa na tomto ostrove žiadne hady nenachádzajú. Možno táto legenda hovorí o pohanských kňazoch Druidoch, ktorí sa po príchode svätého Patrika na ostrov začali vytrácať, až úplne vymizli.

Írsko sa stalo kresťanskou krajinou. 86,8% rímskokatolíkov, 3% protestanti, 4,4% neveriaci. Najznámejšie miesto spojené so svätým Patrikom je hora Croagh Patrick v Mayo. História hovorí, že na tejto hore sa v roku 411 n.l. modlil a postil svätý Patrik 40 dní. Írske zdroje uvádzajú, že pozostatky svätého Patrika sa nachádzajú v katedrále Downpatrik v grófstve Down.

Jeden z príbehov o svätom Patrikovi, ktorý sa pokladá za pravdivý je jeho náuka o svätej Trojici. Trojjedinosť Boha vysvetľoval obyvateľom ostrova na príklade zeleného trojlístka. Tri stavy (tri osoby) navzájom neoddeliteľné, ale nezávislé na sebe a každé samo o sebe božstvom.

Sv. Patrik: „Vstávam dnes mocnou silou, vzývaním Trojice, vierou v Trojnosť, vyznaním jedinosti Stvoriteľa stvorení.“

pripravila: Stanislava Novotná