26. marca zavítal do našej farnosti vdp. Anton Srholec. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor – pokračovanie z minulého čísla.
3. Napriek Vašej ťažkej práci s bezdomovcami máte s nimi aj veselšie zážitky?
Najveselší zážitok je ten, keď sa ma ľudia pýtajú, či som ich naučil sa modliť. A ja im hovorím, že naopak, oni mňa naučili hrešiť. Človek je produktom takého prostredia, v ktorom žije. Hovorím im: „V tomto dome môžem kričať iba ja.“ Po 15-tich rokoch mi tam jeden zasprejoval bielu stenu na chodbe. Taký krik som na neho spustil a vyhodil som ho von: „Ty mi v dome takéto svinstvo robiť nebudeš a hotovo!“ Počas 15-tich rokov mi tam nikto vedome nerozbil okno, nedevastoval. To, že si vypijeme, že sa občas poštucháme, to patrí do každej lepšej rodiny. Musíme na nich dávať pozor.
Je to ťažká vzorka v tom, že sú to už starí ľudia a sú takí sklerotizovaní, že sa už ťažko naučia dobrým návykom. Sú to chlapci, ktorí vyšli z detských domovov a „prepadli v site“ uplatnenia sa v živote; tak to tam nejak držím, udržujem a povzbudzujem. Niečo musíme nechať aj na Božie milosrdenstvo. Pán Ježiš mal len 12 slušných, židovských, nábožných chlapov a aj tak sa v jednom sklamal, takže isté percento je riziko, ktoré podstupujeme. Poznám veľmi dobre veriace rodiny, ktoré nemali veľa detí a stačí, že im jeden, dvaja začnú drogovať a vykrádať rodinu a majú s ním toľko problémov. Takže ja to riziko beriem, podstupujem a nejako nedramatizujem ani svoju prácu. Ja ich nechcem robiť na môj obraz, lebo každý je stvorený taký, aký je a každý má svoje dejiny; neželal by som si, keby ma niekto nútil do baletu, keď na to nemám. Ja ich nebudem nútiť do náboženského života a tej formy, ktorú ja praktizujem alebo mám rád. Pri mne sa stávajú lepšími, aj keď do kostola nejdú alebo neprídu na sv. omšu, ktorú majú v dome. Keď sa im nechce, ja ich k tomu nenútim. Pre mňa znamená nechať človeka slobodného. Nenútiť ho do niečoho je cennejšie, ako nasilu niekde nahnať ľudí, aby manifestovali za niečo, čo nemajú vo svojom srdci.
Som nádejou pre kresťanské ženy v Bratislave. Sú ženy, ktoré majú manželov, ktorí frflú, sú nespokojní, kritizujú, tak ja im môžem urobiť tú láskavosť, že tých mužov beriem na školenie. Pošlú ich ku mne na školenie a vrátia sa domov premenení. Konkurujeme všetkým reštauráciám v Bratislave. Všade ceny stúpajú a u nás je obed za 5 korún. Už je to zhruba taká naša stála klientela. Za všetko si musia zaplatiť. Týmto ľuďom, ak dáte niečo zadarmo, tak to zneužívajú. Keď im dáte voľný chlieb alebo dobré zákusky, tak trocha odhryznú a hodia do kontajnera, zoberú druhý kúsok, zas odhryznú a znovu vyhodia do kontajnera. Ja to nemám rád. Sú to ľudia, ktorí nie sú navyknutí od malička, že každú kôrku dojeme alebo hodíme sliepkam. Oni túto cenu nepoznajú, preto tí dochádzajúci musia za každú službu platiť. U mňa za 80 korún majú škatuľku cigariet, dve pivá, „hotel“, kde môžu bývať, koľko chcú. Keby doma manželka na Vás veľa kričala, povedzte: „Nekrič na mňa, idem k Srholcovi. Tam si to pekne zaplatím a nikto na mňa kričať nebude.“
4. Čo by ste zaželali našim veriacim – čitateľom Spektra?
Prežívame veľmi bolestnú transformáciu nášho života. Najviac to cítime v oblasti bývania, obliekania, techniky, technológie, elektroniky. Budeme musieť podstúpiť aj dosť bolestnú transformáciu v našom náboženskom živote. Pokánie alebo svätopôstna doba, to je veľmi málo o pôste. Aj my kňazi sme málo vypostení, aspoň na nás veľký pôst nevidieť. Veľmi mu neublížime a nepomôže nám to. Mal som jedného príbuzného. Na Popolcovú stredu predtým, než prijal popolec, dofajčil poslednú cigaretu, odložil ich a keď počul „Aleluja“, už mal cigarety a znova si pripálil. To bolo jeho pokánie, jeho pôst. Páči sa mi to, že aspoň tých 40 dní vydržal bez fajčenia, lepšie by bolo, keby to nechal definitívne.
Už nehovoríme pôstna doba, ale doba pokánia. Nové formy pokánia sú tu – ako som pred chvíľkou počul – prijali sme dieťa a staráme sa oň. To je krásna forma pokánia. Pán Boh nám dal dieťa, aby sme ho prijali a staráme sa oňho. To je najkrajšie celoživotné pokánie, lebo deti vychovávajú ľudí a dobre a tvrdo ich vychovávajú. V našej katolíckej nábožnosti, v našom pokání by sme mali zakomponovať boj proti fajčeniu. Veriaci ľudia by nemali fajčiť. Najkrajšie v pôste je to, že mládež presvedčíme, že je to veľmi škodlivé, je to proti Pánu Bohu a to sa nesmie robiť. Alebo zakomponovať odvahu zobrať zodpovednosť nielen za seba. Tu som počul, že vyhorel nejaký dom – príde celá dedina, zmobilizujú sa a postavia mu strechu nad hlavou. To je také krásne pokánie, teda ak by sme to slovo používali, je to fantastické gesto solidárnosti s niekým, kto je v núdzi, solidárnosť s trpiacimi, dotýka sa nás utrpenie druhých ľudí. Beriem na seba zodpovednosť a hasím aj to, čo ma nepáli a kladiem na stôl národa niečo; zaujímame sa o to, podporujeme to, prípadne pôjdeme aj voliť, aj keď nevolíme anjelov, ale pôjdeme, aby sme predišli (neviem čomu). Zdá sa nám to oveľa bližšie tomu nášmu snu a nášmu kresťanskému chápaniu sveta, ako tí druhí, ktorí sú tam len preto, aby získali moc a peniaze. Pokánie ako dar, teda solidárnosť s trpiacim Ježišom, byť solidárni s trpiacimi ľuďmi, ktorí žijú okolo nás.
Vidím veľké rezervy v tom, že naši veriaci sú málo vzdelaní. Mám na to príklad: cirkev im dá základnú školu. Kostol – to je základná škola. V základnej škole je dôležitá dochádzka, kniha a autorita učiteľa. Ale už nám dospievajú veriaci ľudia. Kto im dá vysokoškolské vzdelanie? Najprv sú to tí jednotlivci, ktorí majú odvahu a vzdelávajú sa, čítajú a angažujú sa – nadšenci. Toto je prototyp toho, akí by sme mali byť kresťanmi: to Ježišovo posolstvo neponesie len profesionálny človek na to určený a za to platený, ale ponesú ho všetci ľudia; profesionálny človek bude koordinovať tieto sily a integrovať do spoločného. A aj my kresťania uveríme, že bohoslužba – to nie je len ísť do kostola a prijať sväté sviatosti, ale bohoslužba je služba životu, ktorý je okolo mňa. Preto pokladám za veľmi dôležité a bola by to aj krásna forma pokánia, keby sme prijali ekologické zákony, rešpektovali a povýšili ich. To sú zákony Božie – chrániť prírodu a čistý vzduch, skromne žiť, menej alkoholu a viacej bylinkového čaju. Toto želám všetkým sestrám a bratom vo farnosti Víťaz.
za rozhovor ďakuje MM
