Stretli sme sa na tohtoročnej odpustovej slávnosti sv. Valentína v Krížovanoch. Pochádza zo susednej farnosti Široké a do Krížovan priviedol katolícke spoločenstvo mladých ľudí v službe novej evanielizácie. Žiariví a veselí mladí ľudia, ktorí osobným svedectvom svedčili o premene ich života, o ich naplnení po osobnom stretnutí sa s Kristom.
Duchovný otec Milan Bednárik, predstavený Koinonie Ján Krstiteľ z oázy v Zlatej Idke.
1. Na úvod by ste nám mohli predstaviť vašu komunitu.
Koinonia vznikla oficiálne 1. januára 1979 v Taliansku. Zakladateľom je katolícky kňaz argentínskeho pôvodu Ricardo Argaňaras. Prišiel do Talianska v čase 2. vatikánskeho koncilu na štúdiá už ako kňaz. Poslali ho z Argentíny, pretože mal pred sebou sľubnú kariéru a bol synom generála. Počas koncilu ho zasiahol duch koncilu aj to všetko nové, čo na koncile vlastne vznikalo a to ho viedlo na inú cestu. Nechal cestu kariéry, diplomacie. Vyštudoval síce filozofiu a cirkevné právo, ale v 70. rokoch išiel na sever Talianska a tam žil v horách, v samote. Venoval dosť času modlitbe a pôstu a tak vlastne hľadal, čo ďalej. Vo svojom svedectve hovorí o jednom zážitku, keď po troch mesiacoch pobytu v horách v dolomitoch mu počas modlitby Boh hovoril v srdci: „Dolina, do ktorej hľadíš, tam ťa privediem a tam budeš bývať ty aj bratia a sestry, ktorých ti ja pošlem.“ A tak na severe Talianska v Kamparme vznikla prvá osada, my tomu hovoríme oáza, komunity Koinonie Ján Krstiteľ.
Začiatok Koinonie sa viaže oficiálne na 1. január, pretože práve vtedy kľačal Ricardo v Lorete v bazilike v tom domčeku, kde je napísané: „Tu sa slovo stalo telom.“ Hovorí: „Vtedy, keď som pozrel na ten nápis, tak mi Boh hovorí, že chce, aby toto dielo tak začalo, narodilo sa tu na tomto mieste.“ To bolo v Taliansku v Kamparme. Potom sa toto dielo rozšírilo aj na iné miesta. Šírilo sa vlastne tak, že boli práve centrá, jadrá bratov, sestier, ktorí sa rozhodli žiť spolu ako zasvätení pre Božie kráľovstvo a prichádzali k nim, kde bývali – rodiny, mladí na rôzne stretnutia, na formáciu. Robili rôzne druhy záväzkov byť spolu v jednom spoločenstve. Je tomu tak dodnes, že také záväzky existujú. Tým, ktorí bývajú v oáze, hovoríme interní členovia komunity a tí, ktorí sú mimo oázy, žijú vo svete, v dedinách, v mestách, ale nesú tú myšlienku komunity, tak tým hovoríme externí členovia. Zodpovednému hovoríme pastier, čiže vykonáva duchovnú službu ako pastier hlavne v oáze, teda v spoločenstve interných, ale stará sa aj o externých členov.
Koinonia je z gréckeho slova a znamená spoločenstvo v Duchu Svätom. Na Slovensko prišlo vďaka komunite z Talianska. Boli tu pozvaní v máji roku 1994. V tom čase sa v mestskej hale konala konferencia a jej organizátori pozvali komunitu z Talianska, prišli a viedli to stretnutie. Bolo trojdňové a bol som tam v jeden deň tiež prítomný. Veľmi ma zaujímalo, čo to vlastne je ako nový prúd a veľmi sa to podobalo tomu, čo som kedysi žil ja v takýchto skupinách ešte v starých časoch, keď sme sa stretávali na modlitbách, organizovali také aktivity s mladými, schádzali sa po domoch aj cez leto. Aj keď som bol už v pastorácii v Košiciach, veľmi som zatúžil po tom, aby som o tom vedel viac, čo to môže byť. A tak už v auguste 1994 som prvýkrát vycestoval do Talianska, aby som bol na aktivitách, ktoré tam robila komunita. Bol som v Ríme. Potom už v októbri 1994 prišiel zakladateľ komunity na Slovensko, v novembri urobili ďalšiu akciu, kurz, ktorý sa potom rozbehol po celom Slovensku – kurz Filip.
Rok 1995 bol vlastne už rok môjho odchodu z pastorácie a pobytu v Taliansku. Arcibiskup ma uvoľnil z pastorácie a vlastne bol som voľný na to, aby som to mohol ísť sám zakúsiť. Tá komunita je ako taká skúsenosť. Býval som s nimi na severe Taliansku v oáze v Kamparme viac ako rok. Bol to taký zvláštny čas pre mňa, čas skúsenosti so spoločenstvom aj s Bohom, úplne iný ako na fare, kde je veľa zhonu, veľa aktivít, kalendár plný, nabitý stretnutiami a povinnosťami. Tam som vlastne bol skoro rok bez aktivít, mal som čas na modlitbu, čas zastaviť sa, čas prerozmýšľať veci a dobre aj to nové, aj to, čo bolo každý deň hlavne v takom tichu alebo na modlitbe, najmä to nové, ktoré Boh chcel robiť, aby som tak mohol dobre prijať. Veľmi rád si na to spomínam.
V tom čase na začiatku môjho pobytu sa stala ešte jedna dôležitá udalosť. Do Talianska som išiel v júli hneď po návšteve pápeža u nás. 25. augusta som mal tú milosť, že som bol na stretnutí s Jánom Pavlom II. v Castelgandolfe. Chytil mi ruku a spýtal sa ma, odkiaľ som a ja mu hovorím, že z Košíc. A on mi hovorí: „Teraz som tam bol.“ A ja mu hovorím: „Áno, boli sme tam spolu.“ My sme tam chystali program pred stretnutím na letisku. Takže takto sme spolu rozprávali, hovoril som mu aj o tých veciach s komunitou, to bolo tak na začiatku. Mali sme dom na Kostolianskej, tam sme vlastne začínali. Tak som mu fotografiu toho domu dal do ruky a on ju tak zobral, požehnal ten dom a hovorí: „Musíš to robiť.“ Tak mi to tak vložil do srdca a to ma vlastne viedlo na tej ceste plnej novôt, ťažkostí aj prekážok ako také veľmi mocné, taký impulz na začiatku. Veľmi hlboko to zasiahlo moje srdce aj spojilo naše životy.
2. Ako sa komunita zakladala u nás na Slovensku?
Na Slovensku sa dejiny komunity viažu na jeden poľský pár a na jedného poľského kňaza Jána Kručinského. V tom čase, keď som ja odchádzal do Talianska, on prichádzal z Talianska tiež po formácii v komunite na Slovensko na moje miesto a on začal robiť akoby prvé kroky s tou skupinou, ktorá v Košiciach a v Prešove existovala a boli takými sympatizantmi komunity. Takže prvé stretnutia a prvé kroky komunity boli v Košiciach v rokoch 1995 a 1996 a odtiaľ vlastne v roku 1999 sme vykročili do Skleného. Čiže vytvorili sa akoby dve centrá okolo Prešova a Košíc v Zlatej Idke od toho roku 1995, 1996 a druhé centrum v strede Slovenska v roku 1999. Z týchto centier vlastne komunita robí tie svoje kroky, aktivity, operuje to do toho prostredia – zo Skleného na stredné a západné Slovensko a my máme tuná východné Slovensko.
3. Koľko je vás v komunite?
Tuná na východnom Slovensku je nás asi 420, to znamená všetkých tých, ktorí sa hlásia ku komunite a sú členmi komunity. Tá druhá časť okolo Skleného, teda stredné a západné Slovensko, tam je asi 250 členov.
4. Čo je hlavným poslaním vašich misií?
Naša činnosť sa orientuje predovšetkým na mladých, čiže to je cieľová skupina. Je to poznačené aj tým, že spoločenstvo je mladé a hľadáme spôsoby, prostriedky, ako osloviť v dnešnej dobe predovšetkým mladých, lebo vidíme, že je kríza hlavne v tejto časti populácie. Cieľom komunity je nová evanjelizácia. Je vlastne o tom, že je potrebné osloviť evanjeliom – radostnou zvesťou nanovo a nájsť pritom nejaký nový spôsob, novú formu, nový prostriedok, ako to urobiť.
5. Mohli by ste nám povedať nejakú veselú príhodu z vašej misie?
Tých situácií radostných a veselých je určite dosť. Keď sme na ulici, lebo robíme aj také aktivity, keď ideme za ľuďmi, lebo dnes vlastne je tá evanjelizácia o tom, že treba ísť za ľuďmi. Často ideme ulicami alebo stojíme na námestí a máme program. Ľudí, ktorí idú okolo a zastavujú sa, tak tých oslovujeme a pozývame ďalej alebo chodíme po dvoch alebo viacerí mestami, dávame lístky, voláme na stretnutia alebo na tých lístkoch nechávame posolstvo. Dosť často sa nám v Košiciach stáva, že ideme a niektorí ľudia majú problém, lebo si myslia, že sme jehovisti, tak nás niekedy aj odmietnu. Tak sa stalo, keď išla jedna dvojica, že hovorila už predtým než oslovila tých druhých: „Dobrý deň. My nie sme jehovisti, ale chceli by sme vás pozvať na jedno stretnutie.“ Keď to takto robili, tak sa stretli tiež s jednou skupinou a hovoria: „Dobrý deň. My nie sme jehovisti, ale chcem vás pozvať na stretnutie.“ A tí druhí hovoria: „Ale my sme jehovisti.“ Takéto situácie sú rôzne.
6. Vaše posolstvo …
Posolstvo len o tom, že všetci vlastne môžeme evanjelizovať. Nielen komunita, že má niečo mimoriadne, ale všetci by sme mali byť zmobilizovaní. Myslím, že je to výzva dnes už aktuálna pre každého kresťana – svedčiť, byť svedkami a hovoriť, či už osobným svedectvom, takisto životom, ale aj osloviť, slovne svedčiť, hovoriť o Ježišovi. Stále viac a viac sa potvrdzuje, tak ako je to uvedené aj v najnovšom obežníku, ktorý posiela pán arcibiskup, že sa budeme stretávať s tým, že do našich prostredí budú prichádzať viac a viac moslimovia a budeme sa stretávať s ďalšími vierovyznaniami aj s takými, prosto poviem s extrémnymi, so sektami. Prevalcujú nás tí, ktorí sú zmobilizovaní, ktorí majú moc, ktorí sú zorganizovaní, ktorí sú možno extrémne nastavení. To je nebezpečenstvo – naše dediny budú rozdelené na časti moslimské, časti hinduistické, časti kresťanské. Toto je realita, ktorá je možno pred nami. To neznamená, že teraz máme tiahnuť do boja, ale znamená to tiež, že my sme čosi dlžní svetu, stiahli sme sa, urobili sme čosi, čo sme nemali.
V jednom filme je taká myšlienka, ktorá sa viaže na zlo, na druhú svetovú vojnu: keď je málo dobra vo svete a málo takých, ktorí majú dobro, sú za dobro zodpovední a stiahnu sa, tak vtedy je viac zla. Niekedy je viac zla len preto, lebo sa dobro stiahlo.
Ďakujem za rozhovor.
pripravil MM
