Značka: Spektrum 2005 – 5

Chcem sa s vami podeliť o môj príhovor, resp. prezentáciu mojej nedeľnej kázne – ozaj stojí za zverejnenie. Kto chce, nech si prečíta, kto nie, nech nechá tak a žije si svoj život po starom …

Chcem sa s vami podeliť o môj príhovor, resp. prezentáciu mojej nedeľnej kázne – ozaj stojí za zverejnenie. Kto chce, nech si prečíta, kto nie, nech nechá tak a žije si svoj život po starom …
Keby som sa niekoho z mladých opýtal, kto chce byť lekárom, právnikom, letcom či manažérom, isto by sa ozvalo: ja tým, ja tým … Ale keby som sa spýtal, kto z vás chce byť kňazom, asi by ste mi odpovedali: to nie, to mi ani nenapadlo.
Pozrime sa na kňazstvo reálne: väčšina rodičov nezavolá kňaza, aby naučil ich deti Desatoro; myslia si, že im stačí násobilka. Mladí ľudia nezavolajú, aby ich kňaz pripravil do manželstva; hlavne, že je veselá svadobná hostina. Mladí rodičia nepožiadajú, aby sme ich pripravili na výchovu dieťaťa; dôležitý je luxusný kočík. Nezavoláte, aby sme pripravili vašich starých rodičov na večnosť; hlavne, že na pohrebe bude veľa vencov. Áno, ešte nás ako funebrákov využívate. Ale to sa nepáči nám, kňazom. My sme neopustili povolanie lekárov, právnikov, letcov či manažérov kvôli mŕtvym, ale kvôli živým.
Kto je to kňaz? Ježiš nám dnes odpovedá: je to pastier ľudí. Je to človek, ktorý je kňazstvom vyňatý zo svojich príbuzenských zväzkov, nezakladá si vlastnú rodinu, aby tu bol pre druhých ako Kristov hlas, ako Kristov posol, ako Kristov apoštol. Ľudia sú v prudkom tempe života naklonení stále zabúdať, že sú ľuďmi, sú naklonení strácať ľudskú tvár a konať ako zvieratá.
Ľudia dokážu riadiť kozmické lode, ale nevedia riadiť sami seba. Ľudia dokážu stavať mravenisko veľkomiest, ale nevedia tam byť šťastní. A v tomto je úloha kňaza, aby ľuďom stále pripomínal, že sú ľuďmi a majú byť ľuďmi, že sú stvorení na Boží obraz a majú sa teda podobať Bohu svojou vzájomnou láskou. Ľudia sú stále v pokušení zosadiť Boha a posadiť namiesto neho seba. Ľudia sú stále naklonení považovať človeka za produkt práce a vplyvu prostredia. A je poslaním kňaza vysvetľovať, že prácu robia aj stroje a kone, a nestanú sa tým ľuďmi; iba uťahanými koňmi a opotrebovanými strojmi. Že človečenstvo v nás rastie tým, čo je za prácou: keď pri práci v záhrade počujeme spev vtáka, keď si všimneme pri plote žltú púpavu. Ľudia sú stále naklonení obmedzovať morálku na to, čo je momentálne módne v tej či onej spoločnosti. A je poslaním kňaza vychovávať svedomie človeka podľa večných nemenných noriem Stvoriteľa.
Kresťan sa líši od ostatných v prvom rade tým, že je láskavý. Žije rovnako ako ostatní až na to, že nikomu neublíži, ale keď môže, pomôže; že sa radšej smeje, než mračí; že má viac dôvery, ako strachu; že je pokojnejší a radostnejší, ako tí okolo neho. Keď takýto nie je alebo to tak nerobí, nie je asi poriadnym kresťanom a svetu aj sebe to len predstiera. Chceme takýmito zostať alebo sa konečne zmeniť na lepších …?

Stanislav Illéš http://illes.blog.sme.sk/

Čas letí. Určite ste veľakrát počuli tieto slová. Povedal ich niekto okolo vás alebo aj vy sami.

Čas je v našom živote veľmi dôležitý. Dôležitejšie ale je, ako ho dokážeme využiť.
Skúste porozmýšľať nad týmito myšlienkami:
– deň má 24 hodín – koľko času čomu venujeme alebo dokážeme venovať Bohu, našim blízkym,
– ako vieme využiť čas, ktorý máme,
– najväčšiu cenu má čas, ktorý venujeme iným.
Vypočujte si príbeh. Volá sa
Čas žitia
Osol, mucha a korytnačka sa zápalisto rozprávali o živote. „Hej“, povedala mucha, „keby som tak mala viac času, všetko by bolo jednoduchšie. Viete si predstaviť, čo to je stihnúť všetko za dvadsaťštyri hodín? Narodiť sa, vyrásť, trpieť, byť šťastná, zostarnúť a zomrieť? A to všetko za dvadsaťštyri hodín?“
„Čo by som ja dal za to,“ povedal osol, „keby som mohol žiť iba dvadsaťštyri hodín. V krátkom čase vychutnať všetko, čo existuje. To by bolo prekrásne! Žiť krátko, ale správne!“
“Ja vám nerozumiem“, nadhodila korytnačka. „Ja mám teraz už tristo rokov. Keby som vám chcela porozprávať, čo všetko som prežila, nemala by som veru dosť času. Je toho jednoducho priveľa. Už pred dvesto rokmi som si priala, aby sa môj život skončil. Obdivujem ťa,“ povedala oslovi a potom sa obrátila k muche, „teba ľutujem.“ „Keď to všetko počúvam“, povedal osol, „ja by som bol rád, keby som sa dožil tristo rokov. Mať dosť času, aby som mohol vychutnať život! Žiť dlho a intenzívne!“
Potom všetci traja zosmutneli a zmĺkli, lebo každý meral svoj život podľa vlastných hodiniek a túžil si ho predĺžiť, skrátiť alebo oboje. Nešťastní sa vybrali k pavúkovi, lebo bol známy svojou múdrosťou. Žiadali ho o radu. „Korytnačka“, povedal pavúk, „prestaň nariekať, lebo nikto nemá toľko skúseností ako ty!“ Muche povedal: „Mucha, prestaň nariekať, lebo nikto nemá toľko radostí ako ty!“ Tu sa ozval osol a spýtal sa, čo by poradil jemu. „Tebe neradím nič“, odpovedal pavúk, „lebo ty si chcel oboje. Ty si a ostaneš osol!“
(Mozaika radosti)

Porozmýšľajte o tom:
– Koľko rokov by si sa chcel dožiť?
– Čo by si chcel v živote stihnúť?
– Stačí ti 24 hodín, ktoré má jeden deň?
– Ako ich dokážeš využiť, čo približne robíš?
Čas sa vlečie, tečie, uteká, beží, letí … alebo … odsýpa to …, takto to zvykneme hovoriť v rôznych situáciách. Skúsme si teraz spolu napísať na urobený plagát:
Kedy mi čas „uletel“ – Kedy sa mi „vliekol“
Prečo takto vnímame plynúci čas? Ak ma niečo baví a robím to rád, mám pocit, že ten čas neskutočne letí, ale ak niečo musím, čo ma nebaví, chcem, aby už bolo po tom a mám pocit, že ten čas sa priam vlečie …
Urobte si špeciálne hodiny. Rozdeľte si krúžok na 16 dielikov. Deň má 24 hodín, z toho by sme mali aspoň 8 hodín spať, aby sme boli zdraví a vládali dobre využívať čas počas dňa. Preto máme len 16 dielikov. Každý dielik predstavuje 1 hodinu dňa (napr. od 6:00 h ráno do 22:00 h večer).
Na jednu stranu si každý skúsi napísať, ako trávi taký jeden bežný deň, napr. školský. Zistíme tak, koľko času čomu venujeme. Uvidíme, koľko času dokážeme venovať v taký bežný deň napr. Pánu Bohu, ale i svojim rodičom, priateľom a pod.
Krúžok otočíme na druhú stranu a skúsime vytvoriť špeciálne hodiny. Do jednotlivých dielikov budeme vpisovať komu alebo čomu chceme venovať čas, na čo si určite chceme nájsť čas, napr. čas na modlitbu, čas vypiť si čaj, čas upratovať, čas hrať sa, čas na priateľov, čas porozprávať sa s bratom … Alebo pre koho si chcem doma urobiť čas: sestra, brat, mama, oco, starí rodičia, kamarát …

Potom si vyrobíme z výkresu hodinovú ručičku alebo šípku, ktorú pomocou patentky upevníme do stredu krúžku. Môžeme si ju vyfarbiť. Tieto špeciálne hodinky si doma vždy nastavíme podľa toho, pre koho si chceme urobiť čas. Nezabudnime v modlitbe poprosiť o pomoc vedieť správne využívať svoj čas a nezabúdať pritom na Pána Boha.

Urob si čas na premýšľanie,
je to zdroj sily.
Urob si čas na modlitbu,
je to najväčšia moc sveta.
Urob si čas na smiech,
je to hudba duše.

Urob si čas na hru,
je to tajomstvo
večnej mladosti.
Urob si čas na lásku,
je to Bohom
prepožičané privilégium.
Urob si čas na rozdávanie,
deň je krátky na to
byť len egoistom.

Urob si čas na čítanie,
je to prameň múdrosti.
Urob si čas na to,
aby si bol srdečný,
je to cesta ku šťastiu.
Urob si čas na prácu,
je to cena úspechu.

Urob si čas na skutky lásky
k blížnemu,
je to kľúč k nebu.

Kto napísal tieto slová? Ako pomôcka vám poslúži, že je to žena, ktorú blahorečil Sv. Otec Ján Pavol II. Svoju odpoveď prineste na svätú omšu pre deti.
Prajem vám požehnaný jún. Nezabudnite, že celý patrí Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tak sa s ním ako s tým najlepším priateľom čo najviac rozprávajte.

S pomocou príručky Po stopách času, eRko pripravila Eva Balogová

V mesiaci júni sme pozvaní k tajomstvu srdca, k tajomstvu lásky Boha k človekovi. O Láske je sviatok Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorý slávime v prvý piatok v mesiaci júni.
Vo Svätom písme sa pojem srdce vyskytuje 370-krát. Srdce je chápané ako miesto myslenia, cítenia, miesto túžob, chcenia. Z biblického hľadiska sa srdce stáva stredom života. Je to „praslovo“ ľudstva. Nikto pri slove „srdce“ už nemyslí len na sval alebo pumpu pre krvný obeh, ale predstavuje niečo hlbšie, významnejšie – väčšiu skutočnosť.
Latinské slovo „credo“ – „verím“ znamená doslova „cor do“ – „dávam svoje srdce“. Dávam svoje srdce Bohu, ktorý je väčší ako ja. Dávam svoje srdce Bohu, ktorý ma stvoril na svoj obraz. Dávam svoje srdce, ktoré je hlbinou, iba tomu, ktorý vie najlepšie, čo je v ňom ukryté. Bože, dávam ti svoje srdce. Ty si môj poklad … a kde je môj poklad, tam bude aj srdce.
Nielen človek, ale aj Boh má srdce. V Biblii sa neustále zdôrazňuje, že Božie srdce bije za nás, že sme mu – napriek vzdorovitosti a protirečeniam – prirástli k srdcu. Celé svoje srdce, svoju „dobrotivosť srdca“ nám ukázal v Ježišovi Kristovi – čo v srdci myslí, plánuje a cíti.
Sviatok Božského srdca je „prameňom spásy“, ktorý nikdy nevysychá a prináša radosť celému ľudstvu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28).
Je veľkou radosťou „veriť, že ten Kristus mal na hovorenie hlas človeka, na žehnanie ruky človeka a na pomáhanie a utrpenie srdce človeka, ale že tieto ruky, toto srdce, tento hlas boli, hoci zlomené, prerazené, umlčané – predsa ruky, srdce a hlas samého Boha.“
Srdce Ježišovo je tu pre všetkých. On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou; aj pre tých, ktorí milovali, bez toho, aby boli milovaní, lebo vedeli stále znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný; nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať v nádeji, že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať. Boh je láska. Kto nás odlúči od lásky Kristovej? … Nikto a nič!

Duchovný

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).
Každé dieťa je darom pre rodičov. Ale nie každá rodina je obdarená týmto veľkým darom. Hneď v úvode sa žiada pripomenúť, že každé dieťa je zároveň Božím dieťaťom a je konkrétnym rodičom do rodičovskej starostlivosti iba zverené. Preto za tento veľký dar je potrebné Bohu vzdávať chválu a vďaku. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že nestačí dieťa len prijať, ale treba ho aj zodpovedne vychovať. Vieme, že v tejto hektickej dobe nie je ľahké dobre vychovať, pripraviť na život a zvlášť na život večný naše drahé deti.

„Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Áno, Pane, tieto Tvoje slová, plné nehy a lásky, nás povzbudzujú. Avšak desia nás naše hriechy a naše poškvrnené svedomie nás často zdržuje od prijímania takých veľkých tajomstiev. A, žiaľ, aj naša nevedomosť, kresťanský formalizmus, tradícia a ľahostajnosť nás oberajú o tento vznešený dar pre nás a pre naše deti. Aj keď, Pane, Tvoje láskavé slová nás priťahujú k Tebe, zaťažuje nás množstvo našich osobných hriechov. Žiadaš nás, aby sme sa s dôverou blížili k Tebe, ak chceme mať účasť s Tebou, aby sme prijali pokrm nesmrteľnosti, ak chceme dosiahnuť večný život a večnú slávu.
„Poďte ku mne všetci, …“, aké prívetivé, priateľské slovo sluchu hriešnika! Ty, Bože môj, sám voláš núdzneho úbožiaka k prijímaniu Tvojho najsvätejšieho Tela. Ale kto sme my, Pane, že sa opovažujeme pristúpiť k Tebe? Ako môžeme prísť k Tebe, keď sme tak často urazili Tvoju najsvätejšiu tvár? A keby si to neprikázal Ty, Pane, kto by sa opovážil pristúpiť? Ja, smrteľný tvor, mám sa opovážiť bez bázne prijať Teba, pôvodcu a darcu života?
Spomeňme si, aký krátky čas venujeme príprave na sväté prijímanie; to veľmi často vidia aj naše deti, veď ony nás pozorujú a samozrejme napodobňujú. Málokedy sme celkom sústredení a veľmi zriedka zbavení všetkej roztržitosti. Aspoň vo chvíli svätého prijímania by sme mali odohnať neprístojnú myšlienku, veď prijímame ako hosťa nie anjela, ale Pána všetkých anjelov. A o tom by sme mali poúčať aj svoje deti! Ony by mali vidieť aj na našich životoch tento vznešený postoj a blaho duše v tejto vzácnej chvíli. Prečo teda nezahoríme väčšou pobožnosťou v Božej velebnej prítomnosti? Prečo sa v rodine venuje tak málo času na prípravu našich detí na toto veľké prijatie Ježišovho tajomstva lásky? Treba sa nám spoločne s deťmi pripraviť na prijatie najsvätejšieho Tela Kristovho s oveľa väčšou úctou a pobožnosťou.
Nestáva sa často, že spolu s deťmi putujeme na miesta, aby sme videli pozostatky svätých, ktoré s úctou a obdivom aj bozkávame; a hľa, tu pred nami na oltári je prítomný náš Boh, Svätý nad všetkých svätých, Stvoriteľ ľudí a Pán anjelov. Je potrebné deťom pripomenúť, že prijatím Oltárnej sviatosti dosahujeme hojné ovocie večného spasenia, koľkokrát Eucharistiu hodne a nábožne prijímame. K tomu nás pobáda pevná viera, zbožná nádej a úprimná láska. Nech deti vedia, ako Boh – neviditeľný Stvoriteľ sveta – s nami zázračne zaobchádza, ako láskavo a milostivo sa stará o svojich vyvolených a ako sa vo Sviatosti oltárnej nám ponúka za pokrm! To všetko presahuje náš rozum, zvláštnou silou priťahuje nábožné srdcia a rozpaľuje ich láskou k nášmu Bohu. Lebo všetci verní, ktorí žijú pre svoje zdokonalenie, dosahujú cez Eucharistiu veľkú milosť nábožnosti a lásku k čnostiam.
Je dobré, keď už maličké dieťa v rodine cez svedectvo života svojich rodičov poznáva, že táto sviatosť udeľuje duchovnú milosť, obnovuje v duši stratenú čnosť a rozžiari hriechom znetvorenú krásu ľudskej duše. Táto milosť z Eucharistie je niekedy taká veľká, že z jej plnosti pociťuje hojnejšiu silu nielen duša, ale aj krehké telo, čo dáva dobrý pocit duševnému aj telesnému zdraviu. Je len veľká škoda pre tie rodiny – rodičov aj deti –, ktorí sú takí vlažní a nedbalí, že netúžia vrúcnejšie a častejšie prijímať Eucharistického Krista, v ktorom je všetka nádej a zásluha tých, čo chcú byť spasení. Kristus je naše posvätenie a vykúpenie, On je útecha pozemských pútnikov a večná slasť svätých. A preto treba ľutovať tých rodičov a ich deti, ktorí si tak málo cenia toto spasiteľné tajomstvo, ktoré radosťou napĺňa nebesia a zachováva celý svet a životy rodín! Aká slepota, nepoznanie a zatvrdlivosť ľudských sŕdc!!! Nevážime si taký nevýslovný dar a pritom ho môžeme dennodenne prijímať. Sme k tomuto daru ľahostajní pre našu ľudskú nevšímavosť, pohodlnosť a, žiaľ, aj pre našu nevedomosť.
Vďaka Ti, drahý Ježišu, večný a verný Pastier, že nás biednych a vyhnancov občerstvuješ svojim predrahým Telom a Krvou a k prijímaniu týchto tajomstiev pozývaš vlastnými slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Ďakujeme Ti, Pane Ježišu za toto neustále pozývanie, len Ťa prosíme, aby si vzbudil v nás väčší záujem aj o večný život a nielen o naše pozemské dobrá, ktoré mnohí z nás rodičov, tak naivne vyhľadávame a Tvoje slová zámerne nepočúvame.
Drahí rodičia, dajme sa poučiť Ježišovou láskou, povedzme o nej všetkým svojim deťom a zvlášť svojim zmeneným a posväteným životom ukážme im cestu ku Kristovi. Veď netreba veľa, len vyjsť zo svojich obývačiek, vypnúť televízory, na hodinku navštíviť Boží chrám, zúčastniť sa najsvätejšej obety a prijať Toho, ktorý sa nám sám ponúka, aby sme spoločne mohli prežívať šťastný život nielen tu na zemi, ale najmä vo večnosti. Amen.

MUDr. Vaščák Blažej

– 13. mája sme slávili sv. omšu ku cti Panny Márie Fatimskej v Doline. V ten deň sa začal proces blahorečenia pápeža Jána Pavla II.; pripomenuli sme si 24. výročie spáchania atentátu na námestí sv. Petra.
– 14. mája sa uskutočnila ďalšia Púť detí do Levoče. Tohto roku deti niesli ako obetný dar kilo múky, ktorá sa odovzdá núdznym a hladujúcim cez charitu. Celé stretnutie sa nieslo v atmosfére slov: „Pokrm, ktorý sýti našu dušu.“ Púte sa zúčastnilo 42 detí z Víťaza a Ovčia.
– 17. mája sme opäť putovali k sv. Anne. Na sv. omši boli prvoprijímajúce deti z Kluknavy.
– 20. mája bola celodenná adorácia v kostole sv. Jozefa, robotníka v rámci ustavičnej poklony v našej Košickej arcidiecéze.

Deň nás pútnikov privítal krásnym slnečným ránom. Všetci sme sa stretli pred naším kostolom. O ôsmej hodine sme nasadli do autobusu, duchovný otec nám dal na cestu požehnanie. Cestou do Levoče sme v autobuse spievali pesničky a tešili sme sa na to, ako strávime deň s našou Nebeskou mamkou.

Keď sme dorazili do Levoče, rozdelili sme sa na skupinky. Dostali sme šatky pri príležitosti 15. výročia eRka; naša farnosť dostala žlté. Po privítaní na zimnom štadióne v Levoči sme začali putovať na Mariánsku horu. Keď sme došli hore, trochu nás síce boleli nohy, ale radosť v srdci bola oveľa väčšia ako bolesť nôh. Urobili sme si malú obedňajšiu prestávku. Spoločne sme sa spojili s ľuďmi, ktorých trápi hlad a bieda. Duchovne sme sa spojili s Afrikou a vytvorili sme „most s Afrikou“.
O 14. hodine sme mali sv. omšu s duchovným otcom Zendkom. Panna Mária bola nádherná. Mala krásne červené líčka a pozerala sa na nás svojimi milosrdnými očami. Bolo to čosi nádherné. Po sv. omši sme odovzdali obetný dar – múku, ktorá určite priniesla úžitok tam, kde ju potrebovali. Nakoniec sme išli kúpiť nejaké darčeky pre seba i pre svojich príbuzných a nasadli sme do autobusu. Cestou sme si mohli kúpiť zmrzlinu a na hojdačkách, ktoré tam boli, sme úplne vybili energiu. Domov sme prišli riadne unavení. Ale aj tak sme mali zážitky, ktoré sa nedajú ani opísať.
V závere by som sa chcela poďakovať nášmu duchovnému otcovi, Evičke Balogovej, šoférovi autobusu a hlavne Panne Márii, ktorá nám dopriala krásne počasie. Dúfam, že sa táto púť zorganizuje aj v budúcom roku.

za všetkých pútnikov Lenka Novotná

Jeden starý kňaz raz prišiel v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril: „Včera som sa prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil som ho a spýtal sa: „Čo to tam máš, synak?“ „Len pár starých vtákov,“ odpovedal. „Čo chceš s nimi robiť?“ spýtal som sa. „Zobrať ich domov a hrať sa s nimi,“ odpovedal. „Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa, že to bude zábavné.“ „Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?“ „Ale, mám aj zopár mačiek,“ povedalo malé chlapčisko. „Radi si na nich pochutia.“ Keď som na moment onemel, zašepkal som : „Koľko chceš za tie vtáky, synak?“ „Čoo??!!! A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú – a vôbec nie sú pekné!“ „Koľko?“ znovu som sa spýtal. Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal: „Tisíc korún!“ Siahol som do vrecka a odpočítal peniaze. Na konci aleje, kde bol strom, som klietku otvoril a klopaním na mriežku klietky presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. To vysvetľuje prítomnosť klietky v kostole.
V týchto prípadoch by sme sa mali riadiť učením Pána Ježiša Krista.
Jedného dňa sa rozprával Ježiš s diablom. Satan sa práve vrátil z rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil: „Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých!“ „Čo s nimi budeš robiť?“ spýtal sa Ježiš. Satan odpovedal: „Cha-cha, budem sa zabávať! Budem ich učiť ako sa sobášiť a rozvádzať, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich piť, fajčiť a preklínať. Naučím ich ako vynájsť pušky a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tú zábavu!“ „A čo urobíš potom?“ spýtal sa Ježiš. „Zatratím ich!“ hrdo sa vypol satan. „Koľko za nich chceš?“ spýtal sa Ježiš. „Hádam by si tých ľudí nechcel?! Niet v nich ani štipky dobra. Keď si ich vezmeš, budú Ťa len nenávidieť. Napľujú na teba, budú Ťa preklínať a zabijú ťa! Určite ich nechceš!“ „Čo za nich chceš?“ opäť sa opýtal. Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa: „Každú Tvoju slzu a všetku Tvoju krv!“ Ježiš povedal: „Máš ich!“ a zaplatil.
Kňaz mlčky zdvihol klietku a otvoril na nej dvierka …

Pred rokom 1970 neveriaca učiteľka v Maďarsku chcela obrať mladé desaťročné dievčatá o vieru v Boha.

Pred Vianocami prosila jedno dievča, aby jej odpovedalo, či kominár príde, ak ho rodičia zavolajú. Dievča hovorilo, že iste príde. Ďalej sa ho pýtala. „Ak zavolajú zomrelého dedka, príde dedko?“ „Možno, že príde,“ odpovedala Angelika. Učiteľka sa pýtala ďalej: „Ak zavolajú Popolušku, či si myslíš, že príde?“ Angelika hovorí, že nepríde, lebo nejestvuje, to je iba rozprávka.
Tu učiteľka vraví dievčatkám: „Ja vám dokážem, že Ježiško nežije. Budete na neho volať: „Ježiško, príď! Ježiško, príď!“ Dievčatká urobili tak, ako im kázala učiteľka, no Ježiško neprišiel. Učiteľka – ateistka sa už-už chystala víťazne prehlásiť dievčatkám, že Ježiško nejestvuje, keď v tom Angelika vyšla z lavice, postavila sa pred triedu a vyzvala dievčatká: „Všetky naraz a z plného hrdla volajte: „Ježiško, príď! Ježiško, príď!“ Hoci pri dverách nebol nikto, otvorili sa. Zjavilo sa tam silné a žiarivé svetlo, vo svetle bola ešte žiarivejšia guľa, ktorá vo svetle prišla do triedy a zastavila sa pred dievčatkami. Guľa sa otvorila a v tej guli sa zjavil nebesky krásny Ježiško.
Učiteľka ho videla tiež. Opustila triedu a pri dverách zvolala: „On existuje! On existuje!“ Keď učiteľka odišla a zatvorila dvere, tie sa opäť otvorili a Ježiško odišiel vo svetle preč.

prevzal J. Tobiaš, Kanada

Všetkým dobre známa pesnička „Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú …“. Keď tak premýšľam o vážnych životných situáciách v terajšej ťažkej dobe a najmä o rozhodujúcich chvíľach života, zamýšľam sa nad otázkou, ako žiť a čo robiť. Ak rozmýšľame ako kresťania, vieme, že život i právo na život máme od Boha. My sme si zvykli ďakovať Bohu za život, za všetko, čo máme. Učíme sa niesť svoje kríže, trápime sa so životom, hľadáme jeho zmysel.

Trápia nás najmä ľudia, ktorí sú nám najbližší. Ak je svet zlý, musíme si spytovať svoje svedomie, čo sme urobili, aby bol lepší. Som takého názoru, že v tomto našom šírom svete je takmer na každom mieste pokrstený kresťan. To znamená, že ak je niečo zlé, zlyhávame aj my kresťania. A pritom každý kresťan by mal byť úprimný, láskavý, dobrého srdca. Kresťana by sme mali cítiť všade vo svojich rodinách, na pracoviskách, ale aj v krčmách či zábavných podnikoch. Tam, kde sú kresťania, málo by byť ľudské teplo, dôvera, pokoj, sloboda i poctivá práca. Ale ruku na srdce, ako to povedal pri jednej kázni otec arcibiskup Alojz Tkáč: „Koľko je na Slovensku tých, ktorých zbohatli nepoctivou prácou?“ My Slováci sme už raz takí – doteraz sme sa to veľmi nenaučili ani sme sa nepoučili – stačí jeden populistický politik aj keď zbohatlík, bývalý eštebák či najnovšie liberál (slobodomurár), je po všetkom, aj po našej láske aj po svedomí v našich srdciach; zabúdame, že sme kresťania katolíci a že naším hlavným cieľom je Trojjediný Boh a jeho nekonečná láska k nám neposlušným ľuďom. Takíto populisti priniesli v minulom storočí ľudstva nesmierne utrpenia. Sme ľudia krátkej pamäti, veľmi rýchlo zabúdame, ale všetci sme na jednej lodi a všetci sme deti jednej civilizácie; civilizácia by mala byť kresťanská. Aj proroci, ktorí vždy hovorili v Božom mene, v mene pravdy a človeka, hlásali lepší a spravodlivejší svet. Bol a žil tu aj najväčší prorok v dejinách, sám Pán Ježiš Kristus; hlásal kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta, ale je na tomto svete. Aj nás všetkých kresťanov posiela do sveta bez rozdielu ako ovce medzi vlkov. Sám Ježiš tvrdil, že svet by nemusel byť taký zlý, ak my budeme takí ako On.
V dávnych časoch prežili pri Ježišovi ľudia po prvýkrát Božie kráľovstvo: veľkú lásku, znášanlivosť medzi ľuďmi. Tu bol každý prijatý, milovaný, tu si všetci ľudia boli rovní, prežívali ozajstné spoločenstvo, delili sa so všetkým, tu dostali nádej i poslania. Ak dnes rozprávame o spravodlivom svete, vždy musíme hovoriť o ňom v spojitosti s Kristom a nie s nejakými napomáhačmi diabla, ktorí majú plné ústa sľubov, ako dokážu vládnuť; toto sme už raz tu mali. Zabúdajú na to, že z ich úst vychádza samé klamstvo: ako ľudí oklamať pred voľbami, ako získať preferencie, byť zvolení; potrebujú nás iba pri voľbách. Vytráca sa z nás to pravé kresťanstvo – tých pár starých ľudí v kostole v týždni nemôže utiahnuť tú mohutnú Kristovu loď. Všimnime si, koľko ľudí dnes vo svete trpí, lebo sa dali oklamať a stavali svoj dom na iných základoch. Alebo zbabrali svoje základy a stále sa namáhajú udržať pohromade stavbu, ktorá sa im rozpadá pod rukami. Spomeniem niektoré západné cirkvi ako Belgicko, Holandsko či najnovšie Španielsko: naleteli na klamstvá „krikľúňov“ a dnes vidíme, čo sa tam deje. Ale sami si to privodili voľbami, veď diabol striehne na každú našu chybičku.
Moderná spoločnosť iba zliepa svoju biednu chalupu, my kresťania by sme mali mať svoj dom vystavený na skale a ak je našou budúcnosťou Boh, Božia láska, je to viac než akákoľvek svetská perspektíva. Ak je Boh láska, je lepšie, múdrejšie veriť láske než ničomu alebo násiliu. Ak veríme Božskému Srdcu Ježišovmu, preplnenému láskou a dobrotou ku človekovi, ktoré bolo kópiou prerazené a ktoré vykrvácalo za hriechy celého sveta, tak ho znova neprerážajme kópiou našich nespočetných hriechov. Buďme k nemu zhovievaví ako je On zhovievavý k nám hriešnym ľuďom, až vtedy môže byť svet lepší a krajší ako predpovedali proroci, ale musí to byť aj našim pričinením. Nenechávajme to na náhodu, lebo náhoda sa nám nemusí vždy vyplatiť.
“Žime v Kristovi a s Kristom v jeho láske k nám, až potom budú naše srdcia kvitnúť, ba prekvitať”, pripomenul nám to náš duchovný otec Oliver v jednej zo svojich poučných kázní.

Adolf Salanci

Skončil mesiac máj, najkrajší zo všetkých mesiacov, celá príroda sa ukázala vo svojej kráse.

Tento mesiac je významný tým, že je mesiacom zasväteným Panne Márii; je v ňom veľa sviatkov: Nanebovstúpenie Pána, Zjavenie Panny Márie vo Fatime, Zoslanie Ducha Svätého, Najsvätejšej Trojice, Božieho tela a Najsvätejšej krvi Pána Ježiša. Uvedomujeme si vôbec, čím sú tieto sviatky pre nás? Čo všetko nám Pán Ježiš zanechal? Lenže my všetko berieme na ľahkú váhu.
Najviac nás zaujímajú veci pozemské. Konali sa májové pobožnosti, lenže mnohých našich veriacich vôbec nezaujímali. Na májovú pobožnosť chodili iba tí starší. Je vidieť, že je lepšie pozerať televíziu, športovať a sedieť pri počítači. Aj my sme boli mladí a práce bolo doma dosť, ale rodičia nás viedli k tomu, aby sme na májovú pobožnosť išli s radosťou. Kam to spejeme? Kostol ostal len tým najstarším. Pýtam sa, či niekto potrebuje vôbec Pána Boha a má istotu, že ráno vstane a dožije sa večera. Jedno je isté, že každý z nás raz opustí tento svet, skončí jeho pozemská púť. A keď príde pred Všemohúceho s prázdnymi rukami, zoberie televízor, počítač? Náš nebeský Otec potrebuje dobré skutky. Zvykli sme si na nedeľnú sv. omšu odstatú vonku alebo vo dverách kostola, všetko je v poriadku.
Som katolík. Keď nás niečo zastihne, lamentujeme, že vinný je Pán Boh. Lenže Pán Boh odpúšťa a čaká, dal každému slobodnú vôľu. Diabol číha na každom kroku; platí to pre každého z nás. Rodičia, buďme preto opatrní, vychovávajme svoje deti, aby vedeli pozdraviť kresťanským pozdravom aspoň starších ľudí. Spamätajme sa a prosme Ducha Svätého, aby nás viedol k pravej viere, ktorú nám Pán Ježiš vydobyl svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Ó Bože, Duchu Svätý, osvieť naše mysle, aby sme všetko konali na tvoju slávu a pre naše spasenie. Ó, Ježišu, ochraňuj naše rodiny!

-re-