Vianočný stromček



V hustom lese domov mám,
nie som ja tu veru sám.
Vtáčiky mi spievajú,
na konáre sadajú.

Dobre sa mi v lese žije,
sem-tam dáždik ma obmyje.
Ale keď sa k zime blíži,
každý strom po teple túži.

A keď sniežik na polia, lesy napadol, vtedy ma Miško
za konárik potiahol.
Hneď som sa mu zapáčil,
už ma lesom domov vláčil.

Tíško som sa radoval
a Miškovi ďakoval.
O chvíľu ma ozdobujú
a zvončeky povešajú.

Darčekmi ma obložili
a sviečky sa rozžiarili.
Uprostred izby sa vypínam,
v teplúčku si užívam.

Najväčší som v dome pán,
radosť deťom rozdávam.
Vianočné chvíle sa míňajú,
moje dni už počítajú.

Svoj čas som si odslúžil
a smetiska sa dožil.
Teraz ja tu domov mám,
s kamarátmi spomínam,
ako dobre nám už bolo,
škoda, že tak rýchlo,
všetko krásne pominulo.

Marta Pacovská, Široké

Hľadanie Lásky



Na počiatku všetkého bola Láska, ona bola príčinou a dôvodom existencie ľudstva. Pretrvala, ba znásobila sa, keď sme ju zradili prvýkrát a stále sa znásobuje aj pri našom neustálom zrádzaní. Miluje vytrvalo a verne, aj keď my Ju tajne či verejne podvádzame, dívame sa jej priamo do očí a pritom vieme, že Ona trpí pre naše zrady a faloš. A keď sa už nedokážeme ďalej klamať, sme znechutení sami nad sebou a čakáme spravodlivé odsúdenie, Ona nás prekvapí najväčším darom dôvery v nás. Dá nám seba samú, celú a bez výhrad, nežiada nič len lásku, odpúšťa bez podmienok a dá za nás aj život, aby sme my skrz jej obetu z lásky mohli žiť večne.

Ľudia sa narodili z lásky, vlastne z dvoch lások spojených v jednu, a to z lásky Božej a lásky ľudskej. A aj keď sa stane, že zlo nás zvedie klamnou láskou a nechá nás opustených a nešťastných, tá pravá nekonečná láska Otca s nami zostane navždy. Ona neopúšťa človeka, aj keď človeka všetci opustia, Ona ho neprestane chrániť, aj keď človek žije bez Lásky. Ona je tou jedinou a pravou Láskou, v ktorej sa nikdy nesklameme, ktorá nad nami nezlomí palicu, keď ju zradíme aj tisíckrát, ale dá nám šancu tisíckrát vstať, znova začať, odznova milovať. Prečo je to napriek tisícim šanciam a tisícim odpusteniam také ťažké pre človeka? Lebo nevie milovať! Nepozná pravý význam slova láska s veľkým L, lebo nevie a možno ani nechce žiť v pravej láske. Dôvodov je veľa, no na samom začiatku stojí naše sebecké a egoistické ja, mne, sebe, pritom ja je samé a opustené, mne je prázdne a nenaplnené, sebe je skúpe a sebecké, čoho výsledkom je osamotenosť, sklamanie, čudáctvo a zúfalstvo. Boh nie je ako naše Ja, Boh je totiž Trojica, teda spoločenstvo či rodina a tak nás aj stvoril. Človek je spoločenský tvor, je stvorený pre ľudí, pre lásku a láska zaniká, ak zostane sama, lebo živorí v sebectve a nerozvíja sa v láske a vzťahoch iných ľudí. Možno máme pocit, že lásky je dosť, ale akej lásky!? Tej, o ktorej sa spieva v piesňach a ktorá sa môže zmeniť na najväčšie sebectvo, ak sa uzamkne medzi dvoch ľudí, ktorí sa milujú len kvôli sebe a pre seba a pri prvej skúške po nej zostane znechutenie, odsúdenie či nenávisť? Alebo tá láska bez lásky, za peniaze alebo tá láska, ktorú dávame len vtedy, keď nám to vyhovuje zo zištnosti, z pokrytectva alebo na umlčanie výčitiek svedomia? Dokonca ani láska snúbencov, manželov, rodičov nie je dokonalou, tak ako sám človek, ktorý si všetko prispôsobuje sebe samému, nedokáže dokonale milovať. Jeho láska nie je Božou láskou, jeho miera nie je Božou mierou. Boh miluje bez Ale a Lebo a chce nás uchrániť aj pred nami samými, len aby nás nestratil. My, ak milujeme, tak milujeme buď vlažne alebo zaslepene, buď hľadáme na druhom chyby a výhovorky alebo všetko dovolíme, zavrieme oči a zapcháme si uši, len aby sme nestratili tvár či kontrolu nad svojimi chránencami. Pritom si neuvedomujeme, že to už nie je láska, ale vlastne neláska teda sebectvo, ktoré sa nám v budúcnosti vypomstí. Ak všetko dovolíš a nekarháš, nečuduj sa, že tvoje dieťa tebou bude pohŕdať a neodvďačí sa ti za tvoju lásku, lebo budeš len zárukou jeho požiadaviek. Ak odmietneš, urazí sa alebo ťa zavrhne vo svojej pýche a v rozmaznanosti ti narobí hanbu svojou opovážlivosťou, neúctou k iným, hlúposťou a nesamostatnosťou; s touto výchovou slepej lásky sa ti stane hanbou a príťažou tvojho života. Tak aj láska manželov je slepou, ak miluje viac predstavy o tom druhom, ako jeho samotného, teda s jeho chybami. Preto sa každé tretie manželstvo ocitá v kríze a každé piate sa rozpadne, lebo nevieme a nechceme skutočne milovať, teda sa pre toho druhého obetovať, lebo láska kráča nerozlučne s obetou.

Boh predsa riskoval a riskuje pre človeka všetko, aj keď veľmi dobre vie, akým je nevďačným tvorom. No miluje nás ako Otec, ktorý chce pre svoje dieťa to najlepšie; neznamená to, že mu všetko toleruje, lebo dobre vie, že to by jeho dieťa zahubilo. Dovolí mu padnúť, aby zase vstal, dovolí mu zradiť, aby mu mohol odpustiť, dovolí mu opustiť Ho, ale On ho nikdy neopustí, lebo ho Miluje a preto ho karhá, napomína a trestá len z lásky, len preto, aby nikoho z nás nestratil.

Galdunová Lucia, Víťaz

ROZHOVOR

Aj tento rok sme sa stretli v spoločenstve, ktoré sa každoročne v lete schádza, aby cez povzbudenie ducha a tela poďakovalo za Pánové dobrodenia.

Toto spoločenstvo už tretí rok prišiel povzbudiť Marek Čech, mladý vekom, „veľký duchom lásky k športu“ – futbalu. Prišiel, samozrejme, aj so svojimi rodičmi a so svojou priateľkou, ktorí ako som vycítil sú pre neho veľkou duchovnou oporou.
Pre mňa osobne Marek je takym „prototypom“, ktorý svojím umŕtvovaním svetských lákadiel dokázal odolať „tlaku“ na dnešného mladého človeka. Poctivým prístupom k futbalu sa vypracoval na futbalistu svetového mena a repezentanta našej Slovenskej republiky.

Aj keď tento rozhovor, ako je teraz moderné, nie je v „reálnom čase“, naschvál ho uverejňujeme v čase očakavánia príchodu nášho Spasiteľa. V tomto pokojnom a tichom období môžu aj naše deti a mladí ľudia pouvažovať o svojom smerovaní. Dnešný polarizovaný svet im ponúka sladký život bez námahy – stačí sa mu iba poddať alebo rozhodnú sa tvrdo pracovať na upevňovaní ducha – ducha svojho tela.



Čo sa za rok udeje v kariére hráča takého svetového mena, ako si ty?

Za rok sa toho dosť zmení. Tento rok bol jeden z tých dobrých rokov, pretože sme boli opäť prví v portugalskej lige a získali sme titul. Nevyužili sme niektoré príležitosti, ktoré sa nám núkali, či už finále portugalského pohára, kde sme prehrali alebo Ligu majstrov, kde sme hrali doma so Šalke a vypadli sme na jedenástke. Bol to z jednej strany úspešný a z druhej strany neúspešný rok. Čo sa týka profesionálneho života, končí mi pomaly zmluva a naskytá sa možnosť odísť preč alebo predĺžiť zmluvu. Povedal by som, že dosť sa toho udialo aj v reprezentácii, kde sme opäť nepostúpili na majstrovstvá Európy a nekvalifikovali sme sa. Znova prišiel neúspech, takže čo sa týka klubovej záležitosti, bolo to v poriadku, ale reprezentácia by mohla byť lepšia.

Majú hráči aj prázdniny?

Určite majú a je to tento čas, ktorý je teraz po skončení sezóny, kedy sme vlastne nešli na Euro a zostali sme doma, čím myslím nás Slovákov. Máme teraz päť týždňov dovolenky. Prvý týždeň dovolenky som bol s priateľkou vo Francúzsku na dovolenke, potom sme sa vrátili domov k rodičom na Slovensko, kde sme chvíľu pobudli a išli sme na druhú časť dovolenky do Srbska za spoluhráčom Milanom Stefanovom, ktorý hrá so mnou v Porte a pozval nás k nim. Teraz je tretia časť dovolenky – prišiel som na tento zápas a pokračujem už doma na východe.

Takže sa tešíš na ten dnešný zápas?

Každý rok sa teším na tento zápas, pretože je tu veľmi dobrá atmosféra, sú tu veľmi dobrí a milí ľudia a, samozrejme, pán Blizman všetko dobre organizuje a každý jeden ročník je stále lepší a lepší.
Kedy začínate po týchto prázdninách s prípravou?
29.-eho odchádzam do Portugalska a 2.-ho o deviatej ráno by sme mali začať s prvým tréningom. Potom sa vlastne dozviem ďalší program Porta, či odídeme niekde do zahraničia. Je tam tuším naplánované Holandsko alebo Nemecko, kde by sme mali ísť na sústredenie.

Aj tohto roku si tu s priateľkou a tak by som sa spýtal, či ešte neplánujete upraviť tento váš vzťah?

Samozrejme, mienime ho upraviť a chcem, aby naša budúcnosť bola spoločná a, samozrejme, pomýšľame na manželstvo. Momentálne sa cítim byť mladý a nechceme sa ešte viazať, takže to nechávame troška na dlhšie, aby ten posledný krok bol finálny a taký pravý.

Hovoril si o konci zmluvy. Je to vážna vec, keď sa končí zmluva?

Určite je to vážna vec. Podpisoval som štvorročnú zmluvu; momentálne mi skončil tretí rok, čiže chýba už len posledný rok. Všetci dobre vieme, že keď chýba posledný rok, začína sa špekulovať o hráčovi, či odíde preč alebo predĺži zmluvu. Samozrejme, mňa to momentálne pristihlo, takže sa rozhodujem, čo ďalej s mojou budúcnosťou.
Ako som v úvode spomínal, Marekovi rodičia sú jeho veľkou duchovnou oporou. Pred rokom sme oslovili Marekovu mamu, aby sa nám zdôverila, čo prežíva mama syna – futbalistu. Teraz sme oslovili Marekovho otca Stanislava Čecha, ktorý vyrastal u nás v našej farnosti. Dobre si ho pamätám ako veľmi talentovaného futbalistu, ktorý k futbalu vplývať na mladú generáciu.

Spomínaš si, ako si ty začínal s futbalom?

Veľmi dobre. Začínal som vo Víťaze na Bankovej. Od 1. ročníka ZŠ som chodil cez „Harb“ na Bankovú. U nás bola taká situácia, že všetko za nás robil otec a tak, keď som prišiel zo školy, hodil som tašku do kúta a do večera som behal za loptou.

Ako sa vyvíjala tvoja kariéra?

Začínal som hrať za žiakov vo Víťaze, teda hrával som za dorast. Keď som odišiel študovať do Východoslovenských železiarní, začal som hrávať za dorast Východoslovenských železiarní. Potom som prestúpil do Tatrana Prešov, kde ma Jožko Bialončík z Víťaza prvýkrát uviedol do veľkého futbalu k mužom Tatrana Prešov. Tam som sa dlho neohrial, lebo som išiel na vojnu do Červenej hviezdy Bratislava, kde som hrával dva roky. S týmto tímom sme odohrali aj jeden zápas v zimnej príprave vo Víťaze. Bol to pamätný zápas v roku 1976. Keď som sa vrátil zo základnej vojenskej služby, odišiel som na pol roka do Sparty Praha, kde som sa však neuplatnil, keďže tam boli kvalitnejší hráči ako som bol ja. Vrátil som sa naspäť do Prešova a odtiaľ som prestúpil do Trebišova, kde som hral 10 rokov.

Máš recept, ako vychovať takého slávneho futbalistu ako je Marek?

Recept by sa hľadal asi veľmi ťažko, no musím ťa ešte poopraviť. Mám dvoch chlapcov a jeden je lepší ako druhý. Ten druhý Richard je generálnym riaditeľom Dukly Banská Bystrica, prakticky tam šéfuje a chodí tiež do televízie komentovať zápasy. Povedal by som, že je skoro na takej úrovni ako je Marek. Iné je však hrať futbal a iné je byť šéfom a riadiť futbalový klub ako je Dukla Banská Bystrica. Jedno aj druhé je o veľkej zodpovednosti, hlavne, keď treba riadiť 60 ľudí a celý chod futbalového klubu ako je Dukla Banská Bystrica. Marek to má o to ľahšie, že riadia jeho . Dostal sa prakticky do veľkoklubu, kde musí chcieť veľmi napredovať, aby sa tam udržal, lebo na jeho miesto čakajú už ďalší dvaja hráči, čiže musí veľmi trénovať, aby sa uplatnil v základnej zostave FC Porto.

Bol si na nich ako na deti prísny?

Samozrejme, že nestačilo to, ako odtrénovali za žiakov alebo za dorast. Stále po tréningu sme aspoň dvakrát aj trikrát do týždňa večer po šiestej behali série v trebišovskom parku a ja som im za odmenu každej série dával čokolády ako Mars, Twix, Bounty a pod., ktoré prišli v tej dobe na trh. Tým som ich vlastne motivoval, aby sa ešte premohli a vlastne to ich držalo, že si zarobili nejakú tú sladkosť po tréningu.

Vidíš aj v dnešných mladých také talenty alebo je to so športom v súčasnosti trocha ináč?

Talenty sú aj v dnešnej dobe, ale myslím si, že je veľa tých rušivých momentov, ktoré vplývajú na chlapcov ako sú počítače, televízia a pod. Dnešná mládež má väčšie spektrum príležitostí na iný druh zábavy, ako je futbal a preto je čím ďalej, tým menej talentov. A keď sa aj nejaký nájde, tak veľmi ťažko sa presadzujú; takisto aj celý slovenský futbal práve na týchto talentoch zlyhá.

Vedel by si povedať nejaký odkaz?

Je jasný dôkaz, že aj chlapci z takej neveľkej dediny ako je Víťaz sa dokážu presadiť v európskom, ba svetovom futbale a patriť k svetovým osobnostiam. Napr. Marek má teraz obrovské ponuky z iných veľkoklubov ako je Girondins de Bordeaux, New Castle, Manchester City, Mallorka, Espaňol Barcelona a nehovorím už o Neapole a ďalších kluboch, ktoré majú o neho teraz záujem, len aby si správne vybral. Takže ostáva iba pracovať, pracovať a pracovať!

Ďakujeme za rozhovor.

Marek Čech (*26. január 1983, Trebišov) je slovenský futbalista, v súčasnosti hráč anglického klubu West Bromwich Albion FC. Hráva na ľavom kraji obrany, niekedy aj na pozícii ľavého stredopoliara.
Najprv hral v klube FK Slavoj Trebišov, v sezóne 2000-01 vyhral s Interom Bratislava ligu aj pohár. V sezóne 2004-05 bol hráčom AC Sparta Praha, o rok neskôr prestúpil do tímu portugalského majstra FC Porto.
15. júla 2008 podpísal kontrakt s nováčikom FA Premier League West Bromwich Albion.

pripravili G. Magdová a M. Magda

EXERCÍCIE (VIII. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Kniha Genezis podáva okrem iných vecí aj správu o základnej duchovnej udalosti prvotného hriechu. Každý hriech je viac záležitosť ducha než tela; veď aby čin bol hriechom, musí byť vedomý a dobrovoľný. Ba keďže Sväté písmo hovorí o ňom ako o naskrz vážnom hriechu a zlyhaní, musel to byť čin výsostne uvedomený a dobrovoľný, čiže predovšetkým záležitosť ducha. Ale ako názorne priblížiť túto duchovnú stránku hriechu ako vedomý a dobrovoľný čin voči Bohu. Svätopisec opísal vec názorne – rozviedol Boží zákon pokušenia, váhanie a nakoniec vedomé rozhodnutie človeka proti Bohu. Človek siahol po niečom, čo Boh nechcel, človek chcel niečo, čo bolo proti Bohu, sám na vlastnú päsť sa rozhodol bez ohľadu na poznané zámery Božie, bez ohľadu na výslovné Božie prianie. Tak odpovedal na krajnú Božiu lásku výslovnou ľahostajnosťou a pohŕdaním.

A keby len to! Sväté písmo hovorí, že pri prvom hriechu išlo rovno o akúsi zákernú špekuláciu – človek upodozrieval Boha, začal hľadieť naňho ako na nežičlivého, ako na soka, ktorý mu nedopraje rozvinúť všetku moc a silu. Človek vo svojom hriechu sa ukázal ako žiarlivec: „Nezomriete smrťou, naopak, budete ako Boh, poznajúci dobré a zlé – budete ako Boh!“ Človeku teda nestačilo, čo mal – ani zázrak jeho tela, ani zázrak jeho poznania a svetlo rozumu, ba ani zázrak, že bol v spojení s Bohom ako s Otcom! Človek nechcel byť synom, málilo sa mu to. Chcel byť ako Boh. Tento vedomý čin nepriateľstva proti Bohu rozoberá Sväté písmo podrobnejšie, približuje nám ho.
Sám fakt je historický, rozbor pedagogický. Pisateľ, vedený Duchom Svätým, približuje historický fakt svojim čitateľom a poslucháčom, rozvádza prvotný hriech názorne ako neposlušnosť – vedomú a zjavnú neposlušnosť. Tým robí historický fakt prvotného hriechu pochopiteľným svojim súčasníkom, ale i nám, ktorí máme možnosť celú vec rozoberať a chápať na pozadí prostredia, v ktorom táto správa zjavenia o prvotnom hriechu vznikla a bola napísaná perom inšpirovaného svätopisca. Teológovia sa znova a znova približujú k tejto správe a usilujú sa ju pochopiť. Čo znamená asi to „zakázané ovocie“ a čo znamená „strom poznania“? Tieto výrazy sú základné a kľúčové pre pochopenie obsahu prvotného hriechu. Rozhodne to bol čin proti vôli Božej, čiže hriech. Tu by sme mohli aj prestať. Ale čo to asi bolo? Strom poznania mal človekovi dať spoznať dobré a zlé a tým ho urobiť podobným Bohu? Čo za sila malo byť toto poznanie „dobrého a zlého“?

Čo značí hebrejský výraz jôdea thôbh wa – ra“ (poznajúci dobré a zlé)? Genéza hovorí o Ezauovi, že je jôdea zaid“ – zručný poľovník. Prorok Amos hovorí o pohrebných ženách jôdea nehi“ – ovládajúci plač, ktorý im dáva moc v obci. Poznanie, znalosť je sila, dalo by sa povedať. Poznať dobro a zlo znamenalo teda mať moc rozhodovať sa, podobať sa Bohu: „budete ako Boh“. Znamenalo disponovať akousi božskou silou, ktorá mala stavať človeka nezávislým od Boha, ba robiť ho nezávislým – bohom.

Táto úvaha nie je len nejakou teoretickou špekuláciou. Vychádza z užívania slov a vyjadruje skutočný život. V ľudstve je naozaj odpradávna zakorenené pokušenie zmocniť sa akejsi mimoľudskej, božskej sily, ktorá by človekovi umožnila úplnú nezávislosť – nielen od prírody, nielen od prírodných zákonov a udalostí – lež rovno od Boha! Ľudia sa chceli odpradávna zmocniť praktík zaklínania, jasnovidectva, veštenia, čarov, mágie a získať tým nadľudskú silu a neodvislosť od Boha. Večné pokušenie človeka spočíva nie v tom, že človek chce stále ďalej a vyššie, lež v tom, že nemieri dosť vysoko, nečerpá dosť zvysoka, nespája sa s Najvyšším, že neočakáva svoju veľkosť od Boha, lež akosi ľstivo si chce nájsť spojencov v malých silách mágie a čarov a neverí, že je povolaný až k najvyššej sile, k účasti na Božom živote a na všemohúcnosti Božej, ktorá je láskou. Človek chce viac ovládať a menej milovať. Chce techniku poznania a ovládať bez lásky: to je večné pokušenie, a to je hriech.

„Poznať dobro a zlo“ znamenalo zmocniť sa všetkého – „budete ako boh“. Človek sa chce zmocniť akýchsi magických síl, ktoré by ho urobili podobným Bohu, a to z vlastných ľudských síl a vôle rozhodnutia, nezávisle od Boha. Sväté písmo uvádza dôkazy a snaha po praktikách mágie jestvovala i v dejinách Izraela, napriek všetkým zákazom a trestom. Pritom symbolom čarodejníctva bol vždy had, had pokušenia pri prvotnom hriechu. Povera, fetišizmus, snaha ovládať všetko bezprostredne a automaticky – to je večné pokušenie a večné scestie, ktoré ohrozuje správne vzťahy človeka k Bohu. Mnohé náboženstvá zlyhali práve tým, že upadli do takýchto praktík, do strašného mechanizmu zmocniť sa božských síl, vynútiť si šťastie mechanickými čarami a mágiou – až po obetovanie ľudských životov. Tak sa človek od nepamäti usiloval umelými trikmi zabezpečiť si automaticky šťastie, zmocniť sa automaticky náboženských síl, nezávisle od Boha – sám svojim dôvtipom, svojimi objavmi, svojou zručnosťou. Toto je hriech, v ktorého rozmeroch sa človek pohybuje oddávna, hriech, o ktorom sníva dodnes. Ochranné amulety, neomylné formuly zaklínania, fetiše všetkého druhu… Nehľadajte tieto praktiky len pri prvotnom hriechu v raji a v čase Mojžišovom. Adam – to sme my, to my chceme byť ako Boh: vo Francúzsku v Paríži napočítali jedného vykladača kariet na 120 obyvateľov (kňaz je na 5000!).

„Budete ako Boh – poznajúci dobro i zlo…“ – pokušenie byť nezávislým od Boha, zmocniť sa vlastnými prostriedkami síl, ktoré nám urobia Boha zbytočným – to je pokušenie celých dejín, teda i pokušením prítomnosti. Poznanie a všetky schopnosti nám boli dané na to, aby sme nimi rástli, poznali stále viac, podrobovali si svet, prenikali ho súdržnosťou v láske a tak sa blížili k Bohu. Preto všetky vedy a všetka technika sú nesmiernym požehnaním. Ak si však z poznania sveta a z ovládania sveta technikou urobí človek nástroj svojho zabsolutizovania, nezávislosti od Boha, podlieha večnému pokušeniu dejín „budete ako Boh“. Potom je človek márnivým staviteľom babylonskej veže alebo ho strhávajú moderné pokusy pomocou vedy a techniky ovládať svoj svet a zaobísť sa bez Boha. Ale veže bez Boha sa rúcajú. Človek bez Boha mŕtvolami pokrýva ríše, ktoré vybudoval. Plynové komory sa v živote človeka stávajú dokladom honby človeka. Človek techniky, náš súčasník, musí byť múdry v požívaní svojej schopnosti a moci, ak si nechce vyhodiť vlastnú zemeguľu spod nôh do povetria. Ak podľahne pokušeniu, že on sám a jediný vie, čo je „dobré a zlé“. Že ovláda všetky sily a celý svoj život, že je ako Boh – môže zahynúť. A moderný človek prehlásil, že chce byť „jenseist von Gut und Bôse“, že „chce hrdo žiť mimo dobro a zlo“! Lenže bez Boha sa nemôžeme dlho tešiť ani činnosti elektrónkových mozgov, ani systému sociálneho poistenia, ani pevnosti našich domov. Na bojiskách Európy, v plynových komorách, v koncentrákoch (národov) a v Hirošime zlyhali naše teórie vo svetových a historických rozmeroch. Nástup oslobodeného človeka sa nevydaril…

Pokušenie prvého človeka, pokušenie prvotného hriechu je kliatbou dejín. Toto pokušenie sa objavilo na počiatku, podľahli mu generácie národov. Jediný spomedzi nás mu nepodľahol a premohol ho – Ježiš na púšti. Premohol pokušenie čarov, technickej manipulácie a cirkusné použitie síl a zručnosti. Odmietol premenu kameňov na chlieb, premoženie zákona príťažlivosti, svetovládu bez Boha. Boli to pokušenia stať sa silným a účinným bez úcty, bez viery a bez lásky k Bohu. Kristus toto pokušenie premohol. I vlastnú božskú moc používal striedmo a pokorne. Nie ako divadlo, lež ako dobrodenie. Aj cirkev bola vystavená neraz tomuto pokušeniu. Nie vždy ho zavčasu rozpoznali jej kňazi, biskupi a pápeži. Ani veriaci nie sú bez nebezpečenstva a bez viny. Pokušenie dostať Boha do svojej moci trvá. Vkráda sa i do samotného náboženského života. Stále je tu nebezpečenstvo, proti ktorému treba zápasiť. Visí nad nimi hrozba, aby sme nechceli z modlitby urobiť mágiu, z obrazov fetiše, z odpustkov vypočítavú prax, ba i z dávania na sväté omše akýsi mechanizmus zaistenej spásy!

Všetko môžeme zvládnuť nasledovaním Krista. Kristus sa zriekol všetkých mocenských prostriedkov. Na kríži visel len ako láska, ktorá odpúšťa i katom. Petrovi kázal schovávať meč do pošvy.

A to je výzva. Nepoužívajte Boha ako nástroj pre svoje ciele! Nechcite pritisnúť Boha svojimi praktikami. Dôverujte mu a žite v spojení s Ním v láske.
Kristus, ktorý premohol dejinné pokušenie človeka, ostal pokorný, používal svoju moc len v súlade s vôľou Božou, odolal bohatstvám, nedal sa strhnúť davom, robil to, čo bolo milé Bohu. Uzavrel Novú zmluvu vo svojej Krvi – a jeho jedinou mocou na kríži ostala len láska a dôvera. Tento nový a večný Zákon, ktorého symbolom je kríž, je život v Bohu, rozvíjanie života v Bohu na šťastie človeka a ľudstva. Láska je ťažká, lebo je riskantná, zaväzuje a privádza k obetiam. Ale napĺňa. Ani jedna matka nevyratúva hodiny prebdené pri chorom dieťati. Láska je sila, ktorá premáha svet. Sila, ktorá obohacuje a robí človeka podobným Bohu. Pravá láska je z Boha, pretože Boh je pravá Láska.

Náš život je často zúfalá snaha žiť bez ozajstnej Božej lásky, zúfalá snaha zaobísť sa bez Boha, byť od neho čo najďalej a nezávislý, rozmnožiť svoju moc, ale nie svoju Lásku. Táto márna snaha končí obyčajne mínami. Dejiny to poznajú. A predsa, koľkí si aj dnes kladú otázky: ako sa stať čo najbohatším, stále nezávislejším? Stále bezuzdnejším, nerušenejším a mocnejším… Všetko je to zhrnuté v pojme Satan. Chcete dôkazy? Pozrite sa okolo seba! Únik od Boha, mágia, praktiky opojenia. A výsledok? Odľudšťovanie, choroba, zánik. Pozrite okolo seba! Drogy, kriminalita, samovraždy… Ako riešiť všetko bez Boha?

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Čakáme na teba, Pane



Čakáme na tvoj príchod, Pane,

ako čakáme na mier v tejto dobe

vonkajšieho a vnútorného nepokoja.

Čakáme na tvoj príchod,

lebo máme hlad po spravodlivosti

a trpíme nespravodlivosťou.

Čakáme na tvoj príchod,

lebo máme smäd po slobode,

lebo cítime putá viny a útlaku.

Vráť nádej tým, ktorí ju stratili.

Obnovuj lásku tam, kde vychladla.

Otvor naše oči a srdce,

aby sme ťa objavili v našom živote.

O to ťa prosíme, Pane.

-re-

Advent – obdobie veľkej túžby


Bratia a sestry, vstúpili sme do obdobia očakávania narodenia nášho Pána Ježiša Krista. Je to čas modlitieb, spevov okolo adventného venca v kostole skoro ráno, či doma alebo „prístrešia“ spolu so susedmi, blížnymi.

Je to čas, kedy sú dlhé noci a v človekovi sa rozvíja niečo hlboko zakorenené, túžba po svetle. Pre nás kresťanov takým svetlom zažiari Kristus.

Advent je čas hlbokej túžby – túžby po našom lepšom „ja“. Je to iskra samotného Boha, ktorú do nás vložil, takže naše srdce je nespokojné, kým nenájde pokoj v Bohu. V nebi sa budeme večne tešiť z tohto Svetla.

Advent je obdobie, keď si kladieme otázku: „Čo nám priniesol Kristus svojim narodením?“ Kristus nám priniesol Boha, ukázal nám Božiu tvár. To, čo nás v konečnom dôsledku naplní je blízkosť k Bohu.

V advente si uvedomujeme, že „blaženejšie je dávať ako prijímať“. Naše obdarúvavanie vychádza z nášho vedomia, že Boh obdaroval nás a že tento dar chceme dávať ďalej. Darom máme vyjadriť lásku, ktorú cítime k druhému. Potom to nemusí byť ten najdrahší darček.

Advent je príležitosť, aby každý človek začal úplne nanovo. Preto nijaký advent, Vianoce bez sviatosti zmierenia. Ako to básnik Angelus Silesius nádherne vyjadril: „Ak sa Kristus aj tisíckrát narodí v Betleheme a nie v tebe, ty zostaneš stratený.“ Toto vnútorné narodenie Krista, toto nové zrodenie skrze spoveď, to je to krásne na vianočných sviatkoch. Nájdite odvahu, prekonajte zábrany a choďte na dobrú vianočnú svätú spoveď.

Požehnaný čas očakávania Vám praje duchovný otec Oliver.

Mgr. Oliver Székely, duch. otec