Most


Pane,
ty si mi stanovil
konečný cieľ,
ku ktorému sa
stále viac približujem.
Potrebujem most,
ktorý by ma preniesol
cez veľký prúd na druhý breh,
na ktorom ma prijmeš Ty,
môj Pane a Bože.
Pomáhaj mi Pane,
odpútať sa
od zbytočných záťaží,
aby moje srdce
neliplo nezdravo na tom,
čo si môžem
natrvalo ponechať,
a aby som mohla
raz urobiť posledný krok
s ľahkým srdcom.

Avšak v mojom srdci
majú miesto i ľudia.
To je mi dovolené.
Dokonca mi prikazuješ Pane,
aby som
svojich blížnych milovala
a neopúšťala ich
ani pri prechode
na druhý breh.
Zverujem ich
už jedine tebe, Pane.
Prijmi ich do svojej ochrany,
až raz nadíde môj čas.

Pane, ty sám
si mojím mostom.
Idem svojou cestou kolísavo.
A robím chybné kroky.
Ale dôverujem Ti.
Ty ma vedieš.
Neviem, či bude
prechod na druhý breh
ľahký alebo ťažký.
Ale nechcem sa báť.
Prenechávam sa
celkom Tebe.

Lucia Galdunová, Víťaz

Sme svedkami času

Sme svedkami čias,
čo letia vôkol nás.
Sme zrnká prachu,
čo vietor zdvíha
pri cestách.
Sme ako cesta
večná do diaľav,
čo stúpa hore
z našich hláv.

Kľukatá cestička,
kde skončia moje kroky,
sám neviem,
kde tá púť
nakoniec skončí.
Cestičkou kľukatou
kráčam už dlhé roky.
Kde však jej cieľ je?
To nikto nevie.

F. Godla, Prešov

Kult tela


O čom dnešný svet je? Čo zaujíma dnešného človeka najviac, možno viac ako kariéra a peniaze? Zamyslime sa a ak budeme maximálne úprimní, napadne nám idol krásy – telesnej krásy. Áno, všade okolo nás – v časopisoch, v médiách aj na uliciach – vidíme telá, najlepšie vychrtlé a skoro bezduché – to je totiž dnešné IN. No čo je za tým všetkým, nie len prázdnota bez sebaúcty k sebe a nevďačnosti voči Bohu?

Svet zaujíma tvár, no nie, čo je za ňou. Svet si žiada krásu, ale nie tú pravú, duševnú. Svet hľadá mladosť kvôli zisku, no chyby kruto trestá; stopy času na tvári sú nežiadúce. Muž sníva o dokonalej krásnej žene, naviac štíhlej a zábavnej, no to, či je aj charakterná, múdra srdcom a láskavá ho až tak nezaujíma. Najjednoduchšie je omrzelú krásku vymeniť za novú. Znie to možno ironicky, no pravda dnešnej doby je jednoznačná. Ak nie si krásny, mladý a šikovný, nepredáš sa a nepresadíš sa ani v silnej konkurencii. Ak sa nezmeníš do požadovanej normy, tvoj intelekt zostane možno využitý, no prosperovať z neho budú iní. Prečo nebyť ako oni a nedosiahnuť to isté? Spôsobov je mnoho, sú jednoduché a bezbolestné.

Vyzerať dobre a páčiť sa je snom každého dievčaťa, ktoré sníva o svojom rytierovi a krásnej budúcnosti. Chlapcom sa páčia dievčatá z titulných stránok a z televízie, tak prečo sa im nepodobať? Koľkokrát som videla polopriesvitné mladé ženské telá, ktoré si o sebe asi mysleli, že takéto sú neodolateľné. Koľkokrát som svedkom tej istej témy: „Koľko si pribrala? Ako si schudla a čo pre to robíš?!“ Počúvam to skoro dennodenne, či už medzi kamarátkami alebo medzi matkou a dcérou a podobne; je mi z toho nanič. Viem, čoho všetkého sú mladé dievčatá, najmä tie v puberte schopné kvôli postave a chlapcom. Nechápem, keď zdravá mladá žena dokáže povedať: „To najhoršie, čo som mohla zdediť po rodičoch je takáto postava a taký zadok …!“ A keď sa nezdržím, ozvem sa, lebo viem, čo je to trápiť sa kvôli ohováraniu, posudzovaniu , len z domýšľavosti rodiny či priateľov. Niekedy sa nestačím diviť, keď slobodná či vydatá žena vyvráti jedlo len preto, aby sa páčila svojmu priateľovi, manželovi, viem, že citovo nestabilné alebo dievča zranené kvôli sklamaniu v láske rozmýšľa nad samovraždou. Možno by niektorá povedala: „Čo ty o tom vieš?“ Viem, lebo vidím neuveriteľnú hlúposť u tých, ktorým môžem závidieť zdravie, inteligenciu, perspektívnu budúcnosť vo vlastnej rodine. Jednoducho nepochopím uvažovanie mladých žien, veď majú rozum, tak musia vedieť, že sa to prieči logike.

Pre lekárov som „silný pacient“ a viem, že je to dar od Boha. Ďakujem a vážim si to, no napriek tomu sa menej divím precitliveným až hypochondrickým reakciám mnohých pacientov, lebo človek, ktorý je raz v roku menej či viac vážne chorý sa často ľahko zrúti, no má na to aspoň nejaký pádny dôvod. No keď sa úplne zdravé dievča bez akéhokoľvek mentálneho či fyzického postihu snaží kvôli vzhľadu stať sa psychiatrickým pacientom, tak tomu hovorím totálny nevďak voči Božej láske, jeho darom, nedostatok sebaúcty a sebarešpektu. Najlepšie je porovnávať sa a vidieť chyby u druhého aj tam, kde nie sú. Byť samozvaným lekárom laikom je veľmi ľahké, najmä ak nás vlastné problémy nezarmucujú tak ako tie cudzie. Mám priateľku, ktorá pri novej terapii na liečbu SM schudla tak, že si nemohla sadnúť na stoličku a ako pri tom trpela, ani som ju nespoznala keď sme sa po tom všetkom videli. Pritom si vravím: prečo chce dievča – a je ich dosť – vyzerať práve takto, veď jej telo nie je jej, je len požičané a patrí Bohu. Čo bude z jeho krásy o niekoľko rokov a čo sa stane s dušou, keď raz z toho zneucteného tela odíde k svojmu Bohu? Podotýkam, že niektoré formy anorexie a bulímie vznikajú príčinou labilnej psychiky zo zlého zázemia v rodine, keď dievča trpí despotizmom a zlým zaobchádzaním či šikanovaním. No niekedy sú na vine samotní rodičia a ich niekedy až nemiestne poznámky a pripomienky na adresu postavy ich dcér alebo žien.

Prosím, milí rodičia, milujte svoje dcéry také, aké sú, veď sú z vás, vaše a ľúbia vás takých, akí ste. Neuveďte ich do nešťastia a trápenia svojou netaktnosťou a necitlivosťou, veď žien sa dotkne práve takýto typ poznámok viac či menej, lebo akosi je v povahe ženy zakódované starať sa o seba a vyzerať dobre.
No ak je to časté a hrubé, záleží len od času, kedy sa krehké sebavedomie zosype z komplexov a sebapoškodzovania. Uvedomte si rodičia, že každá takáto poznámka sa bude prísne prehodnocovať a zodpovednosť si ponesiete pred večným Sudcom vy ako nezodpovední a ľahkovážni rodičia.

Veď čo je viac ako zdravie vašich detí a ich šťastie, lebo telo sa raz rozpadne, no duša ostáva večne živá a práve to je najdôležitejšie.

Lucia Galdunová, Víťaz

Ja, moje dieťa a nápoj skazy


Aká radosť zaplaví budúceho otca rodiny, keď mu manželka oznámi, že čakajú dieťa? Aká radosť vypukne v rodine, keď matka privedie na svet zdravé dieťa? Sám Boh dal matku, aby mi bola učiteľkou, aby teplota jej lásky zobudila vo mne spiacu dušu tak, ako jarné slnko prebudí zasiate zrno v zemi. Koľko sa natrápila dobrá matka! Lenže ona to robila s radosťou a svoju lásku dávala najavo, lebo ma milovala. Netrpezlivo čakala na moje prvé slovo. Bolo to radosti, keď som povedal chýrne slovo: „Mama!“ O chvíľu to vedeli všetci členovia rodiny. Aj susedia. To bola radosť! Dieťa rastie a s ním sa odvíja kolobeh života. Ak je v dieťati, štep viery v Boha, je rodina spokojná, lebo smeruje dieťa cestou rozpoznávania dobra od zlého. Ale sprostý je rodič, ktorý necháva dušu dieťaťa spať. Ktorý neučí zhovárať sa svoje dieťa s nebeským Otcom, neučí ho modliť sa. Takto začína cesta človeka, ktorého výhybka odlúčila z koľaje plánu spásy! Ako sa s ním bude Boh na druhom svete zhovárať?

Sv. František Saleský rozprával v škole deťom o stratenom raji. Rozpovedal im príbeh, ako sa zhováral Boh s Adamom a Evou, keď boli ešte poslušní. Rozprával sa s nimi tak, ako sa dobrý otec zhovára so svojimi deťmi. Ale ako sa to všetko zmenilo po spáchaní hriechu. „Ach, aká to škoda,“ povzdychlo si dievčatko. „Nebuď zarmútená,“ povzbudil ju František. „Raj sme síce stratili, ale Boha nie. S ním sa aj teraz môžeme zhovárať v modlitbe.“

Čo znamená modliť sa? Toľko ako telefonovať mobilom. Slová v mobile zaletia povetrím k človeku, ktorému ich adresujeme. No slová modlitby letia úžasnou rýchlosťou k nebeskému Otcovi.

Modlitba je rozhovor. V modlitbe sa rozprávame s Bohom. Ale aj Boh sa prihovára nám. Ale ako?

Boh sa nám prihovára nie slovami, ale činmi! Stačí sa len pozrieť na hviezdnatú oblohu. Tento chrám je vlastnoručne postavený Stvoriteľom.

Nedávno mi starostlivý otec povedal: „Teraz potrebujem byť doma pri svojom synovi, lebo sa mu začal rozväzovať jazyk. To sa už nikdy viac nevráti! Lenže je tu prekážka. Musím ísť za prácou, aby moja rodina aj finančne bola zabezpečená.“

Dieťa rastie a chce okúsiť to, čo mu doteraz rodičia vštepovali, neraz aj zakazovali. Prichádza fajčenie, ktoré isto-iste odskúšal každý. Nato prichádza alkohol a neresti. Darmo rodičia varovali: „Chráň sa týchto žiadostí, aby si bol dobrým človekom!“ Hrádze sú na to, aby sa prekračovali, povie si mladý človek a je ťažké im odolať. Podobné hrádze postaví Boh nám, putujúcim po tejto zemi. Desať Božích prikázaní, ktoré je potrebné plniť, aby sme si zabezpečili radosti večného života.
Alkohol: mnohokrát nepriznaný a alkoholikmi zapieraný neduh, z ktorého pramení veľa zla v rodinách, ale aj v medziľudských vzťahoch. Ale o alkoholizme niet ani zmienky v prikázaniach. Či sa tam nezmestil? Alebo ho Boh naschvál vynechal? To určite nie. Veď si len spomeňme, koľko hriechu narobil tento nápoj v dejinách ľudstva. Koľko hriechu je denne v našich rodinách kvôli tomuto moku. Plač nie jednej manželky a matky k Bohu volajúci: „Veď takto sa už nedá žiť. Som už na pokraji zrútenia.“

„Ale veď tento zákaz nie je v Desatoro!“, povie chlap po prebratí sa „z opice“. Sloboda omámeného hrdinu skúša silu alkoholu a svojej rodiny. Je to už pravidelné, keď ho táto sila povalí pod stôl alebo do mláky. Už je to osvedčená sloboda. Tu už nedokáže človek rozkázať ani svojím nohám, ani jazyku, ba ani sám sebe.

Ale v prikázaniach nie je alkohol ako hriech. Koľko hriechu pramení z tohto nešváru, ale aj desať prikázaní alkoholika:

1. Hneď mám iného boha.
2. Meno Božie stále opakujem.
3. Deň sviatočný nesvätím, lebo som opitý.
4. Otca, matku ctiť nemusím, som slobodný človek.
5. Aj zabijem, veď som silný.
6. Vek ma predurčuje k smilstvu.
7. Kradne každý, kradnem i ja.
8. Krivo obviním iného, nebudem podozrivý.
9. Zablúdim k susede, veď nemám zábrany.
10. V opojení z cudzieho rýchlejšie uberiem.

Zaiste v desiatich Božích prikázaniach niet o alkohole ani zmienky. Lebo by bolo treba ďalších desať a to už by bolo dvadsať. A na to Boh dozaista myslel.

Len si predstavme, koľko miliónov korún vykradne z vrecák ľudí tento okúzľujúci nápoj! Koľko daní v miliónoch korún treba za tento nápoj odviesť. To je ten šťastný nápoj, ktorý plní domy biedy, nemocnice, väznice, ale aj blázince. Toto je ten kúzelný nápoj, ktorý pripravuje skazu človeku ako dychtivý diabol a tisíce ľudí uvrhuje do včasného hrobu a do pekelného ohňa.

Ak sa pije v miere, je to iste liek. Ak je mierou vedro, tak nastáva hriech.

spracoval Ján Jenča, Víťaz

Znak spásy


Tento znak kresťanstva sa týči nad našou obcou, akoby vítal nový deň a lúčil sa s prežitým dňom. Slnečné lúče sa opierajú o jeho majestátnosť a zapadajúce slnko sa ním lúči, či sme prežili tento deň radostne alebo smutne. Nachádza sa nad našou obcou na vrchole Dubie, akoby dbal o našu bezpečnosť a chránil nás od zlého. Je to kamenný kríž, ktorý tohto roku oslavuje svoje 82. narodeniny. Je to veľa alebo málo?

Tento skvost bol postavený v roku 1925. Pozrime sa trochu do histórie, kto a ako bol tento kríž bol postavený a čo tomu predchádzalo. Pri hľadaní týchto poznatkov mi pomohli pamätník našej obce pán Valent Magda a páni Mária Magdová rod. Baluchová. A čo hovorí história?

Na spomínanom pahorku Dubie sa niekedy nachádzal drevený kríž, ale ako to už býva, drevo po určitej dobe stratilo svoju kvalitu a kríž padol. Pani Anna Uličná, rodáčka z našej obce, bývajúca v USA sa prihlásila dnes už nebohej pani Margite Matuščákovej, že sa jej snívalo, že drevený kríž na vrchole Dubie padol, aby jej podala správu. Áno, sen bol pravdivý. Preto spomínaná Anna mala vnútornú túžbu, aby znova dala tento kríž postaviť na spomínanom mieste, ale aby bol už kamenný a dala na ňom vytesať nápis, ktorý si aj dnes môžete overiť: „Tento znak spásy, čo nahradí za tisíce povalených sv. krížov a ku cti Ukrižovaného postavili Andrej Uličný, Anna Uličný rod. Pacovský, dcéra Julianna Amrich rod. Uličný. RP 1925.“

Kríž stojí na pôvodnom mieste a na overenie, či boli peniaze použité na účel, na ktorý boli darované, navštívil našu obec pán Andrej Uličný. Rodina chcela mať istotu. A tak bol s občanmi dohodnutý, že sa v nedeľu vyberú na spomínané miesto.

Ale ako hovorí staré slovenské porekadlo, že „človek mieni, ale Pán Boh mení“, stalo sa to, čo nik nečakal. Do nedeľňajšieho rána spomínaný Andrej zomrel; nebolo mu dopriate pozrieť si to, po čom celá jeho rodina za veľkou mlákou túžila.

Ďalšie poznatky nebolo možné získať. Spomínaná Anna dala zhotoviť zvon „Anička“, ktorého kópia je dodnes vo zvonici kostola sv. Jozefa, robotníka. Aj z tohto príbehu je vidieť, že naši rodáci aj za hranicami nášho malého Slovenska myslia na nás a svoju kresťanskú vieru nezapierajú.

Nabudúce si priblížime osobu, ktorá jedno z hlavných prikázaní „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ dodržala do bodky.“

Imrich Jenča, Víťaz

ROZHOVOR

Stretli sme sa na tohtoročnej odpustovej slávnosti sv. Valentína v Krížovanoch. Pochádza zo susednej farnosti Široké a do Krížovan priviedol katolícke spoločenstvo mladých ľudí v službe novej evanielizácie. Žiariví a veselí mladí ľudia, ktorí osobným svedectvom svedčili o premene ich života, o ich naplnení po osobnom stretnutí sa s Kristom.
Duchovný otec Milan Bednárik, predstavený Koinonie Ján Krstiteľ z oázy v Zlatej Idke.


1. Na úvod by ste nám mohli predstaviť vašu komunitu.

Koinonia vznikla oficiálne 1. januára 1979 v Taliansku. Zakladateľom je katolícky kňaz argentínskeho pôvodu Ricardo Argaňaras. Prišiel do Talianska v čase 2. vatikánskeho koncilu na štúdiá už ako kňaz. Poslali ho z Argentíny, pretože mal pred sebou sľubnú kariéru a bol synom generála. Počas koncilu ho zasiahol duch koncilu aj to všetko nové, čo na koncile vlastne vznikalo a to ho viedlo na inú cestu. Nechal cestu kariéry, diplomacie. Vyštudoval síce filozofiu a cirkevné právo, ale v 70. rokoch išiel na sever Talianska a tam žil v horách, v samote. Venoval dosť času modlitbe a pôstu a tak vlastne hľadal, čo ďalej. Vo svojom svedectve hovorí o jednom zážitku, keď po troch mesiacoch pobytu v horách v dolomitoch mu počas modlitby Boh hovoril v srdci: „Dolina, do ktorej hľadíš, tam ťa privediem a tam budeš bývať ty aj bratia a sestry, ktorých ti ja pošlem.“ A tak na severe Talianska v Kamparme vznikla prvá osada, my tomu hovoríme oáza, komunity Koinonie Ján Krstiteľ.

Začiatok Koinonie sa viaže oficiálne na 1. január, pretože práve vtedy kľačal Ricardo v Lorete v bazilike v tom domčeku, kde je napísané: „Tu sa slovo stalo telom.“ Hovorí: „Vtedy, keď som pozrel na ten nápis, tak mi Boh hovorí, že chce, aby toto dielo tak začalo, narodilo sa tu na tomto mieste.“ To bolo v Taliansku v Kamparme. Potom sa toto dielo rozšírilo aj na iné miesta. Šírilo sa vlastne tak, že boli práve centrá, jadrá bratov, sestier, ktorí sa rozhodli žiť spolu ako zasvätení pre Božie kráľovstvo a prichádzali k nim, kde bývali – rodiny, mladí na rôzne stretnutia, na formáciu. Robili rôzne druhy záväzkov byť spolu v jednom spoločenstve. Je tomu tak dodnes, že také záväzky existujú. Tým, ktorí bývajú v oáze, hovoríme interní členovia komunity a tí, ktorí sú mimo oázy, žijú vo svete, v dedinách, v mestách, ale nesú tú myšlienku komunity, tak tým hovoríme externí členovia. Zodpovednému hovoríme pastier, čiže vykonáva duchovnú službu ako pastier hlavne v oáze, teda v spoločenstve interných, ale stará sa aj o externých členov.

Koinonia je z gréckeho slova a znamená spoločenstvo v Duchu Svätom. Na Slovensko prišlo vďaka komunite z Talianska. Boli tu pozvaní v máji roku 1994. V tom čase sa v mestskej hale konala konferencia a jej organizátori pozvali komunitu z Talianska, prišli a viedli to stretnutie. Bolo trojdňové a bol som tam v jeden deň tiež prítomný. Veľmi ma zaujímalo, čo to vlastne je ako nový prúd a veľmi sa to podobalo tomu, čo som kedysi žil ja v takýchto skupinách ešte v starých časoch, keď sme sa stretávali na modlitbách, organizovali také aktivity s mladými, schádzali sa po domoch aj cez leto. Aj keď som bol už v pastorácii v Košiciach, veľmi som zatúžil po tom, aby som o tom vedel viac, čo to môže byť. A tak už v auguste 1994 som prvýkrát vycestoval do Talianska, aby som bol na aktivitách, ktoré tam robila komunita. Bol som v Ríme. Potom už v októbri 1994 prišiel zakladateľ komunity na Slovensko, v novembri urobili ďalšiu akciu, kurz, ktorý sa potom rozbehol po celom Slovensku – kurz Filip.

Rok 1995 bol vlastne už rok môjho odchodu z pastorácie a pobytu v Taliansku. Arcibiskup ma uvoľnil z pastorácie a vlastne bol som voľný na to, aby som to mohol ísť sám zakúsiť. Tá komunita je ako taká skúsenosť. Býval som s nimi na severe Taliansku v oáze v Kamparme viac ako rok. Bol to taký zvláštny čas pre mňa, čas skúsenosti so spoločenstvom aj s Bohom, úplne iný ako na fare, kde je veľa zhonu, veľa aktivít, kalendár plný, nabitý stretnutiami a povinnosťami. Tam som vlastne bol skoro rok bez aktivít, mal som čas na modlitbu, čas zastaviť sa, čas prerozmýšľať veci a dobre aj to nové, aj to, čo bolo každý deň hlavne v takom tichu alebo na modlitbe, najmä to nové, ktoré Boh chcel robiť, aby som tak mohol dobre prijať. Veľmi rád si na to spomínam.

V tom čase na začiatku môjho pobytu sa stala ešte jedna dôležitá udalosť. Do Talianska som išiel v júli hneď po návšteve pápeža u nás. 25. augusta som mal tú milosť, že som bol na stretnutí s Jánom Pavlom II. v Castelgandolfe. Chytil mi ruku a spýtal sa ma, odkiaľ som a ja mu hovorím, že z Košíc. A on mi hovorí: „Teraz som tam bol.“ A ja mu hovorím: „Áno, boli sme tam spolu.“ My sme tam chystali program pred stretnutím na letisku. Takže takto sme spolu rozprávali, hovoril som mu aj o tých veciach s komunitou, to bolo tak na začiatku. Mali sme dom na Kostolianskej, tam sme vlastne začínali. Tak som mu fotografiu toho domu dal do ruky a on ju tak zobral, požehnal ten dom a hovorí: „Musíš to robiť.“ Tak mi to tak vložil do srdca a to ma vlastne viedlo na tej ceste plnej novôt, ťažkostí aj prekážok ako také veľmi mocné, taký impulz na začiatku. Veľmi hlboko to zasiahlo moje srdce aj spojilo naše životy.

2. Ako sa komunita zakladala u nás na Slovensku?

Na Slovensku sa dejiny komunity viažu na jeden poľský pár a na jedného poľského kňaza Jána Kručinského. V tom čase, keď som ja odchádzal do Talianska, on prichádzal z Talianska tiež po formácii v komunite na Slovensko na moje miesto a on začal robiť akoby prvé kroky s tou skupinou, ktorá v Košiciach a v Prešove existovala a boli takými sympatizantmi komunity. Takže prvé stretnutia a prvé kroky komunity boli v Košiciach v rokoch 1995 a 1996 a odtiaľ vlastne v roku 1999 sme vykročili do Skleného. Čiže vytvorili sa akoby dve centrá okolo Prešova a Košíc v Zlatej Idke od toho roku 1995, 1996 a druhé centrum v strede Slovenska v roku 1999. Z týchto centier vlastne komunita robí tie svoje kroky, aktivity, operuje to do toho prostredia – zo Skleného na stredné a západné Slovensko a my máme tuná východné Slovensko.

3. Koľko je vás v komunite?

Tuná na východnom Slovensku je nás asi 420, to znamená všetkých tých, ktorí sa hlásia ku komunite a sú členmi komunity. Tá druhá časť okolo Skleného, teda stredné a západné Slovensko, tam je asi 250 členov.

4. Čo je hlavným poslaním vašich misií?

Naša činnosť sa orientuje predovšetkým na mladých, čiže to je cieľová skupina. Je to poznačené aj tým, že spoločenstvo je mladé a hľadáme spôsoby, prostriedky, ako osloviť v dnešnej dobe predovšetkým mladých, lebo vidíme, že je kríza hlavne v tejto časti populácie. Cieľom komunity je nová evanjelizácia. Je vlastne o tom, že je potrebné osloviť evanjeliom – radostnou zvesťou nanovo a nájsť pritom nejaký nový spôsob, novú formu, nový prostriedok, ako to urobiť.

5. Mohli by ste nám povedať nejakú veselú príhodu z vašej misie?

Tých situácií radostných a veselých je určite dosť. Keď sme na ulici, lebo robíme aj také aktivity, keď ideme za ľuďmi, lebo dnes vlastne je tá evanjelizácia o tom, že treba ísť za ľuďmi. Často ideme ulicami alebo stojíme na námestí a máme program. Ľudí, ktorí idú okolo a zastavujú sa, tak tých oslovujeme a pozývame ďalej alebo chodíme po dvoch alebo viacerí mestami, dávame lístky, voláme na stretnutia alebo na tých lístkoch nechávame posolstvo. Dosť často sa nám v Košiciach stáva, že ideme a niektorí ľudia majú problém, lebo si myslia, že sme jehovisti, tak nás niekedy aj odmietnu. Tak sa stalo, keď išla jedna dvojica, že hovorila už predtým než oslovila tých druhých: „Dobrý deň. My nie sme jehovisti, ale chceli by sme vás pozvať na jedno stretnutie.“ Keď to takto robili, tak sa stretli tiež s jednou skupinou a hovoria: „Dobrý deň. My nie sme jehovisti, ale chcem vás pozvať na stretnutie.“ A tí druhí hovoria: „Ale my sme jehovisti.“ Takéto situácie sú rôzne.

6. Vaše posolstvo …

Posolstvo len o tom, že všetci vlastne môžeme evanjelizovať. Nielen komunita, že má niečo mimoriadne, ale všetci by sme mali byť zmobilizovaní. Myslím, že je to výzva dnes už aktuálna pre každého kresťana – svedčiť, byť svedkami a hovoriť, či už osobným svedectvom, takisto životom, ale aj osloviť, slovne svedčiť, hovoriť o Ježišovi. Stále viac a viac sa potvrdzuje, tak ako je to uvedené aj v najnovšom obežníku, ktorý posiela pán arcibiskup, že sa budeme stretávať s tým, že do našich prostredí budú prichádzať viac a viac moslimovia a budeme sa stretávať s ďalšími vierovyznaniami aj s takými, prosto poviem s extrémnymi, so sektami. Prevalcujú nás tí, ktorí sú zmobilizovaní, ktorí majú moc, ktorí sú zorganizovaní, ktorí sú možno extrémne nastavení. To je nebezpečenstvo – naše dediny budú rozdelené na časti moslimské, časti hinduistické, časti kresťanské. Toto je realita, ktorá je možno pred nami. To neznamená, že teraz máme tiahnuť do boja, ale znamená to tiež, že my sme čosi dlžní svetu, stiahli sme sa, urobili sme čosi, čo sme nemali.
V jednom filme je taká myšlienka, ktorá sa viaže na zlo, na druhú svetovú vojnu: keď je málo dobra vo svete a málo takých, ktorí majú dobro, sú za dobro zodpovední a stiahnu sa, tak vtedy je viac zla. Niekedy je viac zla len preto, lebo sa dobro stiahlo.

Ďakujem za rozhovor.

pripravil MM

25. marec – Deň počatého života

Šestnásťročná študentka strednej zdravotníckej školy, ktorá si vytvorila názor na potraty ako väčšina ľudí na základe bežne dostupných, ale jednostranných informácií, tento názor radikálne zmenila po svojej otrasnej skúsenosti, o ktorej napísala nasledujúci text:

Operačná sála a gynekologické kreslo. Tím lekárov a sestier. Pri stene štyri vyľakané žiačky, ktoré sa prišli pozrieť, čo to vlastne je tá interrupcia. Medzi nimi stojím aj ja. Práve sa začína. Lekár komentuje, čo robí. Hovorí nám priamo, nech sa pripravíme na otras, že to nie je nič príjemné. Ide o klasickú interrupciu. Lekár násilím rozširuje kŕčok maternice – vykonáva tzv. dilatáciu. Ústie maternice totiž musí rozšíriť natoľko, aby sa kyreta dostala dovnútra. Potom berie nástroj a do pripravenej nádoby začína vytekať krv.

Vtom ma niekto chytí za rameno. Otočím sa a vidím, že mojej kolegyni, ktorá je sama v treťom mesiaci tehotenstva je zle a zvoľna padá na zem. Pomaly ju berieme, či skôr odnášame. Ideme do druhej sály. Chvíľu sedíme a moju pozornosť upútajú dve nádoby zakryté rúškom. Idem, odkryjem jednu a – zatmie sa mi pred očami. Vidím dva poháre od detskej výživy a v nich dve maličké deti. Beriem jeden pohár a pozerám sa doň proti svetlu. Trasie sa mi ruka, trasiem sa celá. Ten drobček má rúčky i nožičky, rozoznávam oči, uši, ústa, poznávam, že je to chlapček. Čo to hovorím: to už nie je a nikdy nebude chlapček! Niekto ho zabil! Nemohol sa ubrániť. Teraz je už iba neživý preparát, učebná pomôcka naložená v roztoku. Zastavil sa mi dych. To sa už ale pýta moja zvedavá tehotná kamarátka, čo je to tam. Prikrývam rýchlo oba poháre. Nesmie to vidieť. Usadím ju na chodbu, rozhodujem sa, potom sa vraciam na sálu.

Vchádzam a pýtam sa, kde sú moje dve spolužiačky. Museli odísť, nevydržali. Obom nie je do reči. Sestra má podivne smutný hlas a uhýba pohľadom. Idem na svoje miesto, odkiaľ môžem veľmi dobre vidieť všetko, čo lekár robí. Bojím sa pozrieť. Potom …, vidím plno krvi, tkanivo a v miske niečo, čo ešte pred chvíľou bolo dieťaťom. Vidím telíčko roztrhané na kúsky, malé ručičky, bruško, nôžky. Počujem lekára, ktorý stojí blízko pri mne ako konštatuje, že srdiečko dieťaťa bilo ešte nejakú dobu v miske. Vidím smútok, bezprávie, nešťastie, sebeckosť. Otáčam sa k oknu a vidím zelenú záhradu a modré nebo.

Odrazu sa ku mne nakloní lekár, ktorý po celú dobu operáciu iba sledoval. Tichým hlasom mi hovorí: „Keby ste mohli vidieť cez brušnú stenu tej ženy alebo sledovali potrat na videu, sestra, zistili by ste, že dieťa presne vie o tom, čo sa s ním deje. Keď kyreta prenikne do maternice, dieťa sa bráni, uhýba, nechce zomrieť. Snaží sa uniknúť, ale nie je kam. Je bezbranné. Musí umrieť.“
Pozerám naňho ako blázon. Chce ma ten človek snáď zničiť? Vari nevidí, ako mi je zo všetkého ťažko? Pozriem sa mu do očí a vidím, že nie sú ani zlé ani škodoradostné. Sú iba nesmierne smutné. A v tom je mi jasné: komu inému by to mal hovoriť, než nám, mladým dievčatám, ktorých sem každý deň prichádza na interrupciu – či už „mini“ alebo „normálnu“ – také množstvo? Odchádzam von. Na chodbe sedia moje tri spolužiačky. Oči sklopené, jedna pozerá „do blba“. Sadám si k nim. Mlčíme. Tak takto to teda je – vražda!

Prichádza lekár a snaží sa nás povzbudiť. Toto jednoducho nie je možné zahovoriť, prifarbiť alebo „obkecať“ – ako sa to robí na verejnosti. Tu to vidíme v celej pravde.

Dieťa predsa nehľadalo život, nevynucovalo si ho. Ale keď mu ho už raz dám, patrí jemu a nikto na svete nemá právo mu ho vziať. A život – ako znie všeobecne uznávaná definícia a ako sme sa o tom presvedčili na vlastné oči – život nového človeka začína oplodnením. Tým okamihom začína život jedinečného a neopakovateľného jedinca so všetkými jeho právami. A právo na život je najzákladnejším zo všetkých ľudských práv.

(prevzaté, Fórum života 2/2006)

Ó, klinec krvavý



Ó, klinec krvavý, si celá alej krásy:
krv, bolesť, rozkoše a stará rajská hudba;
moja láska smutná bozkáva ti vlasy,
z ktorých bolesť vanie, sen i moja sudba …

Ó, klinec krvavý, si hĺbkou lásky tajov;
albatros zo snov utkaný a svedok našich májov:
bols‘ nemým slovom našich sŕdc a rečou našich bájí,
len sýtosť tvoja hovorí, čo všetko v sebe tají.

V idylách tvojich pokorných a v tôni nežných čarokrás
sme pili víno poznania i ťažký smútok hodokvas.
Ó, vráť nám, klinec krvavý, čo bolo iba, iba raz …:

to vykúpenie z bolesti, čo láska v sebe nosí,
tú KRÁSU SLZY NAJKRAJŠEJ, čo za mňa ronil ktosi,
čo v tvojich listoch doznieva jak tichá pieseň rosy.

Mikuláš Šprinc