Vitajte u nás vo Víťaze i na stránkach nášho farského časopisu Spektrum. Aj keď vás niektorí poznáme z Katolíckych novín, mohli by ste sa predstaviť a povedať niečo o sebe?
Som chlapec z dediny a som na to stále hrdý. Taký život prinášal potrebu starať sa, lebo otec robil stále na týždňovky a som starší od brata a sestry. Rástol som, keď naši stavali dom. Potom sme ho postupne dorábali, takže všetko mi je blízke, počnúc záhradou, keď ju bolo potrebné v jeseni porýľovať a potom sa od jari starať o všetko. Mojou výhodou boli starší kamaráti, od ktorých som sa veľa naučil, pochytil. Aj moje detské hry boli robenie rádia, krištálky, určitý čas ma fascinovali pokusy z chémie. Strýko bol kníhviazač, mal svoju dielňu, aj od neho som sa všeličo naučil. Svoje poznámkové notesy som si už ako tretiak, štvrták vyrábal sám, samozrejme pod jeho dozorom. Kúpil som si hračkárske „písmenkové tlačiarničky“ a tlačil na malé lístky a rozdával úmysly modlitby ruženca. Od mala ma fascinoval apoštolát Maximiliána Kolbeho.
No mali sme aj veľký vzťah k prírode, chodili sme stanovať či s otcom alebo s veľkou partiou miništrantov. Tam som začal aj fotiť, čo som pochytil od ďalšieho môjho kamaráta; to ma drží dodnes, teda už 32 rokov. Robil som aj biologickú olympiádu, kde sa spojilo fotenie, naučil som sa písať, lebo popritom otec kúpil písací stroj a ešte aj pozorovanie prírody. Vyhral som ju trikrát v celoslovenskom kole. Robil som to vtedy zámerne, pretože nás dosť „preháňali“ kvôli náboženstvu a tvrdili, že nás nepustia na strednú školu. Vtedy existoval zákon, že kto vyhral v olympiáde minimálne okresné kolo a mal priemer známok do 1,5, musel byť automaticky prijatý na strednú školu. Tak som si povedal, že keď chcem ísť za kňaza, potrebujem gymnázium a naň sa asi inak nedostanem, nuž som sa pustil do olympiády. Samozrejme ma to aj bavilo, žil som preto a vždy som prešiel až do celoslovenského kola – najprv som bol tretí, druhý, nakoniec aj prvý a napokon som sa dostal aj na gymnázium.
Po skončení gymnázia mi práve môj spovedník poradil, aby som šiel na hotelovú školu. Piešťanská „hotelka“ bola v tom čase „hotový babylon“ a ja, čo som aktívne miništroval, stretávali sme sa, premietali sme diafilmy, som si to nevedel predstaviť. Keď sa to dozvedeli ľudia, boli zhrození, lebo dúfali, že pôjdem do seminára. Bol to však dôležitý krok. Predtým som bol dosť uzavretý a môj spovedník zdôrazňoval, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa prijíma pre druhých a ja sa musím naučiť otvoriť pre ľudí. Počas hotelovej školy som už tajne študoval teológiu. Keďže som vyrastal na základnej a na strednej škole medzi saleziánmi, chcel som pokračovať touto formou štúdia a neskôr aj pastorácie a tak som sa nehlásil do bratislavského seminára. Hotelová škola mi dala naozaj veľa. Okrem dnes už tak nevyhnutných cudzích jazykov som sa naučil organizovať, vybavovať veci, pracovať dynamicky a zvládať stres. Po skončení som robil v cestovnej kancelárii Čedok. Ako sprievodca som sprevádzal ruské skupiny, bol to úžasný apoštolát. Cez turistov sme prepašovali do Sovietskeho zväzu náboženské obrázky i biblie.
Dva roky som bol na vojne v Dobřanech pri Plzni. Boli tam dosť ostré podmienky a úplne iná skúsenosť. Skoro celé dva roky som chodil do stráže. To znamenalo množstvo času, vo dne i v noci, času na syntézu toho, čo som dovtedy čítal a prežil. Po vojne som ďalej pracoval v Čedoku, tajne študoval a postupne vyzrievalo rozhodnutie kvôli povolaniu emigrovať do Talianska. Ešte pred maturitou som sa totiž stretol s donom Paulínym, saleziánom, ktorému po rokoch dovolili prísť na Slovensko. Ukázal som mu svoje jednoduché nápady, ako rôznymi hrami zaujať deti a pritom ich nenútene privádzať k poznaniu viery. Asi mu zaimponovalo moje nadšenie a navrhol mi prísť do Ríma, tam oficiálne doštudovať a zapojiť sa do aktivít Slovenského ústavu, slúžiac pre Slovensko zvonku. Emigroval som na jeseň v roku 1988. Popri štúdiu najskôr filozófie a potom teológie som začal spolupracovať so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu i s vydavateľstvom sv. Cyrila a Metoda. To boli vlastne moje krôčiky v masmédiách. Silno nás motivovalo vedomie, že pomáhame našim na Slovensku. Po otvorení hraníc nastala v roku 1990 priam invázia pútnikov do Ríma. Využívajúc niekdajšie skúsenosti, niekoľko rokov som sa intenzívne venoval ich sprievodcovaniu. Pre nich to bola cenná služba, pre nás kontakt s domovom, s novými problémami a príležitosť na získanie cenných pastoračných skúseností. Keď sa ukázalo, že sa po skončení štúdií vrátime pôsobiť na Slovensko, zameral som sa na štúdium spirituality, z ktorej mám aj licenciát. Keď som v lete 1995 prišiel na Slovensko, stal som sa kaplánom vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave. No prvý list, ktorý som dostal, bolo menovanie od arcibiskupa Sokola za cenzora pre knihy a noviny SSV a tak som znovu prišiel do styku s médiami. Nato som sa náhodou ocitol v nejakej diskusnej relácie Slovenskej televízie, keďže kňaz, namieste ktorého som bol, ochorel. Neskôr zomrela Matka Tereza, bolo potrebné komentovať pohreb, tak som sa toho ujal. No a potom sa to už viezlo: prišli na rad scenáre, komentovanie prenosov z Vatikánu a z ciest Svätého Otca, krížovej cesty z Kolosea, vianočného a veľkonočného požehnania Urbi et Orbi.
Medzitým som začal trošku písať pre noviny. Po „medzipristátí“ v Leviciach som sa naspäť ocitol v Bratislave, kde som býval vedľa Katolíckych novín, tam som pre ne štyri a pol roka robil teologického poradcu. Medzitým som bol zástupcom šéfredaktora Duchovného pastiera. Pribudli príspevky do rozhlasu. Popritom som vypomáhal apoštolskému nunciovi Luigimu Dossenovi, a to v dosť ťažkom období, keď sa stavala nová nunciatúra. Mal som na starosti celú stavbu a tu sa mi znova zišli skúsenosti z detstva. Medzitým sa pracovalo na zmluve so Svätou Stolicou. Vďaka tomu som sa dostal do rôznych vysokých kruhov a musel som sa „naučiť v nich chodiť.“
Všetko toto spomínam, aby vyznela hlavná pointa: že za tak rozmanitými okolnosťami jasne vidieť určitú „červenú niť“ – „Najvyšší Režisér“ už dopredu vedel, čo sa raz zíde a čím ide život ďalej, čoraz jasnejšie vidím, že tie veci neboli náhodou a že majú svoj význam.
Ďakujem za podrobné predstavenie sa. Prišli ste k nám ako šéfredaktor Katolíckych novín. Čo vás priviedlo do našej farnosti?
Moje pôsobenie v Katolíckych novinách sa snažím brať ako formu prežívania kňazstva, nielen ako rutinnú činnosť. Keďže nemám fixnú farnosť, tak sa snažím, kedykoľvek mám voľno, chodiť po Slovensku a navštevovať farnosti. Obyčajne prídem už v piatok večer alebo v sobotu, posedíme si a porozprávame sa s kňazom, občas zavolá aj kňazov z okolia. Spoznávam problémy ľudí, kňazi to zažívajú na vlastnej koži. Neraz sa prejdeme po lazoch alebo sa zastavíme v nejakom dome. Ľuďom to dobre padne a bezprostredný kontakt s ľuďmi je pre nás v novinách veľmi dôležitý. Redaktor vidí kus papiera a píše naň, ja za tým papierom vidím tváre ľudí, ktoré som postretával chodiac po farnostiach. Je to moja služba pre nich ako kňaza a zároveň je to pre mňa cenná služba.
U nás je to historická návšteva. Odkedy sú vydávané Katolícke noviny, je to prvýkrát, čo je ich šéfredaktor priamo v našej farnosti.
Hlavným cieľom tejto cesty bolo Fórum mladých v Košiciach, kde som mal prednášku. Na našom distribučnom oddelení mi povedali, že vo Víťaze začali odoberať do kostola Katolícke noviny, že je to živá, silná farnosť a tak som vás chcel osobne spoznať.
rozhovor pripravila A. Blizmanová
