EXERCÍCIE (V. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prežívať život šťastne znamená prežívať ho podľa najpôvodnejšieho poslania. A to znamená zostať natrvalo na obraz a podobu Božiu, byť akoby Božím reprezentantom v tomto svete. Uctiť si Boha znamená to byť mu na chválu a žiť na Jeho slávu. Kto chce takto žiť, musí stále hlbšie vnikať do samotného tajomstva Božieho života, ako sa nám dáva poznať cez zjavenie. Boh musí byť pre nás živé a ožívajúce tajomstvo.

Boh nie je idea. Nie je ani systém ideí, je osoba – živá Osoba. Vždy nový a prekvapujúci. Ak mu dôverujem a ak sa o neho zaujímam, môžem ho vidieť vždy z novej a novej stránky. Je vždy nový, lebo je živý. Poznávať ho stále hlbšie znamená duchovne žiť. Zhrnúť duchovný život do formuliek značí poprieť, že Boh je živý. Poznať definície, odpovede katechizmu – to môže byť začiatok. Ale duchovný život je viac než katalogizovanie a opakovanie zásad. Duchovný život je objavujúca láska. Láska, ktorá vždy nanovo poznáva. Boh vždy musí dať svojej činnosti najvyšší a posledný cieľ. Týmto najvyšším cieľom mohol a môže byť len On sám, pretože nič vyššie nie je mysliteľné než On sám. Slávou človeka je to, že môže vedome, slobodne a z radostného presvedčenia oslavovať Boha. Táto oslava Boha začína vo chvíli, keď dieťa po prvý raz spína ruky k modlitbe. Táto oslava sa stupňuje v našich borbách a víťazstvách podľa vôle Božej. A dosiahne plnosť, keď ako verní služobníci vstúpime raz do radosti svojho Pána. Lebo Boh spojil svoju oslavu s naším vlastným šťastím.

Každý deň čaká na nás mnoho povinností. Ale naša najvznešenejšia povinnosť je úcta a sláva Božia, ktorú máme vzdávať Bohu za seba i za celý svet. Toto má vyjadrovať každý deň náš dobrý úmysel. Naše: „Sláva Otcu…“ má spolu s vychádzajúcim slnkom putovať denne vôkol našej celej zeme. Keď vždy v radosti i v utrpení budeme vzdávať úctu Bohu, vtedy skúsime, že tento postoj dáva našej mysli a nášmu srdcu doslova krídla.

Niektorí žijeme, pracujeme, zarábame, vzdelávame sa, tvoríme lepší zajtrajšok… Čo viac? Je to všetko? Denne počujeme slová ako evolúcia, pokrok, očakávanie, túžby, budúcnosť. Sú to rozličné slová pre jednu silu, ktorou človek chce dosiahnuť svoj cieľ – naplnenie života, šťastie. Vo všetkom, čo robíme, je táto túžba. Stále čosi chceme a čakáme list, dar, stretnutie, návštevu, návrat, skúšku, koniec štúdií, manželstvo, auto, dom, rodinu, zaistenú budúcnosť. Chceme mať čosi zo života. Čo je to čosi? Stále za tým kráčame až po križovatky. Na križovatke sú smerovky – ktorým smerom ísť? Strhajú nás sľuby. Na reklamnom stĺpe čítam: Kto je sardinky, kto fajčí to a ono, kto sa oblieka tak a tak, kto kupuje to a to, má viac zo života.

Reklama má dočinenia s módou, jedlom, kozmetikou a inými vecami. „Ak toto všetko nemáte, ste ochudobnení“, presviedča nás reklama. Teda kupovať! Teda peniaze, nová práca. To, čo máš doteraz, nestačí, nie je to pravé. Treba ísť ďalej. Bežať stále rýchlejšie, smerom, ktorým bežia všetci. Čo ale, keď ochorieš? Čo, keď ťa v práci nahradí niekto iný? Čo, keď ti nevyjdú plány? Čo, keď nemôžeš už hocičo zjesť? Koniec? Alebo nová skutočnosť, že veci toho života sú nestále?…

Náš postoj očakávania a túžob vyjadril ktosi takto: Som uprostred sveta ako v zabudnutom kraji. Prach, úhor, kamenie. Celkom šťastné chvíle sú zriedkavé… A túžby? Túžby a želania — koľko ich je! No nenašlo sa ešte miesto na zemi, kde by bol život celkom šťastný, kde by človek netúžil ísť v nádejach, že najde hľadané a očakávané. Túžby ma mučili, chceli viac než mnoho. A ja? V duši často prázdny, v cite chudobný, s myšlienkami dieťaťa, malý vo vesmíre. Túžby majú mnoho tvárí. Jednému rania srdce márnosťou, druhému otvárajú cestu do vekov…

Sú v nás túžby uprostred tejto zeme dosť hlboké? Bude tento svet, ktorý milujeme a ktorý aj Boh miluje, večný? Naše telo je nevyhnutne spojené s týmto svetom. Nejde ruka v ruke s našim zduchovňovaním aj zduchovňovanie sveta? Sv. Pavol napísal: „Tvorstvo je ujarmené naším hriechom. Bude aj oslobodené našou spásou?“

Naším poslaním je rásť do Božej večnosti. Rozvoj a zdokonaľovanie človeka je zahrnuté do každej morálky aspoň nejako. V perspektívach Božieho kráľovstva dostáva však rozvoj človeka iný dosah a iný zmysel. Je bytostnou povinnosťou kresťana rásť nielen pred ľuďmi. Je povinnosťou veriaceho prispievať k dozrievaniu sveta, nielen v jednotlivých ľuďoch, lež i v obci, národe, vo svete ako celku. Odkrývať všetko, čo je dobré a krásne v stvorení. To je osobitné poslanie kresťana. Pravda, v Božom kráľovstve toto rozvíjanie dostáva celkom iný rozsah i zmysel: ľudské úsilie aj v zónach, ktoré nazývame profannými, je súčasťou kresťanskej služby Bohu. Toto úsilie je spoluprácou, láskou, ochotou, ktorú ponúkame Božím rukám, čo stvárňuje svet a pripravuje nás i svet pre posledné zavŕšenie v Kristovi. Na naše šťastie a na slávu Božiu.

O nádeji veriaceho človeka ktosi napísal: „Po všetkej tvorbe robotníkov na krehkej hmote príde raz „nové stvorenie“, po všetkom zápase lekárov a sestier proti smrti bude nasledovať „večný život“, po všetkej námahe vedcov a študentov príde „videnie Božej tváre a pravdy“, po všetkom projektovaní a stavbách architektov príde „mesto Božie“, po všetkom varení a upratovaní príde „svadobná hostina“, po všetkej snahe rodičov príde „spoločenstvo svätých“. Našim námahám vo svete je prisľúbená dobrá nádej. Len nech sú naše činy zapojené do Božieho plánu so svetom. Keď dobre a tvorivo žijeme, chválime Boha.

Sv. Augustín napísal: „Chváľte Boha! Spievajte Aleluja! Ale chváľte ho celí a celkom. Nielen rečou a slovami. Chváľte Boha aj svojím svedomím, svojím životom, svojimi činmi.“ Boha chválime, keď sme spojení s ostatnými ľuďmi a keď pamätáme na ostatných. Keď zužujeme svoju pozornosť len na seba, akoby sme prestali chváliť Boha. Keď sa odkláňaš od spravodlivosti a od toho, čo sa Bohu páči. Ak sa však nikdy neodkloníš od dobrého života, tvoje ústa môžu mlčať, tvoj život však bude hovoriť. A Boží sluch bude počuť hlas Tvojho srdca. Lebo ako my svojím sluchom zachytávame a počujeme svoje hlasy, tak Boh zachytáva naše myšlienky. Kde sú ľudia šťastnejší než tam, kde z úcty k Bohu – to je pre ľudí a pre ľudstvo najvyšší život a najvyššie šťastie!

Takto oslavoval Boha celým svojím životom prvý človek sveta, Ježiš, milovaný Otcov Syn. A aj nás učil žiť na slávu Otcovu. V spojení s Ním máme možnosť oslavovať Boha skrze Neho, s Ním a v Ňom.

Človek má slobodným srdcom robiť to, čo ostatné stvorenia robia nevyhnutne. „Či jete, či pijete alebo čokoľvek iného robíte, všetko robte na česť Božiu!“ (1 Kor 10,31). Keď človek správne chápe svoj život, vždy musí byť živým „Glória Patri“ – živým Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Len ten dáva svojmu životu najplnší zmysel, kto sa naučil volať po každej radosti a z každej hĺbky biedy Sláva Bohu na výsostiach!

Túto oddanosť chvály krásne vyjadrujú dve modlitby breviára: „Pane, nech Ťa chvália naše ústa, nech Ťa chváli naše srdce, nech Ťa chváli náš život a pretože všetko, čo sme, je tvoj dar, nech je tvoj celý náš život“. A druhá modlitba: „Dožič nám túto milosť, dopomôž, láskavý Bože, Otec, Syn, Duch Svätý, aby s nami svätí zotrvali stále v tvojej chvále. Amen.“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Stalo sa:


– 6. 7. – nezabudli sme na návštevu Panny Márie na Levočskej hore, kde sa nám prihovoril J. Em. kardinál Christopf Schonbörn, viedenský biskup

– 25. – 27. 7. – opäť sme sa utiekali k sv. Anne, matke Panny Márie, aby nám pomáhala pri výchove našich detí a vnúčat. Slávnostnú sv. omšu slávil Mons. Ján Sokol, trnavský arcibiskup

– 15. 8. – na sviatok Nanebovzatia Panny Márie sme spoločne uvažovali a hľadali nebo v našich srdciach spolu s naším misionárom Miroslavom Forišom, SVD

– v prázdninovom čase sme urobili generálnu opravu sakrestie, kde pribudla nová žulová podlaha, vstavaný nábytok, nová rozvodová skriňa, taktiež nové osvetlenie. Ďakujem všetkým za pomoc a finančnú podporu.

-re-

Manželské ohlášky:


sobáš 13. 9. 2008, Víťaz o 16:00 – Radoslav DERĎÁK, syn Viliama a Anny rod. Hodošovej, bývajúci v Revúčke 106 a Milena ISKROVÁ, dcéra Pavla a Anny rod. Kočišovej, bývajúca vo Víťaze 351

§

sobáš 27. 9. 2008, Ovčie o 15:00 – Martin MALIK, syn Vavrinca a Márie rod. Chovanovej, bývajúci v Ražňanoch 297 a Anna KRÁĽOVÁ, dcéra Mariána a Anny rod. Magdovej, bývajúca v Ovčí 27

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.



Veľa zla urobila nesprávna interpretácia prísnych morálnych zásad cirkvi. Tradične sa tí, čo si zvolili život v celibáte „pre nebeské kráľovstvo,“ považovali za tých, čo si vybrali „svätejšiu cestu“. Často dochádzalo k nesprávnemu chápaniu, ako by tí, ktorí sa oženia, či vydajú a žijú sexuálnym životom, boli menej svätí alebo dokonca nesvätí!

Ak by bol sex nečistý a nesvätý, jeho obetovanie Bohu by bolo svätokrádežou. Ale pretože sex jej jedným z najcennejších pokladov, ktoré Boh ľudstvu dal, jeho darovanie naspäť Bohu je jedným z najúprimnejších prejavov vďaky vzdávania za tento veľký Boží dar. Iným prejavom vďačnosti je jeho prijatie z Božích rúk a jeho žitie ako prejav manželskej zmluvy.

Názor, že Cirkev učí, že pohlavný styk môžeme mať iba vtedy, keď chceme dieťa je veľkým omylom a nezmyslom!

Sex je veľmi krehký tovar, lebo je taký cenný a vzácny v očiach Krista a Cirkvi. Preto s ním musíme zaobchádzať veľmi opatrne. Na pôdu sexu sa môžu odvážiť vstúpiť iba tí, ktorí sú na to patrične disponovaní. Keď Cirkev hovorí o sexe, stará sa vlastne o náboženstvo. Sex je predsa náboženská udalosť. Podľa zosnulého Svätého Otca Jána Pavla II. hovoríme o celom diele stvorenia a vykúpenia vtedy, keď hovoríme o „veľkom znaku“ sviatosti manželstva.

Sex nás priamo vťahuje do tajomstva kresťanstva. Nepochybujme: „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“ (1Kor 6, 15).

Manželia tým, že sa stávajú „jedným telom“, vytvárajú domácu cirkev, cirkev v malom. Preto môžeme s kľudným svedomím povedať, že cirkev nám nelezie do postele! Kresťanskí manželia prinášajú cirkev do spálne sami!

Sex je posvätný, je svätý viac, ako by naše padnuté žiadosti mohli túžiť. A preto, ak si myslíme, že sex je lepší bez Boha, veľmi sa mýlime! Sex je prejavom radosti manželov. Radosť zo sexu – vo všetkej veľkoleposti orgazmu – má byť radosťou z milovania láskou, ako miluje Boh a má byť ochutnávkou radosti neba – vecného zavŕšenia manželstva Krista a Cirkvi. Kristus nám dáva poznať svoj plán so sexom skrze Cirkev, aby nám priniesol radosť a nie, aby radosť ubil!

Ak chcete zažiť najúžasnejší a najradostnejší sex, aký sa len dá, otvorte Kristovi doširoka dvere – vrátane dverí svojej spálne. My máme slobodu učenie Cirkvi prijať alebo odmietnuť. Posolstvo o sexuálnej morálke pochádza od Boha. Boh stvoril sex. On vie, prečo a načo ho stvoril a vie, akú veľkú radosť prináša, keď k nemu človek pristupuje zodpovedne a s úctou. A naopak, aké veľké trápenie nám prináša, keď ho zneužívame!!!

Mnohí ľudia sú takí infikovaní sexom, že pre „stromy nevidia les“. Cirkev cíti silnú potrebu približovať a hlásať pravdu o sexe všetkým ľudom.

Sexualita nie je iba niečo biologické, ale dotýka sa aj „najhlbšieho bytia ľudskej osoby“. A to do takej miery, do akej je oklieštené naše chápanie sexuality a ako je oklieštené aj naše chápanie samých seba. Zamyslime sa nad tým, ako je sex prepletený s tajomstvom života; bez sexu by nebolo života. Ani my by sme tu neboli!!!

Najhlbšia pravda o sexualite zjavuje v skutočnosti najhlbšiu pravdu o živote je: Božou milosťou sme povolaní mať účasť na Jeho živote tým, že budeme milovať láskou, akou miluje On – toto povolanie je vryté do našich tiel – mužov a žien. Je hlboko vryté do našej sexuality.

Sexuálne nutkanie nás privádza k najsilnejším pohnútkam a túžbam ľudského srdca. Podľa toho, ako ho nasmerujeme, majú tieto pohnútky a túžby veľkú moc konať dobro alebo zlo. Sexuálne nutkanie stvorené Bohom nám bolo dané ako inštinkt lásky, ktorý nás vedie k životu. Keď ho však odtrhneme od zdroja lásky a života (teda od Boha), má tendenciu stať sa inštinktom žiadostivosti, vedúcim k smrti!

Sexuálne postoje a správanie majú potom moc nasmerovať jednotlivcov, ale aj celé národy a spoločnosti k úcte k životu alebo k jeho úplnému zneváženiu a môžeme si byť istí, že keď sa spoločnosť nakazí žiadostivosťou, nemôže byť ničím iným ako kultúrou smrti.

V USA pre ukojenie svojej žiadostivosti sa denne zabije, podľa dostupných štatistík, vyše 4 000 nenarodených detí!!! A to je iba začiatok.

Zvrátená sexualita plodí množstvo spoločenského zla: od chudoby rodín bez otcov a vzrastajúceho výskytu pohlavne prenosných chorôb /napr. AIDS/ až po novorodencov nájdených v odpadkových košoch a stúpajúce násilie medzi dospievajúcou mládežou – toto všetko má svoje korene v rozklade sexuálnej morálky, ktorá apriori chráni rodinu ako základný článok ľudskej spoločnosti.

Akou cestou idú sexuálne postoje a správanie, takou ide aj manželstvo. Akou cestou ide manželstvo, takou potom ide aj spoločnosť. Ak nebudeme žiť v prvom rade podľa pravdy o svojej sexualite, nikdy nevybudujeme civilizáciu lásky a kultúry života.
Verím, že sme podstatu tejto témy všetci správne pochopili a že sa aj v svojom manželstve budeme podľa toho riadiť.

A pre tých, ktorí radi o učení Cirkvi pochybujú, môžeme odkázať: ak je Cirkev „posadnutá“ sexom, tak je to preto, lebo je „posadnutá“ bránením dôstojnosti a vyváženosti ľudského života a Božieho plánu s ľudstvom, ktorý má naša sexualita zjavovať tomuto svetu.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

eRko



V dňoch 4. – 7. 8. 2008 sa v malebnom prostredí rekreačnej oblasti Drienica na chate Kočanka konal detský letný tábor, ktorý organizovalo OC Stropkov. Zúčastnilo sa na ňom 28 táborachtivých detí (vrátane mňa) a 10 zanietených animátorov.

Po úvodnej a ďalšej zoznamovačke nasledovala prednáška o Matke Tereze, tvorivé workshopy (maľovanie so zmizíkom, logické hry a iné). Poobede sme sa vyčľapkali na plavárni, našťastie sa nikto neutopil. Po večernej grilovačke sme mali ešte dosť energie na nočné bláznenie a vytáčanie animátorov.

V utorok po rannej rozcvičke a prednáške o sv. Petrovi nám animátori pripravili rôzne stanovištia – zdravotnícke, umelecké, tanečné a netradičné africké hry. Poobede sme mali sv. omšu, potom sme zbierali huby, neskôr hrali futbal a opekali. Nechýbala gitara, ktorá dobrú náladu vytvára.

V stredu sme sa po prednáške o sv. Martinovi rozdelili na dve skupiny, ktoré si navzájom zadávali úlohy od výmyslu sveta, napríklad každý musel mať obuté dve rôzne topánky. Poobede bola sv. omša a po nej sme išli na túru na Lysú, kde nás čakal krásny výhľad na Vysoké Tatry. Po večeri sme pripravovali pestrý kultúrny program na rozlúčkovú diskotéku, po ktorej sa jednoducho nedalo zaspať.

Posledný deň sme mali prednášku o sv. Anne, pomáhali sme v kuchyni a piekli medovníčky. Poobede sme sa prostredníctvom aktivít ako maľovanie ústami, slepá baba, učenie sa niekoľkých znakov v posunkovej reči, vcítili do života postihnutých ľudí.

V tábore sme sa presvedčili, že aj malí ľudia dokážu urobiť veľké veci. Za to všetko by som sa chcela poďakovať Martine Staškovej, hlavnej vedúcej tábora, Hypovi, ktorý fantasticky varí, p. kaplánovi zo Stropkova a ostatným animátorom za vytvorenú skvelú atmosféru a nádherné zážitky. Teším sa na ďalší eRko tábor.

Miriam Čakurdová

List pre Teba



Každý z nás sa poteší, keď od niekoho dostane list. Boh posiela takýto jedinečný list každému človeku na svete. Je na nás, či tento Boží list, teda Bibliu prijmeme a budeme ju čítať alebo ju odmietneme a jej obsah nám bude ľahostajný.

Je Biblia naozaj „Boží list“? Mnohí hovoria: „To nie je pravda, veď ju písali ľudia, bola vytlačená na Slovensku a vydali ju rôzne biblické spoločnosti.“ Je to pravda. Avšak, kde zobrala biblická spoločnosť rukopisy? Sú od mužov, ktorých Boh použil, aby zapísali Jeho Slovo. Uveďme si príklad.

Riaditeľ sedí vo svojej kancelárii a diktuje sekretárke list. Ona doslovne zapisuje, čo hovorí jej nadriadený. Asi za hodinu je list prepísaný na stroji a riaditeľ ho podpíše. Potom je odovzdaný na poštu. Položme si otázku: Kto vlastne napísal ten list? Každý rozumný človek odpovie: „Riaditeľ, pretože ten list diktoval.“ Sekretárka napísala len to, čo chcel jej nadriadený, aby napísala. Presne tak je to aj s Bibliou. Muži, ktorí písali jednotlivé knihy Biblie, pri ich písaní počuli hlas Boží. Muži vlastne doslova, ba až do písmena zapisovali len to, čo chcel Boh.

Biblia má asi 3 milióny písmen, 31 000 veršov a 1189 kapitol. Na prečítanie Starého zákona je treba asi 38 hodín a 11 hodín na Nový zákon. Na celú Bibliu je treba celkom 49 hodín. Ak čítame Bibliu hovorovou rýchlosťou, potrebujeme na to 70 hodín a 40 minút. Keď denne prečítame 4 kapitoly, celú Bibliu prečítame za jeden rok (365 dní).
Božie slovo zasahuje ľudí hlboko do svedomia, tým ich znepokojuje, a preto by sa ho chceli zbaviť, ako jeden tulák rozšliapal zrkadlo, lebo mu ukazovalo, že je neupravený a špinavý. Biblia nám ukazuje to, že sme hriešni.

Biblia skutočne spôsobila radikálnu zmenu v živote miliónov ľudí. Najväčší poklad na svete je Sväté písmo, Biblia.

„Ale toto je napísané na to, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ (Ján 20,31)

Ako odpovieš na tento list z neba?
Biblia je ako?

Chlieb – „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, nezomrel.“ (Ján 6, 50)

Oheň – „Či nie je moje slovo ako oheň? hovorí Hospodin.“ (Jeremiáš 23, 29)

Svetlo – „Tvoje slovo je sviecou mojej nohe a svetlom môjmu chodníku.“ (Ž 119, 105)

Mlieko – „Ako priam teraz zrodené nemluvniatka žiadostiví buďte mlieka bezo ľsti, Božieho slova, aby ste ním rástli na spasenie.“ (1 Ep. Petra 2, 2)

Med – „…sladšie sú ako med, ako med, tečúci z plastov.“ (Ž 19, 11)

Zlato – „Žiadúcnejšie sú nad zlato a nad množstvo rýdzeho zlata.“ (Žalm 19, 11)

Zrkadlo – „…Ale ten, kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody … „ (Ep. Jakoba, 1,23-25)

Kladivo – „Či nie je mole slovo … ako kladivo, ktoré rozráža skalu?“ (Jeremiáš 23, 29)

Meč – „…meč Ducha, ktorým je slovo Božie.“ (Efezanom 6, 17; Ep. Židom 4,12)

Semeno – „…sme z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúci naveky.“ (1 Ep. Petra 1,23)

prevzal Tomáš Magda najmladší

Ahoj deti!


Prázdniny sa už odkotúľali do cieľovej rovinky. V Pekingu sa skončili letné olympijské hry a deti odštartujú olympiádu za vzdelaním. Nepríjemnosti spojené s návratom do školy stále prekvapujú rodičov. Deti predsa idú späť do školy každý rok, tak prečo nevedia, čo majú očakávať??? Pouvažujme o tom:

1. Deti cez prázdniny vyrastú tak rýchlo, že návrat k školskej rutine sa im zdá akoby „po záruke“.

2. Deti sa tešia alebo sa hrozia toho, čo ich čaká v škole v závislosti od skúseností z predchádzajúceho školského roka.

3. Návrat do školy sa podobá zmene pracovného miesta. Deti môžu byť v novej budove, môže ich učiť nový učiteľ, čo pre nich nemusí byť príjemné.

Takže milí rodičia, starí rodičia, učitelia, katechétky, buďme deťom blízki a hlavne nápomocní pri ich návrate do školy a vytvorme im spolu takú atmosféru, aby sa na školu tešili. Ako? Na každé dieťa platí iný recept, ale my naň s pomocou Ducha Svätého určite prídeme.

Trošku som odbehla k dospelým, ale nasledujúce úlohy sú už každopádne určené deťom. A aby som nezabudla, všetkým prajem úspešný a veselý začiatok, priebeh aj koniec školského roka.

Úloha 1: Nájdi v osemsmerovke 14 školských potrieb.

Z písmen, ktoré zostanú, môžeš doplniť citát z biblie: ….. …… … poučiť mnohých, aj sám sebe osoží. (Sir 37, 22)

Úloha 2: Janko si nepamätá číslo svojho školského autobusu, ale vie, že jeho autobus sa od ostatných autobusov líši. Skús zistiť, do ktorého autobusu musí Janko nastúpiť.

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

V šťastí i v nešťastí…


Bolo to niekedy v zime. V pracovni máme rozloženú spájkovačku, cín, skrutkovač…
V technickej miestnosti na prízemí je zase na okne nejaká nabíjačka a veci, ktoré ani neviem identifikovať. Spomínam si, ako mi manžel sľuboval, že to tam ostane len jeden deň.

Na jeho ospravedlnenie musím podotknúť, že nechcel mrznúť v garáži, keď čosi potreboval opraviť a nejakú teplú dielňu pre neho nemáme. No na svoju obranu musím povedať, že všetky tie veci mali z nášho domu zmiznúť podľa jeho slov na druhý deň.
V skutočnosti už prešlo veľa dní a mňa už prestáva baviť posúvať dané elektrické veci z miesta na miesto a premiestňovať ich, aby to nepôsobilo „ako päsť na oko“.



Keď mám niekedy slabšiu chvíľku a spomeniem si na náš svadobný deň, s istotou môžem povedať, že ani jeden sľub či prísaha, ktoré som v ten deň zložila sa netýkalo tých elektrických „harabúrd„ v našom dome.

Myslím si však, že niekde tam to predsa len bolo ukryté. Hádam v tých tajomných slovách,
za ktoré sa môže ukryť všetko „v šťastí aj v nešťastí“. Znova a znova ma prekvapujú konkrétne podoby toho „v nešťastí“. No na druhej strane však takisto žasnem aj nad tým, čo predstavuje to „šťastie“.



Prv, ako sme sa zobrali, sme si s manželom sľúbili, že z nás dvoch sa nikdy nestane jeden z tých unudených, neromantických párov. Boli sme mladí a manželský život v našich očiach – to boli chvíle plne vášní, čerstvo narezaných kvetov a stolovania pri zapálených sviečkach.

Užili sme si aj to, ale dnes s odstupom 12 rokov a 2 detí už nečakám na kvety a čokoládu, keď má môj muž prísť z práce (aj keď ani na to pri žiadnom mojom sviatku nezabudne).

Som rada, ak nezabudne kúpiť veľké balenie pracieho prášku či plienok, ktoré súrne potrebujeme.

Znamená to prehru! Ochudobnenie? Nemyslím si!!



Môj manžel je elektrotechnik. Celé roky vstáva pred úsvitom a niekedy sa vracia až za tmy, pretože si priberá ďalšie brigády, len aby sa postaral o našu rodinu po finančnej stránke.

Jeho pracovitosť a starosť o blaho našej rodiny je tiež súčasťou toho „šťastia“, ktoré som si pred rokmi nevedela ani predstaviť.



A mám aj ďalšie príklady.
Tak ako iné mamy, aj ja sa niekedy cítim nervózna a podráždená. Lebo musím byť psychológ, učiteľ a lekár v jednej osobe, neustále upratovať a urovnávať kadejaké „žabomyšie“ spory, čo je súčasťou každej živej domácnosti. Keď mi v takýto deň môj muž telefonuje domov, už podľa tónu môjho hlasu vie, že bude dobré doniesť domov aspoň 200 gramové balenie mojej obľúbenej horkej čokolády s orieškami.

Nie, nemyslite si, že keď príde môj muž domov z práce, oblečie si čipkovú zásteru a pripravuje gurmánske večere, to nie. Ale nikdy jeho kroky neviedli do krčmy a nikdy nedal prednosť bezduchému posedávaniu s kamarátmi pri pive a poldecku pred rodinou.
To, ako mi vie prejaviť súcit a láskavosť, keď mám ťažký deň, to, ako mi povie „krásne si tu upratala, miláčik“ aj keď viem, že večer znovu nechá ponožky pri gauči a tanier od večere v obývačke, je ďalšou podobou onoho „šťastia“, o ktorom som nemala ani tušenia.



Je jasné, že musíme byť prezieraví a Boh od nás aj žiada používať prirodzený dar múdrosti a rozumu, keď sa v rodine pre niečo rozhodujeme. Tak ako sme sa aj my pred rokmi rozhodli postaviť si vlastný domček, svoje rodinné hniezdo. Mali sme málo peňazí a vedeli sme, že to bude za cenu veľkého zadĺženia, ale vždy sme dôverovali Bohu, že sa postará o naše hmotné potreby. A on nás nikdy nesklamal. Aj keď mnohokrát, prv ako nás vypočul, poriadne vyskúšal našu vieru. Ak však dáme Bohu prvé miesto, nikdy nebudeme pochybovať o jeho dobrote a veľkodušnosti. Nakoniec aj náš Pán nám to pripomína, keď vraví: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čo si oblečieme? Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 31-33).



Podobne je to aj s deťmi. Deti sú vraj v dnešnej dobe (poznačenej materializmom a antikoncepciou) veľmi drahým finančným bremenom, napísal istý odborník v jednom článku, ktorý som pred časom čítala. Isteže, treba ich nakŕmiť, obliecť, poslať do školy a nik nevraví, že je to zadarmo. Keď však uvažujem o tom, ako nás dvoch rodinný život zmenil, musím konštatovať, že sme s mojím mužom urobili „výhodný obchod.“
Moja viera a osobná skúsenosť mi vravia, že deti sú vzácnym plodom manželstva a nádherným Božím darom. Nemôžete predsa dať cenovku na rúčky svojho dieťaťa, ktoré Vás tuho objímajú okolo krku. Peniazmi nevyjadríte ani hodnotu nevinnosti dieťaťa, ani obdivu, s akým hľadí na svojho otca pri práci a potom sa vážne opýta: „Náš ocko vie všetko, však?“



Naša rodina je našim spoločným projektom. Podľa Božieho zámeru si navzájom pomáhame v ťažkostiach a posilňujeme sa v našich slabostiach. Naše spoločné prežívanie pohody uprostred búrok rodinného života s jeho každodennými požiadavkami je súčasťou toho „šťastia“, ktoré som ešte ako mladá nevesta nedokázala oceniť.



Náš vzťah postupne dozrieva a ja zisťujem, že manželstvo je plné nečakaných vecí. Nikdy by ma nenapadlo, že byť dobrou manželkou znamená zmieriť sa s elektrickými vecami v dome a prijať všetky takéto nečakané trápenia.

Takéto manželstvo nie je romantickým príbehom ovenčeným srdiečkami a kvetinkami.

JE ČOSI VIAC!!!

Martina Gondová, Víťaz

Človek s veľkým „Č“



Manželka mi rozprávala o pozoruhodnom človeku. Teraz je, myslím si, čas podeliť sa o to s vami. Moja manželka vyrastala na ulici podobnej mnohým. Detstvo prežívala v partii rovesníkov. Hrali sa na ulici, chodili do lesa, vystrájali šibalstvá… Zvláštne však bolo, že im pritom „asistoval“ zaujímavý človek. V lese ich učil rozpoznávať stromy, liečivé rastliny, pripravoval pre ne rôzne výlety, súťaže, hry, chodili spolu na „opekačky“, na zmrzlinu, dokonca ich doučoval cudzie jazyky. Dokázal deti motivovať tak, aby si vykonali deväť prvých piatkov, brával ich na sväté omše. Moja manželka ani jej sestra v tom čase do kostola nechodievali. Naučil ich to až ujo sused. Po svätej omši sa jej vždy pýtal na to, čo sa hovorilo v kázni. Učil ju počúvať, pomáhal jej chápať. K mojej manželke sa postupne pridal aj zvyšok rodiny. Môže za to v prvom rade Božia milosť a potom ten nezvyčajný sused.

Ja som ho poznal len posledných osem rokov. Vždy sa prihovoril, prejavoval záujem okolo, vedel úžasne povzbudiť. Z jeho očí vyžarovala vždy dobrota a pokoj. Aj po sedemdesiatke som ho stretol na lyžiarskom svahu. Tí, čo ho poznali dlhšie ako ja, mi dajú za pravdu, že bol veľmi pracovitý. Vo svojej práci sa stal uznávaným odborníkom. Človek s veľkým Č.

Doktor Biroš odišiel. Náš spoločný Otec si ho vzal k sebe do neba. Jeho najbližším, priateľom, susedom, známym, tým, čo tu ešte na nejakú chvíľu pobudnú, veľmi chýba. Je v nich však vskutku živá nádej, že sa s ním čochvíľa stretnú v radosti. Bol skutočným robotníkom v Pánovej vinici. On odišiel, práca však ostala. Teraz je na nás zaplniť medzeru. Kto z nás sa podujme venovať sa deťom na ulici, žiť príkladným životom v manželstve, byť dobrým otcom, odborníkom vo svojej práci, vynikajúcim susedom, človekom? Tí, čo sme zatiaľ ostali, teda máme čo robiť…

Pán doktor, verím, že ste už v nebi a prosím o prihovor u Otca pre nás všetkých, aby sme si svoje miesto v živote dokázali zastať tak ako vy.

M. Š.

Bude nám chýbať!


Uplynuli už takmer tri mesiace od úmrtia MUDr. Štefan Biroša a akosi sa nám stále nechce veriť, že tento popredný predstaviteľ bardejovskej medicíny už nie je medzi nami. Je málo lekárov v histórii bardejovského zdravotníctva, ktorí zanechali takú hlbokú stopu svojou činnosťou ako MUDr. Štefan Biroš. Dlhoročná opora interného oddelenia v Bardejove, nielen ako lekár – liečiteľ, ale aj ako učiteľ celej generácie internistov v Bardejove, známy v interných kruhoch na celom Slovensku. Ako internista z malej nemocnice sa objavoval na kandidačných listinách do výboru Slovenskej internistickej spoločnosti v spoločnosti najvýznamnejších osobností slovenskej internej medicíny. Jeden zo zakladateľov Spolku lekárov a duša jeho činnosti od prvých rokov až do posledných týždňov pred jeho nečakaným odchodom z tohto sveta. Dlhoročný reumatóg, zakladateľ prvého lôžkového Reumatologického oddelenia na Slovensku (po Výskumnom ústave reumatických chorôb v Piešťanoch), člen výboru Slovenskej reumatologickej spoločnosti, organizátor Bardejovských reumatologických dní, ale aj poslanec Mestského zastupiteľstva v Bardejove, námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť našej nemocnice, prvý prezident Regionálnej lekárskej komory v Bardejove. Za zásluhy o Slovenskú lekársku spoločnosť ocenený v minulosti Zlatou medailou a Čestným členstvom tejto organizácie, vzorný otec rodiny.

MUDr. Štefan Biroš sa narodil 15. decembra 1935 v obci Víťaz v prešovskom okrese v sedemčlennej rodine roľníka. Maturoval v roku 1953 na gymnáziu v Prešove, v roku 1959 ukončil Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Počas štúdia aktívne pracoval na Katedre patologickej fyziológie u prof. MUDr. Rudolfa Korca, DrSc. ako pomocná vedecká sila. Napriek ponuke zostať na fakulte a venovať sa vedeckej a pedagogickej činnosti rozhodol sa pre praktickú medicínu. Promoval sub summis auspiciis. Po krátkom pobyte v kúpeľoch Korytnica nastúpil do ČSŠK v Bardejovských kúpeľoch, v roku 1960 sa stáva sekundárnym lekárom na internom oddelení v Bardejove. Pracoval tu pod vedením zakladateľa internej medicíny v našom meste MUDr. Ernesta Gašpara. Z interného lekárstva atestoval roku 1962. V roku 1966 atestoval z reumatológie, v roku 1970 získal atestáciu II. vo vnútornom lekárstve. Od roku 1963 vykonával funkciu zástupcu primára interného oddelenia v Bardejove a pracoval aj ako ambulantný reumatológ bardejovskej nemocnice. Od roku 1994 viedol Reumatologické oddelenie NsP Bardejov až do jeho zrušenia roku 2000. Po obnovení činnosti Slovenskej lekárskej komory roku 1990 sa stal jej prvým regionálnym prezidentom v Bardejove.

Aj keď aktivity MUDr. Štefan Biroša sú veľmi široké, rád by som pripomenul jeho prínos pre vzdelávanie lekárov v okrese Bardejov. Hneď od nástupu do bardejovskej nemocnice sa začal venovať organizovaniu a dokumentovaniu celookresných odborných vzdelávacích seminárov. Zásluhou jeho precíznosti máme dnes prehľad o všetkých aktivitách bardejovských lekárov. Toto vzdelávanie vyústilo roku 1964 do založenia Spolku lekárov v Bardejove, najstaršieho lekárskeho združenia v našom meste. MUDr. Biroš sa stal jeho prvým vedeckým sekretárom. Napriek svojmu pracovnému zaťaženiu nikdy nezabúdal na mladých začínajúcich lekárov. Na ich vedenie si vždy našiel čas. Čas si vždy našiel aj na praxujúcich medikov v bardejovskej nemocnici. Mnohí známi lekári si dodnes spomínajú na nikdy nie formálnu prázdninovú prax z internej medicíny v Bardejove pod vedením MUDr. Biroša. Dodnes si spomíname na rozbory našich pacientov, ktoré museli byť jasné a výstižné. Príprava takých epikríz v začiatkoch práce na internom oddelení v Bardejove nám vždy dala poriadne zabrať. Dnes sme za tie roky skúsenosti vďační MUDr. Štefanovi Birošovi. Kiež by bardejovská nemocnica mala vždy takýchto lekárov ochotných venovať sa mladým kolegom. Budú nám chýbať jeho hodnotenia i slová povzbudenia pri všetkých odborných stretnutiach, na ktorých sa vždy rád zúčastňoval.

MUDr. Jozef Chovanec, predseda Spolku lekárov v Bardejove