Boli sme pri tom

V jednej slovenskej ľudovej piesni sa spieva: „Čože je to päťdesiatka“, preto by som vám, mladí priatelia, chcel priblížiť človeka, ktorý sa v týchto dňoch dožíva päťdesiatky, nie vekom, ale prácou, ktorú má veľmi rád a zasvätil jej svoj život. Kto by to mohol byť, ak nie Jožko Grega.


Ale poďme od začiatku. Už ako malý chlapec mal veľmi rád zvieratá. Jeho rodičia vlastnili kone, kravy a iné druhy poľnohospodárskych zvierat. Po základnej škole v rodnej obci nastúpil na meštiansku do Širokého. Ako najstarší syn sa chcel venovať výlučne poľnohospodárstvu.

Aj po založení družstva neodišiel do fabriky, ale zostal verný svojmu koníčku. Zo začiatku pracoval ako šofér, ale bola to práca s mŕtvym inventárom. On mal rád živé tvory, zvieratá. Začal sa venovať paseniu jalovíc v obci Dúbrava z druhej strany Braniska. Bola to práca iba v letných mesiacoch a preto v zime sa zamestnal ako sanitár v blízkej nemocnici Krompachy na chirurgickom oddelení. A tu si pripomenieme jeho malú príhodu, aj keď nebola len jedna. Keď sa pohyboval po oddelení, zbadal ho malý pacient, pri ktorom bola jeho mamička a hovorí jej: „Mama, to je ten pán doktor, čo u nás pasie jalovinu.“ Mama sa iba pousmiala, ale bola ticho. Nuž aj takého zážitky mal Jožko v živote.

A čo bolo v spomínaný deň najzaujímavejšie? Konala sa tam slávnostná sv. omša, ktorú celebroval náš duchovný otec Oliver. Tak ako pred pár dňami aj tu pripomenul, aký je dobrý človek, ako aj v týchto pustatinách bol naklonený k Bohu. Spomínaný obrad bol na mieste, kde dal Jožko postaviť kamenný kríž so železnou ohradou. Skladá sa z piatich základných častí, na ktorom je pripevnené umučenie Ježiša Krista. Neviem, či ste si, priatelia, ktorí ste tam boli, všimli, že smer kríža a samotné umučenie je nasmerované na náš chrám sv. Jozefa a na rodný Jozefov dom. Účasť bola úctyhodná, veď nás bolo okolo 220 – 250 veriacich. Spolu s oslávencom sme aj my cítili jeho radosť; pri slovách duchovného otca sa mu tisli slzy do očí.

Po príchode na miesto ma upútalo, že hlava Ježišova spočíva na jeho pravom ramene. V našom kostole, keď si všimnete mozaiku kríža za oltárom v okne, Ježišova hlava je naklonená dopredu. Aj maľba pri bočnom oltári, kde Ježišova matka stojí pod krížom, je naklonená dopredu. Tento fakt ma natoľko upútal, že keď som si všímal, z každej strany bolo cítiť Ježišovo utrpenie a jeho smerovanie do budúcna ako symbol vytrvalosti.

Zaujímavá bola aj pevná ohrada okolo kríža – takí pevní by sme mali byť vo viere. Aj kvet, ktorý sa nachádzal za ohradou, pripomínal 50 rokov Jozefovej tŕnistej cesty na spomínaných miestach. Neboli sme tam iba Víťazania, ale aj veriaci z Dúbravy, Vojkoviec, Širokého a mnohí ďalší.

Jožko, prajeme Ti pevné zdravie, veľa pracovného elánu a zároveň ďakujeme za tvoje pohostenie, ktoré si nám všetkým pripravil. Ešte raz, vďaka!

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.