Stalo sa:


– 8. 7. – púť k Levočskej Panne Márii

– 16. – 17. 7 – privítali sme putovnú sochu P. Márie Fatimskej

– 26. – 29. 7. – opäť sme putovali k sv. Anne, v tôni ktorej prežívame celý rok. Slávnosť vyvrcholila sv. omšou v nedeľu, ktorú slávil apoštolský nuncius na Slovensku Henrich Józef Nowacki

– 28. 7. – spolu s biskupom Mons. Eduardom Kojnokom sme oslávili 25 rokov kňazstva Michala Jenču, rodáka z Ovčia

– 25. 8. – sv. omša na Sľubici; poďakovanie za 50 rokov námahy a práce nášho brata Jozefa Gregu, ktorý na česť a slávu Božiu dal postaviť kríž

– 7. 9. – začiatok druhého roku prípravy mladých na prijatie sviatosti birmovania

– 8. 9. – odpust na Doline z príležitosti sviatku Narodenia Panny Márie

• V kostole Sv. košických mučeníkov vo Fričovciach o 10:30 h sa uskutočnili kňazské rekolekcie pre Sabinovský, Prešovský, Lipanský a Bardejovský dekanát

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ježišovo umývanie nôh učeníkom sa môže niektorým manželom zdať jednoduchým, obyčajným gestom – pre mnohých to môže byť pohoršujúce. Bezmocný a bezbranný človek prebúdza tie najkrajšie a najpozitívnejšie vlastnosti silnejších, mocnejších: vyzýva ich k súcitu, k „inteligentnej“ láske, a nie iba k citom. Tí, ktorí sú slabí, pomáhajú tým schopnejším objaviť ich ľudskosť, zanechať súperiaci svet a svoju energiu venovať službe lásky, porozumenia, spravodlivosti a pokoja. Slabí učia silných vnútorne prijať slabosti a prehry života, ktoré často skrývame za maskou.

Jedným z nebezpečenstiev dnešnej spoločnosti je fakt, že sa neprimerane zdôrazňuje potreba byť nezávislým, autonómnym a úspešným, ktoré sa dosahujú súťažením a silou. Na druhej strane existuje nebezpečie podceňovania najvnútornejšej potreby každého z nás – budovať plnohodnotné a trvalé vzťahy. Tie by sme mali pestovať nielen k Bohu, ale aj k ľuďom.

Ľudskú zrelosť dosiahneme vtedy, ak budeme svoje vzťahy prežívať hlbšie a budeme otvorenejší voči ostatným – vždy pripravení im slúžiť. Či nie sme všetci – muži aj ženy – zodpovední za budovanie sveta, v ktorom bude viac solidarity a priateľstva? Uzatváraním sa do seba udusíme svoje srdci a silu lásky, ktorá v nás drieme. Stávame sa ľahostajnými k okoliu.

To všetko vedie k obrovskej nerovnosti medzi slabými a silnými a v konečnom dôsledku k žiarlivosti, závisti a nenávisti, ba aj k vojnám. Správny a dobrý vzťah vedie k jednote, ktorá pramení z lásky a pre lásku, kde každý človek dáva a zároveň prijíma.

Rodina a manželstvo je miestom prirodzenej dôvery a rešpektu. Prináša to so sebou pokoru, otvorenosť, ale aj bezbrannosť.
Delíme sa spoločne nielen o dary a zdravie, ale aj o chudobu a svoje obmedzenia. Komunikácia medzi manželmi je živou súčasťou jednoty. Potrebujeme zdieľať svoje myšlienky, vieru, nádeje i svoje ťažkosti a obmedzenia. Ľudia sa môžu za slová, myšlienky, teórie, postavenie a moc skryť. Ale ich skutočná osobnosť vychádza na povrch skrze ich gestá, výraz tváre a spôsob, akým sú schopní otvoriť sa voči iným, voči ich potrebám a tak budovať priateľstvá.

Milovať svojho partnera neznamená v prvom rade pre neho niečo robiť; znamená to pomáhať mu objavovať vlastnú krásu jeho duše, jedinečnosť, svetlo skryté v jeho srdci a ukrytý zmysel jeho života.
Láska milovanému človekovi prináša nádej a tá zas túžbu žiť a rásť. Táto komunikácia lásky si niekedy vyžaduje slová, ale láska je skôr sprostredkovaná neverbálnymi prostriedkami – naším postojom, pohľadom, našimi gestami a úsmevom. Pamätajme, že náš partner si oveľa skôr všimne naše ochotné srdce a pocíti veľmi príjemne prejavy srdca, ako iba sľubné a prázdne slová.

Evanjelium nám odhaľuje, že Ježiš prišiel zmeniť naše srdcia. Umývanie nôh odhaľuje, ako Ježiš vedie svojich učeníkov k tomu, aby ich služba a láska vychádzali zvnútra. Priateľstvo a vzťah, ktorý v sebe ukrýva – umývanie nôh – spôsob, ktorým sa vyjadruje láska a úcta voči inému človekovi – je prejavom tej najkrajšej lásky oboch manželov. Pri „umývaní nôh“ prebieha najdôležitejšia a základná komunikácia na úrovni dotyku, prítomnosti a neverbálnej komunikácie. Pri „umývaní nôh“, keď je láska prijímaná a dávaná, dôvera a pokoj otvárajú srdce, ktoré prežiari tvár i celé telo. Ak je naše telo naozaj miestom, kde prebýva Boh, ak je svätou zemou, malo by to ovplyvniť všetky naše vzťahy. Keď sa stretávame s ľuďmi, keď sa ich dotýkame, mali by sme to robiť s omnoho väčšou úctou, veď ich život je posvätný, teda aj život môjho partnera!!! Uvedomujeme si to ?!

Keď Ježiš umýval učeníkom nohy a prikázal im, aby robili podobne, ukázal nám, aké je dôležité stretávať blížnych, dotýkať sa navzájom jednoducho, s citom a nesmiernou úctou, pretože každý človek je vzácny, a o to viac náš životný partner!!!

ODPUSTENIE DÁVA ŽIVOT OBOM PARTNEROM:

Vo Svätom písme voda symbolizuje život a odpustenie. Voda čistí, umýva, osviežuje a dáva život. Bez vody niet života. Zem sa mení na púšť a život na smrť.

ODPUSTIŤ znamená darovať život, odstrániť prekážky, ktoré stoja v ceste nášmu priateľstvu a jednote – sú to vnútorné a psychické múry, ktoré nám v manželstve bránia vzájomnému dialógu, úprimnej a otvorenej komunikácii.

Odpustiť znamená už viac druhých nesúdiť a neposudzovať. Odpustenie láme komunikačné bariéry a dovoľuje nám povedať: „Vážim si ťa takého, aký si, milujem ťa a chcem, aby si žil po mojom boku.“ Uvažujme teda: nie je umývanie nôh prototypom sviatosti zmierenia, v ktorej Ježiš dal kňazom moc odpúšťať hriechy? Nohy sú symbolom postavenia a niekedy aj moci. V niektorých kultúrach si ľudia navzájom bozkávajú nohy na znak úcty a poslušnosti. Ježiš umyl nohy učeníkom, aby očistil ich túžbu po moci a sláve a aby ich obmyl od sklonu zneužívať moc. Bez nôh sa sami nepohneme. Sv. Bernard hovorí, že „chodidlá predstavujú túžby a želania našej duše“, ktorými sú nežnosť a láska. To potvrdzuje, že „sviatosť“ umývania nôh nám naznačuje odpustenie našich každodenných hriechov.

Všetci sme hlboko zranení v našej schopnosti vytvárať vzťahy a milovať. Bojíme sa iných ľudí a zvlášť sme vystrašení z inakosti. Usilujeme sa skôr druhých ovládať, čím ich zraňujeme, šliapeme po ich slobode. Preto Ježiš svojím skutkom – umývania nôh – odpúšťa svojim priateľom nedostatok súcitu, láskavosti a lásky k ostatným ľuďom; a to isté ukazuje aj nám, manželom. Týmto gestom chce povedať: „Milujem ťa takého, aký si.“ Ježiš nás chce úkonom umývania nôh vyzvať, aby sme moc uplatňovali s pokorou ako službu.

Niekedy autorita partnera predstavuje iba silu. Ak máme v rukách moc, začneme všetko a všetkých organizovať a prestávame byť citliví k najbližším. Preto sa učme od Ježiša – navzájom si umývať nohy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ohlášky

Dárius JENČA, syn Marcela a Zdeny rod. Pribulovej, bývajúci vo Finticiach a Zuzana NEHYLOVÁ, dcéra Františka a Ivety rod. Fedorovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

Jaroslav GREJTÁK, syn Jaroslava a Marty rod. Hatalovej, bývajúci v Malom Šariši a Anna STAHOVCOVÁ, dcéra Štefana a Žofie rod. Januvovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

-re-

Výchova sebavýchovou

V minulej časti sme sa dozvedeli, aké dôležité je pozorovať výraz svojho dieťaťa.


Hlavná myšlienka: Sú dve situácie, v ktorých by sme plačúce a nešťastné dieťa nemali utešovať: keď to samé nechce (ale môžeme to skúsiť zas po určitom čase) a keď
je rodič taký zúrivý, že dieťaťu nemôže v tomto stave poskytnúť útechu.

Vziať dieťa na ruky alebo do lona, dať mu božtek, pohladkať ho, to je tak isto dôležité ako piť a jesť.

Poznáte to? Začína to plačom. Na rozdiel od sveta nás dospelých platí pre deti každého veku: kto reve, má pravdu. A čím hlasnejšie, tým lepšie. Nie preto, že by to bolo zdravé, ale preto, lebo to rodičov prinúti niečo podniknúť. Dieťa nikdy neplače bez dôvodu. V každom veku to znamená: „Mami, tati, spravte niečo, hýbte sa, potrebujem vás.“ Často nevieme hneď prísť na to, prečo dieťa plače, je však potrebné ho utešiť.

Bábätká: Nechať dieťa dlhšie plakať je barbarské (je jedno, koľko má dní, týždňov či mesiacov) a obzvlášť to platí pre bábätká. Deväť mesiacov bolo v spojení s matkou a tak to má byť aj po pôrode. Je správne, ak sa deti nosia, vezmú sa do postele, reaguje sa na ich plač.

Deti do troch rokov: Môže plakať, lebo sa nudí. Malé dieťa a domácnosť? Tu platí: stratiť čas znamená získať ho. Keď je dieťa zapojené do každodenného chodu domácnosti, vráti sa nám to naspäť. Treba na to trochu trpezlivosti. Je dôležité, aby deti necítili, že sú svojim rodičom na obtiaž.

V maminej posteli: Tam je jednoducho tak dobre ako nikde inde. A netreba mať strach, že ak sa dieťa vezme do postele, bude rozmaznané a už nikdy ho odtiaľ nik nedostane.

Odmietnutie utešovania zväčšuje bolesť: „Také veľké dieťa neplače“, „Chlapci neplačú …“. Tieto a podobné „múdrosti“ nie sú zriedkavé. Keď je dieťa naozaj veľké, aby neplakalo, tak už neplače. Plačúce dieťa by malo byť vzaté do náručia. Vetám typu „Nie je to vôbec také zlé“ by sme sa mali vyhýbať. „To bude zase dobré“ je oveľa lepšie.

Neľutovať: Keď rodičia pri každom malom pošmyknutí sa dieťa ľutujú a robia si starosti, len to zhorší situáciu. Najlepšie je zostať pokojný, utíšiť dieťa, niečím ho zaujať. Ak si dieťa ublíži a nevie, či má plakať, je dobré usmiať sa naň. To ho uistí, že všetko je v poriadku. Dieťa netreba neustále upozorňovať, že spadne, lebo by naozaj spadlo.

Dieťa je bez príčiny uplakané alebo plače veľmi nahlas: Príčinou sú často utešovanie ľutovaním, odmietnutie utešovania – „nemám čas“ alebo časté upozorňovanie. Keď nevieme, prečo dieťa často plače, skúsme ho pomaznať, ak aj dieťa chce. Nie v prítomnosti iného dieťaťa, iba ak obe naraz. Tiež nie je správne maznať sa s cudzím dieťaťom v prítomnosti vlastného.

Ak je dieťa veľmi uplakané, príčinou môže byť bolesť alebo choroba. Treba navštíviť lekára.

Neutešovať, keď dieťa nechce. Ale môžeme to skúsiť neskôr. Nechať ho samé s jeho starosťami nie je priateľské.

Utešovanie malého dieťaťa by sa malo stať našou vnútornou potrebou. Avšak utešovanie v stave zúrivosti deti zneisťuje, ak sa to opakuje.

Skôr ako sa nahneváme na svoje plačúce, nervózne dieťa, presvedčme sa, či jeho nepokoj nepramení z únavy, hladu, ospalosti. Lebo ak áno a my odstránime tieto príčiny, dieťa sa ukľudní. Ak nechceme alebo nemôžeme, tak dieťa netíšme. Pretvarovanie sa nie je dobré, dieťa to cíti.

Ak má dieťa spokojný výraz tváre a málo plače, s veľkou pravdepodobnosťou s ním zaobchádzame správne. Ale aj keď dieťa veľa plače, nemalo by nás to znepokojovať. S veľkou dávkou pozornosti sa dá všetko zase do poriadku.

Na záver postreh jednej mamičky:
„Takto to u nás funguje od narodenia. Malá nikdy neplakala bez povšimnutia. Keď bola hladná, jedla, keď som nevedela dôvod, tak som ju varovala ako dlho chcela. Bola na mne veľmi naviazaná a tak prvé tri mesiace vyzerali tak, že sme boli stále spolu. Spávala na rukách. A teraz si myslím, že to bola tá najlepšia investícia do dcérky. Samozrejme, veľa záleží aj na povahových vlastnostiach, ale myslím si, že aj vďaka tomuto blízkemu kontaktu, ktorý sme spolu mali a doteraz máme, vďaka tomu, že nikdy nemala pocit, že je opustená, že si ju nikto nevšíma, je teraz taká veselá, spokojná, zvedavá a všetečná.“

Chrumka

Protivné mamy


Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama:

„Milovala som ťa dosť na to, aby som sa mohla opýtať, kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš.

Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec.

Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút.

Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí!

Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce.

Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť.

To boli tie najťažšie boje zo všetkých. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto vyrozprávaš.“

Tak čo, bola tvoja mama protivná? Moja teda bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete!

Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič. A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú než mali ostatné deti!

Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť, čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr!

Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať!! Museli sme umývať riad, ustielať si postele, naučiť sa variť, vysávať, prať, vynášať smeti a iné podobné kruté práce. Myslím, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí.

Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu. Celú pravdu a nič iné, len pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život!

Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola, ale museli prísť až ku dverám, aby ich spoznala. Kým iní randili už v 12 či 13, my sme museli čakať až do 16.
Kvôli našej mame sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti. My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme alebo zavretí za nejaký zločin. To všetko bola jej vina.

Kvôli našej mame sme opustili domov ako vzdelaní, čestní dospelí. A snažíme sa byť rovnako protivní rodičia ako bola naša mama.

Myslím, že dnešný svet je hore nohami.

Jednoducho nie je dosť protivných mám!

-re-

Ahoj deti!

„Keby nebo vyslyšalo detské modlitby, nezostal by nažive ani jeden učiteľ.“ Cha-cha. Ešteže v tej myšlienke sa nepíše o učiteľkách … Ale teraz vážne. Neverím, že nikto z vás si nespomenie na učiteľa (alebo učiteľku), ktorému ste podarovali papierové srdiečko či obyčajný úsmev. Mne nestačí ani mojich desať prstov, aby som ich vymenovala. Akokoľvek, vždy zostane v mojich lepších spomienkach na školu meno pani učiteľky Uličnej z Víťaza, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami. Jej milý úsmev, chápavé orieškovohnedé oči, nezištná pomoc pri malých i veľkých problémoch a hlavne, veľká láska k deťom …, na to sa nedá zabudnúť.

Je začiatok školského roka a každý má možnosť využiť tento čas na spoznávanie ďalších zákutí ľudskej múdrosti, na rozvíjanie svojich talentov, stretávanie sa so spolužiakmi a učiteľmi pri rôznych príležitostiach. Prajem vám veľa odvahy, chuti objavovať a otvorené srdce aj oči, aby ste úspešne naštartovali svoju školskú kariéru.

7 tipov ako prežiť školský rok

1. Raňajkuj. Dopraj si chutné a zdravé raňajky. Budeš pozornejší a aktívnejší.

2. Oddychuj. Mal by si v noci spať aspoň 8 hodín. Neuč sa dlho do noci. Ospalý v škole toho veľa nenarobíš.

3. Plánuj. Na vyučovanie prichádzaj načas. Zapíš si do kalendára dôležité termíny – prázdniny, testy, písomky. Zopakuj si učivo na konci tematického celku alebo lekcie.

4. Nezaostávaj. Ak niečomu nerozumieš, pýtaj sa priamo na hodine alebo požiadaj učiteľa, či spolužiaka o pomoc po vyučovaní. Domáce úlohy si píš vždy.

5. Sústreď sa. Pozorne počúvaj na hodine, píš si poznámky a pýtaj sa.

6. Rozvíjaj sa. Zapíš sa na krúžok, v ktorom budeš rozvíjať svoj talent. Jeden alebo dva krúžky bohato stačia.

7. Vyhýbaj sa problémom. Pozornosť sa dá získať aj dobrým skutkom.

Stanislava Kolářová, Víťaz

Žijú medzi nami

Po prázdninovom období, milí čitatelia, chcem vám priblížiť, ako sa pán František Čech dostal k prímeniu Hanák.


V našej obci bolo aj je veľa priezvísk ako sú Čech, Novotný, Jenča, preto bolo potrebné aj cudzím ľuďom pomôcť a uviesť ich na správnu adresu pri hľadaní a požiadaní o ošetrenie. Tu pána Františka napadla spásonosná myšlienka: vedel, že pradedo po jeho prvej manželke mal priezvisko Hanák, tak si povedal: „Takéto priezvisko v obci niet, preto si ho zvolím za prímenie.“ Nápad bol dobrý, ľudia si naň rýchle zvykli a pod týmto prímením ho skôr vyhľadali. Je potešujúce, že sa za toto prímenie nehanbil, ba čo viac, dal si ho vytesať na svoj náhrobný pomník. A tak ľudia si spomenú, že to bol človek, ktorý rád ľuďom pomáhal, na ktorého si ľudia iba v tom najlepšom spomínajú ako napr. Marinka Bednárová, rod. Forišová.

Priblížim vám príbeh, ktorý sa stal pred mnohými rokmi. Tento príbeh pánu Františkovi utkvel hlboko v jeho pamäti. Ako to všetko bolo a čo sa odohralo? Najprv si priblížime slová spomínanej Marinky.

Mala iba päť rokov, keď dnes už s nebohým otcom išli do lesa po drevo, ktoré bolo nachystané v lese Dubie. Bolo to iba na skok od ich domu. A tu sa odohrala príhoda, ktorá by ich ani v sne nenapadla. Drevo rodičia nakladali na voz, keď tu znenazdajky sa voz, ktorý bol nad ich stanovišťom pohol, narazil do ich ešte nenaloženého voza a prevrátil sa. A tak sa malá Marinka ocitla pod neuloženým drevom. Rodičia volali o pomoc, zbehli sa občania, ktorí boli nablízku a zistili, že Marinka je pod vozom. Samozrejme, že ľudia začali s vyprosťovacími prácami, aby dieťa vyslobodili. Dieťa nakoniec vyprostili spod hŕby dreva, avšak zistili, že malé dieťa má nevládnu pravú nožičku. Marinka dodnes pevne verí, že jej ju zachránil anjel strážny. A tak nastala ďalšia etapa jej uzdravenia. Bolo potrebné dieťaťu poskytnúť pomoc, kde inde ako u Hanáka. Pán František chcel dieťaťu pomôcť, využil všetky svoje schopnosti a dal všetky kostičky do pôvodného stavu. Miesto zlomeniny uviazal do lipovej kôry, ktorá slúžila ako dlaha. Samozrejme, malú pacientku navštevoval v časových intervaloch, aby nožičku obzeral, neskôr masíroval, čiže začal prevádzať jej rehabilitáciu. Dievčatko ležalo plné tri mesiace, kým končatina nebola schopná udržiavať váhu detského telíčka.

Tu sa príbeh nekončí. O celú vec sa začala zaujímať vtedajšia štátna bezpečnosť a František mal problémy. Avšak pacientkin otec sa zachoval chlapsky, Františka pred štátnou bezpečnosťou začal obhajovať a tymto bol spis na určitý čas uložený do trezoru. Po určitom čase už v jarných mesiacoch išla Marinka s otcom na pole. Na rázcestí Bolčka a Zamostka ich stretli policajti a zaujímali sa u otca, či dieťa žije. Keď otec ukázal na svoju dcérku, nechceli uveriť, aké je dieťa zdravé a plné elánu pre ďalší život.

A čo na to hovorí dnes už babka Marinka Bednárová? Ďakuje Bohu a svojmu anjelovi strážcovi, že stal pri nej a taktiež pánu Čechovi-Hanákovi, že ju vtedy zachránil. Dodnes necíti žiadnu bolesť ani pri zmene počasia, kedy sú také poranenia na zmeny veľmi citlivé a bolestivé.

V budúcom čísle vám priblížim ďalšie príbehy.

Imrich Jenča, Víťaz

Milosrdenstvo Božie je nekonečné

Keď mi kňaz povedal, aby som napísala svoje svedectvo, netušila som, že to bude také ťažké. Prosila som Pána Boha, aby mi pomohol čo najvernejšie opísať to, čo som prežila, pretože po celý čas tejto skúšky stál pri mne.


Pochádzam z rodiny, v ktorej nám rodičia nezakazovali chodiť do kostola, ale ani nás k tomu nenútili. Rodičia do kostola nechodili, ale cítila som, že mama v hĺbke svojho srdca prechováva vieru v Boha. Veľakrát som ju počula ako sa modlí a prosí ho o pomoc. Ja osobne som chodila do kostola na Vianoce a Veľkú noc. Niekedy som išla aj v priebehu roka, keď som sa chcela pomodliť a poprosiť o pomoc, keď mi bolo ťažko. Vydala som sa, narodili sa deti, prišli bežné rodinné starosti, ktoré neobchádzajú žiadnu rodinu. V takýchto situáciách mi nebolo ľahko, hlavne preto, že som sa nemala o koho oprieť, nemala som kde čerpať silu, aby sa mi splnilo prianie byť dobrou matkou a manželkou. Napriek tomu, že mám chápavého manžela, rodičov a súrodencov, ktorí ma majú veľmi radi, cítila som v duši prázdnotu, ktorá sa stále zväčšovala. Vedela som, že mi čosi chýba. Cítila som nepokoj.

Moje známe mi radili, aby som posilnila svoje „ja“. Začala som študovať knihy, ktoré ma od Boha vzďaľovali, ale ja som si to neuvedomovala. Vykladala som karty, urobila som kurz Reiki. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo: začala som presadzovať názor – Boh áno, Cirkev nie.

Môj syn mi v tom čase vravel: „Mamka, nerob tie veci, ja sa o Teba bojím. Pani katechétka vravela, že je to nebezpečné.“ Ja som mu odpovedala: „Neboj sa, mám to všetko pod kontrolou.“ O všetkom, čo som robila, som bola presvedčená, že robím dobre, a predsa pokoj neprichádzal. Pridružili sa rodinné a finančné problémy. Klamne som si namýšľala, že všetko zvládnem a neprestajne som si opakovala formulky z kníh o pozitívnom myslení. Ale nepomáhalo to. Pridružili sa aj zdravotné problémy. Po psychickej stránke som letela šialenou rýchlosťou z kopca. Pochopila som, že sama tú situáciu nezvládnem. Pri jednej návšteve lekárky som sa zosypala a s plačom som jej povedala, aké ma opantalo zúfalstvo, úzkosť a nepokoj. Naša pani doktorka je taká dobrá, že keď ju chorý uvidí, v tej chvíli od neho polovica choroby utečie. Veľmi dobre mi poradila. Povedala mi: „Vierka, mám manžela, štyri deti. Pochovala som rodičov, brata, denne ošetrím množstvo ľudí. Keby som to všetko robila bez Boha v srdci, nezvládla by som to. A preto, najprv Boh a potom všetko ostatné.

Keď som od nej odchádzala tá veta mi neustále vŕtala v hlave: Najprv Boh a potom všetko ostatné. Začala som nad sebou uvažovať a položila som si otázku: Na ktorom mieste v Tvojom živote je Boh? A bol ďaleko, veľmi ďaleko.

Napriek tomu, že som pred ním utekala, cítila som, že on je v mojom trápení posledná nádej. Chcela som ho urýchlene vsunúť na prvé miesto, ako mi radila pani doktorka. Ale ako? Kúpila som si obrázky Ježišovo a Máriino srdce a začala som sa úpenlivo modliť a prosiť Boha, aby ma prijal pod svoju ochranu. Nepokoj sa stále zväčšoval. Chodila som sama na prechádzky, aby som sa mohla vyplakať a modliť sa k Ježišovi a Márii. Nechcela som, aby deti alebo manžel vedeli, čo sa so mnou deje. Neskôr so mnou na večerné stretnutia s Ježišom a Máriou chodila staršia sestra. V tej chvíli mi nikto nebol taký blízky. Cítila som, aj keď mi to nepovedala, že aj ona prežila svoje veľké trápenie.

Až neskôr som pochopila, že naše vlastné trápenie je potrebné na to, aby sme vedeli pochopiť trápenie iných. Na Veľký piatok sme išli s manželom do kostola, slzy mi bez vzlykov začali tiecť dolu tvárou a ja som vtedy pochopila, že Veľká noc nie je len požehnanie jedál a šibačka, ale čosi úplne iné. V tej chvíli akoby mi niekto poodhalil závoj a ja som vedela, v čom spočíva tajomstvo Veľkej noci. Napriek tomu, že som sa modlila a prosila Pána Boha o pomoc, moje zúfalstvo sa neustále prehlbovalo.

Po Veľkej noci som sa dostala do takého stavu, že som prestala komunikovať s manželom aj s deťmi. Cítila som absolútnu opustenosť a stratila som zmysel života. Mala som pocit, že Boh, moja posledná nádej ma opustil. Manžel prišiel ku mne a vravel: „Rob niečo, nemôžeš predsa do konca života sedieť a pozerať sa na jedno miesto.“

(pokračovanie v budúcom čísle)

Bohuznáma

Drahá pani Františka Jurčišinová,


Drahá pani
Františka Jurčišinová,
bol 13. jún 2007, keď ste sa chceli pred sv. omšou pomodliť sv. ruženec s úmyslom poďakovať sa Panne Márii za kňaza Vladimíra Čecha, ktorý slávil ďakovnú sv. omšu za 25 rokov kňazstva. Cítili ste sa už veľmi chorá, no Vaša služba Bohu a Panne Márii bola silnejšia ako choroba. Po návšteve u lekára predsa ste sa museli, keď aj možno s bolesťou v srdci, zo zdravotných dôvodov rozlúčiť sa s touto službou. Plných 33 rokov ste pomáhali Panne Márii zachraňovať duše. Nespočetné množstvo rôznych úmyslov od nás veriacich pred každou modlitbou nám pomáhalo prekonávať ťažkosti, choroby, úmrtia našich farníkov. Len sám Otec Nebeský vie, čoho všetkého ste sa museli zriecť, len aby ste sa načas začali modliť. Veríme, že to bol Pán Ježiš na príhovor našej Nebeskej Matky Panny Márie, ktorý Vám dával silu prekonať statočne túto chorobu. V mene ružencového bratstva – horliteľov a jeho členov – chcem sa Vám z úprimného srdca za túto službu v kostole poďakovať. Prajeme Vám a v modlitbách vyprosujeme pevné zdravie, hojnosť Božích milostí, aby ste ešte mnoho rokov boli medzi nami veriacimi z Víťaza.

Pán Boh Vám zaplať!

Emília Uličná, Víťaz

Boli sme pri tom

V jednej slovenskej ľudovej piesni sa spieva: „Čože je to päťdesiatka“, preto by som vám, mladí priatelia, chcel priblížiť človeka, ktorý sa v týchto dňoch dožíva päťdesiatky, nie vekom, ale prácou, ktorú má veľmi rád a zasvätil jej svoj život. Kto by to mohol byť, ak nie Jožko Grega.


Ale poďme od začiatku. Už ako malý chlapec mal veľmi rád zvieratá. Jeho rodičia vlastnili kone, kravy a iné druhy poľnohospodárskych zvierat. Po základnej škole v rodnej obci nastúpil na meštiansku do Širokého. Ako najstarší syn sa chcel venovať výlučne poľnohospodárstvu.

Aj po založení družstva neodišiel do fabriky, ale zostal verný svojmu koníčku. Zo začiatku pracoval ako šofér, ale bola to práca s mŕtvym inventárom. On mal rád živé tvory, zvieratá. Začal sa venovať paseniu jalovíc v obci Dúbrava z druhej strany Braniska. Bola to práca iba v letných mesiacoch a preto v zime sa zamestnal ako sanitár v blízkej nemocnici Krompachy na chirurgickom oddelení. A tu si pripomenieme jeho malú príhodu, aj keď nebola len jedna. Keď sa pohyboval po oddelení, zbadal ho malý pacient, pri ktorom bola jeho mamička a hovorí jej: „Mama, to je ten pán doktor, čo u nás pasie jalovinu.“ Mama sa iba pousmiala, ale bola ticho. Nuž aj takého zážitky mal Jožko v živote.

A čo bolo v spomínaný deň najzaujímavejšie? Konala sa tam slávnostná sv. omša, ktorú celebroval náš duchovný otec Oliver. Tak ako pred pár dňami aj tu pripomenul, aký je dobrý človek, ako aj v týchto pustatinách bol naklonený k Bohu. Spomínaný obrad bol na mieste, kde dal Jožko postaviť kamenný kríž so železnou ohradou. Skladá sa z piatich základných častí, na ktorom je pripevnené umučenie Ježiša Krista. Neviem, či ste si, priatelia, ktorí ste tam boli, všimli, že smer kríža a samotné umučenie je nasmerované na náš chrám sv. Jozefa a na rodný Jozefov dom. Účasť bola úctyhodná, veď nás bolo okolo 220 – 250 veriacich. Spolu s oslávencom sme aj my cítili jeho radosť; pri slovách duchovného otca sa mu tisli slzy do očí.

Po príchode na miesto ma upútalo, že hlava Ježišova spočíva na jeho pravom ramene. V našom kostole, keď si všimnete mozaiku kríža za oltárom v okne, Ježišova hlava je naklonená dopredu. Aj maľba pri bočnom oltári, kde Ježišova matka stojí pod krížom, je naklonená dopredu. Tento fakt ma natoľko upútal, že keď som si všímal, z každej strany bolo cítiť Ježišovo utrpenie a jeho smerovanie do budúcna ako symbol vytrvalosti.

Zaujímavá bola aj pevná ohrada okolo kríža – takí pevní by sme mali byť vo viere. Aj kvet, ktorý sa nachádzal za ohradou, pripomínal 50 rokov Jozefovej tŕnistej cesty na spomínaných miestach. Neboli sme tam iba Víťazania, ale aj veriaci z Dúbravy, Vojkoviec, Širokého a mnohí ďalší.

Jožko, prajeme Ti pevné zdravie, veľa pracovného elánu a zároveň ďakujeme za tvoje pohostenie, ktoré si nám všetkým pripravil. Ešte raz, vďaka!

Imrich Jenča, Víťaz