Kto si, Panna Mária z Fatimy?

4. augusta 2007 sa pod hlavičkou veriacich z dekanátu Sabinov konala v Obišovciach fatimská sobota formou večeradla.Aby sme sa na toto večeradlo duchovne lepšie pripravili, putovala socha Panny Márie Fatimskej po jednotlivých farnostiach.Do našej farnosti socha doputovala 16. júla z blízkej farnosti Lipovce. Odovzdaniu a prijatiu sochy vysluhovali horliteľky Ružencových bratstiev p. Kundriková z Lipoviec a p. Uličná z Víťaza. Poďakovanie patrí aj našim duchovným otcom – Oliverovi Székelymu, ktorý bol za prijatie tejto požehnanej sochy v našej farnosti a Ladislavovi Francovi, ktorý sochu sprevádzal po celý čas jej prítomnosti.


Tento rok uplynulo 90 rokov od zjavení v portugalskej dedinke Fatima. Panna Mária sa zjavila 13. mája 1917 trom deťom, aby zvestovala posolstvo pokánia a návratu k Bohu. Fatima vyvolala istý údiv, pretože prostredníctvom jednoduchých detí – Hyacinty, Františka a Lucie – hovorí Mária o budúcnosti sveta. Povedala im, aby na to isté miesto prišli vždy trinásteho dňa v mesiaci – od mája do októbra. Predpovedala veľkú skúšku viery, utrpenie a prenasledovanie Cirkvi, no dala prísľub: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Pri poslednom zjavení avízovala prisľúbené znamenie: veľký slnečný zázrak, ktorý videlo 70 tisíc prítomných. V ten deň bolo pochmúrne počasie, veľmi pršalo. Odrazu sa roztrhli mračná a uvoľnil sa veľký kus modrej oblohy, slnko žiarilo, začalo sa chvieť a kolísať, trhavo sa pohybovalo na ľavú aj pravú stranu a napokon sa veľkou rýchlosťou otáčalo okolo svojej osi ako ohnivé koleso, vystreľujúc zo seba farebné lúče. Na okamih sa zastavilo, potom sa jeho tanec začal znovu. Zrazu mali všetci pocit, že slnko padá z oblohy a rúti sa k zemi. Ľudia sa vrhali do blata a modlili sa na kolenách. Tento úkaz trval približne dvanásť minút a bol pozorovaný v okruhu 40 kilometrov. Biskup z Leire o tom píše: „Slnečný úkaz z 13. októbra 1917 … bol pre všetkých najúžasnejším zážitkom. Desaťtisíce ľudí sa stalo očitými svedkami tohto posledného zjavenia … Tento úkaz nebol prirodzený.“ V októbri 1930 boli zjavenia vo Fatime uznané ako neprotirečiace sa viere a bol potvrdený ich verejný kult. Mariánski ctitelia zhotovili verný duplikát originálu sošky, ktorá sa nachádza v kaplnke zjavenia v blízkosti baziliky vo Fatime. V roku 1947 bola vysvätená a svoje posolstvo šíri po celom svete od roku 1960.

Ako je známe, aj Sv. Otec Ján Pavol II. bol mariánskym pápežom a veril, že práve ona mu zachránila život, keď Ali Agča 13. mája 1981 (deň zjavenia – dátum, ktorý pápež nepokladal za náhodný) na Námestí sv. Petra v Ríme vystrelil. Aj toto bolo obsahom tzv. troch fatimských proroctiev. V tejto časti zverejnenej iba pred siedmimi rokmi bola vízia „biskupa oblečeného v bielom“, ktorý padá „ako mŕtvy“ pod výstrelom zbraní. Presne rok po atentáte sa prichádza osobne poďakovať do Fatimy a symbolicky vkladá guľku, ktorou bol zasiahnutý, do korunky fatimskej sochy. Doslova povedal: „Jej materinská ruka riadila dráhu guľky“. V roku Veľkého jubilea odovzdal svoj pápežský prsteň Fatimskej Panne Márii a týmto gestom jej vlastne odovzdal celý svoj požehnaný pontifikát. Je to vážna vec, keď takto koná hlava Cirkvi, čím uznáva Fatimu ako veľké znamenie pre dnešné časy.

V našej farnosti sme Fatimskú sochu Panny Márie privítali 16. júla o 18:00 pred svätou omšou, ktorú celebroval duchovný otec Ladislav Franc. V homílii pripomenul a zdôraznil, akú máme milosť privítať sochu práve na sviatok Škapuliarskej Panny Márie. Nasledujúci milostiplný deň sme prežívali v duchu, ktorého mottom bolo heslo Sv. Otca Jána Pavla II. „TOTUS TUUS! – Celý Tvoj, Mária!“ Hlavná horliteľka Ružencového bratstva p. Emília Uličná pripravila celodenný program, ktorý sa začínal už o 8:00 h modlitbou radostného ruženca. Horlitelia jednotlivých ruží sa postarali o to, aby socha Panny Márie nebola ani na chvíľu sama. Každý ruženec, ktorý sa modlili členovia Ružencového bratstva, mal iný úmysel. O 12:00 h to bol ruženec svetla pri vyloženej Sviatosti Oltárnej. Aj túto dobu, ktorú práve žijeme, predpovedala Mária už vo Fatime, keď povedala, že „Ježiš bude vo svätostánku obklopený prázdnotou, opustenosťou a nevďakom“. Predpovedala to pomocou anjela, ktorý sa zjavil deťom a naučil ich túto modlitbu, určenú aj nám: „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa ti klaniam a obetujem ti najsvätejšie telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na odprosenie všetkých urážok, ktoré sa ti dostávajú.“ My veríme, že Pán Ježiš počas celého dňa v našom chráme nebol obklopený ani prázdnotou ani opustenosťou a práve kvôli tým našim nevďakom sme prichádzali pred Neho a jeho Matku so svojimi individuálnymi modlitbami. Milostiplný deň sme zakončili slávnostným ružencom formou večeradla a sv. omšou. Po sv. omši duchovný otec veľmi úprimne vyjadril spokojnosť a nadšenie z prežitého dňa. S týmto hrejivým pocitom a so sochou Panny Márie, ktorú niesli krojované dievčatá, sa putovalo do filiálnej obce. Veriaci z Ovčia nás už čakali na polceste, kde sme sa spevom a úprimnými slovami p. Uličnej so sochou Panny Márie rozlúčili.

Zavŕšením celého putovania bola už spomínaná fatimská sobota formou večeradla 4. augusta 2007 v Obišovciach, na ktorej sme mali účasť spolu s našim duchovným otcom Oliverom a veriacimi z Ovčia. Program začal o 9:00 h, ktorý kontemplatívnymi textami a spevom spestrili veriaci zo Širokého. Slávnostná sv. omša sa konala o 10:00 h, ktorú celebroval košický arcibiskup metropolita Mons. Alojz Tkáč. Aj keď počasie nebolo práve najteplejšie, väčšiu pozornosť si vyžadovali arcibiskupove slová (ktoré čerpal z návštevy biskupov v Ríme Ad limina apostolorum, čiže z návštevy pri hroboch apoštolov) o konzumizme, hedonizme (vyhýbanie sa utrpeniu), laicizme a relativizme ako nebezpečných faktoroch dnešnej spoločnosti. V tejto súvislosti apeloval na hodnoty manželstva a rodiny, upozornil na vážnosť duchovných povolaní a ich neľahkú cestu. Cez život a vieru Panny Márie poukázal na to, ako žijeme my a aká je naša viera dnes. Vyzdvihol úctu k Márii, ktorou sme my Slováci známi a ktorú jej prejavujeme aj v chrámových mariánskych piesňach.

Mária pozýva každého z nás, či už viac alebo menej veriaceho, k zamysleniu. Vzdať sa jej alebo poprieť jej prítomnosť by znamenalo zriecť sa časti, ktorá reprodukuje celok dejín spásy. Svojím príkladom viery sa nás stále snaží viesť ku živému kontaktu s Ježišom, ktorý skrze ňu zostúpil k nám. Koniec-koncov, nikto priamo ani nepriamo nemôže zabrániť tomu, aby ju vo svojom živote stretol.

spracovala Lenka Stašíková, Víťaz

ROZHOVOR

V pondelok 9. júla tohto roku navštívil o. kardinál Jozef Tomko hrob svojho gymnaziálneho profesora Štefana Hlaváča (1903-1983).
Kňaz, profesor je pochovaný v našej dekanátnej farnosti Hermanovce, kde pôsobil ako správca farnosti v období rokov 1959 – 1983.
Využili sme túto vzácnu príležitosť a položili sme o. kardinálovi niekoľko otázok.


1. Ako vyzerá deň kardinála vo Vatikáne?

Deň kardinála je ako každý všedný deň. Mám svoj denný poriadok a to ma zachováva, lebo keby človek upustil, tak potom tratí veľa času. Teraz, keď som už starší, nemám povinnosť bežať do úradu na určitý čas. Vstávam niečo pred šiestou, pretože mám svoje kňazské povinnosti, ako sú breviár, meditácia. O pol ôsmej mám omšu vo svojej kaplnke, potom sú raňajky a po nich začínajú návštevy alebo práca. Moja práca sa teraz týka medzinárodných eucharistických kongresov, ktoré sa organizujú každý štvrtý rok vždy na inom mieste a podľa možností aj na inom svetadiely. Príprava je dlhá a my pomáhame iba tej diecéze, ktorá to konkrétne organizuje. V roku 2004 to bolo veľká arcidiecéza v Mexiku – Guadalajara a teraz v roku 2008 bude zas v Quebecu v Kanade. Zabezpečujeme celú tú agendu okolo a takisto pomáhajú aj iní, napr. v máji v Kanade sme mali tri dni zhromaždených delegátov z rôznych národov, ktorí zas tie organizačné práce prenesú domov. Prišli tiež aj mladí z Kanady a zo Spojených štátov, okolo tisíc členov – mladí ľudia, nadšení, ktorí žijú vo svojej kultúre a nepoznajú nič iné len rock and roll. Ale mali pekné piesne. A potom, keď sme mali sv. omšu, tak to som si cenil, akí vedeli byť uzobraní, ako sa vedeli modliť, počúvať kázeň a to som mal dosť dlhú kázeň, lebo som kázal aj po francúzsky aj po anglicky. Ale nakoniec to predsa len z nich „vybuchlo“ – začali tlieskať, čo nie je také jednoduché, aby nejaký „anglosák“ sám tlieskal v kostole. Len to som chcel povedať, že aj oni sa zapájajú do toho hnutia, do prípravy eucharistického kongresu.

2. Precestovali ste celý svet. Mohli by ste povedať, kde boli ľudia najspontánnejší?

V Afrike.

3. Aj ste si s nimi zatancovali?

Zatancovať nie. To je totiž omyl, že si predstavujeme liturgický tanec, ako keby to bol nejaký čardáš. Je to taký rytmický, viac menej pomalý pohyb. Aj zdvihnú ruky, keď jasajú. To je to tzv. jasanie. Ale je to spontánne a pekné. Afričan si uctieva Pána Boha duchom, teda modlitbou, spevom, ale aj telom. Neverili by ste, aké je to pekné, napr. pri obetovaní, keď nesú obetné dary a vlastne predstavujú ich Bohu. Aké je to symbolicky krásne, ako to vedia vyjadriť rukami. Otčenáš sa modlia so zloženými rukami, ale keď už príde „chlieb náš každodenný daj nám dnes …“, tak vystrú ruky. To sú také maličkosti, ktoré ale dajú život a potom sú omše isteže dlhé. Slávnostná omša trvá aj štyri hodiny.

4. Spomínali ste, že ste mali dlhú kázeň. Pri ktorej sv. omši ste mali najdlhšiu kázeň?

Tak to už neviem. Viem, čo bola moja najdlhšia ceremónia. Bola to posviacka katedrály v Suniani v Ghane. Trvalo to šesť hodín od deviatej do tretej popoludní.

5. Dalo sa to pod tým africkým slnkom vydržať?

Zväčša sme boli v katedrále. Ale dá sa, ak sa človek veľmi nehýbe. Boli sme celí premočení.
6. Dnes ste sa prostredníctvom fotografií trocha vrátili do mladosti. Keby ste tak zaspomínali na svoje detstvo. Ste z Udavského, ako ste tam prežívali? Aký ste boli šarvanec?

Nie veľký. Považovali ma za takého stredného chlapca. Vedel som sa zahrať, ale nebol som príliš živý, skôr tichší charakter. Z Udavského mám samozrejme veľa spomienok, pretože aj keď som nastúpil na gymnázium do Michaloviec, a to som mal 11 rokov, každý deň som dochádzal vlakom. To je takých 30 km, taká hodinka a viac, práve dobre na zopakovanie látky a tam sa dobehávalo. Tí doma neštudovali a potom sa akosi rýchlo chceli poistiť, že keď ma „vytiahne“ profesor, tak čo budem robiť. Boli to tie normálne študentské roky.

7. Chcelo sa Vám učiť?

Ja som mal celkove dobré návyky. Písal som si domáce úlohy hneď vtedy, keď sme ich dostali, čo bola veľká výhoda, lebo už potom, keď prišiel deň, bol som si istý, nezabudol som nikdy. Potom už odo mňa ťahali, že „daj, daj aspoň dačo opíšeme“.

8. Na gymnáziu ste sa stretli s prof. Hlaváčom. Spomínate si ešte na ten prvý moment, ako na Vás zapôsobil?

Prvý moment to neviem, ale niečo utkvie v pamäti, napr. nechával, myslím, že sme mali dve hodiny týždenne, prvú časť hodiny na otázky a ťažkosti. Hneď vybadal, keď niekto chcel márniť čas a hneď mal na to odpoveď: „Ty hasič, buď ticho!“

9. Boli ste čisto chlapčenská trieda?

Nie, kdežeby. Boli sme miešaná, aj dievčatá aj chlapci, tiež aj nábožensky. Mali sme aj židovských chlapcov aj dievčatá. Na druhej strane béčka bola gréckokatolícka, tam učil Janko Murín. Ale čo bolo s pánom profesorom ozaj vzácne, keď sme mu dávali svoje ozajstné ťažkosti pri dospievaní, pri rozvíjaní, vedel tak krásne odpovedať a dával také jednoduché poučenia pre život, že to bolo nádherné. Tak na to sme sa tešili. Alebo keď sme nazbierali rôzne perličky od iných profesorov, aj takých trocha protináboženských, tak prvá vec, ktorú sme sa pýtali, bola: „Ako to vlastne bolo s tými križiackymi výpravami? On odpovedal na všetko, okamžite nám zobral z mysle všelijaké predsudky a podobne a my sme rástli uistení a upevnení vo viere. To je to najvzácnejšie u neho, a najmä to, že vychovával.

10. Keď ste sa rozhodovali pre kňazstvo, bol prof. Hlaváč jedným zo vzorov alebo ste mali nejaký vzor kňaza? Čo rozhodlo?

No jednak on, najmä keď sa to začalo trošku tak konkrétnejšie rysovať. Ja som sa rozhodol vlastne tak potajomky. Mal som vtedy ani nie sedemnásť rokov. Ale to, čo bolo de facto vplyv, to bola celá jeho osobnosť natoľko, že potom som si utváral ideál kňaza akože budem učiť na gymnáziu ako on alebo každopádne byť s mládežou. To sa mi páčilo. Imponoval práve tým, že bol nesmierne skromný, pokorný a mladý. Tiež nám požičiaval knihy. Z bibliotéky Pal perum vypožičiaval všetky knižky, najmä chudobným. Takže on zavážil okrem druhého veľkého kňaza a tým bol náš farár doktor Štefan Hejsek, ktorý bol potom generálnym vikárom biskupa Čárskeho v Prešove a ktorého komunisti hneď odstránili do Malej Lodiny, tam aj zomrel.

11. Primičnú omšu ste mali v Ríme, lebo tam ste končili. Netrápilo Vás, že ju nemôžete slúžiť u nás? Ako človek prežíva, keď vie, že sa asi nebude môcť vrátiť domov?

Nebolo času na trápenie. Celý život človek musel prijať takto. Vedel som, že plním Božiu vôľu tu. Neviem, či mám jednu či dve fotky, pretože nebolo haliera. My sme nemali absolútne nič. Začali sme po vojne v Ríme hladom, doslova sme rok hladovali. Spravil som dva roky na fakulte v Bratislave a potom hneď po vojne ma biskup Čársky poslal do Ríma. Bola tam však radosť z kňazstva. Tam naozaj odpadlo všetko to, čo môže byť ľudsky veľmi príjemné, ale čo je nakoniec všetko ľudské. Tam je človek s Kristom Pánom a dosť. Nemáš nikoho okolo seba, ale boli sme radi, že sme boli vysvätení, a to v Ríme. Prvú sv. omšu som mal dokonca rovno pred hrobom sv. Pavla, ktorý sa nachádza pod pápežským oltárom; vtedy tam bol oltár. Boli tam so mnou traja Košičania, ktorí so mnou študovali, špirituál, ešte dajaký priateľ. Zo Slovákov v Ríme tam boli asi len dvaja. Boli sme tam dvaja Slováci, ten druhý mal primičnú omšu inde – mal viacero priateľov, takže z tých našich rímskych Slovákov to všetko išlo do centra, lebo sv. Pavol bol ďaleko.

12. Ešte na záver by som Vás chcel poprosiť o odkaz pre náš časopis a pre našich veriacich.

Aby ste pekne pokračovali a informovali, dobre ľuďom osvetľovali rôzne otázky, ktoré sa na nich valia a nech si prečítajú Levoču.

pripravili: M. Grejták, M. Magda, st. a G. Magdová

Na cestách



Pane, keď plánujeme
nejakú cestu,
koľko času, premýšľania
a príprav
tomu venujeme
a s akou radosťou
prinesieme potrebné obete.
Ty nemáš nič
proti našim plánom,
našim cestám a športom.
Ale pýtaš sa každého z nás:
Nechávaš si trocha času
k zamysleniu a k modlitbe?

Chceš Pane,
aby sme uvažovali
o ceste k Tebe,
aby sme sa snažili
poznávať Ťa,
Tvoju lásku,
prehlbovali si vieru.
Všade nám dávaš
mnoho znamení
svojej prítomnosti
a hovoríš nimi:
„Nájdi si čas
aj pre svojho Boha,
mysli tiež na mňa,
som stále s Tebou.“

Áno Pane, Ty si verný,
Ty nás nikdy neopúšťaš.
Vždy sme to len my,
čo sa od teba vzďaľujeme.
Pane, prosím ťa, ujmi sa nás,
veď nás, ukazuj nám cestu.
Ty nám veríš,
nechceme ťa sklamať.
Daj, nech spoznáme
jasne Tvoju vôľu,
aby sme potom mohli
jasne prejavovať
svoju živú, činnú
ako skala pevnú vieru.
Amen.

Lucia Galduánová, Víťaz

Čas prázdnin – čas rozjímania

Boh stvoril svet za sedem dní – šesť dní pracoval a v siedmy odpočíval. Takto Boh stvoril všetko, čo povstalo, lebo bez neho by nepovstalo nič z toho, čo povstalo. On sám je nám príkladom ako žiť, aby sme sa zo života vedeli tešiť a zmysluplne si ho užívať, na čo má ľudstvu slúžiť siedmy deň – dovolenka alebo prázdniny – čas oddychu, relaxu, premýšľania o zmysle života.


Mnohokrát rozmýšľame nad zmyslom mnohých vecí, nad ich existenciou a účelom a pritom sa pýtame, prečo je to tak, ako to je. Myslíme si, že dnešný človek prekonáva hranice neznáma a poznania viac ako kedykoľvek predtým. Neraz sme tak uchvátení modernými vymoženosťami, že prestávame vnímať skutočnú nádheru prírody zaodetú do jednoduchosti. No pritom dodnes nevieme pochopiť precíznosť, krásu a genialitu, ktoré Boh vložil aj do toho najjednoduchšieho zvieratka či kvetu, keď ho tvoril. Človek hľadá riešenia problémov vo vede a zložitých logických postupoch, zatiaľ čo Boh všetky odpovede ukryl do svojho diela, ako keď naše staré mamy liečili choroby či úrazy rastlinkami, bylinkovými masťami a odvarmi, ba aj do zvierat a samého človeka. No človek vo svojej pýche dôveruje viac chémii a vede, ako liekom z Božej prírody. Lámeme si hlavu nad vzorcami, pýšime sa vynálezmi, no Bohu sa nič z toho, čo človek objavil, nevyrovná; jeho veľkosť sa prejavuje v jednoduchosti a maličkostiach. Celá živá príroda, ktorá nás obklopuje, je plná zázrakov, dokonalých štruktúr, vynálezov, podivných inštinktov a prejavov života. Stačí sa len pozerať, napríklad ďateľ udiera do stromu veľkou rýchlosťou a pritom nedostane otras mozgu, had alebo cvrček dokáže svojimi receptormi zachytiť aj tie najmenšie zmeny teploty alebo záchvevy pôdy, ako dokáže rastlinka pri fotosyntéze premeniť svetlo na energiu a prečo sa kvety otvárajú alebo zatvárajú v určitý čas dňa.

Keď sa pozeráme na svet a keď sa zamyslíme nad zákonitosťami a súvislosťami všetkých vecí, napadne nás otázka: Odkiaľ sa to všetko vzalo a kam to speje? Ateisti tvrdia, že svet povstal z neživej prírody alebo že všetko stvorila matka príroda, no z pozorovania prírody možno jednoznačne odvodiť, že nemohla vzniknúť sama od seba, že za ňou stojí pre nás nepochopiteľná, neviditeľná, vysoko inteligentná bytosť. Veľa mysliteľov i vedcov to dosvedčuje.

Aristoteles: Boh, ktorý je neviditeľný pre každú smrteľnú bytosť, je viditeľný vo svojich skutkoch.

Platón: Svet musel mať nejaký pôvod. Týmto pôvodom je večný Stvoriteľ.

Lucia Galdunová, Víťaz

Homília kardinála Jozefa Tomka na púti v Levoči

Vybrali sme časť nadčasovej homílie otca kardinála, ktorá vyvolala v nás veriacich veľké povzbudenie a nádej.
Ako to však dokážeme preniesť do nášho každodenného života, záleží iba na každom z nás.

Slúžiť rodine

Mária a Alžbeta sú šťastné, lebo slobodne a povedome slúžia životu, ktorý nosia. Šťastné sú aj ženy, ktoré s láskou a radosťou slúžia životu, prijímajú dieťa ako Boží dar; veď pri splodení spolupracujú so Stvoriteľom, darcom života. Strážia a chránia si ho, kým je v ich lone, ktoré je pre dieťa prvou teplou kolískou, kde ho ohrieva matkina láska. Po narodení dieťa najviac potrebuje pre zdravý rast rodinné prostredie lásky. Zdravá, i keď chudobná rodina je najlepším predpokladom pre telesný, psychický a duchovný rozvoj dieťaťa.

Ale práve rodina sa stáva aj na Slovensku terčom rozkladných síl, ktoré sa na vás valia cez rôzne kanály. Je to jasné na kríze manželstva a pôrodnosti. Štatistiky hovoria, že sme hlboko pod hladinou reprodukcie a tak pokračujeme v dlhodobom procese zániku. S rozkladom rodiny však prichádza aj úpadok a rozklad národa.

Príčin je viac, ale hlavná príčina je podľa slov samého Sv. Otca „v systematickom útoku na manželstvo a rodinu, vedenom v prostredí určitej kultúry a masmédií“. Len nedávno ma zaujal istý nadpis v tlači: „Na dieťa už manželstvo netreba“. S netajeným potešením sa v článku tvrdilo, že „za posledných pätnásť rokov sa výrazne mení model rodiny a že vraj Cirkvi sa to nepáči“. Len Cirkvi? Vám sa páči, že v roku 1991 sa narodilo mimo manželstva menej ako deväť percent, kým vlani to bolo už 27,5 percenta, čiže skoro 14 888 detí?! Čo iné máme čakať, keď sa propagujú predmanželské súžitia a keď neformálne partnerské zväzky (voľakedy ste ich nazývali súžitia „na divoko“) a rozvody sa vám neustále predkladajú ako najlepšie a pokrokové modely.

Podľa Ústavy „manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“. Preto verejní činitelia sa musia snažiť pomáhať mladým, aby si mohli zakladať rodiny, aby sa v zákonoch i v spoločnosti a najmä vo verejnoprávnych médiách naozaj chránila pravá rodina a manželstvo, ktoré ju utvára, aby početné rodiny mohli nájsť životné podmienky.

Treba sa nám však pozrieť aj do vlastných radov. Ako reagujete na dnešnú situáciu vy, veriaci otcovia a matky? Ako vychovávate svoje deti? „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu“, tvrdí slávnostne naša Ústava (čl. 41). Vy teda máte právo i zodpovednosť za výchovu, veď deti patria vám, nie štátu. Toto právo má štát garantovať a napomáhať, nie obmedzovať výchovu v školách, ktoré vy vyberiete, teda aj v cirkevných školách. Viete o toto právo aj bojovať?

Udržujte si jednotu a pomáhajte si navzájom!

Drahí pútnici a najmä vy, mladí! V poslednej dobe sa na Slovensku a v okolitých krajinách množia cieľavedomé a záludné útoky na vašich pastierov, na biskupov a kňazov. Vedzte, že tu ide o pokus zničiť vašu dôveru vo vedenie Cirkvi a rozbiť vašu jednotu, v ktorej je sila. Ide o to, zahnať vieru do súkromia a mať voľné pole na nový, moderný spôsob vymývania mozgov. Nedajte si zatemniť zdravý rozum a svedomie. Nedajte sa zahnať do mediálnych katakomb. Verejnoprávne prostriedky musia slúžiť aj vám, veriacim, vy tiež na ne platíte! Vy nie ste obchodná firma, ktorá si musí platiť za reklamu! Nestaňte sa znovu „umlčanou Cirkvou“. Pomáhajte si navzájom ako to robila Panna Mária, ktorá sa ihneď ponáhľala na pomoc Alžbete.

Držte si svoju vieru! Nebojte sa ju žiť a ukázať aj na verejnosti. Viera je sila ducha, prináša kultúru života a nie smrti! Viera je celistvý svetonázor. Dnes si obživme túto vieru a naberme odvahu do konkrétneho života. Tu pri tejto Eucharistii, keď je s nami Ježiš Kristus, živý, vzkriesený, i keď skrytý. A je tu s nami aj jeho Matka, naša Patrónka. Ona nech chráni naše Slovensko v tejto nebezpečnej chvíli a pomôže nám odvážne konať.

V septembri bude Ústavný súd Slovenskej republiky prejednávať zákon o interrupcii. Naša Ústava ihneď na začiatku oddielu o základných ľudských právach a slobodách v 15. článku pekne tvrdí: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“. My dnes prosíme Boha, aby osvietil ústavných sudcov, aby rešpektovali a vysvetľovali túto ochranu v duchu preambuly celej Ústavy, ktorá sa odvoláva na „cyrilometodské duchovné dedičstvo“. Zdravý ľudský rozum len potvrdzuje to, čo učí Katechizmus katolíckej Cirkvi: „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia“. Príklad Márie a Alžbety nás k tomu len povzbudzuje.

Jozef kardinál Tomko, spracoval M. Magda

Človek sa obyčajne pozerá späť



Človek sa obyčajne pozerá späť

a spomína na výnimočných učiteľov,

obzvlášť však spomína s vďakou na tých,

ktorí nás naučili cítiť …

V školských osnovách sa uvádza veľa vecí,

ktoré by sa dieťa malo naučiť.

Pre každú rastlinu, ako aj pre detskú dušu

je najdôležitejšie,

aby mala dostatok tepla.

Carl Jung

Opäť škola


Rána po prázdninách sú omnoho živšie ako rána v letných mesiacoch. Školopovinné deti si po dňoch oddychu a pohody zvykajú na pravidelné chodenie do školy. Vidíme dievčatá a chlapcov ako v rannom čase kráčajú za vedomosťami a poznaním.


Je chodenie do školy len čerpanie nových vedomostí? Má škola dať našim deťom len vzdelanie? Zaiste nie. Bolo by to zastavenie sa na polceste, ak by vzdelanie nekráčalo spolu s výchovou. Ak na to zabudneme, čo vyrastie z našich žiakov a študentov? Chodiace encyklopédie či perfektne fungujúce počítače?


Človek okrem toho, že má rozum, má i srdce. Na to nesmie nikto z nás zabudnúť. Vedomosti samé o sebe nespasia. Sú menej ako výchova. Ktosi povedal: „Laboratóriá a knižnice, haly, kolonády, chodby s klenbami a učené prednášky – to všetko nebude nič platné, ak bude chýbať múdre, dobrotivé srdce a vnímavé oko.“


To chcem priať a vyprosovať na začiatku nového školského roka našim učiteľom, vychovávateľom, aby vždy mali na pamäti tento základný rozmer – vzdelanie má kráčať spolu s výchovou a nikdy sa nemá od nej vzdialiť.


Dávajme preto našim žiakom, študentom dobrý príklad, aby každý z nás bol pre nich vzorom hodným nasledovania. Nech aj v nás samých vidia, že škola a učitelia, ktorí nás učili, nám odovzdali nielen poznanie, ale aj dobrú výchovu.


A na záver slová učiteľa, ktoré odzneli na stužkovej slávnosti: „Nie každý môže vyniknúť na poli vedy, umenia alebo poznania. Ale každý môže mať veľké milujúce srdce …“ Toto nech je povzbudením v tieto prvé dni školského roka pre našich študentov i pre nás samých.

Oliver Székely, duchovný otec